Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, May 9, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/24/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118010297

Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1118010297.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci
obžalovaného O. G., pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 odsek 1 písmeno b/ Trestného
zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.05.2019 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

bžalovaný:

O. Z. narodený XX.XX.XXXX v A., trvale bytom N., XX,,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

dňa 15.03.2017 v čase od 10:08 hodiny do 10:15 hodiny počas telefonického rozhovoru z presne
nezistenéhomiesta,zmobilnéhotelefónnehočíslaXXX,naslužobnételefónnečíslo+421XXXXXXXXX

Odboru kontroly a sťažností KR PZ v Bratislave, s O.. O. N. tejto na adresu poškodeného O. G. a
poškodeného F. X z dôvodu, že títo voči obvinenému vykonali ako príslušníci PZ v minulosti služobný
zákrok, mimo iné povedal, že on „bude veci riešiť ináč, po svojom, že si na nich počká a bude to riešiť z
očí do očí, pôjdu do piče, do hrobu a zmláti ich oceľovou tyčou“, pričom toto jeho konanie bolo spôsobilé
vzbudiť v poškodených obavu z realizácie jeho tvrdení,

t e d a

- sa inému vyhrážal ublížením na zdraví pre výkon právomoci verejného činiteľa,

č í m s p á c h a l

- prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 odsek X písmeno b/ Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 324 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obvinenému výkon uloženého trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona súd určuje obvinenému skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť)
mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 27.04.2018 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 25.04.2018, č. k. 3 Pv 244/17/1101-31 na obvineného O. G., pre prečin útoku na
verejného činiteľa podľa § 324 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na

skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby (po podaní odporu proti vydanému trestnému rozkazu zo strany
obvineného) nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo obžalovaný O. G. urobil
vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je nevinný zo spáchania skutku

uvedeného v obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanýchO.G., výsluchom svedkov -
poškodenýchF. a O., prečítaním zápisníc o výsluchoch svedkýň I. a X z prípravného konania postupom
podľa § 263 odsek 2 Trestného poriadku (so súhlasom obžalovaného a prokurátora), ako aj čítaním
listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to úradného záznamu zo dňa 15.03.2017
v prípustnom rozsahu (dátum, meno a priezvisko osoby, ktorá ho vyhotovila, podpis a hlavička),

správy o výsledku objasňovania priestupku, záznamu o predvedení, hlásenia o použití donucovacieho
prostriedku, odpovedi k žiadosti o poskytnutie informácií, evidencie telefónneho čísla, výpisu zoznamu
páchateľov, výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpovedí
na lustrácie v GP, v STA, v registri priestupkov a odpisu registra trestov obžalovaného.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal,
napĺňa všetky zákonné znaky stíhaného trestného činu - prečinu útoku na verejného činiteľa podľa §

324 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona a že tento skutok spáchal práve obžalovaný O. G..

K výroku o vine

Obžalovaný O. G. vinu za spáchaný skutok od začiatku popieral. Na hlavnom pojednávaní síce potvrdil,

že z uvedeného telefónneho čísla v ten deň telefonoval, avšak žiadna vyrážka z jeho strany nezaznela.
Svoju obhajobu založil v podstate na tom, že pani N. telefonoval z dôvodu, že si neplní svoje zákonné
povinnosti, keď vyhodnotila jeho sťažnosť na postup príslušníkov Policajného zboru, ktorí ho napadli,
ako nedôvodnú bez toho, aby ho vypočula. Nič z toho, čo je obsahom obžaloby, neuviedol. Obžalovaný
ďalej poukazoval na to, že ho zbili dvaja príslušníci Policajného zboru - poškodení, pričom zdravotné

problémy nimi spôsobené má mať doteraz. Taktiež sa bránil tým, že policajt nikdy nebude vypovedať
voči svojím kolegom a v tomto smere spochybňoval tvrdenie svedkyne N., ktorá podľa obžalovaného
vypovedala o uvedených skutočnostiach iba na základe toho, že sa sťažoval na to, že je nečinná. Vo
vzťahu k poškodeným uviedol, že to boli príslušníci Policajného zboru, ktorí ho napadli a na ktorých
podával sťažnosť. Napokon obžalovaný namietal aj procesnú použiteľnosť jeho výpovede uskutočnenej

v procesnom postavení svedka a na tom základe aj použiteľnosť získanej hlasovej vzorky a na to
nadväzujúcej rekognície osoby z hlasovej nahrávky.

S výnimkou naposledy uvedenej obžalovaným namietanej skutočnosti sa inak súd s predmetnými
obhajobnými tvrdeniami obžalovaného nemohol stotožniť, nakoľko výsledky vyplývajúce z procesu

dokazovania ich jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez najmenších rozumných pochybností vylučujú
akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovaného za spáchaný skutok. Na základe
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno konštatovať vzájomnú obsahovú zhodu
vo veci vykonaných dôkazov, resp. ich obsahovú nadväznosť a ich vzájomné dopĺňanie sa. Po ich
vyhodnotení bolo možné vylúčiť akékoľvek pochybnosti o vine obžalovaného za spáchaný skutok.Pokiaľ ide o získanie hlasovej vzorky obžalovaného z jeho výpovede uskutočnenej v procesnom
postavení svedka považuje súd za potrebné zdôrazniť, že v tomto smere nie je možné postup orgánov
činných v trestnom konaní akceptovať vzhľadom na jeho zjavnú nezákonnosť. V danom prípade totiž

orgány činné v trestnom konaní (poverený príslušník PZ) pristúpili k výsluchu O. G. ako svedka
po tom, čo bolo uznesenie povereného príslušníka PZ o vznesení obvinenia zo dňa 15.08.2017
zrušené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 17.08.2017, č. k. 3 Pv
244/17/1101-7. Za daného stavu nie je možné získať hlasovú vzorku od v tomto čase formálno-právne
iba podozrivej osoby postupom podľa § 133 odsek 2 Trestného poriadku, teda „vtiahnutím takej osoby“

do procesného postavenia svedka, a to za účelom získania dôkazu na to, aby bolo možné takej osobe
opätovne vzniesť obvinenie. V takomto prípade by bolo žiadúce a aj potrebné sa analogicky opierať o
ustanovenie § 123 odsek 2 Trestného poriadku, ktoré výslovne zakazuje akýkoľvek spôsob donútenia
obvineného k poskytnutiu hlasovej vzorky, ako aj o všeobecne uznávaný princíp zákazu donucovania k
sebaobviňovaniu. Inak povedané, nie je možné vo vzťahu k podozrivej osobe získať hlasovú vzorku cez
jej procesné postavenie svedka za účelom získania dôkazu svedčiaceho v neprospech takejto osoby

a v tomto smere využívať aj možnosť donútenia prostredníctvom ukladania poriadkových pokút podľa
§ 70 odsek 1 Trestného poriadku. Je potrebné mať na zreteli, že získaním hlasovej vzorky od svedka
sa primárne sledujú úplne iné prípady, nie získanie usvedčujúceho dôkazu proti takémuto svedkovi.
To je dané už zmieneným všeobecne akceptovaným princípom zákazu donucovania k sebaobvineniu
(nemo tenetur se ipsum accusare) a pokiaľ ide o svedka, je táto zásada premietnutá aj do jeho práva

odoprieť vypovedať z dôvodu podľa § 130 odsek 2 Trestného poriadku. Opačný prístup by viedol
k paradoxnej situácii, že hoci by svedok uviedol, že odopiera vypovedať z dôvodu, že by si mohol
privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania, práve takéto vyjadrenie by mohlo slúžiť ako hlasová vzorka
a ako dôkaz v jeho neprospech najmä v prípadoch verbálnych trestných činov, resp. trestných činov,
ktorých je možné sa dopustiť aj verbálne. Je zjavné, že takýto postup nemôže byť pre účely trestného

konania prípustný. Takémuto záveru napokon nasvedčuje aj samotný postup dozorujúceho prokurátora
v danej trestnej veci, ktorý svojím uznesením zrušil uznesenie povereného príslušníka PZ o uložení
poriadkovej pokuty, ktorou si vynucoval splnenie povinnosti podľa § 133 odsek 2 Trestného poriadku,
pričom dôvodom tohto zrušujúceho uznesenia bol ten fakt, že podozrivým zo spáchania stíhaného
trestného činu je práve O. G., ktorého tak nie je možné pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty nútiť

aktívne prispievať k sebaobviňovaniu poskytnutím hlasovej vzorky.

Za pravdu je potrebné dať obžalovanému aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že poverený príslušník
Policajného zboru po tom, čo ako svedok uviedol, že nerozumie poučeniu, vôbec nemal pokračovať v
jeho výsluchu bez toho, aby sa snažil obžalovanému poučenie náležite vysvetliť.

Na základe uvedeného súd odmietol vykonať prokurátorom navrhnutý dôkaz prečítaním zápisnice o
rekognícii osoby z hlasovej nahrávky, nakoľko takýto dôkaz nebol získaný zákonným spôsobom a z
tohto dôvodu odmietol aj návrh obžalovaného na vykonanie dôkazu jeho výsluchom k okolnostiam
vzťahujúcim sa k jeho výsluchu v procesnom postavení svedka. Ďalšie iné návrhy na dokazovanie

procesné strany nemali, o čom svedčí zápisnica o hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.05.2019.

Vyššie prezentované úvahy a závery súdu však s ohľadom na dôkaznú situáciu nemajú žiaden vplyv na
otázku viny obžalovaného za spáchaný skutok.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné poukázať na to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní
sám potvrdil, že to bol on, kto v inkriminovaný čas volal z uvedeného telefónneho čísla svedkyni O..
N., čím stráca na význame dokazovanie tejto skutočnosti na základe zápisnice o rekognícii osoby
z hlasovej nahrávky (a teda aj otázka použiteľnosti takéhoto dôkazu na hlavnom pojednávaní). Toto
tvrdenie obžalovaného je podporené aj evidenciou predmetného telefónneho čísla na jeho osobu a

výpoveďou svedkyne O.. O. N., ktorá uviedla, že volajúca osoba sa predstavila ako O. G., pričom tohto
opoznala podľa hlasu, nakoľko jej už v minulosti volal z dôvodu služobnej činnosti v súvislosti s jeho
sťažnosťou na postup policajtov, ktorú ona prešetrovala.

V danom prípade tak pre meritórne rozhodnutie bolo podstatným posúdenie, či sa obžalovaný v rámci

uvedenéhotelefonickéhorozhovoruvyjadrovaltakýmspôsobomaztakéhodôvodu,akojetouvedeného
v skutkovej vete podanej obžaloby.V tejto súvislosti súd uvádza, že nemal žiaden ani najmenší dôvod spochybňovať výpoveď svedkyne O..
O. N., v rámci ktorej táto vypovedala v tom smere, že obžalovaný jej počas telefonátu (ktorý prevzala
svedkyňaO..I.Y.anáslednehoodovzdalasvedkyniN.)najskôruviedol,ženesúhlasístým,akouzavrela

jeho sťažnosť a následne dodal, že keď to nevyriešila ona, tak to vyrieši on sám, po svojom, pričom
doslova povedal, že obidvoch policajtov si počká, dobije ich, pôjdu do piče, do hrobu a potom budú mať
dôkaz. Následne po pár minútach telefonoval znova, pričom vrieskal a zopakoval vyhrážky uvedené v
prvom telefonáte a tiež dodal, že ich zmláti oceľovou tyčou.

Súd z vykonaného dokazovania nezistil žiadnu skutočnosť, prečo by menovaná svedkyňa o uvedených
rozhodných skutočnostiach vypovedala nepravdivo. Jej výpoveď pritom bola potvrdená výpoveďou
svedkyne O.. I. Y., ktorá v rámci svojho výsluchu v prípravnom konaní uviedla, že svedkyňa N.
musela obžalovaného upozorniť, aby ju nechal dohovoriť a aby jej neskákal do reči, pričom následne
bolo na nej vidno, že je z obsahu telefonátu prekvapená. Po ukončení telefonátu jej zopakovala
slová obžalovaného, ktorý jej uviedol, že si na policajtov počká, že ich železnou tyčou zbije alebo

dobije. Povedala jej toho viacej, ale konkrétne toto si zapamätala. Slová obžalovaného svedkyňa Z.
evidentne brala vážne, nakoľko o obsahu telefonátu ihneď spísala úradný záznam a informovala o
ňom nadriadeného. Svedkyňa XX.XX.XXXX tiež potvrdila, že obžalovaný sa už počas rozhovoru s ňou
prejavoval vyšším tónom hlasu, bol vytočený a podráždený.

Vyššie uvedené skutočnosti sú potvrdzované aj samotným úradným záznamom zo dňa 15.03.2017
(ktorý síce nemôže slúžiť ako dôkaz pokiaľ ide o skutočnosti tvoriace jeho obsah, avšak nepochybne
má význam s ohľadom na dátum jeho spísania a meno osoby, ktorá ho vyhotovila).

V súvislosti s menovanými svedkyňami a skutočnosťami vyplývajúcimi z ich výpovede súd uvádza,

že nie je zrejmé, na základe čoho a z akého dôvodu by si obe svedkyne úmyselne vymysleli obsah
predmetného telefonického rozhovoru s obžalovaným a aby sa tak vystavovali aj riziku prípadného
stíhania pre trestný čin krivého obvinenia. Ani samotné sťažovanie sa na postup O.. N. nedáva žiaden
podklad pre čo i len domnienku, že by si menovaná príslušníčka Policajného zboru obsah telefonického
rozhovoru s obžalovaným vymyslela. V danom prípade nemá žiaden logický základ ani obhajobná snaha

obžalovaného spochybniť menované svedkyne s poukazom na to, že príslušníci Policajného zboru nikdy
nebudúvypovedaťprotisvojimkolegom,nakoľkovdanomprípademenovanésvedkynenevypovedalivo
vzťahu k svojím kolegom (aby vypovedali v ich prospech, aby ich kryli a pod.), ale primárne vo vzťahu k
obžalovanému a jeho konaniu. Ani samotný obsah predmetného telefonického rozhovoru nedáva žiaden
podklad pre úvahu, že by svedkyňa N. a svedkyňa Y. vypovedali v rozpore so skutočnosťou a že by

použili, resp. že by si vymysleli práve takú formuláciu slov verbálneho prejavu obžalovaného O. G., aká
je uvedené v podanej obžalobe.

Napokon súd poukazuje tiež na to, že medzi menovanými svedkyňami ako príslušníčkami Policajného
zboru a poškodenými F. G. a O. G., taktiež príslušníkmi Policajného zboru, nebol zistený žiadny taký

kolegiálny prípadne iný vzťah, na základe čoho by bolo možné vôbec uvažovať o tom, že by menované
svedkyne mali dôvod vypovedať v danej trestnej veci nepravdivo. Svedok F. G. pritom výslovne uviedol,
že O.. R. nepozná a svedkyňu O.. N. pozná len z videnia, nakoľko táto príslušníčka Policajného zboru
mu neskôr oznamovala, že obžalovaný volal na policajného telefónne číslo s daným obsahom. Pritom im
to oznamovala asi až mesiac po uvedenom telefonáte, čo poškodení dokonca nepovažovali za náležité,

keďže by si mohli už skôr dávať väčší pozor. Ani v tomto smere niet žiaden dôvod sa domnievať, že by sa
menovaný svedok snažil zavádzať ohľadne tejto skutočnosti, nakoľko táto by bola ľahko a jednoduchým
spôsobom zistiteľná a overiteľná.

Vykonanýmdokazovanímbolotaktiežpreukázané,žeobžalovanýsavrámcipredmetnéhotelefonického

rozhovoru vyhrážal poškodeným v súvislosti s ich služobnou činnosťou, kedy v minulosti vykonali
voči nemu služobný zákrok. Táto okolnosť vyplýva z už uvedenej výpovede svedkyne Mgr. N.,
z ktorej je zrejmé, že obžalovaný sa mal poškodeným vyhrážať práve z dôvodu ich konania pri
vykonávaní služobného zákroku, pričom jej výpoveď je dostatočne podopretá aj výpoveďami samotných
poškodených F. G. a O. G., ako aj správou o objasňovaní priestupku, ktorý mal byť spáchaný dňa

29.11.2016 a ďalšími listinami vzťahujúcimi sa k danému služobnému zákroku.Obžalovaný sa v rámci svojich obhajobných tvrdení snažil poukázať tiež na to, že poškodení ho pri
vykonávaní služobného zákroku bezdôvodne zbili, pričom ani nemali dôvod voči nemu služobný zákrok
vykonávať.

Takéto tvrdenie obžalovaného nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Obaja poškodení zhodne
a presvedčivo popísali správanie obžalovaného pri vedení motorového vozidla, na základe ktorého sa ho
rozhodli skontrolovať (pri riešení iného vodiča na nich obžalovaný trúbil a cez otvorené okienko na nich
vulgárne nadával), ako aj jeho následné správanie pri snahe o zistenie, resp. kontrole jeho totožnosti. Z

ich výpovedí je zrejmé, že obžalovaný nespolupracoval pri riešení priestupku, odmietol preukázať svoju
totožnosť a vystúpiť z vozidla, na základe čoho vykonali voči nemu služobný zákrok a predviedli ho na
oddelenie za použitia donucovacích prostriedkov (putá, hmaty a chvaty). Obaja poškodení - príslušníci
Policajného zboru poukázali na to, že obžalovaný sa neustále správal arogantne, pričom im nadával za
súčasného použitia nejakých vyhrážok voči nim.

Ich výpovede majú oporu v správe o objasňovaní priestupku, ako aj v zázname o predvedení osoby a
v hlásení o použití donucovacích prostriedkov.

Na podklade takto zistených skutočností má súd za preukázané, že poškodení ako príslušníci
Policajného zboru (osoby v služobnom pomere) vykonávali služobný zákrok v medziach a spôsobom

upravených zákonom, čím sa podieľali na plnení úloh spoločnosti a štátu a používali pritom právomoc,
ktorá im bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená, čím evidentne zastávali postavenie
verejného činiteľa (§ 128 odsek 1 Trestného zákona). Zo žiadneho z vykonaných dôkazov ani v
náznakoch nevyplývajú také skutočnosti, aké prezentoval obžalovaný, na základe čoho by vôbec bolo
možné uvažovať o tom, že by poškodení z dôvodu prekročenia svojich právomoci nemali požívať

ochranu verejného činiteľa. Obhajobné tvrdenia obžalovaného v tomto smere nemajú ani žiaden
racionálny základ, nakoľko ak by poškodení mali konať v zmysle vyjadrenia obžalovaného, nemali by
dôvodhonáslednepredvádzaťnapolicajnéhooddelenie.Taktiežsiasiťažkomožnorozumnepredstaviť,
že by poškodení ako príslušníci Policajného zboru mali zbiť obžalovaného (teda dopustiť sa konania
mimo rámca použitia donucovacích prostriedkov) počas dňa o 16:40 hodine na takom verejnom mieste

ako je Legionárska ulica, kde by boli vystavení značnému riziku možnosti zaznamenania ich konania
zo strany viacerých svedkov, a to dokonca aj za použitia rôznych druhov záznamových zariadení.
Takýmto tvrdeniam obžalovaného chýba elementárna logika, čomu napokon nasvedčuje tiež ten fakt,
že poškodení obžalovaného predtým nepoznali (táto skutočnosť ani nebola sporná) a nemohli tak mať
ani motív na to, aby sa na obžalovaného (jeho konanie) zamerali z nejakého iného dôvodu, než je

vykonávanie služobných povinností.

Naopak,zobsahuspisuazvykonanýchdôkazovjenepochybné,žejetopráveobžalovaný,ktorýmáistý
vnútorný osobný problém s príslušníkmi Policajného zboru, čo sa podľa výpovede poškodeného F. G.
prejavilo aj vo vyjadrení priateľky brata obžalovaného (ktorí ho boli vyzdvihnúť na obvodnom oddelení),

ktorá uviedla, že obžalovaný mal mať s políciou problémy už aj v minulosti a že si obžalovaný myslí, že
ho polícia prenasleduje, pričom nešlo o prvý prípad, čo sa niečo podobné stalo.

Pokiaľ ide o snahu obhajoby spochybniť výpovede poškodených s poukazom na ich tvrdenia ohľadne
použitia monitorovacieho systému SOITRON súd uvádza, že tieto tvrdenia sú vzájomne rozporné

iba v tom smere, že poškodený G. uviedol, že ich služobné motorové vozidlo bolo vybavené týmto
systémom, pričom poškodený G. uviedol, že si nespomína, resp. že si skôr myslí, že priestupok
spáchaný obžalovaným nebol týmto systémom zaznamenaný, a to z dôvodu, že nevie, či tento systém
bol v aute zabudovaný (nešlo teda o také kategorické vyjadrenie naposledy menovaného svedka, ako
sa to obhajoba snažila vsunúť do otázky na poškodeného G.). Okrem toho, nejde o žiaden taký rozpor,

ktorý by bol spôsobilý akokoľvek devalvovať výpovede týchto svedkov - poškodených, pričom tento
rozpor môže byť podmienený odstupom času, počas ktorého poškodení nepochybne vykonávali viac
služobných zákrokov za použitia služobného motorového vozidla.

Napokon súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď konanie o priestupku, ktorého spáchanie malo

viesť poškodených k vykonaniu služobného zákroku, bolo zastavené, nemá táto skutočnosť žiaden
právny význam z hľadiska posudzovania konania obžalovaného. Na vykonanie služobného zákroku
totiž postačuje podozrenie zo spáchania priestupku, aj keď by sa následne jeho spáchanie v konaní o
priestupku nepreukázalo, resp. by bolo takéto konanie právoplatne skončené inak, ako uznaním vinyzo spáchania priestupku. Inak povedané, aj keď by sa kontrolovaná osoba domnievala, že sa žiadneho
priestupku nedopustila, je povinná rešpektovať výzvu príslušníkov Policajného zboru na preukázanie
totožnosti a prípadne ďalšie úkony spojené s preverovaním dôvodnosti podozrenia zo spáchania

priestupku.Zvykonanýchdôkazovpritomnepochybnevyplýva,žeobžalovanýbolnaobvodnéoddelenie
Policajného zboru predvedený práve z dôvodu, že odmietol preukázať svoju totožnosť a absolútne v
nijakom smere neposkytoval potrebnú súčinnosť.

Na základe všetkých zistených skutočností možno bez akýchkoľvek rozumných pochybností

konštatovať, že skutok popísaný v obžalobe sa stal, tento spáchal obžalovaný a tento skutok napĺňa
všetky zákonné znaky prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 odsek 1 písmeno b/ Trestného
zákona. Vo vzťahu k zavineniu súd ešte dopĺňa, že u obžalovaného G.bolo preukázané úmyselné
zavinenie, a to vo forme priameho úmyslu (§ 15 písmeno a/ Trestného zákona), čo dokumentuje
preukázaný spôsob spáchania činu a ostatné preukázané objektívne skutočnosti, ktoré akýkoľvek iný
záver, t. j. o inej forme zavinenia, vylučujú.

Pri stíhanom prečine súd skúmal aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu uplatňovaný ako
materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých skutočností spadajúcich
pod kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z požiadavky, že skutočnosti
predpokladané v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho,

aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Na tomto základe dospel
súd k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný
stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, t. j. stupeň vyšší než nepatrný. Tento záver
vyplýva z vyššie popísaných skutočností vzťahujúcich sa na spôsob vykonania činu a jeho následok,
ako aj z popísaných okolností, za ktorých bol čin spáchaný, miery zavinenia a aj pohnútky, ktoré súd na

tomto mieste nepovažuje za potrebné duplicitne uvádzať. Všetky v tomto smere rozhodné skutočnosti
vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči
páchateľovi (obžalovanému) trestnú zodpovednosť.

K výroku o treste

V súvislosti s výrokom o treste súd poznamenáva, že pri ukladaní trestu vychádzal z účelu trestu
vyjadrenéhov§34odsek1Trestnéhozákona,vzmyslektoréhotrestmázabezpečiťochranuspoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho

výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom súčasne prihliadal aj na ostatné
Trestným zákonom upravené zásady pre ukladanie trestov.

Z tohto hľadiska súd mohol uložiť trest odňatia slobody vo výmere ustanovenej Trestným zákonom (§

34 odsek 2 Trestného zákona). Ďalej bol súd povinný prihliadať najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy (§ 34 odsek 4 Trestného zákona).

V súvislosti s výrokom o treste bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 4 Trestného

zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi
nimi. Z tohto hľadiska súd uvádza, že u obžalovaného O. G. nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť
predpokladanú v § 36 Trestného zákona, ako ani žiadnu z priťažujúcich okolností upravených v § 37
Trestného zákona. V tejto súvislosti súd uvádza, že hoci má obžalovaný v odpise registra trestov 4
záznamy o predchádzajúcich odsúdeniach za rôzne trestné činy, na tieto súd nemohol prihliadať ako

na priťažujúcu okolnosť, nakoľko vo všetkých prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Na
druhej strane však súd nepriznal obžalovanému O. G. ani poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu vo vedení
riadneho života, nakoľko ani zahladené odsúdenia evidentne nemôžu viesť k takémuto záveru. Na
základe uvedeného pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nedošlo u obžalovaného k
úprave trestnej sadzby postupom § 38 odsek 3 alebo 4 Trestného zákona, ktorá tak v zmysle § 324

odsek 1 Trestného zákona predstavuje rozpätie 0 až 3 roky.

Pokiaľ ide o konkrétny druh a výmeru trestu súd uvádza, že alternatívny druh trestu v nijakom smere
nespojený s trestom odňatia slobody neprichádzal u obžalovaného do úvahy, a to práve so zreteľomna už uvedený spôsob spáchania činu a okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný v spojení s nekritickým
postojom obžalovaného k spáchanému trestnému činu, pričom súd nemohol neprihliadať aj na zmienený
osobný postoj obžalovaného k príslušníkom Policajného zboru. Preukázané konanie obžalovaného,

ktorý sa poškodeným - príslušníkom Policajného zboru vyhrážal spôsobom popísaným v skutkovej vete
tohto rozsudku v súvislosti s výkonom ich právomoci ako verejných činiteľov, pričom už počas výkonu
služobného zákroku sa voči nim správal spôsobom, ktorý nie je možné tolerovať, rovnako ako ani jeho
správanie, ktoré služobnému zákroku bezprostredne predchádzalo, si zjavne vyžaduje uloženie trestu
odňatia slobody, aj keď s podmienečným odkladom jeho výkonu. K tomu napokon pristupuje ten fakt, že

obžalovaný už bol v minulosti viackrát súdne trestaný, čo poukazuje na samotnú osobu obžalovaného,
pričom v tomto smere súd dodáva, že aj na zahladené odsúdenia je možné prihliadať pri výmere trestu
(v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby) práve so zreteľom na posudzovanie osoby páchateľa,
nakoľko fikciu neodsúdenia nemožno spájať s fikciou nespáchania trestného činu, keďže ide o dve rôzne
právne skutočnosti s rôznymi právnymi dôsledkami.

V tomto smere možno preto uzavrieť, že alternatívny druh trestu vo vzťahu k trestu odňatia slobody
by nezohľadňoval predovšetkým preventívnu funkciu, a to tak individuálnu ako aj generálnu (vo vzťahu
k budúcim možným potenciálnym páchateľom rovnakých alebo obdobných trestných činov), avšak
ani funkciu výchovnú, ochrannú a represívnu (z hľadiska zásady jednoty prevencie a represie), a v
konečnom dôsledku by sa vymykal účelu trestu vrátane jeho difamačného účinku (vyjadrenie morálneho

odsúdenia páchateľa spoločnosťou).

Na uvedenom základe preto súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov,
pričom však nepovažoval priamy výkon tohto druhu trestu za nevyhnutný, keďže od roku 2009 sa
obžalovaný nedopustil závažnejšieho protiprávneho konania a možno preto odôvodnene očakávať, že

účel trestu bude naplnený aj podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody. Uvedený trest
odňatia slobody podľa názoru súdu zodpovedá povahe a závažnosti skutku v zmysle vyššie uvedeného
a možno očakávať, že povedie k naplneniu všetkých do úvahy prichádzajúcich funkcií trestu.

Pokiaľ ide o skúšobnú dobu, túto súd oproti pôvodne vydanému trestnému rozkazu skrátil o pol roka a

teda ju stanovil na dobu 18 mesiacov, nakoľko s odstupom času považoval takúto dĺžku skúšobnej doby
za primeranú, prihliadajúc tiež na ten fakt, že obžalovaný sa od spáchania činu nemal dopustiť žiadneho
ďalšieho skutku napĺňajúceho zákonné znaky niektorého trestného činu.

Sumarizujúc prezentované úvahy súd konštatuje, že uvedený trest bude dostatočným mementom

pre obžalovaného v tom smere, že sa v budúcnosti vyvaruje akéhokoľvek obdobného alebo iného
protiprávneho konania, že si uvedomí dôsledky svojho konania a bude ho viesť k tomu, aby viedol riadny
život. To bude môcť preukázať práve počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto

rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na
Okresný súd Bratislava I. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj
príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Poškodený

môže podať odvolanie iba proti výroku rozsudku o náhrade škody.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.