Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 6, 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 10C/79/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110208017
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kudlovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7110208017.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Kudlovskou v sporovej veci žalobcu: P.. P. R.,

Z.. X.X.XXXX, K. B. I. D. Č.. XXX, XXX XX, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, 2/ Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 3/ Slovenská republika
zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o ochranu
osobnosti, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. P r i z n á v ažalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
100%. O výške trov konania bude rozhodnuté v samostatnom uznesení po nadobudnutí právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalovanej v 3. rade n e p r i z n á v anárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 3. 2010 domáhal, aby súd určil, že
navrhovateľovi ( v čase podania žaloby označenie žalobcu ako „navrhovateľ“ bolo v súlade s vtedy
platným O.s.p., do 30.6.2016) sa tým, že proti jeho osobe bolo vedené neopodstatnené trestné stíhanie

so všetkými následkami, neoprávnene zasiahlo do jeho zákonom chránených práv a oprávnených
záujmov. Odporca (v čase podania žaloby označenie žalovaného ako „odporca“ bolo v súlade s vtedy
platným O.s.p., 30.6.2016), ktorým bola v čase podania návrhu iba Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti, je na základe tohto povinný poskytnúť navrhovateľovi primerané verejné
ospravedlnenie a taktiež primeranú náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy vyčíslenú v peniazoch a
uhradiť tomuto trovy konania a právneho zastúpenia vo veci na účet právneho zástupcu navrhovateľa,
a to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

2. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie z dôvodu, že dňa
27. 9. 2004 mal v budove Okresného súdu Košice I fyzicky a slovne napadnúť sudcu P.. E. U.. V tom
čase bol navrhovateľ advokátom. Dňa 29. 9. 2004 bol na pokyn prokurátora vzatý do väzby, z ktorej ho
prepustili dňa 3. 10. 2004. Dňa 5.10.2004 doručil minister spravodlivosti SR na Slovenskú advokátsku
komoru návrh na začatie disciplinárneho konania, na základe ktorého SAK pozastavila jeho advokátsku
činnosť. V rámci súdneho konania, ktoré bolo rozhodnutím KS v Košiciach pridelené Okresnému súdu

Rožňava,bolrozsudkomtohtosúdu sp.zn.:1T/5/2005zodňa21.2.2005navrhovateľuznanývinnýmzo
spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. b) Tr. zákona a trestného
činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trest. zákona a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody v trvaní
jedného roka s odkladom na dobu 1,5 roka. Následne po podaní odvolania a podaní námietky zaujatostivoči všetkým sudcom Okresného súdu Rožňava druhostupňový súd odvolaniu vyhovel a vec pridelil na
konanie Okresnému súdu Michalovce. Ten rozsudkom sp. zn. 3T/171/2007 zo dňa 20. 3. 2009, po viac
ako trojročnom trestnom stíhaní, navrhovateľa oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nebol trestným

činom. Uvedený rozsudok potvrdil aj Krajský súd v Košiciach. Keďže celá vec bola aj medializovaná,
vznikla navrhovateľovi ujma na jeho právach a povesti. Bol ako človek a výkonný advokát postihnutý,
následkomtohtopoškodeniadobréhomenastratiltakmercelúsvojudovtedajšiuklientelu,čohopriviedlo
do často neriešiteľných situácií kedy si nebol schopný napr. uhrádzať ani len základné náklady spojené s
výkonomsvojejprácealeajnákladybežnéhoživota.Následkytrestnéhostíhaniamalinepriaznivýdopad

aj na zdravotný stav jeho matky, ktorá sa psychicky zrútila a následkom týchto udalostí dňa 31.7.2008
zomrela.

3. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 3. 2011 navrhovateľ navrhol doplniť návrh zo dňa
23. 3. 2010 v tom znení, že odporca je povinný do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na
svoje náklady doručiť Slovenskej advokátskej komore, všetkým súdom Slovenskej republiky a uverejniť

nepretržite po dobu troch rokov vo verejnom informačnom systéme internet na webovej stránke s
názvom www.justice.gov.sk, a to na úvodnej stránke Ministerstva spravodlivosti SR text s označením
„Ospravedlnenie“ v nasledovnom znení: „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR sa
ospravedlňuje P.. P. R. za neoprávnený zásah do jeho ľudských práv, najmä však práva na ochranu
osobnosti, ktorý mu bol spôsobený tým, že na základe listu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

zo dňa 5. 10. 2004, podnetom na napísanie ktorého boli nesprávne a neúplne zistené informácie,
bol tomuto rozhodnutím predsedníctva Slovenskej advokátskej komory dňa 10. 10. 2004 pozastavený
výkon advokácie, a to i napriek tomu, že dotknutá osoba bola následne právoplatným rozsudkom súdu
oslobodená spod obžaloby, ktorá obsahovala i tvrdenia vedúce k takémuto kroku odporcu. Odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 200 000,- € ako primerané

zadosťučinenie vyjadrené v peniazoch a uhradiť navrhovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia v
súdom vyčíslenej výške, to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.

4. Žalobca už teda netrval na náhrade majetkovej ujmy.

5. Ďalším podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 12. 10. 2011 opätovne žalobca žiadal upraviť a
doplniť petit v tom znení, že:

6. „Súd určuje, že navrhovateľovi sa tým, že proti jeho osobe bolo vedené nedôvodné trestné stíhanie
so všetkými následkami, sa neoprávnene a v neprípustnej miere zasiahlo do jeho osobnostných

práv a oprávnených záujmov garantovaných Ústavou SR, právnym poriadkom Slovenskej republiky a
implementovanými právnymi predpismi EÚ v oblasti ochrany osobnosti.“

7. Podaním doručeným tunajšiemu súdu v ten istý deň, teda 12. 10. 2011 žalobca súdu oznámil, že
na základe výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 6 066 € sa rozhodol pristúpiť k

zmene žalobného petitu v časti, v ktorej žiadal, aby súd v rozhodnutí určil aj výšku finančnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu zároveň ani nedošlo k úhrade vyčísleného súdneho poplatku,
keďže zmena žalobného petitu má vplyv aj na výšku súdneho poplatku. Súdny poplatok je ochotný
uhradiť až po zohľadnení týchto skutočností.

8. Na základe tohto podania súd uznesením č. k. 10C/79/2010-71 zo dňa 20. 10. 2011 konanie v časti o
zaplatenie 200 000,- € zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 2011. Predmetom
konania už nebola finančná náhrada nemajetkovej ujmy.

9. Žalobca na pojednávaní dňa 14. 11. 2013 navrhol, aby súd pripustil zmenu návrhu a zároveň, aby

aj rozhodol o pristúpení ďalších účastníkov do konania na strane žalovaného (vtedy odporcu), a teda
aby odporcom v 1. rade ostala Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a aby
do konania pristúpil odporca v 2. rade, a to Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR
a odporca v 3. rade Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, pričom uviedol, že
ponecháva na rozhodnutí súdu, akú výšku nemajetkovej ujmy stanoví vzhľadom na to, že od uvedeného

obdobia už prešlo dlhé časové obdobie a ospravedlnenie by v tejto veci bolo nefunkčné. Bola mu
spôsobená ujma v období od 29. 9. 2004 až do 20. 1. 2011 a v podstate tento stav naďalej trvá.10. Na tom istom pojednávaní zástupca žalovaného v 1. rade uviedol, že žalobca podal aj iné žaloby
týkajúce sa náhrady škody, ktoré boli postavené na tých istých skutkových okolnostiach, z ktorých sa
odvíja aj tento jeho návrh a sú totožné, preto neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu, ktorú si

uplatnil v iných žalobách na tých istých skutkových okolnostiach, aby si ju v tomto konaní uplatňoval aj
ako nemajetkovú ujmu voči žalovanému podľa Občianskeho zákonníka z titulu ochrany osobnosti.

11. Uznesením zo dňa 10. 12. 2013 č. k. 10C/79/2010-123 súd teda pripustil, aby do konania na strane
žalovaného vstúpil ako odporca v 2. rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, a odporca v 3. rade Slovenská republika, zastúpená Generálnou
prokuratúrou SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2. Toto uznesenie nadobudlo v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co/84/2014-143 zo dňa 10. 6. 2014 právoplatnosť dňa 15. 10. 2014.

12. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 7. 1. 2014 (na základe výzvy súdu zo dňa 10. 12. 2013)
žalobca upravil petit návrhu vo veci takto:

13. „Súd určuje, že konaním odporcov v 1. - 3. rade voči osobe navrhovateľa došlo v období od 29. 9.
2004 - 20. 1. 2010 ku konaniu hrubo porušujúcemu ustanovenia § 11 a nasl. OZ o ochrane osobnosti,
a preto sú odporcovia v 1. - 3. rade povinní uhradiť navrhovateľovi v súlade s § 13 ods. 2, 3 OZ
rukou spoločnou a nerozdielnou sumu súdom určenej výšky náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy

v peniazoch, uhradiť trovy konania a trovy advokátskeho zastupovania navrhovateľa vo veci, to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

14. Súd v priebehu konania zistil, že žalobca podal na tunajšom súde dňa 8. 1. 2013 návrh na začatie
konania proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená t. č. Ministerstvom vnútra SR (pôvodne

Ministerstvom spravodlivosti SR) vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca sa v uvedenom konaní domáhal od žalovaného titulom náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, aby mu uhradil žalovaný s poukazom na § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. sumu 600 000,- € a s poukazom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sumu 1
mil. € a uhradil žalobcovi aj trovy konania a právneho zastúpenia vo veci do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Okresný súd Košice I uznesením č. k. 39C/5/2013-90 zo dňa 22.5.2014 rozhodol tak, že nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo výške 1 mil. € vylúčil na
samostatné konanie. Toto konanie je toho času vedené na Okresnom súde Košice - okolie a doposiaľ
nie je právoplatne skončené.

15. Žalovaný 1/ SR - zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR sa k žalobe vyjadrila podaním
doručeným súdu dňa 19.3.2012 a navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V tomto podaní
žalovaný 1/ namietal v prvom rade pasívnu vecnú legitimáciu a poukázal na to, že vo veci ochrany
osobnosti sú účastníkmi konania osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti malo byť zasiahnuté, a
narušiteľ, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá mala neoprávnenie zasiahnuť do práva na ochranu

osobnosti, a je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti,
odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ súd nemá
vyriešenú otázku do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil zásahu, nie je ešte opodstatnené
riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi
zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej

ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky
priznávaného zadosťučinenia a podobne. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 201/2007. Poukázal na to, že v danej veci nie je pasívne vecne legitimovaným
pre toto konanie. Ako vyplýva z tvrdení žalobcu, že k neoprávnenému zásahu do žalobcovho práva
na ochranu osobnosti malo dôjsť v dôsledku trestného stíhania vedeného proti jeho osobe, ktoré

skončilo oslobodením žalobcu spod podanej obžaloby, a tiež informovaním verejnosti o priebehu tohto
trestného stíhania. Žalovaný 1/ ale bez pochyby tieto rozhodnutia nevydal, vytýkaného konania sa
nedopustil (žalobcu nezadržal, nevzal do väzby, verejnosť o trestnom stíhaní neinformoval), preto z
hľadiskažalobouuplatnenéhonárokunanáhradunemajetkovejujmynemôžebyťpovažovanýzasubjekt
zásahu. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát - Slovenskú republiku

ani Ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo Ministerstvo spravodlivosti SR stotožňovať
s odlišnými subjektmi (policajnými orgánmi, Prokuratúrou, súdmi, médiami a podobne), ktoré majú
samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv
fyzických osôb.16. Žalovaný 1/ ďalej v tomto podaní poukázal na to, že ďalším predpokladom úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to, že tento zásah

bol objektívny spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Neoprávneným zásahom v
zmysle ust. § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka je len zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je
v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu
osobnosti je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania, a ak zásah nevybočil z rámca
daného platnými predpismi. Legálnosť konania lebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na

základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na
ich začatí a priebeh. Pokiaľ teda orgány činné v trestnom konaní a súd aplikujú ustanovenia Trestného
poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a
to ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania. Navrhol preto žalobu vzhľadom
na uvedené skutočnosti, teda z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ , ako aj
z dôvodu nepreukázania existencie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu

žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

17. Súd uznesením sp. zn. 10C-79/2010 z 3.11.2014 rozhodol tak, že pripustil zmenu návrhu v tom
znení, že petit žalobného návrhu vo veci bude znieť takto: „ Súd určuje, že konaním odporcov v 1. - 3.
rade voči osobe žalobcu došlo v období od 29. 9. 2004 - 20. 1. 2010 ku konaniu hrubo porušujúcemu

ustanovenia §§ 11 a nasl. OZ o ochrane osobnosti, a preto sú odporcovia v 1. - 3. rade povinní uhradiť
žalobcovi v súlade s § 13 ods. 2, 3 OZ rukou spoločnou a nerozdielnou sumu súdom určenej výšky
náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v peniazoch, uhradiť trovy konania a trovy advokátskeho
zastupovania žalobcu vo veci, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Zároveň súd konanie
zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd po obsahovom

preskúmaní návrhu, po pripustení zmeny žaloby v uvedenom znení zistil, že žalobca si vlastne uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a nie nárok z titulu ochrany osobnosti
podľa § 13 OZ. Vzhľadom na to, že žalobca si nárok z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci uplatnil už v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 zo dňa 8. 1. 2013 a
v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/79/2010 až podaním doručeným tunajšiemu súdu

dňa 7. 1. 2014, súd skonštatoval, že predmetné konanie bolo začaté neskôr, a teda predmetná žaloba
predstavuje prekážku už začatého konania podľa § 83 O. s. p.(účinného do 30.6.2016). Preto súd po
zistení prekážky už začatého konania, vo veciach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 a
vylúčenéhonárokuvedenéhopodsp.zn.40C/226/2014,právoplatneneskončených,dospelkzáveru,že
v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/79/2010 existuje neodstrániteľná prekážka konania, litispendencia,

a preto s poukazom na ust. § 83 O. s. p. s použitím § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. konanie v tejto
veci zastavil.

18. Žalobca podal voči tomuto uzneseniu odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením č. k.
3Co/70/2015-218 zo dňa 29.2.2016, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Odvolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že prvostupňový súd dospel k záverom o
litispendencii predčasne, keďže v predmetnom konaní žalobca nešpecifikoval v akej výške si uplatňuje
voči žalovaným nemajetkovú ujmu, avšak v konaniach vedených na tunajšom súde pod sp. zn.
39C/5/2013 a 40C/226/2014 si uplatnil nemajetkovú ujmu v presne stanovenej výške a z toho dôvodu
nejde o litispendenciu, keďže predmet konania nie je podľa názoru odvolacieho súdu totožný. Uložil

súdu prvého stupňa, aby vyzval žalobcu na odstránenie vád podania z 7.1.2014, za účelom uvedenia
presnej výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

19. Po vrátení veci teda prvostupňový súd vyzval žalobcu na odstránenie vád podania z 7.1.2014,
uznesením č. k. 10C/79/2010-219 zo dňa 16.8.2016 a na úpravu petitu jeho žalobného návrhu v súlade

s intenciami uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Co/70/2015-218 zo dňa 29.2.2016. Vzhľadom
na to, že žalobca podľa názoru súdu prvého stupňa neodstránil úplne všetky vady podania v stanovenej
lehote, súd podanie žalobcu doručené súdu dňa 7.1.2014 uznesením odmietol.

20. Voči tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, v rámci ktorého stanovil, že požaduje voči

žalovaným 1/ až 3/ náhradu škody v oblasti majetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním
žalovaných v oblasti straty - poklesu na príjmoch z práce, požadoval priznať škodu vo výške 50.000,-
€ od každého z označených žalovaných 1/ až 3/, teda celkove sumu 150.000,- €, a pokiaľ ide o
náhradu škody v oblasti nemajetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním označených žalovanýchv oblasti poškodenia dobrého mena, povesti a inej tkz. morálnej škody, navrhol, aby mu bola súdom
priznaná náhrada škody vo výške 251.520,- € celkovo, teda v sumách vo výške 75.456,- € od každého
z označených žalovaných 1/ až 3/. Zároveň poukázal na činnosť súdov v obdobných veciach, kedy

súdy priznali rozhodnutiami náhradu škody, a to rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
16Co/256/2005,ktorýmbolapriznanánáhradaškodyvovýške232.357,-€,ďalejrozhodnutieOkresného
súdu Prešov č. k. 9C/12/2007, kde bola priznaná výška náhrady škody v sume 230.000,- €, a mimosúdna
dohoda vo veci L.. V. na sumu 1.600.400,- €. Žalobca v odvolaní trval na tom, že svoj nárok si uplatňuje z
titulu ochrany osobnosti, a nie z titulu náhrady škody spôsobenej orgánom štátu podľa Zák. č. 514/2003

Z. z..

21. Žalovaný 1/ svoj názor vyjadril už v skorších písomných podaniach a žalovaný 2/ sa v rámci
vyjadrenia k odvolaniu žalobcu voči uzneseniu o odmietnutí podania vyjadril v tom zmysle, že v prípade,
že odvolací súd nepotvrdí uznesenie Okresného súdu Košice I o odmietnutí podania žalobcu, navrhuje,
aby súd po vykonanom dokazovaní žalobu ako neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol, a poukázal

na to, že sú tu materiálne a formálne nedostatky podania žalobcu. Žalovaný 2/ namietol pasívnu vecnú
legitimáciu Slovenskej republiky pri žalobe na ochranu osobnosti a uviedol, že Slovenská republika
nemôže byť pôvodcom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Poukázal na to, že podobný
právny názor je prezentovaný napr. v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co 307/07-182 zo
dňa 4.12.2008, rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Co/201/2007-2019 zo dňa 28.10.2008,

alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR I ÚS 137/07-15 zo dňa 23.8.2007. Žalovaný 2/ ďalej poukázal
na nevykonateľnosť žalobného petitu, nakoľko žalobca vo svojom podaní označil ako žalovaných v 1/
až 3/ rade tri Slovenské republiky zastúpené Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra
SR a Generálnou prokuratúrou SR, pričom v tomto prípade neexistuje procesné spoločenstvo troch
samostatných subjektov na strane žalovaného, teda troch Slovenských republík. Podobný záver bol

prezentovaný v uznesení Najvyššieho súdu SR č. k. 6Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012.

22. Žalovaný 3/ podaním doručeným súdu dňa 13.2.2017 uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s
právnym názorom žalovaného 2/, ktorý vyjadril vo svojom vyjadrení dňa 26.1.2017 k odvolaniu žalobcu
zo dňa 20.10.2016.

23. Prvostupňový súd bol toho názoru, že žalobca aj napriek tomu, že uviedol v rámci odvolania výšku
majetkovej škody i nemajetkovej ujmy, neodstránil ďalšie vady podania vytýkané mu v predchádzajúcich
uzneseniachprvostupňovéhosúdu,najmä,abykonkrétnešpecifikovalneoprávnenézásahyjednotlivých
orgánov, ktorými mu mala vzniknúť škoda. Preto súd nezrušil uznesenie o odmietnutí podania podľa

vtedy platného a účinného ust. § 210a O.s.p., ale vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o
odvolaní.

24. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5Co/253/2017 zo dňa 27.4.2018, zrušil uznesenie
prvostupňového súdu o odmietnutí podania v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.11.2016 a vec

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že podľa
názoru odvolacieho súdu žalobca v rámci odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania doplnil a
opravil svoje podanie správne.

25. Prvostupňový súd po vrátení veci odvolacím súdom vo veci nariadil pojednávanie a vykonal

dokazovanie oboznámením sa s vyjadreniami strán sporu a listinnými dôkazmi predloženými do spisu.
Listinné dôkazy, ktoré boli zo strany žalobcu súdu predložené, sú: Prehľad tlačových správ, Rozsudok
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 3T/171/2017 zo dňa 20.3.2009, Rozsudok Okresného súdu
Rožňava sp. zn. 1T/5/05 zo dňa 21.2.2005, Rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory
na zasadnutí 10.9.2004 o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi, Návrh na začatie disciplinárneho

konania voči žalobcovi podľa § 58 ods. 1 Zák. č. 586/2003 Z. z. zo dňa 5.10.2004, Žaloba, ktorú
podal žalobca voči žalovanému Markíza - Slovakia spol. s r.o. o ochranu osobnosti zo dňa 2.9.2010,
Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14C 267/2004-194 zo dňa 30.6.2006, Fotokópia
titulnej stránky denníka Korzár zo dňa 29.9.2004, Fotokópia titulnej stránky denníka Korzár zo dňa
30.9.2004, Rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory zo dňa 10.9.2004 o pozastavení

výkonu advokácie žalobcovi, zaslanie Návrhu na začatie disciplinárneho konania - Výzva na vyjadrenie
disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory zo dňa 19.10.2004 adresovaná žalobcovi, Návrh
na vzatie do väzby žalobcu Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 1Tp/94/04, Uznesenie Krajského súduv Košiciach sp. zn. 6To 67/2009-328 zo dňa 20.1.2010. Boli doložené súdu taktiež aj rozhodnutia súdov,
na ktoré sa v rámci svojich vyjadrení žalobca odvolával.

26.Podľaust.§1písm.a)zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

27. Podľa § 3 cit. zákona, rozsah zodpovednosti, (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

28. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

29. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo

dané primerané zadosťučinenie.

30. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

31. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

32. Citované zákonné ustanovenia o ochrane osobnosti § 11 a nasl. OZ, priznávajú každej fyzickej

osobe právo na ochranu proti zásahom do jej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani
nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je
ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky.
Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne

dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením)
niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné
znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie.

33. Právny vzťah obsahom, ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11
Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom vzniká len, ak sú
splnenéobevyššieuvedenénáležitosti(zásahmusíbyťneoprávnenýatiežobjektívnespôsobilýprivodiť
ujmu na chránených osobnostných právach). Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu
nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej

bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva
naochranujehoosobnostialeboodstrániťnásledkyzásahovaleboposkytnúťprimeranézadosťučinenie,
je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do
chránených osobnostných práv.

34. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca
je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že
žalovaný sa dopustil konania, ktoré žalobca považoval za neoprávnený zásah do jeho chránených
osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom ktorom konaní vecne
legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je

jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej
povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie k
zamietnutiu žaloby.35. Pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah
do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, resp. rozhodnutie tohto orgánu
ako výsledok konania, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe

zodpovednosti pôvodcu zásahu na ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že
nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, sú podľa platnej právnej
úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody.

36. V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu zodpovedá ten, kto

ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou, ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická
osoba na túto činnosť použila (§ 420 a § 11 a nasl. OZ). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych
vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených (§ 422 a § 427 OZ). Výnimka zo zásady, že za
škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ustanovení § 1 ods. 1 tohto zákona je vyjadrené, že za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá štát. To znamená, že bez ohľadu

na skutočnosť, ktorý orgán verejnej moci škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne
vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To, ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a
v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medzi iným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl.
OZ) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním
ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 176/2012

zo dňa 26.9.2013).

37. Súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 137/2007 zo dňa
23.8.2007, z ktorého záverov vyplýva obdobný právny názor, ako ten ktorý súd konštatoval už vyššie
v tomto rozsudku. Teda, ak žaloba žalobcu, ktorá sa má právne posúdiť podľa § 11 nasledujúce

Občianskeho zákonníka, ako to žiada aj žalobca, smeruje proti štátu, musí byť zamietnutá pre
nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie. Obdobný právny názor je vyjadrený taktiež v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007 zo dňa 30.7.2008.

38. V danom prípade sa žalobca po pripustenej zmene žaloby domáha voči žalovaným v 1. až 3. rade,

určenia, že konaním odporcov v 1. - 3. rade voči osobe žalobcu došlo v období od 29. 9. 2004 - 20.
1. 2010 ku konaniu hrubo porušujúcemu ustanovenia § 11 a nasl. OZ o ochrane osobnosti, a preto
sú žalovaní v 1. - 3. rade povinní uhradiť žalobcovi v súlade s § 13 ods. 2, 3 OZ rukou spoločnou a
nerozdielnou sumu súdom určenej výšky náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v peniazoch, uhradiť
trovy konania a trovy advokátskeho zastupovania navrhovateľa vo veci. V rámci odstránenia vád žalobca

upresnil, že si uplatňuje voči žalovaným v 1. až 3. rade náhradu škody v oblasti majetkovej ujmy, teda
ujmy spôsobenej mu konaním žalovaných v oblasti straty - poklesu na príjmoch z práce, priznať škodu
vo výške 50.000,- € od každého z označených žalovaných 1/ až 3/, teda celkove sumu 150.000,- €, a
pokiaľ ide o náhradu škody v oblasti nemajetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej mu konaním označených
žalovaných v oblasti poškodenia dobrého mena, povesti a inej tkz. morálnej škody, navrhol, aby mu

bola súdom priznaná náhrada škody vo výške 251.520,- € celkovo, teda v sumách vo výške 75.456,- €
od každého z označených žalovaných 1/ až 3/. Pritom súd konštatuje, že žalobca si predmetný nárok
na ochranu osobnosti uplatnil na základe takmer tých istých skutkových okolností, ako si uplatnil voči
žalovanej Slovenskej republike zast. Ministerstvom vnútra SR nárok na náhradu škody voči štátu podľa
zák. č. 514/2003 Z.z., v konaniach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 39C/5/2013 a 40C/226/2014.

Nakoľko však žalobca požaduje od žalovaných v tomto konaní t.č. inú výšku nemajetkovej i majetkovej
ujmy ako to požadoval v uvedených konaniach, súd v súlade s intenciami odvolacieho súdu uvedenými
v uznesení sp. zn. 5Co/253/2017 zo dňa 27.4.2018, dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné
konanie zastaviť pre prekážku skôr začatej veci. Navyše žalobca trval na tom, že si uplatňuje tento nárok
výlučne z titulu ochrany osobnosti.

39. Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj
vyššie uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že Slovenská republika nemôže byť pasívne
vecne legitimovanou v konaní o ochranu osobnosti. Súd poukazuje na to, že žalovaní v priebehu
konania niekoľkokrát namietali nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca nekonkretizoval,

ktorý zo žalovaných subjektov sa mal dopustiť určitého konania neoprávnene zasahujúceho do
chránených osobnostných práv žalobcu. Navyše žalobca označil ako žalovaných v 1. až 3. rade tri
Slovenské republiky zastúpené Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra SR a Generálnou
prokuratúrou SR, pričom v tomto prípade neexistuje procesné spoločenstvo troch samostatnýchsubjektov na strane žalovaného, teda troch Slovenských republík, preto výrok v tom znení ako ho
navrhoval žalobca je aj z tohto dôvodu nevykonateľný a nebolo by mu možné vyhovieť. Navyše v danom
prípade nemá súd voči žalobcovi, ktorý je sám advokátom, má teda vysokoškolské právnické vzdelanie,

poučovaciupovinnosť,asúčasnýCivilnýsporovýporiadokužaninepripúšťamožnosťzámenysubjektov
na strane sporu, ako to pripúšťalo ust. § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do
30.6.2016.

40. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu v konaní o ochranu osobnosti, súd poukazuje aj ustálenú

judikatúru v tejto oblasti, okrem už vyššie citovaných rozhodnutí, napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 26.9.2013 sp. zn 3Cdo/176/2013, z ktorého taktiež vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti nemôže
byť pasívne vecne legitimovaným subjektom Slovenská republika, či rozsudok Okresného súdu Košice
I sp. zn. 12C/68/2013 zo dňa 27.1.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5Co/248/2017.

41. Z vyššie uvedených dôvodov súd teda žalobu zamietol v celom rozsahu, z dôvodu nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie bez toho, aby sa zaoberal ďalšími dôkazmi, ako aj námietkami vznesenými
v priebehu konania zo strany žalovaných.

O trovách konania súd rozhodol takto:

42. Podľa ust. § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
43. Podľa ust. § 262 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd
rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách
konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch
alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

44. Podľa ust. § 263 ods. 1 CSP, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v
uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta.
45.Vzhľadomnato,ževsporebolivplnomrozsahuúspešnížalovaní,ažalovanýv1.a2.radesiuplatnili
nárok na náhradu trov konania, súd priznal žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v 100%-nej výške, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na to, že žalovaný v 3. rade si neuplatnil nárok na
náhradu trov konania, súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené
procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).