Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/148/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113243149
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Ľalík

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5113243149.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Ľalíka a sudcov

JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcov 1/ I. Y., bývajúceho v J.,
K. Y. XXX, a 2/ C.. D. Y., bývajúcej v J., K. Y. XXX, zastúpených Mgr. Petrom Balážom, advokátom v
Martine, Na Bystričku 14A, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom v Žiline, Hodžova
11, IČO: 31 575 951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o určenie neplatnosti ustanovení zmluvy o úvere, vedenom
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18 C 341/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 18. apríla 2018 sp. zn. 7 Co 13/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovia 1/ a 2/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou Okresnému súd Žilina 19. decembra 2013 po pripustení jej zmien
domáhali určenia, že ustanovenia bodu 11.1.1. v spojení s ustanoveniami 11.1.1.1., 11.1.1.2., 11.1.1.3.
a 11.1.1.4., bodu 11.1.2., bodu 11.1.3. v spojení s ustanoveniami 11.1.3.1. a 11.1.3.2., bodu 11.3.1.,
bodu 11.4.1. v spojení s ustanoveniami 11.4.1.1., 11.4.1.3., 11.4.1.5., 11.4.1.8., 11.4.1.9., 11.4.1.12. a
11.4.1.16., bodu 9.2.1. v spojení s ustanoveniami 9.2.1.1., 9.2.1.2., 9.2.1.4., 9.2.1.5., 9.2.1.6., 9.2.1.7.,

9.2.1.8. a 9.2.1.9., bodu 9.2.2., bodu 9.2.3., bodu 12.5. a bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/
XXX/XX z 29. septembra 2005, sú neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a sú absolútne
neplatné. Zároveň žiadali, aby súd uložil žalovanému povinnosť prostredníctvom predsedu a ďalšieho
člena jeho predstavenstva a predsedu jeho dozornej rady ospravedlniť sa žalobcom za porušenie ich
práv vyplývajúcich im z predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktorých porušenie spočíva v zakomponovaní
neprijateľných podmienok do obsahu spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX z 29.
septembra 2005, a to do piatich dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobcom trovy konania.

2. Okresný súd Žilina rozsudkom z 3. júla 2015 č. k. 18 C 341/2013-263 určil, že ustanovenia bodu
11.1.1. v spojení s ustanoveniami 11.1.1.1., 11.1.1.2. a 11.1.1.4., bodu 11.1.2., bodu 11.4.1. v spojení
s ustanoveniami 11.4.1.1., 11.4.1.3., 11.4.1.5., 11.4.1.8., 11.4.1.9., 11.4.1.12. a 11.4.1.16., bodu 9.2.1.
v spojení s ustanoveniami 9.2.1.1., 9.2.1.2., 9.2.1.4., 9.2.1.5., 9.2.1.6., 9.2.1.7., 9.2.1.8. a 9.2.1.9. a
bodu 9.2.2. zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/XXX/XX z 29. septembra 2005 sú neplatné, vo zvyšnej
časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V

odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia so žalovaným uzavreli 29. septembra 2005
zmluvu o poskytnutí úveru č. 99/589/05 (ďalej len „zmluva o poskytnutí úveru“), ktorá je spotrebiteľskou
zmluvou, a žalobcovia ako spotrebitelia majú na požadovanom určení (okrem bodu 11.1.1.3. zmluvy o
poskytnutí úveru) naliehavý právny záujem, pretože ich zmluvný vzťah so žalovaným, ktorý existuje odroku 2005, bude trvať ešte niekoľko rokov a ich spotrebiteľské práva bez takéhoto určenia sú ohrozené,
sú v právnej neistote a sú šikanózne obmedzovaní niektorými zmluvnými podmienkami. Podľa názoru
súdu prvej inštancie vzhľadom na deň uzavretia zmluvy nie je možné na vec aplikovať Občiansky

zákonník, a preto nie je možné ani určiť neprijateľnosť žalobou napadnutých zmluvných podmienok. Z
tohto dôvodu žalobu v časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok zamietol a
následne sa zaoberal iba ich (ne)platnosťou, pričom dospel k záveru, že vo výroku uvedené ustanovenia
zmluvy o poskytnutí úveru sú neplatné z dôvodu, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcov ako spotrebiteľov, sú v rozpore s dobrými mravmi

a zásadami poctivého obchodného styku, a tiež že (niektoré z nich) spôsobujú neprimerané obmedzenia
v živote žalobcov, sú šikanózne, hraničia s únosnosťou ľudských práv, do ktorých neprimerane zasahujú,
alebo sú v rozpore so zákonom. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom vo vzťahu
k určeniu neplatnosti ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru, ktoré oprávňuje žalovaného
jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu adekvátnym spôsobom pri zmene miery rizika klienta, uviedol, že
toto ustanovenie neobchádza zákon ani sa neprieči dobrým mravom a prípadné posúdenie adekvátnosti

zmeny úrokovej sadzby môže byť následne predmetom iného konania.

3. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcov a žalovaného v poradí druhým rozsudkom z 18. apríla
2018 sp. zn. 7 Co 13/2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými určil
neplatnosť jednotlivých ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru, potvrdil. Výrok, ktorým žalobu o určenie

neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok a o určenie neplatnosti a neprijateľnosti ustanovenia bodu
4.6. zmluvy o poskytnutí úveru zamietol, zmenil tak, že určil, že vo výroku špecifikované ustanovenia
zmluvy o poskytnutí úveru sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami a že ustanovenie bodu 4.6.
zmluvy o poskytnutí úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je neplatné. Žalobcom priznal proti
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu a vyslovil, že rozsudok súdu prvej inštancie v

ostatnej odvolaním nenapadnutej časti zostáva nedotknutý. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že na prejednávanú vec nie je možné
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože právna úprava spotrebiteľských
zmlúv bola do Občianskeho zákonníka zavedená zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla
2004 a aj keď tento zákon za spotrebiteľské zmluvy výslovne neoznačil aj zmluvy podľa iných predpisov

ako Občianskeho zákonníka, tieto zmluvy mali charakter spotrebiteľských zmlúv v zmysle už vtedy
platného ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Výslovné označenie
ostatných typov zmlúv (neupravených v ôsmej časti Občianskeho zákonníka) za spotrebiteľské zmluvy
bolo uskutočnené na základe zákona č. 568/2007 Z.z., pričom v zmysle prechodného ustanovenia §
879j Občianskeho zákonníka sa týmito ustanoveniami spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.

januárom 2008. Ak teda predmetná úverová zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008, jej posúdenie
možno vykonať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy.
Procesnoprávne ustanovenie, v zmysle ktorého bol súd oprávnený rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, bolo do Občianskeho súdneho poriadku (§ 153 ods. 4 O.s.p.) zavedené na základe zákona
č. 575/2009 Z.z. s účinnosťou od 1. marca 2010, a následne bolo prevzaté aj do novej procesnoprávnej

úpravy (§ 298 C.s.p.). Časová pôsobnosť noriem civilného procesného práva je vybudovaná na zásade,
že nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej účinnosti a ak zákon neustanoví inak, nová právna úprava
platí aj pre konania, ktoré boli začaté pred jej účinnosťou. Na základe týchto skutočností odvolací súd
podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že okrem neplatnosti vo výroku uvedených
ustanovení zmluvy o poskytnutí úveru vyslovil aj ich neprijateľnosť, a uviedol, že dôvody, pre ktoré

súd prvej inštancie konštatoval ich neplatnosť, sú zároveň dôvodmi neprijateľnosti týchto zmluvných
podmienok v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Námietku nedostatku naliehavého právneho
záujmunapožadovanomurčeníodvolacísúdvyhodnotilakonedôvodnú,pretožemalzato,žezhľadiska
princípu ochrany spotrebiteľa a zabezpečenia jeho právnej istoty v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch
podaná určovacia žaloba napĺňa svoju preventívnu funkciu a predchádza porušovaniu práv a povinností.

Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti a neplatnosti ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru
podľa názoru odvolacieho súdu zmluva pripúšťa rôzny výklad pojmu „miera rizika klienta“, ktorý nie je
nikde špecifikovaný, v dôsledku čoho neumožňuje žalobcom ako spotrebiteľom predpokladať obsah
zmien úrokovej sadzby v budúcnosti a v právnom vzťahu s dodávateľom ich výrazne znevýhodňuje.
Preto dospel k záveru, že ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a z tohto dôvodu je neplatné.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval
z ustanovení § 420 písm. a/, d/ a f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. Podľa jeho názoru v konanínie je daná právomoc všeobecného súdu, ale rozhodcovského súdu na základe rozhodcovskej doložky
uzavretej v zmluve o poskytnutí úveru, a prejednaniu veci bráni prekážka res iudicata, pretože konanie
o skôr podanej žalobe žalobcov o určenie neplatnosti ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru

bolo právoplatne zastavené pre nedostatok právomoci súdu uznesením Okresného súdu Žilina zo 16.
apríla 2014 č. k. 18 C 257/2013-111. Žalovaný ďalej namietal, že nesprávnym procesným postupom
odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že vyjadrenie žalobcov k
možnémupoužitiudoterazneaplikovanýchustanoveníprávnychpredpisovmubolodoručenélendvadni
pred verejným vyhlásením rozsudku a teda už nemal možnosť zaujať k nemu stanovisko, ďalej tým, že

mu odvolací súd neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami,
hoci ho o to výslovne požiadal, a napokon tým, že odvolací súd reálne neposúdil žiadnu argumentáciu
strán k možnému použitiu doteraz neaplikovaných právnych predpisov, ale v podstate len skopíroval
svoj v poradí prvý rozsudok vo veci. Žalovaný rozhodnutiu odvolacieho súdu vytýkal, že spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci, pri ktorom sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxedovolaciehosúdu,pretožepodľajehonázorunapožadovanomurčeníniejedanýnaliehavýprávny

záujem, keď doteraz žiadne z napadnutých ustanovení zmluvy neboli proti žalobcom použité, žalobcovia
sami deklarovali, že svoje zmluvné povinnosti nemajú v úmysle porušiť, a v prípade, ak by aj k uplatneniu
niektorého z týchto ustanovení došlo, žalobcovia majú možnosť domáhať sa konkrétnej právnej ochrany
prostredníctvom žaloby o splnenie povinnosti. Žalovaný tiež zastáva názor, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená, a to či možno vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá
bola uzavretá pred tým, ako bola zákonom prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve, a či je banka oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu
voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom
(spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere. Poukázal pritom na ustanovenie

§ 53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že zmena úrokovej sadzby z vážnych
objektívnych dôvodov bez jej oznámenia spotrebiteľovi nie je neprijateľnou zmluvou podmienkou, pokiaľ
spotrebiteľ bol o nej riadne informovaný a bola mu daná možnosť vypovedať poskytovanú finančnú
službu. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedli, že namietané vady zmätočnosti nie sú dané
a procesný postup odvolacieho súdu v konaní bol správny. Za neopodstatnenú považovali tiež námietku
nesprávneho právneho posúdenia. Podľa ich názoru naliehavý právny záujem na požadovanom určení
vyplýva priamo zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a pokiaľ ide o ustanovenie bodu 4.6.

zmluvy o poskytnutí úveru, toto nespĺňa zákonné predpoklady výnimky v zmysle § 53 ods. 15 písm.
a/ Občianskeho zákonníka, pretože zmenu úrokovej sadzby neumožňuje len z vážnych objektívnych
dôvodov, ale aj na základe naplnenia neurčitých, subjektívnych, nie vážnych a pre obe zmluvné
strany vopred neznámych dôvodov. Žalovaným vymedzené právne otázky pokladali za nesúvisiace s
prejednávanou vecou a za irelevantné pre založenie prípustnosti dovolania v rozhodovanom spore.

Navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné odmietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 C.s.p. a v súlade s jeho
ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum

napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie treba
zamietnuť (§ 448 C.s.p.).

8. Podľa ustanovenia § 420 C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.9.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420C.s.p.niejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je

výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

10.Pokiaľžalovanývdovolanínamietaprocesnévadyvzmysle§420písm.a/ad/C.s.p.(t.j.nedostatok
právomoci súdu v prejednávanej veci a existenciu prekážky veci právoplatne rozhodnutej), dovolací súd
považuje za potrebné poznamenať, že ide o námietky, ktoré z jeho strany v odvolaní neboli neuplatnené.

Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ
musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už
v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací
súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by
žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už
v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom

absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho zákonnú
správnosť a spravodlivosť), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa
mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ
nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania

riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj
materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým
predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, a tak poskytol
príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť, prípadne zjednať ich nápravu (4 Cdo 40/2019, 4 Cdo
110/2018atiežporov.R39/1993).Pokiaľžalovanýnevyužilsvojeprávonamietaťkonkrétnunesprávnosť

týkajúcu sa splnenia procesných podmienok v rámci podaného odvolania, musí sa uspokojiť s ich
posúdením v rozsahu, v akom na ne v zmysle § 380 ods. 2 C.s.p. prihliadol odvolací súd.

11. Dovolací súd pri posúdení tejto nesprávnosti považuje za potrebné dodať, že ide o dovolacie
námietky, ktoré žalovaný už vzniesol vo svojom dovolaní proti v poradí prvému rozhodnutiu

odvolacieho súdu v prejednávanej veci, a ktorých opodstatnenosť dovolací súd vyhodnotil vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí vo veci a nemá dôvod sa od tohto svojho právneho názoru odkloniť.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedeného v jeho uznesení z 29. mája 2014 sp. zn. 9 Co 320/2014,
s ktorým sa následne súd prvej inštancie vo svojom meritórnom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil,

rozhodcovská zmluva, od ktorej žalovaný odvodzuje právomoc rozhodcovského súdu, znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom a núti ho obrátiť sa výlučne
na jeden konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je navyše značne vzdialený od miesta jeho bydliska,
čím dochádza k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Napokon, uvedenú rozhodcovskú zmluvu uzavrel len žalobca 1/, a preto ju nemožno

vzťahovať aj na žalobkyňu 2/. Dovolací súd na tieto právne závery plne odkazuje a uzatvára, že žalovaný
neopodstatnene tvrdí, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci všeobecných súdov (§ 420
písm. a/ C.s.p.).

13. Pokiaľ ide o prekážku veci právoplatne rozsúdenej (exceptio rei iudicatae), túto zakladá len

právoplatné rozhodnutie vo veci samej (teda v danom prípade len meritórne rozhodnutie vo vzťahu k
namietanému bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru), a nie tzv. procesné rozhodnutie, medzi ktoré patrí
o. i. aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok právomoci všeobecného súdu. Preto žalovaný
nedôvodne tvrdí, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 420 písm. d/ C.s.p.

14. Žalovaný ďalej v dovolaní namieta, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
realizáciu jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Za takéto porušenie pokladá skutočnosť, že odvolací súd mu doručil
vyjadrenie žalobcov k možnému použitiu doteraz neaplikovaných ustanovení právnych predpisov len
dvadnipredverejnýmvyhlásenímrozsudku,čímmuznemožnilmožnosťzaujaťknemustanovisko,ďalej

skutočnosť, že mu odvolací súd neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými
prostriedkami, hoci ho o to výslovne požiadal, a napokon, že odvolací súd reálne neposúdil žiadnu
argumentáciu žalobcov či žalovaného k možného použitiu doteraz neaplikovaných právnych predpisov,
ale v podstate len skopíroval svoj v poradí prvý rozsudok vo veci.15. Súd doručuje vyjadrenie strany k množnému použitiu iného právneho predpisu bez toho, aby vyzýval
protistranu na zaujatie stanoviska k nemu alebo akýkoľvek iný procesný úkon. Právo na spravodlivý

proces je v tomto prípade potrebné považovať za zachované samotným doručením podania protistrane.
Za porušenie práva na spravodlivý proces takisto nemožno považovať ani to, že odvolací súd -
podľa tvrdenia žalovaného - reálne neposúdil žiadnu argumentáciu strán vo vyjadreniach k možnému
použitiu iného právneho predpisu. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 C.s.p. je plnením osobitného
druhu mandukčnej (poučovacej) povinnosti, ktorej podstatou je predísť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí. Samotné právne posúdenie však súd uskutočňuje autonómne, nezávisle od procesných
strán. Okolnosť, že dovolateľ so závermi či názormi odvolacieho súdu nesúhlasí, nemôže sama osebe
založiť dôvodnosť dovolania. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp.sjehoprávnyminázormi(I.ÚS50/04),aniprávonato,abyvšeobecnésúdypreberalialebosariadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 251/03).

16.Pokiaľdovolateľnamieta,žemuodvolacísúdneoznámilmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
elektronickými prostriedkami, v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že na samotnom verejnom
vyhlásení rozsudku súd rozsudok len vyhlási a nevykonáva žiadny iný úkon, a preto ani strany na
verejnom vyhlásení rozsudku nemajú priestor na akúkoľvek procesnú aktivitu relevantnú pre výsledok

konania. Samotné neoznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku teda nespôsobuje pre
procesnú stranu taký negatívny dôsledok, ktorý by sa zároveň vzťahoval na výsledok konania - meritórne
rozhodnutie. Z tohto dôvodu žalovaný neopodstatnene tvrdí, že konanie je postihnuté vadou v zmysle
§ 420 písm. f/ C.s.p.

17. Žalovaný ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a
b/ C.s.p.

18. Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

19. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

20. Žalovaný namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v neprávnom právnom posúdení,

keďže pri riešení právnej otázky, či žalobcovia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem,
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/
C.s.p.), podľa ktorej tam, kde je možné žalovať o splnenie povinnosti, nie je daný naliehavý právny
záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalovaný tvrdí, že doteraz žiadne z
napadnutých ustanovení zmluvy neboli proti žalobcom použité a žalobcovia sami deklarovali, že svoje

zmluvné povinnosti nemajú v úmysle porušiť, z čoho vyplýva, že v súčasnosti žiadne právo žalobcov
nie je reálne ohrozené, a preto nemôže byť na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem.
Pokiaľ sa žalobcovia domáhajú ochrany len pred hypotetickou (teoretickou) obavou z uplatnenia týchto
ustanovení, ich žalobu treba považovať za predčasnú a abstraktnú a jej vyhovenie by znamenalo len
neprípustnú minimalizáciu sankcií v prípade zámerného porušenia zmluvy z ich strany. Ak by predsa

len k uplatneniu niektorého z týchto ustanovení došlo, žalobcovia majú možnosť domáhať sa konkrétnej
právnej ochrany prostredníctvom žaloby o splnenie povinnosti.

21. Odvolací súd pri posúdení otázky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
dospel záveru, že skutočnosť, že žalobcovia si riadne plnia zmluvné povinnosti vyplývajúce z ustanovení

obsahujúcich neprijateľné zmluvné podmienky, neodstraňuje neistotu právnych vzťahov medzi stranami
a naďalej sú vystavení šikanóznym obmedzeniam. Z hľadiska princípu ochrany spotrebiteľa a
zabezpečenia jeho právnej istoty v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch podaná určovacia žaloba
napĺňa svoju preventívnu funkciu a predchádza porušovaniu práv a povinností.22. V prejednávanej veci teda právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu, bolo, či žalobcovia ako spotrebitelia majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti a

neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby tieto zmluvné podmienky
boli voči nim aplikované. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (porov. rozhodnutia sp. zn. 1 M
Cdo 1/2009, 8 Cdo 483/2014, 2 Cdo 233/2017) vyplýva, že naliehavý právny záujem na určovacej
žalobe je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom
na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia.

Spotrebiteľ ako slabšia strana má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré treba pri tomto
skúmaní zohľadniť a z ktorého tiež vyplýva jeho naliehavý záujem na určení ich neprijateľnosti a
neplatnosti. V danom prípade podľa názoru dovolacieho súdu treba prisvedčiť záveru odvolacieho súdu,
že na základe podanej určovacej žaloby sa postavenie žalobcov v predmetnom právnom vzťahu stane
istejšie a nebudú vystavení neprimeraným obmedzeniam alebo sankciám v rozpore s právom, ktorých

obsah žalobcovia pri uzatváraní zmluvy nemali možnosť ovplyvniť a zmluvu mohli len ako celok prijať
alebo odmietnuť.

23. Pokiaľ ide o tzv. negatívne záväzky žalobcov v zmysle čl. 9.2. zmluvy o poskytnutí úveru (t. j.
povinnosť žalobcov vopred žiadať súhlas žalovaného na prijatie iného záväzku, prebratie ručenia,

zriadenie záložného práva k vlastnému majetku, predaj vlastného nehnuteľného majetku, zmenu stavby
a udržiavacie práce k založenej nehnuteľnosti, založenie právnickej osoby, vloženie svojho majetku
do právnickej osoby, zbavenie sa závažnej časti svojho majetku vrátane jeho dlhodobého prenájmu
a darovania a povinnosť neznevýhodňovať iných veriteľov pred žalovaným, pod hrozbou predčasnej
splatnosti zostatku úveru v možnej kumulácii s ďalšími v zmluve uvedenými sankciami), ktoré aj podľa

názoru dovolacieho súdu neprimerane zasahujú do vlastníckych práv žalobcov a ich zmluvnej voľnosti,
sa postavenie žalobcov stane istejším, pretože za súčasného stavu im hrozí sankcia resp. pre žalobcov
neželaný nepriaznivý následok za konania, ktoré sú v podstate výkonom ich ústavných práv a slobôd.
Žalobcovia teda v obave pred možným uplatnením týchto sankcií zo strany dodávateľa (žalovaného)
sú nútení tolerovať resp. trpieť tieto obmedzenia, čo je v rozpore so zásadou všetko je dovolené,

čo nie je zákonom zakázané, a zásadou individuálnej autonómie (slobody vôle) a nedotknuteľnosti
vlastníckeho práva, na ktorých je vybudované súkromné (civilné) právo ako ucelená časť slovenského
právneho systému. Na uvedenom nič nemôže zmeniť fakt, že žalobcovia neplánujú uvedené zmluvné
ustanovenia porušiť (teda v nich uvedené práva a slobody využiť, realizovať), a rovnako ani fakt,
že žalovaný deklaroval vôľu nepristúpiť k sankcionovaniu žalobcov za takéto konania, aj keď podľa

predmetnej zmluvy takéto oprávnenie má. Slobodná možnosť subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch
mať, nadobúdať či využívať svoj majetok (vlastnícka sloboda) a slobodná možnosť nakladania s
majetkom alebo majetkovými hodnotami a práva (zmluvná sloboda) musí byť garantovaná za každých
okolností a v prípade jej ohrozenia jej musí byť poskytnutá právna ochrana. Záujem na ochrane týchto
slobôd je vyšší, hodnotnejší ako záujem na zabezpečení peňažnej pohľadávky dodávateľa (ktorá je

navyše zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti), a preto musí dostať prednosť. V kontexte
uvedeného dovolací súd zastáva názor, že tieto slobody žalobcov (resp. ich nerušený výkon) sú
uvedenými ustanoveniami zmluvy reálne ohrozené, a teda žalobcovia majú na určení neplatnosti a
neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok naliehavý právny záujem.

24. Obdobný právny záver platí aj pre ostatné žalobou úspešne napadnuté ustanovenia zmluvy o
poskytnutí úveru, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľov (žalobcov) alebo sú v podstate sankciami za porušenie ich zmluvných
povinností,vrátaneporušeniapovinnostízozáväzkovýchvzťahovstretímiosobami,ktoréspredmetným
úverovým vzťahom nijako nesúvisia. Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno v prípade nesplnenia

zmluvnej povinnosti hroziť sankciou, ktorá je v rozpore s právom, resp. nikto nie je povinný znášať
protiprávnu hrozbu (hrozbu protiprávnou sankciou), za ktorú treba považovať aj sankcie v podobe
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Z tohto
dôvodu žalobcovia ako spotrebitelia majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem a ich
určovacia žaloba napĺňa svoj preventívny účel predchádzať porušovaniu zmluvných práv a povinností

a možno ňou dosiahnuť zamedzenie ďalších sporov, ku ktorým by uplatnenie týchto neprijateľných a v
tom dôsledku aj neplatných zmluvných podmienok mohlo viesť.25. V danom prípade naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení je daný a vyplýva aj z
práva spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách v zmysle
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd sa teda pri riešení tejto právnej otázky

neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto prípustnosť dovolania žalovaného
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. nemožno vyvodiť.

26. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania tiež ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., pre
ktorú za relevantnú považuje právnu otázku, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť zmluvnej podmienky

obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá pred tým, ako bola zákonom č. 575/2009 Z.z. prvýkrát
zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, bola tiež otázkou
rozhodujúcou pre meritórne posúdenie veci a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nevyriešenou,
preto je dovolanie žalovaného v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. prípustné.

27.Pokiaľideotútootázku,dovolacísúdzastávanázor,žejejvyriešenieodvolacímsúdom(porov.bod3.

tohto rozhodnutia) je vecne správne. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia a žalovaný uzavreli zmluvu
o poskytnutí úveru 29. septembra 2005. Je pravdou, že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy výslovne nepovažovalo za spotrebiteľské zmluvy
aj zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka a k rozšíreniu definície spotrebiteľských zmlúv došlo
až na základe novely vykonanej zákonom č. 575/2009 Z.z. s účinnosťou od 1. marca 2010, avšak

zákonná definícia spotrebiteľských zmlúv v tom čase nebola upravená len v Občianskom zákonníku,
ale aj v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, na ktorú - v zmysle zásady jednoty právneho
poriadku - treba vziať zreteľ. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom od 25. novembra 2004 (teda v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy) „spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky

iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“. Na základe uvedeného
teda zmluva o poskytnutí úveru z 29. septembra 2005 je bezpochyby spotrebiteľskou zmluvou, na
ktorú sa vzťahujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa jednak podľa zákona č. 634/1992 Zb., ako aj
Občianskeho zákonníka, vrátane ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami,

ktoré s účinnosťou od 1. apríla 2004 Občiansky zákonník sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy). So zreteľom na
uvedené teda je možné zmluvu o poskytnutí úveru podrobiť skúmaniu, či obsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky, a na základe tohto zistenia zaujať právny záver o tom, či to-ktoré ustanovenie je platné
alebo nie.

28. V civilnom sporovom konaní žalobca vymedzuje predmet, o čom má súd konať a rozhodovať, a súd
je v zmysle § 212 ods. 2 C.s.p. (predtým § 152 ods. 2 O.s.p.) povinný rozhodnúť o celom uplatnenom
návrhu a nemôže prisúdiť iný procesný nárok než ten, ktorého sa žalobca žalobou domáhal. Keďže v
prejednávanej veci žalobcovia vymedzili, že žiadajú určiť neprijateľnosť a neplatnosť špecifikovaných

zmluvných podmienok, súd bol povinný konanie viesť tak, aby mohol zaujať záver, či žalobcovia majú na
požadovanom určení naliehavý právny záujem ako základný predpoklad úspešnosti určovacej žaloby
a či požadované určenie je dôvodné alebo nie. V danom prípade je tiež potrebné si uvedomiť, že
určovací výrok, či žalobou napadnuté zmluvné ustanovenia sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami
a či sú neplatné, je výrokom deklaratórnym. To znamená, že súd týmto výrokom právo netvorí,

nezakladá (nekonštituuje), len vyhlasuje (deklaruje) určitú skutočnosť, ktorá je (už) prítomná v čase
jeho rozhodnutia (porov. § 217 ods. 1 C.s.p.; predtým § 154 ods. 1 O.s.p.). Ak určitá dohodnutá zmluvná
podmienka napĺňa skutkovú podstatu neprijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(tzn. že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa), je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a v tom dôsledku aj neplatnou už od samého

počiatku, t. j. od jej „uzavretia“, dojednania (ex tunc), a nie od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
súdu, ktorým jej neprijateľnosť a neplatnosť určil (ex nunc).

29. Vzhľadom na uvedené preto žalovaný mylne tvrdí, že neprijateľnosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách je „procesne“ možné určiť až od 1. marca 2010, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 575/2009

Z.z. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo možné konštatovať neprijateľnosť určitej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách už od 1. apríla 2004, kedy bol do slovenského právneho poriadku zakotvený
inštitút spotrebiteľských zmlúv a ochrany pred neprijateľnými podmienkami v týchto zmluvách. Uvedený
záver vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občianskyzákonník, v ktorej zákonodarca výslovne uvádza, že „ak by spotrebiteľ usúdil, že zmluvné podmienky sú
neprijateľné, má v prvom rade možnosť domáhať sa u dodávateľa ich zrušenia. Ak by dodávateľ neuznal
jeho argumenty a nepovažoval by podmienky za neprijateľné, potom má spotrebiteľ právo podať na

súde žalobu na určenie, že niektorá zmluvná podmienka je v zmysle tejto úpravy neprijateľná. Stačí,
ak je neprijateľná akákoľvek zo zmluvných podmienok.“ Zmena Občianskeho zákonníka a Občianskeho
súdneho poriadku vykonaná na základe zákona č. 575/2009 Z.z. s účinnosťou od 1. marca 2010 bola
významnápredovšetkýmztohohľadiska,žedoprávnehoporiadkuzakotvilaoprávneniesúdurozhodnúť
o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve nielen na návrh strany, ale aj bez návrhu,

ultra petit, a to - ako dôvodová správa k tomuto zákonu uvádza - za účelom odstrániť nedostatky v
transpozícii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, a tak dosiahnuť širšiu a účinnejšiu ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. V žiadnom prípade však túto novelu zákona nemožno interpretovať tak, že neprijateľnosť
podmienky v spotrebiteľských zmluvách rozsudočným výrokom možno deklarovať až od momentu
nadobudnutia jej účinnosti, resp. že takto možno postupovať len v prípade spotrebiteľských zmlúv, ktoré

boli uzavreté až po nadobudnutí jej účinnosti. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru,
že dovolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné ho zamietnuť (§ 448 C.s.p.).

30. Žalovaný napokon vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania tiež z toho, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky - či je banka oprávnená jednostranne

zmeniť úrokovú sadzbu voči spotrebiteľovi v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov
spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere - ktorá ešte
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), a vytýka, že
napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože podľa ustanovenia §
53 ods. 15 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že zmena úrokovej sadzby z vážnych

objektívnych dôvodov bez jej oznámenia spotrebiteľovi nie je neprijateľnou zmluvou podmienkou, pokiaľ
spotrebiteľ bol o nej riadne informovaný a bola mu daná možnosť vypovedať poskytovanú finančnú
službu, a preto ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru nemôže byť z tohto dôvodu neplatným.

31. Z ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (hmotnoprávna alebo procesnoprávna, ktorej vyriešenie
viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), a nie otázka skutková. Najvyšší
súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach uviedol, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v
civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania;
pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa

stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti
nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá
listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. S istým zjednodušením možno konštatovať, že
otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na
rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci,

pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie,
skúmajejobsah,zmyselaúčel,normuinterpretujeanapodkladesvojichskutkovýchzistení(toznamená
až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre
aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka
- ktorú má podľa dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou,

ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v
ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť
(3 Cdo 218/2017, 3 Cdo 27/2019, 4 Cdo 172/2017, 4 Cdo 32/2018).

32. V danom prípade dovolateľ namieta nesprávne zistenie obsahu ustanovenia bodu 4.6. zmluvy

o poskytnutí úveru a predovšetkým pojmu „zmena miery rizika klienta“ v ňom obsiahnutom, pretože
nesúhlasí s jeho interpretáciou odvolacím súdom, podľa ktorej vzájomné dojednané práva a povinnosti,
ktoré upravuje, sú neurčité, netransparentné a spôsobujú značnú nerovnováhe v neprospech
spotrebiteľa (žalobcov).

33. Pokiaľ súd na základe výsledkov dokazovania vykonaného listinným dôkazom zisťuje obsah
právneho úkonu (v danom prípade ustanovenia bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru), oboznamuje sa
s tým, čo a ako je v právnom úkone vyjadrené a v spojitosti s tým posudzuje, či vzájomné práva a
povinnosti spotrebiteľa a dodávateľa sú alebo nie sú v značnej nerovnováhe v neprospech spotrebiteľa,výsledkom tohto zisťovania sú skutkové závery. Skutkový záver súdu o tom, že ustanovenie zmluvy
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
vedie k právnemu záveru súdu, že toto konkrétne ustanovenie je neprijateľnou podmienkou v zmysle

§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a naopak, skutkový záver súdu o tom, že predmetné ustanovenie
takúto značnú nerovnováhu nespôsobuje, resp. že napĺňa hypotézu právnej normy v ustanovení § 53
ods. 15 Občianskeho zákonníka, vedie k právnemu záveru súdu o predmetné ustanovenie nenapĺňa
skutkovú podstatu neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

34. Ak strana sporu v dovolacom konaní vytýka súdu, že konkrétne ustanovenie zmluvy interpretoval
nesprávne, v rozpore s jej skutočným obsahom, ide o dovolaciu námietku nevystihujúcu podstatu §
421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., lebo takáto námietka sa týka nesprávneho skutkového zistenia, na ktorom
súd založil svoje právne závery. Pokiaľ totiž súd zisťuje obsah zmluvy (v danom prípade zmluvy o
poskytnutí úveru), rieši skutkové otázky, pričom výsledkom tejto činnosti súdu sú skutkové zistenia a z
nich vyvodené skutkové (nie právne) závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu, ktorý tvorí podstatu

tohto výsledku, nemožno považovať za právne posúdenie (3 Cdo 27/2019).

35.Sozreteľomnauvedenéjetedazrejmé,žežalovanývdanomprípadevoväzbenaustanovenie§421
ods. 1 písm. b/ C.s.p. síce argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak
by odvolací súd vyšiel zo správne zisteného skutkového stavu (t. j. ak by konkrétne ustanovenie zmluvy

o poskytnutí úveru a predovšetkým obsah pojmu „zmena miery rizika klienta“ interpretoval správne,
v súlade so všeobecne akceptovanými výkladovými pravidlami a v kontexte s ďalšími skutočnosťami
tvoriacimi normatívnu reguláciu činnosti bankových subjektov a bankovej praxe), nevyhnutne by musel
dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu, teda k záveru, že uvedené ustanovenie zmluvy nie je
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 resp. § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na to dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom takto boli namietnuté skutkové (nie
právne)okolnosti,apretootázka,čimôžebankajednostrannezmeniťúrokovúsadzbuvočispotrebiteľovi
v prípade existencie objektívnych okolností mimo dôvodov spôsobených klientom (spotrebiteľom), ak
takáto možnosť vyplýva z platnej zmluvy o úvere, nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti
dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.

36. Sumarizujúc uvedené, pokiaľ žalovaný vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia §
421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a za relevantnú označil právnu otázku, či možno vysloviť (určiť) neprijateľnosť
zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve, ktorá bola uzavretá pred tým, ako bola zákonom č. 575/2009
Z.z. prvýkrát zavedená možnosť vyslovenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách,

dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je prípustné,
avšak žalovaný v ňom neopodstatnene vytýka, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.), a preto jeho dovolanie ako nedôvodné podľa
§ 448 C.s.p. zamietol.

37. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 453
ods. 1 C.s.p. Žalobcovia mali v dovolacom konaní plný úspech, preto im proti neúspešnému žalovanému
vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O výške náhrady trov dovolacieho konania žalobcov
rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.