Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117248111
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:6117248111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o.,
Mostová č. 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpeného spoločnosťou
Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., Páričkova č. 15, Bratislava, IČO: 47 253 983, proti žalovanému:
Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova č. 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpenému
JUDr. Alena Zadáková, Kováčska č. 32, Košice, o zaplatenie 164.078,81 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 36Cb/70/2018-533 z 18.12.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
164.078,81 eur istiny (výrok I.); povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania nasledovne: 1. vo výške
9,25% ročne: zo sumy 2.365,00 eur od 20.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.151,70 eur od 16.12.2013
do zaplatenia, zo sumy 1.150,60 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 18.12.2013
do zaplatenia, zo sumy 2.192,30 eur od 25.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 2.113,10 eur od 31.12.2013
do zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 14.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.113,10 eur od 14.1.2014

do zaplatenia, zo sumy 2.113,10 eur od 14.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 15.1.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.113,10 eur od 21.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.432,20 eur od 25.1.2014
do zaplatenia, zo sumy 3.615,90 eur od 25.1.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.137,30 eur od 27.1.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.477,20 eur od 10.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 19.2.2014
do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 17.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 26.3.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.113,10 eur od 31.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.113,10 eur od 31.3.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.137,30 eur od 7.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 14.4.2014

do zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.108,70 eur od 22.4.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.108,70 eur od 13.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.797,40 eur od 13.5.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.640,00 eur od 13.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 14.5.2014
do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 18.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.174,60 eur od 25.5.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.345,20 eur od 27.5.2014 do zaplatenia a zo sumy 2.108,70 eur od 10.6.2014
do zaplatenia; 2. vo výške 9,15% ročne: zo sumy 3.173,50 eur od 28.6.2014 do zaplatenia, zo sumy
1.569,70 eur od 6.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.192,30 eur od 14.7.2014 do zaplatenia, zo sumy

2.016,30 eur od 15.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.422,20 eur od 29.7.2014 do zaplatenia, zo sumy
2.218,70 eur od 5.8.2014 do zaplatenia a zo sumy 2.492,60 eur od 11.8.2014 do zaplatenia a 3. vo výške
9,05% ročne: zo sumy 2.966,70 eur od 15.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 5.11.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 10.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 831,60 eur od 11.11.2014do zaplatenia, zo sumy 986,70 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 25.11.2014
do zaplatenia, zo sumy 843,70 eur od 26.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 3.173,50 eur od 2.12.2014
do zaplatenia, zo sumy 2.108,70 eur od 7.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.302,30 eur od 15.12.2014

do zaplatenia, zo sumy 2.108,70 eur od 23.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 496,97 eur od 13.1.2015
do zaplatenia, zo sumy 467,27 eur od 19.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 4.2.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 29.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.427,80 eur od 1.4.2015 do
zaplatenia, zo sumy 2.112,00 eur od 3.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.173,50 eur od 5.5.2015 do
zaplatenia, zo sumy 2.966,70 eur od 11.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 18.5.2015 do

zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 19.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 20.5.2015 do
zaplatenia, zo sumy 2.966,70 eur od 30.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 31.5.2015 do
zaplatenia, zo sumy 2.492,60 eur od 1.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 10.6.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 15.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.566,40 eur od 22.6.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 23.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 7.730,80 eur od 29.6.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.821,60 eur od 30.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 12.7.2015 do

zaplatenia, zo sumy 2.108,70 eur od 20.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 26.7.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 4.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.137,30 eur od 11.8.2015 do
zaplatenia, zo sumy 2.163,70 eur od 16.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 2.9.2015 do
zaplatenia, zo sumy 467,27 eur od 20.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.569,70 eur od 20.10.2015 do
zaplatenia a zo sumy 2.108,70 eur od 8.11.2015 do zaplatenia (výrok II.); povinnosť zaplatiť žalobcovi

40,00 eur titulom práva na uhradenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok
(výrok III.) a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu (výrok IV.). Zároveň vyslovil,
že povinnosti uložené týmto rozsudkom je žalovaný povinný splniť v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku (výrok V.).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 164.078,81 eur s príslušenstvom, titulom neuhradenia kúpnej ceny za tovar (lieky a
rôzny zdravotnícky materiál). Predmetné pohľadávky žalobca nadobudol na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok č. 2017/10/217 z 18.10.2017 od spoločnosti Lima SK s.r.o.

3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu, že Zmluva o postúpení pohľadávok je
neplatná, keďže medzi spoločnosťou Lima SK s.r.o. a žalovaným bol (v ústnej tzv. Rámcovej zmluve)
dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávky podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predmetné
pohľadávky nebolo možné postúpiť, pretože postúpením by sa zmenil obsah záväzku (§ 525 ods.
1 Občianskeho zákonníka) a tiež aj z dôvodu, že pohľadávky verejnoprávneho charakteru sú vo

všeobecnosti vylúčené z postúpenia. Konkrétna kúpna zmluva vznikla okamihom prevzatia tovaru
z príslušného skladu u žalovaného, čo vyplýva z uzavretej Rámcovej zmluvy. Samotná hlásenka a
objednávka sú iba potvrdením prevzatia príslušných liekov a dodacím listom. Podľa žalovaného, žalobca
uplatňovaním úrokov z omeškania dostáva žalovaného do nepriaznivej finančnej situácie, čo možno
považovať za šikanózne a nezákonné.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217 z
18.10.2017, faktúrami spoločnosti Lima SK s.r.o., Hláseniami o implantátoch, čestným vyhlásením
spoločnosti Lima SK s.r.o. z 19.9.2019, objednávkami, Zápisnicou z pojednávania z 10.10.2018 vo
veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 31Cb/99/2017 ako aj rozsudkom v uvedenej

veci, Zápisnicou z pojednávania z 27.6.2018 vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
31Cb/99/2017, Súhlasom s postúpením pohľadávok spoločnosti B. Braun Medical s.r.o.) a citujúc ust.
§ 409 ods. 1, § 411, § 447, § 450 ods. 1, § 275 ods. 4, § 340b ods. 5, § 369 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka a ust. § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. konštatoval, že spoločnosť Lima SK s.r.o.
ako predávajúci uzavrela so žalovaným viaceré kúpne zmluvy, na základe ktorých žalovanému dodala

tovar (lieky a rôzny zdravotnícky materiál) v celkovej hodnote 164.078,81 eur, ktorý následne faktúrami
žalovanému vyúčtovala. Žalovaný kúpnu cenu v celkovej hodnote 164.078,81 eur neuhradil. Následne
spoločnosť Lima SK s.r.o. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217 z 18.10.2017
postúpila na žalobcu pohľadávky uplatnené v tomto konaní.

5. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyjadrenia žalovaného mal za preukázané, že medzi spoločnosťou
Lima SK s.r.o. a žalovaným bola pri predaji tovaru bežne a dlhodobo zaužívaná prax spočívajúca v
tom, že spoločnosť Lima SK s.r.o. dodala do tzv. „konsignačných skladov“ zdravotníckeho materiálu
rôzny tovar, ktorý podľa aktuálnej potreby neskôr žalovaný fakticky prevzal a použil pri výkone svojejzdravotníckej činnosti. Po prevzatí potrebného tovaru príslušný ošetrujúci lekár žalovaného vystavil tzv.
„hlásenku“, ktorá predajcovi potvrdzovala prevzatie toho konkrétneho tovaru a na základe uvedeného
žalovaný vystavil objednávku pre predajcu. Podľa súdu možno teda uzavrieť, že okamihom prevzatia

príslušného zdravotníckeho materiálu žalovaným z konsignačného skladu postupom podľa § 275
ods. 4 Obchodného zákonníka došlo zo strany žalovaného ku akceptácii (prijatiu návrhu) predajcu
(teda spoločnosti Lima SK s.r.o.) na predaj tohto tovaru, a teda podľa súdu prvej inštancie došlo k
uzavretiupríslušnejkúpnejzmluvypodľaznenia§409Obchodnéhozákonníka.Totižžalovanýprevzatím
príslušného tovaru zo skladu vykonal úkon, ktorým vyjadril svoj súhlas so zakúpením príslušného

tovaru, a preto za návrh na uzavretie zmluvy považoval súd samotné dodanie tovaru jeho predajcom
do konsignačného skladu žalovaného. Vystavenie Hlásenky, resp. aj objednávky je už pre vznik kúpnej
zmluvy právne nepodstatné.
KeďžemedzispoločnosťouLimaSKs.r.o.(akopredávajúcim)ažalovaným(akokupujúcim)boliuzavreté
kúpne zmluvy o predaji zdravotníckeho materiálu a liekov v celovej hodnote 164.078,81 eur, žalovanému
podľa§447a§450Obchodnéhozákonníkavzniklapovinnosťzaplatiťkúpnecenyzatentododanýtovar.

6. K námietke žalovaného ohľadne platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217 z
18.10.2018 súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 39, § 524, § 525 Občianskeho zákonníka
uviedol, že Exekučný poriadok a ani žiadny iný špeciálny zákon neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých
exekúcii nepodliehajú pohľadávky titulom nároku na zaplatenie kúpnej ceny. Predmetom postúpenia boli

pohľadávkypostupníkanazaplateniekúpnychcienzapredajtovaru,pričomtakétopohľadávkymôžubyť
postihnuté výkonom rozhodnutia, a preto nemohol súd prisvedčiť žalovanému, že Zmluva o postúpení
pohľadávok č. 2017/10/217 je z tohto dôvodu neplatná.
Navyše ani z obsahu spornej Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217 nevyplýva žiadny dôvod,
ktorý by mal za následok neplatnosť tejto zmluvy, a skutočnosť, že žalobca si spolu s postúpenými

pohľadávkami uplatnil aj ich príslušenstvo (úrok z omeškania), nie je protizákonná.

7. K obrane žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že postúpenie je neplatné s ohľadom na ust. § 8 ods.
10 Zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách, súd prvej inštancie uviedol, že postúpenie sa
týkalo pohľadávky titulom nároku na zaplatenie kúpnej ceny, resp. nešlo o postúpenie prostriedkov

poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie. Žalovaný je štátnou príspevkovou
organizáciou a vychádzajúc z tejto skutočnosti ako aj zo znenia ust. § 21 ods. 1 Zákona o rozpočtových
pravidlách je zrejmé, že časť jeho nákladov je pokrytých jeho tržbami. Žalovaný teda pri svojej činnosti
disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho
rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii.

8. Taktiež námietka žalovaného týkajúca sa neplatnosti zmluvy o postúpení z dôvodu vyplývajúceho
z ust. § 525 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, a to že zmenou osoby veriteľa dôjde k zmene
obsahu záväzku je neopodstatnená. Postúpením predmetných pohľadávok nedošlo žiadnym spôsobom
k zmene obsahu záväzku, pretože sa nezmenila výška dlhu a ani sa tak nezmenila výška úroku z

omeškania, ktorá je daná zákonom. Zmenu osoby veriteľa postúpením nie je možné vo všeobecnosti
považovať za zmenu záväzku, nakoľko takýmto výkladom by došlo k negácii inštitútu postúpenia ako
takého, pretože podľa § 524 Občianskeho zákonníka vždy dôjde k zmene osoby veriteľa.

9. Aj čo sa týka ďalšej námietky žalovaného o neplatnosti postúpenia pohľadávky porušením § 525

ods. 2 Občianskeho zákonníka (konkrétne, že sa predávajúci a žalovaný dohodli na zákaze postúpenia
tejto pohľadávky (resp. aj všetkých ostatných pohľadávok) predajcu voči žalovanému), pričom na
preukázanie opodstatnenosti tejto obrany žalovaný predložil svoje objednávky, a poukázal na vyjadrenia
zamestnancov žalovaného v rámci iného súdneho konania, k tomu súd prvej inštancie poznamenal, že
objednávka nebola návrhom žalovaného na uzavretie zmluvy a teda nejde o súčasť zmluvy, pretože

táto už bola platne uzavretá pred okamihom vystavenia objednávky. Z uvedeného je zrejmé, že dohoda
predávajúceho s kupujúcim o zákaze postúpenia pohľadávky na príslušnej objednávke nebola uzavretá.
Navyševtejtosúvislostisúdprvejinštanciekonštatoval,žepredávajúcemuneboližalovanýmpredložené
objednávky vôbec doručené, čo žalovaný nijako nepreukázal a uvedená skutočnosť vyplýva aj z
Čestného vyhlásenia spoločnosti Lima SK s.r.o.

10. Taktiež aj obrana žalovaného spočívajúca v tom, že existuje Rámcová dohoda o zákaze postúpenia,
čo mali preukazovať aj vyjadrenia zamestnancov žalovaného v obdobnom súdnom konaní, je podľa
súdu prvej inštancie nedostatočná. Žalobca toto tvrdenie žalovaného poprel a predložil súdu ČestnévyhláseniespoločnostiLimaSKs.r.o.,ktorédohodnutýzákazpostúpeniapoprelo.Anizobsahuvýpovedí
svedkov ako ani zo samotnej výpovede MUDr. T. v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod
sp.zn. 31Cb/95/2018, s ktorou sa súd prvej inštancie na základe návrhu žalovaného oboznámil, nie

je možné vyvodiť jednoznačný záver o tom, že takáto dohoda existovala. Aj napriek tomu, že podľa
názoru súdu prvej inštancie táto osoba mala záujem na výsledku sporu (keďže ide o zamestnanca a
bývalého riaditeľa žalovaného), tento svedok nevedel konkrétne zodpovedať na otázku, kedy a s kým
konkrétne dohodu o zákaze postúpenia uzavrel. Iba jednoducho konštatoval, že všetci obchodní partneri
o zákaze postúpenia vedeli. Z uvedeného je zrejmé, že existencia dohody o zákaze nebola dostatočne

preukázaná, resp. je minimálne sporná a pokiaľ zákaz postúpenia pohľadávky je procesnou obranou
žalovaného, bolo na žalovanom, aby v tomto smere predložil dostatočne relevantný dôkaz, čo sa však
nestalo.

11. Keďže Dohoda predávajúceho a kupujúceho o zákaze postúpenia pohľadávky nebola nijako
preukázaná, súd prvej inštancie nemohol Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217 považovať

za neplatnú pre porušenie dohody o zákaze postúpenia pohľadávok možnej podľa § 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný si nesplnil svoju
povinnosť zaplatiť kúpne ceny včas, čím sa dostal do omeškania s ich zaplatením, a preto rozhodol tak

ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

13. Návrhy žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či žalovaným predložené
objednávky boli skutočne vystavené v čase ich údajného vzniku ako aj výsluch svedkov, ktorí sú uvedení
na príslušných objednávkach žalovaného súd prvej inštancie nevykonal, pretože ich nepovažoval pre

rozhodnutie vo veci samej za podstatné.

14. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a úspešnému
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o konkrétnej výške náhrady
trov konania rozhodne samostatným uznesením poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorý sa konanie končí.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný.

16. Žalobca podal odvolanie voči rozsudku v časti vrátenia súdneho poplatku za žalobu. Aj napriek

tomu, že žalobca v predmetnom konaní žiadal, aby bol žalobcovi vrátený súdny poplatok za žalobu, súd
prvej inštancie o tejto skutočnosti nerozhodol, uvedené nijakým spôsobom neodôvodnil, hoci žalobcovi
priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému. Preto žalobca považuje rozsudok v tejto časti za
nepreskúmateľný. Podľa žalobcu prichádza do úvahy vyhlásenie doplňujúceho rozsudku, resp. v tejto
časti je potrebné rozsudok zmeniť a žalobcovi vrátiť neoprávnene vybratý súdny poplatok za žalobu

po právoplatnosti rozsudku prostredníctvom prevádzkovateľa platobného systému E-kolok Slovenská
pošta, a.s.. Teda odvolací dôvod založil na nesprávnom právnom posúdení veci a z dôvodu, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Totiž súd prvej inštancie pochybil pokiaľ žalobcovi nevrátil súdny poplatok za žalobu, ktorý vybral
Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní.
V danom prípade si žalobca uplatnil aj oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm.c/
Zákona o súdnych poplatkoch v spojení so zákonom č. 457/2000 Z.z.. Aj keď zákon bližšie nešpecifikuje,
čo je potrebné chápať pod pojmom „súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia a poskytovania

zdravotnej starostlivosti“, z právnej praxe vyplýva, že ide o akékoľvek konanie, ktoré sa týka
vzťahov vyplývajúcich z právnych predpisov v oblasti zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej
starostlivosti. Pri vymedzení pojmov „zdravotné poistenie“ a „poskytovanie zdravotnej starostlivosti“ je
potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy zdravotného poistenia a zo zákonnej úpravy poskytovania
zdravotnej starostlivosti obsiahnutej najmä v zákonoch č. 576 - 581/2004 Z.z. V tejto súvislosti žalobca

poukázal na rozhodnutia NS SR sp.zn. 5MObdo/1/2007 z 25.6.2008 a sp.zn. 3MObdo/1/2006 a na Nález
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 63/06 z 23.8.2006.
Vo všeobecnosti pod konaním vo veciach zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti
možno rozumieť konanie, predmetom ktorého sú nároky vyplývajúce z právnych vzťahov upravovanýchprávnymi predpismi o zdravotnom poistení a poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Z hľadiska aplikácie
citovaného ust. § 4 ods. 1 písm.c/ Zákona o súdnych poplatkoch niet žiadneho rozumného dôvodu pre
členenie uvedených nárokov na primárne a druhotné. Nemožno preto považovať za správny zužujúci

výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého sa oslobodenie od súdnych poplatkov má vzťahovať len na
konanie, predmetom ktorého sú nároky vyplývajúce z tzv. primárnych vzťahov zo zdravotného poistenia
a poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Žalobca zdôraznil, že vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa teda vzťahuje na všetky prípady,
ktoré súvisia so zdravotným poistením a s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

18. V ďalšej časti odvolania žalobca poukázal na ust. § 11 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch ako aj na skutočnosť, že prevádzkovateľom systému je Slovenská pošta a.s. a keďže
konajúci súd je zapojený do centrálneho systému evidencie poplatkov, mal po právoplatnom rozhodnutí
o vrátení súdneho poplatku takýto rozsudok zaslať Slovenskej pošte a.s. za účelom vrátenia súdneho
poplatku, čo vyplýva aj z § 11 ods. 6 Zákona o súdnych poplatkoch.

19. Teda z uvedeného vyplýva, že Okresný súd Košice II mal tento súdny poplatok vrátiť aj v prípade,
ak ho nevybral. Navyše Zákon o súdnych poplatkoch z roku 1992 nereflektuje na právnu úpravu
upomínacieho konania, ktorá bola v poslednom období prijatá samostatným zákonom o upomínacom
konaní a ktorá upravuje špecifický postup podávania návrhov na začatie konania. Ak v danom prípade

existuje „medzera“ v zákone, bolo vecou súdu, aby sa s touto otázkou v súlade s ustanoveniami CSP
vysporiadal. Podľa žalobcu uvedenú situáciu rieši čl. 4 CSP a má za to, že postup súdu, ktorý sa s
touto otázkou vôbec nevysporiadal, rozhodne nesmeruje a teda ani nemôže byť výsledkom rozumného
usporiadania procesných vzťahov.

20. Žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie a navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň
žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm.f/ CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 365 ods. 1 písm.h/ CSP).

21. Zdôraznil, že rozsudok je vecne nesprávny pre spôsob akým súd prvej inštancie vyhodnotil jednotlivé
dôkazy vo vzťahu k namietanému zákazu postúpenia, keďže sa jednostranne priklonil na stranu žalobcu;
preto že súd prvej inštancie založil celé svoje rozhodnutie na jedinom listinnom dôkaze žalobcu (Čestné

prehlásenie postupcu); pre spôsob akým súd pristupuje k výkladu ust. § 275 ods. 4 Obchodného
zákonníka; pre vyvodenie záveru, že jednotlivé objednávky neboli zo strany žalovaného doručované; pre
nevyriešenie podstatnej otázky (nepreskúmateľnosť) ako bola dohadovaná kúpna cena medzi stranami,
ak k vzniku záväzkového vzťahu malo dôjsť na základe prevzatia tovaru z tzv. konsignačného skladu,
keďžetátoobjektívnaskutočnosťpreukazujeneplatnosťčestnýchvyhláseníaprepovažovaniečestného

vyhlásenia poskytnutého spoločnosťou Lima SK s.r.o. ako pravdivého, napriek tomu, že sú v priamom
rozpore s listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami.

22. V prvom rade súd prvej inštancie nesprávne právne a skutkovo posúdil otázku, či medzi
pôvodným veriteľom spoločnosťou Lima SK a žalovaným bol dohodnutý zákaz postúpenia vo vzťahu k

pohľadávkam uplatneným v tomto konaní.

23. Poukazujúc na odsek 14. a 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že z vyjadrenia z
21.9.2018 vyplýva, že žalovaný vždy uskutočňoval konanie za účelom dohadovania zákazu postúpenia.
Preto, nastavenie kontraktácie spôsobom zriadenia tzv. konsignačného skladu nemôže byť na ťarchu

žalobcu, keďže ten pri jeho prevádzkovaní bol viazaný rozhodnutím štatutárneho orgánu žalovaného,
že platná je len tá kontraktácia, pri ktorej je dohodnutý zákaz postúpenia. V tejto súvislosti zdôraznil,
že hlásenka sa vystavuje na vnútorné účely žalovaného a práve objednávka je dokument, ktorý ako
jediný obsahuje náležitosti oferty na uzatvorenie zmluvného vzťahu v zmysle ust. § 409 Obchodného
zákonníka. Teda, aj keď boli objednávky vystavené následne, tak to bolo v ten istý pracovný deň ako

dodanie tovaru a časový rozdiel medzi vyhotovením objednávky a hlásenky mohol byť len niekoľko
hodín. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, procesná obrana žalovaného smerovala hlavne k
preukázaniu existencie zákazu postúpenia, ktorý bol dohodnutý pri každej jednej pohľadávke titulomtoho, že zákaz postúpenia vyplýval zo všeobecného zákazu dohodnutého v rámci rámcovej zmluvy, na
základe ktorej sa dodávanie tovaru realizovalo.

24.Celáargumentáciasúduprvejinštancieaplikovanávovecisamejjenesprávna. Totižprivyhodnotení
toho, ako bola dohadovaná kúpna cena a či boli objednávky doručované vychádzal súd zo svedeckých
výpovedí, ktoré však nesprávne vyhodnotil. Záver, ku ktorému dospel je v priamom rozpore s tým, čo
vyplýva zo samotných svedeckých výpovedí ako celku. Navyše s námietkou neplatnosti zmluvného
vzťahu sa súd vysporiadal odkazom na zákonné ustanovenie, ktoré nie je možné vo veci samej uplatniť

spôsobom tak ako ho uplatnil súd prvej inštancie.

25. K existencii dohody o zákaze postúpenia pohľadávok voči žalovanému medzi žalovaným a
spoločnosťou Lima SK s.r.o. žalovaný uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, keďže
súd nevyhodnocoval dôkazy vo vzájomnej súvislosti, ale sa jednostranne priklonil na stranu žalobcu,
že takýto všeobecný zákaz dohodnutý nebol. Podľa žalovaného súd hodnotil dôkazy účelovo, pričom

nezohľadnil všetky podporné dôkazy uvedené žalovaným, ale hlavne to, že nie je jasné ako mala byť
cena plnenia dohodnutá.

26.Kotázkeaplikáciiust.§275ods.4Obchodnéhozákonníka,žalovanýupriamilpozornosťodvolacieho
súdu na skutočnosť, že v okamihu prevzatia tovaru nebola dohodnutá cena tovaru. V zmysle ust.

§ 409 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej
byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju zavrieť
aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú
podľa § 448. Keďže čase prevzatia tovaru, nebola cena dohodnutá, ale tá bola dohodnutá až na
základe objednávky a rovnako z kúpnej zmluvy nevyplýva ani spôsob jej dodatočného určenia, je podľa

žalovaného práve doručenie objednávky spoločne s prevzatím tovaru potrebné vyhodnotiť ako určitý
faktický úkon. Samotné ust. § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka predpokladá, že oferta poskytnutá
druhej zmluvnej strane musí napĺňať všetky náležitosti v zmysle právnych predpisov. V konaní však
nebola žiadnym spôsobom preukázaná existencia takejto oferty zo strany postupcu.

27. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením súdu, že objednávky sú pre konanie irelevantné, keďže nemajú
žiaden význam pre záväzkový vzťah, z ktorého mali pohľadávky vzniknúť. Podľa žalovaného, však
objednávky samy o sebe preukazujú obsah záväzkového vzťahu, sú jediným dokumentom, ktorý na
strane žalovaného obsahuje cenu tovaru, ktorá má byť fakturovaná a preukázanie ich doručenia je v
priamom rozpore s poskytnutým čestným prehlásením postupcu. Teda objednávky pre konanie majú

zásadný význam, keďže vedia osvedčiť dodanie tovaru, kúpnu cenu a vznik samotného záväzkového
vzťahu. Navyše sú jediným listinným dokumentom, ktorý obsahuje prejav vôle žalovaného uskutočnený
oprávnenou osobou. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že iný pracovník okrem štatutárneho orgánu
žalovaného a J.. F. nebol oprávnený na uzatvorenie takejto zmluvy.

28. V ďalšom žalovaný uviedol, že dodávanie na základe hlásenky nie je možné, keďže tá neobsahuje
cenu tovaru, čo je v zmysle ust. § 409 ods. 2 Obchodného zákonníka obligatórna náležitosť daného
zmluvného typu. Zdôraznil, že v momente prevzatia nebol naplnený základný predpoklad vzniku
zmluvného vzťahu, keďže nebola dohodnutá kúpna cena tovaru, čiže zmluva nemohla vzniknúť
momentom prevzatia. Aj uvedené teda svedčí o tom, že dodávateľ fakturoval na základe objednávky,

keďže takýmto spôsobom došlo ku dohode o cene tovaru a teda pri každej kontraktácii žalovaného je
to práve žalovaný, kto určuje cenu tovaru.

29. Čo sa týka argumentácie, že záväzkový vzťah bol osvedčený na základe dodacích listov, k tomuto
žalovaný uvádza, že lekár podpísaný na dodacom liste mohol osvedčiť len dodanie tovaru, nie však

uzatvorenie kúpnej zmluvy. Ani podpisom dodacieho listu teda nebol zhojený nedostatok vo forme
nedohodnutej ceny plnenia, čo je obligatórna náležitosť. V konaní tak bolo jedine preukázané, že tovar
dodaný bol, ale nie, že došlo k platnému zatvoreniu zmluvy v zmysle ust. § 409 Obchodného zákonníka
momentom prevzatia tovaru. Správne vyhodnotenie otázky momentu vzniku záväzkového vzťahu je
podľa žalovaného pre konanie zásadné, keďže objektívne preukazuje dohodu o zákaze postúpenia.

30. Za správnu považuje žalovaný argumentáciu súdu o existencii zaužívanej praxe a zdôraznil, že za
zaužívanú prax je potrebné považovať celkový spôsob kontraktácie, čiže prevzatie tovaru, vystavenie
objednávky a vystavenie faktúry na základe objednávky. Práve takáto dlhodobá prax „zaručovalalegálne dohadovanie zákazu postúpenia“, čo je samotná podmienka kontraktácie, bez akceptácie ktorej
žalovaný nemohol uzatvárať obchody.

31. V súvislosti s otázkou preukázania existencie zákazu cesie, žalovaný v prvom rade uviedol,
že obsah záväzkového vzťahu bol dotvorený práve rámcovou zmluvou, v ktorej bol obsiahnutý
aj zákaz postúpenia, práve zo strany pôvodného veriteľa z titulu trvalej oferty (možnosť prebratia
tovaru pracovníkom žalovaného) bola daná možnosť na inkorporáciu zákazu postúpenia zdôrazniť, že
existencia rámcovej dohody nebola zo strany žalobcu nikdy rozporovaná a v rámci konania vedeného

pod sp.zn. 31Cb/99/2017 jej existenciu potvrdzuje priamo právny zástupca žalobcu.

32. Podľa žalovaného v konaní bolo svedeckou výpoveďou MUDr. T. preukázané, že pôvodní veritelia
majú vedomosť o dohadovaní zákazu postúpenia. Táto skutočnosť nebola žalobcom nikdy rozporovaná
a rovnako nebola rozporovaná ani postupcom v rámci čestného vyhlásenia. Čiže pôvodný veriteľ mal
vedomosť o spôsobe dojednávania zákazu postúpenia, no napriek tomu súd prvej inštancie uvedené

žiadnym spôsobom nezahrnul pri vyhodnocovaní dôkazov, hoci to priamo spochybňuje pravdivosť
čestného vyhlásenia.

33. Podstatnou je taktiež skutočnosť, že súd prvej inštancie pri otázke doručovania objednávok odkazuje
na čestné prehlásenie postupcu. Teda sa žiadnym relevantným spôsobom nezaoberal námietkou

žalovaného, že objednávky doručené boli, čo vyplýva jednak zo všetkých svedeckých výpovedí, ale
hlavne zo skutočnosti, že postupca sa inak nemohol dozvedieť o cene plnenia. V tejto súvislosti žalovaný
opäť poukázal na svedeckú výpoveď Ing. F., na ktorú súd prvej inštancie vôbec neprihliadol.

34. Samotné čestné prehlásenia a namietanie doručovania objednávok zo strany žalobcu, žalovaný

vníma ako popretie skutkových tvrdení v zmysle ust. § 151 CSP, pričom však tak žalobca ako aj pôvodný
veriteľ neuviedol, akým spôsobom sa mal pôvodný veriteľ dozvedieť o cene tovaru, ktorý mal byť
fakturovaný. Preto uvedené namietanie ako aj čestné prehlásenie by mal odvolací súd vyhodnotiť, ako
neúčinné popretie skutkových tvrdení protistrany a nepriznať im z pohľadu veci samej procesný význam.
Naopak v prospech preukázania doručovania objednávok svedčia viaceré objektívne skutočnosti,

listinné dôkazy a výpovede vypočutých osôb. Preto podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie
nepostupoval v zmysle ust. § 191 CSP. V prípade, ak by vyhodnotil, že objednávky doručované boli,
tak je nepravdivé čestné vyhlásenie spoločnosti Lima SK, keďže jednak objednávky doručované boli a
jednak v objednávkach bol uvedený zákaz postúpenia, čo preukazuje vedomosť pôvodného veriteľa o
dohadovaní takéhoto zákazu v zmysle ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Taktiež sa žalovanému javí nelogický záver súdu, keď vyhodnotil prednosť dôkazu čestného vyhlásenia
pred výsluchom svedka, pričom následky poskytnutého nepravdivého čestného vyhlásenia nie sú
žiadne, naproti tomu, ak svedok poskytne nepravdivé informácie, čím sa vystavuje možnému trestnému
stíhaniu. Preto aj záver súdu o nedôveryhodnosti svedka (t.j. že svedok mal zjavný záujem na výsledku
sporu) je nedôvodný a značne účelový s cieľom nezaoberať sa pravdivosťou čestných vyhlásení.

35. Podľa žalovaného má postupca značný záujem na tom, aby súd žalobe vyhovel, keďže v prípade, ak
by súd žalobu zamietol, tak vyhlásenie postupcu uvedené v bode 2.2 Zmluvy o postúpení pohľadávok
je nepravdivé.

36. V súvislosti s námietkou, či bolo postúpenie pohľadávok spoločnosti Lima SK s.r.o. na žalobcu
platné alebo nie, žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že zmena osoby veriteľa sama o sebe nespôsobuje
zmenu obsahu záväzku. V určitých prípadoch zmena veriteľa znamená aj zmenu obsahu záväzku,
najmä ak nový veriteľ neakceptuje dohodnutý systém vzájomného obchodovania a spôsob uhrádzania
pohľadávok. Skutočnosť, že pôvodní veritelia žalovaného nikdy nevymáhajú úroky z omeškania, nebola

zo strany žalobcu nikdy rozporovaná, a preto je potrebné túto skutočnosť vnímať ako preukázanú.
Spôsob aplikácie práva zo strany súdu prvej inštancie je dôvodný len v teoretickej rovine, avšak v
praktickej rovine, ktorá vychádza z dlhoročného nastavenia vzťahov v zdravotníctve je argumentácia
neaplikovateľná. Žalovaný je druhý najväčší subjekt na území SR s hľadiska objemu poskytovania
zdravotnej starostlivosti, z hľadiska jeho významu ako učebnej základne a z hľadiska objemu

nesplatených pohľadávok. Skutočnosť, že žalovaný nie je schopný splácať svoje dlhy je následkom
zle nastaveného financovania zdravotníckych zariadení. Každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a
každý dodávateľ v zdravotníctve si je takéhoto nastavenia financovania vedomý. Rovnako je pravidlom,
že pravidelne sa vykonáva oddlženie zdravotníckych zariadení zo strany štátu. Teda, všetci dodávateliasú si toho vedomí a vedia, že aj keď nie je žalovaný schopný dlhy uhradiť, tak po určitom čase
budú jeho pohľadávky uspokojené zo strany tretieho subjektu. Oddlženie sa prakticky realizovalo a
realizuje viacerými spôsobmi. Hlavným spoločným znakom je to, že dodávateľom je iba zaplatená

istina, resp. časť istiny a úroky z omeškania uhrádzané nie sú. Po právnej stránke to prebiehalo,
buď uzatváraním zmlúv o postúpení pohľadávky, kedy štátom zriadený subjekt Veriteľ a.s. kupoval
pohľadávky od dodávateľov a následne ich nevymáhal od vlastných spoločností, alebo uzatváraním
dohody o pristúpení Ministerstva financií ako poddlžníka k pôvodnému záväzku, čo je aktuálne
prebiehajúci spôsob oddlženia. Čiže aj keď si dodávateľ mohol uplatniť aj úroky z omeškania, tak bol

dopredu uzrozumený, že ak bude jeho pohľadávka uhradená v oddlžení, tak takýto nárok mať nebude.
Žalovaný je schopný uhrádzať len malú časť pohľadávok, ktoré súvisia s dodávkou zdravotníckeho
materiálu a liekov, keďže väčšina finančných prostriedkov je použitá na úhradu prioritných záväzkov, ako
sú mzdy. Aj Ministerstvo zdravotníctva SR chápe systematicky zle nastavené pravidlá, a preto udelilo
svojim podriadeným organizáciám v roku 2016 záväzný pokyn na dohadovanie zákazu postúpenia,
aby sa vyhlo špekulatívnemu zarábaniu na dlhu v sektore zdravotníctva. Žalovaný tento nespravodlivý

postup detekoval už skôr a aktívne začal dohadovať zákaz postúpenia už na prelome rokov 2011 a 2012.
Podľa žalovaného, následok postúpenia, ktorý sa prejavuje vo vymáhaní pohľadávky spoločne s úrokmi
z omeškania je zmenou obsahu pohľadávky, keďže pôvodní veritelia akceptujú tú skutočnosť, že im
úrokyzomeškaniazaplatenénebudú,atedamožnokonštatovať,ženeuplatňovanieúrokovzomeškania
a uplatňovanie úrokov z omeškania je zásadnou zmenou pohľadávky z hľadiska jej príslušenstva.

37. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v odvolaní, má žalovaný za to, že práve ust. § 275
Obchodného zákonníka je vo veci lex specialis, ktoré je možné v plnom rozsahu aplikovať na vec
samotnú. V zmysle uvedeného ustanovenia s prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo
v dôsledku praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, alebo s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa

tohto zákona, môže osoba, ktorej je návrh určený, vyjadriť súhlas s návrhom, vykonaním určitého úkonu
(napr. odoslaním tovaru alebo zaplatením kúpnej ceny) bez upovedomenia žalobcu. V tomto prípade
je prijatie návrhu účinné v okamihu, keď sa tento úkon urobil, ak došlo k nemu pred uplynutím lehoty
rozhodnej pre prijatie návrhu. Komentárová literatúra k uvedenému ustanoveniu uvádza, že odsek 4 je
zaradený nesystematicky a obsahovo nesúvisí so závislými zmluvami. Patrí však medzi tie ustanovenia,

ktoré upravujú špecifiká pri uzatváraní obchodných zmlúv. Ide o osobitný spôsob uzavretia zmluvy, bez
toho, aby to oznámila žalobcovi. Prijatie návrhu týmto spôsobom zodpovedá § 35 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa prejav vôle môže urobiť konaním alebo opomenutím alebo iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (konkludentne). Obchodný zákonník
príkladným spôsobom za takýto prejav vôle s prijatím návrhu považuje napr. odoslanie tovaru alebo

zaplateniekúpnejceny.Súhlassnávrhomnauzavretiezmluvykonanímdruhejstrany,zákonpripúšťaiba
vtedy,aktovyplývazobsahuzmluvyalebopraxe,ktorústranymedzisebouzaviedlialebosprihliadnutím
na zvyklosti rozhodné podľa Obchodného zákonníka. Zmluva v tomto prípade vzniká v okamihu, keď
strana, ktorej bol návrh na uzavretie zmluvy určený, urobí príslušný úkon. V danom prípade za príslušný
určitý úkon považuje žalovaný práve vystavenie objednávky, ktorá potvrdzuje prevzatie tovaru a rovnako

v sebe obsahuje všetky náležitosti, ktoré Obchodný zákonník v zmysle ust. § 409 a nasl. pre uzatvorenie
platnej kúpnej zmluvy vyžaduje.

38. Žalobca vo vyjadrení (z 21.1.2019, ktoré bolo doručené súdu elektronicky 24.1.2019), k odvolaniu
žalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením. S

námietkami žalovaného nesúhlasí, najmä pokiaľ ide o konštatovanie žalovaného, že išlo o „skutkovo
a právne náročný spor“. Podľa žalobcu išlo o otázku v zásade jednoduchého posúdenia (t.j. platnosť/
neplatnosť postúpenia a s tým spojená otázka zaplatenia neuhradených faktúr za dodanie tovaru, ktoré
rozporované nebolo). S ohľadom na uvedené možno mať za to, že súd prvej inštancie sa v rozsiahlom
odôvodnení podrobne zoberal všetkými, pre spor podstatnými otázkami.

39. Podľa žalobcu, práve žalovaný sa svojim procesným správaním pokúšal predmetný spor
komplikovať, súd zavádzať a v najpodstatnejších otázkach sporu žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
keď svoje skutkové tvrdenia podkladal len nepriamymi dôkazmi, ktoré neboli spôsobilé bez akejkoľvek
pochybnosti preukázať ním prezentované závery. Jedným z takýchto dôkazov, je predložený „dôkaz“ o

uskutočnení spoločného rokovania s protistranou, na ktorom mal žalobca deklarovať súhlas so zákazom
postúpenia tam, kde je na objednávke uvedený - ide v tomto prípade zrejme o listinu s názvom
„Záznam pre pamäť“ z 19.4.2018, ktorý je vypracovaný a podpísaný výlučne právnou zástupkyňou
žalovaného. Tak žalobca ako ani jeho právny zástupca žiadny takýto záznam nepodpisovali ani s nímneboli oboznámení, v rámci konania žalobca poprel tvrdené skutočnosti a navyše uvedený záznam sa
absolútne nezaoberá skutočnosťami, ktoré žalovaný tvrdí v odvolaní.

40. Spornou otázkou v predmetnom konaní je otázka existencie zákazu postúpenia pohľadávok medzi
pôvodným veriteľom a dlžníkom. V tomto smere žalovaný opakovane menil svoju stratégiu, keď najprv
tvrdil, že ide o všeobecnú prax a vraj je takáto dohoda súčasťou objednávky, ktorú vraj mal zasielať až po
spotrebovaní tovaru. Avšak doručenie takýchto objednávok nikdy nepreukázal a žalobca ich doručenie
ako aj existenciu takejto dohody poprel.

41. V súvislosti s námietkami žalovaného smerom k súdu, ktorý vraj v odôvodnení tvrdí, že zistil, že
objednávky boli doručované tromi spôsobmi a následne uvádza, že žalovaný nepreukázal doručenie
objednávok, žalobca uviedol, že žalovaný podáva tieto skutočnosti skreslene a zavádzajúco, nakoľko
súd iba konštatoval, čo zistil z vyjadrenia žalovaného, pričom okrem prezentovaného spôsobu údajného
doručovaniavdanomodsekuuviedolajďalšiežalovanýmprezentovanéskutočnostiavžiadnomprípade

nemožno z danej konštrukcie vyvodiť záver, že súd mal prezentované spôsoby doručovania aj za
preukázané.

42. V predmetnej veci (doručovania objednávok) žalobca kontaktoval aj postupcu, ktorý tvrdí, že
mu žiadne objednávky so zákazom doručované neboli a žalovaný nepredložil žiaden doklad o ich

odoslaní, resp. doklad o doručení, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Jediným dôkazom boli len
e-mailové správy, z ktorých súd správne vyhodnotil, že nie je možné vyvodiť, či ide o objednávky v
znení predloženom do konania a či tieto boli skutočne doručené. Na podporu svojho tvrdenia žalobca
predložil súdu aj čestné vyhlásenie pôvodného veriteľa o neexistencii dohody. Avšak podľa žalovaného
sú uvedené čestné vyhlásenia nepravdivé a súd sa s touto námietkou dostatočne nezaoberal, ako ani

s ďalším tvrdením žalovaného, že žalobca okrem týchto čestných vyhlásení dostatočne nepreukázal
neexistenciu či už tvrdenej rámcovej zmluvy alebo dohody o zákaze cesie. Podľa žalobcu však žalovaný
nepreukázal doručenie objednávok s tvrdeným obsahom (vrátane zákazu cesie) a navyše postupca v
čestných vyhláseniach uvádza, že „nemá vedomosť o tom, že by mu boli doručené objednávky za predaj
tovaru z konsignačného skladu, predložené UNLP v súdnych konaniach“, a teda uvedená skutočnosť

korešponduje so zisteným skutkovým stavom. Preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného v odvolaní
ohľadne pravdivosti čestných vyhlásení s odkazom na ich údajný rozpor s listinnými dôkazmi. Nakoľko
žalobca preukazoval svoje tvrdenie, ktorého predmetom je negatívna skutočnosť (t.j. neexistencia
niečoho), nie je z objektívneho hľadiska možné túto skutočnosť preukázať iným dôkazným prostriedkom,
než už predložil v konaní pred súdom prvej inštancie.

43. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že žalobca sa nemal ako inak dozvedieť čísla objednávok,
ktoré uvádzal na faktúrach, a teda má byť nepreskúmateľné, na základe čoho bol tovar do zariadení
žalovaného dodaný, žalobca poukázal na výpoveď svedka Ing. F. na pojednávaní 27.6.2018, ktorý
v danom čase pracoval na pozícii vedúceho odboru nákupu žalovaného a ktorý na otázku ako

sa dozvie dodávateľ číslo objednávky, odpovedal „dozvie sa to z objednávky resp. na základe
komunikácie s dodávateľom, medzi dodávateľom a konkrétnym zamestnancom žalovaného“. Teda
potvrdil, že existovala aj bežná komunikácia medzi žalovaným a dodávateľmi, pričom je nepochybné,
že oznámiť či už číslo, ktoré má byť uvedené na faktúre alebo skutočnosť spotrebovania tovaru z
konsignačného skladu, nie je nereálne vykonať aj takýmto iným spôsobom, mimo formy predloženej

objednávky. Žalovaný síce poukázal na to, že svedok následne dodal, že „následne vždy nasleduje
doručenie objednávky“, avšak podľa žalobcu, svedok ako taký osobne s najväčšou pravdepodobnosťou
nevykonával úkony vo veci objednávania tovaru, v rámci ktorého sú faktúry za jeho spotrebovanie
predmetom tohto sporu. Navyše postupca taktiež potvrdil, že bežnou praxou medzi stranami bolo aj
uskutočňovanie objednávok telefonicky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Hlásenie o implantátoch

(hlásenka) č. operačného zákroku 1726/2013, na základe ktorého bola vystavená faktúra č. 151266,
ktorá neobsahuje číslo objednávky, ale vľavo dole číslo pacienta. Teda nie každá fakturácia je vykonaná
podľa čísla objednávky a objednávanie tovaru bolo uskutočňované aj len prostredníctvom hláseniek,
prípadne telefonicky. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej existencii objednávok s
tvrdeným obsahom a o doručení postupcovi a navyše svoje tvrdenia nerelevantnými dôkazmi a svojimi

postupmi len prekrýva svoju dôkaznú núdzu v podstatnej otázke tohto sporu. Ako dezinterpretácia tak
pôsobí práve argumentácia žalobcu, ktorý opakovane prvostupňový súd napáda, že tento žiadnym
spôsobom neozrejmil vedomosť postupcu o prevzatí tovaru z konsignačného skladu, avšak je potrebné
mať na zreteli, že výpoveď svedka F. v spojení s nedostatočným resp. žiadnym preukázanímriadneho doručenia objednávok v predloženom znení, dáva súdu dostatočný podklad na rozhodnutie
spôsobom, ktorým súd vec uzavrel. Svedok F. tak v podstate svojou výpoveďou narušil stratégiu a
tvrdenia žalovaného, týkajúcu sa spôsobu oboznámenia sa postupcu s podstatnými skutočnosťami pre

fakturáciu.

44. Ďalej žalobca zdôraznil, že tak žalovaný vo svojej argumentácii, ako aj svedok V.. T., používajú
pojem „spoločnosť pôvodného veriteľa mala vedomosť o zákaze postúpenia“. Súd prvej inštancie to
však správne uviedol, že je rozdiel mať vedomosť o určitej skutočnosti a uzavrieť dohodu. Občiansky

zákonník v § 525 ods. 2 pojednáva o situácií, kedy postúpenie pohľadávky odporuje dohode s dlžníkom,
t.j. predpokladom takéhoto postupu je súhlas druhej strany, čiže adresovaný prejav vôle ako podstatná
náležitosť právneho úkonu, z ktorého možno jednoznačne vyvodiť súhlas druhej strany s takouto
podmienkou. Vedomosť ako taká o určitej skutočnosti tieto stanovené predpoklady nespĺňa, nakoľko v
zmysle ust. § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú
prijatie návrhu. Celá konštrukcia žalovaného je tak nesprávna, keď bazíruje na „vedomosti“ postupcu o

niečom a na preukázanie tohto predkladá síce množstvo „dôkazov, ktoré sú značne zavádzajúce, avšak
tieto nemajú vplyv na pôvodného veriteľa, to znamená, že aj pri pripustení konštrukcie o vedomosti o
niečom, napr. o tom, že so spol. B. Braun Medical prípadne inými bol dojednaný zákaz postúpenia, tieto
v súlade s citovaným zákonným ustanovením nemajú vplyv na platné dojednanie zákazu postúpenia,
ktorý má po právnej stránke formu dvojstrannej dohody, pri ktorej musia korešpondovať zhodné prejavy

vôle dvoch strán, nestačí vedomosť o niečom v iných prípadoch dodávateľských vzťahov. Napokon aj
samotný žalovaný vo svojej argumentácii uviedol, že predložená objednávka nepredstavuje právny úkon
oferty dohody o zákaze postúpenia, ale len nepriamo poukazuje na údajnú vedomosť o (neexistujúcej)
dohode. Postupca však priamo čestným vyhlásením vylúčil uzavretie takejto dohody a osoba oprávnená
v danom čase dojednať takúto podmienku za žalovaného (MUDr. T.) nevedel presne uviesť kedy, s kým

a ako dojednal takýto zákaz a v podstate len poukazoval viackrát vo svojej výpovedi len na „vedomosť“
dodávateľom o zákaze postúpenia, resp. pri konkrétnych otázkach na akceptáciu takejto dohody zo
strany postupcu si svedok nepamätal. Aj napriek tomu, že výpoveď tohto svedka považuje žalobca za
nedôveryhodnú, nakoľko ide o osobu, ktorá má pomer k sporovej strane a aj k veci, keďže bol štatutárom
subjektu, ktorý si neplnil svoje povinnosti a v súčasnosti je stále zamestnancom žalovaného, z jej obsahu

sa nejaví jednoznačná existencia takejto dohody, ale skôr len skutočnosť, že to bolo pre žalovaného
nežiaduce. Taktiež za nežiaduce považuje žalobca neplnenie si povinnosti druhej strany, a to neplatiť
za dodaný zdravotnícky materiál.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sú tvrdenia žalovaného o nesúlade rozsudku so zisteným

skutkovýmstavomznačnezavádzajúce,nakoľkopredmetnísvedkoviasakpodstatnýmotázkamvyjadrili
tak, že nemôže byť žiadnych pochýb o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
vychádza z dôsledne zisteného skutkového stavu.

46. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca citoval ust. § 5a ods. 1, § 2 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe

k informáciám a zároveň poukázal na zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy, z ktorého vyplýva, že verejnými prostriedkami sú finančné prostriedky, s ktorými hospodária
právnické osoby verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody
Európskej únii. Teda je nepochybné, že prípadné ustanovenie o zákaze postúpenia pohľadávok, ktoré
vzniklo práve v súvislosti s nakladaním s verejnými prostriedkami, by predstavovalo obsah záväzkového

vzťahu, ktorý medzi stranami existoval a ako také musí byť v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami zverejnené, aby nadobudlo účinnosť. Opačný výklad by bol v rozpore s účelom právnej
úpravy slobodného prístupu k informáciám, t.j. s požiadavkou účinnej kontroly nakladania s verejnými
prostriedkami. Naopak aj samotný žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdí, že zákaz postúpenia
dohaduje za účelom toho, aby sa verejné prostriedky, určené na realizáciu zdravotnej starostlivosti

ako dôležitej verejnej potreby nedostali do „iných sfér podnikania“. Možno mať za to, že prípadný
zmluvný zákaz postúpenia by k svojej účinnosti vyžadoval jeho zverejnenie, nakoľko otázka možnosti
postúpenia pohľadávok vzniknutých v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, hradenej z
verejných prostriedkov, priamo súvisí s hospodárením s týmito prostriedkami. Existenciu zmluvného
dojednania tak nie je možné založiť nezverejnenou objednávkou v prezentovanom znení, nakoľko takéto

ustanovenie by muselo byť zverejnené ešte v roku 2013. Opačný postup a výklad popiera účel právnej
úpravy zverejňovania zmlúv, objednávok aj faktúr, ktorým je aj to, že verejnosť musí vedieť, či môže
dôjsť k zmene veriteľa povinnej osoby, alebo ju priamo vylučuje zmluvné dojednanie. V tejto súvislosti
žalobca zdôraznil, že nezverejnením objednávok bez existencie písomnej zmluvy ide právne o iný nárokžalobcu, než ten, ktorý uplatnil v konaní. Súd právo pozná, žalobca opísal rozhodujúce skutočnosti,
od ktorých odvodzuje uplatňovaný nárok a preto nemôže znášať zodpovednosť za to, že žalovaný
konal protizákonne, obsah záväzkového vzťahu - sporné dojednanie o zákaze postúpenia nezverejnil a

nemožno z toho vyvodzovať nepriaznivé následky pre žalobcu, ktorého konanie nie je právu rozporné.

47. Navyše nie je pravda tvrdenie žalovaného, že by žalobca trval na neúčinnosti celého záväzkového
vzťahu medzi postupcom a žalovaným; zotrval len na námietke neúčinnosti prípadného zákazu
postúpenia, ktorý nebol zverejnený, to znamená, že uvedené bolo použité ako podporná argumentácia

k neexistencii dohody o zákaze postúpenia, t.j. fakt, že žiadny taký zákaz v danej dobe dohodnutý nebol.

48. Námietka žalovaného ohľadne nepoctivého konania postupcu, kedy tento predložil do konania
čestné vyhlásenia, hoci v súvislosti s čiastočným späťvzatím mal postupca akceptovať čiastočné
odstúpenie od Zmluvy o postúpení pohľadávok podľa žalovaného práve z dôvodu existencie zákazu
postúpenia a následne mal začať tvrdiť niečo iné, s dôkaznou situáciou ako takou nemá súvis, nakoľko

je na žalobcovi, ako naloží so žalobou a rovnako tak je vecou zmluvných strán, ako si vysporiadajú
svoje práva a povinnosti z tohto vzťahu plynúce. Jedným zo základných princípov súkromného práva
je zásada „nemo turpitudinem suamallegare potest“. Podstata nepoctivého konania v danom prípade
spočíva v tom, že žalovaný nielenže nesplnil svoj záväzok riadne a včas, ale vykonával úkony, ktorými
sa snažil súd zmiasť (oneskorené predkladanie objednávok, obštrukčné procesné úkony, predkladanie

a navrhovanie dôkazov bez právnej relevancie a nepravdivé tvrdenia žalovaného o existencii dohody o
zákaze postúpenia a pod.). Žalovaný ani nevykonal žiaden úkon smerujúci k splneniu svojho záväzku,
k dohode splátkového kalendára a nenavrhol jeho splácanie ani žiaden úkon, ktorý by bolo možné
kvalifikovať ako úkon poctivého dlžníka, ktorý si je vedomý svojho záväzku. Jeho argumentácia je
nemorálna, špekulatívna s cieľom všetkých zmiasť a vrátiť pôvodnému veriteľovi premlčané pohľadávky.

Teda žalovaný sa sám usvedčil neochotou podpísať uznanie záväzku pôvodnému veriteľovi. Teda úsilie
žalovaného možno kvalifikovať ako pokus, ktorým by iného uviedol do omylu, aby tak získal vlastný
prospech.Vprávnomštátejeabsolútneneprípustnéavylúčené,abyprípadnúšpekulatívnosťvyhlásenia
súd akýmkoľvek spôsobom „ospravedlňoval“, či priznal priaznivé následky pre žalovaného. Ak bolo v
záujme žalovaného, aby pohľadávka ostala na pôvodnom veriteľovi, mal mu podpísať uznanie záväzku.

V nadväznosti na uvedené je preto potrebné, aby niesol následky svojho konania. Navyše je zrejmé, že
žalovaný žiada prospech z vlastnej nepoctivosti.

49. Aj Ústavný súd SR a NS SR vo svojich rozhodnutiach opakovane uvádzajú, že najvšeobecnejšou
hodnotouštátujehodnotaspravodlivosti.Tejtohodnotezodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviua

naplnenievšeobecnýchprávnychzásad,podľaktorýchkaždýjepovinnýznášaťdôsledkysvojhokonania
a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. Celá argumentácia žalovaného bola založená iba
na niekoľkých nedôveryhodných objednávkach, ktoré mohol niekto vyhotoviť aj dodatočne. Predmetné
objednávky však žalovaný podľa žalobcu predkladal s cieľom zmiasť súd, predlžovať súdne konanie
a zaťažiť súd aj žalobcu neprimeraným množstvom procesných úkonov, vzhľadom na skutočnosť, že

dôvodnosť nároku, ktorý je predmetom konaní žalovaný ani nerozporuje.

50. Dlhy žalovaného za tovar sa pohybujú v desiatkach miliónov eur a v prípade, ak by žalovanému
„vyšla“ argumentácia o zákaze postúpenia pôvodnému veriteľovi, by sa akoby vrátili znehodnotené
pohľadávky (premlčané) a žalovaný by sa zbavil dlhu. Práve preto žalobca požiadal o zaslanie uznania

záväzku, čo však žalovaný odmietol podpísať, a tým dosvedčil účelovosť a špekulatívnosť svojho
postupu. Takýto postup by v právnom štáte nemal požívať právnu ochranu zo strany nezávislého
súdu. Ak by naozaj bola logika žalovaného, prečo pristupoval k zákazu postúpenia pravdivá, nemal by
problém predložiť podpísané uznanie záväzku pôvodnému veriteľovi a nemusel by sa ani v tomto smere
„vykrúcať“.

51. V závere vyjadrenia žalobca poukázal na to, že neverí, že by pôvodní veritelia boli tak jednoduchého
vnímania, že by pristúpili k postúpeniu pohľadávok aj keď vedeli o tom, že sa dohodli na zákaze
postúpenia so žalovaným. Uvedené by malo pre nich mimoriadne nepriaznivé následky v podobe
vrátených znehodnotených pohľadávok v hodnote niekoľko miliónov eur.

52. Žalobca má za to, že nie sú splnené predpoklady podľa CSP na zrušenie rozsudku a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a taktiež nie sú splnené ani zákonné predpoklady pre zmenunapadnutého rozsudku, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

53. K vyjadreniu žalobcu (z 21.1.2019) sa vyjadril žalovaný (podaním z 20.3.2019, ktoré bolo súdu
doručené elektronicky 21.3.2019). Rozsiahlo sa zaoberal každou argumentáciou žalobcu, a zdôraznil,
že žalobca predkladá do konania vyjadrenia totožné s tými, ktoré predložil do iných konaní. Uvedené
tvrdenia sú účelové, založené na cielenom výbere tvrdení zo svedeckej výpovede, pričom odporujú
výpovedi svedka ako celku. Poukázal na totožné konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp.zn.

30Cb/27/2017, z ktorého je zrejmé, že konajúci súd zistil skutkový stav: „Súd nemal v tejto súvislosti
pochybnosti o tom, akým spôsobom dochádzalo k objednávaniu tovaru (žalovaný objednával tovar buď
na základe objednávky, alebo sa tovar dodával na základe tzv. hlásenky a vyberal z konsignačného
skladu, kde už bol naskladnený), nemal ani pochybnosti o komunikácii s pôvodným veriteľom v
smere telefonickej alebo mailovej komunikácie resp. objednávky a následnom doručovaní písomnosti
s tým súvisiacich“. Z uvedeného vyplýva, že konajúci súd v obdobnej veci prišiel k záveru, že nemal

pochybnosti o tom, že objednávky doručované boli. Podľa žalovaného je nanajvýš významné na účely
odvolacieho konania, keďže dvaja zákonní sudcovia v obdobnom spore rozdielne posúdili skutkový stav,
pričom v obdobnom konaní konajúci súd mal jednoznačne za preukázané, že objednávky doručované
boli. Zdôraznil, že v takom prípade je nepochybné, že aj v tomto konaní mal mať súd doručovanie
objednávok za preukázané. Táto otázka je pre správne posúdenie sporu kľúčová, keďže práve na

skutočnosti,žesúdprvejinštancienemaldoručovanieobjednávokzapreukázanéjezaloženénesprávne
rozhodnutie. V prípade, ak by konajúci súd postupoval opačne, musel by prísť k záveru, že obidva čestné
vyhlásenia sú nepravdivé.
Ďalej žalovaný zdôraznil, že postupca má značný záujem na tom, aby súd žalobe vyhovel, keďže v
prípade ak by súd žalobu zamietol, tak vyhlásenie postupcu uvedené v bode 2.2. Zmluvy o postúpení

pohľadávok je nepravdivé.
K hodnoteniu výsluchu svedka, ktorý má vzťah k sporovým stranám, žalovaný poukázal na ustálenú
judikatúru NS ČR sp.zn. 2Cdon/1751/97 z 9.12.1998, sp.zn. 25Cdo/133/2011 z 27.11.2012.
V závere vyjadrenia zdôraznil, že v konaní je podstatné, že medzi žalovaným a postupcom vznikli
pohľadávky na základe zmlúv o dodaní tovaru; že kúpnu cenu tovaru sa mohol dozvedieť postupca len

na základe objednávky, teda objednávka sa musela dostať do jeho dispozície; že písomné vyhotovenie
záväzkového vzťahu tvorí objednávka, dodací list a faktúry; že postupca akceptoval objednávku bez
akejkoľvek výhrady v zmysle ust. § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka, keď tovar dodal a vystavil na to
dodací list a faktúru; že moment dodania tovaru zachytený v dodacom liste je možné považovať za prvý
moment, kedy je možné preukázať faktické a j písomné prijatie oferty; že čestné vyhlásenie predstavuje

jediný prostriedok procesného útoku, ktorý rozporuje existenciu dohody o zákaze cesie a je v priamom
rozpore objektívnym stavom preukazujúcim spôsobom obchodovania; že čestné vyhlásenie je prvý a
jediný dokument, v ktorom postupca rozporuje akceptáciu dohody o zákaze cesie, pričom tak uskutočnil
po štyroch rokoch od uzatvorenia zmluvného vzťahu a že postupca má priamy záujem na výsledku
sporu, keďže v prípade, ak by súd žalobu zamietol, tak vyhlásenie postupcu uvedené v bode 2.2. Zmluvy

o postúpení pohľadávok je nepravdivé.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd žalobu žalobcu zamietol
alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň
žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

54. K vyjadreniu žalovaného (z 20.3.2019) sa opätovne vyjadril žalobca (podaním zo 6.8.2019, ktoré
bolo doručené súdu elektronicky dňa 13.8.2019) a okrem iného uviedol, že žalovaný poukázal na novú
argumentáciu, (t.j. otázku, ako sa postupca dozvedel o cene tovaru) a teda žalobca nemá dôvod, aby
neustále odpovedal na nové otázky, ktoré nastoľuje žalovaný, keďže už bolo vyhlásené uznesenie o
skončení dokazovania. Súd prvej inštancie posúdil vec v celom rozsahu správne, v civilnom procese

sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, a to
najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. V analogickej veci vedenej pod sp.zn.
31Cb/99/2017 a sp.zn. 31Cb/95/2018 sa súd taktiež zaoberal otázkou existencie zákazu postúpenia
pohľadávok (skutkový a právny stav veci je totožný) a v oboch prípadoch žalobe vyhovel, a preto je
potrebné zachovať princíp právnej istoty, t.j. pri rovnakom skutkovom a právnom stave postupovať

rovnako aj napriek tomu, že uvedené konania sú poznačené veľkým množstvom pojednávaní a úkonov
právnej služby, ktorými sa žalobca musel brániť proti zavádzajúcej argumentácii žalovaného.
Opakovane zdôraznil, že žiaden zákaz postúpenia v konaní preukázaný nebol a ani dojednaný nikdy
nebol. Žalovaný nevykonal žiaden úkon smerujúci k splneniu svojho záväzku - k dohode splátkovéhokalendára a nenavrhol jeho splácanie ani žiaden úkon, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako úkon
poctivého dlžníka, ktorý si je vedomý svojho záväzku. Ak bolo v záujme žalovaného, aby pohľadávka
ostala na pôvodnom veriteľovi, mal mu podpísať uznanie záväzku. V závere žalobca zdôraznil, že

postupca má záujem hlavne na tom, aby mal naďalej konsignačný sklad u žalovaného, a preto nie je
pravdivá hypotéza, podľa ktorej bol postupca motivovaný klamať.
Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň žiada, aby
súd vrátil žalobcovi zaplatený súdny poplatok za žalobu

55. Ďalším podaním (zo 6.9.2019, ktoré bolo doručené súdu elektronicky 10.9.2019) žalobca poukázal a
zároveň predložil súdu uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície
ČVS:ORP-41/3-VYS-BB-2019 z 12.8.2019, z ktorého okrem iného vyplýva, že objednávky, ktoré sú
predmetom tohto konania neboli nikdy doručené. Navyše žalobca poukázal aj na svedeckú výpoveď p.
K. X. (str. 6 tretia veta odôvodnenia uznesenia), ktorá uviedla, že keď sa použije zdravotnícka pomôcka
z konsignačného skladu, lekár alebo poverená osoba vystaví hlásenie o implantátoch a toto hlásenie

je e-mailom zaslané dodávateľovi, dodávateľ vystaví faktúru o použitom materiáli a po jej doručení
nemocnica vykoná kontrolu. Objednávka sa neposiela. Teda, ak žalovaný po celý čas tvrdil, že všetky
objednávky boli zasielané pôvodnému veriteľovi a takýmto spôsobom sa mal založiť údajný zákaz
postúpenia, vzhľadom na vyššie uvedené, je zrejmé, že počas celého konania uvádzal súdu nepravdivé
tvrdenia, čím porušil svoje povinnosti ako strany sporu vyplývajúce z ustanovení Civilného sporového

poriadku, a preto je v danom prípade podľa názoru žalobcu potrebné rozhodnúť aj v odvolacom konaní
v prospech žalobcu.

56. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného, ktoré boli
podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,

bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

57. Žalobca v odvolaní žiada vrátiť neoprávnene vybratý súdny poplatok za žalobu. V tejto časti treba
považovať odvolanie žalobcu podľa § 124 ods. 1 CSP, podľa jeho obsahu, za návrh na rozhodnutie
o vrátení súdneho poplatku resp. o oslobodení od neho, pretože súd prvej inštancie o tom vôbec
nerozhodoval.

58. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

59. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru,

že žalovaným tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané.

60. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.f/ CSP je daný vtedy, ak súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tento odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie

vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak výsledok hodnotenia dôkazov
súdom, nezodpovedá ust.. § 191 CSP, pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré nevyplynuli z
vykonaného dokazovania a nevyšli najavo inak v priebehu konania alebo neprihliadol na rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo inak alebo že je v hodnotení

dôkazov alebo skutočností z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti logický rozpor.

61. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.62. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387
ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného
odvolací súd uvádza:

63. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že Zmluva o
postúpení pohľadávok je neplatná. S týmto právnym názorom žalovaného nemožno súhlasiť, pretože
nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a judikatúre súdov.

64. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.

65. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,

pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

66. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

67. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že dohodou s veriteľom môže dlžník vylúčiť
možnosť postúpiť pohľadávku. Ak by postúpenie pohľadávky odporovalo takejto dohode, bolo by podľa
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatné ako akákoľvek dohoda, ktorá by bola v rozpore s
ustanovením § 525 Občianskeho zákonníka.

68. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky (cesie) je pritom dvojstranným právnym úkonom. Podľa
ustanovenia § 44 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka je zmluva (dvojstranný alebo viacstranný
právny úkon) uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Dané
ustanovenie upravuje moment vzniku zmluvy a taktiež to, že na jej vznik je nevyhnutné, aby boli splnené
dva predpoklady vo forme jednostranných právnych úkonov, ktoré keď sa stretnú a vzájomne kryjú

prejavy vôle v nich vyjadrené, spôsobia vznik zmluvy. Zo súkromnej autonómie účastníkov zásadne
vyplýva, že úplne závisí od vôle účastníka, či vstúpi do nejakého právneho vzťahu, a teda či vezme
na seba určitú právnu povinnosť, alebo nie a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ
ide o právny význam nečinnosti v procese vzniku zmluvy, samo mlčanie nemôže znamenať prejav
vôle. Zásadu o tom že, kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí, potvrdzuje aj znenie § 44 druhá

veta Občianskeho zákonníka, upravujúce okamih uzavretia zmluvy. Druhá veta výslovne ustanovuje,
že mlčanie alebo nesúhlas samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Prijatie alebo neprijatie návrhu je
podľa princípu zmluvnej autonómie plne v úvahe adresáta návrhu (obláta). Adresát nie je ani len povinný
odpovedať. Mlčanie ani nečinnosť sa samy osebe nepovažujú za prijatie návrhu, okrem prípadu, ak tak
ustanovuje zákon alebo zmluvné strany sa na tomto druhu (spôsobu) vzniku dohodli.

69. Pre úspech žalovaného v spore tak bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj preukázať existenciu
platnej dohody o zákaze postúpenia, keďže žalobca existenciu takejto dohody medzi postupcom a
žalovaným namietal a zároveň predložil čestné vyhlásenia konateľa postupcu, ktorý existenciu dohody
podľa § 525 ods. 2 výslovne poprel, ako aj doručenie objednávok žalovaného, ktoré by obsahovali text

uvedenej dohody.

70. V priebehu konania na súde prvej inštancie žalovaný tvrdil, že neplatnosť postúpenia pohľadávok na
žalobcu vyplýva z dohodnutého všeobecného zákazu postúpenia v rámcovej zmluve uzatvorenej medzi
postupcom ako dodávateľom a žalovaným ako odberateľom, ktorej obsahom bolo právo žalovaného

prevziať lieky nachádzajúce sa v konsignačnom sklade zriadenom postupcom u žalovaného a povinnosť
zaplatiť za dodaný liek. Povinnosťou dodávateľa je konsignačný sklad neustále dopĺňať, čím poskytuje
tzv. trvalú ofertu a právo požadovať za dodané lieky zaplatené. Konkrétna kúpna zmluva tak bola
uzatvorenánapodkladerámcovejzmluvy.Vdôsledkuprevzatialiekuzamestnancomžalovanéhovznikla
kúpna zmluva, ktorej obsah je tvorený rámcovou zmluvou, pričom obsahom rámcovej zmluvy je aj zákaz

postúpenia,čopotvrdzujeobsahobjednávky,ktorájevyhotovenáakourčitépotvrdenieoprevzatítovaru.

71. Z uvedených tvrdení žalovaného, ako zmluvnej strany vyplýva, že hlásenky, resp. objednávky ktoré v
sporepredložilaktorénievšetkyobsahovaliodkaznaustanovenie§525ods.2Občianskehozákonníka,tak nepredstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv vrátane dohody o zákaze
postúpeniapohľadávky,aleibapotvrdenieoprevzatíkonkrétnehotovaruatovzhľadomktomu,žekúpna
zmluva bola reálne uzatvorená už prevzatím konkrétneho tovaru zamestnancom žalovaného zo skladu

postupcu, kedy podľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka nadobudol žalovaný ako kupujúci vlastnícke
právo k predmetnému tovaru, keďže iný okamih vzniku vlastníckeho práva v konaní nebol preukázaný.
Zároveň v týchto objednávkach absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takéhoto návrhu
o zákaze postúpenia pohľadávky.

72. Existencia platnej dohody o zákaze postúpenia pritom nebola preukázaná ani výpoveďou svedka
MUDr. R. T., ktorý len všeobecne uviedol, že takáto dohoda bola uzatvorená so všetkými dodávateľmi
žalovaného, resp. aj s postupcom, bez toho aby svedok jednoznačne a bez pochybností uviedol s kým
konkrétne za postupcu takúto dohodu žalovaný uzatvoril, kde a kedy. Uvedené rovnako platí aj na
tvrdenie svedka, že všetci zmluvní partneri žalovaného o zákaze postúpenia pohľadávok vedeli. Bolo
preto v záujme žalovaného, aby tento zákaz postúpenia pohľadávok premietol do písomnej podoby

zmluvy, čím by sa jeho dôkazné bremeno v tomto konaní uľahčilo.

73. Od samotnej skutočnosti, že žalovaný na listinách označených ako objednávky jednostranne
uvádzal odkaz na ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno odvodzovať zvyklosť
alebo prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a teda ani takýto úmysel strán.

74. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že výkladom podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka možno
zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Ak žalovaný poukazoval,
že zákaz postúpenia pohľadávok v oblasti zdravotníctva je obchodnou zvyklosťou, toto svoje tvrdenie
nepreukázal.

75. K námietke žalovaného, že postúpené pohľadávky predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia
podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda obsah postúpených pohľadávok by sa so zreteľom na
ochranu záujmov dlžníka v súvislosti so zmenou v osobe veriteľa zmenil (zhoršil) odvolací súd udáva,
že z postúpenia sú vylúčené len tie pohľadávky, ktoré sú späté s osobou pôvodného veriteľa do takej

miery, že ich plnenie je nemožné úplne alebo je nemožné bez toho, aby došlo k zmene ich obsahu.
Toto ustanovenie zákona zabezpečuje dlžníkovi ochranu pred zhoršením jeho postavenia v záväzkovom
právnom vzťahu. Peňažná pohľadávka voči dlžníkovi však nie je spojená s osobou pôvodného veriteľa,
keďže jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať
peňažné plnenie. Plniť v peniazoch môže každá osoba. Postúpením peňažnej pohľadávky sa preto

postavenie dlžníka nezhoršuje a zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah.

76. Bolo na dohode zmluvných strán, či postupca prevedie na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky
iba dlžnú istinu, alebo aj jej príslušenstvo, v podobe úrokov z omeškania. Obchodný zákonník pritom
neustanovuje právo veriteľa od dlžníka požadovať (úroky účtovať), ale priamo stanovuje povinnosť

dlžníka úroky z omeškania platiť bez toho, aby veriteľ úroky z omeškania požadoval. Povinnosti dlžníka
platiť pri omeškaní s platením peňažného záväzku úroky z omeškania, zodpovedá právo veriteľa na tieto
úroky z omeškania, ktoré si môže uplatniť aj žalobou na súde.

77. Odvolací súd zároveň uvádza, že nie každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných

vzťahov musí predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude to tak hlavne v prípadoch opakovaného
porušovania práv a povinností (či už subjektívnych alebo objektívnych), pretože je pojmovo vylúčené,
aby pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zákonom alebo zmluvnou úpravou, bolo spôsobilé
nadobudnúť formu obchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne záväzok, aj keby
išlo o jav dlhotrvajúci a rozšírený v celom odvetví, nie je možné považovať za obchodnú zvyklosť.

78. Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobca nie je oprávnený vymáhať
sumu prevyšujúcu dohodnutú odplatu v zmluve o postúpení pohľadávok a to z dôvodu, že postúpenie
pohľadávkymôžebyťdohodnutéajbezodplatneatonemávplyvnapovinnosťdlžníkazaplatiťpostúpenú
pohľadávku v plnej výške postupníkovi.

79. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil, že postupované pohľadávky nepredstavujú
nespôsobilý predmet postúpenia z dôvodu uspokojovania verejných potrieb, tak ako to uvádzal žalovaný
a to z dôvodu, že nešlo o postúpenie prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtueurópskej únie, ale o pohľadávky titulom úhrady ceny liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom žalovaný
ako štátna príspevková organizácia má časť svojich nákladov pokrytých tržbami. Žalovaný teda pri svojej
činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo

štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii.

80. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§
387 ods. 1 CSP).

81. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

82. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota

plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).