Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119011288
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8119011288.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra

Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.10.2019, v trestnej veci
obžalovanýchQ.F.aspol.,prezločinlúpežepodľa§188ods.1,2písm.d/Tr.zákonaspoukazomnaust.
§ 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, o odvolaní okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/37/2019 zo dňa 10.09.2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovaným
X/Márii F., nar. XX.X.XXXX v S., trvale bytom V., prechodne
bytom V. XXX/X, W., toho času od 16.3.2019 v ÚVV
a ÚVTOS Prešov,

X/Deziderovi S., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom I. XXX, okr.
Q., toho času od 16.3.2019 v ÚVV a ÚVTOS
Prešov,

u k l a d á :
1/obžalovanej Q. F.

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. l) Tr. zákona, § 37

písm. m) Tr. zákona § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona per analogiam trest odňatia slobody vo
výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ju pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

2/obžalovanému P. S.

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. l) Tr. zákona, § 39 ods.
2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona per analogiam trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem)
mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaných Q. F. a P. S. vinnými zo zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zákona s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, ktorý mali spáchať tak, že

dňa 16.3.2019 v čase okolo 19.20 hod. v V. na ul. U.. gen. W. XX v blízkosti lekárne I. na chodníku po
predchádzajúcej ústnej dohode spoločne pristúpili k poškodenému X. Q., nar. XX.X.XXXX, ktorého si
vyhliadli z dôvodu, že ide o staršiu osobu, u ktorej je predpoklad, že vzhľadom na vek a postavu nebude
schopná sa účinne brániť, Q. F. poškodeného udrela rukou do krku, následkom čoho poškodený spadol

na zem, kde na zemi prehľadávala spoločne s P. S. vrecká poškodeného v úmysle zmocniť sa jeho
vecí, čo sa im však nepodarilo, nakoľko poškodený volal o pomoc, preto z miesta ušli, čím takto svojim
konaním X. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom V., B. XX spôsobili pomliaždenie hlavy bez otrasu mozgu,
pomliaždenie chrbta a pomliaždenie drieku s dobou liečenia 4-6 dní.

Za to im

I. obž. Q. Gažikovej podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31.07.2019 s použitím § 38 ods. 2, ods.
3 Tr. zákona účinného do 31.7.2019 za prevahy dvoch poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm.
l), písm. n) Tr. zákona účinného do 31.7.2019 k jednej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. m)

Tr. zákona účinného do 31.7.2019 a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákona účinného do
31.7.2019 uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.7.2019 ju pre výkon uloženého trestu zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

II. obžalovanému P. S. podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31.7.2019 s použitím § 38 ods. 2,
ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.7.2019, za prevahy dvoch poľahčujúcich okolností uvedených v § 36
písm. l), písm. n) Tr. zákona účinného do 31.7.2019, pri nezistení priťažujúcich okolností uvedených v
§ 37 Tr. zákona účinného do 31.7.2019 a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákona účinného

do 31.7.2019 uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.7.2019 a § 51 ods. 1 Tr. zákona účinného do
31.7.2019 výkon trestu podmienečne odložil a uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej
dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31.7.2019 určil skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. j) Tr. zákona účinného do 31.7.2019 uložil povinnosť zamestnať sa v skúšobnej
dobe alebo sa uchádzať preukázateľne o zamestnanie.

Protiuvedenémurozsudkuvzákonomstanovenejlehotepodalokresnýprokurátorpísomneodôvodnené
odvolanie. V jeho písomných dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku
včítane podstatných dôvodov ktoré viedli okresný súd k záveru o druhu a výmere trestu uloženého
obžalovaným uviedol, že s rozhodnutím súdu vo vzťahu k výške uloženého trestu pokiaľ ide o
obžalovanú Q. F. sa nestotožňuje a nestotožňuje sa ani s podmienečným trestom odňatia slobody pre

obžalovaného P. Kovásca. Podľa názoru prokurátora súdom uložený trest odňatia slobody obž. Q. F.
pod dolnú hranicu trestnej sadzby je mierny, resp. nedostatočný na jej nápravu a je v rozpore tak s
individuálnou ako aj generálnou prevenciou vo vzťahu k účelu trestu. Obdobný záver možno zaujať aj vo
vzťahu k druhu a výmere trestu uloženému obž. P. Kovácsovi. Domnieva sa, že súd nesprávne priznal
obom obžalovaným poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zákona. Napomáhanie pri objasňovaní

svojej trestnej činnosti vyžaduje, aby páchateľ pomáhal tým orgánom, ktoré sú na to určené, t.j. polícii,
vyšetrovateľovi, prokurátorovi, súdu. Predpokladá to jeho aktívnu účasť, ktorá musí byť zameraná
na trestný čin, ktorý sám spáchal. Napomáhanie zo strany páchateľa bude spočívať predovšetkým v
uvedení všetkých rozhodujúcich skutkových okolností trestného činu, v označení prameňa dôkazov a
pod. Hodnotenie významu tejto poľahčujúcej okolnosti bude závisieť predovšetkým od toho, aké iné

možnosti, okrem pomoci páchateľa, mali orgány činné v trestnom konaní na objasnenie trestného činu.Podotkol, že obžalovaní boli políciou zadržaní bezprostredne po spáchaní trestného činu. Navyše ich zo
spáchaniaskutkuusvedčovalajsvedokP.Z..Obžalovanísakuskutkupriznaliužvprocesnompostavení
zadržaných podozrivých, neskôr aj ako obvinení vo výsluchoch dňa 17.03.2019, t.j. v čase, keď už

boli obvinenými, no nemali ešte obhajcu. Nesúhlasí preto s názorom súdu, že v prípade nepriznania
obžalovaných by bola pozícia obžaloby prinajmenšom komplikovaná, majúc za to, že ide o hypotetickú
úvahu súdu. K uvedenému ešte doplnil, že súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou
a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu - objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového
stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Tr. por. Preto samotné

priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Tr. zák. Pri nepriznaní
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák. by sa obž. Q. F. dostala do pozície rovnováhy
poľahčujúcich (§ 36 písm. I) Tr. zák.) a priťažujúcich (§ 37 písm. m) Tr. zák.) okolností v pomere 1:1 a
obž. P. S. do pozície existencie len jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. I) Tr. zák.). Taktiež úvahy
súdu pri ukladaní trestu aj za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona prokurátor nepovažuje za správne, pričom
použitím tohto ustanovenia súd v podstate odôvodnil tresty uložené obom obžalovaným. Keďže podľa

zákona ( § 39 ods. 1 Tr. zák.) ide o mimoriadne zníženie trestu, pre takýto postup musia byť zistené
také mimoriadne okolnosti a pomery na strane páchateľa, ktoré sú mimoriadne, niečím výnimočné a
nevyskytujú sa v iných obdobným prípadoch. Takéto mimoriadne okolnosti prípadu však podľa jeho
názoru v predmetnej veci absentujú. Za okolnosti prípadu je potrebné považovať všetky skutočnosti,
ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti

nápravy páchateľa. Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia a teda ide o okolnosti,
ktoré charakterizujú páchateľa ako objekt trestu. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje,
aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci
zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. Vo vzťahu k

obž. Q. F. je potrebné z hľadiska možnosti jej nápravy prihliadať na povahu predchádzajúcej trestnej
činnosti, dĺžku času od posledného potrestania, resp. odsúdenia, na celkový spôsob života páchateľa a
na pohnútku. Na strane obžalovanej Q. F. nevidno žiadne mimoriadne okolnosti, skôr naopak je potrebné
poukázať na motív jej konania, spôsob útoku na poškodeného - prestárlu osobu, jej predchádzajúce
odsúdenia, spáchanie trestného činu lúpeže počas výkonu trestu domáceho väzenia, spôsob jej života,

správanie sa vo väzbe, ako aj ďalšie dve prebiehajúce trestné stíhania. Na strane P. S. aj napriek tomu,
že doposiaľ nebol trestne stíhaný ani súdne trestaný aj s poukazom na jeho „ rolu“ vo vzťahu ku skutku,
prihliadnuc na motív jej konania (snaha o získanie bezprácneho majetkového prospechu), vytipovanie
si prestárlej osoby, minulú priestupkovú protiprávnu činnosť, obdobne nevidno žiadne také mimoriadne
okolnosti, ktoré by odôvodňovali uloženie podmienečného trestu odňatia slobody. Podľa jeho názoru

možno v jeho prípade s poukazom na vyššie uvedené síce uvažovať o treste pod dolnú hranicu trestnej
sadzby, avšak nie o treste podmienečnom, ktorý považuje za neprimerane mierny. Za mimoriadne
pomery páchateľa nemožno pokladať jeho dobrú povesť ani okolnosť, že viedol riadny život pracujúceho
človeka a dosiaľ nebol súdne trestaný. Mimoriadnymi pomermi páchateľa taktiež nemožno chápať
skutočnosť, že sa páchateľ k činu priznal, ľutoval ho a pomáhal ho objasniť. Osoby obžalovaných ako

aj okolnosti skutku nemôžu vytvárať predpoklady pre uplatnenie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu
podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu, že v spáchaní činu absentovala akákoľvek
zbytočná, či nezmyselná brutalita, túto úvahu súdu taktiež nepovažuje za správnu poukazujúc na osobu
poškodeného - takmer 90 ročného muža, držiaceho tašku s nákupom v ruke, kde ďalšia „brutalita“
vzhľadom na miesto a čas skutku, početnú prevahu a vek útočníkov atď. nebola „potrebná“ a preto z

tohto uhla pohľadu nemožno to, že páchatelia ďalej nepokračovali v útoku a po volaní poškodeného o
pomoc z miesta ušli, vnímať ako skutočnosť, ktorá by im mala poľahčovať, ale je treba hodnotiť ako
určitú reakciu vo vzťahu ku situácii, ku ktorej došlo bezprostredne po čine v snahe zabrániť OČTK
objasneniu tohto ich odsúdeniahodného činu. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov;
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť jeho nápravy. Ako to vyplýva z vyššie uvedených zákonných ustanovení, trest plní funkciu

ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie
(zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj
voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Osobu páchateľa však podľa môjhonázoru treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani
možnosti jeho nápravy, najmä z hľadiska určenia prognózy jeho budúceho vývoja správania, na základe
objasnenia jeho osobných vlastností a ich spojitosti so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu

sociálnej mikroštruktúry. S poukazom na vyššie uvedené, preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove zrušil
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/37/2019 zo dňa 10.09.2019, čo do výroku o treste a vo
veci sám rozhodol rozsudkom v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku, alebo aby vec vrátil tomuto súdu na
nové konanie a rozhodnutie.

Obaja obžalovaní, prostredníctvom svojho obhajcu vo vyjadrení k podanému odvolaniu okresného
prokurátora uviedli, že súd prvého stupňa podľa ich názoru správne vyhodnotil spôsob spáchania činu,
jeho následok, osoby oboch obžalovaných, ich pomery a možnosť ich nápravy. Vo vzťahu k spôsobu
k spáchaniu skutku prvostupňový súd správne uviedol, že aj keď obžalovaní spáchali zločin lúpeže,
absentovala pri ňom zbytočná, či nezmyselná brutalita, ktorá je typická pre túto trestnú činnosť, akú
obete týchto trestných činov zažívajú. Obžalovaná F. iba jedným úderom zrazila poškodeného na zem.

Následne ho obaja obžalovaní prehľadali, pričom ho žiadnym spôsobom nenapádali, neutierali a hneď
ako poškodený volal o pomoc, upustili od svojho konania a ušli z miesta činu. Poškodený utrpel
minimálne zranenia a v trestnom konaní si žiadnu škodu neuplatnil. K výhrade prokurátora k súdom
priznanej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zákona je potrebné uviesť, že v prípade, ak
by sa obžalovaní sami dobrovoľne nepriznali a teda neopísali priebeh skutku, podľa ich názoru aj

orgány činné v trestnom konaní na základe preukázaných dôkazov len veľmi ťažko by preukázali ich
vinu. Obžalovaní teda nijako nebránili orgánom činným v trestnom konaní objasňovať trestný čin, práve
naopak, od začiatku s nimi spolupracovali na jeho objasnení. K osobe obžalovaného S. je potrebné
uviesť, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, napriek množstvu spáchaných priestupkov.
Drvivá väčšina priestupkov bola uložená za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky,

znečisťovania životného prostredia a iba 3 boli proti majetku. Jeho konanie, spáchanie trestného činu
bol len exces, teda vybočenie z riadneho života. Podľa § 34 ods. 5 písm. a/ Tr. zákona súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadne u spolupáchateľa na to, akou mierou konanie každého z nich
prispelo k spáchaniu trestného činu. S obžalovaným sa preto stotožňujú s rozhodnutím súdu a v tomto
prípade majú tiež za to, že sa nejednalo o klasickú lúpež a preto majú za to, že použitie trestnej sadzby

ustanovenejTr.zákonombolopreobochobžalovanýchneprimeraneprísne.Nesúhlasiapretosnázorom
prokurátora, týkajúceho sa použitia § 39 Tr. zákona, inštitútu mimoriadneho zníženia trestu a naopak
sú presvedčení, že boli splnené podmienky pre jeho uplatnenie. Súd prvého stupňa náležite vyhodnotil
okolnosti prípadu a uložil obom obžalovaným spravodlivé tresty tak, aby účel trestu a zabezpečenie
ochrany spoločnosti boli naplnené. Navyše obžalovanému S. uložil povinnosť zamestnať sa. Vzhľadom

na vyššie uvedené skutočnosti, preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako
vecne správny.

Na základe včas podaného odvolania oprávnenými osobami postupoval krajský súd v intenciách ust.
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Vzhľadom na to, že krajský súd v prejednávanej veci nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku (obaja obžalovaní urobili vyhlásenie o vine podľa
§ 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku a boli podľa odseku 5 uvedeného ustanovenia poučení o tom, že
takéto vyhlásenie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku), preskúmal len napadnutý výrok rozsudku, teda výrok

o treste a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu.
Po vyhodnotení správania sa oboch obžalovaných vo výkone väzby a priestupkov v minulosti následne

okresný súd ako to plynie z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, prihliadal na jednotlivé hľadiská
ukladania trestu, vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho
pomery ako aj možnosti jeho nápravy, ako aj na účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona,ktorýmizabezpečenieochranyspoločnostipredpáchateľomtým,žemuzabránivpáchaníďalšejtrestnej
činnosti, vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne odradenie
iných od páchania trestných činov s tým, že trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

V prvom rade je potrebné uviesť, že záver okresného súdu o neprimeranej prísnosti trestu pre oboch
obžalovaných, pokiaľ by ho ukladal hoci aj na samej dolnej hranici trestnej sadzby (to je vo výmere
7 rokov) a preto boli v danom prípade splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu, bol vecne

správny, avšak podľa krajského súdu z iných dôvodov, o aké tento záver oprel okresný súd.

Je nutné okresnému súdu prisvedčiť, že u oboch obžalovaných boli splnené podmienky pre priznanie
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona, pretože obaja obžalovaní sa naozaj ku skutku
priznali, jeho spáchanie oľutovali.

Správne tiež ustálil súd prvého stupňa v prípade obžalovanej Q. F., prihliadajúc na jej predchádzajúce
odsúdenia Okresným súdom Prešov (sp. zn. 0T/120/2016, sp. zn. 4T/120/2017 v spojení s Krajským
súdom v Prešove sp. zn. 7To/14/2018, sp. zn. 33T/3/2018), že jej priťažovalo, že bola už za trestný čin
odsúdená, čo je priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zákona.

Krajský súd si tiež osvojil záver okresného súdu, že priestupková minulosť vzhľadom na rozsah a
rôznorodosť tohto priestupkového postihu obžalovaného P. S. neumožňovala v jeho prípade priznanie
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a teda, že viedol doposiaľ riadny život, aj napriek
tomu, že ku dňu odsúdenia v posudzovanej veci nebol súdne trestaný. Na druhej strane správne
vyhodnotil okresný súd v prípade obžalovaného P. S., že u neho nezistil priťažujúcu okolnosť podľa §

37 Tr. zákona.

Krajský súd sa však nemohol stotožniť s názorom okresného súdu, že v danom prípade boli splnené
podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zákona a to u oboch
obžalovaných súčasne, keďže podľa jeho názoru mali napomáhať pri objasňovaní trestnej činnosti

príslušným orgánom.

V prvom rade okresný súd bez bližšieho odôvodnenia konštatoval tento záver, len s odkazom na
ustálenú judikatúru krajských súdov Slovenskej republiky, preto sa krajský súd môže len domnievať, že
tento záver okresného súdu je možné spájať s - rozvíjaním úvah o ukladaní trestu, ako to plynie z

odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde okresný súd považoval za potrebné zvýrazniť práve priznanie
oboch obžalovaných k spáchaniu trestného činu a to aj v súvislosti s dôkaznou situáciou, ktorá by
podľa názoru súdu bola z pohľadu obžaloby prinajmenšom komplikovaná, prihliadajúc na vyjadrenie
poškodeného a absenciu iných dôkazov, ktoré by nasvedčovali tomu, že skutok spáchali práve obaja
obžalovaní.

Toto tvrdenie okresného súdu však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže ako je zrejmé a
správne na to poukázal v odvolacích námietkach aj okresný prokurátor, skutočne obaja obžalovaní boli
ešte v ten deň bezprostredne po spáchaní skutku stotožnení ako páchatelia tejto trestnej činnosti a to na
podklade výpovedí dvoch očitých svedkov, ich protiprávneho konania a to svedka Y. Q. a predovšetkým

svedka P. Z.. Posledne menovaný svedok (P. Z.) aj vo svojej výpovedi dňa 30.04.2019 potom podrobne
popísal spôsob, ako bol poškodený napadnutý a súčasne ako sa ho snažili obaja po tomto fyzickom
útoku prešacovať, dokonca aj napriek tomu, že volal o pomoc.

Na podklade týchto skutočností potom skutočne v danom prípade nie je možné hovoriť o tak zásadnej

dôkaznej núdzi, aby bez priznania sa oboch obžalovaných a ich výpovedí nebolo možné ustáliť skutkový
stav a to v takom rozsahu, ako to bolo v danom prípade aj pre jeho riadne právne posúdenie.

Krajský súd preto nedospel k záveru, že by obžalovaní napomáhali pri objasňovaní trestnej činnosti
príslušnýmorgánomatedanevzhliadolvichkonanípoľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.n/Tr.zákona.

Na tomto mieste len pripomína, že o takúto poľahčujúcu okolnosť by totižto mohlo ísť v prípadoch, pokiaľ
by sa obžalovaný nejakým aktívnym, iniciatívnym, vlastným konaním pričinil. Zaistenie stôp, získanie
dôkazov, odhalenie trestnej činnosti, či páchateľov trestného činu, ktorých by orgány činné v trestnom
konaní bez jeho pričinenia neodhalili, nenašli, nezistili, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Obajaobžalovaní sa síce k spáchaniu trestného činu priznali, jeho spáchanie oľutovali, avšak tieto okolnosti už
boli zohľadnené pri poľahčujúcej okolnosti, vyplývajúcej z ust. § 36 písm. l/ Tr. zákona, je potrebné ešte
podotknúť, resp. zdôrazniť, že obaja obžalovaní z miesta trestného činu ušli a stotožnení ako páchateľa

tejto trestnej činnosti boli až následne na základe výpovedí už menovaných svedkov maloletých Rómov.

V súvislosti s uvedeným je preto na tomto mieste potrebné len pripomenúť, že samotné priznanie
obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Tr. zákona (pozri primerané
stanovisko Najvyššieho súdu SR, S44/2017-Tpj 55/2016).

U obžalovanej Q. F. teda bola zistená rovnováha poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a v prípade
obžalovaného prevaha poľahčujúcich okolností.

Za danej situácie potom bolo potrebné v prípade obžalovanej Q. F. ukladať trest pri zákonom stanovenej
trestnej sadzbe podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona a teda v rozsahu sedem až dvanásť rokov. Naopak

v prípade obžalovaného P. S., keďže existovala prevaha poľahčujúcich okolností, bolo na mieste
postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona znížiť hornú hranicu trestnej sadzby už spomínanej v rozsahu
až 12 rokov o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou (podľa § 38 ods. 8 Tr. zákona), čo
v danom prípade predstavovalo po úprave 10 rokov a 4 mesiace pri zachovaní u oboch obžalovaných
dolnej hranice trestnej sadzby 7 rokov.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného, krajský súd sa nemohol stotožniť so záverom okresného súdu, že
práve priznanie sa obžalovaných a ich presné opísanie skutku tak, ako sa ho dopustili a oľutovanie
tohto konania skutočne nemohli, tak ako na to správne poukázal aj okresný prokurátor v odvolacích
námietkach, vytvoriť dôkazný stav pre aplikovanie ust. Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu tak, ako

to aplikoval okresný súd v posudzovanom prípade postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.

V prvom rade krajský súd má za to, že pri následnom hodnotení spôsobu spáchania trestného činu a
jeho spôsobeného následku, okolností, za akých bol čin spáchaný, nie je možné súhlasiť s okresným
súdom, pokiaľ ten mal za to, že obom obžalovaným bolo v ich prospech a poľahčovala im tá skutočnosť,

žesatohtočinunedopustilizbytočnouanezmyselnoubrutalitou,ktorásamávtakýchtoprípadochbežne
stávať a teda, že vo väčšej intenzite, teda fyzicky nenapadli poškodeného.

Nie je predsa možné hodnotiť v prospech páchateľov, že poškodeného nenapadli väčšou intenzitou -
išlo predsa o osobu zjavne staršieho veku, ktorú si úmyselne vytypovali práve preto, že pri nej mohli

dôvodne očakávať menšiu schopnosť brániť sa, čo sa napokon aj v danom prípade potvrdilo, keď sa
im (obžalovanej Q. F.) podarilo už pri prvom útoku zvaliť (zhodiť) na zem poškodeného a bez väčších
problémov - aby bol schopný - klásť väčší odpor, mu prehľadať vrecká. Inak povedané, z pohľadu úvah
okresného súdu, ak by sa bol poškodený aktívnejšie bránil útoku obžalovaných, potencionálne by tomu
mohla zodpovedať aj zvýšená intenzita útoku z ich strany voči poškodenému.

Na rozdiel už od prezentovaných úvah okresného súdu, ako už v úvode krajský súd konštatoval, mal
za to, že v danom prípade sú splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu v prejednávanej veci,
no z iných dôvodov.

Obaja obžalovaní totiž urobili vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku, čím sa podobne
ako v konaní o dohode o vine a treste, vzdali práva na verejný proces a tým dokazovania jeho viny
na hlavnom pojednávaní, čo potom umožňuje analogické použitie ust. § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr.
zákona o mimoriadnom znížení trestu (S44/2017). A aj keď použitie § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr.
zákona v prípade vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku nie je obligatórne, krajský

súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci s ohľadom na okolnosti prejednávaného prípadu a pomery
páchateľov by trest v rámci zákonne upravenej trestnej sadzby v prípade obžalovanej Q. F. v rozmedzí
od 7 do 12 rokov a v prípade obžalovaného P. S. od 7 do 10 rokov a 4 mesiace bol neprimerane prísny,
pričom aj trest kratšieho trvania postačí na zabezpečenie ochrany spoločnosti.

V danom prípade mal krajský súd za to, že u obž. Q. F. aj vzhľadom na jej predchádzajúcu trestnoprávnu
minulosť, bolo na mieste pre naplnenie ako individuálnej tak aj generálnej prevencie a dosiahnutia účelu
trestu, ukladať trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a to aj z pohľadu, v akom rozsahu sa podieľala
na páchaní tejto trestnej činnosti, keďže ona bola tou, ktorá poškodeného napadla.Súčasne krajský mal za to, že aj v prípade obž. P. S. je na mieste ukladať ako druh trestu, trest odňatia
slobody spojený s jeho výkonom na rozdiel od súdu prvého stupňa, keďže sám obžalovaný priznáva aj

vo svojej výpovedi, že on bol pôvodcom tejto myšlienky, pohnútky, aby si obaja získali ďalšie finančné
prostriedky, jednak po požívanie alkoholických nápojov, ale aj pre jeho možnosť jeho návratu späť
autobusom do miesta vtedajšieho bydliska, aby si vytypovali teda osobu staršieho veku, v prípade ktorej
môžu predpokladať menší odpor v rámci ich útoku. Z toho dôvodu krajský súd mal za to, že taktiež v
danom prípade z pohľadu naplnenia individuálnej ako aj generálnej prevencie a dosiahnutia účelu trestu

podľa hľadísk upravených v ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona spĺňa tieto predpoklady trest vo výmere 4 rokov
a 8 mesiacov.

Vzhľadom na to, že obaja obžalovaní pred spáchaním tohto skutku doposiaľ neboli vo výkone trestu
odňatia slobody, krajský súd v súlade s ust. § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona oboch obžalovaných zaradil
na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd vyhovel čiastočne odvolaniu okresného prokurátora a na podklade
už vykonaného dokazovania okresným súdom zrušil výrok o treste a sám rozsudkom rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.