Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 9, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118210442
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118210442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobkyne: Y. F., X.. XX.XX.XXXX,
L.L.XXXX/XX,XXXXXJ.,právnezastúpenejJUDr.IgoromŠafrankom,advokátom,IČO:31954448,so
sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: mBank SPÓLKA AKCYJNA, číslo
zápisu KRS: 0000025237, so sídlom Senatorska 18, 00-950 Warszawa, Poľská republika, podnikajúca
na území Slovenskej republiky prostredníctvom mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, IČO: 36 819
638, so sídlom Pribinova 10, 811 09 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.655,86
eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 8Csp/172/2018-34 zo dňa 28.

júna 2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a III.

Priznáva žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 200,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. 2.1 V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 13.09.2018
domáhala voči žalovanému primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.655,86 eur. Žalobkyňa
žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19C/219/2016, v
ktorom si žalovaný uplatňoval voči žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 1.655,86 eur, bola žalobkyňa
ako žalovaná v pozícii spotrebiteľky úspešná, čo preukazuje aj rozsudkom z 26.02.2018, právoplatným
19.04.2018. V bode 19. odôvodnenia tohto rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „Z tohto a ustálenej

praxe súdov vyplýva, že ak sa má aplikovať režim ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku, na túto
zmluvu nemožno inak než dôsledne aplikovať ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka a odstúpením
od zmluvy došlo k jej zrušeniu ex tunc, teda od začiatku a nie ex nunc teda momentom odstúpenia
v zmysle úpravy § 506 Obchodného zákonníka. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a
povinnosti z porušenia práva - bezdôvodné obohatenie a tak práva uplatňované žalobou nemajú právne
opodstatnenie. Pokiaľ to bol žalobca, ktorý naformuloval zmluvné ustanovenia tejto zmluvy a zvolil si pre
prípad porušenia záväzku spotrebiteľa odstúpenie od zmluvy, aj keď existujú iné inštitúty súkromného

práva, ktoré mohol využiť v prípade porušenia záväzku spotrebiteľom z úverovej zmluvy, pri aplikácii
ktorých nedochádza k zrušeniu zmluvy od počiatku, a neuvažoval o možnom rozpore s ustanoveniami
chrániacimi postavenie spotrebiteľa, musí znášať následky tohto výberu právneho inštitútu. Keďže je
nesporné, že žalovaná vyplatila väčšiu sumu, než akú prijala, niet nároku na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia, ktorý jediný nárok v danom prípade obstojí, a preto súd žalobu zamietol.“ Ako spotrebiteľka
si uplatnila satisfakciu za porušenie svojich spotrebiteľských práv, keďže svoje práva musela brániť v
pôvodnom konaní a zároveň pripomenula, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a

odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy a aj funkciu relutárnu.
2.2 Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť, nakoľko žalobkyňa nespĺňa ani jednu
podmienku nevyhnutnú na uplatnenie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Zastával názor, že na uplatnenie

satisfakcie za porušenie spotrebiteľských práv je nevyhnutné naplniť všetky zákonné predpoklady najmä
však samotnú skutočnosť, že spotrebiteľ uplatní svoje právo na súde a bude úspešný. Žalobkyňa si v
danom prípade svoje právo na súde neuplatnila, nakoľko bola v predmetnom konaní v pozícii žalovanej.
Ďalšou podmienkou na uplatnenie finančného zadosťučinenie je porušenie povinnosti vyplývajúcich zo
zákona o ochrane spotrebiteľa alebo osobitných predpisov, pričom z uvedeného rozsudku je zrejmé,
že súd nekonštatoval porušenie povinností žalovanej vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa a

ani z iných osobitných predpisov. Žalovaný v predmetnom konaní síce úspešný nebol, avšak mal za to,
že by bolo proti základným právnym princípom, aby bol žalovaný akýmkoľvek spôsobom perzekvovaný
za uplatnenie svojho ústavného práva na súdnu ochranu, pričom ešte podotkol, že žalobcovi boli
riadne uhradené trovy právneho zastúpenia. Navyše sumu 1.655,86 eur považoval za svojvoľne určenú
žalobkyňou, nakoľko žalobkyňa nijakým spôsobom neuviedla, akým spôsobom sa k tejto sume ako

finančnému zadosťučineniu dopracovala, ale len poukázala na to, že túto sumu požadoval žalovaný v
predmetnom súdnom konaní, čo sa však podľa jeho názoru nedá považovať za relevantné kritérium pre
určenie výšky finančného zadosťučinenia.
2.3 Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, listinnými dôkazmi, a to rozsudkom Okresného
súdu Prešov, č. k. 19C/219/2016-123, doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, ako aj ďalším spisovým

materiálom.
2.4 Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie dospel k záveru, že suma
vo výške 200,- eur splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia (keďže morálnym
zadosťučinením bol aj rozsudok, sp. zn. 19C/219/2016 a je ním aj odôvodnenie tohto rozsudku) a
teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný charakter voči

žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň bude odmenou pre žalobkyňu,
že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila, ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej
a právnej situácii, akú si mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustila do sporu s ním.
2.5 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania

v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadnej výške (porovnaj
I. ÚS 56/2017). Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci.
Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného
plnenia, nie čo do základu uplatňovaného nároku. Aj v súčasnosti sa podľa § 255 ods. 2 v spojení s čl.
3 a čl. 4 ods. 2 citovaného zákona základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom

priznaného plnenia. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods.1, § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v

znení neskorších predpisov.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 200,- eur a
výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že
sa nestotožňuje s výkladom súdu prvej inštancie, podľa ktorého už procesná obrana v predchádzajúcom

konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 19C/219/2016 nesie znaky úspešného uplatnenia
práva. Podľa jeho názoru sa pod pojem úspešné uplatnenie práva nemôže subsumovať pasívna
procesná obrana žalobcu, ale v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je to potrebné vykladať
ako celok, a to tak, že spotrebiteľ má možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súde a po aktívnom
uplatnení (ak je úspešný) sa môže domáhať priznania finančného zadosťučinenia. Je zrejmé, že

zákonodarca v tomto ustanovení predpokladá aktivitu spotrebiteľa pri uplatnení svojho hmotnoprávneho
nároku, čo vyplýva aj z použitia pojmov ako „domáhať sa svojho práva“ alebo „uplatnenie práva“. Ďalej
toto ustanovenie možno vykladať aj za pomoci iných právnych inštitútov, akým je napríklad premlčanie.
V zmysle zákonných ustanovení a aj ustálenou súdnou praxou je potvrdené, že na priznanie premlčaniaje potrebné vykonať špecificky procesný úkon, a to vzniesť námietku premlčania. V napadnutom
rozsudku absentuje označenie úkonu, ktorým mal žalobca uplatniť svoje právo, navyše nie je uvedené
ani aké právo si mal vlastne uplatniť. Navyše okresný súd v bode 19. poslednej vete odôvodnenia

predchádzajúceho rozsudku sám označil ako dôvod zamietnutia žaloby žalovaného neexistenciu nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie uplatnenie nejakého práva žalobcom. Žalovaný má tiež
za to, že ani v tomto prípade žalobca nepreukázal porušenie konkrétneho práva alebo povinnosti.
Popritom žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie v celom napadnutom rozsudku neoznačil, aké konkrétne
právo alebo povinnosť boli zo strany žalovaného porušené, navyše sám definoval podmienku na

uplatnenie finančného zadosťučinenia tak, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní porušenie práv a
povinnostínasúde.Prezentovalnázor,ženasplneniezákonnéhopredpokladujenevyhnutnéuviesť,aké
konkrétne právo alebo povinnosť v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa alebo osobitných predpisov
bolo porušené, a to, že bol žalobca v pôvodnom konaní v procesnom postavení žalobcu. Poukázal
na skutočnosť, že v napadnutom rozsudku absentovalo náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré spočívalo v absencii označenia uplatneného práva žalobcu v pôvodnom konaní ako aj úplná

absencia označenia porušeného práva alebo povinnosti vyplývajúca zo zákona o ochrane spotrebiteľa
alebo osobitného predpisu, ktoré mal porušiť žalovaný, preto podľa jeho názoru takéto nedostatočné
odôvodnenie zakladá arbitrárnosť uvedeného rozhodnutia. Na základe vyššie uvedených skutočností
navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu a žalobu v plnom rozsahu zamietol.

5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného v súdom určenej lehote nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie

podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané
prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého

rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po
prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutom rozsahu potvrdiť.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikov/al príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach

nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným,
jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,
z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobomobjasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

10. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na primerané
finančné zadosťučinenie na základe právoplatného rozsudku, č. k. 19C/219/2016-123, ktorým súd
žalobu žalobcu o zaplatenie 1.655,86 eur (v danej veci žalovaného) zamietol.

11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na
súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane

spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti
privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje
jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak
táto ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba
možnosť vzniku ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť

požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

12. Čo sa týka výšky súdom prvej inštancie priznaného finančného zadosťučinenia, ustanovenie § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovuje žiadne kritéria pre vymedzenie výšky, resp. spôsobu
výpočtu finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu bez stanovenia kritérií pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia je v danom prípade potrebná komparácia s odškodňovaním iných nemajetkových újm v
zmysle vnútroštátnych právnych predpisov (nevylučujúc európske), pri ktorých dochádza k ujme fyzickej
osoby ďaleko závažnejším a už nezvrátiteľným spôsobom.

14. V danej veci považuje odvolací súd sumu 200,- eur za primeranú rozsahu a povahe porušenia práv
žalobkyne, keďže porušenie práv spotrebiteľa spočívalo v uplatnení nároku žalovaného na zaplatenie
1.655,86 eur, pričom žalovaná mu už predtým vyplatila väčšiu sumu, než akú prijala.

15. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná suma
zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov. Žalobkyňa bola nútená v dôsledku konania žalovaného domáhať
sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré určitým spôsobom zasahuje do
bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé mu privodiť ujmu v súkromnom živote vo forme strachu,

nepríjemných pocitov a iné. S poukazom na uvedené okolnosti nemožno pochybovať, že výška
súdom prvej inštancie priznaného primeraného finančného zadosťučinenia je adekvátna skutočnostiam
prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie
žalobcovi - spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov.

16. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd
uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.
11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08. 06. 2006, I. ÚS 188/06).

17. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
200,- eur zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.18. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

19.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách
bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalobkyňa úspešná v celom rozsahu, preto jej súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v

odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).