Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/24/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116213946
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116213946.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a
členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Amálie Paulerovej, v
právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154,
právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom E. XX, T., proti žalovanému: E.Q.,
nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J. XXX, o zaplatenie 2.378,71 eur s príslušenstvom, na základe odvolania

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/142/2016-57 zo dňa 27.septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ývo výroku o zastavení konania o
zaplatenie 530,60 eur s príslušenstvom (výrok I.), vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 337 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % zo sumy 337 eur od 16.4.2016 do zaplatenia
(výrok II.), vrátane lehoty splatnosti.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e .

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I) okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) pri
aplikácii § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP (všetky citované v napadnutom rozsudku) zastavil
konanie v časti o zaplatenie 530,60 eur na základe dispozičného procesného úkonu (čiastočného
späťvzatia) žalobcu.

2.Následne výrokom II. súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 337 eur
spolu so špecifikovaným príslušenstvom. Vychádzal z toho, že právny predchodca žalobcu a žalovaný
uzatvorili dňa 08.08.2011 zmluvu o úvere (konkrétne Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej
karty Quatro), ktorú je potrebné posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Pohľadávka voči žalovanému z predmetnej zmluvy bola
postúpená na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 19.9.2016. Predmetnú zmluvu okresný
súd preskúmal z hľadiska splnenia požiadaviek uvedeného zákona a dospel k záveru, že v nej

absentujú obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru vyžadované v § 9 ods. 2 písm. l/ a f/ (citované
v napadnutom rozsudku), t.j. výška, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
3.Pokiaľ ide o určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, zmluva obsahuje
len údaj o tom, že výška pevnej mesačnej splátky je 30 eur. Primárnemu účelu právnej úpravy normami
spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) potom zodpovedá

len taký výklad predmetného ustanovenia zákona, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami
"výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" viaže ku každej z tam uvedených zložiek
spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokoma tiež k prípadným iným poplatkom. Z predmetnej úverovej zmluvy vôbec nevyplýva, aká časť každej
splátky pripadá na istinu, aká na úroky a na prípadné poplatky (u každej takejto čiastkovej položky
osobitne). V splátke by mala byť oddelene uvedená výška splátky istiny, výška splátky úroku a výška

splátky poplatkov (teda v tomto prípade - aká percentuálna časť takto určenej splátky bude pripadať na
splácanie istiny, aká časť na splácanie úrokov a aká časť - na splácanie prípadných poplatkov). Podľa
zistenia okresného súdu to však v danom prípade tak nebolo a požiadavka na presnosť vyžadovaná
uvedeným ustanovením splnená preto nie je. Uvedenie časti (v tomto prípade by bolo logické uvedenie
percentuálnej časti), ktorá z každej splátky pripadá na splatenie vyčerpanej istiny, na splatenie úrokov

a splatenie prípadných poplatkov, je podľa súdu potrebné i preto, aby veriteľ nemal možnosť celú
zaplatenú splátku (teda 100% z nej) použiť na úhradu úrokov (prípadne poplatkov). Len vtedy, pokiaľ je
presne vymedzené, aká časť splátky sa použije na úhradu istiny a aká časť na úhradu príslušenstva,
je vylúčené, aby vznikli pochybnosti o tom, ako mali byť splátky započítavané na úhradu dlžného úveru
s príslušenstvom.

4.Okresný súd zhrnul, že nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje uvedené povinné
náležitosti, úver je v zmysle §11 ods. 1 citovaného zákona bezúročný a bez poplatkov. Na základe toho
priznal žalobcovi len rozdiel medzi žalobcom vyplatenou a žalovaným splatenou istinou úveru. Žalovaný
čerpal z úverového rámca istinu vo výške 855,64 eur, pričom zaplatil sumu 518,64 eur. S poukazom
na to je povinný uhradiť žalobcovi sumu 337 eur. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu ako bezdôvodnú

zamietol (výrok III.).

5.Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi k istine aj úrok z omeškania vo výške stanovenej ako
základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. ku dňu
16.04.2016 (lehota splatnosti určená vo výpise z bankovej knihy bola stanovená do dňa 16.04.2016) +

8 percentuálnych bodov. Vo zvyšku uplatnený nárok na úroky z omeškania zamietol.

6.Žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 337 eur, čo v pomere k uplatnenej istine predstavuje
14,17 %, jeho neúspech teda tvorí 85,83 %. Čistý úspech žalovaného tak predstavuje 71,66 %. Okresný
súd preto s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 71,66 %.

7.Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a výroku o trovách konania,
podal odvolanie žalobca a domáhal sa zmeny v podobe uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 1.511,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z uvedenej istiny od

16.4.2016 do zaplatenia. Namietal právny názor okresného súdu o bezúročnosti úveru, nakoľko tento
názor je v rozpore s článkom 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne
záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť
pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ
zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová. Predmetný

rozsudok predstavuje primárny prameň európskeho práva, ktorý má prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky. Podľa tohto rozhodnutia by členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré
smernica 2008/48/ES neupravuje. Podľa jej článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) zmluva o
úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia obsahovať presné určenie, aká časť splátky sa
použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a poplatky. Rozloženie splátok v členení na istinu,

úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou
stručnosti, prehľadnosti, určitostí a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho
úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných
zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka.
Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať

ibavýšku,početafrekvenciusplátokspotrebiteľa.Zčlánku10ods.2písm.i)ačlánku10ods.3.uvedenej
smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto
ustanovení je potrebné konštatovať, že Smernica 2008/48/ES nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy
o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť

takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy
patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48/ES, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno tiež vyvodiťzáver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom
nároku veriteľa na úroky a poplatky. Náš právny predchodca neporušil žiadne povinnosti, preto nám
vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru.

8.Ďalej odvolateľ argumentoval, že nakoľko bol žalovanému poskytnutý osobitný typ spotrebiteľského
úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať
neurčitú dobu, z objektívnych dôvodov ani nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru, ktorý je
typický pre splátkové úvery uzavreté na dobu určitú, ale nie obnovované úverové rámce a obdobne, nie

je možné vystaviť splátkový kalendár s členením splátok na istinu, úroky a poplatky.

9.Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

10.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
(neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec

v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnuté
výroky o čiastočnom zastavení konania a o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 337
eur s príslušenstvom a lehotou splatnosti) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP.

11.Z hľadiska procesnej ekonómie postačuje pre konštatovanie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku záver o opodstatnenosti jedného/ktoréhokoľvek z dvoch samostatných (právnych)
dôvodov, ktoré okresný súd označil/pomenoval za príčiny bezúročnosti/bezpoplatkovosti poskytnutého
spotrebného úveru (absencia rozdelenia splátok a absencia konečnej splatnosti úveru). Odvolací súd

sa preto primárne zaoberal odvolacou argumentáciou smerujúca voči záveru o právnych dôsledkoch
deficitu rozdelenia mesačnej splátky úveru na istinu a úrok/poplatky. V súvislosti s takto vymedzeným
predmetom odvolacieho konania disponuje odvolací súd vedomosťou o dvoch vecne odlišných
rozhodovacích líniách Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktoré (bod 19 jeho odôvodnenia) konštatovalo

vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného na právnom závere, v zmysle
ktorého pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe, tak, ako to ustanovil
zákonodarca („Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“), t.j. splátka je vyjadrená iba jednou sumou,

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožnil sa pritom s argumentáciou
odvolacieho súdu o primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým je zrozumiteľnosť pre
spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu, ktorému účelu môže
zodpovedať len taký výklad dotknutého ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone
slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského

úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom.
12.Krajský súd tu dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z.,
bol doplnený § 566 o odsek 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri
čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto
poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť

zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o
výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá
poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ
postupuje, a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval

plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov
a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický
význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri

konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov.

13.Opačný postulát potom rezultuje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa
22. februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis po častiach (samostatne vo väzbe na

istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy
„výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo
splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté
ustanovenia bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp., aby sprísnilo požiadavku

zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,
ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že
ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

14.S ohľadom na opísané rozdiely v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa výkladu
totožného zákonného textu a pri absencii výslovného vyporiadania sa s dôvodmi odklonu od záverov

skoršieho/odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR, odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia
s k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/výkladu
predmetného slovného spojenia.
15.V opísanej spojitosti možno východiskovo vymedziť, že už izolovaný/jednoduchý gramatický výklad
dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z prezentovaných výkladov (bod 11 tohto

odôvodnenia), keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/člení splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len za prvotný prístup k zákonnému
textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný výklad použitím ďalších
výkladových metód. Veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje porovnanie jednotlivých
časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad) v spojení s dôvodmi/účelom, ktoré k

jednotlivým zmenám viedli (teleologický výklad).
16.Rozoberané slovné spojenie sa právnom poriadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí ponecháva skoršie
úpravy bez odozvy, hovorí len o „novo prijímanom“ ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú
problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval text „Zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných
poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“ Opísaný text právnej normy úplne
jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy
bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len

fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem,
možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná
prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný
a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu
zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o

aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť
aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.
17.K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007
Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä

výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala v nahradení slova
sumu slovom výšku (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustení požiadavky uviesť
súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie
spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver a to, že
uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na

uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov,
naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu
oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie,
ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako
pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.

18.Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. a to prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného v Smernicu Rady 2008/48 z 23.4.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu tu nachádzame v§ 9 ods. 2 písm i/ v znení: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Formulácia textu normy
tedavporovnanísnahradzovanounormounevykazuježiadnuvýznamovú/formulačnúzmenu.Nemožno
preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu opätovne použitého pojmoslovia.

19.Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave
chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 1.5.2018 zmenila ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
i) tak, že aktuálne znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
20.V posledne označenom prípade (bod 19) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne
z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského
úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od 1.5.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/

jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným
poplatkom.

21.Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č.
129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné

členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako
i obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR sa však týkajú skutkového a právneho stavu
pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.. Najvyšší súd SR pritom v druhom z označených
rozhodnutí (sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018) pristúpil k zmene doterajších záverov svoje
rozhodovacej činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej

úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok
(zodpovedajúci aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo
dňa 29. novembra 2017).
22.Odvolací súd tu pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov
v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napr. Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti

konštatoval, že diametrálne odlišné rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavneneudržateľná.Osobitneod NajvyššiehosúduSRpritompožadoval,abyprizámerezmeniťsvoje
skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri
vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou.

23.Aj s ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22.2.2018 súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn. 5Co/468/2017 zo
dňa 10.4.2018, rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.3.2018, viaceré
rozhodnutia Krajského súdu Prešov) aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch
svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok) a to opretím

sa o podrobnú argumentáciu.

24.Najvyšší súd SR - a nadväzne odvolateľ - v rámci uznesenia sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa
22.2.2018 dôvodí eurokonformným výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu
bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore so Smernicou, resp., aby sprísnilo

požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok
ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010
Z.z. vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom
rozsahu.
25.Predmetná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu

transponovať Smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.z.
priznal spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby)
splátky ma istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia vs. Klára Bírová dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojejvnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti, než vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 1.5.2018, kedy
zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť

o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.
26.Zhrnúc konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať smernicu do
právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu, ktorý až do
kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 1.5.2018 nastavil vyššiu miery ochrany spotrebiteľa
než Smernica.

27.Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR,
sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny a
nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom
smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované
normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem

iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada
právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť
posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym
právnym poriadkom akceptovaných výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym

účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom
vnútroštátneho práva dovolať sa z tohto titulu náhrady škody).
28.Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad
rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom
contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej zmene formulácie

textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť
legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.
29.Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný
text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu) dlhodobo
vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej úpravy -

by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a podstate
eurokonformného výkladu. Praktickým dôsledkom takéhoto prístupu by totiž bolo, že slová „výšku“ (resp.
sumu), „počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je (v záväzkových vzťahoch) od roku
2001 do 9.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok je obligatórnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale od 9. 11.2016 (bez zmeny vnútroštátneho

zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané opačne, t.j. že vnútorné rozdelenie splátok sa v
zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše, významovo jednoznačne zmenený/novelizovaný
text zákona (od 01.05.2018) v znení „výšku, počet, frekvenciu splátok“ by sa mal (až absurdne) vykladať
rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona v znení „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok
istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte ale len od určitej doby (od 9.11.2016).

30.Na základe predmetných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 1.8.2008) k záverom skoršieho
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ
nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho

poriadku SR v znení účinnom do 1.5.2018.
31.Nadväzne je správnym záver súdu prvej inštancie o zákonnom následku v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebného úveru, nakoľko ide o podstatné porušenie povinností veriteľa, čo viedlo
odvolací súd k potvrdeniu napadnutého výroku.

32.Bez určujúceho/osobitného právneho významu je skutočnosť, že v súdenej vec ide o revolvingový
úver. Predovšetkým relevantná právna úprava neobsahuje žiadne výnimky/odchýlky z obligatórnej
povahy dotknutej náležitosti a to ani v prípade úveru revolvingového typu. Okrem toho, hoci je podstatou
argumentácie odvolateľa úvaha, že takáto úprava nereflektuje finančnú realitu (v podobe opakovaného
dopĺňania a možnosti opakovaného čerpania úverového limitu), uvedené vôbec nevylučuje reálne

riešenie, napr. v podobe stanovenia pomeru, v akom sa v (jednotlivej) splátke spláca istina a úroky/
poplatky. Rozhodujúcou je skutočnosť, že pri akceptovaní výkladu odvolateľa by spotrebiteľ pri (práve a
len) revolvingovom úvere bez legitimného dôvodu stratil kontrolu nad dispozíciou veriteľa s uhradenými
splátkami (ich započítaním na jednotlivé účely), čo je neakceptovateľné.33.Relevantnej procesnej úprave následne zodpovedá i závislý výrok o trovách prvoinštančného
konania. Okresný súd totiž náležite zohľadnil mieru úspechu sporových strán, pričom odvolateľ len

formálne napadol aj túto časť výroku, v texte odvolania však neuvádza ani jednu konkrétnu námietku/
výhradu voči stanovenej úprave trov, ktorá (námietka) by mohla byť predmetom posúdenia odvolacím
súdom.

34.O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
vznikla povinnosť nahradiť protistrane odvolacie trovy v plnom rozsahu. Žalovanému však v súvislosti s
predmetným odvolacím konaním nevznikli žiadne trovy, preto odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal
žiadnej zo sporových strán dotknutý procesný nárok.

35.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.