Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316206306
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8316206306.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XXXX/XX, E., právne zastúpenej JUDr. Ľubošom Kizivatom, advokátom so sídlom kpt. Nálepku
8, Michalovce proti žalovanému Q. so sídlom X. XX, E., právne zastúpenému JUDr. Jánom Vrbom,
advokátom so sídlom Námestie slobody 2, Humenné, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 10Cpr/2/2016-184 zo dňa
15.02.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.:
,,Súd určuje,žeskončeniepracovnéhopomeružalobkyneokamžitýmskončenímpracovnéhopomeru
- listom žalovaného zo dňa 27.5.2016 je neplatné.
Priznáva žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.
Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 eur do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.“

1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobkyňa dňa 27.03.2016 bez
ospravedlnenia neprišla do práce, hoci bola oboznámená s pracovným poriadkom zamestnávateľa, kde
sa uvádza, že neospravedlnené vymeškanie pracovného času sa považuje za porušenie pracovnej

disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Taktiež mal za preukázané, že žalobkyňa sa snažila získať na deň
27.03.2016 voľno, ale o tejto jej žiadosti nebolo rozhodnuté. Napriek tomu žalobkyňa neprišla v tento
deň do práce. Je to o to horšie, že ide o zariadenie sociálnych služieb, kde hygiena a čistota sú jednou zo
základných podmienok a o tieto sa starala najmä žalobkyňa vo svojej pozícii. Okrem toho išlo o sviatočnú
nedeľu, takže klienti mali viac návštev ako po iné dni.
1.2. Ďalej uviedol, že je pravdou, že pracovný poriadok žalovaného presne špecifikuje postup hlásenia
neprítomnosti zamestnanca na pracovisku, ktorý žalobkyňa nedodržala. Svedkovia však hodnotili

žalobkyňu ako svedomitú pracovníčku, ani jeden zo svedkov sa nevyjadril k jej práci negatívne. Z
prehľadu služieb vyplýva, že v mesiaci január 2016 pracovala 12 dní v kuse, bez voľna, v mesiaci február
pracovala 10 dní v kuse, bez voľna, v mesiaci marec pracovala 12 dní bez voľna, potom mala dva dni
voľno a opätovne pracovala 6 dní v kuse až po 27.03.2016, kedy mala opätovne pracovať a taktiežpracovala 28.03.2016, 29.03.2016, následne bola žalobkyňa práceneschopná. Takže pokiaľ by prišla do
práce dňa 27.03.2016, tak by pracovala opätovne 9 dní v kuse.
1.3. Zároveň uviedol, že na porušovanie pracovnej disciplíny bola upozornená žalobkyňa listom zo

dňa 29.03.2016, ktorý si prevzala dňa 13.04.2016. Až do doby skončenia pracovného pomeru však
žalobkyňa nemohla svoje správanie sa u zamestnávateľa nijakým spôsobom zmeniť a ovplyvniť
tak skončenie pracovného pomeru. Z prehľadu odpracovaných hodín žalobkyne je zrejmé, že
zamestnávateľ nemal optimálne rozvrhnutý pracovný čas žalobkyne tak, aby jej ostával dostatok
priestoru na oddych a nedodržal zákonom stanovený rozsah pracovného času 48 hodín týždenne.

1.4 Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že chce mať 27.03.2016
voľno, aj keď k odpovedi zamestnávateľa nedošlo. Napriek tomu, že dňa 27.03.2016 neprišla žalobkyňa
do práce, súd vzhľadom na okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že dovtedy si žalobkyňa
zodpovedne plnila svoje pracovné povinnosti, že chodila do práce 10-12 dní bez prerušenia, nepovažuje
jej konanie za také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by malo za následok okamžité
ukončenie pracovného pomeru, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
1.6 Nakoľko je žalobkyňa v konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov, preto súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného na úhradu súdneho poplatku za žalobu vo výške 99,50 Eur podľa položky 1, písm.
b) zákona o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom okrem
iného uviedol, že je bezpredmetné konštatovanie súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, že žalobkyňa pracovala aj 12 dní nepretržite, lebo táto skutočnosť nie je v rozpore so
zákonníkom práce a napokon žalobkyňa tak pracovala aj z dôvodu, že jej denná pracovná zmena bola
iba 7,5 hodín, nikdy sa na túto skutočnosť nesťažovala a dobrovoľne akceptovala pracovné zmeny.

2.1. Mal za to, že nie je v poriadku, že žalobkyňa napriek tomu, že veľmi dobre poznala „oddelenie“, stavy
pacientov, nároky na ich starostlivosť, vedome, cynicky, bez výčitiek svedomia, bez ospravedlnenia,
neprišla do práce. Vedela, že jej údajná žiadosť o voľno nebola potvrdená písomnou úpravou v rozpise
zmien, že ju nikto nezastúpi. Z nepochopiteľných príčin sa neobťažovala požiadať o zástup svoju
kolegyňu sanitárku pani I., ktorá by ju (v prípade oslovenia) ochotne zastúpila. Jej správanie nemožno

označiť inak ako bezohľadné, netímové, sebecké a nemilosrdné. Žalobkyňa sa zachovala nekorektne
voči pacientom, kolegom, i zamestnávateľovi, ktorý jej pritom v minulosti nadštandardne vychádzal v
ústrety, či už sa to týkalo žiadosti o niekoľkotýždňové neplatené voľno, v čase pôrodu jej dcéry, alebo
detaily, ako bolo poskytnutie nielen vody z Aquastroja, ale i minerálnych vôd v čase horúčav.
2.2 Nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola pri výkone práce

vždy svedomitá. Opak je pravdou, čo už aj v minulosti počas konania doložili dôkazmi. Dôveru
zamestnávateľa narušovala porušovaním pracovnej morálky. Typické boli konflikty, ohováranie,
nadávanie, znevažovanie práce kolegov, narúšanie dobrej pracovnej atmosféry, sklon k pretvárke,
dirigovanie kvalifikovanejších kolegov, netímovosť, skryté vyrábanie problémov, narúšanie autority
vedúcich pracovníkov.

2.3Malzato,žedôvodypodanéhoodvolaniasútaké,nazákladektorýchjedôvodnéžiadať,abyodvolací
súd vyhovel podanému odvolaniu, napadnutý rozsudok zrušil a žalobu ako nedôvodnú zamietol s tým,
že určí, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne okamžitým skončením pracovného pomeru bolo
zákonné.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že svoju neúčasť odôvodnila už dňa
23.03.2016, keď avizovala svoju neprítomnosť v práci a žalobkyňa bola v domnení, že ak vrchná sestra
sama uvádzala, že berie jej oznámenie na vedomie a bude to riešiť, tak žalobkyňa ani nevedela že
by svoju oznámenú neprítomnosť mala nejako ospravedlniť, ak už dôvod svojej neprítomnosti vopred
avizovala a po dni 27.03.2016 naďalej svoju prácu vykonávala a do práce chodila aj po tomto dni a aj

po dni keď do práce neprišla.
3.1. Poukázala na pracovný poriadok žalovaného účinného do 17.10.2014 z ktorého vyplýva, že ak
zamestnanec nemôže nastúpiť na zmenu je povinný oznámiť svoju neprítomnosť včas (nie 1 hod.
pred nástupom na zmenu) vedúcej sestre (počas dňa) v nočnej zmene informuje službukonajúcu TS
v zariadení, ktorá optimálnym spôsobom zabezpečí prevádzku a počas dňa, resp. ráno pri hlásení

informuje hlavnú sestru.
3.2. Zároveň uviedla, že nie je pravdou, aby sa žalobkyňa nedostavila do zamestnania bez
predchádzajúceho zdôvodnenia, nakoľko ako aj z listinných dôkazov produkovaných žalobkyňou
počas konania, tak aj z vyjadrení žalobkyne a žalovaného (výpoveď vrchnej sestry N.), z písomnéhoupozornenia žalovaného zo dňa 29.03.2016 je zrejmé, že svoju neprítomnosť v práci žalobkyňa
oznamovala a avizovala niekoľko dní vopred vrchnej sestre, ktorá uvedenú požiadavku prijala a bolo jej
úlohou uvedenú absenciu vyriešiť zastupovaním, čo však neurobila a ani sa nepokúsila zavolať druhej

upratovačke (svedkyni S. I.), ktorá potvrdila, že by na zmenu prišla, avšak nikto ju o to nepožiadal.
3.3. Žalobkyňa bola toho názoru, že v konaní predložila výplatné pásky za rozhodujúce obdobie od
01/2015 do 03/2016, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že vykonávala množstvo nadčasov, nikto ani
žalovanýnespochybňovalúdajenavýplatnýchpáskachajztohodôvodu,ževýplatnépáskysúvytvorené
samotným žalovaným a slúžia oko objektívny dôkaz na preukázanie dĺžky nadčasových hodín v každom

jednotlivom mesiaci.
3.4. Zároveň žalobkyňa poukázala na to, že žalovaným produkované nové dôkazy akýsi prehľad
nadčasových hodín, sú ním vytvorené listinné dôkazy pre toto súdne konanie, ktoré sú v priamom
rozpore s výplatnými páskami, čo do počtu nadčasových hodín.
3.5. Mala za to, že celá obrana žalovaného je pochybná najmä v tom, že žalovaný tvrdí, že jej úloha
„upratovačky“ je tak nenahraditeľná a vážna, avšak ani jeden zo zamestnancov nevedel uviesť čo

konkrétne vykonávali v deň keď žalobkyňa nebola v práci, z čoho len možno usúdiť, že odborní
zamestnancisavenovalipacientomanevykonávaližiadneprácektorébybolinevyhnutnénazachovanie
chodu zariadenia žalovaného. Je pozoruhodné aj to, že aj napriek tomu, že vo vnútornom poriadku
je priama povinnosť vrchnej sestry zabezpečiť náhradu v prípade neprítomnosti zamestnanca tak ani
vrchná sestra ani žiaden iný zamestnanec sa ani nepokúsili zavolať pani I., ktorá bola ochotná do práce

ihneď prísť, čo sama potvrdila vo svojej výpovedi.
3.6. Ďalej uviedla, že ak žalovaný považoval úlohu žalobkyne - upratovačky za tak podstatnú a život
pacientov ohrozujúcu, v takom prípade by ihneď na rannej porade vykonali pokus o telefonické zistenie,
či môže na zmenu nastúpiť pani I., avšak nikto zo zodpovedných uvedené neriešil. Uvedené potvrdila
pani I. na pojednávaní a vyvrátila vyššie uvedenú obranu žalovaného a o tejto okolnosti klamala

svedkyňa S.. N. už vo svojej druhej výpovedi, a preto súd jej výpoveď správne vyhodnotil ako tendenčnú.
3.7. Bola toho názoru, že práve výpovede svedkov - zamestnancov, S.. N., odmeny na výplatných
páskach len potvrdzujú účelovosť obrany žalovaného, ktorý sa snaží zo žalovanej urobiť nezodpovednú
zamestnankyňu. Ak by to tak bolo žalovaný by so žalobkyňou skončil pracovný pomer už skôr a
nezamestnával by zamestnankyňu viac ako 9 rokov.

3.8. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a
priznal žalobkyni trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku

(ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

5. Po oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd má za to, že zo strany súdu prvej inštancie
nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď neprijal argumentáciu žalovaného, že konanie

žalobkyne je závažným porušením pracovnej disciplíny, a teda spôsobilým dôvodom okamžitého
skončenia pracovného pomeru.
6. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec: a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b)
porušil závažne pracovnú disciplínu.

7. Okamžité skončenie pracovného pomeru je v kontexte Zákonníka práce najradikálnejším ukončením
tohto zmluvného vzťahu a ako vyplýva z ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka práce, je výnimočným
opatrením. V tomto duchu je potom potrebné vykladať obsah pojmu závažné porušenie pracovnej
disciplíny a považovať zaň skutočne krajne nežiaduce konanie zamestnanca. Pri výklade tohto pojmu

je potrebné prihliadať aj na ďalší z možných zákonných dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru, a to právoplatné odsúdenie pre úmyselný trestný čin podľa písm. a) citovaného ustanovenia.
7.1. Pokiaľ s právoplatným odsúdením pre úmyselný trestný čin spája Zákonník práce rovnaký dôsledok
ako so závažným porušením pracovnej disciplíny v podobe možnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, musia aj oba uvedené predpoklady takéhoto ukončenia pracovného pomeru mať porovnateľný

obsah čo do miery závažnosti. V celom rozsahu možných porušení povinností zamestnancami sú obe
skutkové podstaty okamžitého skončenia pracovného pomeru najzávažnejším možným.8. Neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny.
V každom jednotlivom prípade je však potrebné zohľadniť individuálne okolnosti prípadu.

9. V posudzovanej veci práve tieto individuálne okolnosti prípadu umožňujú prijať záver, že ani
neospravedlnená absencia žalobkyne na pracovisku v trvaní jedného dňa nepredstavuje závažné
porušenie pracovnej disciplíny z jej strany. Významná je tu skutočnosť, že žalobkyňa svoju neprítomnosť
v dostatočnom časovom predstihu vopred oznámila, bezprostredne pred touto absenciou mala
žalobkyňa odpracované hodiny nadčas a nie menej významná je skutočnosť, že bola zamestnankyňou

žalovaného viac ako 9 rokov bez porušenia pracovnej disciplíny.
9.1. Nejednalo sa teda o zamestnanca, ktorý bez riadneho ospravedlnenia náhle vypadne z bežiaceho
pracovného procesu a spôsobí tak zamestnávateľovi komplikácie so zabezpečením riadneho chodu
pracoviska, či dokonca škodu.
9.2. Odvolací súd má za to, že nenastúpenie zamestnankyne do práce dňa 27.03.2015 nebolo spôsobilé
privodiť zamestnávateľovi komplikácie so zabezpečením chodu pracoviska a ani škodu aj vzhľadom na

skutočnosť, že si zabezpečil náhradu za žalobkyňu (inými zamestnancami, ktorí vykonávali jej prácu).

10. Vzhľadom na okolnosti prípadu, jednodňová neospravedlnená absencia žalobkyne, nemala žiaden
významný negatívny dopad na žalovaného ako zamestnávateľa, a to ani len potenciálny. Žiadne
relevantné tvrdenia v tomto smere žalovaný v konaní neprezentoval.

11. V dôsledku zanedbateľného negatívneho dopadu na zamestnávateľa sa nemohlo jednať o závažné
porušenie pracovnej disciplíny a okamžité skončenie pracovného pomeru tohto dôvodu tak nebolo
prípustné.

12. V danej situácii nebolo okamžité skončenie pracovného pomeru dôvodné pre svoju neprimeranosť
(neproporcionalitu) k vzniknutej situácii. Vzhľadom na to nie sú významné odvolacie námietky
žalovaného,apretosanimiodvolacísúdnezaoberal.Navyševzhľadomnato,žežalobkyňaodpracovala
týždenne viac ako bol dohodnutý týždenný pracovný čas (37,5 hod.), a to 52,5 hodín, preto jej
neprítomnosť na pracovisku je ospravedlniteľnou.

13. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania a správny výrok
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387

ods. 1, 2 CSP) so stotožnením sa s odôvodnením súdu prvej inštancie.

15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).