Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713201302
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8713201302.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu: D.. F. Q., nar. XX.XX.XXXX,
trvalé bytom XX/X P., XXX XX P., právne zastúpený HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom Tallerova 10, 811
02 Bratislava, IČO: 36 364 606 proti žalovanému: V. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G.. o zaplatenie
7.448,34 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 12C/26/2013

- 341 zo dňa 13.07.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd 1. inštancie určil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1. inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Ďalej vyslovil, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu
trov v rozsahu 9,5165 % a voči žalovanému v rozsahu 90,4835 %. O výške trov štátu rozhodne súd 1.
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
V odôvodnení uviedol, že rozsudkom č.k. 12C/26/2013-256 zo dňa 10.10.2015 rozhodol o merite

vylúčenej veci tak, že konanie v časti sumy 2.621,39 eura zastavil na základe späťvzatia žaloby,
žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 441,40 eura a v prevyšujúcej časti v sume 4.385,55 eura
žalobu zamietol. Uznesením zo dňa 08.12.2017 rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania podľa
výsledku konania vo veci samej a podľa pomeru úspechu vo veci tak, že priznal žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 %, štátu priznal voči žalobcovi nárok v rozsahu
94 % a voči žalovanému v rozsahu 6 %.

Na základe odvolania žalobcu proti uzneseniu o trovách konania rozhodol odvolací súd uznesením č.k.
2Co 17/2018-336 zo dňa 30.04.2018 tak, že uznesenie zrušil a vec vrátil súdu 1. inštancie na ďalšie
konanie.Odvolacísúdpoukázalnanesprávnuinterpretáciuust.§255zákonač.160/2015Z.z.Civilného
sporového poriadku účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), keďže súd
prvej inštancie neaplikoval zásadu úspechu, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého
posudku k čomu poukázal na komentár k CSP ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo 14/2019.

Následne citoval čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2 CSP, § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len OSP), ďalej ust. § 255 ods. 1, 2, § 259, § 262 ods. 1, § 470 ods. 1 CSP a
akceptujúc právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení zo dňa 30.04.2018 rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia. Keďže predmetom konania bol nárok žalobcu
na náhradu škody spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného, ktorej výška závisela od znaleckého
posudku, žalobcovi ako úspešnej strane sporu, čo do právneho základu sporu, prislúcha náhrada trov

vychádzajúc z výšky prisúdenej sumy náhrady škody.O nároku na náhradu trov štátu rozhodol rovnako v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu. Znalecké
dokazovanie bolo nariadené za účelom určenia výšky škody, teda išlo o dôkazný prostriedok realizovaný
v prospech každej zo strán, a preto aj na náhrade nákladov spojených s jeho zabezpečením by sa

sporové strany mali podieľať rovnakou mierou v rozsahu 50 %. Celkové trovy vykonaného dôkazu
vyplatením znalečného predstavovali 1.005,77 eura. Jedna polovica predstavuje sumu 502,88 eura.
Neuhradených ostalo 555,77 eura. Povinnosť náhrady trov štátu s ohľadom na to, že žalobca už zaplatil
450,- eur vypočítal v rozsahu 9,5165 % vo vzťahu k žalobcovi a v rozsahu 90,4835 % vo vzťahu k
žalovanému.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v
ust. § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP. Bol toho názoru, že uplatňovaný nárok na náhradu škody nebol
v súlade so zákonným ust. § 433 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) ani
dobrými mravmi, pretože účelom žaloby bolo dosiahnutie zisku a nie náhrada škody. Nesúhlasil s tým,
aby sa podieľal na výdavkoch za znalecké dokazovanie D.. X., pretože týmto znaleckým dokazovaním

nebola určená ani hodnota veci žalobcu, ani skutočná výška škody a znalecké dokazovanie nesúviselo
s predmetom sporu. Znalecké dokazovanie D.. T. X. vzhľadom na ňou riešené otázky považoval za
neúčelné a zbytočné, pretože v tom čase už existovalo právoplatné rozhodnutie o určení priebehu
hranice medzi nehnuteľnosťami strán sporu. Pri určení výšky škody súd z jej znaleckého posudku
nevychádzal a nevychádzal ani zo žaloby, čo doslovne vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia vo veci

samej. Rozhodnutie o trovách konania považoval za nezrozumiteľné z dôvodu, že súd tvrdí, že každá
zo strán sporu je povinná uhradiť trovy štátu v rozsahu 50 % a vo výroku napadnutého uznesenia
je žalovaný zaviazaný na náhradu trov konania v rozsahu 90,4835 % a žalobca v rozsahu 9,5165
%. Neporozumel tomu, či do trov štátu sú započítané aj trovy žalobcu pozostávajúce zo zaplatenej
zálohy. Ďalej bol toho názoru, že žalobca nebol úspešný v celom rozsahu a škoda bola spôsobená

protiprávnym konaním oboch strán k čomu poukázal na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej č.k.
12C/26/2013-256 zo dňa 10.12.2015. Výrok o trovách konania je treba posudzovať v kontexte celého
rozhodnutia s tým, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku spoluzavineného protiprávneho konania a
preto považoval 100 % náhradu trov konania za rozpor s princípmi spravodlivého konania. Nesúhlasil
s názorom, že výška škody na veci závisí od úvahy súdu, resp. od znaleckého posudku. Žalobca ako

vlastník veci bol povinný preukázať cenu veci v čase jej poškodenia a z pôvodne žalovanej sumy
7.483,34 eur mu bolo priznaných 441,40 eur. Preukázaním skutočnej hodnoty veci žalobcom by sa
predišlo znaleckému dokazovaniu a skrátila by sa dĺžka konania. Výška trov konania prevýšila výšku
škody a uloženej povinnosti. Za neúčelné považoval aj náklady na cestovné advokáta žalovaného z B.
do X.. Na základe týchto skutočností navrhol nepriznať žalobcovi trovy z dôvodov hodných osobitného

zreteľa a štátu priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Za dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie trov považoval celkové okolnosti danej veci, postoj strán v konaní,
dĺžkusúdnehokonania,účelnosťvynaloženýchtrov aichsúvisspredmetomsporuakoajto,žežalovaný
bol toho času už starobným dôchodcom.

3. Žalobca sa k doručenému odvolaniu vyjadril tak, že dostatočne a jasne preukázal vznik škody a teda
bol procesne plne úspešný v rámci podanej žaloby. Znalecké dokazovanie nepovažoval za neúčelné,
pretože zabezpečuje stranám sporu vyššiu mieru faktickej istoty. Každý dôkaz, ktorý je zákonný a
objektívne hodnotí tvrdenia strán resp. poskytuje súdu ucelený pohľad na predmet sporu, zabezpečuje
vyššiu ingerenciu spravodlivosti rozhodnutia. Nesúhlasil s námietkou žalobcom zvoleného advokáta,

k čomu poukázal na ust. § 47 ods. 2 ústavy a na to, že nemohol objektívne vedieť v koho prospech
bude rozhodnuté a teda sám znášal riziko nákladov spojených so zastupovaním. Žalovaný nepreukázal
neúčelnosť trov konania v rámci ich rozsahu a výšky. Návrh žalovaného na oslobodenie od súdnych
trov považoval za nedôvodný. Súd posudzuje a prihliada na pomery oboch sporových strán a ust. §
257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Navrhol

rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne a žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle §
34 CSP v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie, osobou

oprávnenou (§ 362 ods. 1, § 359 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.5. K námietke žalovaného, že znalecké dokazovanie navrhol a žiadal výlučne žalobca, ktorý formuloval
otázky na znalca, a že znalecké posudky neboli použité sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení č.
k. 2Co 17/2018-336. Súd prvej inštancie o týchto námietkach rozhodol v intenciách rozhodnutia zo dňa

30.04.2018 a odvolací súd preto konštatuje správnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

6. Odvolateľ považoval rozhodnutie o náhrade trov štátu za nezrozumiteľné. Odvolací súd preto v tejto
súvislosti podáva vysvetlenie. Súd prvej inštancie uviedol, že sporové strany sa na náhrade nákladov
spojených so zabezpečením znaleckého posudku majú podieľať rovnakou mierou, t.j. žalovaný 50 %

a žalobca 50 %. Celkové náklady na znalecké dokazovanie predstavovala suma 1.005,77 eur a trovy
štátu predstavovala suma 555,77 eur. Polovicou zo sumy celkového znalečného je suma 502,88 eur
(1.005,77 / 2 = 502,88). Žalobca za znalecký posudok preddavkovo zaplatil sumu 450,- eur a štát vyplatil
znalkyni zvyšok, t.j. sumu 555,77 eur. Trovy štátu teda pozostávajú zo sumy, ktorú štát vyplatil znalkyni
za vypracovanie znaleckého posudku v rozsahu, v akom ho nevyplatil žalobca. Z tohto dôvodu vznikol
štátu nárok len na náhradu sumy 555,77 eur, ktorá suma prestavuje 100 % trov štátu. Ako už bolo

uvedené, každá strana je povinná zaplatiť 50 % z celkovej hodnoty znalečného t.j. 502,88 eur. Žalobca
už zaplatil 450,- eur, je preto povinný nahradiť už len 52,88 eur (502,88 - 450 = 52,88 eur). Suma 52,88
eur zo sumy 555,77 eur predstavuje pri percentuálnom vyjadrení 9,51 %. Žalovaný je preto povinný
zaplatiť druhú polovicu znalečného t.j. 502,88 eur, čo predstavuje 90,4835 % z celkovej sumy trov štátu
(nie znalečného) 555,77 eur.

7. Odvolací súd v predmetnom konaní zároveň nevzhliadol ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by opodstatňovali použite ust. § 257 CSP, teda nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane. Postoj
strán v konaní, ako dôvod hodný osobitného zreteľa by mohol byť dôvodný v prípade, ak by žalovaný
uznal nárok žalobcu. Pre sporové konanie je typické, že žalobca preukazuje svoje tvrdenia a naopak

žalovaný dané tvrdenia vyvracia, teda medzi stranami sporu existuje nezhoda v skutkovom tvrdení, čo
je aj daný prípad a nie je na tom nič výnimočné. Čo sa týka námietky neúčelnosti nákladov na cestovné
advokáta žalobcu odvolací súd rovnako ako žalobca poukazuje na čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
právo byť v konaní pred súdom zastúpený advokátom je garantované Ústavou Slovenskej republiky ako
súčasť práva na súdnu a inú ochranu. Je právom každého zvoliť si advokáta podľa vlastného uváženia,

pričom každý musí rátať s tým, že v konaní nemusí byť úspešný a v prípade neúspechu mu vznikne
povinnosť zaplatiť odmenu advokáta. Je potrebné tiež zohľadniť, že pri hodnotení majetkových pomerov
sa prihliada na pomery oboch sporových strán a nie len jednej (neúspešnej) strany. Z týchto dôvodov
nepovažoval odvolací súd návrh na rozhodnutie o trovách konania podľa ust. § 257 CSP za dôvodný.

8. Žalovaný namietal znenie výroku I. a bol toho názoru, že správne mal znieť takto: žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k priznanej sume vo výške
441,40 eur. Odvolací súd nevidel dôvod na opravu znenia tohto výroku, nakoľko priamo v odseku 18
odôvodnenia napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol: „Keďže predmetom konania bol nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného , ktorej výška závisela od

znaleckého posudku, žalobcovi ako úspešnej strane sporu čo do právneho základu sporu, prislúcha
náhrada trov vychádzajúci z výšky prisúdenej sumy náhrady škody.“ Žalovaný zároveň neporozumel, čo
tvoria trovy konania, a preto odvolací súd ozrejmuje, že trovy konania predstavujú odmenu právneho
zástupcu za zastupovanie v konaní a nie trovy štátu. Trovy konania priznané žalobcovi voči žalovanému
tak nezahŕňajú náklady, ktoré žalobca vynaložil na preddavok na znalecké dokazovanie. Námietky

nezrozumiteľnosti ani v tejto časti nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
v zmysle ust. § 387 ods.1, 2 CSP.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP
a 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu
trov konania. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
odvolacieho konania a preto mu bol voči neúspešnému žalovanému priznaný nárok na ich náhradu v
rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd 1. inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (§ 262

ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 ( § 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).