Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/236/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715203965
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2715203965.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, R.,
proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803,
právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, o
žalobe žalobcu o určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere a o zaplatenie sumy 24.000 eur s
príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie sumy 17.035,19 eur s príslušenstvom,
o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 7C/649/2015-197 zo
dňa 19. júla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III., V. a VI. p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom uložil ČSOB, a.s., Michalská 18, 815 63
Bratislava, IČO: 36854140 povinnosť zaplatiť I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, XXX XX R., sumu
2.222,99 eur a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhým výrokom vo zvyšku zamietol žalobu
I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, XXX XX R., tretím výrokom uložil I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom H.
XX, XXX XX R. povinnosť zaplatiť ČSOB, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36854140 sumu

17.035,19 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 17.035,19 eur od 18.3.2014 do zaplatenia,
sumu 479,10 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 479,10 eur od 18.3.2014 do zaplatenia
a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, štvrtým výrokom vo zvyšku zamietol žalobu ČSOB, a.s.,
Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36854140, piatym výrokom súd priznal žalovanému ČSOB, a.s.,
Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO 36854140, nárok na náhradu trov konania 96 % a šiestym výrokom
určil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3, 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy o hypotekárnom úvere a zmluvy o bežnom
účte, § 3 ods. 1, § 39, § 49a, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4 písm. a), i), 5, 6, § 54 ods. 1,
2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1 Rady 93/13/EHS, § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. a) zákona
č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu zavretia zmluvy, § 261 ods. 3 písm. d), § 273 ods. 1, §
369 ods. 1, § 497, § 708 ods. 1, § 710 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z.z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Vecne ho odôvodnil tým, že sa primárne vyporiadal ako s predbežnou otázkou návrhom žalobcu na
rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. Z obsahu spisu mal súd prvej inštancie preukázané,
že žalovaný sa k žalobe vyjadril zhodnotiac ju ako nedôvodnú, nezrozumiteľnú, zmätočnú a bezlogických súvislostí, rozpornú s faktickým a právnym stavom. Súd prvej inštancie dospel k názoru, že
žalobcom tvrdený skutkový stav nie je nesporný, preto nevydal rozsudok pre zmeškanie žalovaného
na pojednávaní 27.3.2018. Z toho potom aj vyplýva, že len zmeškanie žalovaného nemôže vyústiť

do jeho procesného neúspechu v konaní vo veci samej (vrchný súd v Prahe, sp.zn. 4 Cmo 421/94
(Bulletin advokacie 5/1997)). Za podstatné tu považoval súd prvej inštancie to, že žalobca sa domáha
sumy 24.000 eur (v niektorých podaniach uvádza cca 24.000 eur) za zaplatené všetky poplatky za
vedenie bežného účtu, hypotekárneho účtu a iné poplatky, úroky, pričom neodôvodnil, ako k sume
24.000 eur dospel, pričom tvrdil že jeho výpisy z banky sú staré a nečitateľné. Súd prvej inštancie

vzhľadom na charakter sporu vychádzajúc z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
dospel k záveru, že žalobca má na určení neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o hypotekárnom úvere)
daný zákonný naliehavý právny záujem. Pritom vo všeobecnosti platí, že spotrebiteľ sa môže domáhať
ochrany svojho práva proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany proti
porušiteľovi na súde. Z obsahu zmluvy o hypotekárnom úvere č. 073579 vyplýva, že bola uzavretá
žalovaným ako podnikateľom a žalobcom ako spotrebiteľom a predmetom zmluvy bolo poskytnutie

finančných prostriedkov na nadobudnutie existujúcej nehnuteľnosti. Nepochybne bola medzi stranami
sporu uzatvorená formulárová spotrebiteľská zmluva dňa 30.5.2008, na ktorú je treba primárne aplikovať
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako
lex specialis a ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa zmluvy o úvere ako lex generalis. Súd
prvej inštancie vychádzal z toho, že právny význam nemá akýkoľvek omyl konajúceho subjektu, ale

len „podstatný omyl“. V tomto konkrétnom prípade je právnym účinkom zmluvy to, aby žalobca M. C.
prostredníctvom úveru od žalovaného financoval kúpu nehnuteľnosti. Z konkrétnej právnej veci vyplýva,
že žalobca mienil kúpiť nehnuteľnosť a aj reálne nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva nadobudol po
zaplatení kúpnej ceny prostredníctvom žalovaného, z toho vyplýva výsledok právneho úkonu (zmluvy
o poskytnutí hypotekárneho úveru): nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti kúpnou zmluvou, ktorý

následok žalobca aj zamýšľal pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru. Z vyjadrení
žalobcu vyplýva jeho správna predstava o primárnom právnom následku uzatvorenia zmluvy a to
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie
nevyplynulo, že by boli naplnené kumulatívne podmienky § 49a OZ, teda, že by žalobca v čase
uzatvárania zmluvy bol žalovaným uistený o tom, že poskytuje svoje vlastné peniaze, či peniaze iných

vkladateľov. Z týchto okolností súdu prvej inštancie absentovala subjektívna stránka žalovaného ako
druhéhoúčastníkazmluvnéhovzťahu.Takátoklauzulasanikdevzmluve nenachádza.Ztýchtovšetkých
okolností súdu prvej inštancie následne vyplynulo, že žalobca nebol v objektívnom omyle (dokonca
podstatnom) pri uzatváraní zmluvy o hypotekárnom úvere a teda predmetná zmluva je platná a preto
v časti o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol. Žalobca

sa odvolával na jeho ústavné práva, právo na bývanie a vlastnícke právo, ale súd prvej inštancie
poukázal, že pokiaľ by žalovaný nesplnil svoju povinnosť plynúcu zo zmluvy, žalobca by nevlastnil byt,
ktorý v súčasnosti vlastní. Nakoľko súd prvej inštancie nevyhovel žalobe v časti určenia neplatnosti
zmluvy o hypotekárnom úvere, tak zamietol aj žalobu v časti určenia neplatnosti záložného práva
banky k nehnuteľnosti, lebo zmluva o zriadení záložného práva sa viaže na zmluvu o poskytnutie

hypotekárneho úveru, ktorú súd prvej inštancie ponechal v platnosti. Bez zriadenia záložného práva
ku kupovanej nehnuteľnosti v prospech žalovaného by nebola prostredníctvom veriteľa financovaná
kúpa nehnuteľnosti. Žalobca sa domáhal aj zaplatenia sumy 24.000 eur, ktorá podľa neho predstavuje
poplatky za vedenie bežného účtu, hypotekárneho účtu a iné poplatky, pritom konkrétny spôsob
výpočtu smerujúci k sume 24.000 eur uvedený nebol. Zmluva je síce datovaná dátumom 27.6.2008,

ale preukázateľne z listín predložených žalovaným vyplýva, že bežný účet žalobcu bol otvorený dňa
28.4.2008. Z toho si súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o bežnom účte reálne vznikla dňa 28.4.2008.
V ten istý deň podpísal žiadosť u žalovaného o uzatvorenie zmluvy o úvere (hypotekárneho typu)
č. 073579 . Táto dátumová súvislosť bola pre súd prvej inštancie dôležitá hlavne pre argumentáciu
žalobcu, že bol pre čerpanie hypotekárneho úveru donútený zriadiť si u žalovaného bežný účet a

žalovaný to popieral. Vzhľadom na zhodnosť dátumov si súd prvej inštancie ustálil existenciu objektívnej
súvislosti medzi žiadosťou o poskytnutie úveru a zriadením bežného účtu u žalovaného. Podporne
súd prvej inštancie dodal , že zo všeobecnej praxe bánk z obdobia žiadania o úver v roku 2008 je
súdu prvej inštancie známe, že žiadateľ o úver musel mať zriadený bežný účet v tej istej banke, kde
úver čerpal a z toho bežného úveru si banka priamo (po vopred danom súhlase dlžníkom) zrážala

splátku úveru, poplatky. Súd prvej inštancie uviedol, že obe zmluvy sú formulárové. Formulárové
boli z dôvodu, že text zmlúv bol vopred pripravený, žalobca ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym
podstatným spôsobom zasahovať do ich obsahu a ani do obsahu príslušných obchodných podmienok
tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Záver, že ide o formulárové zmluvy umocňuje aj ich číselnéoznačenie, pritom je problematické individuálne vyjednávanie zmluvných podmienok u zmlúv, ktoré sa
dojednávajú vo veľkom počte. Potvrdzujú to aj poznatky súdu prvej inštancie z jeho praxe, keď v iných
sporoch majú zmluvy žalovaného taký istý obsah. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvné podmienky,

konkrétne v bode 75 VOP a v čl. VI., ods., čl. IX., ods. 2 zmluvy o hypotekárnom úvere, písané
miniatúrnym písmom za netransparentné z dôvodu, že veriteľovi (ČSOB, a.s.) umožňuje účtovať bližšie
nešpecifikované poplatky a to bez obmedzenia ich počtu pri jednotlivých druhoch poplatkov, môže ich
meniť a spotrebiteľ ich má platiť, aj keď ich výšku ani opodstatnenosť vopred nepozná. Súd prvej
inštancie mal preukázané, že počas záväzkovoprávneho vzťahu medzi stranami sporu si žalovaný

účtoval s odkazom na Sadzobník jeho poplatkov nasledovné poplatky: a) v súvislosti s hypotekárnym
úverom: opakovane poplatky za upomienky v sumách 8,30 eur, 10 eur , 20 eur, opakovane poplatky za
výzvu28,21eur,35eur,40eur,poplatkyzasprávuúverumesačnepo2,32eur;b)vsúvislostisvedením
bežného účtu si žalovaný účtoval: opakovane poplatky za vedenie účtu: 2,19 eur, 4,25 eur, 2,59 eur,
2,99 eur, 2,69 eur, 4 eurá, 5 eur; opakovane poštovné za avízo: 0,33 eur, 0,40 eur; opakovane poplatok
za avízo: 1 eur; poštovné za upomienku: 1 euro; opakovane poplatky za upomienku: 3,32 eur, 3,50

eur. Súd prvej inštancie zastával názor, že ide o nejasný a neuzavretý okruh poplatkov predpokladaný
v posudzovaných zmluvných podmienkach, je netransparentný a robí sporné podmienky neprijateľné.
Výšku poplatkov môže podľa spornej zmluvnej podmienky dodávateľ bez ďalšieho meniť. Spotrebiteľ sa
tak ocitá v neistote najmä v spojení so sankciami, ktoré spotrebiteľovi hrozia za porušenie zmluvných
povinnosti vrátane nezaplatenia poplatku, o ktorom nemusí mať vedomosť alebo vedomosť o jeho

zmenenej výške. V rámci súdnej kontroly má relevanciu spojitosť s ostatnými podmienkami, a teda aj
sankciami (čl. 4 ods. 1 smernice). Nie je významný záujem, či úmysel toho ktorého účastníka zmluvy
alebo či podmienku využije alebo nie, ale či objektívne ide o nekalú klauzulu (rozsudok SD C-453/10
bod 32). Záväzok spotrebiteľa platiť poplatky v sadzobníku sa v zmluve o bežnom účte ani v VOP
nenachádza, len abstraktne ho možno nájsť vo VOP, ktoré by mali obsahovať len pomocné vysvetľujúce

a technické ustanovenia (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci I. ÚS 3512/11). V bode
V ods. 3 Zmluvy o bežnom účte je len konštatované, že „banka si účtuje odmeny a poplatky podľa
Sadzobníka banky“, v bode 75 Všeobecných obchodných podmienok (VOP) je uvedené, že „banka
je oprávnená požadovať odplatu, ktorú predstavujú jednotlivé poplatky podľa príslušného sadzobníka
banky platného v čase vykonania obchodu“ - z čoho súdu prvej inštancie vyplynulo, že ani v jednom

prípade nejde záväzok spotrebiteľa platiť, individuálnu dohodu zmluvných strán, ale len o jednostranný
diktát banky bez uvedenia konkrétnej výšky. V čl. IX ods. 2 zmluvy o hypotekárnom úvere je uvedené,
že „dlžník sa zaväzuje uhradiť banke najmä tieto poplatky v zmysle platného sadzobníka: poplatok
za poskytnutie úveru, poplatok za čerpanie úveru, poplatky za správu úveru“- z obsahu predmetného
článku si súd prvej inštancie ustálil, že ani len pri taxatívne uvedených poplatkoch nie je uvedená

ich výška, čo súd vyhodnotil ako absenciu individuálne dohody zmluvných strán. Podporne súd prvej
inštancie doplnil, že je absolútne neplatným, aby sa spotrebiteľ vopred zaväzoval na platenie poplatkov
bez poznaniach ich druhu a výšky a len s odkazom na sadzobník poplatkov, ktorý sa dokonca mení.
Záväzokspotrebiteľaplatiťpoplatkymáprenehozávažnédôsledkyavspojenísostatnýmipodmienkami
môže porušenie záväzku privodiť default (stratu výhody splátok; zosplatnenie celého úveru), a to na

základe netransparentného záväzku vo VOP, bode V ods. 3 Zmluvy o bežnom účte a čl. IX ods. 2
zmluvy o hypotekárnom úvere (porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
2Cdo 245/2010). Súd prvej inštancie pre platnosť takéhoto záväzku vyžadoval jeho transparentné
dojednanie priamo v zmluve, aj keby sa žalovanému ČSOB, a.s. zdalo za postačujúce uvedenie záväzku
spotrebiteľa platiť rozmanité poplatky v zmluvách a vo VOP. Hrubú nerovnováhu vyvoláva aj možnosť

jednostrannej zmeny poplatkov zakotvená v bode 75 VOP, podľa ktorého je veriteľ oprávnený meniť
poplatky uvedené v Sadzobníku kedykoľvek za trvania zmluvy v súlade s predmetným bodom VOP
a bez priznania adekvátnych práv spotrebiteľovi. Súd prvej inštancie ustálil, že poplatky účtované z
titulu zmluvy o hypotekárnom úvere s odkazom na sadzobník poplatkov (poplatky za upomienky, výzvy
a za správu úveru) a poplatky účtované z titulu zmluvy o bežnom účte s odkazom na sadzobník

poplatkov (poplatky za vedenie účtu, poplatky za avízo, poplatky za upomienku) neboli individuálne
dohodnuté, preto sú neplatné a to aj s odkazom na ich všeobecné poňatie do zmlúv s odkazom na
sadzobník súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku. V čl. III ods. 1 zmluvy o
poskytovaní služieb ČSOB elektronického bankovníctva je uvedený predtlačený text, že „banka účtuje
za služby poplatky podľa platného sadzobníka poplatkov banky“, ale konkrétne sumy poplatkov v

zmluve uvedené neboli. Súd prvej inštancie si vyhodnotil toto zmluvné dojednanie ako nie individuálne
dojednané a preto i neplatné. Žalovaný predložil súdu prvej inštancie žiadosti na osvedčenie svojich
tvrdení, ale nepreukázal, že by aj reálne elektronicky výpisy zasielal a generoval nové PIN, preto súd
prvej inštancie zotrval na závere, že žalovaný neposkytoval žalobcovi za poplatok spojený s vedenímúčtu reálne žiadne protiplnenie a nemohol ani z tohto dôvodu vyhovieť žalobe v časti vrátenia poplatkov
za vedenie bežného účtu. Pokiaľ ide o účtované poštovné za upomienky a avízo, nakoľko žalovaný
nepreukázal súdu prvej inštancie reálne vynaložené hotové výdavky za poštovné (súvisiace s bežným

účtom žalobcu, konkrétne poštovné za upomienky 4 eurá a poštovné za avízo: 8,59 eur), súd prvej
inštancie v tomto druhu poplatkov (poplatkov za poštovné) vyhovel tiež žalobcovi. Súd prvej inštancie
osobitným výrokom nevyhlásil v petite tohto rozsudku za neprijateľné zmluvné podmienky ohľadom
poplatkov a odmien za poskytovanie peňažných a obchodných služieb bankou za upomienku a za výzvu
s odkazom na právoplatný rozsudok OS Bratislava IV v Bratislave, č. k. 16C/185/2011 z 17.4.2012, v

ktorom tak už učinené bolo a žalovaný je povinný sa tým riadiť (voči iným klientom si ich neuplatňovať).
V predmetnom rozsudku (16C/185/2011) súd prvej inštancie už určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku
to, že obsahom je oprávnenie banky účtovať klientovi ako spotrebiteľovi za svoje služby poplatky a
odmenyvsúladesosadzobníkompoplatkovaodmienzaposkytovaniepeňažnýchaobchodnýchslužieb
bankou za upomienku a za výzvu (prvú a ďalšiu)). Súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľné poplatky
za upomienky zasielané opakovane spotrebiteľovi, lebo na ne niet zákonného nároku, lebo žalovanému

nemôžu patriť, keďže si uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie (úrok z omeškania). Súd
prvej inštancie k poplatkom pripomína aj rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu
(Brandenburgisches Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7U 17/06: ,,Poplatky za upomienky
sú neprijateľné. Sporiteľni bol súdom uložený zákaz používať zmluvné podmienky a prijímať plnenia
z poplatkov.“ Zmluvné podmienky vo všeobecných obchodných podmienkach banky, v sadzobníku

poplatkov v spojení so zmluvou o hypotekárnom úvere a zmluvy o bežnom účte, ktoré požadujú od
spotrebiteľa úhradu poplatku za správu úveru a vedenie (bežného) účtu podliehajú súdnej kontrole a
sú podmienkami neprijateľnými. Poplatok za vedenie/správu účtu (bežného i hypotekárneho) nemá
povahu odplaty za konkrétnu zmluvnú službu poskytovanú bankou, a preto nepredstavuje dojednanie
týkajúce sa ceny. Vedenie týchto účtov nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, práve

naopak slúži výhradne záujmom banky. Pokiaľ ide o splácanie úveru banke, slúži úverový účet a bežný
účet v prvom rade účtovným, resp. zúčtovacím účelom banky, ktorá prostredníctvom svojho vnútorného
vedenia účtov vo vlastnom záujme sleduje stav plnenia úverového vzťahu dlžníkom. Naproti tomu
spotrebiteľ, ktorý si pravidelne plní svoju povinnosť splácať úver (dlh) nie je na vedenie osobitného účtu
bankou, s cieľom mať o splácaní úveru prehľad, odkázaný. Súd prvej inštancie poukázal na to, že banka

(v tomto prípade žalovaný) má zákaz v úverových zmluvách a všeobecných obchodných podmienkach
uzavieraných so spotrebiteľmi používať alebo sa dovolávať zmluvnej podmienky, ktorá bola vyhlásená
za neprijateľnú a zmluvných podmienok s rovnakým významom (zhodná zmluvná podmienka bola
vyhlásená za neprijateľnú už rozhodnutím Bundesgerichtshof zo dňa 7. júna 2011, sp. zn. AZ XI ZR
388/10). Súd prvej inštancie sa vyporiadal s poplatkom vo výške 724,45 eur účtovaným za mimoriadnu

splátku zaplatenú žalobcom vo výške 14.489 eur dňa 17.12.2012. Suma 724,45 eur predstavuje 5 % z
výšky mimoriadnej splátky. V čl. VI., ods. 4 písm. a) zmluvy o hypotekárnom úvere je uvedené, že dlžník
má právo k dátumu zmeny platnosti úrokovej sadzby dohodnutej v zmluve uhradiť mimoriadnu splátku
úveru, pričom z obsahu zmluvy nevyplýva, že by mimoriadna splátka mala byť spoplatnená. Fakt, že
konkrétna výška poplatku za mimoriadnu splátku nie je uvádzaná v samotnej zmluve o hypotekárnom

úvere súd prvej inštancie vyhodnotil ako neuzatvorenú individuálnu dohodu a preto je aj účtovanie
tohto poplatku neprijateľné, skôr rezonujúce tiež ako nekalá obchodná praktika. Tento poplatok nebol
individuálne dohodnutý, preto jeho účtovanie je neplatným právnym úkonom a z toho dôvodu aj na
tento poplatok má žalobca nárok titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného. Vzhľadom na to, že
žalobca sa v žalobe domáhal zaplatenia sumy 24.000 eur raz titulom náhrady škody a raz titulom

bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie sa s tým tiež vyporiadal. Z obsahu vyjadrení žalobcu ani
listinných dôkazov ním produkovaných a súvisiacich konkrétne s jeho zmluvným vzťahom so žalovaným
si súd prvej inštancie ustálil, že nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých prvkov na konštatovanie
zodpovednosti za škodu. Jednak nepreukázal protiprávnosť konania žalovaného vo vzťahu k nemu,
nepreukázal vzniknutú mu škodu ním prezentovanú v sume 24.000 eur a v konečnom dôsledku ani

kauzálny nexus; sekundárne nemal súd prvej inštancie preukázaný ani subjektívny prvok zavinenie zo
strany žalovaného. Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalovaný získal majetkový prospech bez právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatil
a preto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi poplatky vo
výške 2.222,99 eur (1.964,69 eur + 258,30 eur ) špecifikované presne už v ods. 14 odôvodnenia tohto

rozsudku) reálne ním zaplatené banke (ČSOB, a.s.), pretože zmluvné ustanovenia (oboch zmlúv i VOP)
v spojení so sadzobníkom poplatkov, ktoré umožňovali žalovanému účtovať tieto poplatky považoval
za absolútne neplatné podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Jedná sa o neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dojednaná, spôsobujeznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené
formulárové zmluvné ustanovenie hrubo poškodzuje spotrebiteľa, pretože závisí len od vôle veriteľa,
koľko spoplatnených upomienok a výziev spotrebiteľovi odošle a zvýši si tak príjem, s tým, že aj výška

týchto poplatkov za upomienku je neprimeraná, nezodpovedá skutočným nákladom. Súd prvej inštancie
odkázal podporne na výklad Súdneho dvora smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú,
ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ).
Vychádzajúc z obsahu čl. III. ods. 3,4 zmluvy o hypotekárnom úvere súdu prvej inštancie vyplývalo,

že toto ustanovenie nebolo výsledkom individuálnej dohody zmluvných strán, ale predtlačenou formou
nanútený diktát, čiže predmetné ustanovenie súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatné. Nakoľko však
bola v čase uzatvorenia zmluvy o hypotekárnom úvere dohodnutá výška úrokovej sadzby 5,73 % ročne
a veriteľ si v rámci svojej žaloby voči M. C. ako dlžníkovi uplatnil nižšiu výšku (paušálne 5,19 %), súd
prvej inštancie samostatným výrokom v rozsudku neurčil zmluvnú podmienku čl. III. ods. 3,4 vyššie
citovanej zmluvy za neplatnú. Z obsahu zmluvy o hypotekárnom úvere (čl. V, ods. 2 písm. h), i)) vyplýva

v rámci predtlačeného textu ako jedna z podmienok čerpania úveru povinnosť pre dlžníka: predloženie
poistnej zmluvy uzavretej konkrétne v ČSOB poisťovni, a.s. s vinkuláciou poistného plnenia a uzavretie
s bankou (ČSOB, a.s.) dohody o poistení úveru pre prípad smrti alebo invalidity následkom úrazu (ďalej
len „dohoda o poistení“). Následne dňa 27.6.2008 žalovaný ako poistník uzatvoril so žalobcom ako
poisteným predmetnú dohodu o poistení (reg. č. 073579/Poistosoba/1) s mesačným poplatkom za

poistenie 301 Sk. Z obsahu čl. V, ods. 2 písm. h), i) zmluvy o hypotekárnom úvere súdu prvej inštancie
vyplýva, že nejde o individuálnu dohodu zmluvných strán, lebo spotrebiteľ nemal ani len možnosť výberu
uzavrieť poistnú zmluvu s inou poisťovňou. Keďže nebola zmluvná podmienka individuálne dojednaná,
bola neplatná a práve na tomto skutkovom základe si súd prvej inštancie vyhodnotil aj dohodu o poistení
(reg. č. 073579/Poistosoba/1) za neplatnú a poplatok prijímaný ako „bankopoistenie 9,99 eur kvalifikoval

ako bezdôvodné obohatenie banky (ČSOB, a.s.).

3. Súd prvej inštancie sa vyporiadal osobite so vzájomnou žalobou žalovaného voči žalobcovi žalujúc ho
o zaplatenie sumy 17.035,19 eur s príslušenstvom a nákladov dražby 309,70 eur, titulom nesplateného
úveru čerpaného na kúpu nehnuteľnosti. Strany sporu uzatvorili dňa 30.5.2008 zmluvu o poskytnutí

hypotekárneho úveru (ďalej len „zmluva o hypotekárnom úvere“), na základe ktorej žalovaný ako veriteľ
poskytol úver žalobcovi ako dlžníkom 1.000.000 Sk za účelom kúpy nehnuteľností, ktoré boli určené
až v dodatku č. 1 z 17.6.2008. Zmluvné strany sa v zmluve dohodli, že poskytnutý úver bude úročený
úrokovou sadbou 5,73 % ročne platnej do 16.5.2011. Ďalej sa dohodli, že dlžník splatí úver najneskôr
do 30 rokov od termínu dočerpania v mesačných splátkach po 5.823,03 Sk (193,29 eur), splatné k

15. dňu každého mesiaca. Dodatkom č. 2 zo dňa 3.9.2009 k predmetnej zmluve si dohodli splatenie
úveru najneskôr do 15.7.2038 z dôvodu odkladu splátok od 16.9.2009 do 15.12.2009, a na výške
mesačnej splátky 197,88 eur od 15.1.2010. Tento úver bol zabezpečený záložným právom v zmysle
zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 17.6.2008 a predmetom záložného práva
bola nehnuteľnosť kupovaná žalobcom, na ktorú žiadal aj poskytnúť hypotekárny úver. Žalovaný oznámil

žalobcovi listom z 18.3.2014, že úver zosplatnil, splatnosť vyhlásil k dňu 17.3.2014. Zároveň vyzval
na zaplatenie zvyšku dlžnej sumy 17.726,64 eur vrátane príslušenstva a prípadných poplatkov podľa
Sadzobníka ČSOB v lehote do 28.3.2014. Predmetné oznámenie prevzal žalobca dňa 26.3.2014.
Žalovaný listom z 27.6.2014 oznámil žalobcovi (prevzal ho 17.7.1014) začatie výkonu záložného práva
a že pohľadávka prešla pod správu odd. vymáhania úverov. Z obsahu pripojeného spisu súdu prvej

inštancie sp.zn. 7C/353/2015 súd prvej inštancie zistil, že aukčná spoločnosť DRAŽBY & SPRÁVA
POHĽADÁVOK vyzvala listom z 5.3.2015 umožniť obhliadku nehnuteľnosti. Z obsahu protokolu o
obhliadke predmetu dražby z 26.3.2015 spísanej citovanou akčnou spoločnosťou súd prvej inštancie
zistil, že dlžník - žalobca neumožnil obhliadku. Dražba zrealizovaná nebola. Žalobca v konaní potvrdil,
že najprv podal u žalovaného žiadosť o hypotekárny úver, po uzatvorení zmluvy o hypotekárnom

úvere medzi ním a žalovaným a uzatvorení kúpnej zmluvy s treťou osobou na nehnuteľnosť (v kúpnej
zmluve bola uvedená forma vyplatenia kúpnej ceny kupujúcim prostredníctvom hypotekárneho úveru
u žalovaného) nadobudol do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť. Úver prestal splácať, lebo prišiel o
zamestnanie. Nakoľko žalobca dlžnú sumu neuhradil žalovaný sa domáhal úhrady.
Žalovaný uviedol a listinami súdu prvej inštancie preukázal, že žalobca zaplatil celkovo sumu 26.916,41

eur, z ktorej sumy si započítal na istinu 16.158,73 eur, na zmluvné úroky 8.688,73 eur, na úroky z
omeškania 104,10 eur a na poplatky 1.964,69 eur. Z karty klienta ohľadom platieb žalobcu žalovanému
súd prvej inštancie zistil, že uplatnený zmluvný úrok 479,10 eur (predpísané splatné zmluvné úroky boli
celkovo 9.167,99 eur - zaplatená suma na úrokoch 8.688,99 eur) je vypočítaný za obdobie od 17.6.2008do 17.3.2014, pričom od 16.5.2008 do 16.5.2011 sa počítalo s úrokom 5,73 % a od 17.5.2011 do
17.3.2014súrokom5,19%(presnýrozpissanachádzavtabuľkeklientanačl.25spojenéhospisusp.zn.
2Csp/63/2017 a súd prvej inštancie kontrolným numerickým výpočtom zistil, že ide o totožné sumy ako

súužvyššieuvádzané:9.167,99eur-8.688,99eur).Zvykovanéhodokazovaniaazistenéhoskutkového
stavu veci vyvodil súd prvej inštancie právny záver, že vzájomná žaloba žalovaného bola podaná
v časti dôvodne. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 30.5.2008 Zmluvu o poskytnutí hypotekárneho
úveru za účelom kúpy nehnuteľnosti, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti bolo zriadené záložné právo

k nehnuteľnosti. Keďže žalobca ani na výzvu veriteľa dlžnú sumu neuhradil, tak žalovaný vyhlásil
splatnosť úveru k 17.3.2014. Žalobca neuhradil celkovú bankou požadovanú sumu 17.726,64 eur s
príslušenstvom 28.3.2014, preto bol žalobca upovedomený o začiatku výkonu záložného práva. Žalobca
dražobnej spoločnosti nehnuteľnosť na ohliadku nesprístupnil, a cez návrh na neodkladné opatrenie
sa domohol uloženia povinnosti pre ČSOB, a.s. zdržať sa záložného práva. Žalobca naďalej býva v
tej istej nehnuteľnosti, ktorú kúpil po uzavretí zmluvy o hypotekárnom úvere so žalovaným. Vzájomná

žaloba bola podaná dôvodne v časti sumy doposiaľ neuhradenej istiny úveru 17.035,19 eur (čerpaná
suma 33.193,92 eur = suma zaplatená a započítaná na istinu 16.158,73 eur) s úrokom z omeškania
8,25 % ročne zo sumy 17.035,19 eur od 18.3.2014 do zaplatenia, neuhradených zmluvných úrokov
z úveru vo výške 479,10 eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 479,10 eur od 18.3.2014
do zaplatenia a v tejto časti vzájomnej žalobe aj vyhovel. Súd prvej inštancie priznal žalovanému úrok

z omeškania z istiny i zmluvne dohodnutého úroku (predstavujúceho odplatu za poskytnutie úveru)
odo dňa 18.3.2014, lebo k 17.3.2014 došlo k zosplatneniu úveru a to v zákonnej výške 8,25 % platnej
od 17.3.2014. Súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania 8,25 % ročne z dôvodu, že v prvý deň
omeškania (18.3.2014) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,25 %, a preto
žalovanému patrí úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne z priznanej sumy. Súd prvej inštancie

po podriadení zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru súdnej kontrole zamietol vzájomnú žalobu
žalovaného v časti: 1. zmluvného úroku 5,19 % ročne zo sumy 17.035,19 eur účtovaného od 18.3.2014
do zaplatenia, 2. zákonného úroku z omeškania 18,20 eur (účtovaného za obdobie 16.5.2008 do
17.3.2014), 3. nákladov dražby 309,70 eur, a to z nasledujúcich dôvodov: Na základe riadneho a
včasného nesplácania mesačných splátok veriteľovi - žalovanému vznikol žalobcovi na istine dlh, ktorý

doposiaľ nevrátil žalovanému spolu s dojednaným úrokom vyčísleným ku dňu zosplatnenia úveru.
Uplatnený riadny úrok vo výške 5,19 % ročne z istiny úveru 17.035,19 eur od 18.3.2014 (deň nasledujúci
po zosplatnení) do zaplatenia a to aj keď bol nižší než v zmluve dohodnutá výška 5,73 % ročne na
základe zmluvy o hypotekárnom úvere súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný. Riadny úrok z
úveru predstavuje odplatu pre veriteľa za užívanie istiny úveru dlžníkom po dojednanú dobu. Využitím

práva predčasného zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku, dlžník/
spotrebiteľ stráca výhodu splátok a poskytnuté prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne
dohodnutú, ale musí ich okamžite vrátiť veriteľovi, čím sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť veriteľovi namiesto úrokov z úveru, úroky z omeškania z dlžnej sumy úveru. Právo na riadny
úrok z úveru má žalovaný do zosplatnenia istiny úveru (t.j. do 17.3.2014) a následne má žalovaný

ako veriteľ právo už iba na úrok z omeškania. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co 190/2014 zo dňa 30.6.2015 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.9.2012. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalovanému úrok z úveru za
obdobie po zosplatnení úveru 17.3.2014 nepriznal. Priznal mu úrok za obdobie od 17.6.2008, kedy sa
žalobca dostal do omeškania do 17.3.2014 v celkovej sume 479,10 eur. Z týchto istých argumentačných

dôvodov uvádzaných v tomto odseku súd prvej inštancie zamietol žalovaným uplatnený nárok aj na
úroky z omeškania vo výške 18,20 eur počítaných za obdobie do zosplatnenia úveru. Súd prvej
inštancie poukázal na uznesenie NS SR vo veci 4 Obo 143/98 a rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co
182/2011.Vyjadrenímžalovanéhomalsúdprvejinštanciepreukázané,ženemalsožalobcomdohodnutú
konkrétnu dražobnú spoločnosť, banka má rámcové zmluvy s dražobnými spoločnosťami a dražby

im zadeľuje podľa určitého princípu. Na preukázanie nároku žalovaného doložil súdu prvej inštancie
faktúru dražobnej spoločnosti na sumu 309,70 eur. Z obsahu predmetnej faktúry súdu prvej inštancie
nevyplývajú žiadne konkrétne rozpísané náklady, na ktoré sa viaže suma 309,70 eur a keďže žalovaný
aninepredložillistinypreukazujúcenákladydražbynímprezentovanéako„skutočné“,súdprvejinštancie
aj v tejto časti vzájomnú žalobu zamietol. Súd prvej inštancie sa primárne vyporiadal s textom zmluvy o

zriadení záložného práva k nehnuteľnosti z 17.6.2008. Vychádzajúc z obsahu čl. VI. ods. 2 súdu prvej
inštancie vyplynulo, že predmetný text je písaný v prefabrikovanej vopred predtlačenej forme, pričom
nie je ani len zvýraznený text ohľadom toho, že záložca splnomocňuje záložného veriteľa sekundárne
na uskutočnenie predaja nehnuteľnosti cez iný odborný subjekt, ktorý nie je vôbec špecifikovaný a aninie je daná možnosť záložcovi výberu z viacerých subjektov. Z toho súdu prvej inštancie vyplynulo, že
predmetné splnomocnenie nie je výsledkom individuálnej dohody zmluvných strán a preto ho hodnotí
ako neplatné. Súd prvej inštancie nepripustil vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom a to vypočutie

zamestnanca ČSOB a.s. pána Belaya z dôvodu, že súd prvej inštancie mal objektívne preukázané,
aké všetky listiny (zmluvy, žiadosti) žalobca u žalovaného podpisoval a s obsahom listín sa súd prvej
inštancie oboznámil. Preto súd prvej inštancie vyhodnotil, že výsluch p. Belaya by bol nehospodárny.
Návrh žalobcu na vykonanie dokazovania ustanovením znalca z odvetvia financie a bankovníctva za
účelom vyhotovenia znaleckého posudku súd prvej inštancie taktiež nepripustil z dôvodu, že jednak

žalobca súdu prvej inštancie konkrétne v súvislosti s jeho konkrétnym prípadom (súvisiace ale s jeho
záväzkovo - právnym vzťahom s ČSOB, a.s.) nešpecifikoval, na čo konkrétne by mal znalec odpovedať
a čo by mal v jeho veci konkrétne ozrejmiť a súd prvej inštancie sám nehodnotil navrhnutý dôkaz za taký
dôkaz, ktorý by pre svoje rozhodnutie v tomto konaní potreboval. Súd prvej inštancie sa oboznámil aj s
obsahom rozsudku Súdneho dvora C-429/05, na ktorý odkazoval žalobca s jeho požiadavkou, aby súd
suploval jeho právneho zástupcu, k čomu súd prvej inštancie konštatoval, že takéto stanovisko súdny

dvor v žiadnom odseku nezaujal. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, aké
sumy a za akým účelom boli z hypotekárneho úveru financované jednotlivým subjektom a žiadny zo
subjektov neodstúpil od kúpnej zmluvy. Tieto skutočnosti potom aj viedli súd prvej inštancie k tomu,
že nakoniec neakceptoval dôkaz navrhnutý žalobcom - žiadať od žalovaného bilančnú (obchodnú)
knihu banky. Z vykonaného dokazovanie nebolo sporné, že žalovaný úver kryl k 09/2008 emisiou

hypotekárnych záložných listov SK4120006016 a k 03/2018 emisiou SK4120008640, ktoré emisie sú
evidovanéCentrálnomdepozitáricennýchpapierovSR.Tiežžalobcavosvojichvyjadreniachnepopieral,
že je úver evidovaný bankou v registri hypoték. Na základe predmetných skutočností mal súd prvej
inštancie preukázaný skutkový stav pre rozhodnutie vo veci a predloženie hypotekárnych listov nebolo
potrebné. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p., §

262 ods. 1 C.s.p. a posudzoval čistý úspech strán sporu. Žalobca vo svojej žalobe žiadal určiť neplatnosť
právneho úkonu a zaplatiť mu sumu 24.000 eur, bol úspešný v sume 2.222,99 eur. Z toho vyplýva že pri
tejto jeho žalobe bol úspešnejším žalovaný, ktorý si v jeho konaní trovy konania neuplatnil, preto mu ani
nevznikli a súd prvej inštancie mu ich ani nepriznal. Nepriznanie trov žalovanému súd prvej inštancie
subsumoval do ods. V. výroku o trovách rozhodnutia. Vo vzájomnej žalobe podanej žalovaným žiadal

žalovaný zaplatiť celkovo sumu 17.842,19 eur a súd prvej inštancie mu priznal sumu 17.514,29 eur
(17.035,19 + 479,10), čo predstavuje čistý úspech 96 %. (Výpočet: žalovaný vo vzájomnej žalobe bol
úspešný 98,16 %, t.j. 17.514,29 x 100 : 17.842,19; žalobca mal úspech 1,83 %, t.j. 100-98,16; čistý
úspech žalovaného: 98,16 - 1,83 = 96,32, zaokrúhlene 96 %).

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal žalobca odvolanie v časti
zamietnutia žaloby žalobcu, v časti uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť sumu s príslušenstvom a v
časti náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a) až
b), d) až h). Toto rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky na súdnu ochranu. Rozhodnutím
bolo porušené právo na spravodlivý proces. Uvedené uznesenie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci nakoľko súd sa nedostatočne vysporiadal s
navrhnutými dôkazmi a námietkami a neodôvodnil ani tie najzávažnejšie, ktoré preukazujú tvrdenie
žalobcu. Interpretácia súdu je v rozpore s obsahom právnej praxe, pričom tento odklon nie je
nijako zdôvodnený. Rozhodnutie je rozporné s kogentnými normami a jeho interpretácia v rozpore
s prioritou spravodlivosti. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akceptovateľného racionálneho

základu v rozpore so skutkovým základom. V predmetnej veci ide o spotrebiteľský spor s čím sa
súd prvej inštancie nevysporiadal a pri mnohých úkonoch a uzneseniach ho ako spotrebiteľa a
žalobcu nedostatočne poučil. Napádané rozhodnutie je príliš formalistické, trpí vadami a závery
sú extrémne nekonzistentné. Rozhodnutie a postup súdu sú rozporné s procesnými požiadavkami
spravodlivosti, nerešpektujú všeobecne uznávané základné právne princípy, odopierajú spravodlivosť,

vykladajú právo v rozpore s medzinárodnými zmluvami, s ktorými je Slovenská republika viazaná a
vykladajú ich teoreticky a iluzórne, reštriktívne vykladajú procesné normy. Rozhodnutie je v rozpore s
konceptom spravodlivého konania. Súd nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré
boli predložené. Odôvodnenie rozhodnutia musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie
rozhodnutia bolo presvedčivé. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené
podmienky nespĺňa. Medzi základné práva účastníka patrí aj právo na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne relevantné skutočnosti, pričom riadne odôvodnenie jejednou z podmienok preskúmateľnosti takéhoto rozhodnutia a jeho presvedčivosti vo vzťahu ku stranám
sporu. Pokiaľ účastník má k dispozícií rozhodnutie, ktoré je nekonkrétne všeobecné, formalistické,
odníma sa mu tým právo uskutočniť procesné práva, teda podať riadne kvalifikované odvolanie.

Poukázal na čl. 3 ods. 1 CSP, čl. 46 a nasl., čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl.
19 ods. 1 zmluvy o Európskej únii, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 2 ústavného
zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 4 ods. 1 Listiny, čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SMERNICU RADY 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I

ÚS 407/2010, na rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 79/02, III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III.
ÚS 78/07, IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07, I. ÚS 117/07, IV. ÚS 77/02, I. ÚS 402/08, I. ÚS
243/07, IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS
363/06, na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 107/07, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05,
na nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II. ÚS 222/07 a na rozhodnutia ESĽP Georgidias c. Grécko z
29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998. V prípade výkonu právomoci a kompetencie orgánu

verejnej moci je teda podstatné sledovať taktiež účel, ku ktorému uplatnenie právomocí smeruje, ako i
prostriedky ktoré sú k tomu používané. V podmienkach materiálneho štátu nemôže byť výkon verejnej
moci bezobsažný ani bezúčelný. Inými slovami z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať
výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej
moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel ku ktorému konkrétny

výkon zverenej právomoci smeruje. Okresný súd v rozhodnutí nerešpektoval kogentné normy, pričom
zvolená interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti. Výklad a aplikácia právnych
predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez toho, aby tento odklon
bol dostatočne zdôvodnený (§ 220 ods. 3 CSP). Okresný súd značnú časť argumentácie vyňal a do
rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa odzrkadlilo aj v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje

predloženú argumentáciu a zároveň ani nie je možné dovodiť z argumentácie súdu, že by sa vôbec touto
argumentáciouvpodaniachzaoberal,čímdostatočneneposúdilvšetkypredloženéargumentyúčastníka
konania. Vo vzťahu k žalovanému je spotrebiteľ a súd prvej inštancie je povinný mu poskytnúť ochranu
ako slabšej strane zmluvy a slabšej strane sporu z úradnej povinnosti. V súdnej praxi prevláda názor,
že nie je výnimočným konštatovanie, že súdne konania v rôznych podobách sa stávajú priestorom na

sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa na úkor iného a kým osoba konajúca
s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak obeť takéhoto konania odborne slabý a
neskúsený spotrebiteľ je vo výsledku osobou nezodpovednou. Zmysel a cieľ súdneho konania a výkonu
spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe úplne vytráca. Účelom spotrebiteľského
práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť

spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa
a úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok a rozpor s
dobrými mravmi a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu
spotrebiteľa. Súdu chcel navrhnutými dôkazmi preukázať v odborných kruhoch nespochybniteľnú
skutočnosť o spôsobe fungovania frakčného bankovníctva, ktorého je odporca súčasťou, a ktorého

reguláciu určuje Národná Banka Slovenska a Európska Centrálna Banka. Odporca potvrdil a v konaní
bolo preukázané, že nešlo o pôžičku z vlastných zdrojov ani podľa Občianskeho zákonníka ani podľa
Obchodného zákonníka, ale o hypotekárny úver poskytnutý podľa legislatívy v gescii Národnej Banky
Slovenska, na základe ktorého odporca vydal hypotekárny záložný list. Odporca podľa navrhnutých, ale
nevykonaných, dôkazov vytvoril kredit vo svojej bankovej knihe, vytvoril jeho elektronickú podobu a pri

transakcii o zaplatení predmetu kúpnopredajnej zmluvy (bytu) uviedol do omylu všetkých zúčastnených
spotrebiteľov tým, že elektronický kredit, prevedený na účet predajcu predmetu kúpnopredajnej zmluvy
predstavuje sumu zákonného platidla v podobe elektronických peňazí, ktoré aj v skutočnosti boli
prevedené. Súd sa týmto zásadným tvrdením a doloženým dôkazmi, nedostatočne oboznámil a preto
rozhodol podľa svojho uváženia, ktoré bolo ovplyvnené verejnou mienkou. Súd ignoroval všetky ním

navrhnuté najzásadnejšie dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenie. Či už sú to odborné štúdie, alebo
znalecké dokazovanie, alebo svedectvo odborníkov, či samotného regulátora bankového trhu Národnej
Banky Slovenska. Týmto postupom súdu mu nebola poskytnutá súdna ochrana a bolo porušené právo
na spravodlivý proces. Odporca drží hotovosť len do 8-9% z toho, čo by mal a ostatné je ním
vytvorený kredit, práve spôsobom, ktorým odporca poskytol jemu hypotekárny úver na základe Zmluvy o

hypotekárnom úvere. Dôkaz: Individuálny výkaz o finančnej situácií odporcu k 31. marcu 2018. Žalobca
ČSOB, a.s. trval na svojej žalobe a zároveň k vyjadreniam M. C. ohľadom kontraktačného procesu
uviedol, že tento bol iniciovaný žalobcom C., ktorý 28.4.2008 podpísal žiadosť o uzatvorenie Zmluvy
o úvere. ČSOB, a.s. sa rozhodol vyhovieť žalobe, pristúpil k uzavretiu zmluvy o úvere a predmetnúzmluvu uzavreli dňa 30.5.2008. ČSOB, a.s. poskytol hypotekárny úver 33.193,92 eur (1 000 000 Sk)
na kúpu nehnuteľnosti a kúpna zmluva bola uzavretá 14.5.2008, dodatok č. k nej je z 19.6.2008. Na
základe žiadosti M. C. boli z úverového účtu prevedené financie na ním uvedené účty za účelom

splnenia si povinností z kúpnej zmluvy kupujúcim M. C.: suma 19.927,96 eur bola poukázaná na účet
OTP Banky Slovensko, a.s. na splatenie záväzku pôvodného majiteľa nehnuteľnosti. Suma 9282,69
eur bola poukázaná na účet pôvodného majiteľa nehnuteľnosti a 3983,27 eur bola prevedená na
bežný účet žalobcu, ktorý následne vykonal hotovostný výber. Z týchto skutočností pre ČSOB, a.s.
vyplýva,žeM.Pelčáksastalvlastníkomnehnuteľnosti,čovyvraciapodsúvanúargumentáciuoabstrakcii

finančnej transakcie a údajnom bezdôvodnom obohatení. ČSOB, a.s. odmieta porušenie ústavných a
spotrebiteľských práv z jeho strany. Odporca teda vytvorí kredit, ale v skutočnosti ho kryje len percentom
hotovosti, ktoré má v svojej držbe. Takýmto spôsobom poskytuje úvery tisíckam spotrebiteľom a iným
osobám. Týmto spôsobom vstupuje odporca do zmluvného vzťahu v značne neprimeranej výhode,
kedy za svoj ničím nepodložený kredit požaduje od neho zákonné platidlo. Podľa názoru žalobcu tento
hrubý nepomer práv porušuje jeho ústavné právo na rovnosť a rovnoprávnosť, hrubo porušuje jeho

spotrebiteľské práva, keď mu pred podpisom zmluvy zatajil, že mu nejde poskytovať peniaze, ale len
ním vytvorený kredit, ktorý by nemohol vytvoriť bez podpísania zmluvy s ním. Takýmto spôsobom nemá
možnosť vytvoriť kredit a musí plniť záväzky vyplývajúce zo zmluvy vo forme zákonného platidla, za
ktorého hodnotu sa zaručuje štát. Za kredit, ktorý vytvoril odporca, tým že s ním podpísal zmluvu o
hypotekárnom úvere zase ručí žalobca. Ak nesplatí odporcom vytvorený kredit zákonným platidlom,

za ktorý ručí štát, tak si ešte odporca môže uplatniť záložné právo a inkasovať predajom bytu. Z toho
vyplýva hrubý nepomer práv zmluvných strán. Súd opomína právo spotrebiteľa poznať pravú povahu
produktu podľa §7 ods. 2 písm. b), §8 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a), ods. 3, ods. 4,
ods. 5, ods. 6 a ods. 7 Zákona na ochranu spotrebiteľa. Táto skutočná povaha produktu bola a stále je
utajovaná odporcom, preto o nej nemal vedomosť pri výbere pred uzatvorením Zmluvy o hypotekárnom

úvere. Odporca ho uviedol do omylu, tým že mu nepožičal peniaze, ale len kredit a teda odporcom
vytvorené číslo. Týmto spôsobom odporca, spolu s ostatnými bankami, získavajú neprimeranú výhodu
voči nebankovým subjektom a spotrebiteľom a preukázateľne spôsobujú finančné krízy a znižovanie
úrovne občanov SR, vrátane neho. Ak by mal vedomosť o takejto povahe produktu, tak by nikdy
nepodpísal Zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru, pretože by sa tak musel obmedziť na svojich

právach a vedome znižovať svoju životnú úroveň, čo je nelogické a žiadny spotrebiteľ sa nemôže sám
seba zbavovať svojich práv. Súd k jeho záveru dospel na základe nedostatočného dokazovania. Taktiež
je právny úkon neplatný na základe § 39 OZ, keďže odporca porušil viacero ustanovení Zákona na
ochranu spotrebiteľa, preto žiadal určiť zmluvu za neplatnú. Tvrdil, že práve takým spôsobom, akým
mu odporca poskytol hypotekárny úver, banky spôsobili hospodársku krízu, čo je až teraz všeobecne

známa informácia. Týmto konaním bánk vrátane odporcu prišiel o prácu, následne schopnosť splácať
úver a tak bol postupne donútený naštudovať si fungovanie centrálneho bankovníctva. Keď si bol istý,
že jeho vedomosti vystačia na súdny spor, tak začal obhajovať práva dané medzinárodnými zmluvami,
ústavou a zákonmi SR. Súd na jednej strane potvrdzuje činnosť odporcu v rámci frakčného bankovníctva
a na druhú stranu uvádza, že bolo preukázané, že prijal sumu 1000 000 SK v podobe elektronických

peňazí. Súd si odporuje, keďže systém frakčného bankovníctva potvrdzuje jeho tvrdenie o tvorbe kreditu
pri poskytovaní bankových úverov. A práve tu sa domáha svojich ústavných práv. Súd nebral do úvahy
hospodárenie odporcu a spôsob vykonávania platobného styku odporcu, teda banky, ktorá spolu s
ďalšou bankou, bankou predávajúceho, uviedla do omylu aj predávajúceho, tým, že nedostal finančné
prostriedky vo forme elektronických peňazí, ktoré reprezentujú zákonne platidlo, ale len elektronickú

formu kreditu vytvoreného odporcom, po podpise Zmluvy o hypotekárnom úvere s ním. Dôkaz: § 15 a
§ 16 Zákona o Národnej Banke, § 21 ods. 7 Zákona o platobnom styku, článok 2 písm. c) Metodického
usmernenia Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska z 12. marca 2012 č.
4/2012, Individuálny výkaz o finančnej situácií odporcu k 31. marcu 2018, z ktorej vyplýva, že má
v držbe len % z celkovo vytvoreného kreditu na strane pasív, ktorý vytvorila na základe podpísania

zmlúv o poskytnutí bankového úveru a ďalšie dôkazy predložené v podaní doplnenia žaloby. Ohľadom
tzv. napomáhania vo formuláciách dôkazov odkázal súdu, že Ústavný súd Slovenskej republiky v rade
svojich nálezov potvrdil (napr. I ÚS 407/2010), že ústavný systém v Slovenskej republike vychádza z
princípov materiálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky odlíšil formálne a materiálne
pojatie právneho štátu, pričom jasne vyjadril svoju afinitu k druhej z foriem právneho štátu. Zatiaľ čo prvá

forma je založená na rýdzo procedurálnom a formálnom pojatí bez ohľadu na obsah a účel jednania
štátnych orgánov, materiálny právny štát je naopak založený na určitých základných princípoch, ktoré je
potrebné pri výkone štátnej moci rešpektovať. Príklon k materiálnemu pojatiu právneho štátu znamená,
že orgány verejnej moci sú povinné sa pohybovať nie len z hľadiska formálneho v hraniciach svojichprávomocí a kompetencií stanovených ústavným poriadkom a zákonmi, ale že výkon týchto právomocí
musí byť taktiež po obsahovej (materiálnej) stránke v súlade s určitými základnými princípmi, väčšinou
vyjadrenými v ustanoveniach ústavného poriadku, ktoré garantujú základné práva a vytvárajú hodnotovú

bázu ústavného poriadku. V prípade výkonu právomoci a kompetencie orgánu verejnej moci je teda
podstatné sledovať taktiež účel, ku ktorému uplatnenie právomocí smeruje, ako i prostriedky, ktoré sú k
tomu používane. V podmienkach materiálneho štátu nemôže byť výkon verejnej moci bezobsažný ani
bezúčelný. Inými slovami z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej moci,
ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho, že by bol

sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel ku ktorému konkrétny výkon zverenej právomoci
smeruje. Súd neprodukoval žiadne dôkazy. Dôkazov je dostatok na preukázanie jeho tvrdení, ale súd sa
protiprávne odmietol nimi zaoberať a tieto dôkazy nevykonal. Súd v konaní neprihliadol na skutočnosť,
že ide o spotrebiteľský spor, neposkytol ochranu slabšej strany vyplývajúcu z Civilného sporového
poriadku, tretej časti, druhej hlavy, spory s ochranou slabšej strany. Súd ho počas konania niekoľkokrát
nedostatočne poučil o svojich právach, dokonca ho upozornil na koncentráciu súdnej moci. Znaleckým

dokazovaním navrhol súdu si ozrejmiť fungovanie bankového systému a preukázať, že odporca mu
nepožičal peniaze, ale kredit. Toto najzásadnejšie tvrdenie však súd nedostatočne preskúmal. Keďže v
danej veci sa už konalo na základe jeho žaloby, ako žaloby spotrebiteľa domáhajúceho sa svojich práv,
tak mal súd žalobu žalovaného zamietnuť. Je nelogické, prečo žalovaný podal žalobu a domáhal sa
údajného dlhu, keď sa v danej veci už konalo. Takto žalovaný zbytočne predražil spor a súd nesprávnym

posúdenímmudalpovinnosťzaplatiťsúdnypoplatoksčímnesúhlasilapovažovalzaporušenieprávana
súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Navrhol súdu, aby zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie
v bodoch II.,III, V. výrokovej časti a vrátil vec na nové prejednanie veci a nové rozhodnutie vo veci.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie aj žalovaný a to

v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu s príslušenstvom a v časti náhrady trov konania.
Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h). Súd prvej inštancie
akceptoval žalobcom predložené podanie, ktoré je vnútorne rozporné, neúplne, nezrozumiteľné,
zmätočné, bez logických súvislostí. Uvedené vady podania neboli zhojené ani doplnením a opravou
žaloby zo dňa 09.11.2017. Žaloba ani v novom znení neobsahovala skutkové tvrdenia a ani dôkazy na

základe, ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu. Súd tak nepostupoval v súlade s účinnou
právnou úpravou a podanie neodmietol, aj keď tento návrh vo veci samej rozhodne odmietnuť mal.
Okresný súd sa zároveň necítil viazaný žalobným petitom žalobcu a sám sa vydal cestou preukazovania
nároku žalobcu na bezdôvodné obohatenie titulom zaplatených poplatkov, a to napriek absencii
rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobcu o dôvodení nároku na sumu 24.000,- EUR neoprávnenosťou

účtovania poplatkov žalovaným. Ak žalobca vo svojom podaní spomína neoprávnené účtovanie
poplatkov, tak sa tým snaží odôvodniť len ním tvrdenú neplatnosť právneho úkonu. Súd tak svojím
postupom suploval rolu žalobcu v konaní a na základe žalovaným predložených dôkazov vykonštruoval
čiastočnú dôvodnosť žalovaného nároku žalobcu. Uvedeným postupom súd porušil zásadu rovnosti
strán a kontradiktórnosti konania, čim zásadne zasiahol do práva na spravodlivý proces žalovaného.

Napriek preukázaniu skutočnosti, že žalobca vopred vedel a súhlasil so všetkými účtovanými poplatkami
a skutočnosťou, že žalobcovi boli poskytnuté služby na základe jeho žiadostí (bežný účet, úver, internet
banking, poistenie, predčasné čiastočné splatenie úveru) a že z tohto dôvodu mu boli účtované poplatky,
okresný súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal poskytnutie služieb a nepreukázal oprávnenosť
účtovania predmetných poplatkov. Na tomto mieste je potrebné poukázať, že žalobca mal preukázať

svoj nárok do dôvodu a výšky a žalovaný nemal žiadnu povinnosť preukazovať oprávnenosť účtovania
predmetných poplatkov. K priznanej sume žalobcovi žalobca sám nepredložil žiaden dôkaz, taktiež ani
nepredložil v konaní Zmluvu o bežnom účte. V konaní absentoval akýkoľvek právny dôvod na vyhovenie
zjavne nedôvodnej žalobe. Z časových súvislostí bolo v konaní preukázané, že žalobca nebol žiadnym
spôsobom donútený si otvoriť bežný účet, ale ten si dal otvoriť nezávisle od žiadaného úveru, ešte

pred schvaľovacím procesom poskytnutia úveru. Na základe vyššie uvedených skutočnosti má žalovaný
za preukázané, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Žiadal krajský súd, aby napadnuté rozhodnutie vo výrokoch I. a V. zrušil a vec vrátil okresnému súdu.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené
osoby - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom adôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu a ani odvolanie
žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III.,
V. a VI. je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 7C/649/2015 je žaloba žalobcu o
určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere a o zaplatenie mu sumy 24.000 eur s príslušenstvom
a vzájomná žaloba žalovaného o zaplatenie mu sumy 17.035,19 eur s príslušenstvom.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým súd prvej inštancie uložil ČSOB, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36854140
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.222,99 eur a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
zamietol žalobu, ďalej uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť ČSOB, a.s., sumu 17.035,19 eur s úrokom
z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 17.035,19 eur od 18.3.2014 do zaplatenia, sumu 479,10 eur s
úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 479,10 eur od 18.3.2014 do zaplatenia a to do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku zamietol žalobu ČSOB, a.s., Bratislava, a priznal žalovanému
ČSOB, a.s., nárok na náhradu trov konania 96 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu

pripustilzmenustranysporunastranežalovanéhotak,žezkonaniavystúpilaČeskoslovenskáobchodná
banka, a.s., Bratislava a na jej miesto vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava
( uznesenie, č.k. 11Co/236/2018-283) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd preberá argumentáciu

súdu prvej inštancie uvedenú v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie k napadnutým výrokom.
Vzhľadom k odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné k argumentácii uvedenej
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie k napadnutým výrokom uviesť nasledovné.

10. „21. Dovolatelia nedôvodne argumentujú, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú

nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov;
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o taký prípad tu ale nešlo). Z
hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., na riadne odôvodnenie rozsudku
je postačujúce, ak súd v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia.

22. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie uvádza
podrobne skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných
strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z
ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Celkom jednoznačne z neho vyplýva, ako
odvolací súd rozhodol, na ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ, k akým skutkovým zisteniam dospel a

ako ich právne posúdil. Z jeho odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia relevantných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/68/2017 zo dňa 21.11.2018)

11. K odvolacej námietke žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, čím

boli porušené práva žalobcu a bolo porušené právo na spravodlivý proces, je na mieste uviesť, že súd
prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok objektívne uspokojivým spôsobom. Súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne a jasne objasnil ako skutkový a tak aj právny základ
rozhodnutia.Znapadnutéhorozsudkucelkomjednoznačnevyplýva,akosúdprvejinštancierozhodol,na
ktoréskutkovéokolnostivzalzreteľ,kakýmskutkovýmzisteniamdospelaakoichprávneposúdil,pričom

súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj so všetkými argumentmi žalobcu. Z uvedeného dôvodu je
zrejmé, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé.

12. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že žalobca chcel súdu navrhnutými dôkazmi preukázať v
odborných kruhoch nespochybniteľnú skutočnosť o spôsobe fungovania frakčného bankovníctva,

ktorého je žalovaný súčasťou, a ktorého reguláciu určuje Národná Banka Slovenska a Európska
Centrálna Banka, je potrebné sa vyjadriť, že žalovanému ako banke nevznikla povinnosť vyplatiť
finančné prostriedky vo forme hotovosti, nakoľko žalobca v žiadosti o čerpanie hypotekárneho úveru zo
dňa 23.6.2008 (č.l. 72, 73) uviedol, že žiada o čerpanie hypotekárneho úver bezhotovostne. Žalovanýako veriteľ umožnil žalobcovi ako dlžníkovi, aby úver bol použitý na úhradu kúpnej ceny za nehnuteľnosť
bezhotovostne. Na základe zmluvy o hypotekárnom úvere vznikol žalobcovi záväzok vložiť hotovosť na
bežný účet, pričom žalovaný mal oprávnenie na inkasovanie splátky z bežného účtu. Tu je potrebné

konštatovať, že otázka, či bol úver čerpaný v hotovosti alebo bezhotovostne, nemá vplyv na platnosť
zmluvy o hypotekárnom úvere.

13.„Pokiaľsasťažovateliažaloboudomáhalisúdnejochranyaišloimopresadeniesubjektívnehopráva,
bolo ich procesnou povinnosťou skutkovo a právne odôvodniť svoj nárok a petitom vymedziť predmet

konania. Samotný procesný predpis v ustanovení § 79 ods. 1 OSP ani v ustanovení § 42 OSP nestanoví
presnú štruktúru žaloby. Náležitosti žaloby sú upravené v § 79 ods. 1 OSP, v ktorom sa, pokiaľ ide o petit,
stanovuje, že "... musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha", a od toho sa potom odvodzuje
všeobecne uznávaný výklad, že žalobný petit "musí byť úplný, určitý a zrozumiteľný". Petit však nemusí
byť zreteľne oddelený od ďalších častí žaloby, nemusí mať určitú predpísanú formu, iba zo žaloby ako
celku musí byť zrejmé, čo je žiadané. S ohľadom na určitosť petitu ide o to, do akej miery môže súd

petit modifikovať, resp. do akej miery je povinný doslova petit prevziať vzhľadom na dispozičnú zásadu,
ktorá je modifikovaná zásadou oficiality a princípom "iura novt curia" (súd pozná právo). Požiadavka
zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 OSP, že zo žaloby musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha,
nedáva však základ pre prísne formalistické poňatie petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujali
všeobecné súdy.“ (34/2015, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 192/2015 zo dňa

7.10.2015)

14. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobcom predložené podanie je vnútorne rozporné, neúplne,
nezrozumiteľné, zmätočné, bez logických súvislostí, je nevyhnutné sa vyjadriť, že všeobecne uznávaný
výklad vyžaduje, aby žalobný návrh bol úplný, určitý a zrozumiteľný, pričom kritérium na určitosť petitu

nie je definované len dispozičným princípom, ale je modifikované aj princípom iura novit curia (súd
pozná právo). To vo všeobecnosti znamená, že žalobu nie je možné vykladať striktne formalisticky, ale
na mieste je na žalobu použiť výklad podľa obsahu. Tu je potrebné zdôrazniť, že žalobca podal dňa
29.5.2015 (č.l. 1) žalobu a dodatočne dňa 9.11.2017 (č.l. 38) a dňa 11.12.2017 (č.l. 49) žalobu doplnil. Na
základe uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca vynaložil úsilie na odstránenie nedostatkov žaloby,

pričom žalobcovi sa aj nedostatky žaloby podarilo odstrániť, a teda žalobcom predložené podanie spĺňa
základné obsahové náležitosti zakotvené pre žalobu.

15. „Pokiaľ krajský súd napriek námietkam sťažovateľa vzneseným počas súdneho konania
(najmä v odvolaní sťažovateľa) dospel k právnemu záveru o nepotrebnosti/nemožnosti skúmania

obsahu spotrebiteľskej zmluvy, teda pôvodného právneho vzťahu medzi prvým majiteľom zmenky
a sťažovateľom (vystaviteľom zmenky), ktorý bol právnym titulom vystavenia zmenky, Ústavný súd
Slovenskej republiky hodnotí jeho prístup ako formalistický, ktorý neprimeraným spôsobom znížil právnu
ochranu prináležiacu sťažovateľovi v postavení spotrebiteľa. Ústavný súd Slovenskej republiky tiež
zastáva názor, že konajúce súdy mali pristúpiť ku skúmaniu platnosti predloženej zmenky, vychádzajúc

zo záveru, že v spotrebiteľských veciach všeobecne uznávaný princíp "vigilantibus iura scriptae sunt"
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, vychádzajúc tak zo samotnej
povahyspotrebiteľskýchprávnychvzťahov,vktorýchjeneinformovanosťspotrebiteľovčastozneužívaná
v ich neprospech, keďže len malé percento spotrebiteľov dokáže vyhodnotiť nekalú povahu zmluvnej
podmienky.“ (33/2018, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 150/2018 zo dňa

15.8.2018)

16. K odvolaciemu argumentu žalovaného, že žalobca sám nepredložil žiaden dôkaz, taktiež ani
predložil v konaní zmluvu o bežnom účte, je potrebné sa vyjadriť, že žalobca si splnil povinnosť
tvrdenia tým, že uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktorými odôvodnil svoje tvrdenia o práve na vydanie

bezdôvodného obohatenia. S povinnosťou tvrdenia, niekedy označované aj ako bremeno tvrdenia,
úzko súvisí povinnosť predložiť dôkazy, niekedy označované aj ako dôkazné bremeno. Avšak v
spotrebiteľských veciach všeobecne uznávaný princíp vigilantibus iura scriptae sunt (práva patria len
bdelým) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Nie je rozhodujúce,
či dôkaz predložil žalobca alebo žalovaný, ale relevantné je, či dôkaz bol na pojednávaní vykonaný.

Žalovaný na pojednávaní zo dňa 15.5.2018 (č.l. 137) navrhol listinné dôkazy k bežnému účtu, pričom
žalovaný predložil dňa 16.5.2016 zmluvu o bežnom účte (č.l. 140) a ďalšie relevantné dôkazy. Keďže
uvedené dôkazy sú obsahom súdneho spisu a boli oboznámené na pojednávaní zo dňa 19.7.2018 (č.l.
192), súd prvej inštancie postupoval správne, keď na uvedené dôkazy prihliadol.17. K odvolacej námietke žalovaného, že z časových súvislostí bolo v konaní preukázané, že žalobca
nebol žiadnym spôsobom donútený si otvoriť bežný účet, ale ten si dal otvoriť nezávisle od žiadaného

úveru, ešte pred schvaľovacím procesom poskytnutia úveru, je potrebné zaujať také stanovisko, že
odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie o tom, že existuje zjavná časová
súvislosť medzi zriadením bežného účtu a poskytnutím hypotekárneho úveru, nakoľko k týmto právnym
úkonom prišlo v krátkom časovom období. Okrem toho, štandardné splácanie úveru prebiehalo tak, že
banka inkasovala splátku z bežného účtu.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže odvolacie dôvody ako žalobcu tak aj žalovaného boli
neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal
odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III., V. a VI. ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní nebola žiadna zo strán sporu
úspešná, preto odvolací súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

20. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).