Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/208/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315223472
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315223472.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: J. M., nar. XX.XX.XXXX, adresa
Y., P. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3, proti
žalovaným: 1. X. Y., nar. XX.X.XXXX, adresa Y. XXXX, zastúpená splnomocnencom: BBLegal s.r.o., so
sídlom Bratislava, Páričkova 11, IČO: 47 247 614 a 2. KOOPERATIVA poisťovňa a.s. Vienna Insurance

Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpená advokátkou: JUDr. Danuše
Tichá, so sídlom Bratislava, Nám. M. Benku 6, o náhradu škody vo výške 6.229,76 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8C/652/2015-194 zo dňa 28.2.2017
- v časti výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšku a výroku III. o trovách konania, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II., ako i v závislom
výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol, že konanie v časti o zaplatenie 59,63
Eur ako náhrady liečebných nákladov zastavuje; výrokom II. v ostatnej časti žalobu zamietol a výrokom
III. rozhodol, že žalované 1. a 2. majú voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 446, § 449 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 34 a § 85 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a v časti výroku o trovách
konania ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP") a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných 1. a 2.
spoločne a nerozdielne zaplatenia ušlého zisku v sume 2.882,91 Eur; ďalej sumy 1.949 Eur titulom
účelných nákladov spojených s liečením; sumy 1.397,76 Eur ako nákladov spojených s uplatnením

škody a náhrady trov konania, keď dôvodil tým, že žalovaná 1. dňa 21.10.2013 v čase o 16,05
hod. v meste Šaľa spôsobila dopravnú nehodu v dôsledku ktorej žalobca utrpel zranenia: otras
mozgu, pohmoždenie pravého ramenného zhybu s podliatinou, pohmoždenie pravej slabiny, odierky
v oblasti panvy, odreniny stehna, pohmoždenie ľavého lakťového zhybu, pohmoždenie prednej strany
hrudníka vpravo, pohmoždenie hrudnej a driekovej chrbtice a bol práceneschopný od 21.10.2013 do
31.1.2015. Žalovaná 1. má uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla u žalovanej 2., ktorá je povinná uhradiť nárok žalobcu za žalovanú
1. podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z., pričom už žalobcovi uhradila sumy bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia. Žalobca si ušlý zisk uplatňuje za obdobie jeho práceneschopnosti v sume
2.882,91 Eur, čo je rozdiel medzi predposlednou mzdou u svojho zamestnávateľa vo výške 7.192,51 Eur
a vyplatenými nemocenskými dávkami vo výške 4.309,60 Eur. Uplatnená suma účelne vynaložených
nákladovspojenýchsliečenímvovýške1.949,09Eur,pozostávazcestovnýchnákladovvovýške326,41

Eur a z ostatných nákladov v sume 1.622,68 Eur, ktoré neboli uhradené zo zdravotného poistenia.
Žalobca si uplatňuje aj sumu 1.387,76 Eur ako účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením škody,pozostávajúcej zo sumy 1.004,14 Eur, ako trov právneho zastúpenia pri uplatnení si škody u žalovaných
a zo sumy 393,62 Eur, čo je odmena znalca za vypracovanie znaleckého posudku na vyčíslenie
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Podaním zo dňa 8.3.2016 vzal žalobca svoju žalobu

späť v časti 2.033,95 Eur ako ušlého zisku, v sume 3.93,62 Eur ako nákladov spojených s uplatnením
náhrady škody, v sume 489,32 Eur ako náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s liečením,
preto súd na pojednávaní dňa 8.1.2016 v tejto časti konanie zastavil. Na pojednávaní dňa 31.1.2017 vzal
žalobca späť žalobu v časti 59,63 Eur, išlo o liečebné náklady za liek Helicit v sume 4,13 Eur a náklady
u stomatologičky v sume 55,50 Eur, preto bolo v tejto časti konanie zastavené. Predmetnom sporu tak

zostala suma 3.253,24 Eur pozostávajúca z náhrady straty na zárobku v sume 848,96 Eur, z náhrady
liečebných nákladov v sume 1.400,14 Eur a z účelne vynaložených nákladov spojených s uplatnením
náhradyškodyvovýške1.004,14Eur.Žalovaná1.vsporepoukazovalanato,žežalobcaneutrpelžiadnu
zlomeninu, iba pomliaždenie lakťa, zlomenina bola diagnostikovaná až vo februári nasledujúceho roka,
čo však nemá príčinnú súvislosť s nehodovým dejom. Žalovaná 2. žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu,
že žalobcovi bol vyplatený nárok náhrady straty na zárobku v zmysle § 34 a § 85 zák. č. 461/2003 Z.z.

v maximálnej sume, a to za obdobie 365 dní. Ďalej žalovaná 2. neuznávala vypisovanie tlačiva pre
poisťovňu zo dňa 19.11.2013 v sume 7 Eur (nakoľko od žalobcu takéto tlačivo nepožadovala pre účely
likvidácie škodovej udalosti, ale iba znalecký posudok, za ktorý aj žalobcovi zaplatila, preto suma 7 Eur
nebola účelne vynaložená), neuznávala sumu 2 Eurá (ako dokumentácia na CD zo dňa 18.11.2013,
nakoľko z dokumentácie vyplýva iný nález, ktorý nesúvisí s predmetnou škodovou udalosťou), neuznáva

ani náklady na vyšetrenie u MUDr. Y. zo dňa 23.4.2014 v sume 100 Eur, zo dňa 3.6.2014 v sume 110 Eur,
zo dňa 11.6.2014 v sume 110 Eur, zo dňa 9.7.2014 v sume 110 Eur, zo dňa 30.9.2014 v sume 110 Eur,
zo dňa 26.11.2014 v sume 110 Eur, zo dňa 15.5.2015 v sume 100 Eur a náklady za operáciu na Clinica
Orthopedica zo dňa 29.5.2014 v sume 570 Eur (pretože sa jedná o nadštandartné náklady, ktoré nebolo
nevyhnutné vynaložiť na liečbu následkov po škodovej udalosti, keďže rovnaký výkon a zdravotnícku

starostlivosť by žalobca získal aj v štátnom zdravotnom zariadení a starostlivosť a výkony by boli plne
hradené zdravotnou poisťovňou z čoho vyplýva, že sa nejedná o účelné náklady spojené s liečením
v zmysle § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto nie je možné priznať aj náklady cestovného a
neuznáva ani sumu 1.004,14 Eur ako účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením nároku (pretože
odmena advokáta je vypočítaná podľa tarifnej hodnoty sporu, ktorú žalovaný v 2. rade rozporuje, navyše

návrhnamimosúdneurovnanieapredloženiezdravotnejdokumentáciemoholurobiťajsamotnýžalobca
nemajúci právnické vzdelanie, a preto sa nejedná o účelne vynaložené náklady).

3. Súd vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal za preukázané, že dňa 21.10.2013
v čase o 16,05 hod. na ulici Pazmáňa v meste Šaľa spôsobila žalovaná 1. dopravnú nehodu, keď

pri vychádzaní z vedľajšej cesty nedala prednosť motocyklu, vedeného žalobcom, prechádzajúcemu
na hlavnej ceste. Žalobca so svojim motocyklom narazil do ľavej prednej časti vozidla žalovanej a v
dôsledku tohto nárazu utrpel zranenia. Rozhodnutím o priestupku č. 470/2013-P zo dňa 10.1.2014
vydaným OR PZ v Šali bola žalovaná 1. uznaná vinnou z porušenia ustanovenia § 20 ods. 1 s poukazom
na § 13 ods. 1 písm. c/ zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, čím sa dopustila priestupku a bola jej uložená pokuta 400 Eur a zákaz činnosť viesť motorové
vozidlá po dobu 10 mesiacov. Žalobca pritom podľa priestupkového spisu utrpel zranenia: otras mozgu,
pohmoždenie pravého ramenného zhybu s podliatinou, pohmoždenie pravej slabiny, odierky v oblasti
panvy, odreniny stehna, pohmoždenia ľavého lakťového zhybu, pohmoždenie prednej strany hrudníka
vpravo, pohmoždenie hrudnej a driekovej chrbtice.

4. K uplatnenej náhrade straty na zárobku súd uviedol, že novelou Občianskeho zákonníka č. 404/2004
Z. z. sa od 1. augusta 2004 zmenila právna úprava náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti
tak, že sa táto posudzuje a jej výška určuje rovnako ako úrazový príplatok podľa ust. § 85 - § 87 zák.
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Podľa § 34 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., zamestnancovi

vzniká nárok na nemocenské od 11. dňa dočasnej pracovnej neschopnosti. Povinne nemocensky
poistenej samostatne zárobkovo činnej osobe a dobrovoľne nemocensky poistenej osobe vzniká nárok
na nemocenské od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti. Nárok na nemocenské zaniká dňom
nasledujúcim po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52 týždňa od vzniku
dočasnej pracovnej neschopnosti, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalovaný 2. nahradil žalobcovi

stratu na zárobku (úrazový príplatok) v zmysle § 34 a § 85 zák. č. 461/2003 Z.z. v maximálnej sume,
a to za 365 dní.5. Ohľadom nákladov spojených s liečením súd uviedol, že tieto sú kryté prostriedkami verejného
poistenia v oblasti zdravotného a sociálneho poistenia. Zdravotné a sociálne poisťovne poskytujú svojim
poistencom plnenia a dávky, ktoré sú zakotvené v právnych predpisoch o zdravotnej starostlivosti a o

sociálnom poistení. Tieto plnenia sa občanom poskytujú v prípade potreby, a to bez ohľadu na to, či
táto potreba vznikla z objektívnych príčin (choroba, invalidita) alebo v dôsledku protiprávnych zásahov
tretích osôb. Poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/2697/2004; R 127/2005; podľa ktorého
nákladyspojenésposkytnutímpotrebnejzdravotnejstarostlivosti,ktorépoškodenýzamestnanecuhradil
so svojho, hoci mu vzniklo právo na ich náhradu zo zdravotného poistenia, nemožno považovať na

účelne vynaložené náklady spojené s liečením a uzavrel, že žalobca vynaložil náklady na ošetrenie
súkromnému lekárovi napriek tomu, že bol poistený a že tieto náklady by boli hradené z verejného
zdravotníctva na základe jeho poistenia. Tieto náklady u MUDr. Y. preto nie je možné považovať za
účelne vynaložené náklady a z toho istého dôvodu nie je možné priznať žalobcovi ani cestovné, ktoré
vynaložil, aby absolvoval lekárske úkony u MUDr. Y. v Bratislave. K cestovnému súd tiež uviedol, že
žalovaná 2. po likvidácii predmetnej škodovej udalosti uhradila cestovné výdavky výpočtom s použitím

sumy 1,364 Eur za 1 liter PHM, pričom priemerná suma žalobcom použitých súm vychádza na 1,325
Eur za 1 l PHM. Žalovaná 2. teda uhradila viac ako žalobca požaduje. Žalobca si cestovné výdavky
uplatnil (mesiac október a november 2013) pri údajnej priemernej spotrebe vozidla 7,6 l/100 km, avšak
z technického preukazu, vyplývala priemerná spotreba 5,7 l/100 km.

6. Súd prvej inštancie tiež nepriznal žalobcovi sumu 2 Eurá ako poplatok za dokumentáciu na CD
a sumu 7 Eur ako poplatok za vyplnenie tlačiva pre poisťovňu vzhľadom na to, že tieto dokumenty
neboli poisťovňou od žalobcu žiadané. Sumu 1.004,14 Eur ako nárok na trovy právneho zastúpenia
pri uplatňovaní si nároku žalobcu voči žalovanému 2. súd žalobcovi nepriznal z dôvodu, že nárok na
priznanie trov konania závisí od posúdenia súdom podľa úspechu tej ktorej strany pred súdom. V

čase likvidácie poistnej udalosti si žalobca takýto nárok neuplatňoval. Advokát žalobcu si účtuje úkon -
podanie poisťovni - zaslanie zdravotnej dokumentácie, pričom bolo nevyhnutné pre likvidáciu poistnej
udalosti, aby žalobca poskytol všetky potrebné doklady na to, aby poistná vec mohla byť prešetrená
a likvidovaná. Okrem toho žalobca vypočítava odmenu advokáta podľa tarifnej hodnoty sporu, ktorý
žalovaný 2. popieral a v konečnom dôsledku suma z ktorej advokát žalobcu vychádzal v konaní priznaná

nebola. Predloženie zdravotnej dokumentácie poisťovni a iné úkony žalobcu, ktoré po ňom žiadala
poisťovňa nemá taký charakter, aby to vyžadovalo právne zastúpenie, a teda nejedná sa o účelne
vynaložené náklady, ktoré sú kryté poistným plnením. Žalovaná 2. si svoju zákonnú povinnosť na
poskytnutie poistného plnenia žalobcovi splnila včas a riadne, aj preto je žaloba v časti o zaplatenie
1.004,14 Eur nedôvodná.

7. Na záver súd uviedol, že v spore nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou
zo dňa 21.10.2013 a diagnostikovanou zlomeninou žalobcu v ľavom lakti, nakoľko v konaní o priestupku
podal znalec z odboru zdravotníctvo MUDr. H. odborné vyjadrenie A13/2013, v ktorom popísal charakter
zranenia, s dobou liečby i práceneschopnosti, pričom spôsobené zranenia definoval ako ľahké a

dobu liečenia a práceneschopnosti stanovil na 6-7 dní. Znalec nikde nehovorí o tom, že by žalobca
utrpel zlomeninu v lakti. Lekárka MUDr. H. F. z fyziatricko-rehabilitačného oddelenia dňa 30.10.2013
konštatovala iba opuch ľavého lakťového kĺbu. MUDr. D. F. - chirurg dňa 19.11.2013 vyšetroval žalobcu
a absolvoval u neho rtg. vyšetrenia ľavého lakťa so záverom, že nie je zlomený, resp. je bez úrazu
alebo poškodenia. Z lekárskej správy MUDr. H. F. zo dňa 17.2.2014 vyplýva, že žalobca absolvoval

ďalšie rtg. vyšetrenie u MUDr. H., ktorý zo snímky určil subkapitálny malý fragment kosti 1x1mm. Dňa
18.2.2014 žalobca absolvoval CT vyšetrenie vo FN Nitra kde mu bola diagnostikovaná subkapitálna
zlomenina horného konca hlavičky rádia 1sin, instruartikulárne fragmenty najmä mediálne. Sám žalobca
dňa 5.11.2013 na OR PZ SR Šaľa uviedol, že utrpel poradenie ľavej ruky, s ktorou chodí na rehabilitácie
a magnéziové injekcie, avšak k zlomenine na tele neprišlo. Medzi dopravnou nehodou dňa 21.10.2013

a dňom 17.2.2014 žalobcovi nebola diagnostikovaná zlomenina lakťa.

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 zák.
č. 160/2015 Z. z. CSP a žalovaným 1. a 2., ktoré boli v spore úspešné, priznal náhradu trov konania
vo výške 100%.

9. Proti tomuto rozsudku, výlučne v rozsahu jeho zamietajúcej časti (výrok II.) a časti o náhrade trov
konania (výrok III.), podal odvolanie žalobca, pričom žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých
častiach zmenil tak, že uloží žalovaným 1. a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovináhradu ušlého zisku v sume 848,96 Eur, náhradu účelných nákladov spojených s liečením v sume
1.400,14 Eur, náhradu nákladov spojených s uplatnením škody v sume 1.004,14 Eur, a to všetko
do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi tiež prizná proti žalovaným 1. a 2. právo na

náhradu trov konania vo výške 100%. Ako odvolacie dôvody uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. h/, d/, b/

a e/ CSP). K zamietnutiu nároku žalobcu na ušlý zisk v zostávajúcej časti 848,96 Eur uviedol, že
žalobca si za obdobie PN (od 21.10.2013 do 31.1.2015) uplatňoval ušlý zisk, predstavujúci rozdiel
medzivyplatenýminemocenskýmidávkamiazamestnávateľompredpokladanoumzdouspolusosumou
predpokladanej mzdy po ukončení vyplácania nemocenských dávok do skončenia práceneschopnosti.
Na základe potvrdenia zamestnávateľa predstavuje celková suma predpokladanej mzdy za obdobie
PN sumu vo výške 7.192,51 Eur. Na základe potvrdenia o vyplatených nemocenských dávkach bola

vyplatená suma nemocenských dávok vo výške 4.309,60 Eur. Suma ušlého zisku teda predstavuje
2.882,91 Eur. Žalovaná 2. po podaní žaloby uhradila žalobcovi ušlý zisk 2.033,95 Eur. Zostávajúci ušlý
zisk predstavoval sumu 848,96 Eur. Súd tento nárok zamietol s poukazom na ust. § 446 OZ v spojení so
zák. č. 461/2003 Z.z. Takéto právne posúdenie súdom je nesprávne, pretože súd opomenul aplikovať
ust. § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý je lex specialis k OZ. Zák. č. 381/2001 Z. z. v žiadnom
zo svojich ustanovení nelimituje výšku ušlého zisku, ale podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 381/2001
Z. z. nie je poisťovateľ za poisteného povinný nahradiť poškodenému uplatnený a preukázaný nárok na
ušlý zisk. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v čl. 3 okrem iného od členských štátov požaduje, aby prijali

všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečili, že poistná zmluva povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj
ujmy na zdraví. Účelom tejto smernice je teda zabezpečiť plnú náhradu škody. Limitujúci výklad súdu je
v rozpore s účelom a cieľom tejto smernice a v zmysle eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm.
d) zák. č. 381/2001 Z. z. je obmedzovanie výšky ušlého zisku v rámci škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla neopodstatnené. Rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení aj

preto, že účelom náhrady škody je uhradenie skutočnej škody v zmysle § 442 ods. 1 OZ. Žalobca bol
dlhšie ako jeden rok PN, nemohol pracovať a zabezpečovať si príjem prácou. Názor o limitácii náhrady
straty na zárobku je pre žalobcu diskriminujúci, pretože ušlý zisk poškodenej SZČO, či podnikateľa by sa
odškodnil v súlade s ust. § 442 ods. 1 OZ ako reálny ušlý zisk, pričom pri zamestnancovi (ako žalobca),
by došlo vzhľadom na zárobok vo forme mzdy k výpočtu úrazového príplatku podľa § 87 zák. č. 461/2003

Z. z. a limitácii ušlého zisku, čo znamená, že obsah práv poškodených, by mal dvojaký spôsob výpočtu
odškodnenia, čo je v rozpore s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ktorá garantuje rovnosť v právach subjektov
práva. Ústavný súd SR pritom vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že v prípade pochybností má
súd povinnosť uprednostniť ústavne konformný výklad právnych noriem (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS
15/98, II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Uvedený

výklad sa v situácii žalobcu týka najmä práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, vo
vzťahu k jeho nároku na ušlý zisk, ktorého zvyšok bol ústavne nekonformným výkladom podaným OS
Galanta zamietnutý. Zák. č. 461/2003 Z. z. sa nevzťahuje na predmetný prípad, keďže strany konania
nie sú vo vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec a nejde ani o sociálne poistenie.

10. K zamietnutiu nároku na náhradu účelných nákladov spojených s liečením v sume 1.400,14 Eur
žalobca uviedol, že pôvodne si uplatňoval sumu 1.949,09 Eur, pričom po podaní žaloby žalovaná
2. uhradila žalobcovi z týchto nákladov sumu 489,32 Eur a sumu 59,63 Eur vzal žalobca späť. Súd
teda zamietol náklady spojené s liečením v sume 1.400,14 Eur, čo predstavuje cestovné 71,14 Eur,
výdavky na dokumentáciu na CD 2 Eur, tlačivo pre poisťovňu 7 Eur u MUDr. P. a náklady na zdravotnú

starostlivosť u MUDr. Y. 1.320 Eur, z čoho operácia na Clinica orthopedica stála 570 Eur. Pokiaľ
ide o náklady na zdravotnú starostlivosť u MUDr. Y. celkovo 1.320 Eur, súd tieto náklady zamietol s
odôvodnením, že by boli hradené z verejného zdravotníctva s odkazom na rozsudok NS ČR sp. zn.
21Cdo/2697/2004 z 7.7.2005. Poukazovanie na právne názory v tomto rozhodnutí je však nesprávne.
Nejvyšší soud ČR nie je možné považovať za výlučnú najvyššiu súdnu autoritu v rámci právneho

poriadku SR, ani v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP. V tomto rozhodnutí sa rieši skutkový stav týkajúci sa
pracovného úrazu a nie dopravnej nehody a aplikujú sa právne normy, ktoré neplatia na území SR
a nie je ich možné použiť na prípad žalobcu. Súd tiež nehodnotil tieto výdavky žalobcu vzhľadom na
kritérium účelu obnovenia alebo aspoň zlepšenia zdravotného stavu žalobcu ako poškodeného, kuktorým dospela judikatúra napr. v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 25Cdo 2456/2008 z 19.10.2010 a sp. zn.
25Cdo 2365/2008 z 30.11.2010, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 292/2009 z 30.11.2010. Súd ust.
§ 449 ods. 1 OZ nesprávne interpretoval s odkazom na rozhodnutie NS ČR a v rozpore s výkladom

podaným NS SR ako dovolacím súdom v uznesení sp. zn. 2 Cdo 292/2009 z 30.11.2010, podľa ktorého
za náklady na liečenie možno považovať tiež náklady vynaložené v súvislosti s vykonávaním takých
úkonov,ktorésmerujúkobnoveniualebozlepšeniuzdraviapoškodeného.Ztohtopohľadusúvýdavkyna
zdravotnú starostlivosť u Prof. MUDr. Y. účelné, nakoľko prispeli k zlepšeniu a obnovovaniu zdravotného
stavu žalobcu. Žalobcovi bola na základe CT vyšetrenia dňa 18.2.2014 diagnostikovaná diagnóza S5211

(zlomenina horného konca hlavičky vretennej kosti na ľavom lakti), ktorá sa prejavovala tak, že mal
bolesti a obmedzenú hybnosť lakťa (lekárska správa z 5.3.2014 FN Nitra). Za účelom liečenia sa
žalobca obrátil na FN Nitra, pričom z lekárskej správy FN Nitra z 10.4.2014 vyplýva, že dňa 10.4.2014
podstúpil operáciu redresom lakťa. Po tejto operácii sa však zdravotný stav žalobcu nezlepšil, čo sa v
lekárskej správe z 14.4.2014 MUDr. F. konštatuje s tým, že bolesť ľavého lakťa pretrváva, kĺb je bolestivý,
hybnosť redukovaná a vyslovene sa odporúča vyšetrenie na špecializovanom pracovisku ohľadom

artroskopie lakťa. Preto žalobca vyhľadal ortopedickú ambulanciu prof. MUDr. Y., ktorý pri diagnóze
zlomeniny horného konca vretennej kosti v lakti indikoval operáciu artroskopiu ľavého lakťa vzhľadom
na neustupujúci klinický stav (lekárska správa prof. MUDr. Y. z 23.4.2014). Preto žalobca dňa 29.5.2014
podstúpilnašpecializovanejnemocniciClinikaorthopedicaoperáciuľavéholakťaformouartroskopie.Po
operáciivykonanejdňa29.5.2014sakonštatujezlepšeniezdravotnéhostavu,menšiebolestiazlepšenie

hybnosti (lekárska správa prof. MUDr. Y. z 3.6.2014). V odbornom posudku o príp. invalidite žalobcu
z 4.12.2014 sa vyslovene konštatuje, že od mája 2014 je v starostlivosti ortopéda v Bratislave, kde
bola dňa 29.5.2014 vykonaná operácia - artroskopia ľavého lakťa a prevedená operačná úprava miesta
zlomeniny ľavého lakťa. Po operácii sa hybnosť ľavého lakťa zlepšila, avšak pretrvávajú ešte bolesti
pri námahe, niekedy aj pri bežných pohyboch. Zo zdravotnej dokumentácie v spise, teda z priebehu

liečenia žalobcu, ako aj odborného posudku o invalidite z 4.12.2014 vyplýva, že k zlepšeniu zdravotného
stavu žalobcu, konkrétne k zlepšeniu hybnosti lakťa, došlo po operácii na špecializovanej nemocnici
v Bratislave dňa 29.5.2014. Následne po operácii bol žalobca v starostlivosti ortopéda, ktorý operáciu
vykonal, čo viedlo k obnovovaniu zdravotného stavu žalobcu, počas dlhej liečby, ktoré obnovovanie
vyplýva zo sledu lekárskych správ (prof. MUDr. Y. a napr. lek. správy MUDr. J. z 26.9.2014, kde sa

objektívne konštatuje čiastočné zlepšenie) ako aj odborného posudku o invalidite z 4.12.2014. Preto
boli výdavky na zdravotnú starostlivosť v nemocnici Clinica orthopedica, ako aj následne u prof. MUDr.
Y. účelné, keďže prispeli k zlepšeniu a obnovovaniu zdravotného stavu žalobcu aj pri medikamentálnej
liečbe, ktorú prof. MUDr. Y. predpísal žalobcovi a ktoré lieky mu žalovaná 2. v plnom rozsahu a bez
námietok preplatila. Pokiaľ ide o zamietnutie nároku na zvyšné cestovné v sume 71,14 Eur, tu rovnako

došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu z rovnakého dôvodu, ako v prípade nepriznania nákladov
na výdavky na liečebné úkony MUDr. Y. vrátane operácie. Súd tiež žalobcovi nepriznal sumu 2 Eurá ako
poplatok za dokumentáciu na CD a sumu 7 Eur ako poplatok za vyplnenie tlačiva pre poisťovňu, pretože
neboli poisťovňou od žalobcu žiadané. Zamietnutie týchto nárokov je nesprávne, pretože žalobca ich
jednoznačnevynaložilnevyhnutneavpríčinnejsúvislostisdopravnounehodouz21.10.2013,keďžedňa

18.11.2013 žalobca navštívil nemocnicu Nové Zámky, podľa potvrdenia MUDr. J. za účelom vykonania
MRI, ktorú diagnostiku odporučila žalobcovi MUDr. P., z dôvodu úrazu hlavy žalobcu pri dopravnej
nehode, kde platil za dokumentáciu na CD ohľadom MRI sumu 2 Eurá a za tlačivo pre poisťovňu
zaplatil MUDr. P. dňa 19.11.2013, ktorú podľa dekurzov daného dňa navštívil. Tieto výdavky časovo
a vecne súvisia s dopravnou nehodou žalobcu a boli vynaložené v rámci liečebného procesu, ktorý

podstúpil v nasledovný mesiac po dopravnej nehode. K zamietnutiu náhrady nákladov spojených s
uplatnením náhrady škody vo zvyšnej sume 1.004,14 Eur, týkajúcich sa trov právneho zastúpenia v
rámci mimosúdneho jednania so žalovanou 2., resp. žalovanou 1., žalobca uviedol, že súd nesprávne
posúdil samotný základ nároku, keďže neaplikoval ust. § 121 ods. 3 OZ, pričom podľa právnej teórie
príslušenstvom nároku na náhradu škody sú i náklady mimosúdneho uplatnenia nároku u škodcu alebo

u príslušného orgánu, ak zákon poškodenému ukladá tento nárok najprv uplatniť takýmto spôsobom.
Nárok na úhradu trov právneho zastúpenia vyplýva aj z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 381/2001 Z.
z. v spojení s ust. § 11 ods. 6 písm. b) zák. č. 381/2001 Z. z., keďže žalovaný 2. ako poisťovateľ si
nesplnil povinnosť poskytnúť žalobcovi poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré znížil
poistné plnenie, konkrétne vo vzťahu k nárokom žalobcu na náklady vynaložené u MUDr. Y., resp. tieto

neoprávnene krátil napriek právnemu názoru v uznesení NS SR sp. zn. 2Cdo 292/2009 z 30.11.2010, a
preto nesprávne právne posúdenie spočíva aj na neaplikácii cit. ust. zák. č. 381/2001 Z. z. Nepriznanie
nároku na odmenu právneho zastúpenia v predsúdnom konaní v rámci uplatnenia škody žalobcu u
žalovaných je tiež v rozpore s ust. § 1 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z. V rámci týchto právnych služieb,podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. sa právny zástupca žalobcu obrátil na
žalované 1. a 2., ktorý poskytol právnu pomoc žalobcovi ako laikovi, pričom súd nesprávne tento nárok
posúdil, keď neaplikoval uvádzané ustanovenia vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

11.Kodvolaciemudôvodu,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobca uviedol, že rozsudok súdu je založený aj na
dôkazoch, ktoré neboli vykonané v súlade s ust. upravujúcimi procesný postup súdu prvej inštancie. Súd
v odôvodnení rozhodnutia citoval odborné vyjadrenie A13/2013 MUDr. H., ktoré však nie je obsahom

spisu a nebolo vykonané na súde. Podľa § 188 ods. 1 CSP súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
pričom nemôže prihliadnuť na dôkaz, ktorý nebol pred ním vôbec vykonaný a predmetná vada konania
spočívajúca v podklade na odbornom vyjadrení MUDr. H., ktoré netvorí súčasť súdneho spisu, viedlo k
nesprávnemu záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zlomeninou lakťa,
ktorý záver je založený na dôkaze, ktorý netvorí obsah spisu. Keďže súd nemal k dispozícii celé odborné
vyjadrenie, nemohol si ho celé prečítať a teda dospieť k záveru, že sa v ňom nikde nehovorí, že

by žalobca utrpel zlomeninu v lakti. K spisovému materiálu nie je pripojený žiaden priestupkový spis
a tento dôkaz nebol ani na súde vykonaný. Súd nevyhodnotil a nehodnotil dôkazy súhrnne a v ich
vzájomnej súvislosti v zmysle § 191 ods. 1 CSP a ani neprihliadal starostlivo na všetko, čo počas konania
vyšlo najavo, pokiaľ ide o otázku príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zlomeninou kostí v
ľavom lakťovom kĺbe žalobcu. Súd totiž v zmysle svojho odôvodnenia vôbec neprihliadol na znalecký

posudokč.121/15prof.MUDr.JozefaLohnertaCSc.,znalcazodboruzdravotníctvoafarmácia,odvetvie
chirurgia - špecializácia traumatológia, ktorý bol vypracovaný dňa 19.7.2015, teda po ukončení PN
žalobcu a ustálení jeho zdravotného stavu a v ktorom sa jednoznačne konštatuje, že po náraze spadol
z motocykla na vozovku, pričom v dôsledku nárazu a pádu utrpel ľahké zranenie v rozsahu: zlomeniny
dvoch kostí tvoriacich lakťový kĺb vľavo. Pokiaľ sa súd zaoberá neskoršou diagnostikou zlomeniny kosti

v ľavom lakti žalobcu, tak neskoršie diagnostikovanie zlomeniny kosti v ľavom lakti nevylučuje príčinnú
súvislosť medzi pádom žalobcu v dôsledku zrážky s vozidlom žalovanej 1., ale vedie len k záveru, že
predmetné zranenie bolo neskôr popísané, avšak vecne súvisí s nehodovým dejom a jeho následkami.
Od dopravnej nehody neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by pôsobili na ľavý lakeť žalobcu a
ktoré by mohli spochybniť bežný dej udalostí vedúci k diagnostikovaniu zlomeniny kosti v ľavom lakti

žalobcu. Nebola teda preukázaná žiadna iná príčina potiaží v ľavom lakti žalobcu ako samotná dopravná
nehoda. Súd starostlivo neprihliadol ani na skutočnosti, ktoré vyšli najavo a na dôkazy v súhrne, najmä
fakt, že znalec MUDr. Lohnert priznal bolestné tiež 55 bodov za zlomeninu hlavičky vretennej kosti
vľavo liečenú operáciou a za SSU 100 bodov pre obmedzenie pohyblivosti ľavého lakťového kĺbu
stredného stupňa, čo vyplýva zo znaleckého posudku a žalovaná 2. poskytla bolestné a SSU žalobcovi

v predsúdnom štádiu práve na základe tohoto znaleckého posudku. Súd tiež neprihliadol na to, že zo
zdravotnej dokumentácie žalobcu v spise vyplývajú ťažkosti s ľavým lakťom odo dňa dopravnej nehody.
Pritom po diagnostike zlomeniny kosti v lakti dňa 17.2.2014 sa ťažkosti s lakťom u žalobcu prejavujú
rovnako ako do jeho diagnostiky. Práve kvôli problémom s lakťom chodil žalobca na rehabilitácie.
Po operácii dňa 29.5.2014 tieto príznaky a problémy s lakťom žalobcu zaznamenali zlepšenie, teda

je evidentné, že bola odstránená pravá príčina bolesti a obmedzenia hybnosti lakťa žalobcu, ktoré
príznakyboliprítomnéoddopravnejnehodyprvotnepoznačenéakopohmoždenielakťovéhozhybu.Súd
neprihliadol ani na odborný posudok o invalidite žalobcu z 4.12.2014 z ktorého vyplýva záver, úraz - stav
po intraartikulárnej fraktúre vretennej kosti v oblasti ľavého lakťa s dátumom v zátvorke 21.10.2013, čo je
dátum dopravnej nehody, čo tiež preukazuje príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a predmetnou

zlomeninou kosti v ľavom lakti, pričom v tejto súvislosti je v odbornom posudku o invalidite hodnotené
rozhodujúce postihnutie 25% a diagnóza poúrazová artróza ľavého lakťa II. stupňa. Tento dôkaz je v
súlade so znaleckým posudkom. Súd teda účelovo a selektívne poukazuje na ním vybrané lekárske
správy a odborné vyjadrenie MUDr. H., ktoré ani nemal k dispozícii a prehliadol znalecký posudok MUDr.
Lohnerta, odborný posudok o invalidite, obsah po sebe nasledujúcich lekárskych správ, ktoré dokladujú

pravidelné a sústavné bolesti a obmedzenie hybnosti ľavého lakťa tak pred diagnostikou zlomeniny kosti
v ľavom lakti, ako aj po jej diagnostike, ani správanie žalovanej 2., ktorá plnila bolestné a SSU na základe
znaleckého posudku MUDr. Lohnerta aj za zlomeninu kosti v ľavom lakti, a preto nehodnotil dôkazy a
skutočnosti, ktoré vyšli najavo v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, teda v ich súhrne, čo malo za následok
nesprávny záver o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zlomeninou kosti v

ľavom lakti žalobcu a nesprávny výrok II., ktorým boli zamietnuté nároky žalobcu. Navyše súd znalecký
posudok MUDr. Lohnerta, odborný posudok o invalidite, ani lekárske správy v odôvodnení rozsudku ani
len neuvádza.12. K otázke dôkazného bremena poškodeného poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 689/2014 z 9.11.2016 v ktorom bolo uvedené, že: „Civilné procesné právo žiadnu všeobecnú
mieru požadovanej pravdepodobnosti pre unesenie dôkazného bremena nepozná. Žiadne skutkové

okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde
o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v
civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uviesť." Súd s jeho
názorom o nepreukázaní príčinnej súvislosti požadoval od žalobcu excesívne dôkazné bremeno, keďže
na preukázanie príčinnej súvislosti postačuje prevaha pravdepodobnosti v prospech príčiny zlomeniny

v kosti ľavého lakťa, ktorá je v súhrne dôkazov preukázaná tým, že žalobca si pri páde následkom
dopravnej nehody narazil ľavý lakeť a od dopravnej nehody sa prejavovalo toto poranenie obmedzením
hybnosti, extenzie a bolesťami, ako pred diagnostikovaním, tak aj po nej až do operácie. Príčinnú
súvislosť okrem toho preukazovali odborný posudok o invalidite a znalecký posudok MUDr. Lohnerta, na
ktoré súd vôbec neprihliadol, ani na súhrn lekárskych správ žalobcu, čím došlo k porušeniu § 191 ods. 1
CSP a konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tiež vo vzťahu k

liečebným nákladom žalobcu na zdravotnú starostlivosť u súkromného ortopéda, vrátane operácie. Súd
nesprávne založil rozsudok na zázname žalobcu ako poškodeného zo dňa 5.11.2013 na OR PZ Šaľa.
Tento záznam z 5.11.2013 nebol vykonaný ani oboznámený na pojednávaní pred súdom, nie je citovaný
ani ako podklad rozhodnutia v odôvodnení rozsudku. Predmetný záznam bol pripojený k vyjadreniu
žalovanej 1. doručenému súdu dňa 27.1.2017. V spise je zaradený až po zápisnici z pojednávania

zo dňa 31.1.2017, na ktorom bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, preto má žalobca za to, že k
času vyhlásenia dokazovania za skončené nebol súčasťou spisu, preto naň súd nesprávne prihliadol.
Dňa 31.1.2017 súd v zápisnici nekonštatoval prítomnosť takéhoto vyjadrenia žalovanej 1., ani jeho
prílohy. V uvedenom zázname je vyslovene uvedené vyjadrenie žalobcu, že utrpel pri nehode poranenie
ľavej ruky, čo je v súlade s ostatnými dôkazmi vedúcimi k záveru o zlomenine kostí v ľavom lakti

žalobcu a dopravnej nehody. Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP" (R
2/2016). Rozsudok považuje žalobca za nepreskúmateľný, pretože nárok na úhradu nákladov účelne

vynaložených na liečenie u ortopéda MUDr. Y. vrátane operácie na Clinica orthopedica bol zamietnutý
s odôvodnením, že „žalobca vynaložil náklady na ošetrene súkromnému lekárovi napriek tomu, že bol
poistený a že tieto náklady by boli hradené z verejného zdravotníctva na základe jeho poistenia." Tento
záver je nepreskúmateľný, pretože súd v rozhodnutí nikde nevysvetľuje, na základe čoho, resp. akého
predpisu by náklady žalobcu na súkromného lekára boli hradené z verejného poistenia. Pokiaľ súd

poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/2697/2004, v ňom išlo o skutkovú podstatu pracovného
úrazu podľa právneho poriadku Českej republiky. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu spočíva tiež v
tom, že súd neuvádza, podľa ktorého platného a účinného ustanovenia právneho predpisu SR by boli z
verejného zdravotného poistenia hradené výdavky v rozsahu, v akom ich žalobca uhradil na zdravotnú
starostlivosť, ktorú podstúpil u ortopéda MUDr. Y. na Clinica orthopedica. Liečebné náklady u MUDr. Y.

a na Clinica orthopedica pritom prispeli k obnoveniu a zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu. Rozsudok
súdu je nepreskúmateľný tiež v tom, že z neho nie je zrejmé, aké ustanovenie ktorého právneho predpisu
súdaplikovalprenepriznaniesumy1.004,14Eurakonárokunatrovyprávnehozastúpenia,niejezrejmé,
ako súd predmetný nárok právne posúdil.

13. K odvolaciemu dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
procesžalobcauviedol,žesúdsanijakýmspôsobomnevysporiadalspodstatnýmitvrdeniamižalobcuvo
vzťahu k príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zlomeninou kosti v ľavom lakti žalobcu, ktoré
žalobcauviedolvpodaníz23.3.2016,keďpoukazovalnaznaleckýposudokč.121/15znalcaprof.MUDr.

Lohnerta. Súd neodpovedal na podstatnú otázku týkajúcu sa súdnej ochrany, t. j. uplatneného nároku
žalobcu spočívajúcu v tom, že znalec zo špecializácie traumatológia v znaleckom posudku konštatoval
príčinnúsúvislosťmedzidopravnounehodouazlomeninoulakťažalobcu,tedaneodpovedalnato,prečo
neprihliadol na daný znalecký posudok. Zároveň súd nedal odpoveď na podstatný argument žalobcu,
že kritérium opodstatnenosti liečebných nákladov vynaložených poškodeným sa posudzuje podľa § 449

ods. 1 OZ, teda či ide o náklady, ktorých účelom je obnovenie alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu
poškodeného, a v rámci neho ani na odborný posudok o invalidite, pričom žalobca v záverečnej reči
poukazoval na to, že rovnaký právny názor je vyjadrený v uznesení NS SR sp. zn. 2 Cdo 292/2009
z 30.11.2010. Išlo pritom o argumenty rozhodujúce, vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom.Súd tiež nepostupoval správne v tom, že žalobcovi nedoručil vyjadrenie žalovanej 1. doručené súdu
dňa 27.1.2017, keď pritom obsah tohto vyjadrenia cituje v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobcovi
však znemožnil proti tomuto vyjadreniu argumentovať v podstatnej otázke príčinnej súvislosti medzi

zlomeninou lakťa žalobcu a dopravnou nehodou, ktorá je tiež podstatná pre nároky žalobcu, ktorý
má v rámci práva na súdnu ochranu právo na doručenie vyjadrenia protistrany aj v rámci princípu
kontradiktórneho konania a rovnosti zbraní.

14. K odvolaciemu dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, žalobca uviedol, že súd dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že medzi dopravnou
nehodou a zlomeninou lakťa nebola preukázaná príčinná súvislosť. Súd odkázal na odborné vyjadrenie
MUDr. H., ktoré nie je súčasťou spisu. Takisto poukazuje na vybrané lekárske správy, pričom opomína,
že v predmetných lekárskych správach sú uvedené neprestávajúce prejavy bolesti a obmedzenosť
hybnosti lakťa, ktoré sú prítomné aj v deň diagnostikovania zlomeniny, t. j. 17.2.2014 a aj po tomto
dátume. Súd na základe neskoršieho diagnostikovania nesprávne vyvodzuje záver, že neexistuje

príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a zlomeninou kosti ľavého lakťa žalobcu.

15. Napokon odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku o náhrade trov konania, keď poukazoval na
ust. § 256 CSP a dôvodil, že platí, že ak je žaloba vzatá späť pre správanie žalovaného, tak žalovaný
je povinný znášať trovy konania. V danom prípade vzal žalobca žalobu späť v časti v dôsledku toho,

že žalovaný uhradil čiastočne žalovaný nárok, preto je to žalovaný 2., kto procesne zavinil zastavenie
konania, a preto nemožno dospieť k záveru, že mal v prípade zamietnutia zvyšku uplatňovaného nároku
plný úspech vo veci samej. Súd nesprávne určil, že žalované boli úspešné v plnom rozsahu, keď žalobca
vzal žalobu späť v časti 2.916,89 Eur pre správanie žalovanej 2., ktorá poskytla žalobcovi plnenia za
žalovanú 1., a preto žalované zavinili, že konanie sa v časti 2.916,89 Eur (t. j. 46,82% z pôvodnej

žalovanej sumy) zastavilo. Súd mal potom vzhľadom na čiastočný úspech oboch strán rozhodnúť v
zmysle ust. § 256 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

16. Žalovaná 1. odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila a
uviedla, že s podaným odvolaním nesúhlasí a žiada napadnutý rozsudok potvrdiť a sebe priznať náhradu

trov konania v rozsahu 100%. Uviedla, že žalobca si za obdobie práceneschopnosti od 21.10.2013 do
21.1.2015 uplatňuje ušlý zisk, ale žalovaná 1. má za to, že v prípade straty na zárobku v dôsledku
škody spôsobenej na zdraví sa táto práceneschopnosť klasifikuje ako strata na zárobku a nepovažuje
sa za ušlý zisk, čo potvrdzuje aj I. Fekete v komentári k Občianskemu zákonníku. Z tohto komentára
vyplýva tiež to, že žalobca sa so svojim nárokom na náhradu straty na zárobku počas pracovnej

neschopnosti posudzuje a určuje ako úrazový príplatok podľa Zákona o sociálnom poistení v zmysle
ust. § 34 ods. 1 a § 85 Zákona o sociálnom poistení. Zákon o PZP je výsledkom transpozície piatich
príslušných smerníc, pričom v súčasnosti je od 27.10.2009 účinná smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES z 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel a o kontrole plnenia povinností z poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila všetky vyššie

uvedené smernice a v podstate prevzala ich dovtedajšie znenie do jedného súhrnného predpisu.
Žalovaná 1. dôvodila, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi
súkromnoprávnymi subjektmi, ani obrátený vertikálny priamy účinok použitý verejným subjektom proti
súkromnoprávnemu subjektu. Poukázal na závery SD v rozhodnutí Marshall 152/84, v ktorom judikoval,
že smernica nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom a ustanovení smerníc sa nemôže

dovolávať jednotlivec v spore proti jednotlivcovi. Z rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 301/2012 poukázal
na to, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že smernica nemôže zakladať povinnosť jednotlivcovi, takže
sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať. Z toho vyplýva, že sa nemôže, hoci aj
jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce
povinnosti, ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Pokiaľ ide o

zamietnutie žaloby v časti uplatnených nákladov spojených s liečením v sume 1.400,14 Eur, žalovaná 1.
uviedla, že náklady spojené s liečením sú kryté prostriedkami verejného poistenia v oblasti zdravotného
a sociálneho poistenia. Zdravotné a sociálne poisťovne poskytujú svojim členom plnenia a dávky,
ktoré sú zakotvené v právnych predpisoch o zdravotnej starostlivosti, o nemocenskom poistení a o
sociálnom zabezpečení. Tieto plnenia sa občanom poskytujú v prípade potreby, a to bez ohľadu na to,

či táto potreba vznikla z objektívnych príčin, alebo v dôsledku protiprávnych zásahov tretích osôb. Na
náhradu nákladov má poškodený občan právo, ak ide o účelné náklady spojené s liečením. Žalovaná 1.
spochybňujepríčinnúsúvislosťmedziujmounazdravíavzniknutýminákladminazdravotnústarostlivosť
u MUDr. Y., ktoré si uplatňuje žalobca v celkovej výške 1.320,- Eur a nákladov na cestovné vo výške71,14 Eur. Poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 10 Sžso 48/2013podľa ktorého: „ Ako už bolo
uvedené, zákon v citovanom ustanovení § 100 ods. 1 o sociálnom poistení jednoznačne stanovuje
za akých zákonom stanovených podmienok má poškodený nárok na náhradu nákladov spojených s

liečením, ktoré účelne vynaložil na svoje liečenie v dôsledku pracovného úrazu. Posúdenie nárokov na
náhradu nákladov spojených s liečením, ktoré účelne sú vynaložené na liečenie v dôsledku pracovného
úrazu je právnym posúdením a nejde v žiadnom prípade o odborné posúdenie." Podľa § 100 ods.
1 zák. o sociálnom poistení, poškodený má nárok na náhradu nákladov spojených s liečením, ktoré
účelne vynaložil na svoje liečenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania na základe

odporúčania odborného lekára a ktoré sa neuhrádzajú z povinného zdravotného poistenia na základe
vyjadrenia revízneho lekára. K uplatnenej náhrade nákladov spojených s uplatnením náhrady škody v
sume 1.004,14 Eur, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia v rámci mimosúdneho jednania so
žalovanými 1. a 2., žalovaná 1. uviedla, že akceptovaním možnosti priznania aj inej ako tarifnej odmeny
v súdnom konaní by mohlo dochádzať k účelovému uzatváraniu dohôd s cieľom umelo navyšovať
uplatnený nárok, čo možno prirovnať k šikanóznemu výkonu práva. Z ust. § 251 ods. 1 CSP možno

vyvodiť princíp účelnosti uplatňovania alebo bránenia práva. Ustálený je pritom názor, že aj keď si
advokát a účastník konania dohodnú odmenu, platí pre priznanie náhrady trov konania zásada, že za
účelne vynaložené trovy sa považuje iba tarifná odmena bez ohľadu na to, aká je medzi účastníkom
a advokátom dohodnutá výška zmluvnej odmeny. Rovnosť zbraní, resp. rovnosť účastníkov v konaní
sa prejavuje napríklad v tom, že účastník má právo si zvoliť zástupcu (advokáta), t. j. má právo na

právnu pomoc. V súvislosti s možnosťou voľby zástupcu, by každý účastník, ktorý si zvolí právneho
zástupcu, mal mať rovnaké východiskové kritériá aj pre jeho odmeňovanie v civilnom procese. Kritérium
rovnosti výšky priznaných nákladov je spôsobilé garantovať práve stanovená hranica, ktorá sa uplatňuje
rovnako pre všetky subjekty v SR, prostredníctvom zakotvenia možnosti priznania tarifnej odmeny v
súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Týmto spôsobom je garantovaná predvídateľnosť práva, t. j. účastník
už na začiatku konania vie špecifikovať a vypočítať podľa platných právnych predpisov (určiť) koľko
ho bude spor stáť v prípade úspechu, ako aj v prípade neúspechu. Tarifná odmena má zachovávať
ekvivalenciu a aj garanciu pre neúspešného účastníka bez toho, že by musel súd preskúmavať, či
naozaj bolo nevyhnutné vynaložiť náklady tak, ako si ich dojednali zástupca a zastúpený, t. j. na základe

zmluvnej odmeny. V konaní, v ktorom by si úspešný účastník nárokoval ako príslušenstvo pohľadávky
náklady spojené s uplatnením nároku ako rozdiel medzi tarifnou odmenou a ním skutočne vynaloženou
odmenou pre advokáta, dochádza k totožnosti subjektov. Existuje tak prekážka rozhodnutej veci. Čo sa
týka totožnosti predmetu, tak nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky sú aj trovy konania, vrátane
trov právneho zastúpenia. Tieto náklady ako trovy konania sa priznávajú v súdnom konaní, pokiaľ si

ich účastník uplatní v súlade s vymedzenými procesnými pravidlami. Trovy právneho zastúpenia tak
predstavujú z hľadiska predmetu konania náklady spojené s uplatnením pohľadávky. V samostatnom
konaní by si ale účastník, ktorému vznikol rozdiel medzi tarifnou odmenou priznanou v súdnom konaní
a odmenou skutočne uhradenou právnemu zástupcovi uplatňoval tento nárok z hľadiska predmetu
konania totožne. To znamená, že pokiaľ boli trovy konania už raz právoplatne priznané, nemôže si ich

účastník uplatňovať samostatným návrhom na začatie konania z titulu ich príslušenstva k už judikovanej
pohľadávke. Dôležité je tiež znenie ust. § 18 ods. 2 Zákona o advokácii. K odvolaciemu dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalovaná 1. uviedla,
že podstatné je ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého aj súd hodnotil predložené dôkazy podľa svojho
vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Ku konečnému hodnoteniu dôkazov súd

pristupuje po ukončení dokazovania bez prítomnosti sporových strán. Pokiaľ žalobca dôvodí tým, že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaná 1. poukázala na
znalecký posudok MUDr. Jozefa Lohnerta zo dňa 19.7.2015, v ktorom sa konštatuje odborné vyjadrenie
MUDr. Móresa. Žalobca tiež nesúhlasil s výrokom III. rozsudku s tým, že ak je žaloba vzatá späť
pre správanie žalovaného, tak žalovaný je povinný znášať trovy konania. Tu žalovaná 1. poukázala

na konanie žalobcu, resp. nekonanie vo veci uspokojenia nárokov žalobcu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu pri likvidácii škodovej udalosti u žalovanej 2., t. j. bezodkladnom zaslaní podkladov
potrebných na priznanie alebo nepriznanie nároku požadovaného žalobcom. Žalobca si mohol uplatniť
nárok u žalovanej 2. čo do náhrady za stratu na zárobku po ukončení práceneschopnosti dňa 31.1.2015,
čoho dôkazom je aj v spise založené potvrdenie o predpokladanej mzde žalobcu u zamestnávateľa

spoločnosti WK-stav s. r. o., so sídlom Z. Kodálya 779/9, 924 01 Galanta zo dňa 4.2.2015 vydané
na vlastnú žiadosť žalobcu, ako aj potvrdenie zo Sociálnej poisťovne o vyplatených dávkach zo dňa
11.3.2015 rovnako na vlastnú žiadosť žalobcu, ako aj potvrdenie zo Sociálnej poisťovne o vyplatených
dávkach z 11.3.2015 na vlastnú žiadosť žalobcu. Žalobca sa obrátil na žalovanú za účelom odškodneniaza spôsobenú škodu žalobcovi až listom zo dňa 22.6.2015 prostredníctvom zvoleného právneho
zástupcu. Pritom dátum vyžiadania znaleckého posudku u MUDr. Lohnerta bol zo dňa 9.7.2015 a dátum
vypracovania znaleckého posudku bol 19.7.2015. Z toho vyplýva, že samotný žalobca svojim zavinením

nevysporiadal svoje nároky u žalovanej 2. pred podaním žaloby o náhradu škody vo výške 6.229,76
Eur s príslušenstvom, ktorá bola doručená Okresnému súdu Galanta osobne v posledný deň dvojročnej
premlčacej doby, t. j. 21.10.2015, ale až po podaní návrhu a v priebehu súdneho konania. Podľa
názoru Ústavného súdu SR, I. ÚS 196/09: „Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať
z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp.

akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť
s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené
neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej
požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi
jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín „zavinenie"
nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre- v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo

vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle
spočívajúci v späťvzatí návrhu)."

17. Žalovaná 2. odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobcu podala prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný, vecne

a právne správny. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle a vyčerpávajúce dokazovanie vo veci samej
a z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Žalovaná 2. má tiež za to, že
rozsudok spĺňa všetky náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku podľa § 220 CSP, t. j. o. i. aj to, že
odôvodnenie rozsudku je úplné a preskúmateľné, a teda spôsobilé odstrániť právnu neistotu strán sporu,
a to nakoľko súd zrozumiteľne a jasne uviedol, ako vec ustálil a právne posúdil a potom na základe

akých vykonaných dôkazov a aplikáciou akých právnych noriem. Súd vec správne právne posúdil a
teda správne aplikoval príslušnú právnu úpravu na vec samu. Podľa žalovanej 2. sa súd nedopustil
žiadneho nesprávneho procesného postupu, resp. konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci samej. Rozsudok je tiež v zmysle základných princípov
CSP, a to aj podľa čl. 5 CSP, podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Pokiaľ

žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom keď dôvodí, že súd v časti nároku na ušlý
zisk opomenul aplikovať ust. § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 381/2001 Z. z. ako lex specialis vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku, s týmto právnym názorom žalobcu žalovaná 2. nesúhlasí, pretože predmetné
ustanovenie síce v zásade ukladá poisťovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému náhradu ušlého
zisku, avšak táto nie je bezhraničná. Poisťovateľ je povinný nahradiť takýto nárok iba za podmienok,

ak je daný, uplatnený a preukázaný. Nie je pravdou, že by zák. č. 381/2001 Z. z. nelimitoval výšku
náhrady ušlého zisku. Žalobca zrejme opomína, že podľa ust. § 5 ods. 1 písm. h) platí, že poisťovateľ
nenahradí škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. A ďalej podľa ust. § 5
ods. 1 písm. d) platí, že poisťovateľ nenahradí ani škodu ktorú by poistený uhradil, alebo sa zaviazal
uhradiť nad rámec ustanovený osobitnými predpismi, s odkazom na ust. § 442 - 449 OZ. Je zrejmé, že

aplikácia ust. § 446 OZ je pri ustálení rozsahu poistného plnenia nevyhnutná a zákonom uložená, pričom
náhrada za stratu na zárobku počas PN sa určí ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov
o sociálnom poistení - zák. č. 461/2003 Z.z., preto je odvolanie nedôvodné. Ďalej žalobca namieta
nesprávne právne posúdenie nároku žalobcu na náhradu účelných nákladov spojených s liečením,
pričom kritizuje súd za poukazovanie na judikatúru NS ČR, čo je zvláštne, nakoľko sa žalobca sám v

odvolanítaktiežodvolávanarozhodnutiaNSČR.Predanosťadôvodnosťnárokunanáhraduliečebných
nákladov je nevyhnutné, aby tieto boli účelne vynaložené, Žalovaná 2. už viackrát počas konania
dôvodila, prečo tento nárok uplatnený žalobcom v zostávajúcej časti neuznáva, a na tomto trvá, aj
napriek rozsiahlej argumentácii žalobcu v odvolaní. Náklady žalobcu spojené s ošetrením u súkromného
lekára MUDr. Y. boli neúčelné (nakoľko sa jedná o nadštandardné náklady, ktoré nebolo nevyhnutné

vynaložiť na liečbu následkov po škodovej udalosti a v neposlednom rade nakoľko rovnaký/štandardný
výkon by žalobca získal aj v štátnom zdravotníckom zariadení, a tento by bol plne hradený zdravotnou
poisťovňouzverejnéhozdravotníctva),rovnakoakoajostatnéneuznanénáklady,pretotentonároknieje
opodstatnený. Čo sa týka odvolacieho dôvodu ohľadom nevyhodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie
a nepreskúmateľnosti rozsudku, žalobca v podstate len namieta spôsob hodnotenia dôkazov súdom

prvej inštancie. Podľa ust. § 185 ods. 1 CSP platí, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná
a podľa § 191 ods. 1 CSP platí, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov, ktoré vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy). Záver, ktorý
si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecoujeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Súd je povinný v odôvodnení
rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a pod. Podľa už konštantnej

judikatúry, súd nie je povinný vykonať a následne vyhodnotiť každý jeden dôkaz navrhnutý stranami
sporu, resp. sa zaoberať každým argumentom strany sporu. Podľa žalovanej 2. je zrejmé, že nakoľko
v zmysle rozsudku žalobca nebol úspešný vo veci samej, s právnym názorom, skutkovými závermi a
hodnotením dôkazov súdom vo veci samej sa žalobca nestotožňuje, nesúhlasí, to však neznamená
zákonný odvolací dôvod. V ostatnom žalovaná 2. zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. Žalobca

môže požadovať od žalovanej 2. len plnenie z titulu povinnosti žalovanej 2. ako poisťovateľa na poistné
plnenie v zmysle zákona, inak sa jedná o nárok uplatnený bez právneho dôvodu. Žalovaná 2. doposiaľ
v celosti a bezodkladne plnila tie nároky uplatnené žalobcom, ktoré žalobca preukázal a ktoré boli v
príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou účelne vynaložené. Žalovaná 2. trvá na tom, že
ak by súd žalobe vyhovel v zostávajúcej časti, umožnil by tým žalobcovi sa bezdôvodne obohatiť na jej
úkor. Vzhľadom na uvedené žalovaná 2. navrhovala, aby súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanej

2. priznal nárok na 100% náhrady trov odvolacieho konania.

18. Žalobca podal k vyjadreniam žalovanej 1. a 2. písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že námietky
žalovanej 1. k odvolaniu sú neopodstatnené. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sa nevzťahuje
na prípad žalobcu ako poškodeného a žalovanej 1. ako škodcu, ktorý mal uzatvorené poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so súkromným poisťovateľom,
žalovanou 2., ktorých právny vzťah nespadá pod sociálne poistenie. Na skutkový stav v predmetnom
prípade je potrebné namiesto zák. č. 461/2003 Z. z. aplikovať zákon č. 381/2002 Z. z. ako lex specialis
v spojení s OZ a smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES. Pokiaľ žalovaná 1.
naznačuje, že smernici č. 2009/103/ES nemožno priznať priamy účinok, tak žalobca poukazuje na to,

že priameho účinku predmetnej smernice sa nedovoláva, ale vo vzťahu k § 4 ods. 2 písm. d) zák. č.
381/2002 Z. z. sa dovoláva jeho eurokonformného výkladu, teda tzv. nepriameho účinku danej smernice.
Vyjadrenie žalovanej 1. je teda v tejto otázke mimo obsahu odvolania žalobcu. Nepriamy účinok smerníc,
ako zásada práva EÚ vyplývajúca z čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ znamená, že súd členského štátu je
povinný interpretovať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol jej výsledok,

ako to judikoval Súdny dvor EÚ v rozhodnutí von Colson z 10.4.1984. Nepriamy účinok smerníc v
podstate dopĺňa absenciu horizontálneho priameho účinku smerníc. Pokiaľ ide o názor žalovanej 1.,
že náklady spojené s liečením sú u nás kryté prostriedkami verejného zdravotného poistenia v oblasti
zdravotného a sociálneho poistenia, tak tento názor neplatí na daný prípad škody spôsobenej žalobcovi,
pretože v jeho prípade vznikla škoda pri prevádzke motorového vozidla žalovanej 1., ktorá sa spravuje

OZ a ide o teda o súkromnoprávny inštitút s osobitným právnym režimom poistenia podľa zák. č.
381/2002 Z. z., ktoré nie je verejným poistením porovnateľným s verejným zdravotným a sociálnym
poistením. Žalovaná 1. nesprávne poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 10 Sžso 48/2013, pretože v
danom prípade sa aplikovalo ust. § 100 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., ktoré sa týka úhrady liečebných
nákladov v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, na ktoré má nárok poškodený, ktorý

je zamestnancom a ku škode došlo v rámci pracovného pomeru so zamestnávateľom. Žalovaný 1. sa
vo svojom vyjadrení stotožňuje s odôvodnením rozsudku, avšak nevysvetľuje, na základe čoho, resp.
akého predpisu, by náklady žalobcu na súkromného lekára MUDr. Y. mali byť hradené z verejného
poistenia.Pokiaľideonákladyspojenésuplatnenímpohľadávky,takžalobcanerozumie,prečožalovaná
1. poukazuje na to, že akceptovaním inej ako tarifnej odmeny v súdnom konaní by mohlo dochádzať k

uzatváraniu dohôd s cieľom umelo navyšovať uplatnený nárok, pretože žalobca si neuplatňoval odmenu
advokáta v predsúdnom štádiu v inej ako tarifnej hodnote nárokov žalobcu, čo vyplýva zo samotnej
žaloby. Žalobca vyčíslil odmenu advokáta v predsúdnom štádiu v súlade s ust. § 9 ods. 1 v spojení s
§ 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. Žalobca si sumu 1.004,14 Eur uplatňuje po právnej stránke
ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ ako hmotnoprávny nárok,

pričom nejde o trovy súdneho konania v zmysle § 251 CSP. NS SR v uznesení z 9.6.2010, sp. zn. 3 M
Obdo 2/2010, R 6/2010 uviedol, že: „Príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu
za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky", čím NS
SR potvrdzuje, že ide o samostatný hmotnoprávny nárok, ktorý je možné samostatne uplatniť na súde.
Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, žalobca poukázal na to, že hodnotenie dôkazov

súdom musí byť objektívne, objektivizovateľné a preskúmateľné a v súlade so zákonom, teda aj vo
vzájomnej súvislosti, teda v súhrne. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej 1. k procesnému zavineniu v
zmysle § 256 ods. 1 CSP vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu nárokov žalobcu, a to sumy 2.033,95
Eur ako časti ušlého zisku, sumy 393,62 Eur ako časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky asumy489,32Eurakočastiúčelnýchnákladovspojenýchsliečením,takvyjadreniežalovanej1.považuje
žalobca za nesprávne. Dôvodil, že rozhodovacou praxou bolo ustálené, že otázku, či išlo o dôvodne
podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku

chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku
alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Z obsahu
spisu je zrejmé, že žalobca sa pred vyhlásením rozsudku domohol časti svojich uplatnených nárokov v
miere46,82%vdôsledkuúhradyžalovanou2.,pretonebolomožnépriznaťžalovanýmprávonanáhradu
trov konania vo výške 100%.

19. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej 2., žalobca poukázal na to, že mu nie je zrejmé, prečo žalovaná
2. poukazuje na zjavné zneužitie práva a na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie práva, pretože to
bola práve žalovaná 2. ktorá uhradila žalobcovi časť jeho nárokov z pôvodnej výšky (46,82%), takže
v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že právo žalobcu vykazuje prvky zneužívania z jeho strany, ani
že ide o bezúspešné uplatňovanie práva. Žalobca si škodu uplatňuje v príčinnej súvislosti s poistnou

udalosťou, v rámci ustanovenom osobitnými predpismi. Žalobca nekritizuje súd za poukazovanie na
judikatúru NS ČR ako celok, ale namieta právne posúdenie veci z dôvodu, že súd aplikoval na skutkový
stav neaktuálne a nevhodné rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo/2697/2004 z 7.7.2005. Ak žalobca
poukazuje na judikatúru NS ČR, tak na takú, v ktorej sa podáva výklad k ust. § 449 ods. 1 OZ
aplikovateľného na skutkový stav v prejednávanej veci a navyše poukazuje na uznesenie NS SR sp.

zn. 2 Cdo 292/2009, ktoré je podopreté totožným výkladom ust. § 449 ods. 1 OZ aj v judikatúre NS
ČR. Žalobca popiera, že by náklady žalobcu spojené s ošetrením u súkromného lekára MUDr. Y. boli
neúčelné. Žalovaná 2. uhradila výdavky na lieky. Žalovaná 2. preceňuje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov a smeruje k subjektivizmu. Žalobca totiž namietal v rámci tzv. inej vady konania hodnotenie
dôkazov súdom v rozpore s ust. § 191 ods. 1 CSP, konkrétne v rozpore so zásadou hodnotenia

dôkazov vo vzájomnej súvislosti. Ust. § 185 ods. 1 CSP nie je relevantné, lebo sa týka vysporiadania
sa súdu s návrhmi dôkazov a nie štádia hodnotenia dôkazov. Logika, ktorá je súhrnom objektívnych
zásad správneho myslenia a požiadavka súhrnného hodnotenia dôkazov umožňuje preskúmateľnosť
a objektivizáciu súdneho rozhodnutia. Zásada súhrnného hodnotenia dôkazov je zásada zákonná a
odráža ústavnú zásadu právneho štátu a právnej istoty. Žalovaná 2. tvrdí, že uhradila všetky nároky

žalobcu, ktoré boli tiež v príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou a namieta výdavky
žalobcu na starostlivosť u súkromného lekára MUDr. Y., pričom je paradoxné, že práve žalovaný 2.
uhradil výdavky na lieky predpísané MUDr. Y.. Námietky žalovanej 2. k podanému odvolaniu považuje
žalobca za neopodstatnené.

20. Žalovaná 1. podala k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že pokiaľ má žalobca
za to, že na daný skutkový stav je potrebné aplikovať namiesto zák. č. 461/2003 Z. z., zákon č.
381/2002 Z. z. ako lex specialis v spojení so smernicou č. 2009/13/ES, tak žalovaná 1. je toho
názoru, že zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzku motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, určuje iba druh nárokov, ktoré

poisťovateľ za poisteného z poistenia zodpovednosti nahradí po ich preukázaní poškodenému. Zákon
o PZP však už nestanovuje rozsah náhrady škody. To je obsahom OZ a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov, na ktoré OZ odkazuje. Žalobca svoj nárok na ušlý zisk vypočítal ako rozdiel
medzi predpokladanou mzdou žalobcu za obdobie práceneschopnosti (od 21.10.2013 do 31.1.2015) a
vyplatenými nemocenskými dávkami. Žalobca sa teda domáha náhrady straty na mzde po dobu jeho

práceneschopnostizaškoduspôsobenúnajehozdraví,tedaideonároksúvisiacispoškodenímzdravia,
ktorého právna úprava je obsiahnutá v ust. § 446 OZ, podľa ktorého má žalobca nárok na náhradu
straty na zárobku počas práceneschopnosti formou tzv. úrazového príplatku, ktorého výška je určená
všeobecným predpisom o sociálnom poistení, pričom tento nárok žalobcu bol zo strany žalovanej 2. už
v plnom rozsahu uspokojený. Osobitná povaha škôd na zdraví totiž vyžaduje osobitnú, od všeobecného

ustanovenia § 442 ods. 1 OZ upravujúceho náhradu skutočnej škody a ušlého zisku, odlišnú úpravu
spôsobuarozsahuichnáhradyspočívajúcuajvúpravenáhradystratynazárobku§445anasl.OZ,ktorú
nemožnopodriadiťpodpojemskutočnejškodyaleboušléhozisku(viďrozsudokOkresnéhosúduPrešov
z 11.1.2012, sp. zn. 29C/216/2010). Žalovaná 1. je tiež toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť
za to, že žalobca na základe vlastného rozhodnutia podstúpil vyšetrenia a operáciu u súkromného

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Rovnaká liečba pritom mohla byť žalobcovi poskytnutá aj v
štátnom zdravotníckom zariadení a v takom prípade by bola hradená z verejného zdravotného poistenia.
Keďže náklady liečenia, ktoré žalobca vynaložil nad rámec uhrádzaný verejným zdravotným poistením
predstavovali pre žalobcu v podstate len nadštandard, nemožno ich uznať za účelne vynaložené nákladyspojené s liečením. Pokiaľ ide o sumu 1.004,14 Eur, ktorú si žalobca po právnej stránke uplatňuje ako
nákladyspojenésuplatnenímpohľadávkyvzmysle§121ods.3OZ,podľažalovanej1.byúkonyprávnej
pomoci, ktoré si žalobca uplatňuje, bolo možné považovať za náklady spojené s uplatnením pohľadávky

v predsúdnom konaní len v prípade, ak by sa jednalo o prejavy vôle, ktoré by mali právotvorné účinky,
a teda právny predpis by s nimi spájal vznik, zmenu alebo zánik určitých práv a povinností. Uvedená
skutočnosť by bola splnená len za podmienky, že by právny predpis ukladal žalobcovi povinnosť pred
uplatnením svojich nárokov na súde, požadovať toto plnenie najskôr u iného subjektu. Takúto povinnosť
však právny predpis žalobcovi neukladá, teda bolo len na vôli žalobcu využiť túto fakultatívnu možnosť

s vedomím, že ak tak učiní, vzniknú mu výdavky predstavujúce odmenu advokáta za poskytnuté
právne služby. Zo strany žalobcu sa teda nejednalo o účelne vynaložené náklady na to, aby sa mohol
domáhať ochrany svojich prípadných práv súdnou cestou. Žalovaná 1. preto navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 100%.

21. Žalovaná 2. rovnako podala k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že pokiaľ

žalovaná 2. plnila žalobcovi časť jeho nárokov (46,82%), potom je zrejmé, že v zostávajúcej prevažnej
časti uplatnený nárok žalovaná 2. nepovažuje za daný a dôvodný, preto poukazovanie žalovanej 2.
na základné princípy civilného sporového práva je opodstatnené. Taktiež nie je možné súhlasiť s
domnienkou žalobcu, že pokiaľ žalovaná 2. preplatila výdavky na lieky predpísané MUDr. Vojtašákom,
potom je aj nárok žalobcu na náhradu výdavkov spojených so starostlivosťou u súkromného lekára

MUDr. Y. daný. Žalovaná 2. nenahradila výdavky na predmetné lieky preto, že ich predpísal MUDr. Y.,
ale preto, lebo takéto lieky posúdila ako dôvodné v súvislosti so zdravotným stavom a nevyhnutnou
liečbou žalobcu. Žalovaná 2. preto trvá na tom, že žalobou uplatnený nárok na náklady spojené s
ošetrením u súkromného lekára MUDr. Y. boli neúčelné, jedná sa o nadštandardné náklady, ktoré nebolo
nevyhnutné vynaložiť na liečbu následkov po škodovej udalosti, nakoľko rovnaký štandardný výkon by

žalobca získal aj v štátnom zdravotníckom zariadení a tento by bol plne hradený zdravotnou poisťovňou
z verejného zdravotníctva. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu ohľadom hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie, tak žalovaná 2. má za to, že súd pri rozhodovaní vo veci samej a v napadnutom rozsudku
postupoval správne, zákonne a v zmysle ustálenej súdnej praxe. To, že sa žalobca s hodnotením
dôkazov súdom prvej inštancie nestotožňuje, neznamená, že nebola správna, zaužívaná a prípustná.

Pretože žalovaná 2. považuje napadnutý rozsudok za zákonný, vecne a právne správny, s dostatočne
vyčerpávajúcim, úplným, presvedčivým, preskúmateľným a teda v zmysle Ústavy SR udržateľným
odôvodnením, navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

22. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní dané neboli.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o trovách konania je nevyhnutné
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s §

391 ods. 1 CSP).

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, keď v napadnutej časti žalobu
zamietol, vrátane rozhodnutia o trovách konania. Nakoľko výrok o čiastočnom zastavení konania nebol

napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, nadobudol v tejto časti rozsudok právoplatnosť a nestal sa
predmetom odvolacieho prieskumu. Sporné tak zostali nároky žalobcu na zaplatenie náhrady straty na
zárobku v sume 848,96 Eur, náhrady liečebných nákladov v sume 1.400,14 Eur a náhrady nákladov
spojených s uplatnením náhrady škody na zdraví v sume 1.004,14 Eur.25. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu straty na zárobku vo zvyšnej (žalovanými
neuznávanej a dosiaľ neuhradenej) sume 848,96 Eur, tak súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 446 OZ v

spojení s ust. § 34 ods. 1 a § 85 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v tejto časti žalobu zamietol,
nakoľko mal za to, že na základe citovaných zákonných ustanovení nahradila žalovaná 2. žalobcovi
stratu na zárobku v maximálnej sume. Žalobca však požadoval nahradiť žalovanými rozdiel medzi
predpokladanou mzdou a vyplatenými nemocenskými dávkami za celé obdobie jeho práceneschopnosti
v celom rozsahu, teda nie v obmedzenom rozsahu ako upravuje zák. č. 461/2003 Z. z. dôvodiac, že

takáto úprava je diskriminačná, pričom sa má prednostne, na fyzické osoby, ktorým škoda nevznikla pri
pracovnom úraze, alebo chorobe z povolania, aplikovať ust. § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
pretože účelom náhrady škody je uhradenie skutočnej škody v zmysle ust. § 442 ods. 1 OZ. Z uvedeného
vyplýva, že podstatným v tejto otázke bolo predovšetkým správne právne posúdenie veci.

26. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

27. Základnou otázkou bolo, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust. § 446 OZ, a to aj so zreteľom
na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (dňa 25.7.2016)
podaný návrh na posúdenie súladu ust. § 446 zák. č. 40/196 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

28. Podľa § 446 Občianskeho zákonníka, náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti
poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných
predpisov o sociálnom poistení.

29. Nálezom PL. ÚS 10/2016-53 zo dňa 10.10.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 446
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 12
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky dňa 30.1.2019, čím stratilo ustanovenie § 446 OZ účinnosť s tým (čl. 125 ods. 3
Ústavy SR), že ak Národná rada SR neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou SR, stráca

po šiestich mesiacoch od vyhlásenie tohto nálezu v Zbierke zákonov SR platnosť (t. j. dňom 30.7.2019).

30. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 10/2016-53 zo dňa 10.10.2018 uzavrel, že: „Napadnuté
ustanovenie zavádza do právno-realizačnej praxe veľmi atypický prvok použitia viacerých verejných-
poistných pravidiel zabezpečovania primeraného hmotného zabezpečenia osoby postihnutej sociálnou

udalosťou na záväzkovo-právne vzťahy medzi subjektmi súkromného práva založené vznikom škody
spôsobenej protiprávnym konaním. ... Podrobná analýza dopadov modelu zavedeného prostredníctvom
§ 446 OZ však odhalila závažné ústavno-právne dôsledky. Ide predovšetkým o popretie základného
princípu súkromného práva - princípu náhrady skutočnej majetkovej škody v plnej výške. ...
Strata na zárobku podľa § 446 Občianskeho zákonníka je vzhľadom na svoju vecnú a časovú

ohraničenosť objektivizovateľná v miere umožňujúcej použiť princíp spomenutý v predchádzajúcom
odseku. A je takisto výsledkom protiprávneho správania škodcu, ktorý sa následne stáva dlžníkom vo
vzniknutom záväzkovo-právnom vzťahu; cieľom dlžníkovej právnej povinnosti splniť dlh je odstránenie
znevýhodnenia vlastníckej sféry veriteľa spôsobenej protiprávnym konaním dlžníka. Kumulácia oboch
uvedených faktorov odôvodňuje záver, podľa ktorého v záujme poskytnutia ochrany základnému

právu poškodeného vlastniť majetok musí normatívna regulácia prípadov podľa § 446 Občianskeho
zákonníka účinne zabezpečovať dorovnanie príjmu poškodeného do sumy, ktorú by bez vzniku škody
zarobil. Napadnutá právna norma však svojou blanketou otvára priestor pre aplikáciu vzájomne
prepojeného systému účinných právnych pravidiel (právo sociálneho zabezpečenia, daňové právo),
ktorý náhradu straty na zárobku v občiansko-právnom vzťahu poškodenému v plnej výške negarantuje,

a to bez ústavne prijateľného dôvodu. Preto § 446 Občianskeho zákonníka nedovolene poškodzuje
vlastnícke právo poškodeného, ktorého predmetom je legitímna nádej v podobe pohľadávky na náhradu
straty na zárobku voči škodcovi. Ocitá sa tak v nesúlade s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Veritelia
(poškodení) zo záväzkovo-právneho vzťahu vzniknutého naplnením hypotézy právnej normy zakotvenejv § 446 Občianskeho zákonníka sú zároveň znevýhodnení voči iným veriteľom záväzkovo-právnych
vzťahov založených majetkovou škodou vyvolanou protiprávnym úkonom, ktorej rozsah je dostatočne
objektivizovateľný. ... Napadnuté ustanovenie ... má totiž za následok, že poškodeným, ktorí počas

pracovnej neschopnosti nemajú nárok na náhradu príjmu, resp. nemocenské, neumožňuje domôcť
sa akejkoľvek náhrady vzniknutej zárobkovej straty. ... Dochádza tak k vyčleneniu (znevýhodneniu)
poškodených podľa § 446 Občianskeho zákonníka zo skupiny ostatných porovnateľných majetkovo
poškodených v dôsledku civilno-právneho deliktu, a to bez ospravedlniteľného dôvodu. Napadnutá
právna úprava je preto v rozpore s ústavným princípom rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy."

31. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

32. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

33. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia

strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

34. Podľa § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom
procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno

nútene vymáhať.

35. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

36. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp
uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

37. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:
„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch
nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému
záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením

nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce
stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu..." (rovnako aj nález Ústavného

súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

38. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/2016 stratilo
ustanovenie§446OZúčinnosťextunc,t.j.boloanulovanéodpočiatku,hľadísanaňakobynikdynebolo
účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl. 152 ods.

4ÚstavySRpredmetnéustanovenienemalobyťvprávnejpraxianinikdyaplikované.Odvolacísúdpreto
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje rozhodnutie v časti zamietajúcej
nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku v sume 848,96 Eur o také znenie § 446 OZ, ktoré
v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím
nielenže vec nesprávne právne posúdil, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP,

svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak uzatvára, že odvolanie žalobcu je v
tejto časti dôvodné (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP), pričom v dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho
právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného postupu, sa prvoinštančný súd už potom dôslednenezaoberal právnou a vecnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku na náhradu
straty na zárobku v zostávajúcom rozsahu. Odvolací súd už len na spresnenie uvádza, a to vzhľadom
na vyjadrenie žalovanej 1. k odvolaniu žalobcu dôvodiacej, že tento sa nesprávne domáha nároku na

ušlý zisk, keď sa v skutočnosti jedná o náhradu straty na zárobku, že nie je rozhodujúce, ako strana
uplatnený nárok nazve, pretože právne posúdenie nároku, vzhľadom na jeho obsah je vecou súdu. V
tomto prípade sa žalobca ohľadom sumy 848,96 Eur domáha náhrady straty na zárobku za obdobie
jeho práceneschopnosti spočívajúcom v rozdiele medzi predpokladaným zárobkom za dané obdobie a
výškou vyplatených nemocenských dávok, teda nie ušlého zisku, ale skutočnej škody (§ 442 ods. 1 OZ).

39. Ďalší uplatnený nárok žalobcu na úhradu liečebných nákladov v sume 1.400,14 Eur, pozostávajúcich
konkrétne z sumy 2 Eurá za dokumentáciu na CD, sumy 7 Eur za tlačivo pre poisťovňu, sumy
1.320 Eur za zdravotnú starostlivosť u MUDr. Y. (vrátane operácie na Clinica orthopedica v sume
570,- Eur) a cestovné v sume 71,14 Eur v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou u MUDr. Y.,
zamietol súd prvej inštancie dôvodiac najmä tým, že náklady spojené s liečením sú kryté prostriedkami

verejného zdravotného poistenia, preto ak žalobca vynaložil náklady na ošetrenie súkromnému lekárovi
napriek tomu, že bol poistený, nemožno náklady na zdravotnú starostlivosť u MUDr. Y. a s tým
súvisiace cestovné považovať za účelne vynaložené náklady spojené s liečením a tiež, že výdavky
na dokumentáciu na CD (2 Eurá) a za vyplnenie tlačiva (7 Eur) nie je možné priznať, lebo neboli
poisťovňou žiadané. Ďalej súd nemal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou

a diagnostikovanou zlomeninou žalobcu v lakti, z ktorého dôvodu rovnako nepovažoval za dôvodné
výdavky na liečebnú starostlivosť u MUDr. Y.. Odvolacia argumentácia žalobcu sa potom týkala toho, že
nie je podstatné, že tieto náklady by boli hradené z verejného zdravotníctva, ale či prispeli k obnoveniu
alebo k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu (§ 449 ods. 1 OZ). V tomto smere považoval žalobca
rozsudok za nepreskúmateľný, nakoľko súd neuviedol, na základe akého predpisu by náklady žalobcu u

súkromného lekára boli hradené z verejného poistenia. Mal tiež za to, že znaleckým posudkom a ďalšími
listinami bolo preukázané, že zlomeninu lakťa žalobca utrpel v súvislosti s dopravnou nehodou, napriek
tomu, že bola diagnostikovaná s väčším časovým odstupom od dátumu dopravnej nehody. Preto bol
dôvodný tiež nárok na zaplatenie súvisiaceho cestovného. A pokiaľ ide o poplatky v sume 2 Eur a 7 Eur,
tak tieto rovnako žalobca vynaložil v príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. Dôvodil tiež

tým, že súd predložené dôkazy nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP,
keď vôbec neprihliadol na predložený znalecký posudok č. 121/15 prof. MUDr. Jozefa Lohnerta CSc.,
ani na posudok o invalidite žalobcu, pričom vychádzal z dôkazu odborného vyjadrenia A13/2013 MUDr.
H. ako aj zo záznamu žalobcu ako poškodeného z 5.11.2013 na OR PZ Šaľa, ktoré však neboli v konaní
vykonané v súlade s zákonom, čo spôsobuje, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

40. V zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ sa pri škode na zdraví uhradzujú aj účelné náklady spojené s
liečením. Predpokladom úspešného uplatnenia tohto nároku je jednak preukázanie úhrady za náklady
skutočne vynaložené na liečenie a zároveň preukázanie, že išlo o účelne vynaložené náklady, teda

že ich vynaloženie bolo nutné vzhľadom na zdravotný stav poškodeného, pričom prispeli k obnoveniu
alebo zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Rozhodujúce je teda kritérium účelnosti týchto nákladov,
pričom súdna prax pojem „účelne" vykladá extenzívnym spôsobom. Posúdenie týchto nárokov je pritom
vecou právnou. Rozhodujúce je zistenie, či absolvované liečenie bolo realizované za účelom zlepšia
zdravotného stavu poškodeného a že sa zlepšenie aj dosiahlo. Zároveň je nutné dodať, že zákonodarca

v citovanom ustanovení neuvádza nemožnosť absolvovania liečby poškodeným v dôsledku dopravnej
nehody aj v takom zariadení, ktorého služby nie sú uhrádzané z povinného zdravotného poistenia a teda,
že poškodený nemôže takúto liečbu absolvovať. Týmto ustanovením nie je bránené, aby poškodený
absolvoval liečbu v ňom vybranom zariadení (rovnako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4Co/134/2013 z 22.8.2014). Vo všeobecnosti totiž platí princíp slobodnej voľby poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti (čl. 40 Ústavy SR, § 11 ods. 6 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti), pričom aj v
prípade, že je pacient poslaný na odborné vyšetrenie, má určenie špecialistu len odporúčací charakter
a je na pacientovi, ktorého konkrétneho lekára navštívi. V každom prípade je však dôležité v tejto
súvislosti posúdiť kritérium účelnosti vynaložených nákladov, čo spočíva v tom, že napr. pokiaľ príslušný
špecialista disponuje prístrojom, ktorý nie je bežný, prípadne používa inovatívne prístupy, ktoré u

ostatných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nie sú bežné, avšak pacientovi vzhľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu pomohli, možno aj náklady u lekára, ktorého služby nie sú uhrádzané z verejného
zdravotného poistenia považovať za účelne vynaložené, ak prispeli napr. k urýchleniu uzdravenia
poškodeného, či k zlepšeniu jeho stavu. Žalobca v tom prípade musí preukázať dôvody, ktoré honávšteveprávetohtošpecialistuviedli,t.j.dôvodnosťúhradyprávetýchtonákladov,ktoréniesúhradené
z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Je potrebné zohľadniť tiež tú skutočnosť, že aj v prípade
úhrady nákladov zdravotnej starostlivosti z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, má následne

zdravotná poisťovňa právo od škodcu požadovať úhradu za uhradené náklady poskytnutej zdravotnej
starostlivosti v prípade, že škoda na zdraví bola spôsobená protiprávnym konaním škodcu. Znamená
to, že zdravotná poisťovňa si môže voči škodcovi uplatniť tzv. poistný regres, čo môže viesť k následnej
povinnosti úhrady takejto pohľadávky na základe povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú motorovým vozidlom. Nemôže byť preto opodstatnený záver, že účelne vynaložené

náklady sú len tie, ktoré sú kryté prostriedkami verejného zdravotného poistenia. Znamenalo by to
totiž, že škodca by sa v časti mohol zbaviť svojej zodpovednosti za škodu na zdraví poškodeného
prenesením rizika spojeného s jeho protiprávnym konaním na systém verejného zdravotného poistenia.
Účelnosť je možné hodnotiť len pokiaľ ide o výšku vynaložených nákladov, t. j. či by rovnakú starostlivosť
poškodený získal tak u lekára, ktorého služby sú uhrádzané z verejného zdravotného poistenia, ako
aj tzv. súkromného lekára. V tom smere je však potrebné zohľadniť všetky okolnosti, t. j. špecializáciu,

odbornosť príslušného lekára, jeho inovatívnosť, prístrojové vybavenie, prístupnosť a podobne.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, dospel odvolací súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutiakzáveru,žečosatýkanárokužalobcunanáhraduliečebnýchnákladov(nákladyuMUDr.Y.,
cestovné,dokumentácianaCD,vyplnenietlačiva),jerozhodnutiesúduprvejinštancienepreskúmateľné.

Súd totiž uviedol len toľko, že nakoľko by predmetné náklady u MUDr. Y. boli hradené z verejného
zdravotného poistenia, nie sú účelne vynaložené. Súd však vôbec neuviedol, o aké konkrétne úkony
zdravotnej starostlivosti sa malo jednať, z čoho vyvodil, že by boli jednoznačne uhradené z prostriedkov
verejného zdravotného poistenia a nezaoberal sa ani otázkou, či prispeli k zlepšeniu zdravotného
stavu žalobcu. Súd sa v podstate iba stotožnil s obranou žalovaných, avšak nijakým spôsobom sa

nevyrovnáva s argumentmi žalobcu v tomto smere, neuvádza vlastný myšlienkový postup obsahujúci
náležité skutkové a právne posúdenie veci v tejto časti, ktorým by podoprel svoj záver.

42. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavnéhosúduSR

implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje,
akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je
nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdupriuplatňovaníprípadnýchopravnýchprostriedkov.Civilnýsporovýporiadokupravujevustanovení
§ 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby

z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

43. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd
odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie

tohto odklonu.

44. V odôvodnení je teda po opísaní skutkového stavu potrebné uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov
boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán boli nimi potvrdené alebo vyvrátené. Obsahom hodnotenia
dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý

nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú, alebo sa vyučujú. Súd tiež uvedie, ktoré dôkazy
neboli vykonané a z akého dôvodu. V prípade rozporov musí súd odôvodniť, prečo konkrétny dôkaz
považuje za vierohodný a iný nie. Pritom treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov v čl. 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou
nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v

procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a
dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu.
Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.45. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď

na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/2008). Ak sa súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej

strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006). Z
odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie súdu musí byť
logické a zrozumiteľné a má v odôvodnení poskytnúť dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie
vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci.

46. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného
dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil.

47. Predovšetkým odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje znaky arbitrárnosti pri hodnotení
vykonaných dôkazov, pričom v časti uplatnených nárokov tiež absentuje akékoľvek právne posúdenie
veci. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyrovnal so zásadnými argumentmi žalobcu (ohľadom
príčinnej súvislosti a účelnosti vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť, či úkony právnej
služby v predsúdnom konaní) a nevykonal dôkazy spôsobom stanoveným zákonom, keď pri svojom

rozhodovaní vychádzal z dôkazov (odborné vyjadrenie MUDr. H. a záznam OR PZ Šaľa z 5.11.2013),
ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Súd bez ďalšieho uzavrel, že náklady na zdravotnú
starostlivosť u MUDr. Y. by inak boli hradené z verejného zdravotného poistenia, preto neboli účelne
vynaložené. Neuvádza však, z akých dôvodov si žalobca vybral práve uvedeného lekára, aká bola
úroveň zdravotnej starostlivosti, ktorá mu bola dovtedy poskytovaná, aké konkrétne individuálne úkony

zdravotnej starostlivosti boli žalobcovi u MUDr. Y. poskytované a v zmysle akých ustanovení zákona, či
iných všeobecne záväzných právnych predpisov sú všetky tieto úkony hradené z prostriedkov verejného
zdravotného poistenia a už vôbec sa nevenuje otázke, či prispeli k zlepšeniu zdravotného stavu
žalobcu. Nakoľko nárok na cestovné vynaložené v súvislosti s návštevami u MUDr. Y. zamietol súd
z rovnakého dôvodu, je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné aj v tejto časti. Pokiaľ ide o výdavky 2

Eurá za dokumentáciu na CD a 7 Eur ako poplatok za vyplnenie tlačiva, súd rovnako bez ďalšieho
prijal argument žalovanej 2., že tieto dokumenty ňou neboli žiadané. Súd však žiadnym spôsobom
nevyhodnocuje charakter týchto uplatnených nárokov, okolnosti za ktorých boli vynaložené a či boli
vynaložené relevantne v príčinnej súvislosti s následkami na zdraví žalobcu v dôsledku dopravnej
nehody zavinenej žalovanou 1., či vyplnenie tlačiva požadovala od žalobcu MUDr. P., teda z akého

dôvodu, kým a pre koho bolo vystavené tlačivo, či vyhotovená dokumentácia na CD, teda na aký účel
boli tieto doklady vyhotovené a použité, čo znamená vyhodnotiť ich účelnosť.

48. Pokiaľ ide o hodnotenie príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a diagnostikovanou
zlomeninou žalobcu v ľavom lakti, tu sa súd prvej inštancie dopustil hneď viacero pochybení.

Predovšetkým sa opiera o dôkaz - odborné vyjadrenie MUDr. H., ktorý podľa obsahu spisu nebol
v konaní vykonaný postupom podľa § 188 CSP (t. j. na pojednávaní súdu) a § 204 CSP (t. j.
prečítaním, alebo oboznámením obsahu listiny). Rovnako ďalší dôkaz hodnotený súdom, a to zápisnica
OR PZ Šaľa zo dňa 5.11.2013 (č. l. 188 spisu) obsahujúca výpoveď žalobcu, nebol súdom v súlade s
citovanými ustanoveniami vykonaný, keďže nebol ani oboznámený na pojednávaní a nebol protistrane

na oboznámenie zaslaný. Súd tiež selektívne vyberá iba tie dôkazy, ktoré slúžia na podporu jeho záveru
oneexistenciipríčinnejsúvislostimedzidopravnounehodouazlomeninoulakťa,pričomvôbecneuvádza
ostatné v konaní vykonané dôkazy (znalecký posudok č. 121/15 zo dňa 19.7.2015 znalca Prof. MUDr.
Jozefa Lohnerta CSc., z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia na č. l. 22 spisu; odborný
posudokoinvaliditežalobcunač.l.140spisu),ktorénijakýmspôsobomnehodnotíaanineuvádza,prečo

tieto dôkazné prostriedky nie sú relevantné, prípadne prípustné. Súd prvej inštancie tak nezhodnotil
komplexne predloženú zdravotnú dokumentáciu žalobcu, čo znamená, že v rozpore s ust. § 191 ods.
1 nevyhodnotil náležite všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadol starostlivo na všetko, čovyšlo počas konania najavo. Vzhľadom na to, sú závery súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi
dopravnou nehodou a zlomeninou lakťa predčasné a nepreskúmateľné.

49. Rovnako bol dôvodný odvolací argument žalobcu v tom, že pokiaľ ide o zamietnutie nároku žalobcu
na zaplatenie sumy 1.004,14 Eur ako trov právneho zastúpenia pri uplatňovaní nároku žalobcu voči
žalovanej 2., absentuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia akékoľvek právne posúdenie tohto
nároku. Súd necituje ustanovenia žiadnych právnych predpisov, ani pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu
nároku, ani pokiaľ ide hodnotenie jednotlivých uplatnených úkonov právnej služby. V tomto smere

dáva odvolací súd súdu prvej inštancie do pozornosti znenie ust. § 121 ods. 3 OZ, podľa ktorého
sú príslušenstvom pohľadávky aj náklady spojené s jej uplatnením, čo sú spravidla trovy vzniknuté v
súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu a ktoré musia byť účelne vynaložené
na to, aby sa mohli uplatniť v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov daného súdneho
konania. Pretože v rozhodnutí súdu absentuje akékoľvek právne posúdenie tohto nároku, absentuje v
rozhodnutí akýkoľvek vzťah medzi skutkovými závermi súdu a právnym posúdením tohto čiastkového

nároku žalobcu, preto je aj v časti nároku žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia vynaložených
v predsúdnom štádiu, rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

50. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

51. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

52. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

53. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/

a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

54. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez
rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne

a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

55. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

56.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.57. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá

aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

58. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti (výrok II.), ako i v závislom výroku o trovách konania (výrok III.), s použitím ust. §
389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom
súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami, aplikáciou ust.
§ 446 OZ, ktoré je v rozpore s Ústavou SR a neprerušením konania) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil
prijaté skutkové závery a aplikované právne posúdenie veci a ktorého nedostatky v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom
ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho (resp. úplne absentujúceho) právneho posúdenia veci súd
nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy (znaleckým posudkom a pod.), pričom

vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom,
a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

59. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej vrátenej časti bude,

súcpritomviazanývyslovenýmiprávnyminázormiodvolaciehosúdu (§391ods.2CSP),opätovnevec
preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou jednotlivých žalobcom
uplatnených nárokov, za tým účelom vykonať dokazovanie v súlade s ust. § 185 CSP a nasl., jeho
výsledkynadväzneopätovnekomplexnevyhodnotiťvsúladesust.§191CSP,posúdiťpodľapríslušných
hmotnoprávnych ustanovení a následne v právoplatne neskončenej časti znova vo veci rozhodnúť,

pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí
prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 1 CSP). Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa prvoinštančný súd náležite vysporiada
s pomerom úspechu strán v danom sporovom konaní, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že v časti
žalobcom pôvodne uplatnených nárokov bola žaloba vzatá späť vzhľadom na úhradu týchto nárokov

žalovanou 2.

60. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).