Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 16, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/52/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815211453
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8815211453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu M. Z.., so sídlom E. XX, XXX
XX, T., O.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou HMG & Partners, s.r.o., so
sídlom Štefaničova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovanému A. J., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom R. W. XXX, XXX XX R. W., o zaplatenie 963,01 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 10C/160/2015-57 zo dňa 19. septembra 2018, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 09,31 eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 397, § 219 ods. 3, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok, § 708 ods. 1, § 710, § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník,
§ 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 6 ods. 3, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1,
2, § 39, § 467, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

3. Vychádzal zo zistenia, že W. o bežnom účte a balíku produktov a služieb M. pohoda zo dňa
XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobca sa zaviazal pre žalovaného viesť bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX.
ZOznámeniaoposkytnutíúverukM.kreditnejkartekžiadostireg.č.XXXXXXXXXRvyplýva,žežalobca
oznámil žalovanému, že na základe jeho žiadosti k M. kreditnej karte zo dňa XX.XX.XXXX v ktorej žiadal

o poskytnutie úveru k M. kreditnej karte vo výške 165,96 Eur s čerpaním od 15.11.2007 s dňom splatnosti
vždy k 10. dňu v mesiaci. Ku dňu otvorenia úverového účtu predstavuje výška úrokovej sadzby 16,80%
ročne,debetnejúrokovejsadzby30%ročneasadzbyúrokovzomeškania15%ročne.Poslednouvýzvou
na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 21.02.2014 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlhu, ktorýku dňu 20.02.2014 predstavuje sumu 176,30 Eur. Výzva bola žalovanému doručená dňa 28.02.2014.
Oznámením o zosplatnení úveru zo dňa 11.05.2014 žalobca žalovanému oznámil, že ku dňu 10.05.2014
vyhlasuje celú pohľadávku z poskytnutého úveru za splatnú. Zároveň vyzval žalovaného na úhradu

dlžnej sumy 280,01 Eur od 21.05.2014. Oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 15.05.2014. Z
oznámenia o zrušení účtu zo dňa 30.09.2014 súd zistil, že na základe výpovede zmluvy o účte č.
XXXXXXXXXX/XXXX bol žalovanému dňa 01.10.2014 zrušený účet s debetným zostatkom vo výške
9,31 Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobu zamietol pretože oznámenie o zosplatnení úveru zo
dňa 11.05.2014 považuje za neplatný právny úkon. Uviedol, že už samotná dohoda o tom, že by mali
byť dohodnuté splátky je v tomto prípade sporná, pretože v oznámení o poskytnutí úveru M. kreditnej
karty nie je výška splátok dohodnutá. Prakticky išlo o možnosť používania kreditnej karty do povoleného
prečerpania, tzv. revolvingový alebo kontokovertný úver. Splátky boli dohodnuté len vo všeobecných
obchodnýchpodmienkach,atohodnekomplikovanýmspôsobomvčl.VIIIbod3podmienoknavydaniea

používanie M. kreditnej karty na čl. 15 rubovej strane. Mal za to, že takéto dojednanie splátok je v rozpore
so spotrebiteľským právom, keďže nie je vyjadrené priamo vo formuláre zmluvy, ale v obchodných
podmienkach na ktorú odkazuje, a spôsob výpočtu týchto splátok je realizovaný veľmi komplikovaným
spôsobom, ktorému bežný spotrebiteľ nemôže ani porozumieť. Uviedol, že ak by aj pripustil, že teda
ide o úver alebo o dohodu na platenie v splátkach, tak nikde v samotnej zmluve o bežnom účte a

balíku produktov a služieb M. pohoda, takisto ani v oznámení o poskytnutí úveru, ako ani v obchodných
podmienkach, resp. v podmienkach na vydanie a používanie M. kreditnej karty a napokon ani vo
všeobecných obchodných podmienkach neobsahuje dohodu o možnosti okamžitého zosplatnenia úveru
pri nedodržaní splátky. Okrem toho považoval aj ďalšie ustanovenia za neprijateľné zmluvné podmienky,
napr. čl. VIII bod 10, čl. 13 je dohoda banky so spotrebiteľom, že výška úrokovej sadzby je pohyblivá

a banka má právo kedykoľvek meniť výšku úrokovej sadzby. Takéto dojednanie je absolútne neplatné
pre neprijateľnosť, kedy si banka uzurpuje jednorázovo právo určovať sama, podľa vlastnej vôle výšku
úrokovej sadzby. Takisto výšku uplatnených úrokov vo výške 19,5% považoval v rozpore s dobrými
mravmi, rovnako aj úrok z omeškania vo výške 25%. Súd preto priznal len jediný oprávnený nárok, a
to nárok na zaplatenie nepovoleného nedebetného zostatku o výške 09,31 Eur, a to hlavne z dôvodu,

že okamžité zosplatnenie úveru je neplatný právny úkon. To znamená, že úverový vzťah prakticky beží,
pretože toto okamžité zosplatnenie je v rozpore s § 565 Občianskeho zákonníka. Z pôvodne uplatnenej
sumy 438,58 Eur s prísl. žalobca dôvodne uplatňoval sumu 09,31 Eur spolu s prísl. a vo zvyšku súd
žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcov úspech predstavoval 2,1% a neúspech 97,9%.
Úspešnejšiemu žalovanému tak po odrátaní neúspechu žalobcu od jeho úspechu vznikol nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 96%, pričom uvedenú náhradu mu súd aj priznal. V zmysle právnej
úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania má byť rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III.. Odvolanie
právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 16/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Mal za to, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval právne normy,
ktoré podľa jeho názoru aplikovať mal. Poukázal na právne normy účinné v čase vzniku záväzkovo-

právneho vzťahu medzi ním a žalovaným, kedy v čase uzavretia úverovej zmluvy bola právna úprava
spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v § 52 Občianskeho zákonníka tak, že v danom čase Občiansky
zákonník ešte neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť
normy obchodného práva, ako je tomu v súčasnosti. Poukázal na to, že podľa ustanovení Obchodného

zákonníka stačilo, ak bol dlžník v omeškaní s vrátením dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu
ako tri mesiace, v dôsledku čoho veriteľ bol oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať vrátenie dlžnej
sumy aj s úrokmi. Na základe uvedeného tvrdil, že v čase uzatvorenia zmluvy mu zo žiadnych zákonných
ustanovení nevyplynula povinnosť zakomponovať do textu zmluvy jeho právo žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky a v čase vzniku vzťahu nemohol predpokladať, že v

budúcnosti zákonodarca prijme právnu úpravu, ktorá by takúto povinnosť v prípade možnosti využitia
inštitútu predčasného zosplatnenia úveru pri spotrebiteľských úveroch zaviedla. Uviedol, že v tom čase
vychádzal z vtedy účinnej právnej úpravy, a preto mal v tom čase za to, že ak sa žalovaný dostane
do omeškania s vrátením dvoch alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, bude mať právood zmluvy odstúpiť a požadovať od žalovaného vrátenie dlžnej sumy aj s príslušenstvom a úrokmi.
Nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci spočívalo v tom, že súd prvej inštancie opomenul
na zistený skutkový stav aplikovať prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce časovú

pôsobnosť súkromnoprávnych noriem, teda súd prvej inštancie mal vychádzať pri právnom posúdení
veci z ust. § 879j Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade ide tak o nárok vzniknutý pred
01.01.2008, čo vyplýva aj z predloženej zmluvy o úvere a práve preto by mal byť žalobou uplatňovaný
nárok posudzovaný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinných do 01.01.2008. Uviedol, že súd
prvej inštancie opomenutím aplikovania prechodného ustanovenia tak porušil zásadu lex retro non agit,

čiže princíp aretroaktivity alebo zákazu retroaktivity. Navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní rozsudok
v napadnutom zamietajúcom výroku a v naň závislom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací
súd má za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

12. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah
spotrebiteľský. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené
a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o bežnom účte
balíku produktov a služieb ako aj Oznámenie o poskytnutí úveru k M. kreditnej karte uzatvorené medzi

žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňajú. V uvedenom prípade je nepochybné, že zmluva a
oznámenie uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými
zmluvami, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri ich uzatváraní konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, nakoľko pri ich
uzatváraní a plnení nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským sporný
nebol, čo vyplýva aj zo samotného odvolania žalobcu, ktorý nespochybnil charakter tohto vzťahu.
Žalobca namietal, že v čase uzatvorenia zmluvy so žalovaným Občiansky zákonník neobsahoval
ustanovenie, podľa ktorého by sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom spotrebiteľ mali

prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom poukázal aj na prechodné ust. §
879j Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné posúdiť, či v zmysle citovaného
prechodného ustanovenia bolo potrebné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, aj keďbol účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ, alebo bolo možné na daný právny vzťah aplikovať už
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluvný vzťah medzi stranami vznikol už v roku 2007, a
to na základe Oznámenia o poskytnutí úveru k M. kreditnej karte, kde bol žalovanému na základe
jeho žiadosti poskytnutý úver vo výške 165,96 Eur s čerpaním od 15.11.2007. V čase vzniku tohto
právneho vzťahu znenie § 52 Občianskeho zákonníka vtedy platného a účinného upravovalo, že
spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v

ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na prechodné
ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa právne vzťahy ako aj nároky z
týchto právnych vzťahov vzniknutých pred 01.01.2008 majú spravovať a posudzovať podľa doterajších
predpisov, čím mal byť práve Obchodný zákonník vzhľadom na ust. § 52 Občianskeho zákonníka vtedy

účinného. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorá nadobudla
účinnosť od 01.01.2008, bolo zadefinované, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Uvedenou novelou Občianskeho

zákonníka bolo v zmysle dôvodovej správy jednak nové a presnejšie zadefinovanie základných pojmov a
tiež zavedenie definície spotrebiteľských zmlúv, pričom uvedenou novelou došlo aj k prebratiu Smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako to vyplýva aj z § 879g
Občianskeho zákonníka.

15. Odvolací súd na tomto mieste dáva do pozornosti aj to, že ďalšou novelou Občianskeho zákonníka
vykonanou zákonom č. 102/2014 Z. z. sa do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka doplnila veta v
zmysle ktorej sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, avšak
táto novela je bez prechodných ustanovení, z čoho vyplýva, že od jej účinnosti (t.j. 01.05.2014)

sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred týmto dňom. V zmysle dôvodovej správy bolo
účelom tejto novely, aby sa na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi použili ustanovenia Občianskeho
zákonníka, nie Obchodného zákonníka. Zámerom tejto novely bolo tak dosiahnuť to, že v prípade
ak spotrebiteľská zmluva bude uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka, tak okrem
vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať

Občiansky zákonník. Odvolací súd na tomto mieste dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, a to sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.05.2015 v
ktorých sa Najvyšší súd zaoberal otázkou, či premlčanie v spotrebiteľskom vzťahu vzniknutom pred
01.01.2008 sa má posudzovať podľa ust. Obchodného alebo Občianskeho zákonníka dospel k záveru,
že: „V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho

prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať

plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené

pred týmto dňom.“

16. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o
spotrebiteľskom charaktere vzťahu žalobcu a žalovaného, pričom námietku žalobcu týkajúcu sa
aplikovania výlučne ustanovení Obchodného zákonníka na predmetný prípad považoval za nedôvodnú.

Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil
zistené nedostatky pre ktoré žalobu vo zvyšku zamietol.17. Súd prvej inštancie videl dôvod zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti v tom, že zo strany žalobcu
nedošlo k platnému okamžitému zosplatneniu úveru, pretože v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka
priamo v uzatvorenej zmluve nedošlo k dohode o splátkach a tiež nedošlo k dohode o možnosti

okamžitého zosplatnenia úveru pri nedodržaní splátky. Z ust. § 565 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
vôľa strán o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky musí existovať už v čase uzatvorenia
zmluvy, ktorou boli poskytnuté peňažné prostriedky. Zmyslom takejto výpovede záväzkového vzťahu je
predčasné ukončenie zmluvy v prípadoch stanovených v zmluve alebo v právnom predpise. Zmluvné
podmienky pre predčasné ukončenie záväzkového vzťahu musia byť upravené priamo v samotnej

zmluve, pričom ich úprava vo všeobecných obchodných podmienkach, prípadne v iných podmienkach
tvoriacich súčasť zmluvy je nepostačujúca, pretože obchodné podmienky majú slúžiť na to, aby do
samotnej zmluvy nebolo nutné prepisovať dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru. Z
obsahu Oznámenia o poskytnutí úveru k M. Kreditnej karte (č.l. 8) ani odvolaciemu súdu nevyplýva,
že by medzi sporovými stranami v rozhodnom čase bola dohodnutá možnosť vyhlásenia predčasného
zosplatnenia úveru, rovnako tam absentuje akákoľvek zmienka o plnení v splátkach. Odvolací súd na

dôvažok dodáva, že napokon ani v samotných Podmienkach pre vydanie a používanie M. kreditnej
karty (č.l. 13 - 17) nie je zakotvená žiadna dohoda tohto charakteru. Z uvedeného tak aj odvolaciemu
súdu vyplýva, že zo strany žalobcu nebola dodržaná táto zákonná podmienka pre účinné jednostranné
vyhlásenie zosplatnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru
poukazuje aj na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré konkretizuje spôsob uplatnenia práva

podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd považoval jednostranný
právny úkon - Oznámenie o zosplatnení úveru za právny úkon neplatný.

18. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení

s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V
odvolacomkonaníbolúspešnýžalovaný,ktorémuvšakzospisužiadnepreukázateľnétrovyodvolacieho
konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť
priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn.

6Cdo/544/2015.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).