Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 25Co/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617212222
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: prof. JUDr. Milan Ďurica, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6617212222.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Milana

Ďuricu, PhD., členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: C. F., narodený E., bytom L., XXX XX O., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Andreom
Cifrom,advokátom,sosídlomJ.Kráľa5/A,98401Lučenec,protižalovanému:PROFICREDITSlovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 636,66 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 4Csp/313/2017 -
114 z 31. januára 2019 , takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec, č.k. 4Csp/313/2017 - 114 z 31. januára 2019
mení tak, že žalobu zamieta. Žalovanému priznáva právo na náhradu trov prvostupňového konania proti
žalobcovi v rozsahu 100%.

II. Žalovanému priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec rozsudkom č.k. 4Csp/313/2017 - 114 z 31. januára 2019 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) zaviazal žalovaného zaplatiť 636,66 Eur s príslušenstvom a súčasne
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie konštatoval, že 10. februára 2015 bola medzi sporovými
stranami uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 8500102083 (ďalej len „zmluva o úvere“),
predmetom ktorej bol úver vo výške 1 110 Eur s počtom splátok 42, s mesačnou splátkou vrátane úrokov
vo výške 34,91 Eur, s RPMN 25,58%, s ročnou úrokovou sadzbou 17,69%, s priemernou RPMN za úver
36,30%, s poplatkom za poskytnutie úveru 111 Eur, pričom celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť
je 1 577,22 Eur. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v skutočnosti bol žalobcovi poskytnutý úver

len vo výške 999 Eur, pretože mu bol započítaný poplatok za poskytnutie úveru.

3. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o revolvingovom úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
„zákona č. 129/2010 Z.z.“ účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Súd bol ďalej toho názoru, že nejde o
revolvingový úver, ale ide o klasický úverový vzťah. Z vykonaného dokazovania zistil, že úverová zmluva
neobsahuje termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože v zmluve je uvedená len výška
mesačnej splátky a počet splátok. Podľa § 9 ods. 2 písmeno f/ „zákona č. 129/2010 Z.z.“ chýba aj

doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti. Tieto údaje sú uvedené len „v
oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“, ktoré však nemožno považovať za písomne uzatvorenú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v znení ku dňu podpisu zmluvy. Súčasne zistil, že údaje v návrhu
zmluvy, ktoré vyplňoval žalobca pod bodom 5 a údaje v bode 6, ktoré vyplňoval žalovaný, nie sú zhodnépokiaľ ide o výšku RPMN, a preto nemožno hovoriť o akceptácii návrhu zo strany žalovaného, ale o
novom návrhu, ktorý by mal byť dlžníkom písomne prijatý alebo odmietnutý. Súd sa síce stotožnil s
tvrdením žalovaného o nemožnosti dojednania RPMN, nakoľko tento údaj je určený na základe vopred

určeného vzorca, ale zároveň zdôrazňuje, že údaj o RPMN je dôležitý pre dlžníka pri rozhodovaní o
tom, či s podmienkami úveru súhlasí alebo nie a tento údaj poskytuje dlžníkovi výlučne veriteľ. Z týchto
dôvodovjepodľaprávnehonázorusúduprvejinštancienemysliteľné,abyboldlžníkoviprinávrhuzmluvy
poskytnutý údaj odlišný ako pri jej schvaľovaní. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej
inštancie konštatoval, že nedošlo k dohode zmluvných strán, a preto je zmluva neplatná. Pokiaľ by aj

zmluva bola platná, v dôsledku toho, že neobsahuje údaje určené v § 9 ods. 2 písmeno f/, k/ „zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“, považuje sa podľa § 11 ods. 1 tohto zákona za bezúročnú
a bez poplatkov. Súd prvej inštancie prišiel k záveru, že žalobcovi bol reálne, v dôsledku započítania
poplatku za poskytnutie úveru, poskytnutý úver len vo výške 999 Eur, pričom žalobca uhradil sumu
1 635,66 Eur. Z týchto dôvodov žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
636,66 Eur. Súd prvej inštancie na základe týchto zistení a právnych záverov vyhovel žalobe a priznal

žalobcovi právo aj na úroky z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy a v členení uvedenej vo výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žalobca bol úspešný v celom rozsahu, súd mu
priznal aj právo na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie v zákonnom stanovenej lehote, v ktorom navrhol

aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak že žalobu zamietne a prizná mu právo na náhradu
trov konania.

5. Žalovaný v odvolaní nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nedošlo k dohode
o výške RPMN. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva na základe čoho súd prvej inštancie dospel

k záveru o tom, že RPMN je možné dohodnúť. Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že RPMN je
výsledkom aplikácie konkrétnych údajov v matematickom vzorci, a teda že je výsledkom určeným týmto
výpočtom. Úvaha súdu, že kvôli RPMN nedošlo k uzatvoreniu zmluvy je mylnou, pretože žalobca žiadny
údaj RPMN nenavrhol. V bode 5 žiadosti o úver je údaj o „predpokladanej RPMN“, pričom nejde o
návrh RPMN, pretože žalobca v čase podania žiadosti nebol objektívne spôsobilý jeho výšku vypočítať.

V tejto časti považuje odvolateľ napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Žalovaný sa odvoláva na
§ 9 ods. 2 písmeno l/ „zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“ a cituje náležitosti, ktoré
sú potrebné pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Sporná výška RPMN nie je otázkou dohody,
ale je presne určená stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaje RPMN schváleného úveru
podľa citovaného zákona, porušil by tým tento zákon. Podľa stanoviska odvolateľa, súd prvej inštancie

dospel aj k nesprávnemu alternatívnemu záveru, pretože oznámenie o schválení úveru sa považuje sa
súčasť zmluvy. Obsah tohto oznámenia je tvorený údajmi vyplývajúcimi zo zmluvy, nejde teda o nejaké
doplnenie údajov uvádzaných v zmluve.

6. K odvolaniu zaujal stanovisko žalobca podaním z 29. júla 2019, v ktorom navrhol napadnuté

rozhodnutie potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Napadnuté
rozhodnutie považuje za správne po stránke právnej aj skutkovej. V tomto rozhodnutí
súd vychádzal z aktuálnej rozhodovacej praxe súdov SR, pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti
podobných typov zmlúv. Žalobca netvrdil v žalobe, že údaj o výške RPMN sa dá dohodnúť, ale tvrdil, že
v návrhu zmluvy a v jej prijatí sú odlišné hodnoty. Žalobca poukazuje na to, že žalovaný ponúkol produkt

(spotrebiteľský úver) predložením formulára dňa 2. februára 2015, ktorý bol zo strany žalobcu v bode 5.
zmluvy o úvere vyplnený, pričom v tomto bode bol uvedený aj údaj o výške RPMN. Žalovaný bol povinný
uviesť obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru v súlade so zákonom, napríklad dobu trvania
zmluvy, termíny splátok a na základe týchto sa mal žalobca rozhodnúť, či produkt za týchto podmienok
akceptuje. Po prejavení záujmu žalobcu za podmienok stanovených v bode 5 zmluvy („návrhu zmluvy“)

dňa 2. februára 2015, došlo k zmene podmienok zmluvy zo strany žalovaného dňa 10. februára 2015,
o ktorých žalobca nebol upovedomený. Z týchto dôvodov k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Ak
dodávateľ zmení hodnoty jednotlivých už zákonom obligatórnych záležitostí, žalobca je toho názoru,
že nejde o prijatie návrhu, ale o nový návrh podľa § 44 ods. 2 OZ. Dňa 10. februára 2015 bolo
žalovaným vypracované „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom

úvere č. 8500102083“, ktoré už obsahuje nové náležitosti, a to dátum splatnosti prvej splátky úveru,
dátum splatnosti poslednej splátky a dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania, ktoré
sa nenachádzajú v úverovej zmluve. Z týchto dôvodov oznámenie predstavuje nový návrh žalovanéhona uzatvorenie zmluvy, ktorý žalobca žiadnym spôsobom písomne neakceptoval. Z dôvodov považuje
žalobca zmluvu za neplatnú.

7. K stanovisku žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

8. Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu stanovenom v § 379, § 380 CSP a napadnuté rozhodnutie
zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.

9. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie.

10.Predmetomsporujevydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýške636,66Eur.Tátosumapredstavuje
rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom vo výške 999 Eur a sumou, ktorú žalobca zaplatil
žalobcovi na základe zmluvy o úvere vo výške 1 635,66 Eur.

11. Podľa žalobcu žalovaný získal bezdôvodné obohatenie v dôsledku toho, že úverová zmluva
nevznikla, resp. je neplatná. Tento záver žalobca vyvodil z absencie dohody o predpokladanej výške
RPMN. Žalobca v bode 5 návrhu zmluvy uvádzal predpokladanú výšku RPMN 25,58% a žalovaný
v bode 6 zmluvy uviedol 25,78%. Z týchto dôvodov považuje žalobca úverovú zmluvu za neplatnú.
Podporne poukazuje aj na to, že v prípade vzniku zmluvy by táto bola bezúročná a bez poplatkov

vzhľadom na to, že neobsahuje údaje o dobe trvania zmluvy, termíne konečnej splatnosti, celkovej výške
dlžnej sumy, konkrétnej mene spotrebiteľského úveru a podmienok upravujúcich jej čerpanie, tak ako
to vyžaduje „zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“. V úverovej zmluve sa uvádza výška
úveru 1 110 Eur, avšak v skutočnosti bolo žalobcovi poskytnutých len 999 Eur, pretože rozdiel týchto
súm si započítal žalovaný ako poplatok za poskytnutie úveru. Z týchto dôvodov je nesprávne uvedená aj

ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pretože žalovaný
vychádzal zo sumy 1 110 Eur a nie zo sumy 999 Eur, ktorá bola v skutočnosti poskytnutá. Žalobca si
uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5% v časovom členení tak, ako je uvedené v žalobe.

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukazuje predovšetkým na to, že údaj o RPMN sa podľa

„zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch“ dohodnúť nedá, a preto sa zmluvné strany
na nej nemôžu ani dohodnúť, pričom poukazuje na ustálenú súdnu prax. V návrhu zmluvy sa uvádzajú
len údaje o predpokladanej výške RPMN. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu o výške poskytnutého úveru,
pretože samotný zákon pripúšťa prevod na platobný účet spotrebiteľa, prevod na účty iného veriteľa a
započítanie na úhradu iných záväzkov spotrebiteľa. Žalovaný poskytol úver v dohodnutej výške, avšak

došlo k započítaniu s poplatkom za poskytnutie úveru, ktorý bol žalobca povinný podľa zmluvy o úvere
zaplatiť.

13. Pokiaľ ide o ďalšie náležitosti, ktoré podľa žalobcu absentujú v zmluve, žalovaný poukazuje na
„lícnu“ stranu žiadosti/zmluvy, kde je údaj o výške a mene poskytnutého úveru. Čo sa týka údaju o

konečnej splatnosti úveru, odvoláva sa na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, podľa
ktorého ustanovenie článku 10 odsek 2 Smernice 2008/48/ES by sa nemalo vykonať tak, že oprávňuje
členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere
iné náležitosti ako tie, ktoré sú uvedené v článku 10 odsek 2 tejto smernice. Náležitosť „konečná
splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene „zákona č.

129/2010 Z.z.“. Do prijatia tejto zmeny, podľa názoru žalovaného, je potrebné prijať eurokonformný
výklad. Konečná splatnosť úveru bola v posudzovanom prípade určená dátumom splatnosti splátok v
jednotlivých mesiacoch, počtom mesačných splátok a dojednaním článku 4 odsek 4.5, podľa ktorého
dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom
konečnej splatnosti. Podporne je možné poukázať na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, podľa

ktorého nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumytýchtosplátok.Zároveňžalovanýpoukazujenačlánok9odsek9.1zmluvyoúvere,podľaktorého
je zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Z týchto dôvodov neprichádza do úvahy záver, podľa ktorého
je zmluva bezúročná a bez poplatkov.

14. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či zmluva o úvere vznikla, a ak zmluva vznikla,
či je platná a ak je platná, či táto je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č 129/2010 Z. z.o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom pre spornú zmluvu o úvere (ďalej len „zákon o úveroch“).

15. Odvolací súd považuje primárne za potrebné uviesť, že ak zmluva nevznikne, tak nie je možné
hovoriť o jej neplatnosti, pretože neplatnosť, či už absolútna alebo relatívna prichádza do úvahy len v
tých prípadoch, keď zmluva bola uzatvorená (vznikla) a je daný konkrétny dôvod jej neplatnosti.

16. Odvolací súd zaujal k jednotlivým sporným bodom a posudzovanej zmluve toto stanovisko: Zákon

o úveroch neupravuje uzatváranie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale stanovuje len jej formálne a
obsahové náležitosti ( § 9 zákona o úveroch). Zároveň tento zákon stanovuje osobitné právne dôsledky
za absenciu niektorých stanovených náležitostí. Aj bez priameho odkazu v § 9 zákona o úveroch, na
všeobecné náležitosti zmluvy podľa Občianskeho zákonníka je zrejmé, že uzatvorenie a vznik zmluvy
ako takej sa musí posudzovať podľa príslušných ustanovení OZ.

17. Žalobca správne tvrdí, že podľa § 44 ods. 2 OZ prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady,
obmedzenia alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Z ustanovenia
§ 44 OZ vyplýva, že zmluvné strany sa musia dohodnúť o celom obsahu zmluvy, inak k uzavretiu
zmluvy nedôjde a zmluva nevznikne. Táto dohoda musí pri zmluve o úvere zároveň obsahovať všetky
náležitosti stanovené v § 9 ods.2 zákona o úveroch. Ak by sa však aj zmluvné strany dohodli na všetkých

obligatórnych obsahových náležitostiach stanovených v § 9 zákona o úveroch, ale nedohodli by sa na
iných náležitostiach, ktoré sú predmetom kontraktácie, nedošlo by k uzavretiu zmluvy a zmluva by teda
nevznikla (§ 44 OZ).

18. Súčasne je potrebné uviesť, že zákon o úveroch v § 11 odlišne stanovuje sankcie za nedodržanie

písomnej formy a pri absencii dohody o niektorých obligatórnych obsahových náležitostiach zmluvy o
úvere, ak úver bol na základe „neperfektnej zmluvy“ poskytnutý. Nedodržanie formálnych, a určených
obsahových náležitostí zmluvy, nespôsobuje neplatnosť zmluvy. Právnym dôsledkom nedodržania
písomnej formy alebo absencie explicitne stanovených obsahových náležitostí je to, že poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. Pokiaľ ide o vznik zmluvy (niekde žalobcom označovaným ako stav neplatnosti zmluvy), odvolací
súd konštatuje, že proces uzatvárania zmluvy v posudzovanom prípade neprebiehal v podobe návrhu
zmluvyvypracovanýmjednouzmluvnoustranouajehoprijatiaresp.neprijatia druhouzmluvnoustranou,
tak ako to upravuje § 43a a 43b OZ. Návrh zmluvy označený aj ako žiadosť o poskytnutie úveru je síce

formálne návrhom (žiadosťou) žalobcu ako dlžníka, ale v skutočnosti ho vypracoval žalovaný a je aj na
jeho hlavičkovom papieri. Žalobca v tomto návrhu zmluvy mal vypĺňať len údaje uvedené v čl. 5., pričom
však z povahy týchto údajov je nesporné, že ide o údaje, ktoré mu poskytol žalovaný. Pretože tieto údaje
sú vpísané do predtlačeného textu návrhy zmluvy (vypracovaného žalovaným), mechanicky (nie ručne),
nie je zrejmé, či vôbec tieto údaje vpisoval žalobca ako dlžník. V žiadnom prípade však nejde o návrh

zmluvy žalobcu ako dlžníka. Tento návrh zmluvy vystavený žalovaným podpísal žalobca ako dlžník 2.
februára 2015 a žalovaný, ktorý do ním predtlačeného textu návrhu zmluvy vpísal aj údaje uvedené v
bode 6., podpísal svoj návrh zmluvy 10. februára 2015. Nezhoda údajov v bode 5. a 6., na ktorú žalobca
poukazuje, je v predpokladanej RPMN, pri ktorej údajne žalobca uviedol 25,73% a žalovaný 25,58%.
Vzhľadom na to, že ide o predpokladanú RPMN, už z povahy tohto údaju vyplýva, že tu nejde o rozpor

medzi zmluvnými stranami resp. o neprijatie návrhu alebo o nový návrh zmluvy. Navyše v bode 2.1.
zmluvných dojednaní sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ je oprávnený pri schvaľovaní určiť iné údaje
ako sú v bode 5 návrhu (žiadosti) zmluvy o úvere.

20. Vzhľadom na spôsob akým bola zmluva o úvere uzatváraná a povahu sporného údaju, sa odvolací

súd nestotožnil s právnym názorom, žalobcu a , že zmluva nevznikla.

21. K samotnému obsahu zmluvy odvolací súd konštatuje, že zmluva, ktorá bola podpísaná žalovaným
ako veriteľom 10. februára 2015 (čo je súčasne aj dátumom jej vzniku) prehlasuje v bode 14 za
neoddeliteľnú súčasť zmluvy „zmluvné dojednania.“ Tieto zmluvné dojednania sú na samostatnej listine

a zmluvnými stranami sú podpísané. Uvedené zmluvné dojednania v bode 7 prehlasujú za súčasť
zmluvy o úvere aj „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníka.“22. Žalobca medzi iným namietal, že v zmluve o úvere nie dohodnutý termín konečnej splatnosti úveru
a termín splatnosti splátok, ktorý je uvedený len v oznámení o schválení úveru, pričom žalobca toto
oznámenie nepodpísal. Tieto údaje neboli uvedené v úverovej zmluve, a preto je ich potrebné podľa

žalobcu považovať za nový návrh.

23. Odvolací súd konštatuje, že zmluvné dojednania, ktoré sú na samostatnej listine sú súčasťou
úverovej zmluvy a dopĺňajú jej obsah. Pokiaľ ide o právny názor žalobcu, podľa ktorého oznámenie
veriteľa o schválení úveru nie je súčasťou zmluvy, odvolací súd vychádza v záujme právnej istoty z

doterajšej judikatúry odvolacieho súdu (napr. sp. zn. 41 Co/28/2019 z 26. júna 2019, 41 Co/112019 z 27.
marca 2019 a ďalšie, ktoré sú zverejnené na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR). V bode
7.1 písmeno g) zmluvných dojednaní je za súčasť zmluvy medzi iným prehlásené „oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi“. Postup pri zasielaní tohto oznámenia ako aj jeho obsahové náležitosti boli
dohodnuté v bode 22 zmluvných dojednaní. Samotné „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“
z 10. februára 2015 sa zároveň odvoláva na konkrétnu zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500102083.

Doručenie oznámenia žalobca nerozporoval.

24.Vtomtooznámenísúuvedenévšetkyobligatórnenáležitostizmluvyospotrebiteľskomúvere,ktorých
absenciu žalobca v žalobe vytýkal.

25. Žalobca nesprávne uviedol, že zmluva o úvere neobsahuje menu, v ktorej úver bude poskytnutý,
pretože v bode 5 a 6 je uvedená mena „eur“. Rovnako žalobca nesprávne tvrdí, že v zmluve nie je
uvedená doba trvania zmluvy, pretože v bode 9.1 zmluvných dojednaní je dohodnuté, že zmluva o úvere
sa uzatvára na dobu neurčitú.

26. Odvolací súd pri hodnotení termínu splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru vzal do úvahy aj rozhodnutie SDE vo veci C-42/15, z ktorého medzi iným vyplýva,
že čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí
identifikovať dátumy týchto splátok.

27. V posudzovanej zmluve o úvere, ktorej súčasťou je aj „oznámenie veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi“ je uvedený dátum splatnosti prvej splátky, dátum splatnosti poslednej splátky, ako aj dátum

splatnosti splátky počas splácania.

28. Pokiaľ ide o výšku poskytnutého úveru a údajov odvíjajúcich sa od tejto výšky odvolací súd
konštatuje, že žalobcovi bol v súlade so zmluvou o úvere poskytnutý úver vo výške 1110 Eur.
Započítanie poplatku za poskytnutý úver si zmluvné strany dohodli v bode 5 zmluvy o úvere (žiadosti

o poskytnutie úveru), a preto odvolací súd nemohol akceptovať argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala
výšky poskytnuté ho úveru a RPMN.

29. Na základe uvedených právnych záverov odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu
zamietol a priznal žalovanému právo na náhradu trov prvostupňového konania.

30. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, súd v súlade s § 396 a § 255 CSP priznal právo na ich
náhradu žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v rozsahu 100%.

31. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).