Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2019

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 3T/32/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7718010160
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavomír Harmóci

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2019:7718010160.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, samosudca JUDr. Slavomír Harmóci na hlavnom pojednávaní konanom dňa

9.4.2019 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaní

1. Ing..2. U.
.
u z n á v a j ú sa v i n n ý m i

- z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.,
p r e t o , ž e

dňa 21.6.2014 v čase okolo 9.45 h v obci B. Michalovce, na príjazdovej ceste pred rodinným domom
s popisným číslom XX . poškodili osobné motorové vozidlo zn. O. a to tak, že rukami rozbili predné a
zadnéoknonavozidle,ulomilinaňomľavéspätnézrkadlo,prednútabuľusevidenčnýmčíslom,poškodili

stierač dverí batožinového priestoru, poškodili lak na ľavom prednom blatníku, ľavých predných dverách,
ľavom zadnom blatníku a na dverách batožinového priestoru, čím takto spôsobili pre poškodenú
spoločnosť C. škodu vo výške 4.702,-€,
t e d a
- spoločným konaním poškodili cudziu vec a spôsobili tak na cudzom majetku väčšiu škodu,
z a t o s a o d s u d z u j ú
obžalovaní Ing. Y.
Podľa § 245 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/, Tr. zák., § 56 ods. 1, 2 Tr. zák.

k peňažnému trestu vo výmere 160,- ( stošesťdesiat) € u každého z obžalovaných.
Podľa§57ods.3Tr.zák.súdpreprípadúmyselnéhomareniavýkonupeňažnéhotrestuukladánáhradný
trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) mesiacov každému z obžalovaných.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd u k l a d á obžalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť
spôsobenú škodu poškodenej spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., Regionálne riaditeľstvo
Košice, Štúrova 7, Košice, IČO: 00 151 700 vo výške 4.702,- €.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodenú spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., Regionálne

riaditeľstvo Košice, Štúrova 7, Košice, IČO: 00 151 700 so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje
na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :Dňa 15.3.2018 podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Michalovciach obžalobu na A. pre prečin
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. vo forme spolupáchateľstva podľa §
20 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní obžalovaní Ing. Y. vykonali vyhlásenie v zmysle ust. § 257 ods. 1 písm. a/ Tr.
por. o tom, že sú nevinní.

Obžalovaný Ing. Y. v rámci svojej výpovede uviedol, že v uvedenom období jeho dcéra odišla od
poškodeného Y. kvôli vzájomným problémom a bývala u nich aj so svojím synom. V tom čase styk

dieťaťa s otcom a matkou nebol upravený rozhodnutím súdu. Uvedeného dňa mal vnuk narodeniny
a poškodený sa ohlásil s tým, že ho chce navštíviť, čomu bolo vyhovené. Po príchode poškodeného
sa tento rozprával so svojím synom za prítomnosti matky. Obžalovaný s manželkou sedeli opodiaľ na
terase vzdialenej asi 20 metrov od nich a v podstate ich očami sledovali. Po nejakom čase sa dcéra
vzdialila asi na 10 metrov od syna, čo poškodený využil, schytil syna a preložil ho proti jeho vôli cez
bráničku, ktorá má výšku asi 1,5 metra a je zakončená ostrými hrotmi. O tom, že konal proti vôli dieťaťa

nasvedčoval plač dieťaťa. Keď dieťa preložil, nastúpil s ním do vozidla a dieťa si položil na kolená. Nato
dcéra obžalovaného skríkla, že poškodený berie syna, preto obžalovaný s manželkou ihneď utekali k
autu. Po príchode k autu bolo toto už uzamknuté. Chodili preto okolo auta a kontrolovali všetky jeho
dvere a žiadali poškodeného, aby odovzdal dieťa, nakoľko s ním dieťa zjavne nechcelo byť a plakalo.
Vozidlo bolo zaparkované asi 1,5 m od bránky a manželka obžalovaného sa postavila za auto, ktorému

bránila v odchode. Dcéra obžalovaného rovnako bežala k autu, pričom buchla svojím telom do ľavého
spätného zrkadla, ktoré zohla. V tom čase obžalovaný stál pri ľavom prednom blatníku vozidla a jeho
dcéra s manželkou boli už pri zadnej časti vozidla. Dieťa po celý čas sedelo na kolenách poškodeného.
Po určitom čase si obžalovaný všimol, že dieťa je prikryté dekou. Vtom poškodený vozidlo naštartoval a
týmto vyrazil dozadu a začal cúvať na manželku obžalovaného do ktorej udrel zadnou časťou vozidla a

táto v dôsledku nárazu spadla na zadnú kapotu a rukami udrela po zadnom skle vozidla. Pri tom vozidlo
blatníkom narazilo do kolena obžalovaného, na čo spadol na zem a udrel si kostrč. Rovnako došlo k
zasiahnutiu dcéry obžalovaného, ktorú poškodený pri cúvaní zachytil ľavým spätným zrkadlom. Auto
sa vtedy niekoľkokrát pohlo dopredu a dozadu. Keď sa obžalovaný zodvihol, vozidlo začalo cúvať, kde
manželka visela na zadnej kapote spoločne s dcérou. Vtedy obžalovaný začul rozsypanie sa zadného

skla na vozidle. Keď sa auto vzďaľovalo, manželka obžalovaného kričala o pomoc, na čo sused svojím
vozidlom zacúval do uličky, čím znemožnil poškodenému v odchode. Poškodený s vozidlom zastavil pri
dvore ďalšieho suseda. Vtedy obžalovaný zbadal, ako sa vnuk u poškodeného hádže, bije ho, kričí a volá
mamu. Keď obžalovaný došiel k vozidlu a stál pri jeho prednej časti, poškodený začal ísť s vozidlom proti
obžalovanému, kde obžalovaný pocítil náraz vozidla do oblasti brucha, načo spadol na vozidlo a udrel

päsťami po čelnom skle vozidla, ktoré popraskalo. Vtedy obžalovaný na zemi zbadal poškodenú značku
daného vozidla, ktorú dal poškodenému do vozidla. V tom čase už manželka privolala políciu. Zhruba po
piatich až desiatich minútach došla na miesto polícia, ktorá vyzvala poškodeného, aby vypol vozidlo a
vystúpil s dieťaťom. Na výzvy polície poškodený nereagoval, vznášal požiadavky, aby všetci od vozidla
odstúpili na 20 metrov. Vtedy obžalovaný zaregistroval, ako by jeden z policajtov chcel použiť služobnú

zbraň, čo zrejme poškodeného presvedčilo, vypol vozidlo a vystúpil s dieťaťom. V tom čase bola pri
ňom dcéra - matka dieťaťa, kde dieťa sa vrhlo na matku, objalo ju okolo krku a táto ho zobrala preč.
Obžalovaný s manželkou rovnako odišli. V závere výpovede obžalovaný dodal, že celé jeho konanie,
ako aj konanie manželky a dcéry bolo kvôli dieťaťu, kde im išlo o jeho zdravie.
Na hlavnom pojednávaní bola tiež vypočutá obžalovaná U., ktorá uviedla, že uvedeného dňa si dohodol

poškodený stretnutie so synom, kde odmietol vstúpiť na pozemok, preto sa stretnutie realizovalo pri
bránke za prítomnosti dcéry - matky dieťaťa. Obžalovaná s manželom sedeli vzadu pri dome. Po určitom
čase obžalovaná zaregistrovala krik vnuka, ktorý plakal a volal mamu. Rovnako kričala aj dcéra, že
poškodený berie syna. Vtedy obžalovaná zbadala, že poškodený preložil syna cez plot, ktorý zjavne
nechcelsnímbyťaplakal.Poškodenýsosynomnastúpildovozilanaprednésedadlo.Vtedyobžalovaná

ihneď vstala a utekala k autu, kde zbadala poškodeného sedieť na sedadle vodiča a vnuk bol na jeho
kolenách, mal na sebe sivú deku a plakal. Obžalovaná žiadala poškodeného, aby dieťa vydal. Rovnako
mu oznámila, že s dieťaťom v takomto stave neodíde, nakoľko ju bude musieť prejsť a preto sa postavila
k zadnej časti vozidla, aby zabránila vozidlu v odchode. Vtedy poškodený vozidlo naštartoval. V tom
čase dcéra stála pri okne vodiča a dohovárala poškodenému, aby vydal syna. Poškodený sa na to pohol

s autom proti obžalovanej, teda začal cúvať a buchol do nej zadnou časťou kapoty do oblasti panvy. V
dôsledku nárazu sa obžalovaná hodila na vozidlo a buchla po zadnom skle. Po chvíli sa obžalovaná
pustila vozidla, stála za ním a vozidlo začalo znova na ňu cúvať, na čo reagovala búchaním po vozidle.
Vozidlo sa pohybovalo „cukavým“ pohybom dopredu a dozadu. Vtedy došla k obžalovanej aj jej dcéraa obe boli za zadnou častou vozidla a búchali po skle. Sklo prasklo a obžalovaná sa na vozidle držala
zadného stierača, pričom poškodený stále vozidlom jazdil dopredu a dozadu. Na ich výzvy nereagoval.
Poškodený takto s vozidlom zacúval až k domu suseda a keď vozidlo zastavil, obžalovaná sa chcela

dostaťdovozilacezrozbitézadnésklo,čosajejnepodarilo.Vtomčasezaregistrovalanárazresp.údera
zozadu videla manželove ruky na prednom skle. Vtedy jej dal niekto do ruky mobilný telefón s vytočeným
číslompolície,kdecelúvecoznámila.MedzitýmnamiestodošlasusedaY.,ktorápoškodenéhovyzývala,
aby dieťa vydal, na čo však nereagoval. Po príchode polície poškodený na výzvy polície nereagoval, kde
až po nejakom čase vypol motor a vystúpil z vozidla aj so synom. Vtedy sa mu syn vyšmykol a skončil v

náručí dcéry s ktorou spoločne odišli. V závere výpovede obžalovaná dodala, že po celý čas sa obávala
o vnuka, ktorý veľmi plakal, kde mala obavu, že sa mu niečo stalo, napr. pri prekladaní cez bránu, kde sa
mohol poraniť. Rovnako doplnila, že keď pristúpila k vozidlu toto nebolo naštartované a poškodený ho
naštartoval až keď ho oslovila obžalovaná, aby vydal dieťa. Celý incident mohol trvať zhruba 10 minút.
Bola tiež vypočutá obžalovaná A., ktorá uviedla, že uvedeného dňa bol realizovaný styk syna s
poškodeným na ktorom sa vopred dohodli. Styk prebiehal pri bránke rodinného domu, keďže poškodený

odmietal vstúpiť na pozemok. Celé stretnutie trvalo 20 až 30 minút, kde poškodený využil situáciu a zohol
sa k synovi a preložil ho cez bránku. Vtedy syn začal veľmi plakať. Poškodený s ním nasadol do auta na
sedadlo vodiča a vozidlo v podstate ihneď uzamkol. Vzhľadom na plač syna utekala obžalovaná k autu
a rovnako utekali k nemu aj jej otec a mama, ktorí sedeli vzadu pri dome. Keď obžalovaná pristúpila
k vozidlu, všimla si syna na kolenách poškodeného, ktorý bol prikrytý dekou a kopal poškodeného a

bil ho rukami. Zjavne tam ostať nechcel. V tom čase bola pri dverách vodiča a jej mama sa postavila
za zadnú časť vozidla, kde bránila poškodenému v odchode. Vtedy sa vozidlo pohlo smerom dozadu,
kde obžalovanú zachytilo ľavým spätným zrkadlom a udrelo ju z boku v oblasti panvy. Obžalovaná však
utekala k zadnej časti auta, nakoľko auto narazilo do jej mamy, ktorá tam stála. Táto sa v dôsledku
nárazuzavesilanaautoaudrelapozadnomskle.Autojazdilodopreduadozadu,kdepritakomtopohybe

odhodilo otca vpredu na zem. Vozidlo znova začalo cúvať a narazilo do obžalovanej a jej mamy, kde sa
obe prevážili na zadnú kapotu auta a rukami rozbili zadné sklo, ktoré sa rozsypalo. Vozidlo ďalej jazdilo
dopreduadozadu,kdeobžalovanásadržalanakapoteakomunikovalasosynom,keďžehopotrebovala
utíšiť. Medzitým pán P. zaparkoval svoje vozidlo na mostík, aby zabránil poškodenému v odchode.
Poškodený cúval cez uličku a zastavil pri bránke suseda. Vtedy obžalovaná zaregistrovala náraz na

čelné sklo, ktorý zjavne urobil otec. V tom čase mama obžalovanej zavolala políciu. Po príchode polície,
hliadka opakovane vyzývala poškodeného, aby vystúpil z vozidla a vydal dieťa. Nereagoval na to a keď
policajti mienili použiť služobnú zbraň, tento všetkých vyzval, aby odstúpili od vozila. Následne z vozidla
vystúpil aj s plačúcim synom. Vtedy vytrhla syna z náručia otca a so synom odišla skontrolovať ho, či mu
niečo nie je. Dodala, že v danom čase styk otca s dieťaťom nebol riešený a bol na dohode rodičov. V tom

čase obaja podali predbežné opatrenia, ktoré boli zamietnuté. Neexistovalo žiadne súdne rozhodnutie
upravujúce tento styk. Poškodený v minulosti syna nikdy neudrel, teda neubližoval mu fyzicky. Iné to
bolo vo vzťahu k psychickému ubližovaniu. V závere obžalovaná uviedla, že nemala v úmysle rozbiť
vozidlo poškodeného, resp. nejako ho poškodiť, kde jej konanie bolo iba v súvislosti s jej snahou dostať
sa k synovi, ktorý veľmi plakal.

Svedok Y. vo svojej výpovedi ku skutku uviedol, že na stretnutie so synom dňa 21.6.2014 došiel na
vozidle patriace jeho spoločnosti, kde tomuto stretnutiu predchádzalo iné stretnutie, ktoré prebehlo s
komplikáciami. Po príchode na stretnutie vozidlo zaparkoval zhruba 1,5 metra pred bránou rodinného
domu, prednou časťou k bráne, kde vo vozidle mal prichystané darčeky pre syna. V tom čase bola

na dvore obžalovaná Y. ako aj H. ktorí neskôr odišli na terasu rodinného domu. Počas rozhovoru so
synom mu tento oznámil, že chce byť s ním, kde túto skutočnosť svedok oznámil obžalovanej Y.j,
ktorá to odmietla. Z tohto dôvodu, bol syn nešťastný a opakovane sa dožadoval svedkovej prítomnosti.
Keďže svedok chcel synovi vyhovieť, nahol sa pre dieťa, schytil ho a preložil cez bráničku. Keď to
zbadala obžalovaná Šandorová skríka niečo v zmysle „Y. berie malého“. Svedok aj so synom si sadol

do auta na miesto vodiča a mal ho na kolenách, kde mu rozbaľovať hračky, ktoré mu doniesol. Vtedy
si svedok všimol, že všetci traja obžalovaní začali preskakovať bránku a smerovali k autu. Keďže sa
zľakol, uzamkol vozidlo. Obžalovaná Y. ihneď začala búchať po okne na dverách vodiča a obžalovaná
H. prebehla za vozidlo a postavila sa zaň, pričom búchala po zadnom skle vozidla. Obžalovaný H. sa
postavil k ľavému prednému blatníku a kričal na obžalovanú H., aby rozbila sklo na vozidle a znemožnila

tomuto odísť. Svedok dodal, že v tom čase jeho syn sedel kľudne na kolenách a pozeral darčeky. Plakať
začal až potom, čo obžalovaní pribehli k vozidlu a začali po ňom búchať. Keďže sa obžalovanej Y.
nepodarilo rozbiť bočné sklo, odbehla dozadu k zadnej časti vozidla k obžalovanej H., a s touto spoločne
začali búchať do zadného skla, kde búchali až ho napokon rozbili. V tom čase sa rozbilo aj predné sklona ktoré búchal obžalovaný H. pričom búchal po rôznych častiach skla v úmysle, aby popraskalo, čím
chcel znemožniť v odjazde vozidla. Z tohto dôvodu svedok zavolal políciu s tým, že mu je poškodzované
vozidlo, kde s políciou komunikoval opakovane. Upresnil, že v dôsledku mohutných úderov H. na sklo

začal s vozidlom „cukať“ dozadu, čím chcel zmierňovať údery. V tom čase nemal v úmysle vozidlom
odísť. Obžalovaný H. po rozbití predného okna pribehol k zadnej časti vozidla a pridal sa k ostatným
obžalovaným a pokračoval s nimi v rozbíjaní skla, kde úlomky skla sa rozlietavali do celého vozidla,
preto vzal deku, ktorú mal vo vozidle a hodil ju na syna, aby ho črepiny neporanili. Obžalovaná Y.
odbiehala pritom k prednej časti vozidla a pokračovala v rozbíjaní predného skla. V dôsledku toho

svedok začal s vozidlom cúvať a cúval asi 20 m k plotu suseda. Vtedy zaregistroval na konci ulice
auto, ktoré tam zastalo. Len čo vozidlo zastavilo, došiel k vozidlu k jeho prednej časti obžalovaný H.,
ktorý sa snažil odtrhnúť evidenčné číslo vozidla, kde toto odtrhol a následne ho použil ako zbraň voči
vozidlu a začal ním biť po zadnom skle, kde sa medzitým presunul. Po incidente evidenčné číslo hodil
na zadné plato batožinových dverí. Následne pristúpil k dverám vodiča, kde sa vyhrážal, aby svedok
vydal dieťa, lebo bude ďalej poškodzovať vozidlo a ulomí spätné zrkadlá. Svedok na to nereagoval,

na čo obžalovaný chytil oboma rukami ľavé spätné zrkadlo, začal ním lomcovať do strán a napokon
ho ulomil. Počas incidentu nedošlo k zrazeniu ani ublíženiu ani jednému z obžalovaných. Polícia na
miesto došla krátko po ulomení spätného zrkadla. K vozidlu pristúpil jeden z príslušníkov polície, začal
so svedkom komunikovať. Svedok tomuto oznámil, že má obavu z ďalšieho konania obžalovaných
a preto sa dožadoval, aby mohol ihneď po vystúpení z vozidla nastúpiť do vozidla polície. Rovnako

požiadal policajtov, ako aj obžalovaných, aby odstúpili od vozidla zhruba na 20 m, aby z vozidla vystúpil
a nasadol s dieťaťom do vozidla polície. Svedok nemal v úmysle dieťa odovzdať matke, nakoľko ich
styk nebol nijako upravený a má rovnaké práva ako matka. Policajti však toto nechceli akceptovať a
hovorili niečo o únose dieťaťa, kde svedka chytali na oboch rukách, aby mu znemožnili pohyb. Ďalší z
policajtov sa snažil dieťa vziať, čo sa mu napokon aj podarilo. Po tomto incidente nikto z prítomných

osôb nevolal zdravotnú pomoc v zmysle, aby bolo dieťaťu nejakým spôsobom ublížené a aby toto malo
nejaké zranenia. Rovnako nikde nebolo nahlásené, aby dieťaťu bolo nejakým spôsobom ublížené. V
závere výpovede svedok dodal, že podľa jeho názoru dôvodom pre takéto konanie obžalovaných bola
snaha, aby im vydal dieťa, ku ktorému nemali prístup, teda stratili osobný kontakt s dieťaťom. Jediným
úmyslom obžalovaných bolo teda znemožniť mu odísť s dieťaťom, teda vo všeobecnosti znemožniť mu,

aby dieťa dostal do svojej starostlivosti.

Svedkyňa L. vo svojej výpovedi uviedla, že uvedený deň, keď odchádzala z domu začula plač dieťaťa.
Keď išla za plačom, došla k vozidlu poškodeného a tam zistila, že plače syn poškodeného a obžalovanej
Y. ktorých osobne poznala. Pri jej príchode sa pri aute už nič nedialo a auto malo rozbité predné sklo.

Či malo rozbité aj iné sklá na to si svedkyňa nepamätala. Vtedy podišla k autu v úmysle prihovoriť sa
poškodenému, aby dieťa odovzdal, keďže dieťa zjavne nechcelo byť s ním, čo usúdila z toho, ako sa
dieťa správalo. Poškodený na jej výzvu nijako nereagoval. Svedkyňa dodala, že pri jej príchode všetci
traja obžalovaní stáli za autom a v podstate nič nerobili. Nevyhrážali sa poškodenému ani sa nepokúšali
dostať do vozidla.

Svedok E.k na hlavnom pojednávaní zotrval na svojej pôvodnej výpovedi z prípravného konania, keďže
vzhľadom na odstup času si na skutok nespomínal. Z tohto dôvodu bola prečítaná výpoveď svedka v
ktorej uviedol, že dňa 21.6.2014 mal hliadkovú službu s Z., kde v čase o 9.53 h. boli vyslaní do obce B.
na základe oznámenia pani H., kde malo dôjsť k únosu jej vnuka. Po príchode hliadky na miesto bolo

zistené, že prístupová cesta k rodinnému domu č. 75 bola zablokovaná vozidlom S.a pri ktorom stál E.r.
Na prístupovej ceste bolo odstavené motorové vozidlo O., kde vozidlo bolo naštartované a poškodené.
Na vozidle bolo rozbité zadné sklo, kde na plate za zadným sklom sa nachádzala ulomená predná
tabuľka s evidenčným číslom. Na vozidle bolo ulomené ľavé spätné zrkadlo a popraskané čelné sklo
po úderoch. Pri vozidle sa nachádzali Y. a Y., ktorí bránili vozidlu v odjazde. Zároveň sa pri vozidle

nachádzala L. Vo vozidle na mieste vodiča sedel muž, ktorý mal na kolenách dieťa zabalené do deky.
Dieťa silne plakalo a kričalo, že chce ísť k matke. Uvedený muž bol neskôr stotožnený ako Y.r. Od matky
dieťaťa Y. bolo zistené, že otec dieťaťa Y. mal násilím cez uzamknutú bránku zobrať syna s ktorým
chcel odísť, pričom v danom čase prebiehalo rozvodové konanie. Keďže sa dieťa dožadovalo matky
a silne plakalo, pričom nebolo možné vizuálne skontrolovať či je v poriadku a bola obava, že dieťa je v

aute zranené, preto bol poškodený vyzvaný, aby vypol motor, odomkol vozidlo a vystúpil s dieťaťom. Na
výzvy polície poškodený vôbec nereagoval a s hliadkou nekomunikoval. Po opakovaných výzvach vypol
motor, ale naďalej odmietal vystúpiť z vozidla. Následne žiadal, aby všetci vrátane hliadky sa vzdialili od
vozidla aspoň o 20 metrov. čo všetci urobili, kde poškodený aj s dieťaťom v náručí vystúpil z vozidla.Dieťa aj po vystúpení z vozidla silne plakalo a dožadovalo sa matky, ktorá k nemu pribehla a dieťa sa
jej chytilo okolo krku. Poškodený však dieťa odmietal vydať, preto sa začali o dieťa naťahovať. V obave
o život a zdravie dieťaťa hliadka zakročila, aby chránila zdravie dieťaťa, kde svedok pridržiaval pravú

ruku poškodenému, nakoľko sa rukou snažil napádať svoju manželku obžalovanú Y. pridržiaval dieťa,
aby nespadlo a nezranilo sa. Napokon sa matke dieťaťa podarilo dieťa vytrhnúť zo zovretia otca, kde
matka so synom a svojimi rodičmi z miesta odišli.

Bol vypočutý svedok Z. ktorý ako príslušník polície zasahoval na mieste činu, kde jeho výpoveď je v

podstate zhodná z výpoveďou JN..

Svedok H. vo svojej výpovedi uviedol, že v čase incidentu bol v doma záhrade, kde zaregistroval ženský
hlas, preto sa rozhodol pozrieť, čo sa tam odohráva. Keď došiel na uvedené miesto, uvidel vozidlo,
ktoré bolo naštartované a poškodené. Malo rozbité zadné sklo a poškodené bolo aj spätné zrkadlo. K
ďalším sklám, sa svedok nevedel vyjadriť. Vo vozidle sa nachádzal Y. s dieťaťom, ktoré si však všimol

až následne, keďže toto bolo prikryté dekou alebo mikinou. Dieťa plakalo a dožadovalo sa matky, kde
obžalovaní sa snažili poškodeného presvedčiť, aby im dieťa vydal. Svedok dodal, že nebol priamym
svedkom poškodzovania vozidla a toto už pri jeho príchode bolo poškodené. Situácia bola napätá, ale
nedialo sa nič násilné, kde prítomní obžalovaní boli nervózni, no nie v zmysle, aby bol agresívni.

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý IX., znalec z odboru cestnej dopravy, ktorý uviedol, že pri
vypracovaní znaleckého posudku mal k dispozícii fotodokumentáciu polície, ktorá bola urobená ihneď
po poškodení vozidla. Zároveň mal k dispozícii fotodokumentáciu poisťovne, na ktorej je zachytené
poškodenie autorádia s navigáciou, ako ryha na displeji. Uvedený displej po poškodení vozidla v čase
vyhotovenia fotodokumentácie políciou, nemal uvedené poškodenie a preto ryha vznikla neskôr, či už

pri preprave vozidla alebo v servise, ale nevznikla v čase, kedy malo dôjsť k poškodeniu vozidla, preto ju
znalec nezohľadnil vo svojom konštatovaní poškodenia vozidla. Vo vzťahu k ľavému spätnému zrkadlu
znalec uviedol, že týmto malo byť udreté do obžalovanej IX. kde k tomu mohlo z technického hľadiska
dôjsť tak, ako to popísal pri rekonštrukcii Y.i, avšak nedošlo by k ulomeniu zrkadla, ale toto by sa iba
pootočilo. Taktiež poukázal na záver znaleckého posudku znalca H. z odboru zdravotníctvo a farmácia

v ktorom nie je zdokumentované žiadne zranenie obžalovanej v dôsledku nárazu spätného zrkadla a
ani samotná obžalovaná subjektívne žiadne zdravotné ťažkosti pri vyšetrení neuvádzala. Ak k nárazu
ľavým spätným zrkadlom došlo, tak z technického hľadiska nevzniklo na vozidle žiadne poškodenie.
Pri posudzovaní týchto skutočností znalec vychádzal z toho, že zrkadlo bolo v klasickej polohe, teda
odklopené a slúžilo na kontrolu pohybu vozidiel za motorovým vozidlom. Znalec dodal, že pri podaní

znaleckého posudku vychádzal len z rázov, ktoré mali vzniknúť podľa výpovedí obžalovaných a to
náraz ľavou prednou časťou vozidla pri cúvaní do Y., náraz ľavým spätným zrkadlom pri cúvaní do
Y.j, náraz zadnou časťou vozidla pri cúvaní do U. a náraz ľavou prednou časťou vozidla pri jazde
dopredu do Y.. Pri týchto nárazoch malo dôjsť k poraneniu osôb, teda kvázi k dopravnej nehode, pričom
bol zohľadnený aj znalecký posudok z odboru zdravotníctva a farmácia. Rovnako bol v programe PC

Crash zohľadnený tkz. cukavý spôsob jazdy poškodeného. Na základe dostupných dôkazov znalec
konštatoval, že poškodenie čelného skla vzniklo mechanicky, čiže údermi a takisto poškodenie zadného
skla. Poškodenie zadnej kapoty - priehyb mohlo vzniknúť lakťami alebo rukami. K poškodeniu zadného
skla tak nedošlo spôsobom, ako to popísali obžalovaní pri rekonštrukcii, čo je zrejmé z úlomkov skla,
ale jeho rozbitím - búchaním po ňom. Utrhnutie alebo ulomenie predného evidenčného čísla mohlo

byť spôsobené nohou Y.. Je však nepravdepodobné, aby ho obžalovaný poškodil, keď ho zachytil
nohou pri páde na prednú kapotu, keďže pri takomto páde by zrejme došlo aj k poškodeniu kapoty,
ktorá však poškodená nebola. Vo vzťahu k výpovedi obžalovaného H. a jeho zachyteniu predným
ľavým blatníkom znalec uviedol, že je dosť málo pravdepodobné, aby vodič na rovnom úseku cesty po
zastavení vytočil predné koleso vpravo. Zároveň pri cúvaní by došlo k prejdeniu kolesa po priehlavku

ľavej nohy obžalovaného, čo zistené nebolo. Konštatované zranenia v oblasti ľavého predkolenia ľavou
bočnou časťou karosérie vozidla znalec považuje za nemožné a ľavým kolesom ako možné, ale nie
veľmipravdepodobné,nakoľkožiadnepoškodenienaľavomprednomblatníkuzdokumentovanénebolo.
Vo vzťahu k poškodeniu zadnej kapoty znalec konštatoval, že išlo o aktívne pôsobenie, nakoľko, ak by
niekto stál za vozidlom a došlo by k pohybu vozidla, tak k prvému kontaktu by došlo nárazníkom, ktorý

vyčnieva, teda by išlo o náraz do nôh a následnému pádu dozadu. Skôr by došlo k odsoteniu, ako k
prevaleniu osoby na dané vozidlo pri malej rýchlosti.Bola prečítaná výpoveď svedka E. z prípravného konania z ktorej je zrejmé, že dňa 21.6.2014 si všimol,
že k domu H. došlo auto, ktoré patrí ich zaťovi. Po chvíli začul veľký krik a uvidel, ako U. a jej dcéra Y.
visia na zadnej kapote vozidla a toto s nimi cúva. Obžalovaný H. stál pri dverách vodiča a snažil sa dvere

otvoriť. V uvedenom čase bolo už zadné sklo na vozidle rozbité. Keď ho zbadala U. zakričala na neho,
aby svojím autom zatarasil prístupovú cestu, nakoľko im zať chcel zobrať dieťa. Z tohto dôvodu svedok
naštartoval vozidlo Opel Astra a zatarasil ním prístupovú cestu. Neskôr k autu došla L., ktorá sa snažila
presvedčiť poškodeného, aby vrátil dieťa matke, na čo však tento nereagoval. Počas incidentu dieťa
silne plakalo a dožadovalo sa matky. Poškodený v aute sedel so synom na kolenách, nechcel otvoriť a

nereagoval ani na výzvy polície. Napokon z vozidla vystúpil, kde dieťa si vzala matka a následne s ním
odišla. V závere svedok dodal, že samotné rozbitie skiel na aute nevidel.
Rovnako súd prečítal zápisnicu o výsluchu svedkyne E. zástupkyne poškodenej spoločnosti Allianz-
Slovenská poisťovňa a.s., ktorá uviedla, že ich spoločnosť ako poisťovateľ poškodeného Agentúry
právno-bezpečnostných služieb s r.o. Bratislava, vyplatila poškodenému poistené plnenie v celkovej
výške 6.912,09 € za poškodenie vozidla, ktoré malo byť spôsobené troma osobami, ktoré poškodzovali

vozidlo v prítomnosti Štěpána Šandora. Z uvedeného dôvodu si spoločnosť Allianz-Slovenská poisťovňa
a.s. uplatňuje nárok na náhradu škody v trestnom konaní vo výške vyplateného poistného plnenia.

Súd na hlavnom pojednávaní prečítal taktiež znalecký posudok A. znalca z odboru cestná doprava zo
záverov ktorého je zrejmé, že na základe vykonanej rekonštrukcie s prihliadnutím k záverom znaleckého

posudku MN. z odboru zdravotníctvo a farmácia je možné konštatovať, že poškodenie čelného skla
a zadného skla poškodeného motorového vozidla bolo spôsobené udieraním rúk obžalovaných. Ľavé
spätné zrkadlo a predný držiak evidenčného čísla s evidenčným číslom boli odlomené s najväčšou
pravdepodobnosťou tak, ako to uviedol poškodený. Ostatné poškodenia vozidla vznikli ako následok
rozbitia čelného predného skla a zadného skla a to poškodením laku, čalúnenia a poťahu sedadla.

Znalec vyčíslil výšku spôsobenej škody na vozidle O. vo výške 4.702,- €.

Rovnako bol prečítaný aj znalecký posudok MN., z odboru zdravotníctvo a farmácia, zo záverov ktorého
je zrejmé, že dňa 21.6.2014 mali pri incidente utrpieť zranenia a to obžalovaný A. pomliaždenie
driekovokrížovej oblasti, pomliaždenie ľavého ramenného a lakťového kĺbu ľahkého stupňa a povrchové

odreniny kožného krytu, obžalovaná U. povrchovú odreninu kožného krytu hypotheranu ľavej ruky,
mnohopočetné povrchové odreniny kožného krytu ľavého predlaktia, pomliaždenie driekovokrížovej
oblasti ľahkého stupňa, obžalovaná A. pomliaždenie pravého zápästia ľahkého stupňa. K mechanizmu
vzniku zranení u A. v driekovokrížovej oblasti sa nie je možné jednoznačne vyjadriť, pretože zranenie
nemalo žiadne objektívne vonkajšie klinické prejavy a bolo stanovené iba na základe subjektívne

udávanej bolesti. Mohlo byť spôsobené nárazom karosérie do oblasti chrbta miernou intenzitou, ako
aj pádom na zem alebo na karosériu motorového vozidla, avšak nemožno vylúčiť, že k zraneniu
predmetnej oblasti vôbec nedošlo. Zranenie A. v oblasti ľavého ramenného kĺbu bolo spôsobené jeho
aktívnym pôsobením, údermi na karosériu a sklo motorového vozidla alebo vzniklo pri páde a náraze na
povrch zeme. K jeho vzniku, teda nedošlo nárazom pohybujúceho sa vozidla do ľavej hornej končatiny.

Zranenie A. v oblasti ľavého lakťového kĺbu bolo spôsobené jeho aktívnym pôsobením, údermi na
karosériu a sklo vozidla. Nebolo spôsobené nárazom karosérie pohybujúceho sa vozidla do predmetnej
oblasti a nevzniklo pri páde poškodeného na zem. Zranenie A. v oblasti ľavého predkolenia bolo
spôsobené nárazom tupej alebo tupohrannej časti karosérie vozidla do oblasti ľavého predkolenia alebo
nárazom ľavého predkolenia na tupú hranu karosérie motorového vozidla. Najpravdepodobnejšie k

nemu mohlo dôjsť nárazom prednej časti karosérie do ľavého predkolenia obžalovaného stojaceho pred
motorovým vozidlom. Dané postavenie však neudal počas rekonštrukcie ani jeden z obžalovaných.
Rovnako mohlo byť spôsobené tangeciálnym pohybom ľavého predkolenia voči hornej hrane prednej
tabuľky evidenčného čísla po zošmyknutí sa z prednej časti karosérie motorového vozidla, čo však
taktiež neuvádzal nikto pri rekonštrukcii. Vznik zranenia tak, ako ho popísal A. a to pôsobením ľavého

predného kolesa na oblasť ľavého predkolenia znalec posúdil ako možný, ale nie veľmi pravdepodobný
a jeho vznik pôsobením okraja karosérie ľavej bočnej časti označil znalec ako nemožný. Zranenie
obžalovanej U. v oblasti ľavej hornej končatiny bolo spôsobené jej aktívnym pôsobením, údermi na
sklo motorového vozidla a to tak pred jeho prasknutím ako aj po jeho prasknutí. K mechanizmu vzniku
zranenia obžalovanej U.j v driekovokrížovej oblasti sa nie je možné jednoznačne vyjadriť, nakoľko

zranenie nemalo žiadne objektívne vonkajšie klinické prejavy a bolo stanovené na základe subjektívne
udávanej bolesti v danej oblasti. Mohlo byť teda spôsobené nárazom karosérie vozidla do oblasti chrbta
miernou intenzitou, ako aj pádom obžalovanej chrbtom na zem, ale nie je možné vylúčiť, že k zraneniu
vôbec nedošlo. K zraneniu v driekovokrížovej oblasti však nemohlo dôjsť nárazom karosérie vozidla dobrušnej steny. Zranenie obžalovanej A.j bolo spôsobené údermi pravej hornej končatiny na karosériu
alebo sklo vozidla a to pravdepodobne pred jeho prasknutím. Uvedené zranenia si u obžalovaného A.o
vyžadovali dvadsaťštyri hodinovú dočasnú práceneschopnosť, u obžalovanej U.j práceneschopnosť tri

dni a u obžalovanej A. si zranenia práceneschopnosť nevyžadovali.
Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané ďalšie dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a
to lekárskymi správami, zápisnicou o rekonštrukcii, fotodokumentáciou, písomným podaním Allianz
- Slovenská poisťovňa a.s., správou OR PZ Michalovce, uzneseniami tunajšieho súdu sp. zn.
18P/28/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/214/2014 a sp.

zn. 22P/26/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/202/2014,
charakteristikami obžalovaných a správami o ich povesti, ako aj ich odpismi z registra trestov.
Z lekárskych správ o ošetrení obžalovaných sú zrejmé zranenia, ktoré mali utrpieť jednotliví obžalovaní
počasincidentudňa 21.6.2014,ktorébolináslednezohľadnenépripodaníznaleckéhoposudkuznalcom
MUDr. Juliánom Tkáčom z odboru zdravotníctva a farmácia.

Zo zápisnice o rekonštrukcii je zrejmé ako sa mal odohrať skutok dňa 21.6.2014 tak ako ho vnímali
jednotliví obžalovaní a poškodený.

Z písomného podania Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. je zrejmé, že z dôvodu spôsobenia škody na
vozidle patriacom poškodenej spoločnosti Agentúre právno-bezpečnostných služieb spol. s r.o. bolo

spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. vyplatené poistné plnenie vo výške 6.912,09 €.

Zo správy OR PZ Michalovce je zrejmé, že v operačnom denníku dňa 21.6.2014 v súvislosti so skutkom
bolo zaznamenané v čase o 9.49.h a 9.51 h oznámenie obžalovanej H. o únose dieťaťa. V čase o 9.53
h, 9.54. a 9.56 bolo zaznamenané volanie poškodeného dožadujúceho sa vyslania hliadky PZ z dôvodu

rozbitia auta. V čase 9.59 h zaznamenané volanie obžalovaného IX., ktorý žiadal vyslanie hliadky,
nakoľko „zať berie vnuka“. V čase 10.21 h a 10.45 h volanie poškodeného Y. z dôvodu nahlásenia
zneužitia právomoci verejného činiteľa.
Zároveň dňa 21.6.2014 v knihe fonogramov a hlásení v čase o 16.05 h bol vykonaný záznam o podaní
trestného oznámenia poškodeným Y. pre poškodzovanie cudzej veci, ohovárania, vydierania a zneužitia

právomoci verejného činiteľa. V čase 21.15 h bol vykonaný záznam o podaní trestného oznámenia
obžalovaným A. pre ublíženie na zdraví poškodeným Y..

Z uznesenia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 18P/28/2014 zo dňa 17.4.2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/214/2014 zo dňa 26.5.2014 je zrejmé, že návrh poškodeného

ako otca maloletého dieťaťa o nariadenie predbežného opatrenia o dočasnom zverení maloletého syna
C. do osobnej starostlivosti bol zamietnutý.

ZuzneseniaOkresnéhosúduMichalovcetunajšiehosúdusp.zn.22P/26/2014zodňa9.4.2014vspojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/202/2014 zo dňa 20.5.2014 je zrejmé, že návrh

obžalovanej A. ako matky maloletého dieťaťa o nariadenie predbežného opatrenia o dočasnom zverení
maloletého syna C.o osobnej starostlivosti bol zamietnutý.
Obžalovaní A. sú z miesta bydliska hodnotení kladne, ako osoby s bezproblémovými vzťahmi so
spoluobčanmi. Naviac obžalovaný A. je starostom obce už tretie volebné obdobie. Obžalovaní doposiaľ
súdne trestaní neboli.

Po vyhodnotení takto vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnom súhrne súd dospel k záveru,
že obžalovaní A.á svojim konaním naplnili všetky znaky prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. tak po objektívnej, ako
aj subjektívnej stránke, spoločným konaním poškodili cudziu vec a spôsobili tak na cudzom majetku

väčšiu škodu, teda škodu presahujúcu sumu 2.660,- € čo predstavuje hranicu väčšej škody v zmysle
ust. § 125 ods. 1 Tr. zák.
K tomuto záveru súd dospel na základe výpovedí samotných obžalovaných, ktorí vo svojich výpovediach
pripustili poškodzovanie vozidla poškodeného a popísali okolnosti tak, ako podľa nich k tomuto
poškodeniu došlo. Zároveň súd vychádzal z výpovede poškodeného Y., ktorý rovnako opísal priebeh

incidentu medzi ním a obžalovanými, kde podrobne uviedol okolnosti za ktorých došlo k poškodeniu
jeho motorového vozidla, resp. vozidla patriaceho jeho spoločnosti. Poškodený uviedol, že potom čo
došiel na vopred dohodnuté stretnutie so svojim synom do obce B. kde s týmto sa rozprával iba cez
uzamknutú bránku, tohto bez vedomia matky preložil cez bránku a spoločne s ním si sadol do vozidlana sedadlo vodiča v úmysle byť so synom osamote a odovzdať mu prinesené darčeky. V dôsledku
toho obžalovaní začali utekať smerom k autu, kde preskočili bránku rodinného domu, na čo poškodený
uzamkol vozidlo, keďže sa zľakol. Po príchode obžalovaných k vozidlu, títo začali búchať po vozidle,

kde obžalovaná Y. začala búchať po okne vodiča a obžalovaná H. sa postavila za vozidlo a búchala
po zadnom skle vozidla. Vzhľadom k uvedenému začal maloletý syn poškodeného plakať. Obžalovaní
v tomto konaní pokračovali, kde obžalovanej Y. sa nepodarilo rozbiť bočné sklo a preto sa pripojila k
obžalovanej H. a spoločne búchali do zadného skla, ktoré napokon rozbili. Medzitým obžalovaný H.
búchal po prednom skle, ktoré taktiež rozbil. Z tohto dôvodu poškodený vozidlo naštartoval a keďže

chcel zmierňovať údery obžalovaného H. ktorý búchal na čelné sklo, preto s vozidlom začal cúvať a
pohyboval sa „cukavým“ pohybom dopredu a dozadu. Po rozbití predného skla obžalovaný H. sa pridal
k ostatným obžalovaným a pokračoval s nimi v rozbíjaní zadného skla, ktoré tam ostalo, kde úlomky sa
rozlietavali po celo vozidle. Poškodený preto prikryl syna dekou a začal s vozidlom cúvať a zacúval až
k plotu suseda. Vtedy obžalovaný H. odtrhol evidenčné číslo vozidla, ktorým začal biť po zadnom skle,
následne toto hodil na zadné plato batožinových dverí. Po pristúpení k dverám vodiča sa poškodenému

vyhrážal, aby vydal dieťa, inak mu poškodí spätné zrkadlo, k čomu nakoniec aj došlo.
Obžalovaných nepriamo usvedčujú z poškodenia vyššie uvedeného motorového vozidla aj výpovede
svedkov L., ktorí v rámci svojich výpovedí sa vyjadrili k poškodeniu motorového vozidla na ktorom si
všimlirozbitésklá.NapokontietoskutočnostipotvrdilivosvojichvýpovediachajsvedkoviaJN.príslušníci
polície, ktorí zasahovali na uvedenom mieste. Naviac títo uviedli, že maloleté dieťa poškodeného bolo

značne rozrušené, uzamknuté v aute a plakalo, kde poškodený na výzvy obžalovaných, ako aj svedkyne
Y.a vydanie dieťaťa nereagoval a nereagoval ani na výzvy polície, ktorým vyhovel až po niekoľkých
opakovaniach.
Obžalovaných rovnako usvedčuje znalecký posudok z odboru cestnej dopravy Ing. A., ktorý sa vyjadril
k jednotlivým poškodeniam motorového vozidla a presne popísal možný mechanizmus ich vzniku,

pričom vylúčil poškodenie autorádia s navigáciou v dôsledku konania obžalovaných pri incidente.
Rovnako znalec vylúčil, aby k poškodeniu ľavého spätného zrkadla došlo pri náraze spätného zrkadla
do obžalovanej IX., ako to obžalovaní popísali vo svojich výpovediach a pri rekonštrukcii. Ako
nepravdepodobné označil aj poškodenie evidenčného čísla motorového vozidla obžalovaným H. pri jeho
zachytení predným pravým blatníkom, ako to sám uviedol obžalovaný. Znalec jednoznačne konštatoval,

že k poškodeniu zadného a predného skla na vozidle došlo v dôsledku úderov obžalovaných, čo je
zrejmé aj z úlomkov zadného skla, ktoré sa nachádzali v celom interiéri vozidla kde vylúčil, aby k
poškodeniu zadného skla došlo tak, ako to popísali obžalovaní pri rekonštrukcii. K poškodeniu zadnej
kapoty podľa znalca mohlo dôjsť pôsobením lakťov alebo rúk obžalovaných pri poškodzovaní zadného
skla. Utrhnutie, resp. ulomenie predného evidenčného čísla mohlo byť podľa znalca spôsobené nohou

obžalovaného Matiho.
Obžalovaných taktiež usvedčuje aj znalecký posudok H., ktorý konštatuje zranenia, ktoré mali utrpieť
jednotliví obžalovaní v rámci incidentu dňa 21.6.2014. U obžalovaného Y. znalec udal, že zranenie
ľavého ramenného a lakťového kĺbu bolo spôsobené jeho aktívnym pôsobením a to údermi na karosériu
a sklo motorového vozidla, prípadne pri páde a náraze na povrch zeme. Znalec vylúčil, aby k jeho

vzniku došlo nárazom pohybujúceho sa vozidla do ľavej hornej končatiny. Zranenie u obžalovaného
v driekovokrížovej oblasti nie je jednoznačne potvrdené, keďže vychádza iba zo subjektívnych údajov
obžalovaného bez objektívnych prejavov a preto nie je možné jednoznačne uviesť, či k uvedenému
zraneniu skutočne došlo. Znalec však vylúčil, aby zranenie ľavého lakťového kĺbu vzniklo pri páde
poškodeného na zem a rovnako nebolo spôsobené nárazom karosérie pohybujúceho sa vozidla.

Taktiež znalec vylúčil aby zranenie ľavého predkolenia obžalovaného bolo spôsobené pôsobením
ľavého predného kolesa na uvedenú oblasť, kde najpravdepodobnejšie k nemu mohlo dôjsť nárazom
prednej časti karosérie do ľavého predkolenia obžalovaného stojaceho pred motorovým vozidlom,
prípadne tangeciálnym pohybom ľavého predkolenia voči hornej hrane prednej tabuľky evidenčného
čísla po zošmyknutí sa z prednej časti karosérie, čo však nikto z prítomných neuvádzal. Znalec

zároveň konštatoval, že zranenie ľavej hornej končatiny u obžalovanej U. bolo spôsobené jej aktívnym
pôsobením a to údermi na sklo motorového vozidla tak pred jeho prasknutím, ako aj po jeho
prasknutí. Udávané zranenia v driekovokrížovej oblasti nebolo možné jednoznačne stanoviť, nakoľko
zranenie nemalo žiadne objektívne vonkajšie prejavy a bolo stanovené iba na základe subjektívnych
údajov obžalovanej. Mohlo byť teda spôsobené nárazom karosérie vozidla do chrbta obžalovanej

miernou intenzitou alebo pádom obžalovanej chrbtom na zem, prípadne k uvedenému zraneniu vôbec
nedošlo. Znalec však vylúčil, aby k tomuto zraneniu došlo nárazom karosérie vozidla do brušnej steny
obžalovanej, ako to sama uvádzala. K zraneniu obžalovanej A. znalec uviedol, že zranenie pravej hornejkončatiny bolo spôsobené jej aktívnym konaním a to údermi pravej hornej končatiny na karosériu vozidla
alebo sklo vozidla.
Napokon obžalovaných usvedčujú oboznámené listinné dôkazy a to lekárske správy, zápisnica o

rekonštrukcii, fotodokumentácia, faktúra o oprave vozidla z ktorých je zrejmý rozsah poškodenia
motorového vozidla poškodeného.
Z uvedeného má súd za preukázané, že dňa 21.6.2014 v obci ZU.á v čase okolo 9.45 h. na príjazdovej
ceste pred domom O. poškodili obžalovaní IX. motorové vozidlo O. na ktorom rozbili zadné a predné
sklo a ulomili ľavé spätné zrkadlo a prednú tabuľku s evidenčným číslom, pričom poškodili lak na ľavom

prednom blatníku, ľavých predných dverách, ľavom zadnom blatníku a dverách batožinového priestoru,
čím spôsobili vlastníkovi vozidla Agentúre právno-bezpečnostných služieb spol. s r.o. škodu vo výške
4.702,-€.
V rámci hodnotenia dôkazov sa súd zaoberal aj obranou obžalovaných, ktorí v podstate zhodne potvrdili,
že uvedeného konania sa dopustili iba v dôsledku konania poškodeného, ktorý bez vedomia matky
maloletého dieťaťa obžalovanej A. preložil ich dieťa cez bránku rodinného domu, ktorá bola uzamknutá

a toto vzal do svojho motorového vozidla, ktoré následne uzamkol. Obžalovaní tak konali v dôsledku
obavy o zdravie dieťaťa, keďže toto začalo ihneď veľmi plakať, kde nadobudli obavu, že mohlo byť
zranenépriprekladanícezbránkurodinnéhodomunaktorejsanachádzajúželeznéostne.Popríchodek
motorovému vozidlu sa obžalovaní dožadovali vydania dieťaťa, kde na ich výzvy poškodený nereagoval
a dieťa nebolo možné vizuálne skontrolovať, nakoľko bolo prekryté dekou, preto začali búchať na

sklá motorového vozidla, a to tak na predné, ako aj zadné sklo. Po prednom skle búchal obžalovaný
A. po zadnom skle obžalovaná U. a následne aj obžalovaná A., ktoré napokon rozbili. Uvedeného
konania sa teda dopustili iba v úmysle dostať sa k maloletému dieťaťu, toto skontrolovať, či neutrpelo
žiadne zranenie a vrátiť matke, keďže sa dieťa matky dožadovalo. Obžalovaní popreli, aby konali v
úmysle poškodiť cudziu vec, teda motorové vozidlo poškodeného, prípadne v úmysle mu akýmkoľvek

spôsobom ublížiť.
Uvedenú obranu obžalovaných súd s poukazom na vyššie uvedené dôkazy považoval za účelovú, kde
napriek uvádzaným skutočnostiam konštatoval naplnenie znakov žalovaného trestného činu u všetkých
z obžalovaných.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že styk obžalovanej A. a poškodeného Y., ako rodičov maloletého

dieťaťa C., nebol v uvedenom čase nijako upravený rozhodnutím súdu, čo je zrejmé aj z rozhodnutí
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 18P/28/2014 zo dňa 17.4.2014 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/214/2014 zo dňa 26.5.2014 ako aj z uznesenia Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 22P/26/2014 zo dňa 9.4.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 8CoP/202/2014 zo dňa 20.5.2014, ktorým boli návrhy otca, ako aj matky na nariadenie predbežného

opatrenia o dočasnom zverení ich syna do osobnej starostlivosti zamietnuté. Je teda zrejmé, že
obaja rodičia mali plne zachované rodičovské práva k svojmu synovi a tieto mohli realizovať na
základe vzájomnej dohody. Práve na základe takejto dohody bol v inkriminovaný deň realizovaný styk
poškodeného so svojím synom, kde poškodený syna vzal do svojho motorového vozidla a tomuto chcel
odovzdať darčeky v súvislosti s jeho sviatkom (nar. 24.6.2010), kde pri tom chcel byť so synom sám.

Takéto konanie poškodeného podľa názoru súdu však nenaplnilo znaky žiadneho trestného činu alebo
akéhokoľvek protiprávneho deliktu, ktoré by mohlo objektívne vzbudiť u obžalovaných potrebu ochrany
maloletého dieťaťa. Z tohto dôvodu preto nie je možné posúdiť ich konanie ako nutnú obranu v zmysle
Trestného zákona, kde za nutnú obranu sa považuje konanie, ktoré smeruje k odvráteniu bezprostredne
hroziaceho alebo trvajúceho útoku, pričom obrana smeruje proti útočníkovi.

V danom prípade na základe vykonaných dôkazov nebolo preukázané, aby konanie poškodeného
vo vzťahu k svojmu synovi bolo možné vnímať ako bezprostredne hroziaci alebo trvajúci útok voči
synovi alebo obžalovaným, keďže poškodený konal ako otec dieťaťa s plne zachovanými rodičovskými
právami, kde v danom čase nespôsobil synovi žiadne zranenie a také konanie ani nenaznačil. Naviac aj
z výpovede samotnej obžalovanej Ing. Y.j je zrejmé, že poškodený sa nikdy k synovi nesprával násilnícky

a tomuto nikdy fyzicky neublížil. Poškodený tak konal iba proti vôli obžalovaných, najmä matky dieťaťa
IX., kde táto jednostranne a bez rozhodnutia súdu určila podmienky stretnutia poškodeného so synom,
ktorý mal prebiehať cez uzamknutú bránku. V tomto kontexte konanie poškodeného nemožno vnímať
ako konanie v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa alebo ako konanie ohrozujúce maloletého syna.
Je teda zrejmé, že konanie obžalovaných nie je možné posúdiť ako nutnú obranu, keďže žiaden reálny

útok voči maloletému dieťaťu, ani voči obžalovaným vedený zo strany poškodeného nebol.
Zároveň konanie obžalovaných podľa názoru súdu nebolo možné posúdiť ani ako konanie v domnelej
(putatívnej) obrane, kde by sa obžalovaní snažili odvrátiť domnelý útok poškodeného, ktorý mal
smerovať voči maloletému synovi C. O prípad putatívnej obrany ide vtedy, ak okolnosti prípaduodôvodňujú mylný záver páchateľa o priamo hroziacom alebo trvajúcom útoku, hoci v skutočnosti o
taký útok nešlo. V takom prípade podľa § 25 ods. 4 Tr. zák. je možná trestná zodpovednosť páchateľa
za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíval v nedbanlivosti. Záver o naplnení podmienok

putatívnej obrany ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť úmyselného trestného činu musí byť založený
na existencii konkrétnych skutočností, ktoré v subjektívnom vnímaní obrancu objektívne mohli vyvolať
dojem o priamo hroziacom alebo trvajúcom útoku. Súd aj v týchto súvislostiach opätovne poukazuje na
vyššie uvedené skutočnosti a konštatované závery, kde konanie poškodeného nebolo možné posúdiť,
ako útok smerujúci proti záujmom chráneným Trestným zákonom. Zároveň z vykonaných dôkazov nie sú

zrejmé žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali a objektívne mohli vyvolať u obžalovaných
dojem o priamo hroziacom alebo trvajúcom útoku zo strany poškodeného. Súd podotýka, že konanie
poškodenéhonebolomožnévdanomčasevnímaťzostranyobžalovanýchakopokusoúnosmaloletého
syna, ako ho obžalovaní prezentovali pred políciou, keďže poškodený je otcom dieťaťa a v danom čase
jeho styk s maloletým synom nebol nijako obmedzený alebo upravený rozhodnutím súdu. Obžalovaní
svoje konanie odôvodňovali obavou o maloleté dieťa a jeho zdravie, pričom je zrejmé, že poškodený

tomuto nijako neublížil a z jeho konania takýto úmysel ani nevyplýval. Absentuje teda akákoľvek
konkrétna skutočnosť, ktorá by u obžalovaných objektívne vyvolala dojem z o protiprávnom konaní
poškodeného.
S poukazom na uvedené je potrebné vnímať konanie obžalovaných, ako konanie osôb nespokojných
so situáciou, ktorá sa odohrávala proti ich vôli, avšak bez toho, aby poškodený pritom svojím konaním

naplnil znaky niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone alebo spáchal iný protiprávny
čin. Samotná nespokojnosť a nesúhlas obžalovaných s konaním poškodeného však toto konanie
neospravedlňujeanezbavujeobžalovanýchichtrestnoprávnejzodpovednostizaspôsobenépoškodenie
motorového vozidla pri ktorom sa domáhali vrátenia maloletého dieťaťa zo strany poškodeného a snažili
sa ho dostať do svojej osobnej dispozícii. Súd pritom poukazuje na to, že poškodený potom, čo svojho

syna naložil do motorového vozidla a s týmto si sadol na sedadlo vodiča, zrejme nemal v úmysle s týmto
vozidlom odísť a vozidlo šoférovať so synom v náručí, keďže takýmto spôsobom by vedenie vozidla
bolo značne komplikované, ak nie nemožné. Zároveň súd podotýka, že vozidlo poškodený uzamkol až
potom, čo obžalovaní na jeho konanie reagovali preskočením plota a následným krikom dožadujúcim sa
vrátenia dieťaťa a búchaním na okná vozidla. Vozidlo bolo po celý čas nenaštartované a toto poškodený

naštartoval až potom, čo obžalovaní rozbili zadné sklo na vozidle a to v dôsledku ochrany svojho syna,
ako aj samotného poškodeného. Je teda zrejmé, že poškodený skutočne nemal v úmysle s dieťaťom
odísť, keďže tomuto nič nebránilo syna naložiť do vozidla na zadné sedadlo, vozidlo naštartovať a s
vozidlo odísť.
Zároveň z vykonanými dôkazmi bolo vyvrátené aj tvrdenie jednotlivých obžalovaných o priebehu

skutku tak, ako ho opísali v rámci svojich výpovedí a pri vykonanej rekonštrukcii. Vykonaným
znaleckýmdokazovanímbolojednoznačnepreukázané,žeskutokneprebeholtak,akooňomvypovedali
obžalovaní, kde k poškodeniu spätného zrkadla nemohlo dôjsť pri náraze spätného zrkadla do tela
obžalovanej A. pri pohybe vozidla poškodeným. Na tele poškodenej znalec H. nekonštatoval žiadne
zranenie korešpondujúce s týmto tvrdením a rovnako znalec A. takýto mechanizmus poškodenia

spätného zrkadla vylúčil z technického hľadiska. Rovnako tak znalec MUDr. Tkáč vylúčil spôsobenie
zranenia v driekovokrížovej oblasti u obžalovanej U. nárazom vozidla do jej brušnej steny, ako to sama
obžalovaná popisovala vo svojej výpovedi, pričom znalec A. vylúčil, aby obžalovaná v dôsledku nárazu
vozidla„prepadla“cezzadnúkapotuvozidlaatakudrelanazadnésklovozidla,ktorésanáslednerozbilo.
Znalec konštatoval, že v dôsledku nárazu by obžalovaná bola najpravdepodobnejšie vozidlom odsotená

a spadla by dozadu. Rovnako znalci vylúčili, aby obžalovaný A.i utrpel zranenia v oblasti predkolenia
spôsobom, ktorý popísal vo svojej výpovedi a pri rekonštrukcii, pretože týmto zraneniam nezodpovedali
objektívne zistené známky na tele obžalovaného a znalec jednoznačne vylúčil mechanizmus uvádzaný
obžalovaným ako možný. Zároveň je vylúčený aj spôsob poškodenia predného skla na vozidle uvádzaný
obžalovaným A., ktorý mal byť zrazený vozidlom pri jeho pohybe dopredu, v dôsledku čoho pocítil

náraz do brucha a následne spadol na kapotu vozidla a rukami udrel po prednom skle, ktoré sa rozbilo.
Vzhľadom na vozidlo, ktoré malo do obžalovaného naraziť prednou časťou, je nepravdepodobné až
vylúčené aby obžalovaný bol vozidlom zasiahnutý do oblasti brucha, kde v prípade ak by vozidlo do
obžalovaného skutočne narazilo prednou časťou, ako prvé by zasiahlo jeho nohy predným nárazníkom
v oblasti predkolenia, resp. kolien. Súd zároveň konštatuje, že tvrdenia o priebehu skutku uvádzané

poškodeným znalci pripustili ako možné a tieto nevylúčili.
Keďže obžalovaní na svoju obranu neuviedli ďalšie podstatné skutočnosti, súd o ich vine nemal žiadne
pochybnosti.Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadol na všetky okolnosti prípadu, na osoby
obžalovaných, na ustanovenie § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom prihliadol na pomer poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností, kde ako poľahčujúcu okolnosť na strane obžalovaných súd konštatoval ich

doterajší bezúhonný život, pričom žiadnu priťažujúcu okolnosť u obžalovaných nezistil, pričom dospel
k záveru, že účel trestu u obžalovaných bude dosiahnutý uložením peňažného trestu vo výmere 160,-
€ u každého z obžalovaných. Zároveň súd pre prípad úmyselného marenia výkonu peňažného trestu
obžalovaným uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov u každého z obžalovaných.

Súd v danom prípade vzhľadom na osoby obžalovaných a ich doterajší bezúhonný život, ako aj
vzhľadom na charakter trestnej činnosti a okolnosti skutku zvažoval u obžalovaných upustenie od
potrestania v zmysle ust. § 40 ods. 1 Tr. zák., keďže bol toho názoru, že už samotné prejednanie
veci pred súdom postačí na nápravu obžalovaných, avšak dospel k záveru, že pre takýto postup u
obžalovaných neboli splnené zákonné podmienky, keďže v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
je vyžadované doznanie sa páchateľa k spáchaniu prečinu, čo v danom prípade splnené zo strany

obžalovaných nebolo.

Vyššie uložené tresty podľa názoru súdu s prihliadnutím na uvedené skutočnosti sú plne primerané,
zákonné a spravodlivé a postačujú na nápravu a prevýchovu obžalovaných, aby si títo uvedomili
následky svojho konania a v budúcnosti sa obdobného konania nedopúšťali.

V trestnom konaní si poškodená spoločnosti Allian-Slovenská poisťovňa a.s. Bratislava uplatnila nárok
na náhradu škody, ktorý jej vznikol vyplatením poistného plnenia vlastníkovi vozidla a to Agentúre
právno-bezpečnostných služieb spol. s r.o., preto súd uložil obžalovaným povinnosť spoločne a
nerozdielne spôsobenú škodu v preukázanom rozsahu poškodenej spoločnosti nahradiť a to vo výške

4.702,-€. So zvyškom nároku na náhradu škody súd poškodenú spoločnosť Allianz-Slovenská poisťovňa
a.s. Bratislava odkázal na civilný proces.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré má odkladný účinok. Odvolanie sa podáva na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho

vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti
takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
V písomne podanom odvolaní je potrebné uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje a či smeruje
aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva za
obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo za zúčastnenú osobu

ich splnomocnenec, musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké
chyby sa vytýkajú rozsudku, alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať, resp. osoba, ktorá
odvolanie podala, môže ho výslovným vyhlásením vziať späť a to až do doby, než sa odvolací súd
odoberie na záverečnú poradu. Odvolanie podané v prospech obžalovaného obhajcom alebo inou

oprávnenou osobou môže byť vzaté späť len s výslovným súhlasom obžalovaného. Prokurátor môže
vziať takéto odvolanie späť i bez súhlasu obžalovaného.