Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, April 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/129/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713216122
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8713216122.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov
senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcov: 1. C. D., L.. XX.X.XXXX, J.
Ľ.A. Š. XXXX/XX, J., štátna M. D. O., 2. E. D., L.. XX.X.XXXX, J. Ľ. Š. XXXX/XX, J., M. D. O., právne
zastúpených spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia
93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom

Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl,. takto
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 5C/283/2014-67 zo dňa
28.1.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu vo výške 13 000 eur a žalobcovi v 2. rade sumu
vo výške 13 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a čo
sa týka trov konania uviedol, o trovách rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou súdu doručenou 30.10.2013, doplnenou
dňa 5.3.2014, domáhali toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 30 000 eur a náhradu trov konania. Podľa žalobcov 31.10.2010 došlo pri obci G. G. k dopravnej
nehode, ktorú zapríčinil vodič osobného motorového vozidla značky S. S. R.: J.-XXX-J. povinne zmluvne
poisteného u žalovaného. Pri tejto dopravnej nehode utrpel ich syn G. D. ako spolujazdec v uvedenom
vozidle rozsiahle zranenia, ktorým na mieste podľahol. V čase smrti mal XX rokov. S poukazom na vek
syna a tragické okolnosti smrti bola žalobcom spôsobená silná citová ujma a žiadali preto, aby súd uložil
žalovanému ako poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia vinníka dopravnej nehody zaplatiť im

náhradu nemajetkovej ujmy.
Súd konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, navrhol, aby ju súd zamietol. Podľa žalovaného
nároky žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v konaní nie je možné od neho žiadať,
nakoľko nejde o nárok, ktorý by mal spadať pod zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla vymedzenou ust. § 4 ods. 2 zákona č. 358/2001 Z.z.. Toto zákonné ustanovenie
nezahŕňa nárok na náhradu škody spôsobenej zásahom do práva na ochranu osobnosti, keďže v

Občianskom zákonníku nie je zaradené do rozsahu škody, na ktorú má poškodený nárok na základe
zodpovednosti za škodu. Nárok v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka nemožno zameniť a stotožňovať
s právom na náhradu škody keďže ide o nároky odlišné svojou povahou, charakterom, pojmovým
vymedzením, predpokladmi vzniku a ich funkciou, ktorú majú plniť v občianskoprávnych vzťahoch, ako
aj ich systematickým zaradením v Občianskom zákonníku.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 31.10.2010 okolo 02.00 hod. došlo na hlavnej ceste č.

XX pri obci G. G. k dopravnej nehode motorového vozidla značky S., ktoré riadil vodič I. Š.. Tento
neprispôsobil rýchlosť jazdy vozidla stavu, povahe vozovky a svojim schopnostiam, v dôsledku čohoprešiel do protismeru, kde prednou časťou vozidla narazil do stromu. Príčinou dopravnej nehody
podľa znaleckého posudku bola nesprávna reakcia, resp. nesprávna technika jazdy vodiča vozidla. Pri
dopravnej nehode došlo k usmrteniu vodiča a dvoch spolujazdcov, jedným z ktorých bol syn žalobcov

a ďalší dvaja spolujazdci utrpeli ťažké zranenia. V čase dopravnej nehody bol vlastníkom motorového
vozidla B. D., ktorý vozidlo požičal svojmu synovi C. D., ktorý v dôsledku nehody taktiež zomrel. Vozidlo
však riadil vodič I. Š.. V čase dopravnej nehody bolo motorové vozidlo poistené u žalovaného.
Súd konštatoval, že pred dopravnou nehodou nebohý syn žalobcov žil v rodine spolu s rodičmi a so
svojim bratom, aj starými rodičmi. Išlo o usporiadané a harmonické vzťahy medzi príbuznými, existovalo

medzi nimi silné sociálne, morálne a najmä citové puto v rámci ich súkromného a rodinného života. Syn
G. bol veľkou pomocou v rodine, žalobkyni pomáhal pri starostlivosti o jej chorú mamu, pripravoval sa
na povolanie automechanika, praxoval u otca - žalobcu v 2. rade a po ukončení štúdia mali plány, že
syn G. prevezme firmu po otcovi. Žalobcovia z nečakanej smrti nebohého prežívali a prežívajú pocity
úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, nevedia sa zmieriť so skutočnosťou, že ich syn nežije a zomrel v
takom mladom veku. Majú zdravotné problémy, ich psychický aj fyzický zdravotný stav sa veľmi zhoršil.

Žalobkyňa sa prestala venovať aj interpretácii ľudových piesní a prestala sa zúčastňovať kultúrnych
podujatí zameraných na ich interpretáciu. Žalobca v 2. rade po smrti syna určité obdobie nemohol chodiť
do práce, jeho zdravotný stav sa zhoršil.
Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, súd prvej inštancie mal za primeranú výšku zadosťučinenia
13 000 eur pre každého zo žalobcov. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Pasívnu legitimáciu žalovaného mal súd prvej inštancie za nespornú. Povinnosť žalovaného vyplýva zo
Zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla, § 15 ods. 1 s poukazom na § 4 ods. 2 písm. a) tohto zákona. Škoda podľa súdu
zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). Preto je
potrebné termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. vykladať aj ako nemateriálnu škodu

na zdraví. Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako aj nemateriálnu,
t.j. náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Poukázal na to, že zákon č. 381/2001 Z.z. je
výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, z textu ktorých je zrejmé, že aj keď smernice pojem

škoda nedefinujú, že sa ním rozumie tak osobná ujma, ako aj škoda na majetku. Konštatoval, že
výklad pojmov „náhrada škody na zdraví“ s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je potrebné vykladať
eurokonformne. Zodpovednosť poisťovne za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola už judikovaná Súdnym
dvorom Európskej únie rozsudkami C-22/12 a C-277/12.

Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. - § 1 ods. 1, § 2 písm. f), § 4 ods.
1, 2, 3, 4, § 15 ods. 1, 2, na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 15, § 420
ods. 1, 3, § 427 ods. 1, § 428, § 440, § 822, § 823, na ustanovenia Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke - § 9 ods. 1, § 16 ods. 1, § 137 ods. 1, 2.
K rozhodovaniu o trovách konania poukázal na ust. § 150 ods. 3 O.s.p..

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti vyhovujúcemu výroku;
žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zmenil
tak, že žalobu zamietne. V odvolaní poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a),
b), c), d) a f) O.s.p.. Podľa žalovaného závery súdu prvej inštancie nemajú oporu v platnej právnej

úprave, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia relevantných právnych predpisov. Konajúci súd
nesprávne rozhodol o nároku žalobcov nakoľko nesprávne posúdil rozsah poistného krytia poisťovateľa,
ktorý je daný Zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z tohto zákona vyplýva, že povinné zmluvné poistenie
kryje konkrétne nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,

nie však iné prípadné nároky. Žalovaný nie je povinný z tohto poistenia hradiť prípadný nárok na
náhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,nakoľkotentonárokniejekrytýpovinnýmzmluvnýmpoistením.
Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka a s ním spojeného práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a právom
na náhradu škody v zmysle ust. § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o úplne odlišné právne

kategórie, a to nielen ich charakterom a účelom, ale aj obsahovo a pojmovo. Rozdielna je ich podstata
a účel, ktorému slúžia, a tiež ich gramatický význam. V neposlednom rade tomu nasvedčuje aj ich
systematické zaradenie. Odlišnosť uvedených inštitútov potvrdzuje aj znenie ust. § 16 Občianskeho
zákonníka, ktorým zákon pripúšťa kumuláciu dvoch nárokov, a to nároku na nemajetkovú ujmu a nárokuna náhradu škody, čím zdôrazňuje ich vzájomnú odlišnosť. Odlišnosť obidvoch inštitútov potvrdzuje
aj to, že kým pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu,
akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade náhrady škody je potrebné výšku škody presne uviesť a

preukázať. Náhrada podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka má predovšetkým satisfakčnú funkciu,
kým pri náhrade škody vystupuje do popredia jej reparačná funkcia. Poukázal na to, že rovnaký
právny názor zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 4Cdo/168/2009 z 20.4.2011. Na
závere žalobcu nemení nič ani rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová c/ Petrík,
Holingová, C-22/12 z 24.10.2013, z ktorého súd prvej inštancie nesprávne vyvodil záver o jeho pasívnej

legitimácii. Žalovaný poukázal na to, že smernice Rady, ktoré sú v uvedenom rozhodnutí citované,
nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi. Nepriamy účinok smernice v zmysle konformného
výkladu vnútroštátneho práva má určité obmedzenia, tento výklad nemôže slúžiť ako základ na výklad
contra legem vnútroštátneho práva. Poukázal na niektoré rozhodnutia krajských súdov, ktoré obdobné
nároky,akéuplatniližalobcoviazamietlizdôvodunedostatkupasívnejlegitimáciepoisťovateľa.Žalovaný
poukázal ale aj na nepreskúmateľnosť rozsudku čo do priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pričom nijako nezdôvodnili uplatňovanú
sumu. Súd pri snahe o zdôvodnenie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy opísal skutočnosti, na ktoré
prihliadal, avšak čo sa týka výšky, túto zdôvodnil len poukázaním na to, že uplatňovaná suma sa súdu
javila ako neprimerane vysoká, preto stanovil podľa jeho názoru primeranú náhradu škody vo výške 26
000 eur. Takéto zdôvodnenie výšky priznanej náhrady sa javí ako nedostatočné, nie je z neho zrejmé,

prečo sa konajúcemu súdu suma 30 000 eur zdala neprimerane vysoká, avšak sumu 26 000 eur už určil
ako primeranú. Nie je zrejmé, prečo konajúci súd určil práve sumu 13 000 eur pripadajúcu na každého
rodiča ako primeranú.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že ich nárok voči žalovanému je daný, súd

prvej inštancie vec správne právne posúdil. Podľa žalobcov pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie
žalovaného je dôležité riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda. Podľa žalobcov pri
výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
komunitárnompráve,predmetnýzákonboltotižvýsledkomtranspozíciesmerniceEurópskejúnie.Súdny
dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-22/12 spresnil, že ujma na zdraví, ktorá musí byť podľa

smernice krytá, predstavuje akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo
zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu, preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s
právom únie patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Podľa žalobcov pojem škoda použitý v zákone
381/2001 Z.z. treba vykladať extenzívne, a to tak, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej

ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci
v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke
motorových vozidiel. Účelom poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť
dôsledky škôd, ktoré vznikli v súvislosti s touto prevádzkou. Poukázali aj na úpravu zákonného
úrazového poistenia, t.j. poistenia pri pracovných úrazoch, upravenú zákonom č. 461/2003 Z.z..

4. Žalovaný v písomnosti označenej ako prípis k jeho odvolaniu dodatočne poukázal na aktuálnu
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, osobitne rozsudok sp. zn. 3Cdo/301/2012 z
31.3.2016, ktorý dáva podľa neho vyčerpávajúcim spôsobom odpoveď na dve základné otázky, pričom
na otázku, či poisťovateľ motorového vozidla je pasívne legitimovaným subjektom vo veci náhrady

nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla odpovedal tak, že nie je, a na
otázku, či je nemajetková ujma krytá týmto poistením odpovedal taktiež že nie.

5. Žalobcovia v reakcii na podanie žalovaného uviedli, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3Cdo/301/2012 rieši výlučne problematiku aplikácie priameho účinku smernice, poukázali v

tejtosúvislostinaprávnypostojÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS666/2016kzáverom,
ktoré sú obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/301/2012.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v

akom bol odvolaním napadnutý, vrátane konania mu predchádzajúceho v zmysle zásad vyplývajúcich
z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru o
existenciidôvodov,prektorébolopotrebnérozsudokvodvolanínapadnutomvyhovujúcomvýrokuzrušiť.7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolaním nebol napadnutý zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, nebolo preto oprávnením
ani povinnosťou odvolacieho súdu podrobiť ho prieskumu; v zamietavom výroku nadobudol rozsudok
súdu prvej inštancie právoplatnosť.

8. Vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku posúdil odvolací súd relevantnosť odvolacích dôvodov,
to, či súd prvej inštancie v kontexte s namietaným právnym posúdením na zistený skutkový stav správne
a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. Podstata odvolania žalovaného je založená na argumente o nesprávnosti právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie a v nadväznosti na túto nesprávnosť aj na jeho nepreskúmateľnosti.

10. Nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený
skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej
obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový
stav ju nesprávne aplikoval, to všetko buď v úplnosti alebo čiastočne.

11. Základ tvrdenia žalovaného k nesprávnemu právnemu posúdeniu je konštruovaný na údajnej
absencii vnútroštátnej právnej úpravy, z ktorej by mala vyplývať jeho povinnosť nahradiť žalobcom, ako
pozostalým po obeti z dopravnej nehody, náhradu nemajetkovej ujmy.

12. Predmetná odvolacia námietka, jej podstata, bola žalovaným prezentovaná už vo vyjadrení

k žalobe. Podľa odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie k spochybňovaniu existencie právnej
úpravy, zakladajúcej možnosť uplatniť si voči nemu nárok titulom jeho povinnosti plniť za poisteného
nároky uplatnené oprávnenými osobami relevantnú, vyčerpávajúcu odpoveď, s ktorou sa odvolací súd
stotožňuje, odkazujúc na závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel. K totožným záverom dospel
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 6MCdo/1/2016 z 31.7.2017. Ústavný súd Slovenskej

republiky v uzneseniach I. ÚS 474/2016 - 17 zo 17.8.2016, III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015 aj I.
ÚS 206/2015 z 29.4.2015 taktiež poukázal na účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadniac zodpovednosť za neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou motorového vozidla pri aplikovaní extenzívneho výkladu
pojmu náhrada škody. V uznesení III. ÚS 666/2016-36 z 11.10.2016 Ústavný súd Slovenskej republiky

jednoznačne uviedol, že nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej udržateľnosti pokiaľ súdy
pod zákonnú terminológiu pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení zahrnú
aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti. Ako vyplýva z uvedeného nálezu, Ústavnému súdu bol známy aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/301/2012, na ktorý poukazoval žalovaný.

13. Odvolací súd v tomto smere k odvolacej námietke, v zmysle ktorej súd prvej inštancie nesprávne,
contra legem, realizoval eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, odkazuje na závery vyplývajúce z
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 666/2016 citovaného v predchádzajúcom bode
tohto svojho rozhodnutia a k odvolacím námietkam dopĺňa:

14. Ako uviedol súd prvej inštancie, zákonom č. 381/2001 Z.z. boli do právneho poriadku Slovenskej
republiky (ustanovením § 27a) prevzaté smernice Rady, resp. Európskeho parlamentu a Rady, týkajúce
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Ide okrem iného o
Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972, 84/5/EHS z 30.12.1983, 90/232/EHS zo 14.5.1990, Smernicu

Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16.5.2000 a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2005/14/ES z 11.5.2005, ktorou boli predchádzajúce smernice zmenené a doplnené.15. Je nepochybné, že smernice priamy účinok, ako žalovaný uviedol, nemajú. Takýto záver ale
nevyplýva ani z rozsudku súdu prvej inštancie, keďže smernica sama o sebe nemôže jednotlivcom
ukladať povinnosti, v tomto zmysle sa jej nemožno dovolávať. Vyplýva to napr. z bodu 103 rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2004 C-397/01 až C-403/01. V bode 110 tohto rozsudku je ale tiež
uvedené, že z ustálenej judikatúry, počínajúc rozsudkom z 10.4.1984 Von Colson a Kamann (14/83, Zb.,
s. 1891, bod 26) však vyplýva povinnosť členských štátov dosiahnuť cieľ sledovaný smernicou, a táto
povinnosť platí pre všetky orgány členských štátov, vrátane súdnych orgánov, v rozsahu ich právomocí.
V bode 113 tohto rozsudku Súdny dvor Európskej únie uviedol, že pri použití vnútroštátneho práva,

najmäustanoveníprávnejúpravyšpeciálneprijatejnavykonaniepožiadaviekvyplývajúcichzosmernice,
musí vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v najvyššej možnej miere v zmysle znenia a cieľov
tejto smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok.
Podobne aj v rozsudku z 19.4.2014 C-441/14 Dansk Industri / dedičia po Karsten Eigil Rasmussen v
bode 31 a v rozsudku z 19.1.2010 C-555/07 Seda Kücükdeveci / Swedex GmbH & Co. KG. v bode 48
uviedol, že vnútroštátne súdy, ktoré majú podať výklad vnútroštátneho práva, musia zohľadniť všetky

predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej
možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok
smernicou stanovený.

16.NazákladeSmernice2005/14/ES(tzv.druhásmernica)aSmernice90/232/EHS(tzv.tretiasmernica)

sa stalo povinným krytie škôd vzniknutých z prevádzky motorových vozidiel. Z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-22/12 bodu 46 vyplýva, že medzi škodami, ktoré musia byť kryté sa nachádza najmä
„ujma na zdraví“.
V bode 47 tohto rozsudku (jeho preklade do slovenského jazyka) je okrem iného uvedené, že pod pojem
ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

17. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-63/06 UAB Profisa odkázal na potrebu jednotného výkladu
rozsudkov, malo by sa vylúčiť, aby sa v pochybnostiach text rozsudku v jednom z jeho jazykových znení

posudzoval izolovane (body 13, 14 rozsudku).

18. Odvolací súd poukazuje na to, že slovenský preklad bodu 47 rozsudku C-22/12 sa odlišuje od textu v
inejjazykovejverziiazvádzatýmkvýkladu,žezpovinnéhozmluvnéhopoisteniabybolomožnénahradiť
nemajetkovú ujmu len vtedy, ak náhradu „na základe zodpovednosti poisteného za škodu“ upravuje

vnútroštátne právo.

V anglickej jazykovej verzii táto časť znie: „in so far as such compensation is provided for as part od the
civil liability of the insured party under the national law applicable....“.

Vo francúzskej: „dans la mesure ou cette indemnisation est prévue an titre de la responsibilité civil de l
´assuré par le droit national applicable au litige au principal...“.

V českej: „pokud tuto náhradu škody z titulu občanskoprávní odpovědnosti pojištěného upravují
vnitrostátní předpisy…“.

19. Pri preklade textu Európskej únie nie je najdôležitejším textovým vzťahom vzťah východiskového
textu a jeho prekladu, ale intertextové vzťahy medzi jednotlivými textami v rámci inštitucionálneho
prostredia. Samotná ekvivalencia jednotlivých prekladateľských riešení sa dá často spochybniť. Čo sa
týka právneho prekladu, vo všeobecnosti sa predpokladá, že nie je možné nájsť v cieľovom jazyku

také ekvivalenty, ktoré by plne pokryli význam konceptov východiskového jazyka (Gibová - O preklade
anglických právnych textov, vyd. PU, 2010, str. 49, 51).

20. Vychádzajúc z významovo a pojmovo najbližšieho prekladu, prekladu do českého jazyka, je dôvodné
predpokladať, že Súdny dvor Európskej únie v bode 47 rozsudku C-22/12 mienil zodpovednosťou

všeobecnú civilnoprávnu úpravu ujmy, aj vo forme psychickej traumy.

Právne významným preto nie je to, že v systematike Občianskeho zákonníka nie je náhrada psychickej
traumy, t.j. ujmy nemajetkovej, zaradená v časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu. Podstatné je,že osobnostné právo, jeho ochrana, je integrálnou súčasťou občianskeho práva v objektívnom zmysle,
pričom jeho základnú úpravu, vrátane následkov za jeho porušenie, Občiansky zákonník upravuje.

21. Vychádzajúc z predpokladov rozumného zákonodarcu a požiadavky Súdneho dvora, aby
vnútroštátne súdy pri výklade vnútroštátneho práva vychádzali z nevyvrátiteľnej právnej domnienky pre
taký výklad implementačných predpisov, že účelom a cieľom predpisu, ktorý zákonodarca mal v úmysle
dosiahnuť, bola plná implementácia smernice (Vnitrostátní aplikace práva Evropské únie, C. H. Beck,
Praha, 2011, str. 164) ako aj toho, že z textu smerníc prevzatých do právneho poriadku Slovenskej

republiky je zrejmá snaha o posilnenie ochrany obetí škôd spôsobených prevádzkou motorových
vozidiel, je namieste extenzívny výklad škody ako ujmy na zdraví, a to taký, že je ňou nielen ujma fyzická,
ale aj psychická a poškodenou osobou je aj osoba, v osobnostnej sfére ktorej sa trauma, ako následok
dopravnej nehody, prejaví.

22. Úvaha žalovaného o neexistencii právnej úpravy Slovenskej republiky ako základného predpokladu

pre možnosť uplatniť nárok voči nemu, nakoľko je „len“ poisťovateľom v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.,
ktorá bola prioritným odvolacím argumentom, správnou nie je.

23. Súd prvej inštancie v spore rozhodol podľa procesnej úpravy danej Občianskym súdnym poriadkom.
S účinnosťou od 1.7.2016 došlo k zrušeniu Občianskeho súdneho poriadku a v zmysle prechodných

ustanovení vyplývajúcich z ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP sa právna úprava CSP aplikuje aj na
konania začaté pred 1.7.2016 so zachovaním právnych účinkov procesných úkonov, ktoré nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

24. Súd musí pri rozhodovacej činnosti dbať na dôsledné dodržiavanie Ústavou Slovenskej republiky

garantovaného práva na spravodlivý proces. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti
so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri
odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje procesný predpis (predtým § 157
O.s.p., od 1.7.2016 túto problematiku upravuje § 220 ods. 2 CSP), dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné

právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

25. Žalobcovia svoj nárok vymedzili ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výšku ktorej každý z
nich kvantifikoval čiastkou 15 000 eur. Súd prvej inštancie mal za dôvodný uplatnený nárok každým z
nich vo výške po 13 000 eur. Z dôvodov nie je zistiteľné ako, z akých skutkových zistení a okolností

dospel práve k takýmto, a nie k iným čiastkam. Konštatoval síce, že určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy nemôže byť nepreskúmateľnou ľubovôľou, ale musí vychádzať zo závažnosti ujmy a okolností, za
ktorých k zásahu do práv žalobcov došlo, týmto vlastným konštatovaním sa však neriadil.
Odvolací súd nespochybňuje to, že dôsledkom smrti syna žalobcov je ujma, ktorá je trvalá a
neodstrániteľná, t.j. ide o ujmu závažnú, v tejto časti s názorom súdu prvej inštancie nie je možné

nesúhlasiť, ak má za to, že túto ujmu treba reparovať náhradou v zmysle kompenzácie konkrétnymi
finančnými čiastkami, musí byť identifikovateľné ako k nim dospel.

26. Podľa odvolacieho súdu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, nie sú z neho
zistiteľné predpoklady pre závery k výške náhrad nemajetkovej ujmy, jeho rozhodnutie je preto v rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho procesu. Tým odňal stranám sporu právo konať pred súdom a
zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP.

27. Súd prvej inštancie v priebehu ďalšieho konania vec opätovne prejedná, pričom v procese nového
prejednaniaarozhodovaniaodstránipochybenie,dôsledkomktoréhoboloporušenieprávnaspravodlivý
súdny proces; bude vychádzať zo skutkových zistení, ku ktorým je možné dospieť z tvrdení a dôkazov,
ktorými v závislosti od procesnej aktivity strán sporu disponuje. Jeho rozhodnutie bude zodpovedať
ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí sa vysporiada s tvrdeniami žalovaného uvedenými

v odvolaní, namietajúcimi správnosť a preskúmateľnosť záveru k výške náhrady nemajetkovej ujmy.
V záujme eliminácie akýchkoľvek ďalších pochybení potenciálne vedúcich k vade nového rozhodnutia
vezme zreteľ na to, že v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a právom na
spravodlivé konanie je ak neposúdi podstatné skutkové tvrdenia a argumenty strán, nevyhodnotí dôkazyv ich vzájomnej súvislosti, nedá odpoveď na podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s premetom ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou voči nemu v zmysle účelu odôvodnenia
rozhodnutia ako to výstižne vyjadril Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z 1. júla 2003 Suominen

v/ Fínsko, sť. č. 37801/97, § 37: „účelom odôvodnenia rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli
vypočuté“.
Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež uviedol, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po využití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces (III. ÚS 236/2014-22 z 1 apríla 2014).

28. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o nároku na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
Zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.