Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoE/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515202685
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515202685.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom v Bratislave na
ul. Vajnorskej č. 100/A, proti povinnému S. O., nar. XX.X. XXXX, bývajúcemu K. R., na ul. S. č. XXXX/
XXX, o vymoženie sumy 2.608,78 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Stará Ľubovňa zo dňa 16.2.2016 č. k. 4Er 338/2015-32 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej právny predchodca oprávneného
s povinným uzatvorili zmluvu o úvere. Povinný pri jej uzatváraní vystupoval ako fyzická osoba -

spotrebiteľ a právny predchodca oprávneného pri poskytovaní bankových služieb vystupoval v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Vzhľadom na uvedené zmluva o úvere sa posúdila
ako zmluva spotrebiteľská. Uzatvorená zmluva, podobne ako aj rozhodcovská doložka, sú formulárové
listiny,ktorýchobsahdruhástrananemámožnosťmeniťaktorúprávnypredchodcaoprávnenéhovrámci
svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania dohôd rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská
zmluvavyjadrílenvpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnýmipodmienkamivštandardnej
zmluve alebo ide o formulárovú zmluvu pripravenú vopred dodávateľom. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových
situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom
dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Zákon síce nevylučuje možnosť riešenia

sporov v rozhodcovskom konaní aj v spotrebiteľských veciach, avšak ak má byť rozhodcovská zmluva,
resp. doložka uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, a teda
ako individuálne dojednaná, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo
tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z predloženej rozhodcovskej doložky nevyplýva, aby povinnému sa
poskytli jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní

a aké sú jeho dôsledky. Absentujú v nej akékoľvek informácie o skutočne podstatných skutočnostiach a
následkochrozhodcovskéhokonania,ktorésúpotrebnéprenaozajslobodnérozhodnutiespotrebiteľaso
znalosťou veci. Je len ťažko si predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke, ak spotrebiteľ
nepozná jej obsah, resp. nepozná procesné pravidlá konania pred rozhodcovským súdom. Z úradnej
činnosti súdu sa javí, že predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k

záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov. Takýto postup je možné označiť za nekalú
obchodnú praktiku, pričom na tomto nič nemení ani technika prekladania rozhodcovských zmlúv, resp.doložiek vo forme inkorporovania doložky do všeobecných zmluvných podmienok alebo vo forme
vyhotovenia štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera.

Keďže dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou zmluvnou podmienkou, súd prvého stupňa
podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie

zmeniť tak, aby žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vyhovené.
Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že podľa
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz
výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere,
ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný
súd. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania

rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z.). Podľa ust. § 159
O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,
nemôže sa prejednať znova. Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy o úvere v ust. § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom návrh na

uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Právny predchodca oprávneného si túto svoju zákonnú povinnosť
splnil. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez
akýchkoľvek skutkových, či právnych dôvodov ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej
slobody. Oporu takéhoto postupu nemožno nájsť ani v slovenskom právnom poriadku, ani v európskej
judikatúre, ktorá výslovne vylučuje, aby boli všetky rozhodcovské doložky per se označené za neplatné

bez dôkladného skúmania skutkového stavu. Zároveň sa exekučný súd nijako nevysporiadal s odlišným
právnym názorom, ktoré majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako
nezdôvodnil tento odlišný postup. Exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával
samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym
záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto

vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd uprel oprávnenému
právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR. Následne konštatoval zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho,
aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia.

Exekučný súd tak nahrádza pasivitu povinného. Práve súdy by mali viesť k dodržiavaniu zákonov a
povinností a nie jednostranne zvýhodňovať dlžníkov, ktorí sa vlastným konaním ocitli na prahu exekúcie.
Exekučný súd svojím postupom znemožňuje uplatniť oprávnenému právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a
zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny

právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa

ktorej základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení §
52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak jeto na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom

oprávneného túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností
všeobecné obchodného podmienky úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca oprávneného mal v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, aby
úver bol poskytnutý povinnému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti
povinného.

Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky sa všetky spory zo zmluvy mohli riešiť buď pred
rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, avšak len vtedy, ak žalobcom bol spotrebiteľ.

S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom

súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí
rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z ust. § 19
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Občiansky zákonník účinný od 01. 01. 2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4 písm. r)
považujeajdojednanievyžadujúcevrámcidojednanejrozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abyspory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola

so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide
aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ak túto
možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné či riešenie jeho sporov

prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ
svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej
podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný
do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v

povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.

Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§

40a Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.
Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými

stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná
rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto
platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§
4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok

nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť
prejednanieprípadnéhosporurozhodcomakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvnéstranydelegovalitakúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná

osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na
rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je plne
opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo
štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud

v závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať sú plne
namieste.

Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si povinný osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ

ako prvý. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o
objektívnosti rozhodovacieho procesu, nakoľko o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a
rozhodcovským súdnym procesom v zmluve niet ani zmienky.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Pri zistení rozporu žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí
byť zamietnutá.

Ak teda v rozhodcovskom konaní bola vec prejednaná na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej

zmluvy, exekučný titul v tomto konaní vydaný nemožno považovať za súladný so zákonom.

Vo vzťahu k tvrdeniam oprávneného o nemožnosti preskúmať súlad exekučného titulu tvoreného
rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom a o právnej neistote vyvolanej prekážkou právoplatne
rozsúdenej veci je potrebné dodať, že k týmto tvrdeniam už zásadné stanovisko vyslovil Ústavný

súd SR vo svojom uznesení zo dňa 24.2.2011 č.k. IV.US55/11 - 19. V odôvodnení tohto rozhodnutia
poukázal nato, že ak Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 pojednával o skúmaní súladu
exekučného titulu so zákonom ako takým (t.j. či už zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo
zákonom procesnoprávneho charakteru), exekučný súd mohol exekučný titul preskúmavať aj z
hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nie len z procesného hľadiska. Za

neopodstatnenú označil i námietku o znemožnení plnenia vzniknutého zo zmluvy o úvere v dôsledku
zastavenia exekúcie so strany štátneho orgánu. Uznesenie o zastavení exekúcie nebráni oprávnenému
domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho
na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy. Tieto závery ÚS SR sú plne akceptovateľné
tiež v prejednávanej veci.

Ohľadne tvrdenia o povinnosti právneho predchodcu oprávneného podľa ust.§ 93b ods. 1 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách ponúknuť svojim klientom neodvolateľne návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy k tomu už bolo vyslovené stanovisko Najvyšším súdom SR v uznesení vydaným vo veci
2MCdo/1/2012 dňa 31. 01. 2013. V tomto uznesení, v ktorom sa zamietlo mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora bolo zdôraznené, že ani ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
nezbavovalo právneho predchodcu oprávneného povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie,

čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právny predchodca oprávneného takto
nepostupoval, resp. takýto postup nebol oprávneným doložený listinami pripojenými k návrhu na
exekúciu, rozhodcovská doložka bola správne vyhodnotená ako neprijateľná. Rozhodcovská zmluva
uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť
výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby

medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. napadnuté
uznesenie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.