Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517200815
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2517200815.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Ing. L. G., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Y. XXXX/XX, J., zastúpený: JUDr. Tomáš Klieštenec, advokát, so sídlom M. Waltariho 7,
Piešťany,protižalovanému:KELLYSBICYCLESs.r.o.,sosídlomSlnečnácesta374,VeľkéOrvište,IČO:
17 641 322, zastúpený: Heringeš & Veverka, s.r.o., so sídlom Einsteinova 11/3677, Bratislava - mestská
časť Petržalka, IČO: 44 786 182, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o
náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 19Cpr/9/2017-182
zo dňa 10. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom rozhodol, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 1 ods. 2, § 18, § 42 ods. 1, § 43 ods.
1 a 2, § 68 ods. 1 písm. b), § 242 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu zániku

pracovného pomeru, § 133 ods. 1 a § 134 Obchodného zákonníka, § 22 ods. 2, § 39 Občianskeho
zákonníka.

3. Vecne argumentoval tým, že ako predbežnú otázku riešil otázku vzniku a existencie
pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom,
ktorý mal vzniknúť na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.1999. Zatiaľ čo zmyslom pracovného
pomeru je výkon závislej práce v podriadenom postavení a na základe pokynov zamestnávateľa,

zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného vedenia a konania osoby
v mene spoločnosti. Pracovný pomer je upravený v Zákonníku práce, oprávnenie vykonávať funkciu
štatutárneho orgánu zas vyplýva z Obchodného zákonníka. To, že ide o dva odlišné inštitúty, už v roku
1997 judikoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 5 Cdo 92/1997, v ktorom uvádza,
že výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druhom práce, a preto nemôže
byť náplňou pracovného pomeru. I keď konateľ spoločnosti môže byť zároveň jej zamestnancom, je
potrebné rešpektovať určité rozdiely dané povahou oboch inštitútov. Ak pracovná zmluva špecifikuje

pracovnú pozíciu ako „odbytový referent“, z terminologického hľadiska nebude takéto označenie
nijakým spôsobom závadné. Omnoho dôležitejším, než označenie druhu práce, je však samotný obsah
pracovného pomeru a rozsah kompetencií danej osoby. Obsah pracovného pomeru sa totiž s obsahom
funkcie štatutárneho orgánu nesmie prekrývať. Zákonom síce nie je vylúčená súbežná existenciafunkcie konateľa a prípadného pracovného pomeru u tej istej osoby, no tu je vždy potrebné skúmať
a posudzovať činnosti vykonávané podľa pracovnej zmluvy, ktoré musia byť diametrálne odlišné a
ľahko rozlíšiteľné od činností v rámci výkonu funkcie konateľa. Iba v takomto prípade zjavne odlišnej

a rozdielnej činnosti je možné uvažovať o existencii pracovného pomeru popri funkcii konateľa. V
predmetnej veci si žalobca sám so sebou dohodol pracovnú pozíciu ako odbytový referent, a to bez
akéhokoľvekbližšiehopopisuaurčeniapracovnejnáplne.Žalobcanepredložilžiadnubližšiušpecifikáciu
svojej pracovnej náplne ako odbytového referenta. Pri výsluchu pred súdom žalobca uviedol, že pozícia
odbytového referenta v praxi za 20 rokov jeho fungovania znamenala, že bol obchodným riaditeľom

celej spoločnosti. Žalobca tiež uviedol, že sa od roku 1999, teda od uzatvorenia pracovnej zmluvy,
do roku 2012 staral o predaj v spoločnosti, o obchodnú politiku, o informačné systémy, ako spoločník
podpisoval všetky dokumenty spoločnosti, všetky zmluvy. V tomto období mu prácu neprideľoval nikto,
bol konateľom. Po roku 2012, keď žalobca prestal byť konateľom, nemal prácu. Po pol roku, keď sa
dožadoval práce, pridelil mu konateľ dve bezvýznamné úlohy. Vzhľadom na uvedené mal súd za to,
že žalobca z titulu pracovnoprávneho pomeru vykonával činnosti, ktoré mu vyplývali priamo zo zákona

z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti a obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré
nesporne patrí obchodná politika spoločnosti, vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia
obchodného styku, výber obchodných partnerov. Náplň práce žalobcu si jednoznačne konkurovala s
náplňou konateľa spoločnosti. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával iné činnosti ako
konateľ a iné na základe uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť. V tomto

smere žalobca nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. V danom prípade mal súd za to, že činnosť
žalobcu v pozícii odbytový referent sa v celom rozsahu prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa
spoločnosti žalovaného, ktorú funkciu žalobca zastával. Slovenský právny poriadok nezakazuje, aby
konateľ spoločnosti nemohol byť zároveň aj jej zamestnancom. Druh práce dohodnutý v pracovnej
zmluve však nesmie byť totožný s činnosťou, ktorá podľa Obchodného zákonníka patrí konateľovi.

V prejednávanej veci tomu tak bolo. Činnosť, ktorú žalobca vykonával patrí do obchodného vedenia
spoločnosti.Nebolapreukázanázjavnáodlišnosťarozdielnačinnosťužalobcuakokonateľažalovaného
a ako odbytového referenta. Len pri preukázaní týchto skutočností sa mohlo uvažovať o existencii
pracovného pomeru popri funkcii konateľa. U žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného
nevznikol.Uzatvorenápracovnázmluvajetakpodľaustanovenia§39Občianskehozákonníkaneplatná.

Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je povinný súd prihliadať bez ohľadu na návrhy strán sporu,
a to v každom štádiu konania. S poukazom na uvedené mal súd za to, že vykonávanie funkcie člena
štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným,
nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v tomto prípade, preto medzi stranami
nevznikol pracovný pomer, a preto nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým skončením pracovného

pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

4. Navyše z predmetnej pracovnej zmluvy, ako aj z výsluchu konateľa žalovaného nesporne vyplýva,
že žalobca, ktorý bol konateľom žalovaného uzatvoril predmetnú pracovnú zmluvu sám so sebou. V
prípade uzatvárania pracovných zmlúv s členmi štatutárnych orgánov môže vyvstať otázka konfliktu

záujmov, nakoľko na oboch stranách stojí tá istá osoba (konateľ podpisuje tú istú pracovnú zmluvu za
spoločnosť i za seba). Osoba v postavení štatutárneho orgánu je povinná hájiť záujmy spoločnosti, čo je
možné považovať v situácii, kedy vystupuje súčasne ako jej zamestnanec, len za ťažko dosiahnuteľné.
V prípadoch zastúpenia, konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami

zastúpeného. Občiansky zákonník konanie zástupcu v rozpore záujmov výslovne zakazuje. Porušenie
tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej
osoby nie je jej zástupcom (konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby),
uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka je podľa názoru Najvyššieho súdu analogicky použiteľné
aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami

tejto právnickej osoby (sp. zn. 4 Cdo 177/2009). Stretom záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy
konateľom zamestnávateľa so sebou samým ako zamestnancom sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v
uznesení, sp. zn. 4 M Cdo 6/2009 zo dňa 16. decembra 2010, keď uviedol, že zmluva (dohoda),
ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo
zániku, je ako dvojstranný právny úkon výsledkom jednania, do ktorého obe strany (zamestnávateľ

a zamestnanec) spravidla vstupujú s vlastnými (rozdielnymi) predstavami o ich obsahu a výsledku.
Rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca je daná už tým, že - objektívne vzaté - chcú
uzavrieť zmluvu (dohodu) pre seba čo najvýhodnejšiu; nič na tom nemení ani to, že prípadne dôjde
k bezvýhradnému prijatiu ponuky, pretože aj v tomto prípade základné východiská účastníkov preuzavretie zmluvy sú odlišné. Je možné preto uzavrieť, že rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a
zamestnanca pri uzavretí zmluvy (dohody), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného
pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, vylučuje, aby v mene zamestnávateľa učinila taký

právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá je druhým účastníkom zmluvy (dohody) ako zamestnanec,
pretože nemôže zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“ hájiť svoje záujmy ako zamestnanca a záujmy
spoločnosti ako zamestnávateľa. Právne úkony smerujúce k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré
žalobca učinil v mene žalovaného ako zamestnávateľa a ich druhým účastníkom bol žalobca ako
zamestnanec, by boli neplatné podľa ustanovenia § 242 ods. 1 písm. a) Zák. práce. Podľa ustanovenia §

242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, na ktoré uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR odkazovalo,
a ktoré ustanovenie bolo účinné aj v čase uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy, bol neplatný právny
úkon, ktorý sa svojím obsahom alebo účelom priečil zákonu alebo sa obchádzal alebo sa inak priečil
záujmom spoločnosti. Uvedené ustanovenie bolo účinné do 31.03.2002. V súčasnosti uvedené upravuje
§ 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. S poukazom na stret

záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy žalobcu samého so sebou, teda v pozícii zamestnávateľa aj
zamestnanca, súd považoval tento právny úkon s poukazom na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a s § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný.

5. Žalobca v konaní taktiež uviedol, že v období od 1999 do 2012 mu prácu neprideľoval nikto,

bol konateľom a aj konateľ žalovaného uviedol, že žalobca bol nadriadený sám sebe. Podľa
pracovnoprávnej úpravy pojem závislá práca je legislatívne upravený v § 1 Zákonníka práce a vyjadrený
šiestimi indikátormi, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, závislou
prácou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom

čase určenom zamestnávateľom. K základným indikátorom pre určenie pojmu závislá práca teda
patrí aj podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi, ktorá zahŕňa právnu, osobnú aj organizačnú
podriadenosť zamestnanca. Súdny dvor v právnej veci Lawrie Blum deklaruje, že pojem zamestnanec
charakterizuje hlavne indikátor organizačnej a osobnej závislosti osoby vykonávajúcej prácu. Ide o
oprávnenie zamestnávateľa dávať pokyny k výkonu práce a kontrolovať výkon práce, prípadne ukladať

sankcie pri nedodržaní týchto pokynov. Uvedené však v predmetnom konaní absentuje. Aj s poukazom
na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov
závislej práce, nemohla Pracovná zmluva zo dňa 01.11.1999 založiť pracovnoprávny vzťah medzi
žalobcom a žalovaným. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že medzi stranami nevznikol pracovný
pomer, keďže výkon funkcie člena štatutárneho orgánu nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak

ako tomu bolo v tomto prípade. Navyše, vzhľadom na stret záujmov pri uzatváraní Pracovnej zmluvy
zo dňa 01.11.1999 žalobcu v pozícii zamestnávateľa aj zamestnanca, súd považoval tento právny úkon
za absolútne neplatný. Taktiež s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a
žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce a predmetná pracovná zmluva teda
nemohla založiť pracovnoprávny vzťah, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia

pracovného pomeru a žalobcovi nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia
pracovného pomeru.

6. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že v prípade, ak by súd považoval pracovnú zmluvu
z novembra 1999 za neplatnú, je nutné uviesť, že pracovný pomer je možné uzavrieť aj ústne,

vzniká pridelením práce, pričom žalobca od roku 2012 nebol konateľom spoločnosti a prácu mu v
počiatku pridelil žalovaný, súd poukazuje na vyjadrenie samotného žalobcu, ktorý uviedol, že po roku
2012, keď prestal byť konateľom, nemal prácu. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu
konateľ dve bezvýznamné úlohy. Na vznik pracovného pomeru Zákonník práce vyžaduje uzatvorenie
pracovnej zmluvy, ktorá je jediným právnym úkonom zakladajúcim pracovný pomer. Pracovná zmluva je

dvojstranný právny úkon, ktorý je v zmysle § 18 Zákonníka práce právne perfektný a platný v momente,
keď sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu, t.j. zamestnávateľ a uchádzač o zamestnanie, dohodli na
obsahu pracovnej zmluvy. Dohoda o obsahu pracovnej zmluvy je dohoda o zákonom predpísaných tzv.
podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, podrobnejšie určených v § 43 Zákonníka práce. Pracovnú
zmluvumožnouzavrieťajústne,ajkonkludentne,aleboajfaktickýmpristúpenímkvykonávaniupráce,t.j.

spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dojednať (R 9/1997). Nedodržanie
písomnej formy pracovnej zmluvy v zmysle Zákonníka práce nie je sankcionované jej neplatnosťou;
nie je vylúčená možnosť uzavrieť pracovný pomer i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však
musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho kvzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a jej
prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku

tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom
sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a
vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,
resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
to potom v prejednávanej veci znamená, že ku konkludentnému vzniku pracovného pomeru na dobu

neurčitú medzi stranami konania by došlo len za predpokladu, že by prejav vôle oboch strán skutočne
smeroval k vzniku pracovného pomeru. Ako už súd konštatoval v bode 43., Pracovná zmluva zo dňa
01.11.1999 nezaložila pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu. Žalobca v konaní ani neuviedol,
od ktorého dátumu malo medzi stranami prísť ku konkludentnému uzatvoreniu pracovného pomeru. S
poukazom na vykonané dokazovanie však súd posudzoval, či k vzniku konkludentného pracovného
pomeru došlo od 17.05.2012, t.j. odo dňa kedy žalobca prestal byť konateľom žalovaného, keď v tomto

období žalovaný pridelil žalobcovi dve úlohy.

7. Súd mal za to, že v súvislosti so vznikom a trvaním konkludentného pracovného pomeru žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal jasný a zrozumiteľný prejav vôle na strane žalovaného
po dátume 17.05.2012 žalobcu zamestnávať v novom pracovnom pomere. V prípade konkludentného

uzatvorenia pracovného pomeru musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a musí
byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V konkrétnom prípade
absentuje náležitosť vôle (sloboda a vážnosť), kde vôľa je vážna a konajúci chcel vyvolať právne
následky spojené s jeho úkonom. Takáto vôľa zo strany žalovaného zistená nebola a chýbajú aj
náležitosti prejavu vôle, ktorými sú zrozumiteľnosť a určitosť, ktorá po 17.05.2012 v danom prípade

zjavne absentuje, lebo nie je zrejmé, na akú funkciu mal vzniknúť žalobcovi pracovný pomer a s
akým obsahom pracovnej náplne. Takáto vôľa absentovala aj na strane samotného žalobcu, ktorý
len využil inú interpretáciu žalovaného pri posudzovaní výzvy na nastúpenie do práce, ktorú žalovaný
zaslal žalobcovi po okamžitom skončení pracovného pomeru, z čoho vyvodzoval, že žalovaný trvanie
pracovného pomeru uznal. Omyl žalovaného, ktorým bolo umožnené žalobcovi pracovať po 17.05.2012

na dvoch úlohách išiel na ťarchu žalovaného, ako aj skutočnosť, že vyplácal žalobcovi mzdu, avšak
úmysel žalovaného zamestnať žalobcu od 17.05.2012 v novom pracovnom pomere v žiadnom prípade
preukázanýnebol.„Kposouzeníotázky,zdaakdydošlokuzavřenípracovnísmlouvy,nejsourozhodující
subjektivní představy účastníků o vzniku pracovního poměru; významné je objektivní zjištění, zda a
kdy nastaly takové skutečnosti, s nimiž právní norma vznik pracovní smlouvy spojuje.“ sp. zn. 21 Cdo

2287/2002, SRNS, zväzok č. 25, s. 170 (ČR). Navyše súd uvádza, že skutočnosť, že by malo prísť
ku konkludentnému uzatvoreniu nového pracovného pomeru pôvodne ani žalobca a ani žalovaný v
priebehu konania vo svojich písomných vyjadreniach ani pri svojom výsluchu netvrdili.

8. Z navrhnutých dôkazov súd nevykonal pripojenie spisu OS PN, sp. zn. 7Cb/70/2014, výsluch svedka

H. Z. a výsluch svedka Ing. H. N., ktorých vykonanie malo preukázať ne/existenciu dôvodov na
okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie sa súd
dôkazmi, týkajúcimi sa existencie dôvodov skončenia pracovného pomeru a mzdovými nárokmi žalobcu,
nezaoberal, pretože by to bolo nadbytočné a nehospodárne. Keďže súd mal za to, že medzi stranami
sporu nedošlo k platnému uzavretiu pracovného pomeru a medzi stranami neexistuje pracovnoprávny

vzťah neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a žalobcovi
nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. S poukazom na
uvedené súd žalobu zamietol. Keďže žalovaný bol v tomto konaní úspešný, súd mu priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v tomto rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí, rozhodol len o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia; o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262
ods. 2 CSP).

9. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom advokáta odvolanie žalobca a navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, namietajúc, že

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, rozsudok je nepreskúmatel'ný, bez náležitého odôvodnenia, mätúci, nezrozumiteľný a konanie má
inú vadu. Súd prvej inštancie v bode 31 rozsudku uvádza, že žalobca z titulu pracovnoprávneho pomeruvykonával činnosti, ktoré mu vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie
spoločnosti, obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí obchodná politika spoločnosti,
vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia obchodného styku, výber obchodných partnerov,

teda náplň práce žalobcu si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti. Ďalej súd v
bode 32 rozsudku uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával iné činnosti
ako konateľ a iné na základe uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť,
teda u žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného nevznikol, uzatvorená zmluva je tak
podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Takýto záver súdu je nesprávny, nakoľko žalobca titulom

pracovnoprávneho pomeru vykonával činnosti, ktoré nie sú totožné z titulu funkcie konateľa. Žalobca
vo svojej výpovedi dňa 05.04.2018 uviedol, že „Môj nadriadený v oblasti predaja tovaru bol môj brat. Z
titulu, že bol konateľ, okrem toho, že môj brat robil zabezpečovanie tovaru a ja som z titulu pracovnej
zmluvy zabezpečoval predaj tovaru, okrem toho som mal povinnosti aj ako konateľ iné. Zabezpečoval
som, aby daňové priznania boli podané riadne a včas, aby informačné systémy v práci fungovali. Z
titulu pracovnej zmluvy som vykonával predaj tovaru." Taktiež žalobca uviedol, že pracoval ako šéf

odbytu, organizoval predaj a obchod. ,,V čase, keď' žalobca bol ešte konateľom spoločnosti, sme mali
obaja pracovnoprávnu zmluvu ako odbytový referent, z tejto pozície sme vykonávali naozaj obchodnú
činnost'....z titulu pracovných pomerov sme predávali, budovali sme obchodné siete". Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že náplň práce žalobcu si nekonkurovala s náplňou funkcie konateľa spoločnosti a
žalobca vykonával iné činnosti titulom zamestnania a iné z titulu funkcie konateľa. V zmysle uvedeného

nie je možné konštatovať, že pracovný pomer nevznikol, ani že pracovná zmluva je neplatná.

10. Súd prvej inštancie sa ďalej v rozsudku zaoberá konfliktom záujmov v prípade uzatvárania
pracovných zmlúv s členmi štatutárnych orgánov, pričom v bode 36 rozsudku odôvodňuje svoje úvahy
a následne svoje rozhodnutie s poukazom na názor Najvyššieho súdu (spis. Zn. 4Cdo 177/2009). Je

nutné uviesť', že Najvyšší súd v predmetnom uznesení uvádza, že : ,,V prípadoch, v ktorých konateľ
ako štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvára zmluvu so ,,svojou" obchodnou
spoločnosťou, je však potrebné v prvom ľade riešiť otázku, či vôbec ide o stret záujmov. Obchodný
zákonník totiž napr. v ustanovení § 132 ods. 2 výslovne počíta so situáciou, keď konateľ (ak je
zároveň jediným spoločníkom) uzavrie zmluvu, pri ktorej je druhou zmluvnou stranou on sám. V každom

konkrétnom prípade treba vždy skúmať, či nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou a jej
štatutárnym orgánom a či tento stret je riešiteľný podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Len ak
výsledkom tohto skúmania bude záver, že právna úprava Obchodného zákonníka na kolíziu záujmov
obchodnej spoločnosti a jej štatutárneho orgánu na konkrétnu situáciu nedopadá, bude prichádzať do
úvahy analogické použitie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.". Súd sa ďalej v bode 37 rozsudku

odvoláva na uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 4 M Cdo 6/2009, na základe ktorého vyvodil
zaver, že právne úkony smerujúce k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré žalobca učinil v mene
žalovaného ako zamestnávateľa a ich druhým účastníkom bol žalobca ako zamestnanec, by boli
neplatné podľa ustanovenia § 242 ods. l písm. a) Zákonníka práce. V predmetnom uznesení NS SR,
spis. zn. 4 M Cdo 6/2009, je uvedené, že ,,Skutočnosť, že žalobca bol menovaný konateľom žalovanej,

teda sama osebe nebránila tomu, aby s ním žalovaná ako zamestnávateľ uzavrela pracovnú zmluvu
alebo inú zmluvu (dohodu) podľa pracovnoprávnych predpisov. Nie je ani vylúčené (a zákon s takouto
skutočnosťou i výslovne počíta - § 132 ods. 3 ObchZ), aby konateľ uzavrel v mene spoločnosti s
ručením obmedzeným zmluvu (dohodu), pri ktorej druhou zmluvnou stranou je sám tento konateľ ako
fyzická osoba. V každom jednotlivom prípade je však neba skúmať, či pri právnom úkone nedochádza

k stretu záujmov medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným ako zamestnávateľom na strane jednej
a jej štatutárnym orgánom ako zamestnancom na strane druhej. Aj keď Zákonník práce nemá v tomto
smere výslovnú úpravu, z ustanovenia § l4 ods. 2 Zák. prace, ktorý vylučuje, aby iného zastupoval ten,
ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného, je treba analogicky dôvodiť, že štatutárny orgán
spoločnosti s ručením obmedzeným nemôže platne jednať v mene spoločnosti ako zamestnávateľ, ak

sú jeho záujmy v rozpore so záujmami spoločnosti." Z uvedeného ako aj podľa ustálenej judikatúry
súdov vyplýva, že skutočnosť, že fyzická osoba bola vymenovaná štatutárnym orgánom spoločnosti
s ručením obmedzeným (konateľom), sama osebe nebráni tomu. aby uzavrela s touto spoločnosťou
zmluvu (dohodu) podľa pracovnoprávnych predpisov, aj pracovnú zmluvu. V zmysle uvedeného nie
každé uzavretie zmluvy medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom znamená, že dochádza k

rozporu záujmov. V prípade uzavretia pracovného vzťahu s osobou, ktorá je zároveň konateľom a
spoločníkom spoločnosti nedochádza k stretu záujmov, nakoľko je v záujme oboch osôb, aby náplň
práce a jej výsledky boli uskutočňované riadne a včas. Takýto zamestnanec má práve naopak oveľa
väčší záujem na riadnom výkone práce. Jediným rozporným momentom môže byť výška mzdy, čovšak v danom prípade nenastalo. Výška mzdy bola odsúhlasená aj druhým spoločníkom a konateľom
spoločnosti, pričom tento mal z rovnakej pracovnej pozície dohodnutú rovnakú výšku mzdy. V rámci
dohadovania jednotlivých podmienok pracovného vzťahu uzavretého so žalobcom došlo k odsúhlaseniu

týchto podmienok aj druhým konateľom a spoločníkom spoločnosti - s pánom Ing. Petrom Divincom, a
teda sa nejednalo o uzatváranie pracovného vzťahu vyslovene žalobcom ako konateľom spoločnosti s
osobou, ktorá je zároveň týmto konateľom, teda tou istou osobou. Uvedené nemení ani skutočnosť, že
pracovnú zmluvu nakoniec podpísal práve konateľ, o ktorého pracovný pomer sa jednalo.

11. Konštatovania uvedené v bode 44 rozsudku nepovažuje odvolateľ za správne, pričom rozhodnutia
krajských súdov nie sú záväzné, smerodajné, ani nie sú prameňom práva. V ostatných bodoch rozsudku
sa súd zaoberá uzavretím pracovného vzťahu po roku 2012. Pridelenie práce a vyplatenie mzdy sú
skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žalobca zamestnával žalovaného, a toto mal aj v úmysle. Žiadna zo
strán sporu nespochybňovala uzavretie pracovného pomeru a až do okamžitého skončenia pracovného
pomeru žalobcom ani trvanie pracovného pomeru, a teda existencia pracovného vzťahu nebola medzi

stranami sporná. Spornou sa stala nie z iniciatívy žalovaného, ale až na základe iniciatívy súdu, čo
predstavuje inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, o to viac, že žalobca
ako zamestnanec je v spore slabšou stranou.

12. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného odvolateľ poukázal na to, že sám žalovaný na pojednávaní

uvádzal, že titulom pracovnoprávneho vzťahu ako odbytový referent vykonávali (žalovaný aj žalobca) z
tejto pozície naozaj obchodnú činnosť a z tohto titulu predávali. Náplň práce žalobcu si nekonkurovala s
náplňou funkcie konateľa spoločnosti, žalobca vykonával iné činnosti titulom zamestnania a iné z titulu
funkcie konateľa. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol len všeobecné tvrdenia, ktorými nedostatočne
poprel pravdivosť tvrdení odvolateľa uvedených v odvolaní voči rozsudku.

13. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril a uviedol, že odvolanie žalobcu
je nedôvodné, pretože súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočnosti a dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, rozsudok

je preskúmateľný a konanie nemá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Z dokazovania jasne vyplýva, že uzavretie sporného pracovného pomeru bolo absolútne
neplatné a teda že podaná žaloba mala byť zamietnutá. Vyjadrenia žalobou v odvolaní, ktoré mali
preukázať zamestnanecký pomer, sa okrem zmätočných vyhlásení obmedzili na tvrdenie, že žalobca
zabezpečoval aj činnosti nad rámec povinností konateľa spoločnosti, konkrétne že zabezpečoval predaj

tovaru. Žalobca tým nesprávne hodnotí povahu svojej pozície v spoločnosti. Aj podľa žalovaného „náplň
práce" tak, ako ju opísal v rámci dokazovania žalobca, je totožná s výkonom funkcie konateľa. Žalovaný
súhlasí s postupom súdu, kde tento pri rozhodovaní najskôr riešil predbežnú otázku, či vôbec pracovný
pomer vznikol podľa bodu 28. napadnutého rozhodnutia, a nesúhlasí s bodom 11. odvolania, že šlo o
„nezákonnú iniciatívu súdu". Riešenie predbežnej otázky malo zásadný dopad na podstatu sporu a preto

jej vyriešenie bolo pre ďalší postup konania nevyhnutné. Ďalej nesúhlasí s argumentom žalobcu v bode
II. odvolania, že súd v prvom stupni nedostatočne individuálne posúdil sporný vzťah. Súd sa s otázkou
konfliktu záujmov, ako aj s otázkou prekrytia náplne sporného pracovného pomeru a výkonu funkcie
konateľa vysporiadal vo svojom odôvodnení rozsudku dostatočne. Keďže uzavretie pracovného pomeru
bolo vyhodnotené ako absolútne neplatné, nebolo potrebné v dokazovaní riešiť otázku ne/existenciu

dôvodov na okamžité ukončenie pracovného pomeru. Vykonanie týchto dôkazov by bolo v kontexte
celého konania nehospodárne a nadbytočné. Konanie ani rozsudok netrpel vadami a žalovaný sa plne
stotožňujeme s rozsudkom súdu prvej inštancie vo veci. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd v plnom
rozsahu potvrdil napadnutý rozsudok a aby žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy prvostupňového
konania aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP).

15.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniežalobcubolopodanévčas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti(§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť,

keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam (s výnimkou, že svedkami incidentu boli ostatní zamestnanci),
a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec aj v napadnutom rozsahu i
správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti.

Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

17. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

18. Vzhľadom na to, že predmetom sporu bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ktorý mal existovať medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom,
súd prvej inštancie správne najskôr zisťoval, či v danej veci vôbec došlo k platnému vzniku
pracovnoprávneho pomeru.

19.Zmyslompracovnéhopomerujevýkonzávislejprácevpodriadenompostaveníanazákladepokynov
zamestnávateľa, zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného vedenia
a konania osoby v mene spoločnosti. Pracovný pomer je upravený v Zákonníku práce, oprávnenie
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu zas vyplýva z Obchodného zákonníka. To, že ide o dva odlišné

inštitúty. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 5 Cdo 92/1997 <.).

38. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

39.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštanciežalobužalobcuzamietol,rozhodolvecnesprávne
a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a
2 CSP napadnutý rozsudok potvrdil, vrátane rovnako vecne správneho výroku o náhrade trov konania,
odvolaním napadnutý bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov.

40. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
konaniavočižalobcovivplnomrozsahupodľa§255ods.1vspojenís§396ods.1CSP.Ovýškenáhrady
trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).