Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 9, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/37/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218662
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117218662.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Z.. N. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XX, XXX XX S., právne zastúpený: JUDr. Vladimír Kotus, advokát so sídlom Žižkova 6, 040 01
Košice, proti žalovanému: K. Q. - zastúpená O. S.u K. republiky, so sídlom N. X., XXX XX C., zastúpená:
JUDr. Ing. Miriam Birčáková, prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 14C 28/2017-127 zo dňa 21.11.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III..

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.126,64 eur
titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 1, § 2, § 3, § 4, § 5, § 6, § 17, § 18
Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ustanovení
§ 1, § 14, § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby
prokurátora pre trestný čin ublíženia na zdraví, pričom v súvislosti s obhajobou v tomto trestnom konaní
mu vznikla škoda na zaplatenej odmene advokáta za poskytnutie právnych služieb. Súd prvej inštancie
vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že je tu daný nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným

odsúdením, čo je prípad špecifickej zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Rozsah
náhrady škody mal súd prvej inštancie ustálený z úkonov, ktoré boli právnym zástupcom žalobcu
vykonávané v rámci trestného konania, pričom okrem odmien za úkony právnej služby a režijného
paušálu vo výške 1.016,03 eur považoval súd prvej inštancie za dôvodné priznať aj nárok na náhradu
za stratu času strávený cestou do miesta vykonávania úkonov a cestovného, pričom tieto položky
boli zvýšené o daň z pridanej hodnoty. Z vyššie uvedených dôvodov preto špecifikoval výšku škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím na sumu 2.126,64 eur.

4. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 135,57 eur z dôvodu nesprávnych
výpočtov.5. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, 2 CSP, kedy na
základe úspechu v konaní priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 %.

6.Protirozsudkusúduprvejinštanciebolopodanéodvolaniezostranyžalovaného,ktorýnamietolvýroky
I. a III. citovaného rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci a rovnako napriek námietkam vzneseným v konaní vec
nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že neboli naplnené podmienky
pre priznanie nároku na náhradu škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia, príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím a vznik škody. V danom prípade absentuje právny titul pre
nárok na náhradu škody, nakoľko vznesenie obvinenia žalobcovi bolo v čase jeho vydania dôvodné a
zákonné, pričom aj súd prijal obžalobu podanú prokurátorom. Trestné konanie bolo vedené plne v súlade
so zásadami trestného konania, ktoré sú obsiahnuté v ustanoveniach trestného poriadku. Ani súd ani iný
príslušný orgán nekonštatoval pochybenie prokuratúry pri postupe u tejto trestnej veci, pričom vedením
trestného konania bol sledovaný legitímny cieľ. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. II. ÚS 163/2013, kedy Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia
vydaného v čase, kedy splnené všetky zákonné predpoklady, nemožno bez ďalšieho považovať za
nezákonné ak sa neskôr nepotvrdila skutočnosť, že určitý skutok bol spáchaný konkrétnou osobou. V
zmysle ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie,
ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo v danom prípade naplnené nebolo. Štát nemôže

zodpovedať v každom jednotlivom prípade za výsledok trestného konania, nakoľko obvinenie sa znáša
za situácie, kedy na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného
stíhania je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Rovnako priznanie
náhrady škody by bolo v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v dôsledku konania obžalovaného došlo
k úmrtiu liečenej osoby a príčinná súvislosť bola prerušená zanedbaním pozákrokovej starostlivosti, no

nepochybne konanie žalobcu bolo jedným z viacerých faktorov, ktorý spôsobil, nie však dostatočnou
príčinou, následok. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok.

7. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, nakoľko sa jedná o špecifický prípad zodpovednosti štátu, kedy má samotné oslobodenie
spod obžaloby rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania či vznesenia
obvinenia pre jeho nezákonnosť. To, že nedošlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia, nič nemení na
oprávnenosti nároku žalobcu, nakoľko podstata nároku sa neviaže na nesprávnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní, ale na jeho samotný výsledok tak, ako to správne konštatoval súd prvej

inštancie. V danom prípade teda oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 2T 8/2008
má rovnaké následky ako keby bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené príslušným orgánom
pre jeho nezákonnosť. Pokiaľ sa týka nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukazuje
žalovaný, tento sa týka skutkovo iného prípadu, kedy sa jednalo o nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
Najvyššieho súdu v otázke preskúmavania príčinnej súvislosti ušlého zisku a trestného stíhania.

Rovnako sa žalobca nestotožnil s tým, že predmetné rozhodnutie by bolo v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľkotentozávernemáoporuvovykonanomdokazovaníažalobcovijeľútoskutočnosti,ktoránastala,
no nie však z jeho správania či konania. Naopak, bolo by v rozpore s dobrými mravmi nepriznať mu
nárok na náhradu trov konania, ktoré vynaložil pri účelne vedenej obhajobe. Žalobca uplatnil nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalovaný sa nevyjadril k predmetnému podaniu žalobcu.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2

CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú

v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred

súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej

veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka nebola naplnená.

16. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce
do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje

do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Je potrebné zdôrazniť, že
na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich
predpoklady ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť,musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal,
dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený.
17. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa

nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného
orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.
18. Náhrada škody v súlade s ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné

rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
19. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym,
či nezákonným zásahom štátom bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za

škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania.
20. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.11.2013 vydaný vo veci II. ÚS 163/2013, na
ktorý poukazuje žalovaná, ani z tohto rozhodnutia nevyplýva, aby právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím bolo možné uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škody
spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V tomto náleze bolo

konštatované iba to, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase vydania splnené
všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto
uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí teda konštatuje, že za

nezákonné nemožno bez ďalšieho považovať také uznesenie o vznesení obvinenia, pri ktorom boli v
čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady. Jedným z takýchto predpokladov pre vznesenie
obvinenia podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku je existencia dostatočne odôvodneného záveru o
spáchanítrestnéhočinuurčitouosobou.Tentozávervšakniejevrozporesobjektívnouzodpovednosťou
štátu za výsledok trestného stíhania, ako to správne zdôvodnil súd prvej inštancie.

21. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd ako vecne správne potvrdil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý
rozhodol o nároku na náhradu trov konania.23. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP, keď plne úspešný žalobca v odvolacom konaní má nárok na trovy
odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).