Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 24, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/291/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114226329
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5114226329.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: FV BREZNO 1, s.r.o., so sídlom Lazovná
53,97401BanskáBystrica,IČO:45597171,právnezastúpený:SEMANČÍNPOLÁČEKs.r.o.,sosídlom
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 244 780, proti žalovanému: Stredoslovenská energetika -
Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, v konaní o zaplatenie
1.738,49 Eur s príslušenstvom, o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní

žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/171/2014-71 zo dňa 19. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/171/2014-71 zo dňa 19. augusta 2014 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia doručený
okresnému súdu dňa 06.08.2014 zamietol.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), § 76 ods. 1 písm. f) OSP, okresný súd návrh na predbežné
opatrenie zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou
doručenou okresnému súdu dňa 06.08.2014 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.738,49 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % z tejto sumy od 22.04.2014 do
zaplatenia a náhradu trov konania. V rámci zhrnutia právnych a skutkových záverov podanej žaloby

žalobca uviedol, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) vydal
Vyhlášku č.221/2013Z.z.,ktorousaustanovujecenováreguláciavelektroenergetikeprerok2014
a ktorou zaviedol novú platbu za prístup do distribučnej sústavy. Na základe uvedenej vyhlášky úrad
dňa 28.11.2013 vydal cenové rozhodnutie č. 0024/2014/E, ktorým stanovil výšku platby za prístup do
distribučnej sústavy a podmienky jej uplatnenia pre výrobcov elektriny, ktorí sú pripojení do distribučnej
sústavy žalovaného. Výška ročnej platby za prístup do distribučnej sústavy v prípade zariadenia na

výrobu elektriny s inštalovaným výkonom 1 MW, ktoré je pripojené do distribučnej sústavy žalovaného,
je stanovená na sumu 17.443,08 Eur. Žalovaný dňa 03.04.2014 vystavil faktúru č. 9141001711 na
sumu 1.738,49 Eur, ktorou žalobca vyfakturoval platbu za prístup do distribučnej sústavy za mesiac
január 2014. Uvedenú faktúru žalobca riadne uhradil. Žalobca považuje konanie žalovaného, ktorý
od neho požaduje úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy, za protiprávne. Na uplatnenie
predmetnej platby neexistuje na strane žalovaného podľa žalobcu žiaden zmluvný, ani zákonný dôvod.

Medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená žiadna zmluva, ktorá by oprávňovala žalovaného
na spoplatnenie prístupu do distribučnej sústavy. Rovnako neexistuje žiadne zákonné ustanovenie,
ktoré by mohlo byť právnym základom pre uplatnenie takejto platby. Žiadne zákonné ustanovenie
nesplnomocňuje úrad na vydanie vyhlášky a cenového rozhodnutia, ktorých obsahom je zavedenie
nového poplatku pre výrobcov elektriny. Z tohto dôvodu, ako aj z ďalších v návrhu prezentovaných
skutočností,nemožnovyhlášku,anicenovérozhodnutiepovažovaťzaprávnytitulprevystaveniefaktúry.

Úhradou faktúry došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, nakoľko došlo k
plneniu, na ktoré nebol daný právny dôvod. Žalobca sa tak podanou žalobou vo veci samej dožadujevydania bezdôvodného obohatenia. Platbu za prístup do distribučnej sústavy považoval žalobca za
protiprávnu, resp. protiústavnú, a to z dôvodov, ktoré podrobne „rozoberá“ v podanom návrhu.

Súčasťou žaloby doručenej okresnému súdu dňa 06.08.2014 bol aj návrh žalobcu na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému do právoplatného
rozhodnutia vo veci samej, zdržať sa vystavovania faktúr na úhradu platby za prístup do distribučnej
sústavy žalobcovi. V rámci odôvodnenia žaloby na nariadenie predbežného opatrenia žalobca uviedol,
že považuje za potrebné, aby boli dočasne upravené pomery medzi účastníkmi konania. Poukázal na

to, že žalovaný pravidelne s mesačnou periódou fakturuje poplatok, ktorý je nezákonný a protiústavný
a na ktorý žalovaný nemá zmluvný ani zákonný nárok. Žalobca vystavované faktúry uhrádza, nakoľko
sa obáva použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného, ktoré by mohli zásadným spôsobom
ovplyvniť výkon podnikateľskej činnosti žalobcu. Žalobca ako výrobca elektriny je totiž existenčne závislý
od plnenia zmluvných povinností žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Pravidelné a
opakované vystavovanie faktúr, ktorými sa žalovaný domáha úhrady platby za prístup do distribučnej

sústavy prehlbuje protiprávny stav a neprimerane finančne zaťažuje žalobcu. Zamietnutie návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia by preto malo za následok dožadovanie sa úhrady ďalších
neoprávnených platieb zo strany žalovaného, a teda aj nedôvodné finančné zaťažovanie žalobcu a
opakovaný zásah do jeho práv a právom chránených záujmov. Žalobca považoval uloženie povinnosti
žalovanému zdržať sa vystavovania faktúr, ktoré svoj právny základ odvodzujú od zjavne nezákonných

a protiústavných aktov za legitímne a primerané sledovanému cieľu. Žalobca ďalej skonštatoval, že
v prípade nariadenia predbežného opatrenia a prípadného neskoršieho neúspechu žalobcu v tomto
konaní, nedôjde k ohrozeniu práv žalovaného, nakoľko finančná podpora vo forme doplatku podľa
zákona č. 309/2009 Z.z. je pre žalobcu garantovaná na obdobie 15 rokov. Z uvedeného dôvodu nebolo
možné, aby po prípadnom zániku predbežného opatrenia, bol žalobca v stave platobnej neschopnosti

a pohľadávky voči nemu neboli vymožiteľné. Žalobca ďalej uviedol, že vydanie predbežného opatrenia
a s tým súvisiace dočasné pozastavenie úhrady platieb za prístup do distribučnej sústavy nebude mať
žiaden dopad na štátny rozpočet a rovnako ani na výšku distribučných poplatkov a cenu elektriny. Pre
úplnosť žalobca dodal, že žalovaný poskytuje žalobcovi rovnaké služby, ako pred zavedením platby
za pripojenie do distribučnej sústavy. Nariadením predbežného opatrenia sa len dosiahne faktický stav

pred zavedením tejto platby, ktorý bol roky považovaný za zákonný a v súlade s ústavou. Nebolo preto
podľa žalobcu dôvodné predpokladať, že by nariadením predbežného opatrenia bola porušená zásada
proporcionality.

V rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia sa

okresný súd oboznámil s listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými žalobcom spolu so žalobou,
a to rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 28.11.2013 č. 0024/2014/E, ktorým
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo veci rozhodnutia o návrhu ceny za prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny rozhodol podľa § 14 ods. 11 Zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach v spojení s § 26 až 28 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.

221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike tak, že pre regulovaný subjekt
Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., IČO: 36 442 151, schválil na obdobie od 01.01.2014 do
31.12.2014 v rozhodnutí vymedzené tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a
podmienky ich uplatnenia (č.l. 29 - 63 spisu); ďalej s rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
zo dňa 17.10.2013 č. 0677/2014/E-OZ, ktorým Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo veci rozhodnutia

o návrhu ceny elektriny pre stanovenie doplatkov na roky 2014 až 2026 rozhodol podľa § 14 ods. 11
a 14 Zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach a v súlade s § 6 ods. 3 Zákona č.
309/2009Z.z.opodporeobnoviteľnýchzdrojovenergieavysokoúčinnejkombinovanejvýrobyaozmene
a doplnení niektorých zákonov a § 7 ods. 17 a § 8 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike tak, že pre žalobcu ako

regulovaný subjekt schválil na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške
382,61EurzaMWhvyrobenejzoslnečnejenergievzariadenívýrobcuelektrinyvofotovoltickejelektrárni
Brezno 2 s celkovým inštalovaným výkonom 990kW nachádzajúcej sa v katastrálnom území Brezno
na pozemku parcelné č. 6786/3, 5, 14 a 6787/9 (č.l. 64-66 spisu). Okresný súd sa ďalej oboznámil
so súhrnnou faktúrou za distribúciu služby č. 9141001711, ktorou žalovaný vyúčtoval žalobcovi za

distribučnú službu sumu 1.738,49 Eur s DPH, a to za fakturačné obdobie 01.01.2014 až 31.01.2014 s
dátumom splatnosti faktúry 22.04.2014 (č.l. 67-68 spisu).Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že predbežné opatrenie je jedným zo
zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese, ktorého účelom je poskytnutím dočasnej a provizórnej
úpravy právnych pomerov zabrániť nepriaznivým následkom, ktoré by mohli pred začatím konania

alebo v už začatom konaní nastať. Rýchlu a účinnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právam
je však možné poskytnúť len za predpokladu, že súd nebude vykonávať dokazovanie v rozsahu
vyžadovanom v základnom konaní, ani nebude prihliadať na všetky procesné formality, ako je
tomu pri riadnom procesnom dokazovaní. Súd pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia
predpokladá pravdivosť tvrdení a spoľahlivosť dôkazných prostriedkov predložených alebo označených

žalobcom, preto ich podrobuje skúmaniu iba na úrovni tzv. osvedčovania, ktorého dostatočným
výsledkom je prijatie záveru o vysokej miere pravdepodobnosti v návrhu obsiahnutých skutočností.
Opodstatnenosť nariadenia predbežného opatrenia je daná jednak v prípade potreby dočasne upraviť
pomery medzi účastníkmi konania, ako aj v prípade existencie obavy, že výkon súdneho rozhodnutia
v budúcnosti bude ohrozený, pričom uvedené dva druhy predbežných opatrení sa líšia v niektorých
osobitných podmienkach, ktoré musí podaný návrh spĺňať. Vzhľadom na tvrdenia žalobcu v návrhu

na nariadenie predbežného oparenia a s poukazom na povahu uplatneného nároku vo veci samej
bolo podľa okresného súdu nepochybné, že žalobca sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia za
účelom zabezpečenia dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Vo vzťahu k takto vymedzenému
druhu predbežného opatrenia okresný súd skúmal opodstatnenosť podaného návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že vzhľadom na čiastočné prelomenie
zásady rovnosti účastníkov a jednostrannosť predložených dôkazov, čo je však odôvodnené osobitou
povahou a účelom predbežného opatrenia, musí súd starostlivo zisťovať splnenie všetkých zákonom
stanovených predpokladov potrebných na vydanie predbežného opatrenia. Základným predpokladom,

spoločným pre všetky druhy predbežných opatrení je tvrdenie a osvedčenie existencie právneho (nie
iba faktického) vzťahu medzi žalobcom a subjektom, ktorý má byť predbežným opatrením obmedzený
a z tohto právneho vzťahu vyplývajúceho nároku alebo práva žalobcu, pre ktoré požaduje dočasnú
ochranu. Na nariadení predbežného opatrenia ako na vydaní každého súdneho rozhodnutia musí
existovať právny záujem. Právny záujem v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

poskytujúceho dočasnú úpravu pomerov účastníkov sa prejavuje skutočnou potrebou navrhovanej
úpravy, ktorou sa dosiahne a dočasne zabezpečí účel sledovaný v základnom konaní. Regulácia
právnych vzťahov účastníkov prostredníctvom predbežného opatrenia musí mať dočasný charakter a
môže trvať iba do času definitívneho rozhodnutia o nároku žalobcu vo veci samej. Nevyhnutnou je
taktiež všeobecná požiadavka, aby sa nariadením predbežného opatrenia medzi účastníkmi nevytvoril

nenávratný stav, a to pre prípad, že by poskytnutá dočasná ochrana nemala oporu v konečnom
rozhodnutí vo veci samej. V neposlednom rade, obmedzenie subjektu, proti ktorému predbežné
opatrenie smeruje, musí zodpovedať miere porušenia alebo ohrozenia práva žalobcu, teda účinky
predbežného opatrenia nesmú neprimeraným spôsobom zasiahnuť do právnych vzťahov účastníkov.
Všetky uvedené podmienky nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu potreby dočasnej úpravy

pomerov účastníkov sú usporiadané kumulatívne, preto v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie
je možné návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť.

Okresný súd postupne preskúmaval splnenie jednotlivých vyššie uvedených podmienok, a to na základe
predložených listinných dôkazov a vo väzbe na tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe a návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia. Napriek skutočnosti, že žalobca nepredložil okresnému súdu žiaden
doklad preukazujúci obsah zmluvného záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, pre potreby
rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia okresný súd považoval právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným za dostatočne preukázaný faktúrou č. 9141001711, ktorou žalovaný ako
dodávateľ vyúčtoval žalobcovi ako odberateľovi poplatok za distribučnú službu poskytnutú v mesiaci

január 2014. Z tohto právneho vzťahu žalobca odvodzoval svoje právo, ktoré je porušované pravidelnou
mesačnou fakturáciou nezákonných poplatkov za prístup do distribučnej sústavy a pre ktoré požaduje
ochranu v podobe uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa vystavovania týchto faktúr.

Za nosnú požiadavku pre úspešný návrh na nariadenie predbežného opatrenia ako procesného

prostriedku poskytujúceho dočasnú úpravu pomerov účastníkov okresný súd považoval osvedčenie
právneho záujmu na nariadení predbežného opatrenia, teda osvedčenie skutočnej potreby navrhovanej
úpravy. Účastník musí osvedčiť, že bez nariadenia navrhovaného predbežného opatrenia bude jeho
právo ohrozené, pričom nebezpečenstvo hroziacej ujmy musí byť bezprostredné a konkrétne. Danosťtakejto potreby sa skúmala v nadväznosti na účel základného konania vyplývajúci zo žaloby. Zo žaloby
v prejednávanej veci bolo zrejmé, že žalobca sa cestou vydania bezdôvodného obohatenia snažil
zabrániť žalovanému v ďalšom spoplatňovaní jeho prístupu do distribučnej sústavy, ktoré považoval

za nezákonné. Nakoľko rozhodnutiu okresného súdu o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné
obohatenie musí predchádzať prejudiciálne vyhodnotenie nezákonnosti právneho titulu plnenia, možno
konštatovať, že žalobca v prípade úspechu v konaní dosiahne sledovaný cieľ. Žiadnym spôsobom k
tomu však neprispeje nariadenie predbežného opatrenia ukladajúceho žalovanému povinnosť zdržať
sa vystavovania faktúr. Žalobca tým možno získa komfortnejšie postavenie v ďalšom priebehu konania,

nakoľko nebude vystavený pravidelnej mesačnej fakturácii poplatkov žalovaným, avšak jeho právne
postavenie sa nezmení. Sledovaný cieľ nebude zmarený ani v prípade nenariadenia predbežného
opatrenia v navrhovanom znení, kedy žalobca podľa okresného súdu neutrpí žiadnu reálnu ujmu.
Poukazuje síce na sankčné mechanizmy, ktorých uplatnenie žalovaným v prípade neuhradenia
vystavených faktúr by mohlo zásadným spôsobom ovplyvniť výkon jeho podnikateľskej činnosti,
ale konkrétny rozsah hroziacich sankcií neuvádza. Žalobca nešpecifikuje, akým spôsobom by bol

ovplyvnený výkon jeho podnikateľskej činnosti a okresný súd si nemôže túto skutočnosť podstatnú
pre nariadenie predbežného opatrenia vyvodiť ani z predložených listinných dôkazov, nakoľko z nich
nevyplýva obsah práv a povinností dojednaných v rámci záväzkového vzťahu účastníkov konania.
Odlišná situácia by nastala, ak by žalobca osvedčil, že distribúcia elektriny je bezprostredne závislá,
resp. podmienená od úhrady žalovaným vystavovaných faktúr. Ani v takom prípade by však okresný

súd nepovažoval za účinné nariaďovať žalovanému povinnosť zdržať sa fakturácie poplatkov, ale skôr
zdržať sa odpojenia žalobcu od potrebných dodávok energie, alebo umožniť žalobcovi prístup k odberu
energie.Nevhodnezvolenáhmotnoprávnaformuláciapredmetupredbežnéhoopatreniavprejednávanej
veci v spojení s nedostatočným osvedčením hroziacej ujmy spôsobuje, že v nadväznosti na podaný
opis skutkového stavu a žalobcom vymedzený nárok vo veci samej, okresný súd nevidel žiadny právny

záujem na nariadení predbežného opatrenia, ktorým bude žalovanému uložená povinnosť zdržať sa
vystavovania faktúr na úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy. Bolo povinnosťou žalobcu,
ako osoby navrhujúcej nariadiť predbežné opatrenie, tvrdiť a osvedčiť skutočnosti, z ktorých okresný
súd vyvodí závery o prípustnosti a opodstatnenosti nariadenia navrhovaného predbežného opatrenia.
Uvedenú povinnosť musí žalobca splniť aspoň v limitovanom rozsahu zodpovedajúcom osvedčeniu

tvrdení, teda v rozsahu, že jeho tvrdenia sa javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Okresný súd však
nezistil ani v rovine pravdepodobnosti, že by v dôsledku konania žalovaného, ktoré je špecifikované
v žalobe, vznikla potreba upraviť právne pomery medzi účastníkmi konania, ani že by bez vydania
navrhovaného predbežného opatrenia hrozila žalobcovi bezprostredná a reálna ujma. Okresný súd
preto konštatoval, že žalobca neosvedčil jeden zo základných predpokladov nevyhnutne spojených

s úspešným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, v dôsledku čoho návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol.

Vzhľadom na požiadavku kumulatívneho splnenia všetkých stanovených predpokladov potrebných pre
nariadenie predbežného opatrenia, okresný súd sa skúmaním ďalších stanovených podmienok osobitne

nezaoberal. Pre úplnosť však dodal, že podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia nespĺňal
ani požiadavku proporcionality. Okresný súd musel totiž prihliadať aj na zachovanie rovnováhy medzi
prípadnou ujmou hroziacou žalobcovi a obmedzením práv subjektu, proti ktorému návrh na nariadenie
predbežného opatrenia smeruje. Z viacerých návrhov doručených okresnému súdu týkajúcich sa
obdobných právnych vzťahov medzi rôznymi účastníkmi bolo okresnému súdu známe, že hodnota

mesačných poplatkov fakturovaných žalovaným sa pohybuje v rozmedzí od 767,50 Eur do 1.738,49
Eur. Uvedenú sumu nemožno považovať za likvidačnú pre aktívny podnikateľský subjekt podnikajúci
v oblasti výroby elektriny, aj s poukazom na doplatok na výrobu elektriny garantovaný na obdobie 15
rokov, na ktorý žalobca sám odkazoval. Na druhej strane by sa nariadením predbežného opatrenia
obmedzilo oprávnenie žalovaného vyplývajúce mu z všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý

síce žalobca považuje za protiústavný, avšak okresnému súdu nie je známe, že by boli uplatnené
príslušné mechanizmy predpokladané právnym poriadkom s cieľom jeho uvedenia do súladu s Ústavou
Slovenskej republiky. Okresný súd zdôraznil, že nemôže ignorovať právnu silu a záväznosť platnej a
účinnej právnej normy a na ňu nadväzujúcich rozhodnutí, a to ani v prípade normy majúcej podzákonný
charakter. V porovnaní s ujmou hroziacou žalobcovi okresný súd nepovažoval navrhovanú úpravu

právnych pomerov za adekvátnu, keďže by žalovanému bolo odňaté oprávnenie garantované toho času
záväznou právnou normou. O trovách predbežného opatrenia súd rozhodne v konečnom rozhodnutí vo
veci samej podľa úspechu účastníkov v konaní v súlade s § 145 OSP.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že žalobca dňa 06.08.2014
doručil Okresnému súdu Žilina žalobu o zaplatenie 1.738,49 Eur s príslušenstvom a návrh na nariadenie
predbežného opatrenia. Žalobca sa s uznesením súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietnutý, nestotožnil, a to ani čiastočne a napádal ho v plnom rozsahu. Podľa
žalobcu súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca pre potvrdenie svojich
tvrdení predložil „súdu ďalšie dokumenty, ktoré rovnako dokladujú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého
stupňa.“

Žalobca v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s právnym záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého
„nezistil ani v rovine pravdepodobnosti, že by v dôsledku konania odporcu, ktoré je špecifikované v
návrhu na začatie konania, vznikla potreba upraviť právne pomery medzi účastníkmi konania, ani že
by bez vydania navrhovaného predbežného opatrenia hrozila navrhovateľovi bezprostredná a reálna
ujma." Žalobca osvedčil, že žalovaný fakturuje žalobcovi nezákonnú platbu za prístup do distribučnej

sústavy na mesačnej báze a žalobcovi v tejto súvislosti vznikajú nemalé výdavky. Je zjavné, že tieto
výdavky predstavujú pre žalobcu ujmu. Konaním žalovaného je žalobca nútený zmenšovať svoj majetok
a uhrádzať faktúry, ktorých právny základ je nezákonný. Žalobca pre potvrdenie uvedeného predložil
žalovaným vystavené faktúry, ktorých vystavovanie je zrejmé už zo znenia vyhlášky Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike pre

rok 2014 (ďalej len „Vyhláška“) a cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.
0024/2014/E, ktorým stanovil výšku platby za prístup do distribučnej sústavy a podmienky jej uplatnenia
pre výrobcov elektriny, ktorí sú pripojení do distribučnej sústavy žalovaného (ďalej len „Cenové
rozhodnutie"). Žalobca rovnako „predkladá aj potvrdeniami o úhrade vystavených faktúr žalobcom.“ Pre
sumarizáciu fakturovaných súm a dátumov ich úhrad žalobca predložil tabuľku:

FAKTÚRA Č. MESIAC SUMA UHRADENÉ
7500491001 Január 2014 1 738,49 EUR 16.4.2014
7500491002 Február 2014 1 738,49 EUR 16.4.2014
7500491003 Marec 2014 1 744,31 EUR 16.4.2014

7500491004 Apríl 2014 1 738,49 EUR 19.5.2014
7500491005 Máj 2014 1 738,49 EUR 17.6.2014
7500491006 Jún 2014 1 738,49 EUR 10.7.2014
7500491007 Júl 2014 1 738,49 EUR 14.8.2014

Žalobca v odvolaní uviedol, že „opakovane konštatuje, že žalovaným fakturovaný poplatok je nezákonný
a protiústavný, a žalovaný nemá naňho zmluvný ani zákonný nárok a odkázal na argumentáciu
obsiahnutú v žalobe o zaplatenie 1 738,49 Eur s príslušenstvom a návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia zo dňa 4.8.2014“, ktoré závery predmetnej argumentácie nespochybnil ani súd prvého stupňa.

V podanom odvolaní žalobca zdôraznil, že nesúhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa,
podľa ktorého „nakoľko rozhodnutiu súdu o povinnosti odporcu vydať bezdôvodné obohatenie musí
predchádzať prejudiciálne vyhodnotenie nezákonnosti právneho titulu plnenia, možno konštatovať,
že navrhovateľ v prípade úspechu v konaní dosiahne sledovaný cieľ. Žiadnym spôsobom k tomu však
neprispeje nariadenie predbežného opatrenia ukladajúceho odporcovi povinnosť zdržať sa vystavovania

faktúr. (...) Sledovaný cieľ nebude zmarený ani v prípade nenariadenia predbežného opatrenia v
navrhovanom znení, kedy navrhovateľ podľa názoru súdu neutrpí žiadnu reálnu ujmu." Podľa žalobcu
nebolo prípustné, aby stav, ktorého protiprávnosť žalobca svojou argumentáciou preukazoval,
pretrvával po celý čas súdneho konania až do právoplatného ukončenia konania vo veci samej,
ktorej súčasťou bude aj posudzovanie predbežnej otázky o zákonnosti a ústavnosti spornej platby.

Takýto prístup podľa žalobcu ignoruje samotnú podstatu a účel predbežného opatrenia, ktorý sleduje
rýchlu a dočasnú úpravu pomerov. Žalobca zároveň poukázal aj na právnu zásadu „iustitiae dilatio est
quaedam negatio" (odďaľovanie spravodlivosti je priamo jej popieraním) a konštatoval, že nenariadením
predbežného opatrenia by naďalej dochádzalo k zmenšovaniu obnosu finančných prostriedkov, ktoré
žalobca používa na udržanie a rozvoj svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca upozornil aj na skutočnosť,

že jeho náklady na úhradu protiprávneho poplatku len za prvý polrok predstavovali sumu prekračujúcu
10.400,- Eur. Nemožno podľa žalobcu poprieť, že ak by aj po právoplatnom rozhodnutí v spore (ktorý
môže trvať niekoľko rokov) boli žalobcovi vyplatené uhradzované sumy, táto náhrada nevykompenzuje
výsledky investícií, ktoré by mohol žalobca použitím finančných prostriedkov ako podnikateľ realizovať,ak by mu pochybné platby fakturované neboli. Žalobca mal za to, že cieľ sledovaný jeho návrhom na
nariadenie predbežného opatrenia bude zmarený, ak sa okresný súd bude spoliehať až na oneskorené
účinky právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Žalobcove podnikateľské aktivity budú po celý čas

obmedzované, resp. brzdené, čo bude mať za následok nenávratne ušlé podnikateľské príležitosti.

Žalobca poukázal v odvolaní na to, že podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
„rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno predovšetkým
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, I. ÚS

ÚS 46/00)" (II. ÚS 222/04). „Základné právo na súdnu ochraňuje v demokratickej spoločnosti natoľko
favorizované,žeprijehovýkoneneprichádzadoúvahy(zostranyorgánuverejnejmoci)anijehozužujúci
výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené
(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. I. ÚS 2/08)" (IV. ÚS 284/2012-35). Odmietnutie
súdu dočasne upraviť pomery medzi žalobcom a žalovaným s odkazom na potrebu vyčkania na
konečné rozhodnutie možno podľa žalobcu označiť za denegatio iustitiae. Žalobcovi by týmto konaním

bola odopretá možnosť chrániť svoje práva a právom chránené záujmy prostredníctvom inštitútu
predbežného opatrenia. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej „odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva". „(NS SR 5 Cdo 102/01)“ Žalobca,
rovnako ako vo svojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, opätovne poukázal na ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej „pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad
požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má
mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. (...) Pre nariadenie
predbežného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť

návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené." „(NSSR, Cdo 149/2010)“. Žalobca zdôraznil, že
„Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov
zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí
dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom
na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd

poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho
postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda že subjektívne právo
ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme
predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov a ani posúdenie právneho
vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný,

a môže rozhodnúť inak." „(NSSR 6 Cdo 171/2010)“ Žalobca mal za to, že rozhodnutie o dočasnom
zdržaní sa vystavovania ďalších faktúr zo strany žalovaného do budúcnosti zabráni vzniku ujmy na
strane žalobcu. Pravidelné a opakované vystavovanie faktúr, ktorými sa žalovaný domáha úhrady platby
za prístup do distribučnej sústavy prehlbuje protiprávny stav a neprimerane finančne zaťažuje žalobcu,
ktorý sa týmto návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáha ochrany pred súdom, keďže má

za to, že je potrebné, aby bol pomer medzi ním a žalovaným dočasne upravený.

V odvolaní žalobca zdôraznil, že zavedením platby za prístup do distribučnej sústavy dochádza k
zníženiu ceny elektriny, a teda aj podpory vo forme doplatku, ktorá je výrobcom elektriny garantovaná
podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej

výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov
energie"). Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie garantuje žalobcovi doplatok v presne
stanovenej výške na obdobie 15 rokov. Podľa žalobcu, Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie
takýto spôsob zníženia ceny elektriny, a teda ani podpory vo forme doplatku, neumožňuje. Zníženie ceny
elektriny(atedaajpodporyvoformedoplatku,garantovanejžalobcoviakovýrobcovielektrinynazáklade

Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie) prostredníctvom zavedenia dodatočnej platby za
prístupdodistribučnejsústavyjepotrebnépovažovaťzaneoprávnenýzásahdojehovlastníckehopráva.
Žalobcaplneodkázalnaargumentáciuobsiahnutúvžalobeozaplatenie1.738,49Eurspríslušenstvoma
návrhnanariadeniepredbežnéhoopatreniazodňa04.08.2014.Vprípadezariadenianavýrobuelektriny
s inštalovaným výkonom 1 MW sa podpora vo forme doplatku, ktorá je výrobcovi elektriny garantovaná

zákonom zníži o nasledovné sumy:
Za 1 rok* Za 5 rokov Za 10 rokov Za 15 rokov
Západoslovenská distribučná, a.s. 16 729 EUR 83 645 EUR 167 290 EUR 250 935 EUR
Stredoslovenská energetika - 17 443 EUR 87 215 EUR 174 430 EUR 261 645 EURDistribúcia, a.s.
Východoslovenská distribučná, a.s. 21 141 EUR 105705EUR 211410EUR 317115EUR

* Výška G-komponentu je stanovená na základe údajov z rozhodnutia ÚRSO č. 0013/2014/E zo dňa
18.11.2013 vydaného pre Západoslovenská distribučná, a.s., rozhodnutia ÚRSO č. 0024/2014/E zo
dňa 28.11.2013 vydaného pre Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. a rozhodnutia ÚRSO
č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013 vydaného Východoslovenská distribučná, a.s. Žalovaný bol na
protiprávnosť platby viackrát upozornený, avšak aj naďalej zotrvával na názore a nie je žiaden dôvod

domnievať sa, že jeho konanie sa zmení, a vystavovanie faktúr bude z jeho strany zastavené. Žalobca
sa už dňa 16.12.2013 prostredníctvom Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu, ktorej je členom,
obrátil na žalovaného podnetom na podanie odvolania voči Cenovému rozhodnutiu. Podľa predmetného
podnetu „asociácia s veľkým znepokojením sleduje sériu opatrení, ktorými došlo k zavedeniu platby
za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-komponent. Asociácia a jej členovia sú preto rozhodnutí
využiť všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov pred

neoprávnenými zásahmi." Dňa 14.01.2014 žalovaný vo svojej odpovedi na podnet žalobcu uviedol, že
„SSE-D, a.s. berie na vedomie Vami zaslaný list, avšak v oblasti cenovej regulácie musí postupovať
SSE-D, a.s. v súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi (...) SSE-D, a.s. nie
oprávnená posudzovať prípadný nesúlad vyhlášky URSO s inými právnymi predpismi a prípadné
podanieodvolanieprotiindividuálnemurozhodnutiusprávnehoorgánunemávplyvnapovinnosťvýrobcu

uhradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy (...) SSE-D, a.s. rovnako neprináleží posudzovať, či
URSO pri vydaní cenovej vyhlášky prekročil svoju pôsobnosť, ktorá mu je daná zákonom. Na základe
uvedených skutočností Vám oznamujeme, že SSE-D, a.s. bude v tejto záležitosti postupovať v súlade
so zákonom a len v rozsahu oprávnení, ktoré sú pre SSE-D, a.s. dané platnými právnymi predpismi."
Právny zástupca žalobcu dňa 29.07.2014 doručil žalovanému Upozornenie na protiprávnosť platby za

prístup do distribučnej sústavy, v ktorom uviedol, že „náš klient považuje platbu za prístup do distribučnej
sústavy a jej uplatňovanie zo strany Vašej spoločnosti za protiprávne a v tejto veci sa bude domáhať
ochrany svojich práv a právom chránených záujmov súdnou cestnou. Náš klient týmto zdôrazňuje, že
jednotlivé platby za prístup do distribučnej sústavy fakturované Vašou spoločnosťou uhrádza výlučne s
cieľom vyhnúť sa uplatňovaniu prípadných sankčných mechanizmov zo strany Vašej spoločnosti". Na

uvedené upozornenie žalovaný ku dnešnému dňu nereagoval. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť,
že žalovaný viackrát konštatoval, že nie je oprávnený zastaviť vystavovanie faktúr a prestať domáhať sa
úhrady poplatku za prístup do distribučnej sústavy. Žalobca uvedené považoval za jasný znak nutnosti
dočasnej úpravy pomerov medzi žalobcom a žalovaným nariadením predbežného opatrenia súdom a
konštatoval, že v zmysle vyššie uvedeného bolo zjavné, že žalovaný odmieta súčasný protiprávny stav

riešiť a odmieta zastavenie vystavovania faktúr za nezákonnú platbu. Žalobca mal za to, že v prípade
neuhradenia faktúr by ďalšie kroky žalovaného mohli závažne ovplyvniť podnikanie žalobcu, ktorý je
bytostnezávislýodplneniazmluvnýchpovinnostížalovaného,akoprevádzkovateľadistribučnejsústavy.
V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na judikatúru, v zmysle ktorej „potreba dočasnej úpravy pomerov
v zmysle § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže byť daná aj samotnou hrozbou násilného

realizovania pochybného práva" (ZSP č. 41/1996) Podľa odôvodnenie daného judikátu „nemožno
totiž tolerovať stav, že účastníci občianskoprávnych vzťahov pred rozhodnutím na to kompetentných
orgánov (spravidla súdov) budú sami násilím realizovať svoje pochybné práva." Žalobca vystavované
faktúry uhrádzal len z dôvodu obáv z použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného; žalobca,
ako výrobca elektriny, je totiž existenčne závislý od plnenia zmluvných povinností žalovaného, ako

prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Žalobca zároveň odkázal napr. na čl. IV bod 2. Zmluvy o doplatku
č. 450/2014/D, podľa ktorého „neplnenie si povinností podľa tejto Zmluvy, PP SSE-D alebo Zákona o
podpore a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov môže mať za následok zánik nároku
na podporu podľa tejto Zmluvy a vznik nároku SSE-D na uplatnenie si vrátenia doplatku, ktorý bol zo
strany Výrobcu fakturovaný SSE-D". Poukázal aj na čl. IV bod 2 Zmluvy o výkupe elektriny na krytie

strát č. 450/2014 podľa ktorého „neplnenie si povinností podľa tejto Zmluvy, PP SSE-D, Zákona o
podpore a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov môže mať za následok zánik nároku
Predávajúceho na podporu podľa tejto Zmluvy". Uvedené sankcie by vzhľadom na charakter jeho
podnikateľskej činnosti mali pre žalobcu likvidačné dôsledky.
Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého „podaný návrh na nariadenie

predbežného opatrenia nespĺňa ani požiadavku proporcionality (...) súd nepovažuje navrhovanú úpravu
právnych pomerov za adekvátnu, keďže by odporcovi bolo odňaté oprávnenie garantované toho času
záväznou právnou normou." Bolo zrejmé, že žalovaný poskytuje žalobcovi v súčasnosti rovnaké služby
ako pred zavedením platby za pripojenie do distribučnej sústavy. Nariadením predbežného opatrenia salen dosiahne faktický stav pred zavedením tejto pochybnej platby, ktorý bol roky považovaný za zákonný
a v súlade s Ústavou. Nebolo preto dôvodné predpokladať, že by nariadením predbežného opatrenia
bola porušená zásada proporcionality. Platba za prístup do distribučnej sústavy je podľa žalobcu umelo

vykonštruovaná platba, ktorú nie je možné považovať za cenu, resp. zložku ceny, nakoľko nespĺňa
základné zákonné požiadavky a pojmové znaky ceny ako odplaty za dodaný tovar alebo poskytnutú
službu. Podľa žalobcu, nie je možné konštatovať, že by nariadením predbežného opatrenia došlo k
stavu, kedy by žalobcovi boli poskytnuté isté výhody, či služby bezodplatne a na ujmu žalovaného.

V súvislosti s názorom súdu prvého stupňa, že nariadením predbežného opatrenia by „bolo odňaté
oprávnenie garantované toho času záväznou právnou normou" žalobca v odvolaní uviedol, že takýto
prístup okresného súdu by viedol v konečnom dôsledku k tomu, že aj v prípade vážnej pochybnosti
o neústavnosti či nezákonnosti podzákonnej úpravy nie je možné ochrániť poškodený a neustále
ohrozovaný subjekt. Takýto právny názor podľa žalobcu nemá oporu v platnom právnom poriadku ani
v základných zásadách právneho štátu a žalobca ho považuje za alibistický. Žalobca v tejto súvislosti

poukázal „na čl. 152 ods. 4 Ústavy,“ podľa ktorého „výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." Podľa žalobcu,
v prípade, že je preukázaná dôvodná pochybnosť o ústavnosti, či zákonnosti ustanovení podzákonného
právneho predpisu a z týchto ustanovení sú odvodzované nároky, ktoré poškodzujú práva žalobcu,
je použitie inštitútu predbežného opatrenia na mieste. „Odoprenie nariadenia predbežného opatrenia

z dôvodu existencie pochybnej právnej úpravy podzákonného predpisu, je nezdôvodniteľné, vysoko
formalistické a v konečnom dôsledku popierajúce právo na súdnu ochranu.“ Žalobca v nadväznosti na
vyššie uvedené poukázal na jeden zo zjavných aspektov protiprávnosti platby za prístup do distribučnej
sústavy, a to, že na jej zavedenie absentuje akékoľvek zákonné zmocnenie. Zákon o regulácii v
sieťových odvetviach neumožňuje Úradu prostredníctvom Vyhlášky a Cenového rozhodnutia zaviesť

takúto platbu a nové povinnosti nemožno ukladať na základe svojvoľne vydanej vyhlášky orgánu štátnej
správy, ktorým je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Ako z nepráva nemôže vzniknúť právo, tak, ani
protiprávne znenie Vyhlášky nemôže byť právnym titulom pre nároky uplatňované žalovaným. Žalobca
v plnom rozsahu odkázal na komplexnejšiu argumentáciu týkajúcu sa protiprávnosti platby obsiahnutú
v žalobe o zaplatenie 1,738,49 Eur s príslušenstvom a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo

dňa 04.08.2014. Podľa žalobcu, súd prvého stupňa sa touto argumentáciou vôbec nezaoberal a bez
relevantných právnych dôvodov uprednostnil ochranu pochybných práv žalovaného nad odôvodnenou
potrebou ochrany preukázaných práv a oprávnených záujmov žalobcu.

Žalobca pre úplnosť v odvolaní reagoval aj na konštatovanie súdu prvého stupňa, že nemá vedomosť

o tom, „že by boli uplatnené príslušné mechanizmy predpokladané právnym poriadkom s cieľom jeho
uvedenia do súladu s Ústavou Slovenskej republiky". Dňa 12.03.2014 bol na Ústavný súd Slovenskej
republiky podaný návrh skupiny „45 poslancov NR SR“ podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy na začatie
konania o súlade právneho predpisu spolu s návrhom podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy na pozastavenie
účinnosti niektorých ustanovení právneho predpisu. Dané konanie je vedené pod označením PL. ÚS

17/2014 a jeho predmetom je poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Táto skutočnosť podľa
žalobcu preukazuje, že pochybnosti žalobcu o ústavnosti a zákonnosti tohto poplatku nie sú subjektívne,
alebo nedôvodné, ale predstavujú vážnu právnu otázku, s ktorou sa Ústavný súd Slovenskej republiky
bude musieť vysporiadať. Žalobca má za to, že do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktoré bude vyhlásené v zbierke a bude mať účinky všeobecne záväzného predpisu, je potrebné pre

tento konkrétny spor dočasne upraviť pomery medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca ďalej uviedol,
že vydanie predbežného opatrenia a s tým súvisiace dočasné pozastavenie úhrady platieb za prístup
do distribučnej sústavy nebude mať žiaden dopad na štátny rozpočet. Tento záver potvrdilo jednak
stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky, ako aj doložka vplyvov, ktoré boli súčasťou návrhu
novely Zákona o energetike „(Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Alojza PRIDALA,

Jána HÚDACKÉHO, Jozefa MIKUŠA a Gabriela CSICSAIA na vydanie zákona, ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predložený
13.2.2014, parlamentná tlač 880; návrh zákona sledoval obmedzenie maximálnej výšky platby za prístup
do distribučnej sústavy na sumu 0,50 EÚR / MWh; www.nrsr.sk) .“ Žalobca preto
konštatoval, že vydanie predbežného opatrenia nebude mať vplyv na výšku distribučných poplatkov a

cenu elektriny. Žalobca žiadal, aby odvolací súd vydal toto rozhodnutie „Odvolací súd mení rozsudok
súdu prvého stupňa tak, že až do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci samej súd ukladá
žalovanémuzdržaťsavystavovaniafaktúrnaúhraduplatbyzaprístupdodistribučnejsústavyžalobcovi.“Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
OSP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 219 ods.

2 OSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V súvislosti s odvolaním žalobcu mal krajský súd v spojení s ust. § 75 ods. 8 OSP preukázané, že
návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý, preto nebolo napadnuté uznesenie
okresného súdu doručované žalovanému a ani odvolanie žalobcu.

Z obsahu spisového materiálu v rovine posudzovania odvolania žalobcu bolo odvolacím súdom
zistené, že súčasne s podanou žalobou o zaplatenie 1.738,49 Eur bol podaný aj návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa žalovanému mala uložiť povinnosť zdržať sa vystavovania faktúr
na úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi, a to až do vydania právoplatného
rozhodnutia vo veci samej. Žalobca mal za to, že osvedčil nárok vo veci samej, a to neoprávnené

účtovanie platby žalovaným za prístup do distribučnej sústavy, ako aj naliehavosť dočasnej úpravy
pomerov pre nariadenie predbežného opatrenia, keď neustále vystavovania faktúr a uplatňovanie
neoprávnenej platby za prístup do distribučnej sústavy zo strany žalovaného neprimerane finančne
zaťažuje žalobcu, ktorý vystavené faktúry uhrádza z dôvodu obavy použitia sankčných mechanizmov
zo strany žalovaného, ktoré by mohli zásadným spôsobom ovplyvniť výkon podnikateľskej činnosti

žalobcu. Okresný súd v súvislosti s podaným návrhom žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia v
začatom súdnom konaní postupoval správne, keď sa zaoberal predovšetkým skúmaním kumulatívnych
podmienok, vyplývajúcich z § 75 ods. 2 OSP v spojení s § 102 ods. 1 OSP.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd v súvislosti s aplikáciou § 219 ods. 2 OSP poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

Krajský súd teda odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu a zvýrazňuje,
že žalobca v tomto štádiu konania napriek jeho argumentácií v odvolaní neosvedčil naliehavosť
pre nariadenie predbežného opatrenia v potrebe dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi
konania. Žalobca neosvedčil naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov pre nariadenie

navrhovaného predbežného opatrenia a neosvedčil ani odôvodnenie nebezpečenstva a bezprostredne
hroziacej ujmy, resp. naliehavosť v bezprostredne a priamo hroziacej ujmy z titulu správania sa
žalovaného vo vystavovaní faktúr žalobcovi, ktorými účtuje platbu za prístup do distribučnej sústavy.

Krajský považuje za podstatné poukázať na ust. v § 75 ods. 2 prvá veta OSP, aplikovateľného i v prípade

návrhov na nariadenie predbežného opatrenia v začatom konaní, z ktorého vyplývajú dve základné
kumulatívne podmienky, len za súčasného splnenia, resp. osvedčenia ktorých, je možné vyhovieť
návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd konštatuje, že prvou podmienkou je osvedčenie
dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a druhou základnou podmienkou je
odôvodnenie resp. osvedčenie dôvodnosti nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.

K priamej, reálnej a bezprostredne hroziacej ujme, resp. k osvedčeniu nebezpečenstva takejto ujmy,
poprípade naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania, nie je postačujúce len
hypotetické, predpokladané tvrdenie žalobcu o neprimeranom finančnom zaťažovaní žalobcu účtovaním
platby za prístup do distribučnej sústavy a jej uhrádzaním a tvrdená obava použitia sankčných

mechanizmov zo strany žalovaného v prípade neuhrádzania faktúr žalobcom, ktoré sankcie podľa
žalobcu by mohli zásadným spôsobom ovplyvniť výkon jeho podnikateľskej činnosti. Naliehavosť
pre nariadenie predbežného opatrenia je daná, resp. osvedčená len takým správaním a konaním
žalovaného, ktoré je zamerané na realizáciu úkonov bezprostredne a priamo spôsobujúcich negatívnyzásah do majetkovej sféry žalobcu, t.j. osvedčenie, že žalovaný uskutočnil také úkony, správanie ktoré
majetkové pomery žalobcu výrazným spôsobom negatívne ovplyvňujú.

V danej veci bolo podľa odvolacieho súdu rozhodné a podstatné, že nebola osvedčená podmienka
bezprostredne hroziacej ujmy, resp. podmienka naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov
súdneho konania. Bolo povinnosťou žalobcu, aby v prípade tejto podmienky, ktorá je vyžadovaná
zákonom, bola aj v primeranej miere, intenzite osvedčená, aby bolo možné návrhu žalobcu na
nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť, k čomu zo strany žalobcu nedošlo ani v rámci odvolacieho

konania. Krajský súd k tejto podmienke uvádza, že nemôže byť len predpokladaná, ale musí byť
osvedčené, že reálne a aj priamo hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na strane
žalobcu, resp. že je daná naliehavosť pre nariadenie predbežného opatrenia. Naliehavosť dočasnej
úpravy pomerov účastníkov, resp. odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy musí
byť ako podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia daná, reálna a priama. Žalobca len vyslovil
obavu z použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného, ktoré by potenciálne mohli ovplyvniť

výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, ako aj, že nepretržité vystavovanie faktúr žalovaným, ktorými
sa účtuje platba za prístup do distribučnej sústavy, neprimerane finančne zaťažuje žalobcu. V tejto
rovine len uvedených predpokladov a obáv, tak podľa názoru krajského súdu, v zhode so záverom
okresného súdu, nebola daná reálna, bezprostredná a priama podmienka pre nariadenie predbežného
opatrenia spočívajúca v naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania. Krajský

súd uvádza, že podmienka naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania, resp.
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy nemôže byť len predpokladaná, ale musí byť osvedčené,
že reálne a aj priamo hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobcu, resp. že
je osvedčená reálna a priama hrozba ovplyvnenia výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu, k čomu však
zo strany žalobcu nedošlo.

Podľa odvolacieho súdu je potrebné na tomto mieste dodať, že so zákonom formulovanej podmienky
vyplýva, že táto hrozba, resp. obava musí byť reálna a priama, nemôže byť len predpokladaná,
uvažovaná. Pokiaľ žalobca uviedol, že vystavovanie faktúr žalovaným, ktorými sa neoprávnene podľa
jeho názoru účtuje platba za prístup do distribučnej sústavy, neprimerane finančne zaťažuje žalobcu,

ako aj, že sa obáva použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného v prípade neuhrádzania
faktúr, ktoré by mohli zásadným spôsobom ovplyvniť výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, tak bolo
nevyhnutné krajským súdom uviesť, že zo strany žalovaného vystavovaním takýchto faktúr nebol
žalobcom osvedčený intenzívny zásah do jeho majetkových (finančných) pomerov, pre ktorý by tu bola
osvedčená reálna, priama obava z nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobcu v

prípadenenariadeniapredbežnéhoopatrenia.Žalobcalenpoukázalnaurčitépredpoklady,podľaktorých
sa bude správať žalovaný, avšak v takomto ponímaní nemohla byť osvedčená kumulatívna podmienka
pre nariadenie predbežného opatrenia, a to naliehavosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov z titulu
len tvrdenej, avšak nie osvedčenej bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobcu. Uvedené závery
odvolacieho súdu nie sú podľa krajského súdu v rozpore ani s judikatúrou, na ktorú poukazoval žalobca

v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a následne v odvolaní.

Nenariadením predbežného opatrenia podľa odvolacieho súdu nedošlo k zásahu do práv a oprávnených
záujmov žalobcu, za konštatovania nesplnenia kumulatívnej podmienky pre nariadenie predbežného
opatrenia, a to neosvedčenia hroziacej ujmy, resp. naliehavosti na dočasnú úpravu pomerov účastníkov

súdneho konania. Práve z § 75 ods. 2 OSP, tak ako už odvolací súd konštatoval, vyplýva
zákonná požiadavka kumulatívneho splnenia dvoch podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia,
a to osvedčenie nároku, ktorému sa nariadením predbežného opatrenia má poskytnúť ochrana,
druhou podmienkou je osvedčenie odôvodnenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, resp.
naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania. Pokiaľ niektorá z týchto dvoch

podmienok nie je splnená, nemožno návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť. Je
nepochybné, že zákon, a to Občiansky súdny poriadok ukladá v súvislosti s podaným návrhom na
nariadenie predbežného opatrenia skúmať kumulatívne splnenie obidvoch podmienok tak, ako sú
uvedené vyššie. Aj zo samotného čl. 46 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že ...„podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. V danom prípade podmienky pre vyhovenie návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia upravuje § 74 a nasl. ustanovenia OSP, a preto v súlade aj s
uvedeným čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky bolo potrebné nielen v konaní pred okresným
súdom, ale aj vo vyvolanom odvolacom konaní pred krajským súdom posudzovať, či sú splnené
podmienkyzákonomstanovenéprenariadeniepredbežnéhoopatrenia.Aktomutaknebolo,toznamená,ženebolisplnenépodmienkyprenariadeniepredbežnéhoopatrenia,pričombolopostačujúce,aknebola
splnená aspoň jedna z nich, tak návrhu žalobcu nemohlo byť vyhovené.

Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania opätovne poukazoval na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako i na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak uvedená judikatúra
je odvolaciemu súdu zrejmá, známa a tiež, že je i v rámci jeho činnosti aplikovaná najmä na dotvrdenie
správnosti prijatých záverov. Krajský súd pri tomto svojom konštatovaní zdôrazňuje, že si je vedomý,
že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné

súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom

verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Napriek tomu však citácie žalobcu
z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky či už v

odvolaní, alebo v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré odvolací súd dôsledne vnímal,
nemali vzhľadom na dôvody okresného súdu v napadnutom uznesení zásadný vplyv na záver krajského
súdu o vecnej správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd cez § 219
ods. 2 OSP stotožnil a z výsledkov odvolacieho konania nebol zistený rozpor postupu alebo záverov
okresného súdu s citovanou judikatúrou.

Pre úplnosť k argumentácii žalobcu v odvolaní v rovine konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky
o návrhu poslancov, krajský súd poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z internetovej stránky Ústavného
súduSlovenskejrepubliky,zktorejvyplýva„TLAČOVÁINFORMÁCIAč.52/2014,10.júl2014,Neverejné
zasadnutie pléna Ústavného súdu SR Ústavný súd Slovenskej republiky pod vedením predsedníčky

Ivetty Macejkovej na neverejnom zasadnutí pléna 9. júla 2014 rozhodol 1. vo veci vedenej pod sp. zn.
PL. ÚS 17/2014 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu
ustanovení § 26 ods. 23, 24, 25 a 26 a § 29 ods. 13 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.
221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, s - čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 1 a 2, čl.13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 30 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 1

a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, - čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru, - § 3 ods. 1 a 6 a § 6 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z.
o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, - § 2 písm. a) bodom 12, § 26 ods. 5 a § 27 ods. 1
a 2 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, - § 3, § 11 ods.

1, § 12 ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a - § 2 ods.
1, § 3 ods. 2 a § 5 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov. 1. Návrh skupiny
poslancov Národnej rady Slovenskej republiky prijíma na ďalšie konanie. 2. Návrhu na pozastavenie
účinnosti ustanovení § 26 ods. 23, 24, 25 a 26 a § 29 ods. 13 vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovujecenováreguláciavelektroenergetike,nevyhovuje.“Vzhľadomnauvedenéskutočnostipotom

predmetné konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky uvádzané žalobcom v odvolaní, nebolo
podľa krajského súdu zatiaľ takým konaním, ktoré by práve v tomto štádiu konania v prejednávanej veci
mohlo mať vplyv na závery okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil ako s vecne správnymi.

Krajský súd tiež poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011

z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa,
neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.Vzhľadom k vyššie uvedenému, pokiaľ okresný súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené podľa ust. § 219 ods.
1 OSP v spojení s ust. § 219 ods. 2 OSP.

Podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 145 OSP okresný súd v závislosti od rozhodnutia vo veci
samej rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.