Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/289/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226479
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3112226479.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., A. XXXX/
XX, zastúpeného JUDr. E. O., advokátom so sídlom E., B. 2, proti žalovanej Ing. T. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O., Z. XXXX/XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. K. - JUDr. A. K., so sídlom
E., O. XXXX, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. júna 2015, č.k.

22C/392/2012-153, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej
domáhal vrátenia daru zamietol. Vo výroku II. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo

výške 1671,90 eur a hotových výdavkoch žalovanej vo výške 57,52 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že dňa 03.04.2002 bola medzi žalobcom ako darcom a žalovanou
ako obdarovanou uzavretá darovacia zmluva, ktorej predmetom bol podiel k nehnuteľnosti: 1/2-ica
bytu č. X vo vchode č. XX na prízemí bytového domu s.č. XXXX, postaveného na parc. č. XXXX/
X na ulici A. v E. a k nemu patriaci spoluvlastnícky podiel vo výške XX/XXXX-in na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a na pozemku parc. č. XXXX/X zastavané plochy

a nádvoria o výmere XXX m2, všetko zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k.ú. E.. Vklad
vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol povolený Správou katastra Trenčín dňom 13.01.2003
pod č. V XXXX/X2. Dňa 03.04.2002 bola medzi žalobcom ako darcom a žalovanou ako obdarovanou
uzavretá darovacia zmluva, ktorej predmetom bol podiel k nehnuteľnosti: X/X-ica bytu č. X vo vchode
č. XX na prízemí bytového domu s.č. XXXX, postaveného na parc. č. XXXX/X na ulici A. v E. a
k nemu patriaci spoluvlastnícky podiel vo výške XX/XXXX-in na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu a na pozemku parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere

XXX m2, všetko zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k.ú. E.. Vklad vlastníckeho práva
v prospech žalovanej bol povolený Správou katastra E. dňom 08.04.2009 pod č. V XXXX/XX. Listom
zo dňa 30.03.2003 žalobca žalovanej oznámil, že darovaciu zmluvu, ktorú s ňou uzavrel 03.04.2002,
v celom rozsahu ruší a odstupuje od nej, pretože do dnešného dňa zmluva nespĺňa požiadavky na
zavkladovanie Správou katastra E.. Dôvody jeho rozhodnutia sú jednoznačné, k uzatvoreniu zmluvy
na neho vytvárala istý druh psychického nátlaku v spojení so skutočnosťou, že je v požehnanom

stave. Na druhej strane predpokladal, že ak bude spoluvlastníčkou, zabezpečí, aby byt prestal byť
hotelovým priestorom pre ubytovanie členov jej rodiny a iných príbuzných, čo sa nestalo ani po narodení
dcéry. Z úradnej činnosti mal súd vedomosť o tom, že na Okresnom súde Trenčín medzi totožnýmiúčastníkmi prebieha súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov
k predmetným nehnuteľnostiam, vedené pod sp. zn. 22C/140/2009, ktoré nie je právoplatne skončené.
Z doplneného žalobného návrhu doručenému súdu dňa 17.10.2014 vyplýva, že žaloaná od roku 2002

sa k nemu správa tak, že hrubo porušuje dobré mravy vo vzťahu k nemu aj k jeho rodičom. Počas
celého obdobia, teda od roku 2002 doteraz, hrubo osočuje a nadáva jemu aj jeho rodičom, počas celého
obdobia mu sťažuje stretávanie sa s dcérou, čím mu znepríjemňuje už roky pokojný život. Žalovaná
doručila súdu dňa 13.01.2015 písomné stanovisko k doplneniu dôvodov žalobného návrhu zo strany
žalobcu, v ktorom uviedla, že skutočnosti uvádzané žalobcom sú nepravdivé, vymyslené, skreslené,

účelovo podané a vytrhnuté z kontextu, s týmito absolútne nesúhlasí. Tieto nové dôvody sú zároveň
zmätočné a po právnej stránke sú nepochybne rozšírením skutkových dôvodov. Vzniesla námietku
premlčania práva žalobcu na vrátenie daru. Konštatoval, že v konaní nebolo zistené, že by dané práve
úkony boli postihnuté neplatnosťou v zmysle ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe darovacie
zmluvy tiež obsahujú podstatné náležitosti: dohodu o predmete daru a dohodu o jeho bezodplatnosti.
Obezmluvysúriadnevyhotovenévpísomnejforme,keďžepredmetomdarubolinehnuteľnosti.Vkonaní

tiež nebolo zistené, že by vôľa účastníkov zmluvy nebola slobodná a vážna, resp. že by žalobca ako
darca vykonal právne úkony v omyle podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Účinky darovacích zmlúv
nastali vkladom vlastníctva do katastra nehnuteľností. Darovacia zmluva k podielu na byte č. X bola
zavkladovaná príslušnou správou katastra dňa 13.01.2003 (V 1006/02) a darovacia zmluva k podielu na
byte č. X dňa 08.04.2009 (V XXXX/XX). Za pravdivé označil súd prvej inštancie tvrdenie žalobcu, že

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 13S/92/2009-54 zo dňa 22.06.2010 zrušil rozhodnutie Správy
katastra Trenčín, týkajúce sa druhej darovacej zmluvy (k podielu na byte Y.) č. V XXXX/XX zo dňa
08.04.2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p. s odôvodnením,
že žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia správy katastra, pretože v texte darovacej zmluvy bol bez
jeho vedomia vykonaný zo strany žalovanej jednostranný zásah. Podľa názoru krajského súdu, ak bola

darovacia zmluva zmenená jedným z účastníkov zmluvy bez vedomia druhého účastníka, možno mať
pochybnosti o tom, či sú ich prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné vo vzťahu k celej zmluve.
Správa katastra bola v prejednávanej veci povinná vziať do úvahy aj skutočnosť, že po podaní návrhu
na vklad vlastníckeho práva bol do darovacej zmluvy urobený dodatočný zápis textu ohľadne záložného
práva a bol povinný zaoberať sa otázkou, či takto zmenený text darovacej zmluvy nemá vplyv na jej

hodnovernosť vo vzťahu k určitosti a zrozumiteľnosti prejavov vôle oboch účastníkov. Najvyšší súd SR
ale rozsudkom sp. zn. 6Sžo/231/2010 zo dňa 27.04.2011 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k.
13S/92/2009-54 zo dňa 22.06.2010 zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol. V odôvodnení uviedol, že
z vykonaného dokazovania vyplýva, že účastníci darovacej zmluvy určitým a zrozumiteľným spôsobom
v čl. I až V. zmluvy uviedli podstatné náležitosti právneho úkonu - daru, v dôsledku čoho uzatvorili

platný právny úkon v súlade s § 628 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov správny orgán správne
postupoval, keď po predložení súhlasu záložného veriteľa k prevodu vlastníctva k predmetu daru dospel
k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre povolenie vkladu vlastníckeho práva. Každý dodatočný
zásah do zmluvy je potrebné posudzovať individuálne. Pokiaľ v danej veci bol urobený jednostranný
zásah do predloženej darovacej zmluvy v čl. VI., bolo potrebné ho vyhodnotiť vzhľadom na jeho formu,

obsah, ako aj účinky posudzovaním, či sa dotýka podstatných náležitostí právneho úkonu podľa § 628
Občianskeho zákonníka. Zo skutkových zistení vyplýva, že zápis urobený v čl. VI. zmluvy obdarovanou
po podaní návrhu na vklad, sa žiadnym spôsobom netýkal podstatných náležitostí zmluvy, nemá za
následok zmenu v označení účastníkov zmluvy, označení právneho úkonu, jeho predmetu, miesta a
času právneho úkonu, v označení nehnuteľnosti ani žiadnym spôsobom nepozmeňoval prejav vôle

účastníkov konania. Z tohto dôvodu správa katastra postupovala správne a v súlade so zákonom,
keď povolila vklad vlastníckeho práva. V konaní ďalej nebolo zistené, že by žalovaná bola v súvislosti
s uzavretím darovacích zmlúv trestne stíhaná za akýkoľvek trestný čin. Pokiaľ ide o list žalobcu zo
dňa 30.03.2003, ktorým žalobca žalovanej oznámil, že od darovacej zmluvy odstupuje, pretože zmluva
nespĺňa požiadavky na zavkladovanie Správou katastra E., súd konštatoval, že nejde o odstúpenie od

zmluvy v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré by vyvolávalo právne účinky. Zmluvné strany
si v darovacích zmluvách možnosť odstúpiť od zmlúv nedojednali a táto možnosť nevyplýva ani z ust.
Občianskeho zákonníka alebo iného zákona, a preto je tento list žalobcu právne neúčinný. Vychádzajúc
z uvedeného súd konštatoval, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu dvoch platných darovacích zmlúv,
a preto sa následne zaoberal otázkou, či sa žalobca od žalovanej riadne domáha vrátenia daru. Žalobca

síce v návrhu uvádza, že žalovanú vyzval na vrátenie darov dňa 18.02.2009, avšak túto výzvu súdu
v priebehu celého konania, a to ani na opakovanú žiadosť súdu na pojednávaní dňa 19.06.2015,
nepredložil. Keďže v danej veci predmetom darovacích zmlúv boli nehnuteľnosti, musí mať výzva na
vrátenie darov zo strany žalobcu písomnú formu. Za tohto skutkového stavu súd konštatoval, že žalobcav konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalovanú dňa 18.02.2009 (alebo ktorýkoľvek
iný deň do dňa podania žalobného návrhu) vyzval na vrátenie darov. Ďalej konštatoval, že žalobca
žalobný návrh doručil súdu dňa 28.09.2012. Pretože tento neobsahoval náležitosti žalobného návrhu

podľa § 42 ods. 3, § 79 ods. 1 O.s.p., súd ho uznesením č.k. 22C/392/2012-4
zo dňa 03.12.2012 vyzval na jeho doplnenie. Žalobca žalobu doplnil podaním doručeným súdu dňa
28.01.2013, ktoré v čl. V ods. 2 obsahuje priamu výzvu žalovanej na vrátenie daru. Pokiaľ ide o dôvody
vrátenia darov, v doplnení podania sa uvádza jediný konkrétny a datovaný skutok, pre ktorý sa žalobca
vrátenia darov od žalovanej domáha, a to jeho fyzické napadnutie žalovanou dňa 24.02.2008. Ďalšími

dôvodmi,prektorésažalobcadomáhavráteniadaruodžalovanejjeoznámenieOOPZopriestupkuproti
občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť, ale konanie bolo zastavené z dôvodu, že skutok
nebol priestupkom; šikanózne podania žalovanej po rozvode ich manželstva na rôzne orgány, ktorými sa
snažila dosiahnuť zákaz styku s otcom dieťaťa, jej porušovanie výkonu rozhodnutia, ktorým súd rozhodol
o úprave styku s dcérou, neumožnenie stretávania sa žalobcu s dcérou, nevhodné vystupovanie (hrubé
urážky žalobcu a členov jeho rodiny pred dcérou aj na verejnosti, osočovanie). Súd sa stotožnil s

argumentáciou žalovanej, že takto popísané tvrdené nevhodné správanie žalovanej podľa názoru súdu
nepredstavuje jasne, zrozumiteľne, konkrétne a predovšetkým nezameniteľne označené správanie sa,
ktoré by zakladalo právo darcu - žalobcu domáhať sa vrátenia darov. Prvá výzva žalobcu na vrátenie
darov (žalobný návrh v znení jeho doplnenia zo dňa 28.01.2013) potom v tejto časti nespĺňa podmienku
určitosti právneho úkonu - iné konkrétne okolnosti, skutkové, časové a miestne vymedzenie tvrdeného

nevhodnéhosprávaniasaobdarovanej.Žalobnýnávrhvspojenísdoplnenýmnávrhom,doručenýmsúdu
dňa 28.01.2013, bol žalovanej doručený do vlastných rúk až dňa 14.07.2014, čo vyplýva z pripojenej
doručenky, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Až týmto dňom teda došlo k tomu, že žalobca ako darca
riadne vyzval žalovanú ako obdarovanú na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka z
popísaného dôvodu. Následne žalobca doručil súdu písomné podanie, označené ako "Žaloba o vrátenie

daru Dôvody", t.j. doplnenie opisu nevhodného správania sa žalovanej, pre ktoré sa domáha vrátenia
darov, v ktorom miestne, časovo a skutkovo špecifikoval iné, ďalšie správanie sa žalovanej, ktoré v
predchádzajúcich podaniach neuvádzal. Predmetné podanie potom súd z hľadiska obsahu považoval
za inú, ďalšiu výzvu na vrátenie darov, adresovanú žalovanej z tam popísaných dôvodov. Podanie
bolo žalovanej doručené až na pojednávaní dňa 17.10.2014. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vo veci

vzniesla námietku premlčania, súd sa musel zaoberať najprv otázkou, či nárok žalobcu nie je premlčaný.
Žalobca v konaní písomne i ústne opakovane zdôrazňoval, že vrátenia daru sa domáha z dôvodu
sústavného porušovania dobrých mravov žalovanou, ktoré pretrváva už od roku 2002 (dokonca už pred
uzavretím samotných darovacích zmlúv). Právo darcu domáhať sa vrátenia daru podlieha premlčaniu
vo všeobecnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď darca mohol právo uplatniť po prvý

raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene
vykonať po prvý raz. Nie je potom rozhodujúce, z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho,
tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto, že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva
bránila určitá prekážka, akou je choroba, a pod.). Pre začiatok behu premlčacej doby nemôže byť
rozhodné, či a ako dlho trvali podmienky pre uplatnenie práva, lebo premlčacia doba začala bežať

dňom, kedy boli naplnené zákonné podmienky pre počiatok jej behu a ďalšie trvanie týchto podmienok
je z hľadiska premlčania nerozhodné. Pokiaľ ide o skutky žalovanej, popísané žalobcom v prvej výzve
na vrátenie daru, doručenej žalovanej až dňa 14.07.2014, jediný presne datovaný skutok žalovanej,
ktorým sa menovaná mala dopustiť hrubého porušenia dobrých mravov voči žalobcovi, malo byť jeho
fyzické napadnutie žalovanou dňa 24.02.2008. Premlčacia doba na uplatnenie práva darcu - žalobcu

na vrátenie daru z tohto dôvodu potom uplynula dňa 24.02.2011, teda viac ako 3 roky predtým, ako
bola výzva na vrátenie daru doručená žalovanej, a preto súd konštatoval, že právo darcu žalobcu
domáhať sa vrátenia daru z popísaného dôvodu je premlčané. Pokiaľ ide o tvrdené správanie žalovanej,
popísané žalobcom v druhej výzve na vrátenie darov, doručenej žalovanej dňa 17.10.2014, v bode 1.b
výzvy, tohto sa mala žalovaná dopúšťať v rokoch 2003-2012/2014; správania popísaného v bode 2.a

výzvy v rokoch 2008-2012; správania popísaného v bode 2.b výzvy v rokoch 2008-2009, správania
popísaného v bode 3 výzvy v rokoch 2003-2012/2014. V zmysle vyššie uvedeného premlčacia doba pre
uplatnenie nároku na vrátenie daru začína plynúť od okamihu, kedy správanie obdarovaného naplnilo
všetky znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. Pretože žalobca sa vrátenia daru domáha z
dôvodu síce menej závažného, ale sústavného porušovania dobrých mravov, ktoré už malo nadobudnúť

charakter hrubého porušenia dobrých mravov, a ktoré pretrvávalo podľa jeho tvrdení nepretržite od
roku 2003 (resp. 2002 alebo 2008) do roku 2014, je v posudzovanej veci pre zistenie začiatku plynutia
premlčacej doby pre uplatnenie nároku žalobcu na vrátenie darov rozhodujúce, kedy naplnilo tvrdené
správanie žalovanej prvok sústavnosti, a teda kedy mohol žalobca prvýkrát uplatniť svoje právo navrátenie daru od žalovanej. Legálna definícia pojmu sústavnosť pritom neexistuje; z gramatického
výkladu slova sústavný možno vyvodiť, že ide o prvok pravidelný, stály, plánovitý (Slovník slovenského
jazyka). Rozhodujúce v danej veci je, že podľa názoru súdu prvok sústavnosti porušovania dobrých

mravov bol podľa tvrdení samotného žalobcu celkom nepochybne naplnený skôr, než 3 roky predo dňom
17.10.2014 (resp. 14.07.2014), kedy žalobca preukázateľne prvýkrát uplatnil vo vzťahu ku žalovanej
nárok na vrátenie darov dvoma následnými výzvami. V poradí druhej výzve na vrátenie darov popísané
správanie žalovanej podľa tvrdení samotného žalobcu začalo už v roku 2003 (bod 1.b a 3 výzvy), t.j. 11
rokov pred doručením tejto výzvy na vrátenie daru žalovanej, resp. v roku 2008 (bod 2 a 2.b výzvy), t.j. 6

rokovpreddoručenímtejtovýzvynavráteniedaružalovanej.Ikebysúdkonštatoval,žeprvoksústavnosti
bol naplnený pri každej zo žalobcom popísaných foriem nevhodného správania sa žalovanej k nemu
(keďže podľa jeho tvrdení ide o nepretržité nevhodné správanie sa žalovanej) až po roku od počiatku
tohto správania sa, premlčacia doba na uplatnenie jeho nároku na vrátenie darov z dôvodu sústavného
nevhodného správania sa žalovanej, popísaného v druhej výzve na vrátenie darov, by začala plynúť
v roku 2004, resp. v roku 2009 a uplynula by najneskôr ku dňu 31.12.2007, resp. 31.12.2012. Keďže

predmetná druhá výzva na vrátenie darov žalovanej bola preukázateľne menovanej doručená až dňa
17.10.2014, súd konštatoval, že i v tomto prípade je právo darcu - žalobcu domáhať sa vrátenia daru z
dôvodov sústavného nevhodného správania sa žalovanej, uvádzaných v druhej výzve, premlčané. Súd
prvejinštancienesúhlasilsvyjadrenímžalobcu,žetrvaniepopísanéhostavu,keďžalovanásavočinemu
popísaným spôsobom správala až do roku 2014, mohlo spôsobiť posun začiatku plynutia premlčacej

doby na uplatnenie práva na vrátenie daru na celú dobu, kedy porušovanie dobrých mravov trvalo. Ako
je uvedené vyššie, pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je rozhodné, či a ako dlho trvali podmienky
pre uplatnenie práva, lebo premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy boli prvýkrát naplnené zákonné
podmienky pre počiatok jej plynutia. Totožný právny názor vyslovil i Najvyšší súd ČR v uznesení sp.
zn. 32Odo 429/2003 zo dňa 26.05.2004, pričom súd vzhľadom na blízkosť slovenskej a českej právnej

úpravy ohľadne inštitútu premlčania, nemal dôvod na toto rozhodnutie neprihliadnuť. Vzhľadom k tomu,
že súd konštatoval, že nárok žalobcu na vrátenie daru je z vyššie uvedených dôvodov premlčaný, z
dôvodu hospodárnosti konania sa nezaoberal vecne jednotlivými dôvodmi, resp. formami správania sa
žalovanej vo vzťahu k žalobcovi a jemu blízkym osobám a v tomto smere nevykonal dôkazy, navrhované
účastníkmi konania. Právne rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 48 ods. 1, § 49a, § 628 ods.

1,2, § 100 ods. 1, § 101, § 41 ods. 3 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.. Plne úspešnej žalovanej patrí náhrada trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy
konania žalovanej pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") a z
náhrady iných trov konania vo výške 57,52 eur. Predmetom sporu bolo vydanie nehnuteľností, ktorých

hodnotu žalobca v doplnenom návrhu určil na sumu 11 484,- eur, a preto základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby zástupcu žalobcu je 270,54 eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky.
Zástupca žalovanej vykonal 5 úkonov právnej služby á 270,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia,
písomné vyjadrenie k žalobe, účasť na pojednávaní dňa 17.10.2014, písomné vyjadrenie k doplneniu
dôvodov žaloby zo dňa 18.12.2014, účasť na pojednávaní dňa 19.06.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. a/,

c/, d/ vyhlášky. Zástupcovi žalovanej ďalej patrí podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 4 x režijný paušál á 8,04
eur za úkony v roku 2014 a 1 x 8,39 eur za úkon v roku 2015 v celkovej výške 40,55 eur. Nakoľko
zástupca žalovanej je platiteľom DPH, patrí mu z odmeny a náhrad spolu vo výške 1 393,25 eur i DPH
v sadzbe 20 % a vo výške 278,65 eur. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú spolu sumu 1 671,90
eur. Žalovanej osobne tiež vznikli hotové výdavky v súvislosti s cestou z miesta jej bydliska v Prešove

na pojednávania súdu v Trenčíne v dňoch 17.10.2014 a 19.06.2015, ktorých sa osobne zúčastnila, a
to 2 x cestovné vlakom Prešov - Kysak a späť, t.j. 2 x 0,94 eur x 2, t.j. 3,76 eur a 2 x cestovné vlakom
Kysak - Trenčín a späť, t.j. 2 x 13,44 eur x 2, t.j. suma 53,76 eur; spolu cestovné náklady žalovanej
57,52 eur. Súd v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal žalobcu na zaplatenie náhrady trov konania na
účet zástupcu žalovanej.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k inej vade uvedenej v § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. (účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom), súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne

právne posúdenie veci. Poukázal na to, že vrátenia daru od žalovanej sa domáha z dôvodu, že žalovaná
ako obdarovaná od roku 2002 opakovane znevažuje dôstojnosť a verbálne uráža na cti v súkromí
i na verejnosti jeho a jeho rodičov, keď jednotlivé činy (na ktoré poukázal) spája časová spojitosť a
jednotiaci zámer. Mal za to, že toto nevďačné konanie žalovanej svojou intenzitou nevzbudzuje žiadnepochybnosti o kolízii s dobrými mravmi a z hľadiska svojho rozsahu by ho každý na jeho mieste
objektívne pociťoval rovnako. Dôvodil, že negatívne prejavy žalovanej uviedol už vo svojich písomných
podaniach na súd, alebo opísal vo svojich prednesoch a výsluchoch na pojednávaniach, podporil

návrhmi na vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal a bol pripravený uviesť ďalšie skutočnosti
odôvodňujúce vrátenie podielov na nehnuteľnostiach. Nestotožnil sa so záverom súdu, keď žalobu
zamietol z dôvodu premlčania. Namietal, že v konaní zdôrazňoval, že vrátenia daru sa domáhal z
dôvodu sústavného porušovania dobrých mravov žalovanou, ktoré pretrváva už od roku 2002, súd sa
však zaoberal iba jedným skutkom - fyzickým napadnutím dňa 24.02.2008 a uplynutie premlčacej doby

ustálil na dátum 24.02.2011. Ďalej poukázal na judikatúru, ktorá jednoznačne rozlišuje medzi dvoma
plynutiami premlčacej lehoty, ktorá plynie odlišne vtedy, keď ide o správanie hrubo porušujúce dobré
mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorázovom alebo samostatnom) konaní obdarovaného a vtedy, keď
ide o sústavné (pokračujúce alebo opakované) správanie obdarovaného relevantné podľa ust. § 630
Obč. zákonníka. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/429/2003
namietal, že súd mal námietku premlčania vznesenú žalovanou odmietnuť ako nedôvodnú, pretože

premlčanie nemohlo ešte uplynúť. Argumentoval tým, že ak by aj súhlasil s najneskorším dátumom
uplatnenia vrátenia daru žalovanej (podľa súdu dňa 17.10.2014), tak ešte počas roku 2011 (ako aj
2012,2013,2014) pretrvávalo veľmi nevhodné správanie žalovanej voči nemu a jeho blízkym príbuzným.
Za formalistické považoval posudzovanie súdu, ktorý každé jeho podanie posudzoval samostatne
ako hmotnoprávnu výzvu darcu obdarovanej, hoci išlo o listinné dôkazy preukazujúce rozhodujúce

skutočnosti trvania zjavného porušovania dobrých mravov zo strany žalovanej. Mal za to, že už prvý
jednostranný úkon adresovaný žalovanej mal za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva k
daru a zo zákona sa obnovilo vlastnícke právo darcu k darovaným podielom. Ďalej poukázal na to, že
vrátenie daru žiadal nielen písomne dňa 18.02.2009, ale opakovane aj ústne. Súd však nevykonával v
tomto smere dokazovanie a v rozpore s právnou teóriou i praxou konštatoval, že ak sa vrátenie daru

týka nehnuteľnosti, musí byť úkon urobený písomne. Za nesprávny označil záver súdu prvej inštancie,
podľa ktorého sa jeho jednostranný právny úkon o vrátenie daru dostal do dispozície žalovanej až
dňom doručenia návrhu na začatie konania dňa 14.07.2014, pretože v danej veci nie je podľa jeho
názoru podstatné kedy k tomu došlo, ale, že k tomu naozaj došlo, a to, že sa neúspešne domáhal
vrátenia daru nie je v tejto fáze konania sporné. Určujúcim je čas posledného nevhodného správania

žalovanej, ktoré sa objektívne prejavilo. Trval na tom, že k premlčaniu jeho nároku nemohlo dôjsť,
pretože správanie žalovanej porušujúce práva darcu a členov jeho rodiny naďalej pretrváva. Zdôraznil,
že vzhľadom na rodinné pozadie tohto prípadu, námietku premlčania nemožno vôbec aplikovať na danú
vec, pretože výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej namietal, že súd sa pri výklade
a aplikácii zákona odchýlil od znenia príslušných ustanovení, poprel tým ich účel a význam a zásadným

spôsobom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo
pretoporušenéjehozákladnéprávonasúdnuainúprávnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Vyslovila názor, že výzva na vrátenie daru nie je nejakým faktickým právnym úkonom,
ale musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti podľa § 37 ods. 1 Obč. zákonníka, musí teda byť
perfektným právnym úkonom. Tým nemá na mysli právnu a formálnu dokonalosť právneho úkonu, ale
to, že musí obsahovať konkretizovanie správania sa obdarovaného čo do popisu spôsobu, miesta a

času nevhodného správania a výslovnú žiadosť darcu, že z dôvodu takéhoto správania žiada vrátiť
dar. Jedine takáto výzva má za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva. Poukázala na to,
že intenzita opísaného konania musí byť zároveň všeobecne hodnotená (posudzovaná) ako hrubé
porušenie dobrých mravov voči darcovi. Mala za to, že výzva na vrátenie daru, ako právny úkon týkajúci
sa nehnuteľností, musí mať písomnú formu, a to nielen podľa ustanovení Obč. zákonníka, ale aj v

zmysle ustanovení katastrálneho zákona, nehľadiac na to, že v žalobe doručenej súdu prvej inštancie
dňa 28.09.2012 žalobca ústnu výzvu na vrátenie daru, ktorá by mala predchádzať podanej žalobe (tak
ako to zrazu uvádza v podanom odvolaní) vôbec nespomína. Ďalej poukázala na
to, že súd prvej inštancie opakovane vyzýval žalobcu, aby predložil výzvu na vrátenie daru, ktorú podľa
tvrdení žalobcu jej mal adresovať. Žalobca však túto výzvu nepredložil a preto súd správne za výzvu

na vrátenie daru považoval až doplnenie žaloby žalobcom, ktoré obsahuje konkrétny popis správania,
ktoré žalobca považuje za v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti nie je možné, podľa názoru
žalovanej, opomenúť tú skutočnosť, že obsahom výzvy na vrátenie daru žalobca determinuje aj predmet
prípadného súdneho konania a rozsah dokazovania. Na základe toho nepovažovala preto vykonanieďalšie dokazovania vzhľadom na právne posúdenie veci za nesprávne tak, ako to tvrdí žalobca. V
súlade s názorom súdu prvej inštancie mala za to, že premlčacia doba pri práve na vrátenie daru
plynie od okamihu, kedy žalobca mohol toto právo uplatniť prvýkrát. To znamená, že pri jednorazovom

konaní obdarovaného, ktoré darca považuje za hrubé porušenie dobrých mravov, dňom nasledujúcom
po takomto konaní. Pri opakovanom konaní, ktoré až po určitom čase v dôsledku svojej sústavnosti
nadobudne podľa darcu intenzitu konania hrubo porušujúceho dobré mravy, plynie premlčacia lehota
od okamihu, kedy toto konanie už nadobudlo podľa darcu takýto charakter. Teda ten okamih, od
ktorého je už možné správanie obdarovaného prehlásiť za hrubo porušujúce dobré mravy. Opätovne

zdôraznila, že nie si je vedomá toho, že by sa voči žalobcovi správala takým spôsobom, ktorým by
hrubo porušovala dobré mravy. Poukázala na dôvody opustenia spoločnej domácnosti dňa 01.03.2008,
rozvod manželstva, na konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva predmetných
nehnuteľnostívedenénaOkresnomsúdeTrenčínpodsp.zn.22C/142/2009,ktorékonaniepodľanázoru
žalovanej viedlo žalobcu k podaniu návrhu na vrátenie daru. Uviedla, že aj to svedčí o zjavnej účelovosti
tohto návrhu s cieľom vyhnúť sa vyporiadaniu spoluvlastníctva, na ktoré má zákonný nárok.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
v zmysle § 387 ods. 2 CSP predovšetkým s právnym názorom súdu prvej inštancie o plynutí
premlčacej doby od momentu, kedy pokračujúce tvrdené konanie žalovanej naplnilo prvok sústavnosti

a zhodne s prvoinštančným súdom konštatoval, že prvok sústavnosti a zhodne s prvoinštančným
súdom konštatoval, že prvok sústavnosti bol v tomto prípade celkom nepochybne naplnený skôr než
tri roky predo dňami 17. októbra 2014, resp. 14. júla 2014. Pri námietke nevykonávaním dokazovania
na existenciu skorších výziev žalobcu na vrátenie daru súhlasil so súdom prvej inštancie, že pri
preukazovaní takejto skutočnosti žalobca neuniesol dôkazné bremeno a pri výhrade rozporom námietky

premlčania s dobrými mravmi poukázal na inštitút premlčania ako nástroj pre naplnenie zásady právnej
istoty, ktorého využitie bez ďalšieho za rozporné s dobrými mravmi považovať nemožno.

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. S návrhom na zrušenie rozsudkov
oboch nižších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Namietal znemožnením mu

nesprávnym procesným postupom súdu uskutočňovania procesných práv mu patriacich v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj závislosťou rozhodnutia odvolacieho súdu od
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP). Výskyt tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP videl
dovolateľ v nevysporiadaní sa odvolacieho súdu s ustálenou judikatúrou v otázke premlčania práva

darcu požadovať vrátenie daru, ktorú v tomto prípade reprezentujú rozhodnutia najvyššieho súdu v
jeho veciach sp. zn. 3 Cdo 191/1996 a 3 Cdo 218/2010. Tie, obdobne ako novšie než prvoinštančným
súdom spomínané rozhodnutie NS ČR (rozsudok sp. zn. 33 Cdo 4080/2007), pri správaní obdarovaného
hrubo sa priečiacom dobrým mravom, ku ktorému dochádza v dlhšom časovom období, považujú za čas
určujúci pre záver o dôvodoch na vrátenie daru čas posledného správania obdarovaného vykazujúceho

znaky podľa § 630 O. z. Nielenže tak v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci k premlčaniu
v čase urobenia výzvy na vrátenie daru nemôže dôjsť (ak obdarovaný stále pokračuje v konaní
napĺňajúcom znaky hrubého porušenia dobrých mravov), ale i rozhodnutie NS ČR, na ktoré poukázali
nižšie súdy (prvoinštančný priamo a odvolací len nepriamo), treba považovať za prekonané. Prípustnosť
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci potom podľa dovolateľa spočíva v riešení

otázky začiatku plynutia premlčacej doby spôsobom odchylným od toho, aký priniesli rozhodnutia
najvyššieho súdu uvádzané žalobcom už v odvolaní a následne i v dovolaní, pričom dôsledkom takéhoto
odchylného riešenia je i nesprávny (a pre rozsudky oboch nižších súdov rozhodujúci) záver o premlčaní
žalobou uplatneného práva.

6. Žalovaná navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť, resp. toto ako nedôvodné zamietnuť. Mala za
to, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ až na jednu výnimku dostatočne
nekonkretizovalapokiaľsadovolanímtvrdínevysporiadaniesaodvolaciehosúdusnámietkamižalobcu,
toto tvrdenie nie je pravdivým, keď žalobca dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu a
ani ustálená judikatúra Ústavného súdu nevyžaduje odpoveď všeobecného súdu na všetky nastolené

otázky,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam.Anidôvodprípustnostidovolaniapodľa§421
ods. 1 písm. a) CSP podľa nej nie je daný, resp. neobstojí tvrdenie dovolateľa o riešení pre rozhodnutie
rozhodujúcej otázky (začiatku plynutia premlčacej doby) odchylne od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, keď dovolateľ pri interpretácii ním uvádzaného komentára k O. z. aj rozhodnutiaNS ČR kladie dôraz na slovné spojenie „posledné správanie obdarovaného“ v jeho absolútnom
význame, teda bez dovetku, podľa ktorého má ísť o okamih, ktorým také správanie možno vyhlásiť za
hrubo porušujúce dobré mravy. Tento rozmer problému nižšie súdy uchopili správne a svoje úvahy aj

presvedčivo a logicky zdôvodnili, argumentovala žalovaná, v ďalšom sa zaoberajúca tiež problémom
nedostatku riadnej výzvy žalobcu na vrátenie daru a stotožňujúca sa i s názorom nižších súdov o
nepotrebnosti za tohto stavu vecí ďalšieho (žalobcom navrhovaného) dokazovania.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. augusta 2018 sp. zn. 7Cdo/44/2017

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. augusta 2016 sp. zn. 4Co/728/2015 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri nazeraní na problém
objektívnejuspokojivostiodôvodneniarozsudkuodvolaciehosúdu(akoprimárnehopredmetuprieskumu
v dovolacom konaní) aj z tohto uhla pohľadu potom nešlo nevidieť nielen to, že v rámci odôvodnenia
takéhoto rozhodnutia nebola poskytnutá žiadna odpoveď na špecifický argument žalobcu o potrebe
posudzovania otázky premlčania ním uplatňovaného práva cez prizmu záverov z rozsudku najvyššieho

súdu vo veci jeho sp. zn. 3 Cdo 218/2010 (podľa ktorých by tu k premlčaniu práva ešte dôjsť nemalo), ale
najmä to, že odvolací súd a pred ním i súd prvej inštancie sa pokúsili svojej povinnosti riadne odôvodniť
záver o premlčaní práva (vrátane presného ustálenia začiatku i konca premlčacej doby) vyhnúť za
pomoci argumentácie, ktorej podstatou bolo jednak to, že medzi časom rozhodným z pohľadu započatia
behu premlčacej doby a časom urobenia výzvy na vrátenie daru je časový úsek prekračujúci zákonnú

trojročnú premlčaciu dobu, na druhej strane potom to, že i pri úvahe o naplnení prvku sústavnosti rok
po tvrdenom začatí závadného správania žalovanej by k uplynutiu všetkých do úvahy prichádzajúcich
premlčacích dôb došlo ešte pred riadnou výzvou na vrátenie daru. I odhliadnuc na tomto mieste od toho,
že najpravdepodobnejšou príčinou takto koncipovaných úvah bola absencia dostatočných podkladov v
spise na ustálenie času, ku ktorému malo správanie vytýkané žalovanej naplniť prvok sústavnosti a pri

pominutí tiež bližšieho neobjasnenia úvahy súdu prvej inštancie práve o 31. decembri 2004, resp. 2009
ako dni rozhodnom pre započatie plynutia premlčacej doby tak namieste bol záver, že tu pri posudzovaní
dostatočnosti odôvodnení rozhodnutí nižších súdov ide o (inak výnimočný) prípad použiteľnosti (i po
1. júli 2016) druhej vety stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015,
uverejneného v Zbierke ako R 2/2016, právne vety ktorého znejú: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku“. Konštatoval, že odvolaciemu súdu sa tak využitie postupu podľa §
387 ods. 2 CSP a vedomé spojenie ním osudu svojho rozhodnutia o odvolaní s otázkou dostatočnosti

argumentácie súdu prvej inštancie nevyplatilo a dovolaciemu súdu neostávalo iné, než jeho rozsudok
podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvod na
postup podľa odseku 2 prvého z ostatných uvádzaných ustanovení nebol, keďže náprava zrušením len
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý má možnosť vytknuté medzery v argumentácii zaceliť alebo sa
rozhodnúť pre iný postup, je evidentne možnou aj postačujúcou (a iný než dovolacím súdom zvolený

postup vylučujúcou).

8. Odvolací súd opätovne prejednal vec podľa § 379, § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k nasledovnému záveru:

9. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcu, ktorou sa proti žalovanej domáhal vydania
nehnuteľností, ktoré boli predmetom dvoch darovacích zmlúv z dôvodu, že sa domáha vrátenia darov,
pretože obdarovaná žalovaná sa správa k nemu a členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré
mravy. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu,
ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca

tak môže urobiť vtedy, keď sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo
porušujúcim dobré mravy. Účinky oboch darovacích zmlúv (špecifikovaných vyššie) nastali vkladom
do katastra nehnuteľností. Darovacia zmluva k podielu na byte č. 1 bola zavkladovaná príslušnou
správou katastra dňa 13.01.2003 (V 1006/02) a darovacia zmluva k podielu na byte č. X dňa 08.04.2009
(V 1007/02). V konaní bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu dvoch platných

darovacích zmlúv. V čase rozhodovania danej veci súdom prvej inštancie a odvolacím súdom bolo
zistené, že na Okresnom súde Trenčín medzi totožnými stranami sporu prebiehalo súdne konanie
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán sporu k predmetným nehnuteľnostiam,
vedené pod sp. zn. 22C/140/2009, ktoré nebolo právoplatne skončené. Z úradnej činnosti odvolací súdzistil, že Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 12.04.2017 č.k. 22C/142/2009-454 schválil zmier o
dohode T. A. a M. A. o zrušení podielového spoluvlastníctva k trojizbovému bytu, vedeného v katastri
nehnuteľností ako dva byty, a to byt č. X vo vchode č. XX na prízemí bytového domu s.č. XXXX, na

parcele č. XXXX/X na ulici A. v E. a byt č. X vo vchode č. XX na prízemí bytového domu s.č. XXXX,
na parc. č. XXXX/X na ulici A. v E. a k nim patriace spoluvlastnícke podiely o veľkosti XX/XXXX (pre
byt č. 1) a o veľkosti XX/XXXX (pre byt č. 2) na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu,
na pozemku parc. č. XXXX/X, evidovaného ako zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, všetko
zapísané na LV č. XXXX, k.ú. E. a prikázaní nehnuteľnosti do vlastníctva M. A. v podiele 1/1, ktorý sa

zároveň zaviazal vyplatiť T. A. titulom náhrady za spoluvlastnícky podiel k vyššie uvedenej nehnuteľnosti
sumu XX.XXX eur v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť
12.04.2017 a vykonateľnosť 13.10.2017. Na základe uvedeného odvolací súd vyzval žalobcu, či trvá
na svojom odvolaní, keď podľa názoru odvolacieho súdu za danej situácie je žaloba o vrátenie daru
bezzákladná. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu nereagoval.

10. Odvolací súd vychádzajúc z uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.04.2017 č.k.
22C/142/2009-454, ktorým súd schválil vyššie citovaný zmier, dospel k záveru, že žaloba v predmetnej
veci je za danej situácie nedôvodná, bezzákladná.

11. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil.

12. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
(§ 262 ods.2 CSP).

13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).