Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 9, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/50/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010191
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5813010191.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr.
Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. novembra 2016 v
Žiline,oodvolaníobžalovanéhoIng.Y.X.protirozsudkuOkresnéhosúduNámestovo,sp.zn.6T/64/2013
zo dňa 15.4.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Ing. Y. X. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím bol obžalovaný Ing. Y. X. uznaný vinným z pokračovacieho zločinu vydierania
podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), g), h) Tr. zák.
a ustanovenie § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené v bode 1/, 2/
napadnutého rozsudku a z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené pod bodom 1/ až 4/ napadnutého

rozhodnutia. Za toto konanie mu bol podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2
Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4
roky s tým, že podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom

pojednávaní. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 15.6.2016, odvolanie prostredníctvom
obhajcu písomne odôvodnil. Uviedol, že okresný súd už raz vo veci rozhodol, a to rozsudkom zo dňa
13.1.2015, kedy ho podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil. Po vrátení veci a doslovnom „usmernení“
zo strany krajského súdu ako má súd vo veci rozhodnúť, okresný súd nevykonal vo veci žiadne nové
dôkazy, len prečítal zápisnice z predchádzajúcich pojednávaní a napriek tomu, že obhajoba podala
návrh na doplnenie dokazovania, okresný súd pri nezmenenom skutkovom stave a dôkaznej situácii

vydal rozsudok, ktorým dôkazy, ktoré v pôvodnom rozsudku vyhodnotil v jeho prospech a ktoré slúžili
na jeho oslobodenie, v novom konaní vyhodnotil v jeho neprospech a uznal ho vinným. Ďalej dôvodil
tým, že v prípade, ak súd uzná obžalovaného vinným z trestného činu, musí pri tomto rozhodnutí
vychádzať predovšetkým z vykonaného dokazovania a z vnútorného presvedčenia, že dôkazy sú
takého charakteru, ktoré odôvodňujú výrok o uznaní viny. V tejto súvislosti obhajoba poukazovala
na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 6Tdo/27/2012 zo dňa 16.8.2012, v ktorom sa okrem iného

uvádza, že rozhodnutie nadriadeného súdu nemôže byť v takom smere, že úplne odníme priestor pre
hodnotenie dôkazov podľa vlastného uváženia a absolútne predurčí, ako má vo veci samej súd nižšieho
stupňa rozhodnúť. Súd nižšieho stupňa nemôže bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, výlučne
iba na základe opätovného oboznámenia obsahu spisu obžalovaného odsúdiť. Podľa obhajoby ide o
totožný prípad a postup aj v tejto trestnej veci. Obžalovaný bol najskôr oslobodený a po zrušení veci
nadriadeným súdom, súd prvého stupňa len prečítal zápisnice z predchádzajúcich pojednávaní. Žiadne

doplnenie dokazovania nevykonal a vyniesol odsudzujúci rozsudok. V rámci vykonaného dokazovania
bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný ako riaditeľ Správy katastra Tvrdošín písomne emailomz 28.3.2011, resp. písomnosťami z 3.5.2011 a z 28.6.2011 ukladal poškodenej JUDr. Y. opakovane
úlohu, aby vydala rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky Krajského súdu Žilina, sp.zn. 29Sp/25/2009
a sp.zn. 29Sp/23/2009. Týmito rozsudkami boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia v dotknutých

katastrálnych konaniach, v ktorých správa katastra rozhodla o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho
práva, pričom aktuálny právny stav v týchto konaniach bol taký, že poškodená JUDr. Y. dňa 21.1.2011
prerušila konanie, čo odôvodňovala tým, že je potrebné vyriešiť predbežnú otázku, či o konkrétnych
nehnuteľnostiach boli ukončené reštitučné konania. Odvolateľ ďalej uviedol, že v týchto pokynoch
poškodenú Y. len informoval, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej

disciplíny, pritom nebol predložený žiadny dôkaz, že by sa touto písomnosťou, resp. e-mailom snažil
vydierať poškodenú pod stratou zamestnania. Tiež bolo emailovou komunikáciou preukázané, že až
na žiadosť poškodenej zo dňa 29.4.2011 reagoval ako riaditeľ správy katastra tak, že jej opakovane
uložil vydať rozhodnutie v nadväznosti na uvedené rozsudky Krajského súdu Žilina. Ani následná
komunikácia medzi ním a poškodenou nebola v žiadnom takom smere, kde by uviedol aké rozhodnutie
má poškodená vydať, a to až do dňa 28.6.2011, kedy na opakovanú žiadosť poškodenej ju usmernil, aby

v prerušených konaniach vydala rozhodnutie o povolení vkladu. Pritom si bol vedomý, že proti takémuto
rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok, ktorý môžu účastníci konania využiť. Jeho snahou bolo
len to, aby v týchto tzv. „starých veciach“ bolo vydané zákonné rozhodnutie a tieto konania neboli
prerušené, nakoľko účastníci týchto konaní sa dožadovali u neho ako riadiaceho pracovníka nápravy
a poukazovali na nečinnosť poškodenej s tým, že vo veciach sa účelovým spôsobom nekoná. Podľa

obhajoby takéto konanie obžalovaného nemožno právne kvalifikovať pod skutkovú podstatu zločinu
vydierania už aj z toho dôvodu, že poškodená ako právnicky vzdelaná osoba si bola veľmi dobre
vedomá, že obžalovaný ju nemôže zbaviť zamestnania, nakoľko s takouto právomocou nedisponoval
a jedine čo mohol urobiť voči nej, bolo podať návrh na disciplinárne riešenie. Podľa zákona o štátnej
službe riaditeľ správy katastra nie je osobou oprávnenou riešiť ukončenie štátnozamestnaneckého

pomeru a v prípade, že podriadený pracovník poruší pracovnú disciplínu je oprávnený podať podnet
na disciplinárne konanie, pričom disciplinárne konanie pripravuje osobný úrad Krajského úradu v
Žiline. Teda riaditeľ správy katastra nemal dosah na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s
poškodenou, čím bola jednoznačne preukázaná nedôvodnosť obžaloby, že pod hrozbou reálnej straty
zamestnania opakovane ukladal poškodenej pokyny. Samotné oznámenia, že bude považovať jej

konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny ešte neznamená, že k porušeniu pracovnej disciplíny
došlo. Obhajoba ďalej dôvodila tým, že aj keď obžalovaný usmernil poškodenú v tom smere aké
rozhodnutie by mala vydať, toto jeho konanie jednoznačne nenapĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu
vydierania, ale ide len o porušenie práv štátneho zamestnanca tak, ako má na mysli ustanovenie §
65 Zákona o štátnej službe. Poškodená absolútne nemala dôvod obávať sa straty zamestnania z jeho

strany, pretože toto nebolo v jeho kompetencii ako riaditeľa správy katastra, naviac ani dokazovaním
nebolo preukázané, že by sa jej vyhrážal stratou zamestnania. Opakovane len uvádzal, že nesplnenie
úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Takéto jeho vyjadrenie nemožno
považovať za povahu inej ťažkej ujmy, tak ako má na mysli skutková podstata zločinu vydierania. V
konečnom dôsledku aj samotný postup Krajského úradu v Žiline, čo sa týka menovania poškodenej

do funkcie vedúceho oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam, len potvrdzuje skutočnosť, že riešenie
otázok štátnozamestnaneckého pomeru bolo v kompetencii služobného úradu a jednoznačne nebolo
v kompetencii jeho. Hrozba ťažkej ujmy v konkrétnom danom prípade v osobe poškodenej absolútne
absentovala, pretože ide o osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním a ako taká musela byť
presvedčená, že iba prednosta katastrálneho úradu ako vedúci služobného úradu plní úlohy spojené

s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov, čo v danom prípade nebol on, ale svedok JUDr. U..
Podľa obhajoby v žiadnom prípade nemožno trestné právo používať na riešenie pracovnoprávnych
vzťahov, ktoré zjavne presahujú ich rámec. Trestný postih má byť najkrajnejším prípadom a aj keď
došlo k neoprávnenému konaniu obžalovaného, jeho úmyslom nebolo zasahovať do rozhodovacej
právomoci poškodenej, ale jeho úmyslom bolo odstrániť neodôvodnené prerušenie vkladového konania.

Súd v danom prípade absolútne pochybil, keď nevyhodnotil postup poškodenej ako nezákonný, keď
dňa 21.1.2011 prerušila vkladové konania, pričom ako dôvod uviedla riešenie predbežnej otázky, pokiaľ
sa týka reštitučného konania predmetných nehnuteľností. V rozhodnom čase, teda v čase prerušenia
žiadnu predbežnú otázku neriešila, resp. nevedela toto hodnoverným spôsobom preukázať, pretože
až v marci 2011 na jeho podnet sa písomne obrátila na pozemkový úrad, či v daných veciach bolo

ukončené reštitučné konanie. Ak by sa súd dôsledne zaoberal touto otázkou, potom mal vyhovieť
návrhu obhajoby, ktorá navrhovala v konaní vypočuť pracovníka Pozemkového úradu v Námestove
Ing. L. J.. Tento by súdu ozrejmil, či reštitučné konanie v daných veciach bolo, alebo nebolo ukončené
a vlastne by bolo preukázané, že celé trestné konanie bolo len umelo vyvolané voči obžalovanémuurčitou skupinou ľudí z okruhu Urbáru Tvrdošín. Obhajoba poukazovala aj na nesprávne vyhodnotenie
dokazovania súdu čo sa týka uznania viny obžalovaného zo skutkov v bodoch 1/až 4/ ako prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa. Dôkazmi vykonanými pred prvostupňovým súdom nebol

preukázaný obligatórny znak skutkovej podstaty žalovaného prečinu, pretože obžalovaný aj keď dával
podriadeným pracovníčkam usmernenie ako majú vo veci postupovať, nekonal tak s cieľom inému
zaobstarať neoprávnený prospech, čo v danom prípade mal byť prospech pre PD Žiarec. Už obžaloba
v tejto časti bola sformulovaná len na predpokladoch a dohadoch vychádzajúcich z nespočetného
množstvatelefonickýchkontaktovmedziobžalovanýmapredsedomPDŽiarec,pričomnebolpredložený

ani jeden konkrétny obsah z týchto telefonických rozhovorov, ktorý by usvedčoval obžalovaného, že
sa snažil zaistiť pre daný subjekt majetkový prospech. V tomto smere úplne nedôveryhodne vyznieva
dokazovanie vo vzťahu k poškodenej X.. Prvostupňový súd uveril výpovedi svedkyne JUDr. I. K., ktorá je
v hrubom rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom spise ohľadne záznamového
konania, keď táto tvrdila, že poškodená X. nemohla zapísať vlastníctvo len na základe geometrického
plánu. V katastrálnom spise sa okrem geometrického plánu nachádzali ďalšie listinné dôkazy, čo

potvrdila vo výpovedi poškodená X. a tieto odôvodňovali správnosť usmernenia obžalovaného, aby na
základe týchto listinných dôkazov zapísala vlastnícke právo pre PD Žiarec. Ak súd mal pochybnosti
ako sa postupuje v takomto prípade, mal do konania pribrať znalca a nie sa uspokojiť s nepravdivým a
klamlivým tvrdením svedkyne I. K., pretože aj keď je táto zamestnankyňou Úradu geodézie, kartografie
a katastra SR, táto nie je v pozícii znalca. V takomto prípade mal súd postupovať tak, aby hodnoverným

spôsobom bolo preukázané, či usmernenie obžalovaného vo vzťahu k poškodenej X. bolo správne alebo
nie. V závere obžalovaný navrhol, aby rozsudok Okresného súdu Námestovo bol podľa § 321 ods. 1
písm. a), c) Tr. por. zrušený a aby bola vec súdu prvého stupňa vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.
Dňa 25.7.2016 bolo do podateľne krajského súdu doručené podanie obžalovaného, ktorým žiadal

zaslaniekópievyjadreniaprokurátoraOPNámestovokdôvodomnímpodanéhoodvolania,apodbodom
I./, II./ tohto písomného podania opakovane poukázal na pochybenie v konaní pred prvostupňovým
súdom a rovnako i v konaní pred odvolacím súdom. K tomuto podaniu pripojil rovnopis rozhodnutia
NajvyššiehosúduSR,sp.zn.6Tdo/27/2012zodňa16.8.2012aispoukazomnatotorozhodnutienavrhol
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 písm. b) Tr. por. zrušiť.

Následne obhajca obžalovaného JUDr. Jaroslav Kiapeš dňa 3.10.2016 doručil do podateľne krajského
súdu oznámenie, že medzi ním a klientom došlo k rozdielnym názorom obhajoby a ku dňu 28.9.2016 mu
vypovedal právne zastúpenie. Obžalovaný predložil plnomocenstvo, na základe ktorého dňa 30.9.2016
splnomocnil na zastúpenie a obhajobu JUDr. Andreu Havelkovú a táto dňa 4.11.2016 doručila písomné

odôvodnenie odvolania. V rozsiahlom odvolaní (7 strán) v podstate zopakovala dôvody uvedené v
písomne podanom odvolaní zo dňa 13.6.2016. U skutku popísanom v bode I./ napadnutého rozsudku
považovala za relevantné hodnotiť vykonané dokazovanie, najmä v rovine, či pokyny obžalovaného vo
vzťahu k poškodenej boli alebo neboli pokynmi oprávnenými a zákonnými, ako aj, či obžalovaný hrozil
poškodenej stratou zamestnania. Podľa nej z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by obžalovaný

požadoval od poškodenej, aby konala protiprávne. Nedával jej protiprávne pokyny a o opaku nesvedčí
ani protokol o kontrole sp.zn. 22/2011 vykonanej UGKK, v ktorom sa uvádza, že obžalovaný nemá
výslovné zákonné oprávnenie udeľovať pokyny o tom, ako má jeho podriadený zamestnanec rozhodnúť
v konkrétnom vkladovom konaní. Obhajoba poukázala na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, podľa ktorého vedúci štátny zamestnanec môže určovať a ukladať

podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy na vykonanie štátnej služby a dávať mu na tento účel
pokyny. Rovnako poukázala na ustanovenie článku 10 ods. 1 Organizačného poriadku Katastrálneho
úradu v Žiline, podľa ktorého riaditeľ správy katastra riadi a koordinuje činnosť správy katastra a
pracoviska správy katastra, ak je zriadené, a zodpovedá za výkon štátnej správy na úseku katastra
nehnuteľností. Tiež poukázala na vtedy platný a účinný Služobný poriadok Ministerstva spravodlivosti

SR zverejnený pod číslom 14/2011, z ktorého vyplývajú povinnosti štátneho zamestnanca, ako aj
vedúceho štátneho zamestnanca. Z pohľadu uvedeného sa v danom prípade pri hodnotení oprávnenosti
a zákonnosti pokynov obžalovaného poškodenej nemožno odvolávať na závery protokolu o kontrole
vykonanej dňa 6.12.2011, nakoľko tieto sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko
nereflektujúvyššieuvedenépredpisy.Naopak,obžalovanýmalprávodávaťpoškodenejpokyny,nakoľko

bol jej nadriadeným - vedúcim štátnym zamestnancom, pričom tomuto nebráni ani to, že zo žiadneho
zákonného ustanovenia nevyplýva explicitne oprávnenie udeľovať pokyny vo vkladových konaniach.
Obžalovanému nebránilo v udeľovaní pokynov poškodenej ani to, že sám nebol oprávnený rozhodovať
o návrhoch na vklad, t.j. že nebol tzv. „vkladárom“. Obžalovaný si totiž túto právomoc neprisvojil, anio návrhu na vklad nerozhodol a do istého času (až kým o to sama poškodená nepožiadala), ani
nedal žiaden konkrétny pokyn na to, ako má byť v dotknutých vkladových konaniach rozhodnuté. Túto
žiadosť poškodenej, ktorá podľa svojho vlastného vyjadrenia nevedela ako má vo veciach ďalej konať

a obžalovaného žiadala výslovne o pokyn na to, ako konkrétne má v týchto vkladových konaniach
rozhodnúť, je nutné vykladať ako súhlas poškodenej podľa § 29 Tr. zák. Potom mal súd pri hodnotení
trestnosti konania obžalovaného dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 29 Tr. zák., čo však neučinil. V
ďalšom obhajoba dôvodila tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že poškodená dotknuté
vkladové konania prerušila do vyriešenia predbežnej otázky - právoplatného skončenia reštitučných

konaní. I napriek opakovanému tvrdeniu obžalovaného, súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil,
že predbežná otázka v danom prípade neexistovala. Reštitučné konania neboli v rozhodnutiach
vydaných poškodenou špecifikované, v dôsledku čoho k prerušeniu konania došlo bez zákonného
dôvodu a v rozpore so stanoviskom príslušného obvodného úradu zo dňa 15.3.2011, v ktorom bolo
konštatované, že reštitučné konania boli ukončené. V tejto súvislosti je potom nutné uviesť, že aj
samotná poškodená bola štátnym zamestnancom a bola povinná dodržiavať zákon, ako aj podzákonné

normy vzťahujúce sa na jej prácu, a to najmä zákon o štátnej službe, služobný poriadok, organizačný
poriadok, katastrálny zákon atď., pričom samotná tak nečinila, nakoľko vydala nezákonné rozhodnutia
o prerušení niekoľko rokov trvajúcich vkladových konaní pre neexistujúce reštitučné konania. Potom
obžalovaný v postavení riaditeľa katastrálneho úradu nie neoprávnene otváral otázky neodbornosti
poškodenej, jej možnej nekompetentnosti vykonávať funkciu, do ktorej bola menovaná, ako aj otázku

toho, v koho prospech samotná poškodená paralyzovala predmetné vkladové konania, bola nečinná
a vydala nezákonné rozhodnutia. Podľa odvolateľa ak požadoval od poškodenej, aby začala v týchto
konaniach postupovať v súlade so zákonom a aby konala, nemožno ho uznať vinným z vydierania a
zneužívania právomoci verejného činiteľa. Predmetné vkladové konania trvali v danom čase namiesto
30dníužviacako5rokov,poškodenávnichvydalanezákonnérozhodnutia,nerešpektovalaskutočnosť,

že reštitučné konania boli na príslušnom úrade skončené a nakoniec paradoxne za tento protiprávny
stav, ktorý sa pokúšal ako vedúci štátny zamestnanec napraviť, bol odsúdený napadnutým rozsudkom.
Ak navrhol v súvislosti s uvedeným vypočuť svedka Ing. L. J. a okresný súd tomuto návrhu nevyhovel,
porušil jeho práva. Pokiaľ svedok potvrdí, že neboli vedené žiadne reštitučné konania relevantné
pre rozhodnutia o navrhovaných vkladoch, konala nezákonne samotná poškodená a on nemôže byť

odsúdený za to, že len chcel tento ňou založený protiprávny stav odstrániť. Pokiaľ ide o prečin zneužitia
právomoci verejného činiteľa, je podľa odvolateľa nutné poukázať i na to, že stupeň spoločenskej
nebezpečnosti takéhoto konania nedosahuje intenzitu vyžadovanú v § 10 ods. 2 Tr. zák., preto aby
takétokonaniemohlobyťprečinom.Odvolateľďalejvytýkalčasovéobdobiejehoúdajnéhoprotiprávneho
konania uvedeného v skutkovej vete v bode 1/ - od 28.3.2011 do 9.2.2011(správne má byť do 9.1.2012,

poznámka KS). Podľa neho toto časové obdobie nie je v napadnutom rozsudku nikde odôvodnené a nie
je ani zrejmé na základe akých dôkazov bol tento časový údaj ustálený, hoci ide o jeden z kvalifikačných
pojmovzločinuvydieraniapodľa§189ods.2písm.a)Tr.zák.vspojenís§138písm.b)Tr.zák.Poukázal
tiež na tú skutočnosť, že nemôže byť chybou riaditeľa správy katastra pokiaľ mal eminentný záujem
odstrániť dlhoročný protiprávny stav na jeho úrade a pokiaľ ho podriadení zamestnanci nerešpektovali,

tak ich upozorňoval na to, že sa môže jednať o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny je zákonným postupom, a preto nemožno za takýto postup vedúceho
štátneho zamestnanca trestne stíhať. Nakoľko v skutkovej vete pod bodom I. napadnutého rozsudku
absentuje popis protiprávneho konania, ktoré by bolo preukázané vykonaným dokazovaním na hlavnom
pojednávaní je nutné konštatovať, že tento skutok nie je trestným činom. Trestným činom nie je ani

skutok uvedený v bode 2/ a 3/ napadnutého rozsudku. Ako riaditeľ katastrálneho úradu opakovane
vyjadroval nespokojnosť s prácou poškodenej, s jej postupom vo viacerých veciach a uvedené aj
oznámil JUDr. T. U., vedúcemu služobného úradu Katastrálneho úradu Žilina. Za takúto ním negatívne
hodnotenú prácu bola paradoxne poškodená ocenená kariérnym postupom a po jej prepustení bola
v ten istý deň ako mal služobný pomer končiť opakovane do neho prijatá, navyše bez toho, aby jej

opätovné prijatie sám navrhol, resp. aby bol o taký návrh požiadaný. V tejto súvislosti mu možno vyčítať
iba to, že ľudsky neuniesol celú situáciu a nepostupoval správne pokiaľ nerešpektoval rozhodnutia
služobného úradu, avšak stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho konania nie je tak vysoký, aby sa
jednalo o prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Ďalej argumentoval tým, že u skutkov v bode
2/a 3/ absentuje popis jeho úmyslu konať protiprávne za účelom dosiahnutia prospechu pre iného, či

už majetkového alebo iného. Ani u jedného skutku nie je uvedené aký konkrétny prospech malo mať
PD Žiarec z údajného jeho protiprávneho konania. Bez tohto základného pojmového znaku nemožno
hovoriť o zločine vydierania, ako ani o prečine zneužitia právomoci verejného činiteľa. Jeho odsúdenie
za tieto skutky je protiprávne. V prejednávanej trestnej veci nebolo vôbec preukázané, že by nútilpoškodenú k niečomu, čo od nej nebol oprávnený požadovať. Dávanie pokynov podriadeným umožňuje
samotný zákon o štátnej službe v ustanovení § 11. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 4/napadnutého
rozsudku, jeho argumentácia spočíva v tom, že požadoval od pani X. zápis nielen geometrického

plánu, ale zápis geometrického plánu spolu s pripojenými verejnými listinami preukazujúcimi vlastnícke
právo a o týchto vypovedala i samotná poškodená na hlavnom pojednávaní, pričom tieto označila ako
pozemno-knižnú vložku. V tejto súvislosti je potom irelevantný protokol o kontrole vykonanej UGKK,
nakoľko v predmetnom protokole sa tvrdí v rozpore so zisteným skutkovým stavom, že požadoval
zápis geometrického plánu bez ďalších listín. Odvolateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že čo sa týka

údajného spáchania pokračovacieho zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, okresný súd v
napadnutom rozsudku len konštatoval, že obžalovaný prekročil svoje právomoci, a to bez konkretizácie
takéhoto závažného tvrdenia, čím ich prekročil, ktoré jeho právomoci boli prekročené, prečo ich
považoval za prekročené, v rozpore s ktorými oprávneniami konal a pod. V tejto časti považoval
napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a tiež arbitrárny. Voči takémuto rozsudku nemôže v odvolacom
konaní sa riadne brániť, najmä preto, že nepoznal legálne dôvody vedúce k jeho odsúdeniu. Je

nesprávnym právnym záverom tvrdenie, že pokiaľ nemal osobitnú odbornú spôsobilosť rozhodovať o
návrhoch na vklad, že nemohol dávať pokyny vkladárom ako svojim podriadeným. Ako riaditeľ správy
katastra zodpovedal za ich konanie, resp. nekonanie a za nezákonný postup. Teda bolo spravodlivé
jeho očakávanie, že títo budú plniť jeho pokyny, ktoré udeľoval výlučne v súlade s platnými právnymi
predpismi. Na záver uviedol, že ak by sa súd nestotožnil s jeho návrhom v podaní zo dňa 13.6.2016

a s jeho argumentáciou a trval by na jeho vine, dovoľuje si požiadať súd o postup podľa § 40 Tr. zák.
a § 39 Tr. zák.

Okrem uvedených písomných podaní do podateľne Krajského súdu v Žiline bolo dňa 27.10.2016
doručené podanie označené obžalovaným Ing. Y. X. ako námietka zaujatosti voči všetkým sudcom

Krajského súdu v Žiline. V tomto podaní obžalovaný v podstate poukázal na rozhodnutia Krajského súdu
v Žiline, ktoré vníma ako rozhodnutia zaujaté, s politickým pozadím a namierené voči jeho osobe. Z
tohto dôvodu namietal zaujatosť všetkých sudcov Krajského súdu Žilina a žiadal, aby odvolací súd vec
predložil Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 veta prvá Tr. por.

Na tomto mieste je potrebné odvolateľa poučiť a upozorniť na ustanovenie § 31 ods. 4 Tr. por., podľa
ktorého námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch
vylúčenia. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje povinnosť strany vzniesť námietku zaujatosti ihneď
ako sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

Vzhľadom na uvedené o námietke zaujatosti strany, ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31
ods. 4 Tr. por., senát krajského súdu podľa § 32 ods. 6 Tr. por. nekonal (odvolateľovi - Ing. Y. X. bolo
upovedomenie o termíne verejného zasadnutia po prvýkrát doručené dňa 3.8.2016 - č.l. 790).

Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril.

Obžalovaný sa na verejné zasadnutie určené krajským súdom neustanovil. Písomným podaním,
ktoré predložila obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí výslovne žiadal a súhlasil, aby sa
verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. Na možnosť vykonať verejné zasadnutie v jeho
neprítomnosti bol upozornený v upovedomení, ktoré mu bolo doručené dňa 22.10.2016. Na verejnom

zasadnutí obhajkyňa obžalovaného trvala na dôvodoch písomne podaného odvolania i na návrhu v ňom
uvedenom. Intervenujúci prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným po zistení, že v predmetnej veci niet
zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri
preskúmaní prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by
mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie
obžalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodné.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že v predloženej veci krajský súd už raz konal a rozhodol. Na
podklade odvolania podaného prokurátorom uznesením, sp.zn. 2To/42/2015 dňa 15. júla 2015 rozsudok
Okresného súdu Námestovo, ktorým bol obžalovaný Ing. Y. X. oslobodený spod obžaloby zrušil a súdu
prvého stupňa vec vrátil s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolacísúd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil právny názor a prvostupňovému súdu vytýkal porušenie
ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. s tým, že dôkazy vo veci vykonané hodnotil len jednotlivo a nie vo
vzájomnej súvislosti a tiež, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Následne prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 327 Tr. por. po vrátení veci na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci a
procesný postup, ktorý ho viedol k uznaniu viny obžalovaného Ing. Y. X. z pokračovacieho zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), g),
h) Tr. zák. a ustanovenie § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák. a tiež z pokračovacieho zločinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. bol správny a zákonný.

Krajský súd pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému
rozsudku okresný súd rešpektoval všetky základné zásady trestného konania, najmä zásadu zákonného
trestného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por., zásadu
voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., a tiež i zásadu rovnosti strán (kontradiktórnosti)

podľa § 2 ods. 14 Tr. por. Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní,
vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového
deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v predloženej
veci vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú usvedčujúcu dôkaznú reťaz, z ktorej možno vyvodiť
záver, že skutky uvedené pod bodom 1/až 4/sa stali práve tak, ako je uvedené v skutkovej vete

napadnutého rozsudku, tieto vykazujú znaky trestného činu a možno vyvodiť bezpečný záver, že tieto
skutky spáchal obžalovaný Ing. Y. X..

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúcej sa otázky viny
obžalovaného Ing. Y. X., vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský
súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje. Odôvodnenie

rozsudku pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením
§ 168 Tr. por.
Obžalovaný Ing. Y. X. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní
pred súdom prvého stupňa. S jeho skutkovými a právnymi námietkami sa však súd prvého stupňa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,

riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd
postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v
ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ Ing. Y. X. sa
nestotožňujesoskutkovýmiaprávnyminázormisúduprvéhostupňa,nemôžesamaosebeviesťodvolací

súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených okresným súdom. Na
tomtomiestejepotrebnéodvolateľaupozorniť,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie námietky alebo
argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia.

Krajský súd opakovane uvádza, že súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré
obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku usvedčujú. Jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyrovnal s
obhajobnými argumentmi obžalovaného. Jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ

v riadne vykonanom dokazovaní a odvolací súd po prieskume veci nemá žiadne pochybnosti o vine
obžalovaného a tiež i o správne použitej právnej kvalifikácii jeho konania.

Správne a zákonu zodpovedajúce závery prvostupňového súdu treba doplniť len v tom, že odvolacie
výhradyobžalovanéhoIng.Y.X.týkajúcesaoprávnenostiazákonnostijehopokynovakoriaditeľasprávy

katastra, ako nadriadeného - vedúceho štátneho zamestnanca podriadenej JUDr. I. Y., ktorá disponovala
s osobitnou odbornou spôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad, považuje odvolací súd za nesprávne
a odporujúce právnym úpravám, na ktoré obhajoba v odvolaní poukazuje. Podľa názoru krajského súdu
vzťah nadriadenosti a podriadenosti v dotknutej veci podlieha osobitnej právnej úprave, a to zákonu č.162/1995 Z.z. o Katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov (katastrálny zákon). V zmysle § 33 citovanej právnej úpravy o návrhu na vklad
rozhoduje zamestnanec katastrálneho úradu s vysokoškolským vzdelaním, ktorý má na to osobitnú

odbornú spôsobilosť. Svedok JUDr. T. U., ktorý v rozhodnom čase bol vedúcim služobného úradu
Katastrálneho úradu Žilina, okrem iného uviedol, že za rozhodovanie v katastrálnom konaní o návrhu
na vklad je v plnom rozsahu zodpovedný zamestnanec s osobitnou odbornou spôsobilosťou, ktorý koná
v danej veci. Obžalovaný Ing. Y. X. takúto odbornú spôsobilosť nemal. Uvedené rovnako potvrdila i
svedkyňa JUDr. I. K. a tieto skutočnosti vyplývajú i z Protokolu o kontrole č. 22/2011 Úradu geodézie,

kartografie a Katastra SR zo dňa 7.12.2011. Z týchto jednoznačne vyplýva, že obžalovaný ako riaditeľ
Správy katastra Tvrdošín a nadriadený JUDr. I. Y. nebol oprávnený jej dávať pokyny v konkrétnom
konaní. Táto v konaniach, sp.zn. V 1033/2007 a V 1999/2006 rozhodovala samostatne. O takomto
osobitnom pracovno-právnom postavení JUDr. I. Y. obžalovaný ako nadriadený musel vedieť. Napriek
tejto vedomosti bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou rozhodovať v dotknutých
vkladových v konaniach, v ktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) bol Žiarec Poľnohospodárske

družstvo Tvrdošín a napriek tomu, že tieto konania boli rozhodnutiami zo dňa 21.1.2011 prerušené,
a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim
predmet prevodu, t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej vyriešenie bolo jedine v právomoci
súdu, JUDr. I. Y. bez zákonného oprávnenia a pod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať
ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a tiež pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane

tejto ukladal pokyny vydať rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z týchto pokynov bolo zrejmé,
že JUDr. I. Y. mala povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti
treba pripomenúť, že predmetom katastrálneho konania boli nehnuteľnosti, o ktoré sa vo viacerých
administratívnych aj súdnych konaniach vedie dlhodobý spor medzi subjektmi Žiarec Poľnohospodárske
družstvo Tvrdošín a urbárski spolumajitelia Pozemkové spoločenstvo Tvrdošín. V obidvoch dotknutých

vkladových konaniach už v období pred podaním obžaloby správa katastra vydala rozhodnutia tak
o povolení vkladu, ako aj o jeho zamietnutí. Rozhodnutia o povolení vkladu zrušil Katastrálny úrad
v Žiline a rozhodnutia o zamietnutí vkladu zrušil Krajský súd v Žiline. V čase skutku teda muselo
byť obžalovanému známe, že v sporných prípadoch nebolo možné zákonným spôsobom povoliť, ani
zamietnuťvkladdokatastraatiežmuselmaťvedomosťotom,žekonajúcapracovníčka,konkrétneJUDr.

I. Y. je podľa príslušných ustanovení Správneho poriadku a Občianskeho súdneho poriadku viazaná
právnymi názormi nadriadených správnych orgánov a súdu. Za takéhoto právneho stavu rozhodnutie
JUDr. I. Y. zo dňa 21.1.2011 má oporu v ustanovení § 31a Katastrálneho zákona, podľa ktorého
konanie o návrhu na vklad sa preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke. Uvedené skutočnosti
potvrdila i svedkyňa JUDr. I. Y.. Svedkyňa tiež uviedla, že obžalovaný jej opakovane ukladal pokyny,

aby v dotknutých vkladových konaniach vydala rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky Krajského súdu
Žilina, sp.zn. 29Sp/25/2009 a 29Sp/23/2009. Na tieto pokyny reagovala tak, že v týchto konaniach
bolo rozhodnuté o prerušení konania pre predbežnú otázku, a to až do času právoplatného ukončenia
dotknutých reštitučných konaní. Rozhodnutie o prerušení vkladového konania považovala za správne
vzhľadom na rozsudok Krajského súdu v Žiline 29Sp/25/2009, ktorým bolo rozhodnutie Správy katastra

Tvrdošín o zamietnutí návrhu na vklad zrušené a vec bola vrátená správe katastra s tým, že ide o
rozhodnutie predčasné a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Tvrdenie odvolateľa,
že JUDr. I. Y. v týchto pokynoch len informoval, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné
porušeniepracovnejdisciplínyatiež,žejuusmerňovaltýmitopokynmi,nezodpovedádôkaznejsituácii.Z
výpovede svedkyne je zistiteľné, že uvedené vnímala ako vyhrážky. Konanie obžalovaného považovala

za porušovanie ľudskej dôstojnosti. Mala obavu o svoje zamestnanie. Jej obavy boli znásobené,
keď ku dňu 6.5.2011 bola menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam
Správy katastra Tvrdošín a obžalovaný jej bezdôvodne a neoprávnene listom dňa 6.5.2011 zakázal
vykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia bude považovať za závažné porušenie
pracovnej disciplíny, a pod hrozbou reálnej straty zamestnania jej zakázal vykonávať prácu súvisiacu s

jej pracovným zaradením. Svedkyňa tiež popísala správanie a pokyny obžalovaného po tom, ako bola
dňa 12.8.2011 opäť s ňou uzatvorená služobná zmluva. Obžalovaný jej odmietol odovzdať kľúče od
pracoviska, nepridelil jej potrebné pečiatky k rozhodnutiu o návrhu na vklad a zablokoval jej prístup k
počítačovýmprogramomvyužívanýmpripráci.Vtejtosúvislostipodpornevyznievaajvýpoveďsvedkyne
Ing. Q. T., ktorá obžalovaného v čase dovolenky zastupovala a potom ako ho informovala o uzavretej

služobnej zmluve s JUDr. I. Y., tento uviedol, že má zostať na chodbe, lebo on nedal žiadnu požiadavku
na vytvorenie pracovného miesta. Svedkyňa potvrdila, že JUDr. I. Y. nemala kľúče od pracoviska,
pečiatky, neboli jej pridelené spisy a do počítačového programu mala len všeobecný prístup. Takýto
stav pretrvával minimálne do 30.8.2011. Svedok JUDr. T. U. bol prednostom a vedúcim služobnéhoúradu Katastrálneho úradu v Žiline. Okrem iného uviedol, že obžalovaný od prvého dňa vymenovania
do funkcie riaditeľa mal po celú dobu vykonávania funkcie problémy a konflikty so zamestnancami
ústredného orgánu štátnej správy, t.j. Úradu geodézie, kartografie a Katastra SR, so zamestnancami

Katastrálneho úradu v Žiline, ako aj s podriadenými zamestnancami na Správe katastra Tvrdošín.
Obžalovaný ho v čase od 29.3.2011 až do 18.10.2011 opakovane kontaktoval s tým, že napádal odbornú
a morálnu spôsobilosť JUDr. I. Y., upozorňoval, že nerešpektuje jeho pokyny a z komunikácie s ním
vyvodil,žestredobodomjehopracovnéhozáujmujeriešeniespornejagendyokoloPoľnohospodárskeho
družstva Žiarec. Obžalovaný dal minimálne jeden podnet na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

s JUDr. I. Y., v ktorom návrhu spochybnil jej odbornú a morálnu spôsobilosť. Svedok tiež uviedol, že
obžalovaný ho presviedčal, že on ako prednosta Katastrálneho úradu v Žiline je viazaný jeho návrhom
na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s JUDr. I. Y..

Za danej dôkaznej situácie právny záver prvostupňového súdu, že obžalovaný Ing. Y. X. konaním pod
bodom 1/, 2/ naplnil všetky znaky pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a),

b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), g), h) a na § 139 písm. h) Tr. zák., je správny a zákonný.
Použitú právnu kvalifikáciu prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil a
krajský súd sa s týmto odôvodnením právnej kvalifikácie stotožňuje. Treba zdôrazniť, že ustanovenie
§ 189 Tr. zák. chráni slobodné rozhodovanie jednotlivca v najširšom zmysle. Pri páchaní tohto trestného
činu páchateľ núti iného, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, a to násilím, hrozbou násilia alebo

hrozbou inej ťažkej ujmy. K dokonaniu trestného činu dochádza už použitím násilia alebo hrozby násilia
alebo inej ťažkej ujmy. Podľa ustálenej judikatúry sa na spáchanie trestného činu vydierania nevyžaduje,
aby páchateľ dosiahol svoj zámer. Hrozba násilím alebo inou ťažkou ujmou nemusí byť bezprostredná,
môže pôsobiť aj do budúcna. Inou ťažkou ujmou je taká ujma, ktorá môže smerovať proti cti, dobrému
menu, majetkovým, osobným, rodinným, pracovným pomerom poškodeného. Na spáchanie trestného

činu vydierania je potrebné, aby sa ujma javila ako ťažká objektívne a aby bola objektívne spôsobilá
vzbudiť v poškodenom obavy. Nie je pritom rozhodné, či hrozba u poškodeného skutočne vyvolala
obavy z uskutočnenia. Je nepochybné, že obžalovaný v rámci elektronickej a listinnej komunikácie
použil proti poškodenej Ing. I. Y. priame aj nepriame vyhrážky disciplinárnym postihom a najmä stratou
štátnozamestnaneckéhomiesta,akpoškodenánesplníjehopožiadavky.Stratuzamestnaniatrebapodľa

ustálenej súdnej praxe považovať za inú ťažkú ujmu. Obžalovaný takto konal v snahe prinútiť poškodenú
zmeniť rozhodnutia v konkrétnych veciach a vybaviť ich v prospech konkrétneho účastníka správneho
konania. Skutočnosť, že obžalovaný v konečnom dôsledku nemohol priamo rozhodnúť o disciplinárnom
postihu poškodenej, nevylučuje použitie predmetnej právnej kvalifikácie. Dôležité je, že obžalovaný bol
oprávnený disciplinárne konanie voči poškodenej iniciovať s tým, že nemohla s určitosťou predvídať jeho

výsledok tejto jeho iniciatívy. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že obžalovaný reálne vyvíjal snahu
o ukončenie služobného pomeru poškodenej, čo preukazujú dokumenty o jeho komunikácii so svedkom
JUDr. T. U.. Za daných okolností sa vyhrážky zo strany obžalovaného museli celkom nevyhnutne a
oprávnene javiť poškodenej ako reálna hrozba. Z tohto pohľadu odvolacie výhrady obžalovaného, že
jeho konanie nie je možné kvalifikovať ako zločin vydierania aj z toho dôvodu, že poškodená ako

právnicky vzdelaná osoba si bola veľmi dobre vedomá, že ju nemôže zbaviť zamestnania, nakoľko s
takouto právomocou nedisponoval, a tiež že nemal dosah na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu
s ňou, sú nenáležité a odporujú vykonaným dôkazom.

Pokiaľ ide o konanie obžalovaného popísané v bode 4/ výrokovej časti napadnutého rozsudku,

účasť obžalovaného na tomto konaní je nepochybne preukázaná výpoveďou svedkyne Y. X.. Išlo
o zápis vlastníckeho práva záznamom, ktorý podal subjekt Žiarec Poľnohospodárske družstvo
Tvrdošín. V rozhodnom čase pôsobila v pozícii zapisovateľa a na správe katastra pracovala od roku
1996. Predmetný návrh dňa 30.10.2011 označila ako nezapisateľný. Obžalovaný ju nútil uvedené
rozhodnutie zmeniť, keď dňa 3.11.2011 ju písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala

v zmysle zákona a právneho stavu. Navyše dňa 9.1.2012 jej písomne uložil, a to i napriek
tomu, že bol oboznámený s výsledkom kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ktorá
kontrola potvrdila správnosť jej postupu, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do
katastra nehnuteľností v prospech Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. Z takéhoto správania
obžalovaného je zrejmé, že jeho konanie malo jediný zmysel - dosiahnuť vydanie rozhodnutia v

prospech konkrétneho účastníka konania, a to Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. V tejto
súvislosti niet pochýb, že išlo o konkrétne vymedzený majetkový prospech a tiež na uvedenom
nič nemení skutočnosť, že obžalovaný bol presvedčený o právnom nároku menovaného účastníka
konania na predmetnej nehnuteľnosti. Existencia právnych prekážok - nedostatok odbornej spôsobilostiobžalovaného a viazanosť rozhodnutím nadriadeného orgánu zásadným spôsobom obmedzovala
rozsah jeho právomoci a neumožňovala mu konať spôsobom popísaným vo výrokovej časti
napadnutéhorozhodnutia.Jenepochybnéavykonanýmidôkazmipreukázané,žeobžalovanývykonával

svoju právomoc vedúceho štátneho zamestnanca v snahe zabezpečiť prospech účastníkovi konania
Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín, čo dokazuje i nadštandardný vzťah s jeho predsedom
Ing. H. L.. Túto skutočnosť obžalovaný vo svojej výpovedi ani nepoprel a potvrdzuje to i tá skutočnosť,
že v čase od 18.1.2011 do 26.8.2011 bolo zaznamenaných 458 hovorov medzi obžalovaným a H.
L.. V tejto súvislosti podporne vyznieva i výpoveď poškodenej JUDr. I. Y. a svedkyne Y. X., ktoré

uviedli, že obžalovaný v žiadnych iných veciach, ktoré sa netýkali účastníka Žiarec Poľnohospodárske
družstvo Tvrdošín nevykonával na nich takýto nátlak. S poukazom na uvedené niet pochybností, že
obžalovaný ako verejný činiteľ - riaditeľ Správy katastra Tvrdošín, ktorému žiadny právny predpis
neumožňoval uložiť poškodeným vykonať zmenu ich rozhodnutí, prekročil konaním uvedeným v bode
1/ až 4/ svoje právomoci a konal tak celkom nepochybne v úmysle zadovážiť prospech konkrétnemu
účastníkovi správnych konaní, t.j. Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. Žiada sa uviesť, že

nepochybne z dôkazov vykonaných vyplýva, že obe poškodené v predmetných konaniach rozhodli.
JUDr. I. Y. rozhodnutím zo dňa 21.1.2011 v súlade s ustanovením § 31a Katastrálneho zákona prerušila
vkladové konanie z dôvodu, že neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam
tvoriacim predmet prevodu, t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky a Y. X. dňa 30.10.02011 v konaní
o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, ktorý návrh podal subjekt Žiarec Poľnohospodárske

družstvo Tvrdošín rozhodla, že tento návrh je nezapisateľný. Potom tvrdenie odvolateľa, že vydávaním
pokynov a usmerňovaním v týchto konaniach požadoval od poškodených, aby vo veci konali, pretože
mal eminentný záujem odstrániť dlhoročný protiprávny stav vyznieva nevieryhodne a zavádzajúco. Z
jeho správania možno jednoznačne vyvodiť jeho snahu donútiť poškodené, aby svoje predchádzajúce
rozhodnutia revidovali, pričom použil nielen nemorálne, ale aj protiprávne prostriedky a takýmto konaním

naplnil v bode 1/ až 4/ skutkovú podstatu pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.

Vzhľadom na uvedené krajský súd uzatvára, že odvolacie výhrady obžalovaného Ing. Y. X. týkajúce sa
výroku o vine sú nenáležité a nedôvodné.

Krajský súd preskúmal i správnosť a zákonnosť výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený a
zistil, že prvostupňový súd postupoval pri ukladaní trestu v súlade so základnými zásadami ukladania
trestov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 Tr. zák. Za oba skutky ukladal obžalovanému trest úhrnný,
a to podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný. Rozpätie

trestnej sadzby pri zločine vydierania podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. je od 4 až do 10 rokov. Prvostupňový
súd pri určení druhu a výmery trestu vychádzal z tejto základnej zákonnej trestnej sadzby pri zistení
rovnováhy poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Trest odňatia slobody uložený na dolnej hranici
zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 4 roky je v súlade so zákonom. K odôvodneniu výroku
o treste, tak ako to učinil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, odvolací súd nemá čo dodať,

nakoľko aj uloženie trestu je odôvodnené vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Trest má pôsobiť výchovne, nielen
na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Záver prvostupňového súdu, že trest odňatia

slobody uložený obžalovanému vo výmere 4 roky plne zodpovedá potrebám tak generálnej, ako aj
individuálnej prevencie a je dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu a dostatočným
vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou, je správny. Podľa názoru odvolacieho
súdu trest odňatia slobody, ktorý bol obžalovanému Ing. Y. X. uložený je primeraný, spravodlivý a
zákonný. Zákonu zodpovedá i výrok súdu prvého stupňa o zaradení obžalovaného na výkon trestu

odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní navrhol, pre prípad, že by odvolací súd sa nestotožnil s jeho odvolacími
argumentmi týkajúcimi sa výroku o vine, aby krajský súd pri ukladaní trestu postupoval podľa § 40
Tr. zák. a § 39 Tr. zák. treba upozorniť, že takýto navrhovaný postup by bol nesúladný s citovanými

ustanoveniami Trestného zákona. U obžalovaného neboli zistené žiadne mimoriadne okolnosti a ani
také pomery, na základe ktorých by prichádzalo do úvahy mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Tr.
zák., a použitiu ustanovenia § 40 Tr. zák. bráni právna kvalifikácia konania obžalovaného.Keďže krajský súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil dôvodnosť odvolania obžalovaného Ing.
Y. X., rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.