Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 21, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/462/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111228246
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6111228246.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

Kočičkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa C.
J., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, XXX XX V. J., proti odporcovi G., s. r. o., so sídlom G. XX, XXX
XX J., IČO: 35 XXX XXX, zastúpenému F. & Co., s. r. o., so sídlom D. XX/A, XXX XX J., W.: XX XXX
XXX, v konaní o ochranu práv spotrebiteľa, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 13C/152/2012-286 zo dňa 12. 03. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie 1 500 € titulom
primeraného finančného zadosťučinenia zastavil. Ďalej okresný súd určil, že Zmluva o úvere č.

XXXXXXXXX zo dňa 23. 08. 2010 uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom je neplatná a že
Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26. 04. 2011, uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom
je neplatná. Zároveň okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 576 € spolu s 9 % ročným
úrokom z omeškania od 22. 04. 2012 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo
zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania okresný súd nerozhodol s tým, že o nich rozhodne do
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol: „Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu
dňa 02. 12. 2011 pôvodne domáhal proti odporcovi určenia, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
26. 04. 2011 uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom je neplatná a ďalej vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 576,- Eur vzniknutého plnením zo zmluvy o úvere č. 609300226 zo dňa 23. 08.
2010.

Po zmene návrhu (podaním doručeným súdu dňa 02. 12. 2011 a dňa 22. 04. 2014), ktorú súd pripustil

uznesením č. k. 13C/228/2011 - 66 zo dňa 15. 03. 2012 a uznesením č. k. 13C/152/2012 -209 zo
dňa 24. 10. 2014, sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi určenia, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 26. 04. 2011 a zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. 08.2010, uzatvorené medzi
navrhovateľom a odporcom, sú neplatné. Ďalej navrhol, aby súd uložil odporcovi povinnosť vydať
navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie vo výške 576,-- Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 14. 03. 2011 až do zaplatenia vzniknuté plnením zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. 08.
2010, ako aj primerané finančné zadosťučinenie 2 000,- Eur a náhradu trov konania, všetko v lehote

3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.Počas konania, po pojednávaní vo veci, navrhovateľ zobral návrh späť v časti o zaplatenie primeraného
finančné zadosťučinenia vo výške 1 500,- Eur, s čím odporca súhlasil, preto súd v súlade s § 96 O.s.p.
konanie v tejto časti zastavil.

Navrhovateľ v návrhu, v písomných vyjadreniach a vo výpovedi svoj návrh odôvodnil tým, že ako
spotrebiteľ dňa 23. 08. 2010 uzavrel s odporcom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej „zmluva 1“)
na úver vo výške 600,- Eur za cenu úveru 1 176,- Eur, splatný v 12 mesačných splátkach po 98 Eur
mesačne.Úverpredčasnesplatil 26.04.2011bezzľavyzapredčasnésplatenie,t.j.vovýške1176,-Eur.

Následne dňa 26. 04. 2011 ako spotrebiteľ uzatvoril s odporcom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na úver
vo výške 1000,- Eur za cenu úveru 1 872,- Eur, splatný v 12 mesačných splátkach po 156,-Eur mesačne,
z ktorých doposiaľ splatil odporcovi 3 splátky v celkovej sume 468,- Eur. Podľa tvrdenia navrhovateľa
podmienkou poskytnutia druhého úveru bolo predčasné vyplatenie predchádzajúceho úveru a to v plnej
výške. Zmluvy uzavrel v nepriaznivej finančnej situácii, t.j. vo finančnej tiesni. Podľa názoru navrhovateľa
sú obe zmluvy neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pretože odporujú dobrým mravom

a obchádzajú zákon. Uviedol, že finančné prostriedky z oboch úverov boli použité výlučne pre jeho
osobné účely (nie na zamestnanie), pričom obchodný maklér odporcu sa mal dopustiť nekalej obchodnej
praktiky tým, že vyplnil zmluvu a zakrúžkoval v rozpore s predstavou navrhovateľa zamestnanie ako
účel úveru, sledujúc vylúčenie ochranného režimu zákona č. 129/2010 Z. z. Účel úveru do zmlúv mal
byť vyznačený dodatočne po ich podpise navrhovateľom. Použitie finančných prostriedkov na výkon

zamestnania je nepredstaviteľné, nakoľko navrhovateľ je v služobnom pomere štátnej správy - colná
správa. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 10CoE/70/2010 zo dňa 31. 05. 2010,
podľa ktorého v prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno
dodávateľ (veriteľ). Pre určenie spotrebiteľa je určujúci § 52 ods. 4 OZ. Súd má preto jednoznačne
skúmať účel úveru a nie účel deklarovaný v zmluve, ktorú ako celok predformuloval odporca a obchodný

maklér ju celú vypísal. Je toho názoru, že zmluvy 1/, 2/, sú nepochybne spotrebiteľskými zmluvami,
na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa a
zákon o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na viaceré neprijateľné podmienky zakotvené v zmluvách,
ktoré sú neplatné podľa § 53 ods. 5 OZ a to napr. odplata v rozsahu až 96 %, rozhodcovská
doložka v článku 14 všeobecných podmienok, ktorá nebola individuálne dojednaná alebo dohoda

zmluvných strán v článku 16 všeobecných podmienok na aplikácii Obchodného zákonníka. Zmluvy
1/, 2/ nespĺňajú povinné náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, chýba v nich údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej „RPMN“), v dôsledku čoho sa úvery považujú za bezúročné
a bez poplatkov (pri kontrolnom prepočte predstavuje pri zmluve 1/ RPMN 300,25% a keďže bol úver
splatený predčasne v plnej výške dokonca 626,38 % a pri zmluve 2/ je RPMN 260,12 %). Z pohľadu

Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje zákonu
alebo zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Predmetné zmluvy, už len čo do predmetu
plnenia (RPMN v rozsahu 260 - 300 %) sú v rozpore s § 39 OZ, nemôžu právne obstáť ako celok a
teda sú absolútne neplatné. Keďže navrhovateľ na zmluve 1/ preplatil istinu o 576,- Eur, voči odporcovi
žiada vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto výške spolu so zákonným úrokom z omeškania 9%

ročne od 14. 03. 2011 (odo dňa uhradenia 7. splátky úveru) do zaplatenia. Právo na primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 500,- Eur navrhovateľ odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. Jeho požadovaná výška zohľadňuje intenzitu a rozsah porušenia spotrebiteľských
práv navrhovateľa (opakované uvádzanie do omylu, podriadenie spotrebiteľskej zmluvy pod obchodný
zákonník a teda vedomé a účelové konanie odporcu s cieľom zbavenia navrhovateľa - spotrebiteľa

spotrebiteľských práv, úžernícka výška požadovaného plnenia pri poskytnutých úveroch, predloženie
rozhodcovskej zmluvy ako povinnej súčasti poskytnutého úveru). V neposlednom rade ujmou sú aj
stresy, ktoré negatívne vplývajú na zdravotný stav navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ
považuje finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur za priam menej než symbolické.

Súdkonalavovecirozhodolpodľa§101ods.2O.s.p.vneprítomnostinavrhovateľa,ktorýsvojuneúčasť
ospravedlnil.

Odporca navrhol návrh v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný. Potvrdil, že s navrhovateľom
uzatvoril vyššie uvedené zmluvy 1/, 2/ aj to, že zo zmluvy 2/ mu navrhovateľ doposiaľ vrátil 468,--

Eur. Pokiaľ ide o otázku určenia neplatnosť zmlúv 1/, 2/, odporca poukázal na § 41 OZ, rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-453/10 Pereničová, Perenič proti SOS finac spol. s r.o. a
vyslovil názor, že tak z národného ako komunitárneho práva vyplýva nemožno hovoriť o neplatnosti
zmlúv ako celku, a teda návrh je potrebné zamietnuť už len z dôvodu majúcom pôvod v procesnompráve. Navrhovateľ nepreukázal neplatnosť akéhokoľvek dojednania zmluvy o úvere v zmysle §
497 Obchodného zákonníka, ktoré by tvorilo jej podstatnú náležitosť. Iba absencia akýchkoľvek z
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemá za následok neplatnosť zmluvy o úvere,

ale jej bezodplatnosť. Zároveň podľa názoru odporcu v danom prípade absentuje naliehavý právny
záujem na určení neplatností zmlúv 1/, 2/, keďže navrhovateľ žaluje nielen žalobou na určenie alebo
aj žalobou na plnenie (požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia a finančného zadosťučinenia),
určovací petit nie je prípustný (nie je totiž naliehavý právny záujem na jeho určení). Pokiaľ ide o výšku
poplatku za poskytnutie úveru, poukázal na českú judikatúru, v zmysle ktorej sa nemá na porovnanie

brať do úvahy úroková sadzba bankových úverov, ale nebankových subjektov.

V súvislosti s údajnou nekalou praktikou pri uzatváraní zmlúv odporca poprel, že by z jeho strany
dochádzalo k akémukoľvek ovplyvňovaniu navrhovateľa z hľadiska účelu úveru. Ide len o tvrdenie
navrhovateľa, ktoré nemožno považovať za preukázané. Navrhovateľ v oboch zmluvách výslovne
prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté

na výkon zamestnania. Zároveň navrhovateľ k zmluvám podpísal dodatky, v ktorých vlastnoručne
vypísal vyhlásenie na čo finančné prostriedky použije. Teda nie je pravdou, že celú dokumentáciu
vypísal mandatár odporcu. Zmluva o úvere obsahuje až tri podpisy navrhovateľa a to podpis, ktorým
prehlasuje na aký účel mu boli finančné prostriedky poskytnuté, podpis samotnej zmluvy a podpis
v časti potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov. Odporca má za to, že samotnými zmluvami o

úvere ako aj dodatkami k predmetným zmluvám podpísaných navrhovateľom preukázal, že finančné
prostriedky boli navrhovateľovi poskytnuté na výkon zamestnania. Vzhľadom na uvedené (keďže
navrhovateľ nespĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.) nie je
možné zmluvy 1/, 2/ posudzovať ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto nemuseli obsahovať
údaj o RPMN a teda odporca mal nárok nielen na vrátenie úveru, ale aj príslušného poplatku za

poskytnutie úveru. Okrem toho, zmluvy 1/, 2/ neobsahujú záväzok veriteľa poskytnúť úver v zmysle
§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. a teda nie sú zmluvami, na ktoré by sa tento zákon aplikoval,
ale svojím charakterom sa približujú tzv. nekomitovaným (nezaväzujúcim, oprávňujúcim) úverom. Ich
zmyslom je stanoviť právo, nie povinnosť veriteľa poskytnúť finančné prostriedky dlžníkovi. Zároveň
je odporca toho názoru, že navrhovateľ nie je spotrebiteľom a to vzhľadom na eurokonformný výklad

ustanovenia inštitútu spotrebiteľa. Vzhľadom na skutočnosť, že výklad pojmu spotrebiteľ nie je zhodný
v Občianskom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch, podľa názoru odporcu je na mieste
použiť znenie definície spotrebiteľa uvedené v Smernici Rady č. 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (čl. 2 písm. b) v zmysle ktorého spotrebiteľom je akákoľvek fyzická osoba,
ktorá nekoná v rámci svojej obchodnej činnosti, podnikania alebo povolania, profesijnej činnosti. V tejto

súvislosti predložil rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá správne konanie sp. zn. P/XXXX/
XX/XXXX vedené voči odporcovi zastavila z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter
zmluvy(uzatvorenejsdlžníkomodlišnýmodnavrhovateľa),ktorejvšeobecnépodmienkybolipredmetom
kontroly.

V súvislosti s nárokom navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 576,- Eur s
príslušenstvom, odporca vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k nároku navrhovateľa týkajúceho
úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 576,- Eur za obdobie od 14. 03. 2011 do 21. 04. 2012.
PoukázalnarozhodnutieNSČRsp.zn.23CdoXXXX/XXXXzodňa16.07.2013(podľaktoréhovprípade
novo uplatnenej časti nároku nastávajú hmotnoprávne účinky dňom, kedy súdu došla zmena návrhu,

alebo dňom kedy bol tento úkon zaprotokolovaný). Nakoľko k zmene návrhu došlo podaním doručeným
sú dňa 22. 04. 2014, v zmysle § 107 ods. 2 OZ sú premlčané úroky z omeškania za obdobie viac
ako 3 roky pre doručením zmeny návrhu na súd (od 14.03.2011 do 21. 04.2011) a v zmysle § 107 ods.
1 OZ úroky z omeškania za obdobie presahujúce dobu 2 rokov pred doručením zmeny návrhu na súd
(od 22. 04. 2011 do 21. 04. 2012).

Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie podľa názoru odporcu by navrhovateľovi nemala byť
poskytnutá akákoľvek finančná satisfakcia, keď tento nerozporuje, že v súvislosti s jednou zo zmlúv o
úvere si porušil svoj záväzok vrátiť odporcovi minimálne istinu a naviac sa s jej vrátením bráni námietkou
premlčania. Zároveň navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik akejkoľvek ujmy.

Podaním zo dňa 31. 03. 2014 označným ako vzájomný návrh, si odporca voči navrhovateľovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 532,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 20. 11.
2011 do zaplatenia. Predmetné podanie súd z hľadiska obsahu a so zreteľom na výšku pohľadávkyuplatnenej navrhovateľom posúdil ako kompenzačnú námietku, keďže odporca si voči navrhovateľovi
uplatnil pohľadávku v menšom rozsahu, než bola pohľadávka navrhovateľa vo veci samej.

Navrhovateľ vzniesol námietku premlčania tohto nároku odporcu, nakoľko úver zo zmluvy 2/ sa stal
splatným dňa 29. 11. 2011, t.j. dňom doručenia oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo
strany odporcu navrhovateľovi a od tohto času začala plynúť subjektívna 2-ročná premlčacia doba podľa
§ 107 ods. 1 OZ, pričom odporca svoj nárok voči navrhovateľovi uplatnil až na pojednávaní dňa 01.
04. 2014.

Odporca považoval túto vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú. Podľa jeho názoru ustanovenie
§ 107 OZ je neaplikovateľné, pretože účastníci konania uzatvorili úverovú zmluvu, ktorá je v zmysle
kogentného § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, absolútnym obchodom, t.j. riadi sa bez
potreby akejkoľvek voľby Obchodným zákonníkom, a to vrátane všeobecných otázok záväzkových
vzťahov komplexne upravených Obchodným zákonníkom, vrátane premlčania. Vzhľadom na uvedené je

argumentácianavrhovateľaopremlčanínárokuodporcu spoukazomnapremlčaciudobuvzmysle§107
ods. 1 OZ nesprávna, nakoľko sa v danom prípade aplikuje premlčacia doba podľa § 397 Obchodného
zákonníka,ktorápredstavuje4roky.Akbysaajustanovenie§107ods.OZuplatnilo,čoodporcapopiera,
nedošlokuplatneniunárokuodporcupouplynutípremlčacejdoby,nakoľkoust.§107ods.1OZvyžaduje
skutočnúvedomosťoprávnenéhoobezdôvodnomobohatení.Výkonprávazuzavretejzmluvyvžiadnom

prípade nemožno označiť za nadobudnutie vedomosti o bezdôvodnom obohatení a o osobe, ktorá sa
na úkor odporcu bezdôvodne obohatila.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, oboznámením
sa s obsahom písomných podaní a listín obsiahnutých v súdnom spise a zistil tento skutkový stav:

Zo žiadosti o úver zo dňa 23. 08. 2010 vyplýva, že navrhovateľ požiadal odporcu o poskytnutie úveru
vo výške 600,-- Eur, s počtom splátok 12, dátum prvej splátky 17. 09. 2010. Navrhovateľ v žiadosti
uviedol, že je zamestnaný s pracovným zaradením colný kontrolór a pracuje na Colnom úrade Banská
Bystrica. Čistý mesačný príjem rodiny uviedol 970,- Eur, výdavky 253,- Eur. V žiadosti nebola kolonka

s vyhlásením žiadateľa o tom, na aký účel úver žiada. Následne navrhovateľ ako dlžník a odporca
ako veriteľ uzatvorili dňa 23. 08. 2010 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej odporca
poskytol navrhovateľovi v hotovsti pri podpise zmluvy úver vo výške 600,- Eur, ktorý sa navrhovateľ
zaviazal zaplatiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 576,- Eur, t.j. v celkovej výške 1 176,- Eur v 12
mesačných splátkach po 98,- Eur počnúc dňom 17. 09. 2010. Zmluva obsahuje vyhlásenie dlžníka, že

finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania a to zaškrtnutím tejto možnosti z pomedzi 4
možností (tie zvyšné 3 sú na výkon povolania, podnikania, iný účel). Zmluva obsahuje podpis odporcu
3x a to podpis zmluvy ako takej, zvlášť pri vyhlásení o účele poskytnutia finančných prostriedkov a ako
potvrdenie prevzatia finančnej hotovosti. Súčasťou tejto úverovej zmluvy sú aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. V dodatku k zmluve o úvere zo dňa 23. 08. 2010 je vyhlásenie navrhovateľa, že

finančné prostriedky vo výške 600,-- Eur použije na cestovné náklady, nákup odbornej literatúry. Zo
splátkového kalendára vyplýva, že navrhovateľ zaplatil 8 splátok riadne a včas, 9. až 12. splátku vyplatil
dňa 26. 04. 2011 (4x 98 Eur), čím došlo k predčasnému splateniu úveru, pričom navrhovateľ zaplatil
odporcovi spolu 1 176 Eur, t.j. celkovú cenu úveru.

Zo žiadosti o úver zo dňa 26. 04. 2011 vyplýva, že v deň predčasného splatenia úveru zo zmluvy 1/
navrhovateľ požiadal odporcu o poskytnutie úveru vo výške 1000,- Eur, s počtom splátok 12,
dátumomprvejsplátky20.05.2011avtejtovýškebolodporcomschválený.Vzáverežiadostijeuvedené
(zaškrtnutím z viacerých možností), že žiadateľ žiada finančné prostriedky na výkon zamestnania. V
rovnaký deň navrhovateľ ako dlžník a odporca ako veriteľ uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX,

na základe ktorej odporca poskytol navrhovateľovi v hotovosti pri podpise zmluvy úver vo výške 1
000,- Eur, ktorý sa navrhovateľ zaviazal zaplatiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 872,- Eur, t.j.
v celkovej výške 1 872,- Eur v 12 mesačných splátkach po 156,- Eur počnúc dňom 20. 05. 2011. Aj
táto zmluva obsahuje vyhlásenie dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania
(zaškrtnutím jednej zo 4 možností) a rovnako 3 podpisy dlžníka. Súčasťou tejto úverovej zmluvy sú aj

všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V dodatku k zmluve o úvere zo dňa 26. 04. 2011 je vyhlásenie
navrhovateľa, že finančné prostriedky vo výške 1 000,-- Eur použije na nákup výpočtovej techniky,
komunikačných zariadení, technických zariadení. Zo splátkového kalendára vyplýva, že navrhovateľ
doposiaľ uhradil 3 splátky v celkovej výške 468 Eur.Podľa čl. 11 VOP u oboch zmlúv, tretina poplatku (v zmluve 1/ vo výške 576,- Eur a v zmluve 2/ vo
výške 872,- Eur) predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zhŕňajú náklady na vypracovanie a

uzatvorenie zmluvy o úvere.

Podľa tvrdenia navrhovateľa finančné prostriedky z oboch úverov boli použité výlučne pre jeho osobné
účely, nie na výkon zamestnania. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 14. 02. 2013 upresnil, že
finančné prostriedky z úverovej zmluvy 1/ mali byť použité, najmä z dôvodov zdravotných problémov

svokry, na zakúpenie vitamínov a nejakej zvláštnej stravy a na cestové z Banskej Bystrice do B., okr.
O. Sobota, kde má svokra trvalý pobyt a taktiež na vykrytie prípadných výdavkov, nakoľko navrhovateľ
bol často práceneschopný a teda mal nižší plat. Jeho manželka v tom čase poberala minimálnu mzdu.
Čo sa týka druhého úveru, z týchto prostriedkov bol uhradený ten prvý úver a zvyšok mal byť použitý
na krytie bežných výdavkov vzhľadom na práceneschopnosť navrhovateľa a jeho nižší príjem. Pokiaľ
ide o dodatky k zmluvám v časti, na čo mali byť finančné prostriedky použité, odohralo sa to podľa

navrhovateľa tak, že obchodný zástupca odporcu s niekým telefonoval a následne dal navrhovateľovi
vybrať z niekoľkých variant, z ktorých navrhovateľ vybral tie, ktoré sú tam uvedené. Navrhovateľ žiadnu
výpočtovú techniku, komunikačné alebo technické zariadenie, ani odbornú literatúru nenakupoval. Tá
časť ohľadom cestovných nákladov sa realizovala vyššie uvedeným spôsobom.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmlúv (ďalej OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom a podľa odseku 4 tohto ustanovenia, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods.6 OZ v znení do 30. 06.2011, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie

peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti...

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre

spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
prespotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,právnevzťahy,ktorévzniklipred1.januárom
2013 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení do 30. 11. 2011, spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania.Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení do 30. 11. 2011, zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej

vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej

úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,

y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 16 ods. 1 z. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou
splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové
obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.

Podľa § 16 ods. 2 ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver pred lehotou splatnosti, má veriteľ nárok
na náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so splatením spotrebiteľského úveru pred lehotou
splatnosti.Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca ako veriteľ uzatvoril dňa 23. 08. 2010 s
navrhovateľom ako dlžníkom fyzickou osobou nepodnikateľom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej
zmluva 1) a dňa 26. 04. 2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej zmluva 2) a to v zmysle § 497

a nasl. Obchodného zákonníka. V konaní nebolo sporné, že na základe zmluvy 1/ odporca poskytol
navrhovateľovi úver vo výške 600,- Eur (tento sa navrhovateľ zaviazal zaplatiť spolu s príslušným
poplatkom vo výške 576,- Eur, t.j. v celkovej výške 1 176,- Eur v 12 mesačných splátkach po 98,- Eur
počnúc dňom 17. 09. 2010), ktorý navrhovateľ splatil predčasne dňa 26. 04. 2011, t.j. po cca 8 mesiacoch
a celkom zaplatil 1176,-- Eur (čo zodpovedá odplate dohodnutej pre prípad splácania úveru po dobu 12

mesiacov). Nebolo sporné ani to, že odporca úver zo zmluvy 2/ vo výške 1000,- Eur nesplácal riadne
(zaplatiliba3splátkyvovýške468,-Eur)atedajehodlhnaistinepredstavuje532,-Eur,ktorúpohľadávku
s príslušenstvom si odporca voči navrhovateľovi uplatnil kompenzačnou námietkou zo dňa 31. 03. 2014.

Z dôvodu prehľadnosti a vzhľadom na viaceré sporné skutočnosti medzi účastníkmi konania, súd
rozčlenil odôvodnenie rozsudku do viacerých bodov takto:

1. Sporné v konaní bolo predovšetkým to, na aký účel boli úvery poskytnuté a teda, či navrhovateľ
uzatvoril predmetné zmluvy ako spotrebiteľ alebo nie, a či sa jedná o zmluvy spotrebiteľské v zmysle
§ 52 a nasl. OZ a zmluvy o spotrebiteľských úveroch v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. , alebo nie.
Kým navrhovateľ tvrdil, že finančné prostriedky z oboch úverov mali byť a aj boli použité výlučne pre

jeho osobné účely, podľa odporcu boli navrhovateľovi poskytnuté na výkon zamestnania, o čom svedčí
vyhlásenie navrhovateľa v zmluvách ako aj v dodatkoch k nim.

Kým ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenie zmlúv,
považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver

na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho opakom plynie, že
dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov
považovať nemožno), podľa § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definícia v zmysle § 52 ods. 4 OZ je teda širšia

(pretože nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje
konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a v jej prípade odpadá
význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania. U
činností vykonávaných ako zamestnanie (s príjmami zo závislej činnosti) je totiž pojmovo vylúčené,
aby tieto mohli byť obchodnými či inými obchodnými podnikateľskými činnosťami. Nakoľko z obsahu

spisu vyplýva, že navrhovateľ v čase uzatvorenia zmlúv 1/,2/ pracoval ako colník, spadá pod definíciu
spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pretože nebolo preukázané, že by pri
uzatváraní zmlúv konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom
na uvedené obe zmluvy súd považoval za spotrebiteľské v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
(odporca ako dodávateľ konal pri uzatváraní zmlúv v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, čo

vyplýva z údajov v obchodnom registri).

Súd ďalej skúmal, či predmetné zmluvy podliehajú aj zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. V zmysle interpretačného pravidla v § 54 ods. 2 OZ, dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, je na veriteľovi. Podľa § 9 ods. 7 zákona č.

129/2010 Z.z. veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv,
ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj
to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o
úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil
omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na

spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže,
že nemal úmysel obísť tento zákon.Podľa názoru vysloveného napr. v rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave sp. zn. XXCoE/XX/XXXX zo dňa 31. 05. 2010 a v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne sp.
zn. XCoE/XXX/XXXX zo dňa 30. 09. 2011 nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný
bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nie je len

všeobecný údaj o uzavretí zmluvy/poskytnutí úveru/ na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ v čase
uzatvorenia zmlúv pracoval v štátnej správe ako colník, pričom úvery mal podľa odporcu čerpať navýkon zamestnania, t.j. ako vyplýva z dodatkov k zmluvám, finančné prostriedky mal použiť na nákup
odbornej literatúry, výpočtovej techniky, komunikačných zariadení a technických zariadení, čo popiera.
V tomto prípade súd poukazuje na skutočnosť, že je všeobecne známe, že zamestnanci štátnej správy

(vrátane colnej) používajú na výkon svojej práce zamestnávateľom pridelenú výpočtovú techniku a to
isté v zásade platí aj o odbornej literatúre. V prospech navrhovateľa svedčí aj tá skutočnosť, že druhý
úver si zobral v deň predčasného splatenia prvého úveru (sčasti na jeho vyplatenie). Okrem toho v čase
uzatvorenia zmluvy 2/ Krajský súd v Prešove uznesením č.k. XCo/XX/XXXX zo dňa 26. 05. 2011 potvrdil
uznesenie OS Prešov č.k. XXC/XX/XXXX- 35 zo dňa 11. 03. 2011, ktorým tento súd vyhovel návrhu na

nariadenie PO a nariadil spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. zdržať sa takého konania, ktorým presviedča,
navádza spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na výkon zamestnania,
povolania, alebo podnikania. Z uvedených dôvodov, pre neunesenie dôkazného bremena odporcom ako
veriteľom (bezpečne nepreukázal nespotrebiteľský charakter zmlúv a že nemal úmysel obísť zákon o
spotrebiteľkých úveroch), súd na zmluvy aplikoval aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ ide o rozhodnutie SOI predložené odporcom, toto nie je pre súd záväzné, nakoľko sa týka osoby

dlžníka odlišného od navrhovateľa.

2. Ďalej súd skúmal, či zmluvy 1/, 2/ sú neplatné v celom rozsahu (podľa navrhovateľa), resp. v časti
(podľa odporcu) a či je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv.

Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej „O.s.p.“), návrhom na začatie konania možno uplaniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, zmluvou o úvere

sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytnutie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Podľa §

53 ods. 6 OZ odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 39a OZ (účinného od 01. 06. 2014), neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou
nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie,
dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá
sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné

plnenie v hrubom nepomere.

Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. sa považuje aj žaloba o určenie neplatnosti
právneho úkonu, ako jeden z prostriedkov ochrany spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem navrhovateľa
na určení neplatnosti právneho úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti
prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel

navrhovaného rozhodnutia.

Súd skúmal, či sú zmluvy ako celok udržateľné (cieľ zakotvený v čl. 6 Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý preferuje čiastočnú neplatnosť pred
neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže ďalej existovať) a dospel k záveru, že obe úverové zmluvy sú

neplatnévcelomrozsahu(nevylučujetoanirozsudokSúdnehodvoraEÚ,C-XXX/XX,naktorýpoukázal
odporca, keď v rozsudku sa uvádza, že „cieľom sledovaným normotvorcom Únie v rámci Smernice je
nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade zachovať platnosť zmluvy ako celku....“),
nakoľko:Súd po vykonanom dokazovaní zistil, že zmluvy majú písomnú formu, avšak neobsahujú náležitosť v
zmysle § 9 ods. 2 písm. i), j), k) o), t), y) v dôsledku čoho sa poskytnuté úvery považujú za bezúročné a

bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase.
V zmluve 1/ bola dohodnutá odplata za úver vo výške 96 % (poplatok vo výške 576,- Eur pri istine 600,-
Eur a dobe splácania 1 rok) a v zmluve 2/ 87,2 % (poplatok vo výške 872,- Eur pri istine 1000,- Eur a dobe
splácania 1 rok), pričom tretina predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere (čl. 11 VOP). Pokiaľ teda ide o zmluvu 1/, úrok predstavoval

192,- Eur (32 %) a administratívny poplatok 384,- Eur. Pokiaľ ide o zmluvu 2/, úrok predstavoval 290,67
Eur (29%) a administratívny poplatok 581,33 Eur. Z údajov NBS na internete pritom súd zistil, že v
auguste 2010 boli spotrebiteľské úvery do 1 roka poskytované za úrok 6,94% ročne a v apríli 2011
za úrok vo výške 6,80 % ročne). Vzhľadom na uvedené vyhodnotil súd dohodnutý úrok za neprimerane
vysoký, v rozpore s dobrými mravmi a preto je minimálne táto časť zmluvy absolútne neplatná (§ 3 v
spojení s § 39 OZ). Administratívny poplatok pri zmluve 1/ predstavuje 64% z úveru, pri zmluve 2/ 58,13

% z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP je za spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa
názoru súdu požadovanie takéhoto poplatku je neprijateľnou podmienkou, nakoľko dodávateľ vyžaduje
od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané
(rovnaký záver vyslovil napr. Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku XXCo/XXX/XXXX).

Súdy už judikovali (a v konečnom dôsledku to vyplýva aj z nového ust. § 39a OZ), že aj ľahkomyseľnosť
dlžníka je kvalifikačným kritériom úžery (napr. Krajský súd v Prešove vo veci XCo/X/XXXX). Podľa
rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa 08. 12. 2011, civilnoprávna
úžera spôsobuje neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože
sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Pri zjavnom využití aj ľahkovážnosti

dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde hoci len z nedbanlivosti. Súd teda vyhodnotil
celú odplatu za poskytnutý úver za neprimeranú a neplatnú.

V zmysle § 497 Obchodného zákonníka podstatnými náležitosťami úverovej zmluvy je záväzok veriteľa
poskytnúť peňažné prostriedky v určitej výške a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky s úrokmi.

Nie je možno pritom súhlasiť s názorom, že prichádza do úvahy aj bezúročná zmluva o úvere (Štenglová/
Pliva/Tomsaakol.M.zákonníkkomentář,C.H.J.9.vydanie,str.XXX). Vzhľadomktomu,ženeprijateľné
podmienky sa týkajú aj obligatórnej náležitosti úverových zmlúv a to výšky odplaty za úver, v dôsledku
čoho úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie, a so zreteľom na povahu týchto právnych úkonov a
okolnosti, za akých boli uzatvorené, súd dospel k záveru o neplatnosti úverových zmlúv ako celku pre

rozpor so zákonom a s dobrými mravmi (§ 39 OZ).
K otázke naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti úverových zmlúv súd uvádza, že tento
navrhovateľ ako spotrebiteľ má z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky jeho dlhu (pokiaľ ide
o zmluvu 2), resp. rozsah obligatórneho plnenia (pokiaľ ide o zmluvu 1).
3. Bezdôvodné obohatenie.

Keďžesúzmluvyneplatné,zmluvnéstranysúsipovinnévydaťposkytnutéplnenietitulombezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 OZ. Navrhovateľ si voči odporcovi uplatnil zo zmluvy 1/ nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 576,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od
14. 03. 2011 do zaplatenia. Odporca kompenzačnou námietkou si uplatnil voči navrhovateľovi vydanie
bezdôvodného obohatenia zo zmluvy 2/ vo výške 532,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %

ročne od 20. 11. 2011 do zaplatenia. Obaja účastníci vniesli námietku premlčania nároku druhej strany.
Podľa § 97 ods. 1 O.s.p. odporca môže za konania uplatniť svoje práva proti navrhovateľovi i vzájomným
návrhom.

Podľa § 98 O.s.p. vzájomným návrhom je i prejav odporcu, ktorým proti navrhovateľovi uplatňuje svoju

pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil navrhovateľ.
Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu.

Ustanovenie § 98 dopĺňa ust. § 97 O.s.p. o vzájomnom návrhu a v podstate upravuje hmotnoprávny
úkon započítania pohľadávok v priebehu súdneho konania. Podľa výšky pohľadávky uplatnenej

na započítanie rozlišujeme: ad 1/ vzájomný návrh (ak odporca uplatňuje svoju pohľadávku na
započítanie vo vyššom rozsahu, ako je pohľadávka navrhovateľa), ad 2/ kompenzačnú námietku (ak
odporca uplatňuje na započítanie pohľadávku v menšom rozsahu, ako je pohľadávka navrhovateľa).
Kompenzačná námietka odporcu predstavuje procesnú obranu v podobe započítania vzájomnýchpohľadávok účastníkov za predpokladu, že k nej došlo v priebehu súdneho konania a sú splnené
zákonné predpoklady započítania v zmysle § 580 OZ, t.j. vzájomnosť pohľadávok, rovnaký druh plnenia
a spôsobilosť pohľadávok na započítanie (platné a splatné pohľadávky, ktoré nie sú zákonom zo

započítania vylúčené). Ak tieto predpoklady započítania pohľadávok nie sú splnené, súd v odôvodnení
rozhodnutia konštatuje, že nedošlo k započítaniu, čo sa prejaví meritórnym rozhodnutím, že odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľovi pôvodne uplatnenú pohľadávku.

Podľa § 580 OZ ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,

zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podľa § 581 ods. 2 OZ započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno
domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať
pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva

roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Súd je v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. ex offo povinný skúmať premlčanie uplatneného nároku,

čo urobil aj v tomto prípade a zistil, že pohľadávka odporcu zo zmluvy 2/ je premlčaná.

Predovšetkým súd sa nestotožňuje s názorom odporcu, že nakoľko úverová zmluva je v zmysle
kogentného § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, absolútnym obchodom, aplikuje sa
premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá predstavuje 4 roky. Podľa názoru súdu

napriek tomu, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod, aplikujú sa na ňu ustanovenia o premlčaní
upravené v Občianskom zákonníku a to so zreteľom na ust. § 54 ods. 1 OZ, keď právna úprava
premlčania v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia (rovnaký názor vyslovil napr.
KrajskýsúdvPrešovevrozsudkusp.zn. 6Co81/2012zodňa14.februára2013vspojenísrozhodnutím
Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. ÚS XXX/XXXX-XX vo veci sťažnosti proti tomuto rozsudku, Krajský

súd v Prešove v rozsudku sp. zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX alebo XXCo/XX/XXXX zo dňa
XX. XX. XXXX).

V prípade premlčania bezdôvodného obohatenia je v § 107 OZ zakotvená kombinovaná premlčacia
doba a to subjektívna - dvojročná a objektívna, ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky

pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, a ktorej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania
bezdôvodného obohatenia. V prípade, že bolo bezdôvodné obohatenie získané bez úmyselného
konania, jej dĺžka je tri roky a ak bol taký prospech získaný úmyselne, určil Občiansky zákonník jej dĺžku
v rozsahu desať rokov. Aj plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a aj ich plynutie a skončenie nie sú
na sebe závislé. Osobitne je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu

subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o
tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej
starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez
akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom

na jeho úkor; v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 O. z. plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu.Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo 3093/2012 zo dňa 28. 03. 2013 pri posudzovaní začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby je nutné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie iba predpokladanej
vedomosti oprávneného o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho

získal; touto vedomosťou ustanovenie § 107 ods. 1 OZ nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale iba
skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že úver zo zmluvy 2/ sa stal splatný dňa 20. 11. 2011 v
zmysle č. 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (po tom, čo navrhovateľ neuhradil 4 po sebe

idúce splátky splatné 20. 08., 20. 09., 20. 10. , 20.11. 2011). Odporca vyzval navrhovateľa na splnenie
dlhu výzvou zo dňa 25. 11. 2011 (č.l. 240 spisu), doručenou navrhovateľovi dňa 29. 11. 2011. Dňa 02.
12. 2011 začalo predmetné súdne konanie, v ktorom si odporca voči navrhovateľovi uplatnil titulom
bezdôvodného obohatenia svoju pohľadávku zo zmluvy 2/ a to elektronickým podaním zo dňa 31.
03. 2014. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že úverová zmluva odporcu je formulárová, ktorú napr.
Okresný súd Martin už rozsudkom sp. zn. 21C/286/2010 zo dňa 31. 05. 2011 (vo vzťahu k inému

dlžníkovi) vyhlásil za neplatnú. Vzhľadom na uvedené a zosplatenie úveru k 20. 11. 2011 mal súd za to,
že odporca najneskôr v čase, keď mu bol doručený opis návrhu v tomto súdnom konaní (09. 12. 2011),
mal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie
voči navrhovateľovi vyvodiť a preto subjektívna premlčacia doba uplynula dňom 09. 12. 2013. Keďže k
uplatneniu pohľadávky došlo až podaním zo dňa 31. 03. 2014, táto je premlčaná.

Keďže podmienkou započítania pohľadávok v zmysle § 580 OZ je súčasné splnenie zákonných
podmienok vyššie popísaných, pričom splnenie jednej podmienky (spôsobilosť na započítanie) súd
nemal preukázané (z dôvodu premlčania jednej z pohľadávok), konštatuje, že k započítaniu nedošlo.

Pokiaľ ide o pohľadávku navrhovateľa zo zmluvy 1/ titulom bezdôvodného obohatenia vo výške 576,-
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu, že
nárok je premlčaný v časti úrokov z omeškania za obdobie od 14. 03. 2011 do 21. 04. 2012 a to so
zreteľom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 3200/2011 zo dňa 16. 07.2013 (podľa ktorého v prípade
novo uplatnenej časti nároku nastávajú hmotnoprávne účinky dňom, kedy súdu došla zmena návrhu,

alebo dňom kedy bol tento úkon zaprotokolovaný). Nakoľko k zmene návrhu došlo podaním doručeným
sú dňa 22. 04. 2014, v zmysle § 107 ods. 2 OZ sú premlčané úroky z omeškania za obdobie viac ako
3 roky pre doručením zmeny návrhu na súd (od 14.03.2011 do 21. 04.2011) a v zmysle § 107 ods. 1
OZ úroky z omeškania za obdobie presahujúce dobu 2 rokov pred doručením zmeny návrhu na súd (od
22. 04. 2011 do 21. 04. 2012).

Z vyššie uvedených dôvodov súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi titulom bezdôvodného
obohatenia zo zmluvy 1/ sumu 576,- Eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 22. 04.2012 do
zaplatenia v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení
účinnom do 31.01. 2013 a v prevyšujúcej časti príslušenstva návrh zamietol.

4. Primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ
zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Význam predmetného ustanovenia (tretia veta), na základe ktorého má úspešný navrhovateľ dodatočný
anáslednýnároknaprimeranéfinančnézadosťučinenie,niejecelkomjednoznačný.Primeranéfinančné
zadosťučinenie by zrejme malo predstavovať určitú satisfakciu za iniciovanie a vedenie sporu, ktorá
presahuje náhradu nákladov (trov) konania, ako aj pomernú sankciu voči porušiteľovi, a to najmä

vtedy, ak im porušiteľ spôsobil útrapy, ktoré nie sú inak majetkovo nahraditeľné. Keďže navrhovateľ
nevrátil odporcovi časť vyplatených finančných prostriedkov zo zmluvy 2/, súd má za to, že poskytnutie
finančného zadosťučinenia v tomto prípade by nebolo na mieste.V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. súd z dôvodu zložitosti prejednávaného prípadu rozhodol, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa odporca odvolal a v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ktoré odôvodňuje tým, že
a) postupom súdu prvého stupňa bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa (§
205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP);
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205

ods. 2 písm. b) OSP);
c) súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) OSP);
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d) OSP);
e) súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP).

K jednotlivým dôvodom odvolania odporca v odvolaní ďalej uviedol, že postupom súdu prvého stupňa
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa, pričom tento odvolací dôvod spočíva, podľa
odporcu, v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, vo vylúčení odporcu z konania o pripustení zmeny
návrhu a v porušení zásady rovnosti zbraní účastníkov konania v konaní. Pokiaľ ide o nedostatočné

odôvodnenie rozsudku, odporca v odvolaní uviedol, že podľa súdnej praxe je nedostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia procesnou vadou v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP a preto z tohto dôvodu je
potrebné rozsudok okresného súdu v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zdôraznil, že z materiálne poňatého práva na súdnu ochranu rezultuje
právo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd nemôže opomenúť žiadnu skutkovo
alebo právne významnú otázku, pretože je to znak arbitrárnosti. V konečnom dôsledku má účastník
konania právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné.
Podľa judikatúry Ústavného súdu SR je nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo

na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania, a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na
riešenie konkrétneho právneho problému (II. ÚS 200/09, II. ÚS 193/06 a III. ÚS 198/07).

V uvedenej súvislosti odporca v odvolaní uviedol, že Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach
zdôrazňuje, že všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia nekoherentný, t. j. že jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia
podporiť príslušný záver (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Tieto právne vety vyjadrujú podľa
odporcu, že jednou zo základných požiadaviek racionálnej právnej argumentácie je, že argumentácia
v odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne nerozporná a teda logicky konzistentná. Ide
o to, aby sa v odôvodnení rozhodnutia nenachádzalo určité tvrdenie a zároveň aj jeho negácia.

Odôvodnenie rozhodnutia možno považovať za vnútorne rozporné, ak sa v rozhodnutí nachádzajú
argumenty podporujúce určitý záver a súčasne protiargumenty proti tomuto záveru. Ak argumentácia
súdu nespĺňa požiadavku vnútornej nerozpornosti, nespĺňa ani požiadavku, aby argumenty súdu
uvedené v rozhodnutí podporovali záver úvah súdu. Požiadavky Európskeho súdu pre ľudské práva
na vnútornú nerozpornosť argumentácie súdu potvrdzuje aj Ústavný súd SR vo svojej judikatúre.

Z vyššie uvedených rozhodnutí podľa odporcu vyplýva, že situácia, keď sú závery súdu v zjavnom
vzájomnom rozpore alebo protirečivé, predstavuje porušenie ústavnoprocesných princípov konania,
konkrétne čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Rozsudkom súd prvého stupňa určil celkovú neplatnosť oboch
zmlúv o úvere uzavretých medzi odporcom ako veriteľom a navrhovateľom ako dlžníkom, pričom záver
o neplatnosti týchto zmlúv založil na konštatovaní o neprimeranej výške zmluvne dohodnutého úroku

a administratívneho poplatku, pričom v inej časti odôvodnenia svojho rozsudku uvažoval o absencii
obligatórnych náležitostí predmetných zmlúv o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. i), j), k), o), t) a y) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia oboch zmlúv o úvere,
t. j. úrokovej sadzby, RPMN, výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a pod.,
pričom uviedol, že v dôsledku uvedeného je poskytnuté úvery potrebné považovať za bezúročné a bez

poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa teda
podľa odporcu najprv prišiel k záveru, že obe zmluvy o úvere sú bezúročné a bez poplatkov a následne
protichodne a nezmyselne označil obe zmluvy o úvere za neplatné z dôvodu týkajúceho sa výšky odplaty
a administratívneho poplatku. Rozsudok okresného súdu je teda v tejto časti podľa odporcu vnútornerozporný, v dôsledku čoho nie je jeho odôvodnenie zákonne a ústavne obhájiteľné, a teda je podľa
odporcu daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Odporca v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd ho vylúčil z konania o pripustení zmeny návrhu.
Uviedol, že navrhovateľ dňa 05. 03. 2012 doručil súdu podanie, obsahom ktorého bola zmena návrhu.
Súd prvého stupňa listom zo dňa 14. 03. 2012 doručil zmenu návrhu odporcovi a vyzval ho v lehote 15
dní na vyjadrenie v tejto veci. Súd prvého stupňa však uznesením zo dňa 15. 03. 2012 zmenu návrhu
pripustil a tak rozhodol o zmene návrhu skôr, ako uplynula lehota, ktorú v súvislosti so zmenou návrhu

odporcovi poskytol, a teda úplne vylúčil odporcu z konania o rozhodovaní o pripustení zmeny návrhu a
tak odňal odporcovi možnosť konať pred súdom prvého stupňa, v zmysle čoho je podľa odporcu daný
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Pokiaľ ide o porušenie
princípu rovnosti zbraní, odporca v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa založil svoj právny záver o
existencii premlčania aj na oznámení odporcu o predčasnej splatnosti úveru, pričom odporcovi žiadny
takýto dôkaz nedoručil a v rozsudku sa s touto námietkou odporcu (o nedoručení uvedeného dôkazu)

nevysporiadal.

Pokiaľ ide o výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, v uvedenej súvislosti odporca v
odvolaní uviedol, že z údajov NBS na internete zistil, že v auguste 2010 boli spotrebiteľské úvery do
jedného roka poskytované za úrok vo výške 6,94 % ročne a v apríli 2011 za úrok vo výške 6,80 %

ročne. V prvom rade je podľa odporcu potrebné uviesť, že v prípade údajov NBS išlo o dôkaz, ktorého
vykonanie nenavrhoval žiaden z účastníkov konania, a teda súd prvého stupňa pravdepodobne v tomto
smere postupoval podľa ustanovenia druhej vety § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Výnimočnosť vykonania tohto dôkazu však v žiadnom prípade nevyplýva z odôvodnenia rozsudku, a

teda je rozsudok v tomto smere odôvodnený nedostatočne. Okrem toho, podľa § 129 ods. 1 OSP
dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Z obsahu
zápisníc z jednotlivých pojednávaní, ako aj z obsahu rozsudku v žiadnom prípade nevyplýva, že by
súd prvého stupňa takýto dôkaz vykonal vyššie uvedeným spôsobom. Odporca sa o tomto dôkaze

dozvedel až z rozsudku pričom procesné pochybenie súdu prvého stupňa je v tomto smere závažnejšie
o to viac, že súd prvého stupňa na tomto dôkaze založil právny záver o neplatnosti oboch zmlúv o
úvere pre neprimeranú výšku úrokov a na to nadväzujúci záver o povinnosti odporcu vydať bezdôvodné
obohatenie navrhovateľovi. Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal výlučne z údajov NBS uverejnených
pre rok 2010 a 2011, vyvodil z týchto údajov podľa odporcu nesprávny a nedostatočný skutkový záver,

pretože na internetovej stránke Národnej banky Slovenská sú publikované výlučne údaje o úveroch
poskytovaných bankami. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní
obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia

jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Súd prvého stupňa teda
nesprávne a nedostatočne vychádzal len z údajov o úrokových sadzbách bánk a nezohľadnil údaje z
celého finančného trhu.

Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil podanie odporcu zo

dňa 31. 03. 2014, ktoré napriek tomu, že bolo označené ako vzájomný návrh podľa § 97 OSP,
vyhodnotil podľa § 98 OSP ako procesnú obranu a prišiel k záveru, že toto podanie obsahuje započítací
kompenzačný prejav. Z podaní odporcu v priebehu konania však bolo zrejmé, že odporca nároky
navrhovateľa neuznáva, pretože je toho názoru, že obe zmluvy o úvere sú platnými, účinnými a
odplatnými zmluvami. Keďže odporca neuznával žiaden nárok navrhovateľa, nemohlo z jeho strany ísť

o žiadne započítanie a už vôbec nie o procesnú obranu. Skutkový záver súdu prvého stupňa nemá teda
podľa odporcu oporu vo vykonanom dokazovaní a naviac súd prvého stupňa podľa odporcu nesprávne
aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2 OSP.

Odporca v odvolaní okresnému súdu ďalej vytkol, že vec nesprávne právne posúdil a to pokiaľ ide o

posúdenie úrokov ako podstatnej náležitosti zmluvy o úvere. Zdôraznil, že súd prvého stupňa prišiel
k nesprávnemu právnemu záveru o výške úrokov (odplaty) ako podstatnej náležitosti zmluvy o úvere.
Ďalej okresný súd podľa odporcu nesprávne právne posúdil existenciu naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti zmluvy ak navrhovateľ nie len môže žalovať, ale aj skutočne žaluje na plnenie.Nesprávne právne tiež okresný súd podľa odporcu posúdil vzájomný návrh ako procesnú obranu a
započítací prejav. Aplikácia ust. § 98 OSP a právne posúdenie podľa § 580 Občianskeho zákonníka sú
teda podľa odporcu nesprávne.

Odporca v odvolaní okresnému súdu vytkol nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k údajnému
premlčaniu vzájomného návrhu odporcu, keď prihliadol na premlčanie ex offo s poukazom na ust. § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa. Zásadnou podmienkou aplikácie tohto ustanovenia je však uplatnenie
práva z platnej a účinnej spotrebiteľskej zmluvy. Použitie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa súdom

prvéhostupňajepodľanavrhovateľanesprávneačodoodôvodneniajerozsudokajvtejtočastivnútorne
rozporný, keď súd prvého stupňa použil ustanovenie o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy a na druhej
strane uvádza, že ide o záväzok z bezdôvodného obohatenia. Rovnako odporca v odvolaní okresnému
súdu vytkol aj nesprávnu aplikáciu premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Podčiarkol, že
súd prvého stupňa odmietol aplikáciu 4 ročnej premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka s
odkazom na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že občianskoprávna

úpravapremlčaniajeprespotrebiteľavhodnejšiaakoobchodnoprávna,čovšaksúdprvéhostupňapodľa
odporcu riadne neodôvodnil. Pokiaľ ide o posúdenie otázky premlčania vo vzťahu k nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, odporca v odvolaní uviedol, že okresný súd nesprávne právne posúdil
počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. V uvedenej
súvislosti odporca v odvolaní uviedol, že sa plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvého

stupňa podopretou záverom súdnej praxe, že pri určení začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje preukázanie skutočnej vedomosti oprávneného o tom, že
došlo na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal s tým, že sa vedomosťou nerozumie
znalosťprávnejkvalifikácie,aleibaskutkovýchokolností,zktorýchmožnozodpovednosťzabezdôvodné
obohatenie vyvodiť. V danom prípade vyvodil súd prvého stupňa existenciu takejto vedomosti odporcu

z nasledovných skutočností:
a) dňa 20. 11. 2011 sa dlh na základe zmluvy o úvere stal splatným,
b) odporca vyzval výzvou zo dňa 25. 11. 2011 navrhovateľa na zaplatenie predčasne, splatného dlhu
c) dňa 02. 12. 2011 sa začalo v predmetnej právnej veci súdne konanie
Súd prvého stupňa teda podľa odporcu:

a) prihliadol na predčasnú splatnosť dlhu v zmysle zmluvy o úvere, a to napriek tomu, že v inej časti
rozsudku prišiel k záveru, že zmluva o úvere je ako celok neplatná
b) prihliadol na výkon práva odporcu z uzavretej zmluvy o úvere
c) prihliadol na to, kedy sa podaním žaloby začalo predmetné súdne konanie
d) prihliadol na vedomosť odporcu o existencii sporu,

z čoho vyvodil nepochybnú a preukázanú vedomosť odporcu o existencii bezdôvodného obohatenia
a osobe, ktorá sa bezdôvodne na jeho úkor obohatila. Vedomosť odporcu je teda založená na
výkone práva pri dôvere v platnosť uzavretej zmluvy a o nadobudnutí vedomosti o existencii sporu
navrhovateľom, čo je podľa odporcu absurdné. Naviac ani v tomto prípade sa súd prvého stupňa
vôbec nevysporiadal s argumentáciou odporcu vrátane odbornej literatúry, súdnej judikatúry a ani

skutočnosťou, že zmluvy používané odporcom boli predmetom kontroly kontrolného orgánu, ktorý
konštatoval, že nejde o zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvedeného predstavuje rozsudok
nesprávne skutkové závery, nesprávne právne posúdenie veci a je v dotknutej časti odôvodnený
nedostatočne.

V závere odvolania odporca spochybnil právne posúdenie neplatnosti predmetných zmlúv o úvere
okresným súdom, pričom uviedol, že súd prvého stupňa založil svoj právny záver o celkovej neplatnosti
oboch zmlúv na neprimeranej výške odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov s poukazom na
právnu úpravu neúčinnú v čase uzavretia oboch zmlúv o úvere (§ 39a Občianskeho zákonníka).
Zmluvy vyhlásil za neplatné ako celok bez toho, aby vo veci aplikoval dispozitívne ustanovenie § 502

Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho podľa odporcu posúdil vec v rozpore s rozhodnutím Súdneho
dvora EÚ č. C-435/10 z 15. 03. 2012.

V závere odvolania odporca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust.
§ 219 ods. 1OSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.Po preskúmaní veci z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa odvolací súd uvádza, že pokiaľ
okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX

zo dňa 23. 08. 2010 a Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26. 04. 2011, uzatvorené medzi
navrhovateľom a odporcom sú neplatné právne úkony a nad rámec uvedeného záveru skúmal a
posudzoval, či predmetné zmluvy, (ktoré správne vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské) obsahujú
zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. vyžadované obligatórne obsahové náležitosti,
ktorýchabsenciaspôsobujebezúročnosťabezpoplatkovosťúverovposkytnutýchnazákladeuvedených

úverových zmlúv (§ 11 ods. 1 cit. zákona), tak odvolacia námietka odporcu o tom, že v uvedenom
zmysle postupoval okresný súd nad rámec záverov o neplatnosti predmetných úverových zmlúv, teda
kontraproduktívne, je opodstatnená. Uvedená nesprávnosť v postupe okresného súdu však nemá vplyv
na správnosť záverov okresného súdu vyjadrených v jeho výroku. Odporca v odvolaní vo vzťahu k
záverom okresného súdu týkajúcich sa neplatnosti Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. 08. 2010
a Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26. 04. 2011 uviedol, že „súd prvého stupňa založil svoj právny

názor o celkovej neplatnosti oboch zmlúv na neprimeranej výške odplaty za poskytnutie peňažných
prostriedkov, kde a) v rozpore s § 497 a § 502 Obchodného zákonníka výšku úrokov považoval za
podstatnú náležitosť zmluvy o úvere a b) v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keď pri
hodnotení výšky odplaty vychádzal výlučne z údajov bánk a nie celého finančného trhu a že založil
svoj záver o neplatnosti predmetných úverových zmlúv na právnej úprave neúčinnej v čase uzavretia

oboch zmlúv o úvere (§ 39a Občianskeho zákonníka); žiaden iný relevantný argument vo vzťahu k
záveru okresného súdu o neplatnosti predmetných zmlúv odporca v odvolaní neuviedol, len poukázal
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/10 z 15. 03. 2012, vo veci C-26/13, vo veci C-484/08,
C-76/10, na nález ÚS SR I. ÚS 625/03 a na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom zdôraznil, že súd prvého stupňa vyhlásil za neplatné

predmetné zmluvy o úvere ako celok bez toho, aby vo veci aplikoval dispozitívne ust. § 502 Obchodného
zákonníka, v dôsledku čoho podľa odporcu okresný súd právne posúdil vec v rozpore s rozoberaným
rozhodnutím Súdneho dvora EÚ (č. C-435/10).

K uvedeným argumentom odporcu odvolací súd uvádza, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo

dňa 23. 08. 2010 a Zmluva o úvere č. 609300362 zo dňa 26. 04. 2011 sú nesporne zmluvy
spotrebiteľské v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktoré je podľa ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 5. 2014 potrebné aplikovať príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka. V súvislosti s citovaným ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, (podľa
znenia ktorého: „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva“), odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo zo dňa

21. 04. 2015, kde NS SR uviedol: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka (v znení
účinnom od 1. 5. 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ Z uvedeného je
zrejmé, že akákoľvek argumentácia odporcu, ktorej jadro spočíva v tvrdení odporcu, že okresný súd mal
na posúdenie uvedených zmlúv aplikovať ust. § 502 Obchodného zákonníka neobstojí, pričom uvedené
sa rovnako týka aj argumentácie odporcu, že okresný súd mal na posúdenie námietky premlčania

aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka. Ak teda okresný súd
dospel k záveru, že podľa ust. § 39a Občianskeho zákonníka sú predmetné zmluvy o úvere neplatné
právne úkony, (pričom aplikácia ust. § 39a Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy
vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia je vzhľadom na citované rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 04. 2015 plne opodstatnená), tak zo záveru o neplatnosti

predmetných zmlúv o úvere okresný súd vyvodil správny záver, že plnením poskytnutým na základe
uvedených neplatných zmlúv o úvere vzniklo na strane zúčastnených strán bezdôvodné obohatenie
(§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s ustanovením § 39a Občianskeho zákonníka,
kde sa uvádza, že „neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom
niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť,

finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo
poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere“,
odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka je označené v systematike
Občianskeho zákonníka ako Úžera. Úžera je v zmysle Synonymického slovníka slovenčiny (VEDA,SAV, 1995, s. 797) ako aj podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (VEDA, SAV, 1997, s. 783)
požičanie peňazí za vysoké úroky (odplatu za poskytnutie úveru). Odplatu za poskytnutie peňažných
prostriedkovspotrebiteľovipodľazákonnejdefinícietvoríúrok,poplatkyaakékoľvekinéodplatnéplnenia

alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o Zmluvu o úvere č. 609300226 zo dňa 23. 08. 2010, tak
pri poskytnutých úverových prostriedkoch vo výške 600 € úrok predstavoval 192 € a administratívny
poplatok 384 €; pokiaľ ide o Zmluvu o úvere č. 609300362 zo dňa 26. 04. 2011, tak pri poskytnutých
úverových prostriedkoch vo výške 1 000 € úrok predstavoval 290,67 € a administratívny poplatok 581,33

€. Z uvedeného je nesporné, že pokiaľ poskytol odporca navrhovateľovi plnenie, ktorého majetková
hodnota bola vo vzťahu k plneniu, ktoré mal navrhovateľ v súvislosti s poskytnutím predmetných
spotrebiteľských úverov poskytnúť odporcovi ako úroky za poskytnutie úveru a administratívne poplatky
v takom vzájomnom nepomere ako to vyplýva z uvedených súm, tak záver okresného súdu o neplatnosti
predmetných úverových zmlúv v zmysle ust. § 39a Občianskeho zákonníka je správny, pričom okresný
súd nemusel vykonávať žiaden ďalší dôkaz na podporu uvedeného záveru, čo znamená, že sa vo

faktickej rovine nedopustil pochybenia v zmysle ust. § 129 ods. 1 OSP, tak ako mu to v odvolaní vytkol
odporca. Dokazovaním vykonaným vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu okresný súd zistil, že ak
odporca poskytol navrhovateľovi na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26. 04. 2011
peňažné prostriedky vo výške 600 € a navrhovateľ vrátil odporcovi z uvedeného dôvodu sumu 1 176
€, tak navrhovateľovi vznikol voči odporcovi z uvedenej neplatnej zmluvy o úvere nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 576 €. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ďalej
zistil, že na základe Zmluvy o úvere č. 609300362 zo dňa 23. 08. 2010 poskytol odporca navrhovateľovi
finančné prostriedky vo výške 1 000 €. Z uvedenej sumy vrátil navrhovateľ odporcovi celkom sumu 468
€ (uhradil 3 splátky); zvyšnú časť peňažných prostriedkov vo výške 532 €, poskytnutých odporcom
navrhovateľovi na základe uvedenej neplatnej úverovej zmluvy, navrhovateľ odporcovi nevrátil. Nárok

na zaplatenie sumy 532 € si uplatnil odporca v podaní zo dňa 31. 03. 2014 označenom ako „Vzájomný
návrh k č. k. 13C/228/2011“, kde uviedol, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že odporca poskytol
navrhovateľovi na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 26. 04. 2011 sumu 1 000 €
(istina), z ktorej sumy uhradil navrhovateľ odporcovi v troch splátkach sumu 468 €, teda podľa tvrdenia
odporcu v uvedenom podaní je zrejmé, že navrhovateľ má odporcovi na istine vrátiť ešte sumu 532 €.

Okresný súd sa s uvedeným podaním odporcu vysporiadal tak, že tento prejav odporcu vyhodnotil ako
kompenzačnú námietku, čo odporca v odvolaní spochybnil, keď okresnému súdu vytkol, že súd prvého
stupňa nesprávne vyhodnotil podanie odporcu zo dňa 31. 03. 2014, ktoré vyhodnotil ako kompenzačnú
námietku podľa ust. § 98 OSP, napriek tomu, že predmetné podanie bolo označené ako vzájomný návrh
podľa ust. § 97 OSP. Zároveň odporca okresnému súdu v uvedenej súvislosti vytkol, že nesprávne

aplikoval ust. § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého každý úkon posudzuje súd
podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. K uvedeným argumentom odporcu odvolací
súd uvádza, že okresný súd naopak v súlade s ust. § 41 ods. 2 OSP, podľa obsahu podania odporcu
zo dňa 31. 03. 2014 v zmysle záveru, že predmetné zmluvy o úvere sú neplatné právne úkony, posúdil
podanie odporcu ako kompenzačnú námietku (v užšom slova zmysle procesnú obranu odporcu), čo

žiadnym spôsobom nespochybnilo správnosť záverov okresného súdu. Ust. § 98 OSP systematicky
dopĺňa ust. § 97 OSP o vzájomnej žalobe. Kompenzačná námietka odporcu v užšom slova zmysle
predstavuje procesnú obranu odporcu voči uplatneným nárokom navrhovateľa, v duchu čoho okresný
súd postupoval, preto je bez právneho významu, či uvedené podanie odporcu zo dňa 31. 03. 2014
vyhodnotil podľa jeho označenia ako vzájomný návrh alebo podľa jeho obsahu ako procesnú obranu

odporcu, v dôsledku čoho potom posudzoval, či táto procesná obrana odporcu bola uplatnená včas,
pričom dospel k záveru, že odporca si uplatnil svoju obranu po uplynutí subjektívnej premlčacej doby
na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu
k odvolacej námietke odporcu týkajúcej sa správnosti záverov okresného súdu o tom, kedy sa odporca
dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia (strana 13 a 14 odvolania), odvolací súd poukazuje na

R 1/1979 (s. 9 ods. 2 a 3) kde sa uvádza: „Pokiaľ ide o počítanie subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva z neoprávneného majetkového prospechu (bezdôvodného obohatenia) podľa § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka, správne postupujú súdy vtedy, ak za začiatok jej plynutia považujú deň,
keď účastník zistil neplatnosť zmluvy“. Z uvedeného je zrejmé, že ak okresný súd mal za to, že odporca
najneskôr vtedy, keď mu bol doručený opis návrhu v tomto konaní (09. 12. 2011), mal vedomosť o

tom, že sa navrhovateľ domáha určenia neplatnosti predmetných zmlúv o úvere, teda mal vedomosť
o skutočnosti, z ktorej možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť a preto subjektívna
premlčacia doba na uplatnenie práva odporcu, ktorý si uplatnil právo v podaní zo dňa 31. 03. 2014
uplynula dňom 09. 12. 2013, tak jeho záver je správny.Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
ust. § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny potvrdil. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ

odporca okresnému súdu v odvolaní vytkol nesprávny procesný postup vo vzťahu k pripusteniu zmeny
návrhu na začatie konania (žaloby), k čomu pripojil na ilustráciu k odvolaniu uznesenie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 7Co/292/2011-276 zo dňa 09. 01. 2013, odvolací súd uvádza, že a) uvedené uznesenie
Krajského súdu v Žiline rieši inú právnu situáciu a to keď súd o pripustení zmeny návrhu na začatie
konania rozhodol bez toho, aby doručil druhej strane zmenený návrh, b) ust. § 95 OSP nevyžaduje

na rozhodnutie o pripustení zmeny návrhu na začatie konania vyjadrenie druhej strany k návrhu na
zmenu návrhu na začatie konania, ale len to, aby bol návrh na zmenu návrhu na začatie konania druhej
sporovejstrane(odporcovi)doručený,čoznamená,žepokiaľokresnýsúdvyzvalodporcu,abysavyjadril
knávrhunazmenunávrhunazačatiekonania,takhovyzvalpreúčelykonaniaakotakéhoaniepreúčely
rozhodnutia o návrhu na zmenu návrhu na začatie konania. Nemôže byť preto dôvodom nesprávnosti
rozhodnutia okresného súdu skutočnosť, že okresný súd o návrhu na pripustenie zmeny návrhu na

začatie konania rozhodol predtým ako sa odporca k návrhu na pripustenie zmeny návrhu na začatie
konania vyjadril.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.