Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/216/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618202228
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5618202228.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. L. XXX/X, XXX XX N. Y. - T., zastúpenému J. V., bytom T. L. XXX/X, XXX XX N. Y., v spore o
zaplatenie 7.160,62 € s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Liptovský Mikuláš č. k. 22Csp/47/2018-81 zo dňa 05.03.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., ktorým súd povolil žalovanému splácať celú dlžnú sumu
v splátkach po 130,- € mesačne s tým, že prvá splátka je splatná do 20. dňa v mesiaci
nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky sú splatné do 20. dňa príslušného
mesiaca, pod následkom straty výhody splátok, vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol
a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.345,78
€, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.160,62 € od 29.06.2018 do
zaplatenia, a to v splátkach po 130,- € mesačne s tým, že prvá splátka je splatná do 20. dňa v mesiaci

nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, ďalšie splátky sú splatné do 20. dňa príslušného mesiaca s
tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva splatným celý dlh. Vo zvyšku súd žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na ich náhradu
v rozsahu 90,14 %.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 52 a nasl., § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Súd prvej inštancie dôvodil, že právny vzťah sporových strán sa spravuje ustanoveniami § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ako aj príslušnými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Preskúmaním obsahu zmluvy súd prvej inštancie nezistil žiadne dôvody, ktoré by mohli viesť
ku konštatovaniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Zároveň poukázal na fakt, že pri poskytovaní
úveru žalobca vykonal všetky úkony na zistenie bonity žalovaného tak, ako to ukladá ustanovenie § 7

ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcu
na zaplatenie istiny v sume 7.160,62 €, úroku v sume 175,88 €, úrokov z omeškania v sume 3,12
€, poplatkov za poistenie vo výške 6,16 € a úrokov z omeškania z nezaplatenej istiny je dôvodným.Ďalej dôvodil, že pokiaľ však ide o žalobný návrh v časti o zaplatenie úrokov po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru, tento zamietol. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku

a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať
a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi
vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo
jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba

(pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa
popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny v obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k tejto

zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto stav súd prvej inštancie nemôže pripustiť,
pretože by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za situácie,
že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z
majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 z 30.
júna 2015, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/151/2017, 7Co/1/2018). Súd prvej inštancie konštatoval
k úrokom z omeškania uplatňovaným z úrokov, že Občiansky zákonník neupravuje majetkové sankcie
pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky [R 70/1995, R (ČR) 5/2006], a preto tu
neexistoval právny základ odôvodňujúci postup požadovaný žalobcom. Žalobcovi na základe vyššie

formulovaných úvah patrí nárok na zaplatenie sumy vo výške 7.345,78 € (istina 7.160,62 €, úroky 175,88
€, úroky z omeškania 3,12 €, poplatky za poistenie 6,16 €). O výške úrokov z omeškania rozhodol
súd prvej inštancie v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č.
87/1995 Z. z., ktoré žalobcovi patria so sumy istiny odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na vyčíslené úroky z omeškania v sume

3,12 €, keďže tieto sa zjavne týkali obdobia pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru. Tieto boli
zahrnuté do celkovej priznanej sumy. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ak žalovaný požiadal,
aby mu bolo umožnené dlh splácať v splátkach po 30,- € mesačne, tento nepovažoval za opodstatnený.
Tiež uviedol, že bol povinný zohľadniť sociálnu situáciu žalovaného a pri určovaní výšky splátky dlžnej
sumy bol povinný prihliadať nielen na jeho záujmy, ale aj na záujem žalobcu tak, aby bol dlh splatený

v primeranej lehote. V prípade povolenia splácania dlhu v splátkach po 30,- € mesačne by sa úhrada
dlhu neprimerane predĺžila, a preto bola zástupkyňa žalovaného na pojednávaní poučená o možnosti
splácať dlh v sume 130,- € mesačne. Súd prvej inštancie mal za to, že na základe predložených dokladov
sociálna a majetková situácia žalovaného (ročná zdaniteľná mzda v roku 2018 predstavovala 4.423,67
€) odôvodňuje postup súdu podľa § 232 ods. 3, 4 CSP, avšak nie takým spôsobom, ako to navrhoval

žalovaný. Z uvedeného dôvodu súd rozhodol o možnosti splácať dlh v splátkach po 130,- € mesačne. Na
zabezpečenie právnej pozície žalobcu súd prvej inštancie zároveň rozhodol, že nezaplatením čo i len
jednejsplátkysastanesplatnýmcelýdlh,čobudeviesťžalovanéhokriadnejdisciplíneaksplácaniudlhu
v určených termínoch a v určenej výške. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval
súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, keď vychádzal z čiastočného úspechu

žalobcu. Konštatoval, že žalobca požadoval zaplatenie celkovej sumy 7.984,47 € (všetky uplatnené
nároky vrátane úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu vyhlásenia rozsudku) a priznaná
mu bola suma 7.591,- € (výška priznaného nároku vrátane úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu
vyhlásenia rozsudku), čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 95,07 %. Úspechu žalobcu zodpovedá
úspech žalovaného v rozsahu 4,93 %, z čoho je zrejmý čistý úspech žalobcu v rozsahu 90,14 %.

4. V zákonnej lehote podal odvolanie proti rozsudku žalobca. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca mal za to, že nárok na
zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom

zosplatnení. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté
peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo
na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto
nároku a moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa nadohodnutýúrokohraničiť,nepochybnebytakučinil.Vtejtosúvislostipripojilkodvolaniuzáveryviacerých
rozhodnutíkrajskýchsúdov,atonajmärozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Co23/2017
zodňa29.11.2017,rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Co28/2017zodňa27.02.2018,

rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Co7/2018zodňa31.05.2018,rozsudokKrajského
súdu v Nitre sp. zn. 8Co 193/2017 zo dňa 07.12.2017. Ďalej uviedol, že súdna judikatúra zdôrazňuje,
že súd pripúšťajúci možnosť zaplatenia dlhu v splátkach musí presvedčivo zdôvodniť záver (vzhľadom
k povahe prejednávanej veci k priznanému nároku, k osobným pomerom účastníkov a vzhľadom na
plnenie si zmluvných povinností zo strany žalovaných) určí splnenie dlhu v splátkach. Poukázal na to,

že súd umožnil žalovanému splácať dlh v splátka po 130,- € mesačne, pričom žalovaný v priebehu
súdneho konania neprejavil žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť. Pri určení mesačnej
splátky vo výške 130,- € bude žalovaný iba priznanú vyčíslenú sumu splácať viac než 4,7 roka. Žalobca
má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote, pričom je potrebné
rešpektovať zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej ochrana ohrozených a
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Oprávnenie súdu priznať plnenie v splátkach je výnimočné oprávnenie a každá
takáto výnimka sa považuje za osobitnú výhodu dlžníka, ktorá však nesmie neprimerane zasahovať
do práv priznaných veriteľovi. Žalobca má za to, že súd pri výpočte náhrady trov konania postupoval
nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu, pričom ak sú úroky len
príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada. Preto navrhol, aby

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v celom
rozsahu, aby zaviazal žalovaného zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie kvôli
výške mesačnej splátky, ktorá činí 130,- € a ktorú mu uložil splácať prvostupňový súd. Mesačná splátka

je veľmi vysoká k jeho finančným pomerom. Poukázal na svoj príjem cca 581,12 €, k čomu predložil
fotokópie výplatných pások. Uviedol tiež, že berie lieky z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu, kde
mesačné náklady predstavujú cca 25,- €. Okrem toho má aj ďalšie povinnosti voči iným spoločnostiam,
kde pre svoju finančnú situáciu nie je schopný splácať svoje dlhy, a preto požiadal o zníženie splátok,
keďže svoje dlhy chce naďalej poctivo splácať. Preto navrhol, aby odvolací súd upravil výšku mesačných

splátok na 65,- €.

6. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu tak, že nie je schopný splácať svoj dlh v celovej výške
7.160,62€spríslušenstvomvmesačnýchsplátkachpo130,-€zdôvoduzlejfinančnejsituácie,kedyjeho
príjem nepostačuje na pokrytie všetkých výdavkov nevyhnutných na každodennú potrebu a na prežitie.

7. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného tak, že žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu a aby žalovaného zaviazal
zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na svojich tvrdeniach ohľadom možnosti priznania
plnenia v splátkach zotrváva. Priznaním splátok vo výške 65,- € by súd priznal žalovanému možnosť

splácať úver v nižšej výške, než v akej mal hradiť úver v zmysle zmluvy (podľa zmluvy vo výške 125,81
€). Súd by tak poprel nielen účinky predčasného zosplatnenia úveru, ale aj účel celého súdneho konania.

8. V replike k vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že oprávnenie súdu priznať plnenie v
splátkach je výnimočné oprávnenie a každá výnimka sa považuje za osobitnú výhodu dlžníka, ktorá

nesmie neprimerane zasahovať do práv priznaných veriteľovi.

9. V replike k vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že žiada zníženie mesačnej splátky zo sumy
130,- € na sumu 65,- €, a to z finančných a zdravotných dôvodov.

10. V duplike sa žalobca vyjadril tak, že zotrváva na plnení pohľadávky bez splátok.

11. KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahu
a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v časti výroku

I., ktorým povoľuje žalovanému splácať celú dlžnú sumu v splátkach po 130,- € mesačne s tým, že
prvá splátka je splatná do 20. dňa v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky
sú splatné do 20. dňa príslušného mesiaca, vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, ako aj vovýroku III. o nároku na náhradu trov konania. Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie
nedotkol, keďže nebol napadnutý odvolaním (časť výroku I. a výrok II.).

12. Žalobca v odvolaní namieta odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a síce, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke
priznania úrokov pri predčasnom zosplatnení úveru, priznania úrokov z omeškania z kapitalizovaných
úrokov, v otázke povolenia splácania dlhu žalovaného v splátkach a v otázke nároku na náhradu trov
konania z hľadiska určenia miery úspechu a neúspechu a potreby vychádzania iba z uplatnenej istiny.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval na daný prípad.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.

15. V súdenej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. (§ 2 písm. d/).
Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom

postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,
lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné

dojednanie pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou
podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci
spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá uzatvárala právny úkon s dôverou v určitý,

druhou stranou jej prezentovaný, skutkový stav.

16. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úroky z úveru po splatnosti úveru, resp. po
jeho predčasnom zosplatnení, odvolací súd uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru ako jednostranný
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité

vrátenie celej požičanej sumy, predstavuje rozdiel oproti splácaniu úveru v splátkach. Splácanie úveru
v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v
splátkach) vracia a spláca, a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorým
tým, že nemá istinu úveru k dispozícií, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk

pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav
tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.

17. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo
získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane
odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania

s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky úveru. Ak teda nastal stav,

kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia,a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktoré by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by
išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli

garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto
stav v žiadnom prípade nemožno pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči
spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa, nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navodil by sa tiež stav, v ktorom

veriteľ by nebol nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky by mu nahrádzali stav jeho
potencionálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo.
Takéto konanie veriteľa nemôže užívať právnu ochranu, nakoľko s protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy spočívajúcej v
úhrade príslušných úrokov z omeškania, a pokiaľ existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom
stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu

spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným
stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v spojení s §
3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Iným právnym posúdením ohľadne priznania úrokov z úveru
po zosplatnení istiny by sa odvolací súd dostal do rozporu s konštantnou judikatúrou (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn.
1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.02.2014, sp. zn. 5Co/567/2013, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. júna 2015).

18. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/12/2017

zo dňa 31.01.2017, išlo o ojedinelé rozhodnutie tohto senátu, ktorý následne svoju rozhodovaciu činnosť
zosúladil (viď rozhodnutie sp. zn. 11Co/151/2017, sp. zn. 11Co/181/2017, sp. zn. 11Co/136/2017 a iné)
s ustálenou súdnou praxou ostatných senátov Krajského súdu v Žiline a súdov Slovenskej republiky.

19. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že mu súd prvej inštancie nesprávne nepriznal úrok z

omeškania z dohodnutých úrokov za poskytnutý úver. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania
sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto
ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka
rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku
ktorého zmene dochádza priamo zo zákona, práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je

vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením
hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový;
pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva
do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu
(istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva potom veriteľ nemá preto, že ani

Občiansky zákonník mu túto možnosť nepriznáva. Občiansky zákonník nezakotvuje majetkové sankcie
pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Názor, že možno priznať úrok z omeškania
z príslušenstva pohľadávky odôvodnený len úpravou obsiahnutou v ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, by totiž bez väzby na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k neakceptovateľnému
záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou

samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 ako úprava všeobecná vo vzťahu ku
všetkým občianskoprávnym záväzkom, definuje príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením
peňažného dlhu - hlavného peňažného záväzku žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon o kvalite
príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má veriteľ
právo požadovať úrok z omeškania). Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

R 70/1995, podľa ktorého oneskoreným zaplatením zmluvných úrokov nevzniká právo na úroky z
omeškania.

20. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu a žalovaného, čo do povolenia žalovanému splácať dlh v splátkach
(časť výroku I.), odvolací súd dospel k záveru, že okolnostiam prejednávanej veci zodpovedá povolenie

žalovanému plniť dlžnú sumu v splátkach po 130,- € mesačne, a preto rozsudok súdu prvej inštancie
aj v napadnutej časti potvrdil.21. Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na
plnenie, pokiaľ nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni, pričom plynie od právoplatnosti
rozsudku. Lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) môže byť tiež rozhodnutím súdu predĺžená, ak to

odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v
lehote troch dní objektívne nemožné. Súd môže (napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu)
tiež uložiť povinnosť plniť opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky. Súd musí určiť výšku
každej dávky alebo splátky a určiť konkrétny deň každého mesiaca, ktorým je tá konkrétna dávka alebo
splátka splatná - vykonateľná. Môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej dávky alebo

splátky sa stáva splatným celé plnenie.

22. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva, že okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú povolenie splácania uloženého peňažného
plnenia žalovanému v mesačných splátkach. Súd prvej inštancie pri povolení splátok vychádzal zo
zistenia a dôsledného posúdenia majetkových pomerov strán sporu, z posúdenia platobnej schopnosti

žalovaného, zohľadnil aj výšku priznaného peňažného plnenia, snahu žalovaného o splnenie dlhu a
ekonomický dopad povolenia splátok na úspešnú stranu sporu. Žalovaný svoje tvrdenie o nepriaznivej
ekonomickej situácii dostatočne podložil dôkazmi preukazujúcimi, že sa nachádza v nepriaznivej
finančnej situácii, ktorá mu neumožňuje splniť celý dlh jednorazovo.

23. S poukazom na tvrdené pomery žalovaného a výšku dlhu je povolenie splátok dôvodné a zároveň
vo vzťahu k výške splátky aj primerané, žalobca vo svojich majetkových pomeroch nebude dotknutý,
jeho pohľadávka bude postupne čiastočne uspokojovaná. V prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky
žalovaný stráca výhodu splátok a vznikne mu povinnosť uhradiť dlh jednorazovo.

24. Súd dodáva, že na jednej strane chápe argumenty žalobcu, ktorý sleduje legitímny cieľ - dosiahnuť
efektívnu návratnosť úveru, ktorý poskytol žalovanému. Od súdneho konania legitímne očakáva, že mu
zabezpečí vymoženie jeho legitímnej pohľadávky v primeranej lehote.

25. Na druhej strane sú tu nepriaznivé ekonomické dôvody na strane žalovaného, ktorý v konaní požíva

ochranu slabšej strany (spotrebiteľský spor).

26. Úlohou súdu je nájsť rovnováhu medzi ochranou práv veriteľa a zároveň situáciou dlžníka tak, aby
bola zabezpečená návratnosť veriteľovej (žalobcovej) preukázanej pohľadávky a na druhej strane, aby
na strane dlžníka (žalovaného) bola vytvorená reálna možnosť dlh zaplatiť bez vystavenia žalovaného

sociálnej núdzi. V zmysle čl. 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

27. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) aj od rozhodnutia vo veci samej
závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán

v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. Pokiaľ žalobca namietal, že súd v rámci
rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, pri určení miery úspechu a neúspechu, nemal
vychádzaťzpríslušenstva(úrokovzomeškania),alezibazuplatnenejistiny,odvolacísúdsasuvedenou
argumentáciou žalobcu nestotožňuje a poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 MCdo/1/2004 zo dňa 27.04.2004, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatoval, že žalovanú pohľadávku a jej príslušenstvo nemožno považovať za dva samostatné
nároky, preto každý úspech navrhovateľa ohľadne príslušenstva žalovanej sumy nemôže byť bez
ďalšieho prehliadaný. Odôvodnenosť takýchto prípadov treba posudzovať nielen z pohľadu toho, čo
je v predmete konania hlavné a čo sprevádzajúce, ale tiež pomerom priznanej žalovanej pohľadávky
a príslušenstva v čase rozhodovania. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd postupoval správne, keď

pre účely procesného rozhodovania o trovách konania zistil predbežnú výšku príslušenstva k času
svojho rozhodovania a túto zohľadnil pri posúdení „úspechu“ žalobcu a žalovaného v spore. Pri úspechu
(neúspechu) v spore je nevyhnutné vziať do úvahy celý predmet konania, t.j. čo bolo návrhom uplatnené
k tomu, čo bolo rozhodované vo veci. Len tak je možné posúdiť úspešnosť (neúspešnosť) sporových
strán, za vzatia do úvahy aj príslušenstva, a to úroku z omeškania, ktorý v tomto prípade nebol v zmysle

vyššie uvedeného výpočtu zanedbateľný.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu, vyčíslenie výšky príslušenstva ku dňu právoplatného rozhodnutia
krajského súdu bolo potrebné za účelom presného zistenia miery úspechu a neúspechu obochúčastníkov v konaní a následného spravodlivého procesného rozhodnutia o trovách konania (obdobne
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Obo/40/2014 zo dňa 08.03.2017).

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 CSP
a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov tohto
štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)