Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/11/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310218546
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2310218546.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: TIBOR TRANS KFT, Bécsi út. 14,
Györ, Maďarská republika, zastúpený advokátom JUDr. Ernestom Botkom, Björnsonova 2, Nové Zámky
proti žalovanému: SAMSUNG Electronics Slovakia, s.r.o., Hviezdoslavova 807, Galanta, IČO: 36 249
564, zastúpený ULC Čarnogurský s.r.o., Tvarožkova 5, Bratislava, o zaplatenie 5.538,29 eur s prísl. o
odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 20Cb 199/2010-226
zo dňa 31.10.2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom vydaným v súlade s § 152 ods. 2 O.s.p. rozhodol o
základe žalobou uplatňovaného nároku a výrokom rozhodnutia vyslovil, že žalovaný zodpovedá za
škodu spôsobenú žalobcovi dňa 15.6.2009 na návese ev. č. XXT 801.
Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 5.538,29 eur (1.559.692,- HUF) predstavujúcu škodu, ktorá mu
vznikla tým, že dňa 15.6.2009 pri nakládke tovaru v sídle žalovaného vodič vysokozdvižného vozíka
V. K. pri manipulácii poškodil konštrukciu návesu, ktorú bolo z dôvodu bezpečnosti cestnej premávky
potrebné opraviť a náklady na opravu predstavovali sumu 1.210.222,- HUF. Oprava trvala 22 dní, preto
bol žalobca nútený prenajať si iné náhradné motorové vozidlo za nájomné vo výške 280.350,- HUF,
náklady na prepravu poškodeného vozidla do opravovne v Bicske predstavovali sumu 69.120,- HUF,
ktorú náhradu si z titulu zodpovednosti žalovaného za škodu žalobca uplatnil podľa § 420a Obč. zák.,
ku ktorej žiadal priznať i úroky z omeškania od 16.6.2009 do zaplatenia. Žalobca poukazoval na to, že
zodpovednosť žalovaného je daná napriek tomu, že vodič vysokozdvižného vozíka bol zamestnancom
inej spoločnosti.

Žalovaný žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Namietal, že výška žalovanej istiny požadovanej
titulom zodpovednosti za škodu je neprimeraná, pretože peňažná náhrada musí zodpovedať skutočným
a účelne vynaloženým nákladom. Vzniesol i námietku nedostatku pasívnej legitimácie, pretože škodu
spôsobil V. K., ktorý nebol jeho zamestnancom, ale zamestnancom spoločnosti Študentský servis s.r.o.
Košice, s ktorou mal žalovaný uzatvorenú Dohodu č. 02/2009 zo dňa 15.6.2009, ako s agentúrou
dočasného zamestnávania podľa § 58 Zák. práce a podľa § 269 Obchod. zák.. Predmetom dohody bol
záväzok zabezpečiť dočasné pridelenie potrebného počtu zamestnancov k užívateľovi podľa § 58 Zák.
práce.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 20 Cb/199/2010-137 zo dňa
8.3.2011, ktorým žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného.

Odvolací súd tento rozsudok uznesením č.k. 21Cob 98/2011-176 zo dňa 31.10.2011 zrušil a vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, keďže súdom prvého stupňa vyslovený právny názor
nepovažoval za súladný s vykonaným dokazovaním.

Prvostupňový súd vzhľadom na stanovisko a právny názor odvolacieho súdu vykonal dokazovanie
k preskúmaniu postavenia Študentského servisu spol. s r.o. Košice, ktorého je V. K. zamestnancom
a ktorý u žalovaného pracoval na základe dočasného pridelenia a skonštatoval, že medzi žalobcom
a žalovaným ako podnikateľmi ide v zásade o obchodno-právny vzťah. Na posúdenie žalovaných
nárokov je ale potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože Obchodný zákonník
odkazuje iba na ust. § 373-386, ktorá právna úprava sa týka zodpovednosti na náhradu škody za
porušenie povinnosti zo záväzkových právnych vzťahov, o ktorú ide iba v prípade, ak dôjde k porušeniu
povinnosti priamo zo zmluvy alebo povinností vyplývajúcich zo zákona. Obchodný zákonník neobsahuje
osobitnú úpravu zodpovednosti za škodu z porušenia právnej povinnosti všeobecnej - tzv. civilný delikt,
ako je upravené v Občianskom zákonníku. Podľa § 420a Obč. zák. ide o objektívnu zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie. Súd ustálil, že nárok vychádza z prevádzkovej činnosti, za ktorú považoval
cieľavedomú organizovanú činnosť rozmanitého druhu, ktorá súvisí s výkonom podnikateľskej alebo
obchodnej činnosti smerujúcej k dosiahnutiu určitého cieľa, preto pre vznik takejto zodpovednosti stačí
existencia činnosti, ktorá má prevádzkovú povahu a žalovaný by sa mohol zbaviť takejto zodpovednosti
iba v prípade, ak bola škoda spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemala pôvod v prevádzke,
alebo ak bola spôsobená vlastným konaním poškodeného v dôsledku vis maior. V takom prípade
ale prevádzkovateľ činnosti, teda žalovaný musí preukázať, že škodu spôsobil stav, ktorému on ako
prevádzkovateľ nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je možné od neho objektívne
požadovať.
Ku škodovej udalosti došlo v dôsledku manipulácie s tovarom na vysokozdvižnom vozíku, ktorý
obsluhoval V. K., podľa predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 15.6.2006 a Dohody o dočasnom
pridelení zo dňa 29.12.2008 zamestnanec spoločnosti Študentský servis spol. s.r.o. Košice, ktorý u
žalovaného vykonával prácu na základe inštitútu dočasného pridelenia upraveného v ust. § 58 Zák.
práce. Škoda bola spôsobená prevádzkovou činnosťou žalovaného, upravenej ust. § 420a Obč. zák. a
nie prevádzkovou činnosťou agentúry dočasného zamestnania, ktorou je Študentský servis s.r.o..

Predmetom zmluvného vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným bola preprava tovaru.
Súčasťou takto dohodnutého plnenia bola i nakládka tovaru, preto činnosť vysokozdvižného vozíka
je treba považovať za prevádzkovú činnosť žalovaného. Vo vzťahu k žalobcovi nie je rozhodujúce,
či žalovaný činnosť vykonával sám alebo prostredníctvom tretej osoby, zamestnancom Študentského
servisu s.r.o. a to i v súvislosti so znením ust. § 16 a § 331 Obchod. zákonníka.

Súd prvého stupňa venoval pozornosť aj posúdeniu vzťahu medzi žalovaným a Študentským servisom
s.r.o., na ktorý poukazoval žalovaný keď tvrdil, že škoda bola spôsobená práve prevádzkovou činnosťou
agentúry dočasného zamestnania.
Prvostupňový súd konštatoval, že zmluvný vzťah medzi žalovaným a Študentským servisom s.r.o. bol
založený Dohodou č. 02/2009, v ktorá v bode 7.2 upravuje i otázku zodpovednosti za škodu v prípade,
ak vzniknú škody spôsobené zamestnancami agentúry dočasného zamestnania na majetku užívateľa.
Agentúra má uzatvorenú poistnú dohodu na „Poistenie zodpovednosti za škodu“, na základe čoho je
potom užívateľ oprávnený agentúre dočasného zamestnania ak sa preukáže, že za škodu zodpovedá
jej zamestnanec, prefakturovať všetky škody.
Z hľadiska posúdenia pasívnej legitimácie je preto rozhodujúca priama a bezprostredná prevádzková
činnosť žalovaného a nie odvodená prevádzkovaná činnosť spoločnosti Študentský servis s.r.o. ako
tvrdil žalovaný. Na základe tohto skutkového a právneho záveru súd konštatoval, že žalovaný je pasívne
legitimovaným subjektom v súdnom konaní voči žalobcovi a žalovaný si prípadne môže následne nárok
na náhradu škody uplatňovať voči spoločnosti Študentský servis s.r.o.. Súd uviedol, že priamou a
bezprostrednou príčinou vzniku škody bola jednoznačne prevádzková činnosť žalovaného pri nakladaní
tovaru na vozidlo, k čomu poukázal i na rozhodnutie NS SR spis.zn. 2Cdo 292/2006 (publikovaný pod č.
2 ZSP 1/2008), podľa ktorého vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva a zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
K aktívnej legitimácii žalobcu súd uviedol, že žalobca je oprávnený uplatňovať si nárok na náhradu
škody vo vlastnom mene a na vlastný účet a námietky žalovaného s vyjadrením pochybnosti o takomto

procesnom postavení súd prvého stupňa nepovažuje za správne. Od počiatku bolo preukázané, že
žalobca nebol vlastníkom, ale iba nájomcom poškodeného vozidla na základe leasingovej zmluvy, teda
oprávneným užívateľom a žalobca súdu listinnými dokladmi náklady vynaložené na opravu vozidla
preukázal. Škoda ako majetkový úbytok jednoznačne vznikla v majetkovej sfére žalobcu. S poukazom
na zistené skutočnosti a ich právne posúdenie súd považoval za preukázané, že za škodu spôsobenú
žalobcovi dňa 15.6.2009 na návese zodpovedá žalovaný a o veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom
s tým, že o výške vzniknutej škody rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania súd
nerozhodoval s použitím ust. § 151 ods. 1 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací
súd predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil
z dôvodu, že žalovaný nie je za škodu spôsobenú žalobcovi na predmetnom návese zodpovedný.
Odvolanie žalovaný odôvodňoval tým, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, podstatné pre
rozhodnutie a v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 226 O.s.p.,
keď súd prvého stupňa v súlade s nimi nepostupoval a tým porušil základné práva žalovaného na súdnu
ochranu, ktoré mu vyplývajú z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Odvolateľ sa domnieva, že prvostupňový súd bez existencie dôkazov kvalifikoval žalovaného ako
subjekt, ktorý má niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú zamestnancom agentúry dočasného
zamestnávania, hoci pasívne legitimovaným účastníkom v prípade nároku na náhradu škody je
výlučne agentúra dočasného zamestnávania, ktorá je oprávnená dočasne prideliť svojich zamestnancov
k užívateľskému zamestnávateľovi na výkon činnosti. Prijatím objednávky od žalovaného ako
užívateľského zamestnávateľa bola založená prevádzková činnosť agentúry dočasného zamestnávania.
Žalobca súdu v konaní nepreukázal, podľa akých skutkových zistení by mali zodpovednostné vzťahy
v danej právnej veci byť posudzované podľa § 420a Obč. zák., teda neuniesol dôkazné bremeno,
pretože pri aplikácii tohto ustanovenia je potrebné vychádzať z prevádzkovej činnosti agentúry
dočasného zamestnávania a prvostupňový súd i keď vykonal dokazovanie, zodpovednostné vzťahy
medzi dotknutými subjektmi nesprávne právne posúdil a nedostatočným spôsobom vyhodnotil i práva
a povinnosti, ktoré z Dohody č. 02/2009 vyplynuli, pretože zodpovednosť V. K. ako zamestnanca
agentúry dočasného zamestnávania nemožno vylúčiť použitím ust. § 420 Obč. zákonníka. Agentúra
dočasného zamestnávania je zamestnávateľom, ktorý zamestnanca dočasne požičiava na výkon práce
k inému zamestnávateľovi a nesie riziko výkonu tejto práce ako každý iný zamestnávateľ. Práve
vzhľadom na vykonané dôkazy zodpovednosť za škodu spôsobenú zamestnancom agentúry dočasného
zamestnávania má niesť Študentský servis s.r.o. podľa ust. § 420 Obč. zákonníka.
Odvolateľ nesúhlasil ani s posúdením aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý v čase vzniku škody nebol
vlastníkom predmetného návesu, súd ani nezisťoval, či náves bol v čase vzniku škody poistený a
či žalobca nepožiadal i o poistné plnenie a či si v čase vzniku škody splnil žalobca alebo vtedajší
vlastník predmetného návesu i svoje povinnosti voči poisťovni. Súd prvého stupňa k tejto skutkovej
okolnosti iba konštatoval, že škoda ako majetkový úbytok vznikla v majetkovej sfére žalobcu bez toho
aby skúmal, či nebol žalobca uspokojený prípadným poistným plnením a či tak nedošlo na strane
žalobcu k prípadnému bezdôvodnému obohateniu. Uvedené nedostatky spôsobujú, že v konaní pred
prvostupňovým súdom nebola preukázaná ani aktívna vecná legitimácia žalobcu, prvostupňový súd sa
obmedzil iba na konštatovanie, že ak odvolací súd by vo svojom rozhodnutí nebol považoval aktívnu
legitimáciu žalobcu za preukázanú, bol by zamietajúci prvostupňový pôvodný rozsudok potvrdil. Súd
prvého stupňa sa podľa názoru odvolateľa ani neriadil ust. § 226 O.s.p., keď sa nevyporiadal s právnym
názorom odvolacieho súdu vo vzťahu k zneniu Dohody č. 02/2009 a nevzal do úvahy právnu úpravu
uvedenú v ust. § 331 Obchod. zákonníka. Tým, že sa prvostupňový súd v konaní žiadnym spôsobom
nezaoberal zásadnou námietkou žalovaného spočívajúcou v oprávnení žalobcu uplatniť si nárok na
náhradu škody na vlastný účet a s preukázaním prípadného poistného plnenia. Žalovaný odkázal na
nález ÚS SR spis.zn. II.ÚS 410/06 zo dňa 2.8.200, podľa ktorého má prvostupňový súd posúdiť všetky
skutočnosti závažné pre rozhodnutie z hľadiska relevantných právnych predpisov, aby tak poskytol
účastníkovi konania účinnú právnu ochranu.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne
správne potvrdiť.

K odvolacím dôvodom, na ktoré poukazoval žalovaný, žalobca uviedol, že v konaní pred súdom
prvého stupňa vzhľadom na námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku aktívnej legitimácie súdu
bolo preukázané, že vo veci bola žaloba podaná i so súhlasom vtedajšieho vlastníka poškodeného
návesu - leasingového prenajímateľa, pričom v priebehu konania boli splnené všetky podmienky
leasingovej zmluvy a žalobca sa už stal vlastníkom poškodeného návesu. V námietke žalovaného,
podľa ktorej sa prvostupňový súd nezaoberal skúmaním, či v prípade nároku na náhradu škody nedošlo
i k bezdôvodnému obohateniu, ak by bolo plnené na základe poistnej zmluvy žalobca uviedol, že
spoločnosť Allianz, v ktorej bol náves poistený sa do dňa 31.10.2012 písomne nevyjadrila, hoci ju o to
požiadal, ale dňa 9.11.2012, teda po vynesení medzitýmneho rozsudku mu bolo doručené potvrdenie,
ktoré predkladá v rámci vyjadrenia k odvolaniu i so slovenským prekladom a z ktorého vyplýva, že k
likvidácii škody poisťovňou nedošlo a vozidlo bolo povinne zmluvne poistené.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodol
bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď
miesto a čas verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením. Žalovaného účastníka ani jeho právneho zástupcu o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami odvolací súd neupovedomoval,
pretože o to nepožiadali (§ 45 ods. 4 O.s.p.). Právny zástupca žalobca bol na základe svojej požiadavky
o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia osobitne upovedomený oznámením doručeným na jeho mailovú
adresu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu.
V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého
„odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné,
v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a
vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru,
ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane
odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd v rozsahu odvolacích
dôvodov ktorými je viazaný poukazuje na to, že konanie plnenie záväzku žalovaného pomocou inej
osoby preukázalo (§ 331 Obchod. zák.) a vtedy žalovaný zodpovedá ako keby záväzok plnil sám.
Uvedené ustanovenie neumožňuje zbaviť sa zodpovednosti v prípade, že za neho plní iná osoba a to i
v spojení so zodpovednosťou objektívnou, ktorej cieľom je zabezpečiť zvýšenú ochranu poškodeného.
Okrem iného je zrejmé, že poškodená strana nemá priamy vzťah k osobe použitej na plnenie, preto
medzi nimi nemôže ani existovať nárok na plnenie zo záväzku. Vzťah medzi zodpovednou osobou -
žalovaným a poškodenou osobou - žalobcom podlieha režimu Obchod. zákonníka.

Na základe prvostupňovým súdom vykonaného skutkového zistenia, ktoré bolo i správne právne
posúdené sú dôvody odvolateľa o nedostatku pasívnej legitimácie nesprávne a agentúra dočasného
zamestnávania dokonca predpokladá možnosť vzniku škody u subjektu, ktorému je zamestnanec
dočasne pridelený a práve z toho dôvodu i v dohode o dočasnom pridelení odkazuje na možnosti
užívateľa prefakturovať si všetky škody spôsobené na jeho majetku zamestnancami agentúry
dočasného zamestnania za predpokladu, že sa preukáže jednoznačne osoba, ktorá škodu spôsobila
a existencia pracovno-právneho vzťahu k agentúre dočasného zamestnávania. Tieto skutočnosti boli
prvostupňovým súdom tiež v dostatočnom rozsahu preukázané a vyhodnotené.

Aplikácia ust. § 331 Obchod. zák. z hľadiska právneho posúdenia zakladá dôvodnosť podanej žaloby
a správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý správne za primárny pre žalovaný nárok označil
zmluvný záväzok vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným a s tým spojenú zodpovednosť za škodu (§
420a Obč. zák.).

S odkazom na vyššie uvedené odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

V ďalšom konaní sa prvostupňový súd bude venovať zisťovaniu výšky náhrady škody, ktorú si žalobca
uplatňuje, vykoná k nej potrebné dokazovanie a o nej rozhodne. Zároveň rozhodne i o nároku na náhradu
trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.