Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžak/16/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200326
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8016200326.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci sťažovateľa: O. O. O.,
bytom X. K. XX, O., W., Saudská Arábia, právne zastúpený: Mgr. Michal Onufer, advokát advokátskej
kancelárie ONUFER & TORIŠKOVÁ, so sídlom Františkánska 2, 811 01 Bratislava, proti žalovanému:
Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Prešov, Jarková 31, 080 01 Prešov, o správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia,
o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Scud/3/2016 zo dňa 6. júna
2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Scud/3/2016 zo dňa
6. júna 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-PO2-42-005/2016 zo dňa 15. februára
2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím PPZ-HCP-PO2-42-005/2016 zo dňa 15.02.2016 žalovaný zamietol odvolanie
sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice Č. s.: PPZ-
HCP-PO6-ZVC-76-010/2015 zo dňa 16.11.2015, ktorým bol sťažovateľ administratívne vyhostený na
územie Saudskej Arábie z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a)
zákonač.404/2011Z.z.opobytecudzincovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.") a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie všetkých

členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm.
a) zák. č. 404/2011 Z.z.

2. Sťažovateľ mal na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel štúdia od 21.04.2008
až do 31.08.2016.

3. V administratívnom spise sa nachádza písomnosť č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-76-007/2015 zo dňa

16.11.2015, z ktorej vyplynulo, že pracovník prvostupňového správneho orgánu sa oboznámil s
informáciou vo vyhradenej písomnosti č.p.: PPZ-OBT-V-158/2015 k osobe sťažovateľa, na základe čoho
bolo zistené, že u sťažovateľa je dôvodný postup podľa § 82 ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.,nakoľko je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu
alebo verejný poriadok.

4. Dňa 16.11.2015 v čase o 10.55 hod., bol sťažovateľ predvedený v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 zák.
č. 404/2011 Z.z. na prvostupňový správny orgán, čím bolo voči nemu začaté konanie o administratívnom
vyhostení. Následne mu bola daná možnosť vyjadriť sa k postupu správneho orgánu, k podkladom
pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich
doplnenie.

5. Do zápisnice Č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-76-006/2015 zo dňa 16.11.2015 sťažovateľ uviedol, že
nevie o tom, že by predstavoval hrozbu pre Slovenskú republiku. Súhlasil so svojim vyhostením, avšak
namietal voči svojmu zaisteniu, nakoľko si nie je vedomý, že by spáchal akýkoľvek čin. Nemá problém
si v čo najkratšej dobe zaistiť letenku do domovskej krajiny a opustiť územie Slovenskej republiky.

6. Dňa 16.11.2015 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa na

územie Saudskej Arábie a uložení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov schengenského
priestoru na dobu 10 rokov v zmysle ustanovení § 82 ods. 2 písm. a) a § 82 ods. 3 písm. a) zák. č.
404/2011 Z.z. Prvostupňový správny orgán popísal priebeh konania, obsah podkladov pre rozhodnutie,
vyjadrenie sťažovateľa, poukázal na príslušné ustanovenia zákona, v zmysle ktorých postupoval ako
aj na utajovanú písomnosť, z ktorej obsahu vyplýva, že sťažovateľ predstavuje vážnu hrozbu pre

bezpečnosť štátu. Najmä uviedol, že dôvodom administratívneho vyhostenia sťažovateľa je skutočnosť,
že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky v zmysle § 120 ods. 2 písm. i) zák. č. 404/2011
Z.z. Uvedené ustanovenie v zmysle zásady „lex specialis derogat lex generali" ruší ustanovenie §
47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vo vzťahu k podkladu rozhodnutia, ktoré sa
na základe uvedeného neodôvodňuje. Ďalej konštatoval, že u sťažovateľa neboli zistené prekážky

administratívneho vyhostenia na územie Saudskej Arábie v zmysle § 81 zák. č. 404/2011 Z.z. Zároveň
uviedol, že postupoval v súlade s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Voči predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Následne dňa 15.02.2016 bolo vydané
napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný odvolanie sťažovateľa zamietol a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie.

II.
Konanie na krajskom súde

8. Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného PPZ-HCP-PO2-42-005/2016 zo dňa 15.02.2016,
ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej
polície PZ Košice Č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-76-010/2015 zo dňa 16.11.2015, ktorým bol sťažovateľ
administratívne vyhostený na územie Saudskej Arábie a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na

územie všetkých členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov v zmysle ustanovení §
82 ods. 2 písm. a) a § 82 ods. 3 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.

9. V dôvodoch rozsudku uviedol, že informácia, ktorá požíva ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z.z.
o utajovaných skutočnostiach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorá zakladala dôvodné

podozrenie, že sťažovateľ pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu,
bola sama o sebe postačujúcim dôvodom na administratívne vyhostenie, pričom s poukazom na § 120
ods. 2 písm. i) zák. č. 404/2011 Z.z. správne orgány v rozhodnutiach poukázali iba na skutočnosť, že
ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

10. V súvislosti s otázkou oboznamovania sa s utajovanou skutočnosťou a návrhom na prerušenie
konania krajský súd poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (napr. rozsudok 1Sža/51/2014),
ale aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 480/2014.

11. Krajský súd sa oboznámil s utajovanou skutočnosťou a dospel k záveru, že táto je dostatočne

konkrétna a podklady správnych orgánov, na základe ktorých konštatovali, že sťažovateľ predstavuje
vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, takémuto záveru zodpovedajú.12. V zmysle § 120 ods. 2 písm. i) zák. č. 404/2011 Z.z., zákonodarca nadradil bezpečnostný záujem
štátu nad všeobecne platné zásady správneho konania. Citované ustanovenie je vo vzťahu k správnemu
poriadku lex specialis. Správny orgán preto nemôže v danom prípade v odôvodnení svojho rozhodnutia

uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, v rozhodnutí iba
uvedie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

13. Nepodstatnou bola aj skutočnosť, že ku dňu vydania druhostupňového rozhodnutia nebolo ešte
rozhodnuté o žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou.

V čase vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu bolo o žiadosti právneho zástupcu už bolo právoplatne
rozhodnuté tak, že jej nebolo vyhovené.

14. Nedôvodná bola aj námietka, že zák. č. 404/2011 Z.z. v § 82 ods. 2 písm. a) a § 82 ods. 3 písm. a)
hovorí o možnosti, nie o povinnosti administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny a uložiť mu
zákaz vstupu. V danom prípade správne orgány posúdili bezpečnostný záujem Slovenskej republiky vo

vzťahu k osobe sťažovateľa a rozhodli o jeho administratívnom vyhostení a uložení mu zákazu vstupu
na územie členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov, keďže mali za to, že si to
bezpečnostný záujem Slovenskej republiky vyžaduje.

15. Záverom konštatoval, že nebol porušený ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

keďže sťažovateľ je slobodný a bezdetný, jeho rodinný a súkromný život je situovaný na území Saudskej
Arábie a nebolo porušené ani jeho právo na účinný opravný prostriedok.

III.
Konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky

A)
16. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v
- § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., t.j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi

konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces;
- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci a
- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného

súdu.

17. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol, že
- boli porušené zásady správneho konania, najmä zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania;

- sťažovateľ nemal možnosť úspešne obhajovať svoje práva a záujmy a brániť sa pred zásahom do
jeho práv;
- rozhodnutia správnych orgánov nevychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci;
-boloporušenéprávoúčastníkaoboznámiťsaskompletnýmspisom,zásadaprezumpcienevinyaprávo
na spravodlivé konanie;

- sťažovateľovi nebolo umožnené postupovať podľa § 33 správneho poriadku, pretože nebol
oboznámený s kompletným materiálom;
- vzhľadom na absenciu vyjadrenia účastníka konania k spisu a k podkladom rozhodnutia je zistený
skutkový stav nekompletný;
- sťažovateľ má pochybnosti o dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania nakoľko je arabskej

národnosti a moslimského vierovyznania.

18. Vo vzťahu k problematike utajovaných skutočností poukázal na relevantnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora európskej únie a apeloval na dodržiavanie ústavných práv,
a to najmä na čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1,2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

práv vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( čl. 13 ), čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach. Uviedol, že účastník konania alebo minimálne jeho právny zástupca musí byť v konaníoboznámený s dôkazmi a tvrdeniami protistrany a teda poznať obsah utajovanej skutočnosti, aby nebol
ukrátený na svojich právach a mohol ich využiť v plnom rozsahu.

19. Poukázal na to, že v obdobnej veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 6S/26/2014,
v ktorej bolo podané odvolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie prerušil z dôvodu podania
návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa osobitného predpisu o súlade
§ 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky.

20. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil, resp. zmenil
tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie
konanie. Zároveň požiadal o priznanie náhrady trov konania a o sprístupnenie minimálne relevantnej
podstaty utajovanej skutočnosti.

21. Alternatívne navrhol, aby kasačný súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky o návrhu vo veci pod sp. zn. 10Sža/3/2016 z 06.05.2017 na začatie konania
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

B)

22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 18.09.2017 uviedol, že sa s dôvodmi v nej
uvedenými nestotožňuje. Sťažovateľ nepredložil žiadne nové dôkazy a skutočnosti, ku ktorým by sa
mal žalovaný vyjadriť. Stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu a naďalej trvá na
preskúmavanom rozhodnutí.

III.
Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.) pri preskúmavaní kasačnej
sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o

potrebe prerušenia kasačného konania.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom
súde pod sp. zn. 10 Sža 3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (v texte rozsudku aj ako „zák. č. 404/2011 Z. z.") s ustanovením
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl.6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

25. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 15. marca 2018 prerušil kasačné
konanie.

IV.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.decembra 2018

26. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12.decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods.

1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

V.
Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.decembra 2018

27. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnejsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu
s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o

súdoch) dospel k záveru o potrebe zmeniť napadnutý rozsudok (§ 462 ods. 2 S.s.p.) tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

28. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. apríla 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

29. Predmetom kasačného konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba
sťažovateľa, ktorou sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia PPZ-HCP-PO2-42-005/2016 zo dňa
15.02.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice Č. s.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-76-010/2015 zo dňa 16.11.2015,

ktorým bol sťažovateľ administratívne vyhostený na územie Saudskej Arábie a zároveň mu bol uložený
zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov schengenského priestoru na dobu 10 rokov v zmysle
ustanovení § 82 ods. 2 písm. a) a § 82 ods. 3 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.

30. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018

rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.
3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

31. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych

predpisov okamžité právne účinky a teda právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o
ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, alebo s medzinárodnou
zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou"), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich
aplikácia sa „zastavuje" a nemajú žiadne právne účinky.

32. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis
nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do
súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy" [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými
zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so

všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
„Sankciou" za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo
jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu
(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.

33. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa
12.decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť ustanovenie § 120 ods. 2 zák. č.
404/2011 Z.z. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie do súladu s čl. 46 ods. 1
a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej

republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

34. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky
určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy

nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom, a to aj v
prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď
síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc", rozpor s ústavným
poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.

35. Účinok „ex nunc" nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu
verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v
niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená
derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.36. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s
ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam, ktoré nastali

počas jeho platnosti, aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou
garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj
vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného
právneho predpisu.

37. Všetky orgány verejnej moci sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších
právnychpredpisovvsúladesgenerálnyminterpretačnýmprincípomzakotvenýmvčl.152ods.4ústavy,
podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.

38. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žalovaný postupoval

tak, že neodôvodnil rozhodnutie vydané na základe ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011
Z.z.,hociustanovenie§ 120ods.2zák.č.404/2011Z.z.účinnomvčasevydaniarozhodnutiažalovaným
odôvodnenie takéto rozhodnutia nevyžadovalo, stratilo účinnosť dňom zverejnenia nálezu Ústavného
súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.decembra 2018 v zbierke zákonov, bolo potrebné rozsudok
krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

39. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že
preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom a keďže súd prvého stupňa
žalobu zamietol, kasačný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 462
ods. 2 S.s.p. zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

40. V zmysle ustanovenia § 469 S.s.p. je správny orgán viazaný právnym názorom kasačného súdu.

41. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,
trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.

(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského
súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.