Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/101/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715210752
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8715210752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcov: N. všetci žalobcovia
právne zastúpení: JUDr. Martin Tomas, advokát, Ul. 1. mája 216/7, 058 01 Poprad proti žalovanej: E.,
zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: E. o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduPopradzodňa26.4.2019č.k.17C/369/2015-180jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovia v 1. až 13. rade majú právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodní žalobcovia sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 07.09.2015 domáhali, aby súd učil,
že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, parcela KN C č. XXXX/XX o výmere 258 m2 v kultúre
ostatné plochy, k. ú. J. T. a to žalobca 1/ vo výške 11/32, žalobca 2/ vo výške 1/16, žalobca 3/ vo výške
1/16, žalobca 4/ vo výške 7/120, žalobca 5/ vo výške 1/16, žalobca 6/ vo výške 1/16, žalobca 7/ vo
výške 1/30, žalobca 8/ vo výške 1/8, žalobca 9/ vo výške 1/16. Zároveň si uplatnili náhradu trov konania.
Pôvodný žalobca 8/ D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX J. T., zobral žalobu späť.

Podľa názoru žalobcov žalovaná nikdy nemala splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, hlavne nesplnila podmienky oprávnenej držby, a to z dôvodu, že pôvodní žalobcovia v 1.až
9.radesvojespoluvlastníckepodielykuvedenejnehnuteľnostinadobudliprevažnededením,darovaním,
resp. vydržaním. O tomto tvrdení žalobcov svedčia vlastnícke tituly zapísané na aktuálnom LV č. XXX,
k. ú. J. T.. Následne súd prvej inštancie uznesením č. k. 17C/369/2015 - 78 zo dňa 7.5.2018 rozhodol,
že pripustil do konania vstup ďalších subjektov na strane žalobcu, a to subjektov označených v záhlaví
rozhodnutia súdu prvej inštancie pod číslami žalobcov 9. až 13. Rovnako pripustil zmenu petitu žaloby

tak, ako je uvedená v predmetnom uznesení súdu prvej inštancie zo dňa 7.5.2018.

2. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Súd u r č u j e , že žalobcovia 1/ až 7/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parcela KN C č.
XXXX/XX o výmere 258 m2 v kultúre ostatné plochy, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, okres H.,
obec J. T., katastrálne územie J. T. a to žalobca 1/ v podiele 11/32, žalobca 2/ v podiele 1/16, žalobca 3/

v podiele 1/16, žalobca 4/ v podiele 7/120, žalobca 5/ v podiele 1/16, žalobca 6/ v podiele 1/16, žalobca
7/ v podiele 1/30.II. Súd u r č u j e , že spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti parcela KN C č. XXXX/XX o výmere
258 m2 v kultúre ostatné plochy, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, okres H., obec J. T.,
katastrálne územie J. T. vo výške 1/16 patrí do dedičstva po neb. E. R., rod. O., nar. XX.XX.XXXX a

zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX/X, J. T..

III. Žalobcom p r i z n á v a voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 123,
§ 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalobcovia v 1/ - 7/ sa domáhajú určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti - pozemku parc. KN-C č. XXXX/XX o výmere 258 m2 v kultúre ostatné plochy,
zapísané na LV č. XXXX, okres H., obec J. T., k. ú. J. T.; žalobcovia 8/ - 13/ sa domáhajú určenia, že

spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti vo výške 1/16 patrí do dedičstva po neb. E. R., rod.
O., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX/X, J. T.. Predmetná parcela
vznikla odčlenením z parcely KN-E č. XXXX o výmere 3685 m2 ,orná pôda, zapísanej na LV č. XXX,
okres H., obec J. T., k. ú. J. T. na základe geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného O.. E. P., C.,
M. XX, J. F. R., zo dňa XX.XX.XXXX a žalobcovia sú na LV č. XXX evidovaní ako podieloví spoluvlastníci.

Žalovaná je v súčasnosti vedená na LV č. XXXX, okres H., obec J. T., k. ú. J. T. k nehnuteľnosti
parc. KN-C č. XXXX/XX o výmere 258 m2 v kultúre ostatné plochy zapísaná ako výlučná vlastníčka
s tým, že ako nadobúdací titul je uvedená kúpna zmluva V-XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú
uzavrela so svojimi rodičmi E. R., rod. R., nar. XX.X.XXXX a D. R., nar. X.X.XXXX, ktorí vlastnícke právo
nadobudli na základe notárskej zápisnice osvedčenia vyhlásenia o vydržaní podľa § 63 zákona č. XXX/

XX Zb. zo dňa XX.XX.XXXX. Samotná skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej boli zapísaní ako
vlastníci na základe osvedčenia o vydržaní, ako aj skutočnosť uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovanou
a jej právnymi predchodcami neboli sporné. Podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. 21D/48/2014, Dnot
122/2014 zo dňa 24.11.2014 dedičmi po neb. E. R., rod. O., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX
sú žalobcovia 8/ až 13/. Poľnohospodárske družstvo J. T. v odpovedi na výzvu súdu doručenú dňa

XX.XX.XXXX (čl. 114) oznámilo, že parcelu KN E XXXX k. ú. J. T. o výmere 3685 m2 užívalo v rokoch
1986 až 1992 na základe zákonného užívania poľnohospodárskej pôdy. Od roku 1993 ju užíva na
základe nájomných zmlúv s vlastníkmi v zmysle zákona č. 229/1991 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Od roku 2017 (kedy bola jej výmera ponížená o 258 m2) dodnes užíva družstvo uvedenú parcelu o
výmere 3427 m2 na svoju poľnohospodársku činnosť.

5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil tak, že pokiaľ ide o otázku vplyvu neplatnosti právneho úkonu
na práva dobromyseľných nadobúdateľov, k tejto otázke sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení z 10.02.2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu Rímskeho práva, v zmysle
ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo
nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka
považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie a zodpovedajúci právny
titul, napríklad zmluva. Za vlastníka je v takomto prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého
svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon;

na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu
o prevode nehnuteľností prevedených ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších
nadobúdateľov modus, chýba im titulus. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len
potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). V dobrej
viere ale súčasný právny prostriedok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje

nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje
absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto skutočnosť
prevahu nad zápisom v katastri. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k
platnému prevodu vlastníckeho práva. Nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoci
dobromyseľnéhonadobúdateľa.Rovnakotakniejemožnézauvedenéhostavuuprednostniťpožiadavku

právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na
iného previesť viac práv ako má sám. Taktiež pokiaľ ide o právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej
prípustnosti určovacej žaloby, musí byť tento naliehavý, pričom súdna prax sa ustálila na názore, že
určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností,akrozsudokvyhovujúcižalobemôžeprivodiťzosúladenieevidovanéhoaprávnehostavu.Akžalovanáje
zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako vlastník spornej nehnuteľnosti, potom žalobcovia majú naliehavý
právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Nároky z neplatného právneho úkonu je možné

vyporiadať vzájomne s ich právnym predchodcom, ktorý si následne, prípadne súbežne, môže nároky z
neplatného právneho úkonu vyporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil, teda kto sa na jeho
úkor bezdôvodne obohatil. Ústavný súd sa zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej kúpnu zmluvu
na predmetnú nehnuteľnosť uzavrela v dobrej viere, spoliehajúc sa na správnosť údajov obsiahnutých
v katastri nehnuteľností. Sťažovateľka tak konfrontovala absolútnu povahu vlastníckeho práva a právnu

zásadu nemo plus iuris at alium transfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac
práv, ako sám má) a ústavným princípom právnej istoty. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá
viera, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne
právo. Inými slovami, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu
nad katastrom. Poukázal aj na podobnú českú judikatúru ktorá uvádza, že kataster nehnuteľností Českej
republiky nie je založený na takých zásadách, ktoré by umožňovali konať v plnej dôvere v jeho obsah

a nie je tak naplnená jedna z jeho základných funkcií, ktorú od neho občania právom očakávajú.
(sp. zn. II. US 349/03 z 1.8.Sb. 42) Aj keď nie je možné absolutizovať zásadu nemo plus iuris at
alium transfere potest, quam ipse habet, z hľadiska ochrany vlastníckeho práva súd nepožaduje za
žiaduce jej prelomenie. Akcentuje nevyhnutnosť náležitého posúdenia a právneho hodnotenia dobrej
viery nadobúdateľky. (sp. zn. I. ÚS 3061/11 z 13.08.2012 Sb. 66). Podstatou činnosti notára pri vydávaní

osvedčenia, na rozdiel od spisovania právnych úkonov, je len zaznamenať dej, ktorý sa pred ním
odohráva. Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či
obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Rovnako tak
ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie (ne)prieči zákonu. Už samotné vedomie
účastníka o tom, že notár na jeho žiadosť uskutočňuje záznam o ním uvedených skutočnostiach, by ho

malo viesť k tomu, aby ním urobené vyhlásenie zodpovedalo príslušným právnym predpisom. Význam
osvedčenia spočíva v tom, že príslušná notárska zápisnica je dôkazom o tom, že úkon (vyhlásenie) bol
urobený, akým spôsobom a kedy sa tak stalo, pričom pravdivosť toho, čo sa osvedčuje alebo potvrdzuje,
platí dovtedy, kým nie je dokázaný opak. (viď. rozhodnutie NS SR č. 2Cdo/11/2007).

6. Z vyjadrení samotných žalobcov vyplýva, že nikdy nemali vôľu podpísať prehlásenie k osvedčeniu o
vydržaní; podpísali prehlásenie s tým, že sa malo jednať o odplatný prevod a teda bol tu úmysel uzavrieť
kúpne zmluvy (čomu zodpovedá aj postoj právnych predchodcov žalovanej, ktorí opakovane jednali so
žalobcami a výške odplaty). V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že ustanovenie § 3 ods. 1 OZ
umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými

mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Osvedčenie
vyhlásenia o vydržaní, podľa § 63 zákona č. 323/92 Zb. v znení neskorších predpisov, formou notárskej
zápisnice, nespĺňa požadované náležitosti, nakoľko z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že
žalobcovia ako aj právni predchodcovia žalovanej chceli v skutočnosti uzavrieť kúpne zmluvy, t. j.
previesť na nich vlastnícke právo vždy vo vzťahu ku každému konkrétnemu žalobcovi a podielu na

pozemku ním vlastneného za dohodnutú odplatu. Keďže k vyplateniu dohodnutej odplaty, resp. kúpnej
cenyvprípadochžalobcovnedošlo,žalobcoviamalizato,ženenastalianiprávneúčinky,ktoréstakýmto
prejavom vôle spájali. Keďže D. R., nar. X.X.XXXX a E. R., nar. XX.X.XXXX (právni predchodcovia
žalovanej) sa na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní nemali stať vlastníkmi nehnuteľnosti,
nemohli predmetnú nehnuteľnosť ani platne previesť na ďalšiu osobu (svoju dcéru), teda žalovanú. Ani

dobromyseľnosť žalovanej pri nadobudnutí predmetného pozemku nemôže prelomiť zásadu nemo plus
iuris at alium transfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má).
Z ust. § 130 OZ totiž vyplýva, že ten, kto získal držbu veci v dobrej viere (založenej i na stave zápisov v
katastri nehnuteľnosti) je povinný vrátiť ju skutočnému vlastníkovi. Naviac z vykonaného dokazovania
je nepochybné, že žalovaná - aj vzhľadom na písomné vyjadrenie k žalobe - vedela o súvislostiach

spojených s prevodmi vlastníckeho práva k parcele. Námietky žalovanej v písomnom podaní zo dňa
15.03.2019 sú preto v tomto konaní právne irelevantné.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a ust. § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, a to tak, že priznal úspešným žalobcom

voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc, aby odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie a žalobu zamietol. Podľa názoru žalovanej, žalobcovia by mali preukazovať, žežalovaná nehnuteľnosť od svojich rodičov nenadobudla a mali dokazovať, že sú vlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti. Teda skutkové tvrdenia v žalobe nezodpovedajú uplatnenému žalobnému petitu a ani
skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedajú tomu, o čom súd prvej inštancie rozhodol. Ďalej

namietala na strane žalobcov nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, že
sú podieloví spoluvlastníci, pretože tento naliehavý právny záujem vôbec nepreukázali, iba tvrdili,
že bez požadovaného určenia by bolo ich postavenie neisté a skutkové okolnosti na požadované
určenie neuviedli. Žalobcovia uviedli také skutkové okolnosti, ktoré neodôvodňujú ich naliehavý právny
záujem, pretože, ak by žalovaná nebola zapísaná v katastri ako vlastníčka, boli by zapísaní jej právni

predchodcovia, teda rodičia a opäť by žalobcovia nedosiahli zápis svojho vlastníctva.

9. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že považujú rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, okrem
iného aj výpoveďou jednotlivých sporových strán, ako aj potvrdením Poľnohospodárskeho družstva v
T., či osvedčením vyhlásenia o vydržaní N 247/2014 z 18.11.2014, z ktorých jednoznačne vyplýva,

že právni predchodcovia žalovanej nemali splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, a teda sa nikdy nestali vlastníkmi žalovaných podielov. Žalobcovia svoje spoluvlastnícke
podiely k uvedenej nehnuteľnosti nadobudli prevažne dedením, darovaním, resp. vydržaním. O tomto
tvrdení žalobcov svedčia vlastnícke tituly zapísané na aktuálnom LV č. XXX pre k. ú. J. T.. Žalobcovia v
konaní jednoznačne preukázali, že žalovaná nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti o výmere 258

m2 v katastrálnom území T., nakoľko ju nadobudla od nevlastníka. Právni predchodcovia žalovanej nikdy
nemali splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, hlavne nesplnili podmienky
oprávnenej držby. Rovnako mali za to, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty ust. §
220 ods. 2 CSP. Na základe vyššie uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne a priznal žalobcom náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

10. Následne žalovaná, ako ani žalobcovia, nevyužili možnosť pre podanie odvolacej repliky a dupliky.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.

§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§
380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej nie je dôvodné.

12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na
ust. § 387 ods. 2 CSP.

13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam odvolací súd
uvádza nasledovné. Základnou a v zásade jedinou odvolacou námietkou žalovanej bolo, že žalobcovia

nemajú naliehavý právny záujem na podaní predmetnej žaloby. V danom prípade odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal inštitútom aktívnej vecnej legitimácie, ako aj
naliehavého právneho záujmu, a to v bodoch svojho rozhodnutia pod č. 41, 42 a 43, kde poukazuje,
okrem iného, aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/49/2000 a konštatuje,
že naliehavý právny záujem žalobcov je v tomto konaní daný, nakoľko bez rozhodnutia súdu by bolo

postavenie žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu, naďalej neistým. Tiež možno
konštatovať, že žalobcovia mali v konaní preukázané tituly nadobudnutia svojich vlastníckych práv,
ktoré vyplývali z predložených listov vlastníctva, a teda jednoznačne v konaní boli aktívne vecne
legitimovanými subjektmi na podanie predmetnej žaloby. Taktiež v konaní bolo nepochybne preukázané,
aj výsluchom jednotlivých svedkov, že právni predchodcovia žalovanej mali v záujme vysporiadať

túto parcelu, avšak prostredníctvom hmotnoprávneho inštitútu kúpnopredajnej zmluvy a nie titulom
vydržania, ktorý predstavuje odlišný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Taktiež bolo preukázané,
že žalovaná nadobudla predmetnú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.4.2015, ktorú
uzavrela so svojimi rodičmi, ktorí svoje vlastnícke právo mali nadobudnúť na základe notárskej zápisniceosvedčenia vyhlásenia o vydržaní zo dňa 18.11.2014. Rovnako sa odvolací súd plne stotožňuje s
právnym záverom súdu prvej inštancie, že nie je možné absolutizovať zásadu nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet, a vzhľadom na zistený skutkový stav v danej veci nie je

žiaduce prelomenie tejto zásady. Túto zásadu je možné prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa
len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný.
Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, čo platí aj v tomto prípade, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne konkrétnosti posudzovanej
veci musí vždy javiť ako spravodlivé. Možno taktiež uzatvoriť, že zo súdom vykonaného dokazovania

vyplynulo, že žalovaná aj vzhľadom na svoje vyjadrenia k žalobe, či už písomnou alebo ústnou formou
potvrdila, že vedela o súvislostiach spojených s prevodmi vlastníckeho práva k predmetnej parcele
na svojich rodičov. V konaní teda bolo preukázané, že žalovaná nemôže byť vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti o výmere 258 m2, keďže ju nadobudla od nevlastníkov, teda od svojich rodičov, ktorí
túto nehnuteľnosť dobrovoľne nevydržali, a to z dôvodu, že nikdy nemali splnené podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. V súvislosti s riešením kolízie vyššie uvedených princípov

odvolací súd zastáva názor, že ochrana skutočného vlastníka, zaručovaná zásadou „nikto nemôže
previesť viac práv, než má sám“, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom
výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne
podľa práva nadobudol. Rovnaký právny názor vyslovil aj Ústavný súdu Českej republiky vo svojom
náleze sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 02.10.2012.

14. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny, podľa ust. § 387
ods. 1 CSP, potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP odvolanie žalovanej bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania žalobcom v 1. až 13. rade proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).