Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/47/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118203258
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118203258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu, v právnej veci žalobcu: H. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H., A. F. 6, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov
163/66, p r o t i žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35792752, zastúpený: Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Kubániho 16, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobcu žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/55/2018 - 142 zo dňa 11.01.2019, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nad sumu 250,- Eur.

M e n í rozsudok vo zvyšku tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 250,- Eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a žalobca má n á r o k voči žalovanému na náhradu trov prvoinštančného
konania v plnom rozsahu (z prísudku).

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu (z
prísudku) s tým, že o výške nároku prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 50,- Eur v
lehote3dníodprávoplatnostirozsudku.Žalobuvprevyšujúcejčastizamietol.Vyslovil,žežalovanýnemá
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka
a ust. § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z, o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že akceptujúc princíp právnej istoty upravený v čl. 2 ods. 2
civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), rešpektujúc vyslovený právny názor v rozhodnutiach
Krajského súdu v Prešove, napr. uznesenie sp. zn.: 9Co/50/2018 zo dňa 26.06.2018 alebo sp. zn.:
17Co/17/2018 zo dňa 10.04.2018, že pokiaľ žalobca ako spotrebiteľ bol v predchádzajúcom spore v
pozícií žalobcu úspešný voči žalovanému, pričom jednoznačne bolo konštatované porušenie jeho práva
ako spotrebiteľa, boli splnené zákonne podmienky pre priznanie nároku, zároveň prezentoval svoj názor
na vec. Súd prvej inštancie sa domnieva, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré určuje vlastnou úvahou je to, o aké vážne porušenie práva spotrebiteľa išlo. Musí
sa vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho
konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch
strán k protiprávnemu konaniu.4. Podľa názoru súdu prvej inštancie, relevantné pri tomto nároku je len porušenie osobitných predpisov
slúžiacich na ochranu spotrebiteľa, preto pokiaľ ide o konštatovanie súdu v pôvodnom rozsudku o

neplatnosti dohody o zrážkach podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, tieto skutočnosti
v zmysle zákona (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.) nezakladajú nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Relevantné je len posúdenie dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo napokon aj jednoznačne uviedol právny
zástupcu žalobcu na pojednávaní, keď na výzvu súdu upresnil, že nárok je uplatnený len v dôsledku

posúdenia dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

5. Dôvody posúdenia dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky spočívali v
tom, že dohoda umožňuje obísť súdnu kontrolu neprijateľnej zmluvnej podmienky, zároveň je nesporné,
že dohoda o zrážkach zo mzdy stále predstavuje legitímny zabezpečovací právny inštitút, ktorý je
stále zakotvený v právnom poriadku Slovenskej republiky v § 551 Občianskeho zákonníka s určitými

obmedzeniami, ktoré platia pre spotrebiteľské zmluvy s účinnosťou od 1.5.2014 v § 5a ods. 1 písm. a/
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že sporná dohoda o zrážkach zo mzdy obsahuje osobitné
náležitosti dohody v zmysle § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. Napokon ani súd v

predchádzajúcom spore neuvádza, že by spomínaná dohoda mala byť v rozpore s citovaným zákonom.
Pokiaľ teda žalovaný dodržal spomínané zákonné ustanovenia a hoci súd vyhodnotil dohodu o zrážkach
zo mzdy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu,
že dlžná suma nie je podrobená súdnej kontrole a teda je daná možnosť, že bude veriteľom uplatňovaná
na základe neprijateľných klauzúl, nemožno tento prístup žalovaného považovať za závažné porušenie

práv spotrebiteľa.

7. Súd prvej inštancie zohľadnil aj správanie sa samotného žalobcu, ktoré vyhodnotil ako neuvážené a
ľahkomyseľné vzhľadom na jeho časté zaťažovanie novými úvermi, keďže aktuálne má nesplatených
13 úverov, zohľadnil aj to, že daný inštitút nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa

nezodpovedných spotrebiteľov, keďže ako už súd konštatoval, okrem tejto žaloby obdobný nárok, hoci
z iných skutkových okolností uplatnil žalobca aktuálne v 10 ďalších sporoch. Navyše súd prvej inštancie
nezistil, že by žalobcovi vznikla nejaká ujma súvisiaca s uzavretím spomínanej dohody o zrážkach zo
mzdy, keďže niekoľko mesiacov po uplatnení tejto dohody u zamestnávateľa žalobcu súd predbežným
opatrením uložil tak žalovanému ako aj zamestnávateľovi žalobcu zdržať sa vykonania spomínaných

zrážok zo mzdy. Nemožno dospieť k záveru ani o nejakej nemajetkovej ujme, ktorá by mala vzniknúť
žalobcovi v dôsledku toho, ak žalovaný ho upozorňoval na dlh a nesúhlasil s jeho žiadosťou o odklad
splátok. Je to totiž jeho legitímne právo, iný výklad by bol v rozpore so zdravým úsudkom. Za veľmi
dôležitý aspekt pri rozhodovaní o výške nároku však súd považoval skutočnosť, že žalobca doposiaľ
nevrátil ani len istinu úveru, keďže zaplatil len jeho tretinu. Poskytovanie právnej ochrany v dôsledku

porušenia práv strán v spore má byť totiž vyvážené. Súd teda má postihovať nepoctivých dodávateľov,
k čomu slúžia rôzne právne inštitúty, ale zároveň musí prihliadať aj na to, ako v zmluvnom vzťahu sa
správal žalobca. Ten z poskytnutého úveru zaplatil zhruba len tretinu istiny úveru a teda sám konal v
rozpore so zákonom, ak si nesplnil svoju zákonnú a zmluvnú povinnosť. Po zohľadnení všetkých týchto
okolností súd považoval za postačujúce pre naplnenie funkcie satisfakcie pre žalobcu priznanie nároku

vo výške 50 Eur a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

8. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p.
a § 255 ods. 1 C.s.p. s použitím § 257 C.s.p. Rozhodovanie v tomto spore záviselo od úvahy súdu,
preto sa vychádza zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný. Zároveň však súd vzhľadom na okolnosti

prípadu popísané v predchádzajúcej časti rozsudku a na nepoctivé správanie sa samotného žalobcu mal
za to, že by bolo nespravodlivé priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania a to aj po zohľadnení
tej skutočnosti, že súd mu priznal len desatinu uplatneného nároku.

9. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, namietal nesprávne zistenie skutkového stavu

veci a nesprávne právne posúdenie veci. Žalobou primerané finančné zadosťučinenie podal v súvislosti
s úspechom v spotrebiteľskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.:
15C/505/2015. Aj keď súd prvej inštancie zistil, že je daný základ nároku na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, celkovo sa riadil mylnými úvahami, ktoré nakoniec viedli k tomu, že priznalžalobcovineprimeranenízkeprimeranéfinančnezadosťučinenie.Vodôvodneníč.10rozsudku,konajúci
súd preskúmava odôvodnenie rozsudku vydaného v základnom konaní a zdá sa, že pre neho úspechom
veci v zmysle § 3 ods. 5 veta tretia, zákona č. 250/2007 Z. z. nie je výrok rozsudku ale jeho odôvodnenie

a z tohto odôvodnenia si svojvoľne sám vyberá čo bude považovať za porušenie spotrebiteľského práva
a čo nie. V tejto otázke poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 9Co/76/2017 zo
dňa 12.10.2017, sp. zn.: 17Co/236/2016 zo dňa 12.09.2017 ale aj na právoplatný rozsudok Okresného
súdu Prešov sp. zn.: 9C/160/2016 zo dňa 05.09.2016. Je pravdou, že žalobca je zaťažený desiatkami
úverov. Je to jeho zlyhanie, ale jeho finančná situácia nie je v Slovenskej republike ojedinelá a je v

prvom rade zlyhaním štátu a inštitúcií, ktoré majú chrániť zákon. Ako je možné, že mu nebankové
inštitúcie a banky poskytli také množstvo úverov na splácanie starších úverov novšími, bez akejkoľvek
šance sa z tohto premysleného úverového kolotoča do smrti dostať a s nádejou nebankových subjektov
a bánk, že dlhy prejdú na dedičov. Ako skúmajú bonitu spotrebiteľa a prečo nepostupujú s náležitou
odbornou starostlivosťou, keď im to ukladá zákon. Súd vidí každú smietku v očiach spotrebiteľa ale
brvna v očiach obchodníkov nevidí a je zrejmé, že ich nevidí preto, lebo ich vidieť nechce. Súd prvej

inštancie vyčíta žalobcovi, že nesplatil ani istinu úveru, aj keď sa o to snažil a z dlhu 1.500,- Eur
splatil 491,94 Eur ale ani slovkom nespomína tisíce eur o ktoré sa obchodníci, vrátane žalovaného na
úkor žalobcu obohatili, ako to vyplýva z lustrácie spisov na Okresnom súde Prešov, a to je len časť
jeho úverového zaťaženia. Súd vykonal dôkaz spisom Okresného súdu Prešov sp. zn.: 15C/505/2015
preto mu muselo byť zrejmé, že v základnom konaní ide minimálne o úver bezúročný a bezpoplatkový

ale najskôr má žalovaný nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške vyplatenej istiny,
nakoľko návrh zmluvy sa podstatným spôsobom vo výške úrokovej sadzby RPMN rozchádza s prijatím
návrhu a preto chýba písomná forma zmluvy, čo je vyžadované spotrebiteľským právom na platnosť
zmluvy. Napriek tomu, že žalovaný mal nárok len na vrátenie istiny tak z jeho žiadosti o vykonanie
zrážok zo dňa 17.03.2015, adresovanej zamestnávateľovi žalobcu vyplýva, že požiadal zneužívajúc

inštitút zrážok zo mzdy o vykonanie zrážok zo mzdy až vo výške 3.280,01 Eur. Ak by sa ani nebrali
do úvahy splátky, ktoré zaplatil a vychádzalo by sa bez ďalšieho, len z poskytnutého úveru vo výške
1.500,- Eur tak sa žalovaný cez inštitút zrážok zo mzdy na úkor žalobcu obohatiť o ďalších vyše
1.500,- Eur a spolu so zaplatenými splátkami by išlo o bezmála o 2.000,- Eur. Žalobca považuje za
extrémne nespravodlivé jednostranné hodnotenie jednoznačných skutočností v jeho neprospech pri

rozhodovaníovýškeprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia.Zároveňsažalobcaodvolalnauznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6Cdo/389/2015 a dal do pozornosti, že každá neplatnosť
spotrebiteľského právneho úkonu spôsobená obchodníkom je porušením spotrebiteľského práva. V tejto
súvislosti poukázal na ust. § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Súd prvej inštancie sa mýli ak sa municitut
primeranéhofinančnéhozadosťučineniajavíbyťinštitútomnaobohacovaniesalebonemájasnovpojme

obohacovania v dôvodoch vzniku obohacovania a podľa toho o obsahu tohto pojmu. Súd stotožňuje
každý pojem obohacovanie s nelegálnym bezdôvodným obohatením a každé slovo obohatenie má preň
a priori pejoratívny význam. Je predsa rozdiel či sa obohatí dodávateľ na úkor spotrebiteľa porušením
zákona a na základe rozsudku súdu musí toto bezdôvodné obohatenie vydať, alebo či sa na úrok
dodávateľa obohatí spotrebiteľ. V tomto smere poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.:

3Co/53/2016 zo dňa 04.10.2016 a na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 6Co/104/2017 zo dňa
29.05.2018, sp. zn.: 7Co/23/2017 zo dňa 24.08.2017, sp. zn.: 19Co/30/2018 zo dňa 28.06.2018, sp.
zn.: 21Co/31/2018 zo dňa 16.10.2018 a sp. zn.: 7Co/49/2018 zo dňa 27.09.2018, z odôvodnení ktorých
aj citoval. Zároveň poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.: 9Csp/89/2017 zo dňa
20.11.2017 z ktorého tiež citoval, zároveň osobitne napadol aj výrok o náhrade trov konania. poukázal

na to, že nejde o pomer prevažujúcej miery úspechu strán podľa hodnoty obsiahnutej v žalobe, ale je
potrebné aplikovať ust. § 264 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak možno hodnotu nárokov alebo hodnotu
ktorá má byť základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len s neprimeranými ťažkosťami alebo ak ju
nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho odhadu. Pokiaľ sa jedná o hodnotu nároku ako takého
na účely C.s.p., teda na určenie hodnoty z ktorej možno vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov

konania a to aj v prípade v spojení s ust. čl. 4 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak sa právna vec nedá
prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa
ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec, čo do obsahu a účelu najbližšie
posudzovanú právnej veci. Následne poukázal na komentár publikáciu Štefček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomášovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, 927 s.: Zároveň poukázal aj na rozhodnutia krajských súdov v podobných veciach ako
na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 2Co/13/2017 zo dňa 27.09.2017, sp. zn.: 4Co/63/2017
zo dňa 23.01.2018, sp. zn.: 20Co/280/2016 zo dňa 30.11.2017 a ďalšie. Zároveň na rozsudok Krajskéhosúdu v Trnave sp. zn.: 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017 a ďalšie. Preto žalobca navrhol rozsudok v
napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súd prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolania aj žalovaný a to v rozsahu o povinnosti
zaplatiť sumu 50,- Eur a proti výroku o trovách konania. Právne odôvodnil odvolanie ust. § 365
ods. 1 písm. d/ a h/ C.s.p. Aj keď vytýkaný rozsudok má podľa obsahu ambíciu zohľadniť všetky
okolnosti, odôvodnenie možno nesporne hodnotiť ako snahu o objektívny postup súdu v tomto type
sporov, žalovaný zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dokázané skutočnosti,

a teda dospel k nesprávnym skutkovým a nesprávnym právnym záverom. Okrem faktu, že samotný
žalobca v konaní nepreukázal, že ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa boli porušené, poukázal
žalovaný na to, že v zmysle rozsudku vo veci sp. zn.: 15C/505/2015 bola dohoda o zrážkach zo mzdy
posúdená ako neplatná s poukazom na ust. § 34, §37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Rozhodnuté teda
bolo na základe všeobecných ustanovení Občianskeho práva a nie na základe porušenia predpisov
na ochranu spotrebiteľa. Nebol tak splnený predpoklad podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný pri uzatváraní dohody o zrážkach zo mzdy postupoval v
súlade so zákonom na ochranu spotrebiteľa a zastáva názor, že v tomto smere súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani bremeno
tvrdenia o porušení právneho predpisu, určeného na ochranu spotrebiteľa. Ďalšou skutočnosťou pre
ktorú napádajú rozsudok je fakt, kedy súd dôsledne nezohľadnil ani účel finančného zadosťučinenia a

splnenie zákonných podmienok pre jeho priznanie. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný pri vyhotovení
dohody o zrážkach zo mzdy postupoval v zmysle § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., je teda
zrejmé, že cieľom konania žalovaného bolo postupovať v zmysle uvedeného zákona, čo z pohľadu
uplatňovania primeraného zadosťučinenia znamená, že v konaní žalovaného nemožno vidieť to, že by
preventívne pôsobenie právnej úpravy neplnilo svoj účel. To, že v predchádzajúcom súdnom konaní

bol dôvodom rozhodnutia súdu, že vykonávanie zrážok zo mzdy bez predchádzajúcej súdnej kontroly
nemá byť prípustné, zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva a ani nevyplývalo. Podmienky pre
uplatnenie dohody o zrážkach zo mzdy v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa dodržané boli a iné
ktoré konštatoval súd prvej inštancie z právnej úpravy nevyplývajú. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o nároku a výške nároku dostatočne nezohľadnil to, že k predloženiu dohody o zrážkach zo mzdy

žalovaný pristúpil v dobe nesplácania záväzku žalobcu, teda nevrátil ani to čo prijal na účet. Ak
žalovaný vychádza z účelu finančného zadosťučinenia, a to nastolenie rovnováhy zmluvných strán,
pričom posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou
individuálnych skutkových zistení, potom z právnych záverov a úvah konajúceho súdu nie je zrejmé aká
rovnováha sa priznaním finančného zadosťučinenia má nastoliť priznaním finančného zadosťučinenia.

V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok Krajského súd v Prešove sp. zn.: 14Co/91/2012.
Konajúci súd prvej inštancie ďalej konštatuje, že žalobca vedie desať konaní o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia. Legitímnou otázkou teda je, či je vôbec v súlade s čl. 5 C.s.p. postup, kedy
namiesto jedného konania, uplatňovanie jedného nároku sa podáva viacero žalôb. Oprávnene sa je
možné domnievať, že vo zvyšných konaniach v počte osem, ide o žaloby voči rovnakým subjektom, čiže

žalovaných subjektov je menej ako osem. Takýto postup je v rozpore s účelom zákonného ustanovenia,
ktorésledujevyrovnávaniepozíciespotrebiteľa.Súdprvejinštanciemalžalobuzamietnuť,keďževtomto
konaní je potrebné hodnotiť postup žalobcu ako každého iného žalobcu, teda je v zmysle základných
princípov vrátane čl. 5 C.s.p. Preto žalovaný navrhol aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo
výroku o priznaní sumy 50,- Eur žalobcovi tak, že žalobu zamietne a prizná žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

11. Odvolanie žalobcu bolo doručené na vyjadrenie právnej zástupkyni žalovaného a odvolanie
žalovaného bolo doručené na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcu, ďalšie vyjadrenia do spisu
zaslané neboli.

12. Odvolací súd na základe podaných odvolaní, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.11.2019 a zistil, že

odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a že odvolanie žalovaného dôvodné nie je.

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočnosti vyvodil
správny právny záver. Pokiaľ však ide o základ uplatneného nároku, čo s a týka výšky priznanéhofinančného zadosťučinenia tak sumu 50,- Eur nemožno považovať za primeranú. Odvolacie dôvody
žalobcu boli preto čiastočne naplnené, odvolacie dôvody žalovaného však naplnené neboli.

14. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník,
ale zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto
právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach
len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie
osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č.

250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je
daný odkaz na ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

15. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 v znení neskorších
predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi

právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a
povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto

konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a

osobitnými predpismi zodpovedá.

16. Predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je teda úspešne
uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo
strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola

privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností dôjde.

17. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom

č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť
ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom
spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

18. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností, ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi.

19. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo

vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov po tom čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo
povinností na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinností na súde vyplynie
až z právoplatného rozhodnutiu súdu vydaného vo veci samej.

20. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod
sp. zn. 15C/505/2015 podal dňa 21.12.2015 žalobu voči žalovanému, ktorou sa domáhal toho, aby
žalovaný bol zaviazaný zdržať sa použitia vyššie dohody o zrážkach zo mzdy. Tejto jeho žalobe bolo
rozsudkom tohto súdu č.k. 15C/505/2015-73 zo dňa 27.04.2017 vyhovené a keďže tento rozsudok bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 22Co/21/2017-91 zo dňa 31.10.2017, uvedený

rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.12.2017. Odôvodnenie vyhovenia žalobe je uvedené v bodoch
21 a 22 spomínaného rozsudku, keď súd prvej inštancie konštatoval nasledovné: „uzatvorením dohody
o zrážkach zo mzdy je spotrebiteľ nútený kedykoľvek počas platnosti zmluvy strpieť vykonávanie
zrážok zo mzdy na úhradu pohľadávky veriteľa vyčíslenej zamestnávateľovi bez toho, aby dlžnásuma bola podrobená súdnej kontrole a za existencie možnosti, že je veriteľom uplatňovaná na
základe neprijateľných klauzúl a bez možnosti spotrebiteľa zamedziť vykonávaniu zrážok aj v rozsahu
uplatnenom z neprijateľných zmluvných podmienok. Tu je potrebné poukázať na závery Komisie na

posudzovaniepodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchanekalýchobchodnýchpraktikáchpredávajúcich
zo dňa 21.1.2011 pod č. 8636/2010-110, ktorými v bode 9 komisia dospela k záveru, že dohoda
o zrážkach zo mzdy uzatvorená podľa § 551 OZ je zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s ustanovením §
53 OZ, keď spotrebiteľ je už v čase vzniku zmluvného vzťahu nútený uzatvoriť dohodu o zrážkach zo

mzdy. Výkon zrážok zo mzdy je pritom súkromným procesom nepodliehajúcim autorizácii a verifikácii
primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprijateľnému konaniu zo strany dodávateľa. V danom
prípade zmluva o revolvingovom úvere dostatočne nerešpektuje obligatórne náležitosti vyžadované
zákonom č. 129/2010 Z.z., keď zmluva v zmysle § 9 ods. 2 neobsahuje dobu trvania zmluvy a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (písm. f/), ale neobsahuje ani predpoklady použité na
výpočet RPMN (písm. j/), čo v obidvoch prípadoch tieto nedostatky sú zákonom sankcionované, že

poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. V takomto prípade by bolo povinnosťou dlžníka uhradiť
len poskytnutú istinu úveru. Aj keď v danom prípade je dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená na
osobitnom papieri, žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou, keď nedal priestor žalobcovi rozhodnúť
sa, či takúto dohodu podpíše alebo nepodpíše. Zástupca žalovaného žalobcu nijako neupozornil na to,
že čo predmetný inštitút znamená a obnáša. Podpisom sa dobrovoľne podrobil vykonávaniu zrážok bez

možnosti zabránenia ich vykonania a to napriek tomu, že sú veriteľom uplatňované aj z neprijateľných
zmluvných klauzúl (napr. poplatok upravený v bode 8 - dohoda o poskytnutí služby), ktorý bol súdmi
opakovane vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V konaní nebolo preukázané, že zmluvná
podmienka - Dohoda o zrážkach zo mzdy bola dojednaná individuálne“. Súd ďalej poukázal aj na zrejmý
nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalobcu s dohodou o zrážkach zo mzdy a konštatoval,

že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou a jeho praktiky je možné považovať za nekalé.
Vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neplatný právny úkon podľa § 34, § 37 ods. 1 a § 39 OZ.
Mal totiž za to, že dohoda musí obsahovať označenie nie hypotetickej pohľadávky, o uspokojenie ktorej
ide a výšku dohodnutých zrážok, ktoré v dohode chýbajú. Súd druhej inštancie si osvojil závery súdu
prvej inštancie. Zo spisu sp.zn. 15C/505/2015 vyplýva, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu

o vykonávanie zrážok zo mzdy listom zo dňa 17.03.2015, pričom súd uznesením č.k. 15C/505/2015-32
zo dňa 29.12.2015 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému, ale aj zamestnávateľovi
žalobcu zdržať sa vykonávania zrážok zo mzdy na základe predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy.

21. Súd prvej inštancie zároveň zisťoval, že žalobca má nesplatené záväzky z 13 úverových zmlúv a

okrem tejto žaloby uplatnil ten istý nárok na primerané finančné zadosťučinenie aj z iných úverových
zmlúv desiatich sporoch. Z úverovej zmluvy bola žalobcovi reálne vyplatená suma 1.350 Eur, keďže z
úveru vo výške 1.500 Eur mu bol započítaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 Eur. Žalobca
nevrátil ani len istinu úveru, keďže zaplatil len 491,94 Eur. Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru,
že sporná dohoda o zrážkach zo mzdy obsahuje osobitné náležitosti dohody v zmysle § 5a ods. 1 písm.

a) zákona č. 250/2007 Z.z. a ani v predchádzajúcom spore sa neuvádza, že by spomínaná dohoda mala
byť v rozpore s týmto zákonom. Preto vyvodil, že pokiaľ žalovaný dodržal zákonné ustanovenia a hoci
súd vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že dlžná suma nie je podrobená súdnej kontrole, a teda je daná
možnosť, že bude veriteľom uplatňovaná na základe neprijateľných klauzúl. Súd prvej inštancie mal za

to, že nemožno tento prístup žalovaného považovať za závažné porušenie práv spotrebiteľa.

22. S týmto názorom súdu prvej inštancie odvolací súd nesúhlasí. Pre správny výklad ust. § 3 ods. 5 veta
tretia zákona o ochrane spotrebiteľa je dôležité to, že je to spotrebiteľ kto úspešne uplatní spotrebiteľské
právo na súde v konaní, predmetom ktorého je posudzovanie spotrebiteľského právneho vzťahu, pričom

je nerozhodné, či je spotrebiteľ na strane žalobcu alebo žalovaného. Týmto spotrebiteľským právnym
vzťahom je súčasne dané, či aplikovaná právna norma je alebo nie je normou v zmysle ust. § 3 ods.
5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa. Spotrebiteľským právom je akákoľvek norma, ktorá sa v
konkrétnej veci na súde aplikuje, na spotrebiteľský právny vzťah, teda na vzťah medzi dodávateľom
a spotrebiteľom a dodávateľ ju vo vzťahu k spotrebiteľovi porušil. Uvedené jednoznačne vyplýva z

aplikačnej praxe súdov Slovenskej republiky. Ide aj o konania o neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy
alebo zdržania sa vykonávania týchto zrážok. Odvolací súd, tak ako žalobca vo svojom odvolaní,
poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp/89/2017 zo dňa 20.11.2017, kde súhlasí s
názorom súdu prvej inštancie, že Občiansky zákonník ako celok je predpisom v prospech spotrebiteľa,tedapredpisomnajehoochranu,čojezrejméajztoho,žeinakdispozitívneustanoveniasújednostranne
konventné tak, že sa od nich nemožno odkloniť v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka - zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona

v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo
osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie).
Teda v prejednávanej veci existuje tak porušenie Občianskeho zákonníka ako aj porušenie zákona č.
250/2007 Z.z. Uvedené je možné plne aplikovať aj v prejednávanej veci.

23. Odvolací súd vstúpil do úvahy súdu prvej inštancie, keď sám zvážil, že primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 50 Eur nepostačuje. Pri posudzovaní primeranosti odvolací súd zohľadnil
predovšetkým výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré sa snažil získať žalovaný, pričom rozhodovacia
prax súdov Slovenskej republiky obdobné konanie žalovaného vyhodnotil ako úmyselné s cieľom
získať majetkový prospech na úkor spotrebiteľa. Takto priznané finančné zadosťučinenie je zároveň
vyrovnaním ujmy žalobcu a satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť,

rovnako tak sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý protiprávne konal.

24. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 15C/505/2015,
ktorého odôvodnenie podrobnejšie popisuje v bode 20., z ktorého jednoznačne vyplýva, že podpisom
sa žalobca podrobil vykonávaniu zrážok bez možnosti zabránenia ich vykonania a to napriek tomu, že

sú veriteľom uplatňované aj z neprijateľných zmluvných kauzul, napríklad poplatok upravený v bode 8.-
dohoda o poskytnutí služby, ktorý bol súdmi opakovane vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V konaní nebolo preukázané, že by dohoda o zrážkach zo mzdy bola dojednaná individuálne. Až
následne poukázal na zrejmý nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalobcu s dohodou o
zrážkach zo mzdy, ale zároveň konštatoval, že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou a

jeho praktiky je možné považovať za nekalé. Preto na rozdiel od súdu prvej inštancie má odvolací
súd za to, že sa vo vzťahu k žalobcovi jednalo o závažné porušenie práv spotrebiteľa. Aj odvolací
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/389/2015, s ktorým
sa plne stotožňuje, že každá neplatnosť spotrebiteľského právneho úkonu spôsobená obchodníkom
je porušením spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie nezohľadnil podstatu uplatneného práva o

priznaní finančného zadosťučinenia, ktoré je nielen o náhrade ujmy, ale aj o odradení dodávateľa
od obdobných postupov. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako jedno z práv spotrebiteľa nebolo
v prejednávanej veci súdom prvej inštancie správne právne posúdené. Okolnosti uvádzané súdom
prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia môžu mať význam ako kritérium čo do výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, ale výška priznaná súdom prvej inštancie nepostačuje, a preto napadnutý rozsudok

bolo potrebné zmeniť, aby nebol v rozpore s princípom spravodlivého usporiadania veci týkajúcej sa
priznania finančného zadosťučinenia. Odvolací súd má za to, že pre poskytnutie ochrany stranám
tak, aby táto bola vyvážená, po zohľadnení skutočnosti, že skutočne žalobca vedie niekoľko sporov o
finančné zadosťučinenie bolo namieste priznať žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu
k žalovanému vo výške 250,- Eur.

25. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nad sumu
250,- Eur podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p.

26. Vo zvyšku zmenil rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 250,- Eur v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku v zmysle ust.§ 388 C.s.p.

27. Odvolací súd zmenil rozsudok i čo do výroku o trovách konania a vyslovil, že žalobca má nárok voči
žalovanému na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, avšak v zátvorke upresnil, že
sa jedná o prísudok, teda sumu, ktorá bola žalobcovi priznaná odvolacím súdom. Bude použitá ako

základ pre výpočet trov konania. Zároveň odvolací súd vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom rozsahu tiež z prísudku s tým, že o výške nároku
prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 255
ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§ 262ods.1,2 C.s.p. a ust.§ 396 ods.2 C.s.p.). Odvolací súd vychádzal z
toho, že rozhodnutie záviselo od úvahy súdu.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím súdom pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.