Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817205047
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817205047.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Oľgy Lichnerovej v spore žalobcu Y., zastúpenému B. proti žalovanému
O., zastúpeného B., o zaplatenie 411,34 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza, č.k. 11Csp/49/2017-101 zo dňa 12. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
411,34Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy 411,34Eurod01.08.2016do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku a zároveň priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalovanému. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom
na ust. § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a § 262 ods. 1, 2 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa
žalobou domáhal od súdu prisúdenia istiny 411,34 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 411,34 Eur od 01.08.2016 do zaplatenia a trov konania. Podľa tvrdení žalobcu v žalobnom
návrhu žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 14.11.2014 Zmluvu o revolvingovom úvere, podľa
ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úverový limit 1.500 Eur, ktorú sumu sa žalobca zaviazal zaplatiť v

mesačných splátkach po 81,99 Eur počas 42 mesiacov, pričom celkovú čiastku,
ktorú mal dlžník zaplatiť, t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru,
činila 2.142,06 Eur pri výške RPMN za úver 26,07 %, ročnej úrokovej sadzbe 18,08 % a priemernej
RPMN 44,06 %. Mesačná splátka predstavovala sumu podľa Dohody o poskytovaní služieb 81,99 Eur
a úroky mesačne 47,43 Eur. Podľa žalobcu je táto zmluva bezúročná a bez poplatkov, nakoľko v zmluve
absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, tiež rozdelenie splátok na istinu, úrok a

iné poplatky a nesprávne je určená RPMN. Žalobca na svoje tvrdenia predložil Zmluvu o
revolvingovom úvere, Dohodu o poskytovaní služieb, výpisy z Y. na splátky vo výške 81,99 Eur v počte
3 ks, potvrdenie o zaplatení sumy 1.433,38 Eur, splátkový kalendár a oznámenie z O. R.
A., s.r.o., že dlh žalobca uhradil. Z vykonaného dokazovania a hodnotením skutkového stavu súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca podal žalobu dôvodne. Súd vykonal všetky dôkazy navrhované
žalobcom a vyhodnotil aj dôkazy navrhované žalovaným, pričom súd vychádzal zo všetkých listinných

dôkazov. Mal preukázané uzavretie Zmluvy o revolvingovom úvere dňa 14.11.2014 na úverový limit,
poskytnutý vo výške 1.350 Eur, ktorý žalobca splácal v mesačných splátkach vo výške 81,99
Eur. Podľa predložených listín zaplatil tri splátky vo výške 81,99 Eur a sumu 1.433,38 Eur, avšak
nakoľko žalovaný nenamietal úhradu v sume 1.761,34 Eur, súd vychádzal z tejto sumy. S prihliadnutím
na námietku premlčania súd prvej inštancie skúmal, či nárok žalobcu bol uplatnený včas, a nakoľko dňa
23.03.2015 žalobca uhradil sumu 1.761,34 Eur (v tento deň zaplatil viac, ako mu bol poskytnutý úver,

teda plnil nad rámec poskytnutej istiny) a žalobu žalobca podal dňa 20.03.2017,neuplynula dvojročná
subjektívna, ani trojročná objektívna premlčacia lehota na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,teda nárok žalobcu premlčaný nie je. Keďže žalobca uhradil 1.761,34 Eur a úver mu bol poskytnutý vo
výške 1.350 Eur, je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 411,34 Eur, ide o bezdôvodné
obohatenie, ktoré je povinný žalovaný vydať podľa § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca

plnil nad rámec poskytnutého úveru a žalovaný toto plnenie prijal. Žalobca mal uhradiť len sumu 1.350
Eur, keďže súd mal za to, že Zmluva o revolvingovom úvere je bezúročná a
bez poplatkov. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonáva ustanovenie § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa dostal do omeškania s
plnením peňažného dlhu od 01.08.2016, ktorým dňom žalobca vyzýval žalovaného na

urovnanie sporu. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Dôvodil tým, že
právne závery súdu sú predčasné, založené na neúplných a nesprávnych skutkových záveroch a na
nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že z napádaného rozsudku nevplýva žiadny dôvod, na
základe ktorého súd prvej inštancie dospel k záveru, že úver zo zmluvy o revolvingovom úvere
je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný uviedol, že náležitosť „termín konečnej splatnosti úveru“ je v

zmluve určená. V ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. nie je požiadavkou uvedenie
presného dátumu. Zákonná úprava nešpecifikuje podrobnejšie, čo sa pod termínom konečnej splatnosti
má uviesť a ako sa má tento údaj vyjadriť. Úverová zmluva medzi sporovými stranami bola tvorená
ustanoveniami na listine označenej ako Zmluva o revolvingovom úvere, zmluvnými dojednaniami a
oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Z toho vyplýva, že zmluvné dojednania nepredstavujú

samostatný dokument oddelený od Zmluvy o revolvingovom úvere, ale jej technickú časť. Určenie
konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi, určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5
zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky, uvedený v oznámení o
schválení úveru, je zároveň termínom konečnej splatnosti. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15. Na základe uvedeného žalovaný tvrdil, že súd
prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom ohľadom termínu konečnej splatnosti úveru a
nesprávne posúdil vec aj po právnej stránke. Uviedol, že žiadny zákon neurčoval a ani neurčuje, aby
zmluva o spotrebiteľskom obsahovala rozdelenie splátky. Výklad § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z. z. v spojení so záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C/42/15 spočíva v tom, že

zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje zákonu, smernici 2008/48/ES a rozhodnutiu SD
EÚ. Závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zákone č.
129/2010 Z. z., ktorá bola Národnou radou Slovenskej republiky schválená dňa 12.10.2017. Na základe

uvedeného preto je objektívne dané a nesporné, že tvrdenia o nedostatku zmluvy o spotrebiteľskom
úvere o nerozčlenení splátky na časť istina, úrok a iné poplatky nespôsobuje bezúročnosť žiadneho
úveru,pretožebyišloopostupzaloženýnaporušeníunijnéhopráva.ZáversúduonesprávnejRPMNnie
jevrozsudkužiadnymspôsobomodôvodnený,atedaanipreskúmateľný.Vočizáverusúduonesprávnej
RPMN sa objektívne nedá nič uviesť, či namietať preto, že súd prvej inštancie na odôvodnenie tohto

záveru ani nič neuviedol. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne vyjadril. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov

Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu
neobsahuje náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto
súvislosti zjednodušene konštatoval, že všetky údaje, uvedené v oznámení veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi v právnom slova zmysle neexistujú, resp. neboli dohodnuté. Nie je ani v súlade s ochranou a
informovanosťou spotrebiteľa, čo je primárnym cieľom ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch,

aby spotrebiteľ sám vyvíjal aktivitu za účelom zistenia termínu konečnej splatnosti, a to za pomoci iných
údajov v zmluve, ako na to poukázal žalovaný. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15, v nadväznosti na ktoré, s odkazom na § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch a § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, je potrebné dospieť k záveru, že akýkoľvek dokument,
predložený žalovaným alebo dokument, na ktorý vo svojom podaní odkazuje, nie je

súčasťouzmluvy,pokiaľniejestranamiosobitnepodpísaný.Nauvedenejskutočnostinemôženičzmeniť
ani záver, že bola schválená novela zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože v čase uzatvorenia
zmluvy predmetná náležitosť bola obligatórna a jej neuvedenie, resp. uvedenie v rozpore so zákonom a
požiadavkou odbornej starostlivosti a informovanosti spotrebiteľa do zmluvy spôsobovalo bezúročnosťa bezpoplatkovosť úveru. Aplikácia neskorších predpisov na skôr vzniknuté vzťahy by bola porušením
ústavného princípu zákazu retroaktivity. Uviedol, že aj v otázke rozdelenia splátok na istinu, úroky a
poplatky je súdna prax pomerne jednotná a nie je dôvod sa od nej odchyľovať. Uvedené prehľadne

zhrnul Súdny dvor EÚ vo veci Adeneler C-212/04. Na základe uvedeného považoval
odvolanie žalovaného za nedôvodné. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

5. Žalobca žalobou žiadal súd, aby žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 411,34 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 411,34 Eur od 01.08.2016 do zaplatenia, ktorej

žalobe súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v celom rozsahu vyhovel.

6. Podľa § 220 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

7. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom
rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje
viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Odôvodnenie
rozhodnutí dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy
a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto

smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

8. Strany sporu uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere dňa 14.11.2014, na základe ktorej sa žalovaný

zaviazal žalobcovi poskytnúť úver vo výške 1.500 Eur. Reálne bol žalobcovi poskytnutý úver 1.350 Eur.
Žalobca tvrdil, že uzavretá zmluva nemá náležitosti predpokladané zákonom, preto ju treba považovať
za bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch).Podľajehotvrdeniachýba vzmluve
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, absentuje rozdelenie splátok na istinu, úrok

a iné poplatky a v spotrebiteľskej zmluve je nesprávne uvedená RPMN. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s argumentáciou žalobcu, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, a nakoľko žalobca istinu úveru v
celom rozsahu zaplatil, rozhodol o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v
sume 411,34 Eur s príslušenstvom.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

10. V prípade, pokiaľ sa súd s právnymi názormi procesnej strany stotožní, neznamená to, že vo veci
rozhodne bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia prijatého právneho záveru tak, ako tomu bolo v
danom prípade, keď súd prvej inštancie s výnimkou vyporiadania sa s námietkou premlčania
(tátoniejepodanýmodvolanímspochybňovaná)bezbližšiehozdôvodneniauviedol,žeužalovanéhoideo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať podľa § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca
plnil nad rámec poskytnutého úveru a žalovaný plnenie prijal. Rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne
dôvody, v čom spočíva bezdôvodné obohatenie žalovaného. Odvolací súd sa môže len domnievať,

že prvoinštančný súd považoval poskytnutý úver za úver, ktorý je podľa § 11 ods. 1 písm. b), d)
zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. Keďže v preskúmavanom rozhodnutí
úplne absentujú dôvody rozhodnutia, pre ktoré je úver bezúročný a bez poplatkov, rozhodnutie súdu
prvej inštancie v tomto smere nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP,
nie je možné podrobiť podané odvolanie odvolaciemu prieskumu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je

tak nepreskúmateľné, ktorá vada má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

11. Súd prvej inštancie preto v ďalšom konaní opätovne posúdi dôvodnosť uplatneného nároku a riadiac
sa aktuálnou rozhodovacou činnosťou, najmä s prihliadnutím na právne závery uvedené v rozsudku
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová
a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, vec

opakovane posúdi, vo veci rozhodne a v súlade s ust. § 220 CSP rozhodnutie odôvodní.

12. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).