Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/66/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118201446
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3118201446.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu A. Y. Z., s. r. o., so sídlom A.
XX, N., L.: XX XXX XXX, zastúpený V. kancelária M.. V. Y., s. r. o., so sídlom G. XX, N., L.: XX XXX XXX,
proti žalovanému S. A.u, narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, H., o zaplatenie XXX,XX
I. s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku P. súdu H. č. k. 20Csp/14/2018-47 zo dňa 22.
januára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350,82
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 350,82 eur od 16.09.2015 do zaplatenia
(výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a určil, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 40,88 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy
498,06 eur so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a úrokom z omeškania 0,55 % ročne zo
sumy 498,06 eur od 16.09.2015 do zaplatenia tak, že tento úrok z omeškania a táto zmluvná pokuta
spolu neprevýšia sumu 450 eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z
omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 450 eur, už len 5,05 % ročný úrok z omeškania zo
sumy 498,06 eur do zaplatenia. Domáhal sa aj zaplatenia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
(zaslanie pokusu o zmier právnym zástupcom žalobcu a s tým spojená odmena za právnu službu - jeden

úkon právnej pomoci) vo výške 45,47 eur, z čoho tarifná odmena činí 41,83 eur a režijný paušál činí
10,61 eur.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená zmluva o úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Na základe
tejto zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver v sume 450 eur, ktorý sa
žalovaný zaviazal vrátiť veriteľovi spolu s úrokmi, a to zaplatením 42 mesačných splátok po 14,22

eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú zmluvné dojednania zmluvy o úvere. Ide zároveň o
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný obsah zmluvy a formulárových obchodných podmienok pred jej
podpisom podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahujeúdaj o dobe trvania zmluvy a o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona č. 129/2010
Z. z. Konštatoval, že v zmysle cit. zákonného ustanovenia je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru, t. j. kedy je splatná posledná splátka

úveru, ktorá náležitosť musí byť súčasťou zmluvy v čase jej podpisu zmluvnými stranami. Nie je preto
postačujúce,abytentoúdajuviedolžalobcapopodpisezmluvyoúveredonímvyhotovenéhooznámenia
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. V zmluve absentujú údaje o termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, ktoré náležitosti musia byť v zmluve obsiahnuté podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
k/ Zákona č. 129/2010 Z. z. V zmluve je uvedená celková výška mesačnej splátky a počet splátok, čo

je nedostatočný údaj, pretože chýba uvedenie termínov jednotlivých splátok úveru, teda konkrétneho
dňa v mesiaci, ku ktorému sú splatné jednotlivé mesačné splátky. Tieto náležitosti musia byť uvedené
priamo v zmluve o úvere, na ktorej pripájajú svoj podpis obe zmluvné strany a ktorá je výsledkom
ich súhlasného prejavu vôle, a preto je nepostačujúce, ak tieto náležitosti uvedie žalobca do ním
vyhotoveného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, s ktorým dlžník neprejavil súhlas a vôľu
byť viazaný tam uvedenými ustanoveniami určenými dodávateľom. Keďže zmluva uzatvorená medzi

sporovýmistranamineobsahujeuvedenépodstatnénáležitosti,úversapodľa§11ods.1písm.b/zákona
č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi voči žalovanému nevznikol nárok
na žiaden úrok a žiadne poplatky, ktoré boli v zmluve dojednané. Žalobca má nárok na vrátenie istiny
pôžičky.

4. Podľa tvrdenia žalobcu boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 450 eur a žalovaný
uhradil z tejto sumy úveru splátky v sume 99,18 eur, ktoré súd prvej inštancie započítal na istinu.
Žalovaný tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe o rozsahu čerpaného úveru a rozsahu splatenia úveru
nijako nerozporoval, a preto ich súd prvej inštancie považoval za nesporné. Dlh žalovaného titulom
zmluvy o úvere predstavuje sumu 350,82 eur.

5. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu na zmluvnú pokutu vo výške 0,04
% denne, ktorý uplatnil podľa čl. 8.1 zmluvy o úvere. Toto zmluvné ustanovenie súd vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z rozhodovacej činnosti
súdu je známe, že žalobca rovnaký text dojednania o zmluvnej pokute používa i v prípade zmlúv o

úveroch uzatváraných s inými spotrebiteľmi. Žalobca ako dodávateľ, na ktorom spočívalo dôkazné
bremeno v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka nepreukázal, že žalovaný ako spotrebiteľ mal
možnosť ovplyvniť obsah tohto zmluvného ustanovenia, táto zmluvná podmienka nebola dojednaná
individuálne. Z textu zmluvného ustanovenia bodu 8.1. vyplýva, že zmluvnú pokutu si môže veriteľ
uplatniť vo výške 0,04 % denne už v prípade samotného omeškania a súčasne v prípade omeškania

o viac ako tri mesiace, čo sa javí ako duplicita, zvlášť za stavu, keď si mohol žalobca uplatňovať
aj úrok z omeškania. Zo znenia textu tak vyplýva, že dlžník je túto sankciu povinný platiť dvakrát,
raz keď je v omeškaní s mesačnou splátkou a druhý raz keď nastane omeškanie úhradou mesačnej
splátky o viac ako tri mesiace. Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými
právnymi inštitútmi, je súd ex offo povinný v takej zmluve, ktorej obsah jedna strana nemá možnosť

ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti. Podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka je zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute absolútne neplatné. Pretože zmluvná
podmienka, na základe ktorej si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu, už bola právoplatne vyhlásená ako
neprijateľná zmluvná podmienka (napr. rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 12Csp/46/2016
zo dňa 10.05.2017 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/468/2017 zo

dňa 10.04.2018), súd prvej inštancie ju osobitným výrokom nevyhlasoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Podľa § 53a ods. l Občianskeho zákonníka je žalobca povinný nielen zdržať sa používania
takejto zmluvnej podmienky v zmluvách uzatváraných so všetkými spotrebiteľmi, ale je povinný aj zdržať
sa uplatňovať so právo titulom totožnej zmluvnej podmienky cestou súdu.

6. Žalobe súd prvej inštancie nevyhovel ani v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 45,47 eur, ktoré majú predstavovať úhradu odmeny advokáta za vykonanie úkonu -
spísanie pokusu o zmier pred podaním žaloby. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky predstavujú
príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V danom prípade
žalobca neuniesol bremeno tvrdenia v tom smere, že neuviedol, kedy pokus o zmier vyhotovil, kedy

a akým spôsobom ho žalovanému zaslal, resp. doručil a neuniesol ani dôkazné bremeno, pretože
nepredložil súdu listinné dôkazy, ktoré by preukázali, že žalovanému naozaj pokus o zmier pred začatím
súdneho konania zaslal a že žalobca svojmu právnemu zástupcovi s tým spojené náklady uhradil. Preneunesenie procesných bremien v zmysle § 150 ods. 1 CSP súd žalobu v tejto časti nepovažoval za
dôvodnú.

7. Žalobca úver zosplatnil ku dňu 16.09.2015, a to v dôsledku neuhradenia splátky úveru v lehote
presahujúcej tri mesiace, pričom žalovaného predtým listom zo dňa 26.08.2015 vyzval na úhradu
omeškaných splátok úveru a upozornil ho na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, ak omeškané
splátky neuhradí do 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému zasielaná na jeho adresu
trvalého pobytu uvedenú v zmluve o úvere, a bola žalobcovi vrátená neprevzatá dňa 31.08.2015, kedy je

ju možné najneskôr považovať za doručenú podľa ustanovenia 12.2. zmluvných dojednaní. Dodatočne
stanovená 15 dňová lehota uplynula na plnenie dňa 15.09.2015. Od nasledujúceho dňa 16.09.2015 sa
dostal žalovaný do omeškania s úhradou zostatku úveru. Žalobca uplatnil proti žalovanému oprávnene
zákonnú sankciu úrok z omeškania odo dňa 16.09.2015. Žalobca má právo požadovať od žalovaného
úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z. K prvému dňu omeškania žalovaného (16.09.2015) platila základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky 0,05 %, a po pripočítaní 5 percentuálnych bodov výška úroku z omeškania
predstavuje 5,05 % ročne. Preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 350,82 eur od 16.09.2015 do zaplatenia.

8. Žalobe bolo vyhovené v časti o zaplatenie sumy 350,82 eur, čo predstavuje 70,44 % zo žalobou

uplatnenej sumy a úspech žalobcu a žaloba bola zamietnutá vo zvyšnej časti, ktorá predstavuje
úspech žalovaného v rozsahu 29,56 %. Vzhľadom na zásadu úspechu má prevažne úspešný žalobca
podľa § 255 ods. 2 CSP právo na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 40,88 % (70,44 % -
29,56 %). Preto súd výrokom III. v tomto rozsahu priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov
konania. O výške náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením

po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na § 497
Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53a ods. 1, § 544
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a výroku III. o trovách
konania podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku II. zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a vo výroku III. tak, že mu prizná
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru o konečnej splatnosti, a to z dôvodu, že v zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15

bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné
spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy. Súdna prax ohľadne
uvádzaniakonečnejsplatnostiniejejednotnáajepretoneprípustné,abynejednoznačnýaspornývýklad
zákonabolnaťarchusporovejstranyazmenazákona č.129/210Z.z.,ktorájeúčinnáod01.05.2018
a ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s

„konečnousplatnosťou“niejemožnéspájaťžiadnynásledok.Akbytentoúdajajehouvádzaniemalobyť
súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto
cieľa. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo
k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola
vylúčená. Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnený tým, že

ide o zohľadnenie záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home
Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a upravuje okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná
splatnosť“ mala byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva
ani zmena zákona, a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Ak uvádzanie

konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do
spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo
vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže
byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť
vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti

nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Absencia účelu pri uvádzaní
„konečnej splatnosti“ tak znamená aj to, že pri úvere do 30.04.2018 neuvedenie tohto údaju by pri
formalistickom výklade zákona znamenalo bezúročnosť úveru, a od 01.05.2018 pri rovnakom úvere
a pri jeho neuvedení by to neznamenalo nič. Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácieobsahovala,atospôsobomvyplývajúcimzobsahujednotlivýchdokumentov,ktorépodľavôlezmluvných
strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Žalobca napádal aj správnosť záverov o bezúročnosti
úveru z dôvodu, že zmluva neobsahuje termín splátky. Zmluvné strany sa v zmluve dohodli (čl. 2.,

ods. 2.1 - 2.3), že termín splatnosti splátky bude určený s ohľadom na dátum schválenia úveru a
bude stanovený v rozmedzí medzi 1. a 15. dňom kalendárneho mesiaca. Termín splatnosti splátky
pritom žalovaný vedel a bol mu známy zo zmluvnej dokumentácie, čiže preukázateľne nebola splnená
podmienka, že tento nedostatok by mal spôsobovať čo len o pochybnosť o rozsahu záväzku a teda
v zmysle vyššie uvedeného záveru SD EÚ by nemohlo ísť o dôvod bezúročnosti úveru. Na základe

uvedených dôvodov tvrdil, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec
nesprávneposúdilajpoprávnejstránke.Záverobezúročnostiúveruodporujevykonanémudokazovaniu
a relevantným ustanoveniam právneho poriadku. Namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti
zamietajúcej uplatnený nárok na zmluvnú pokutu. Skutočnosť, že ustanovenie o zmluvnej pokute nie je
individuálne dohodnuté nespôsobuje jeho neplatnosť. Jasne a nesporne to vyplýva z § 53 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia, individuálne dohodnutá podmienka nikdy nie je

neprijateľná podmienka a individuálne nedohodnutá podmienka je neprijateľná len vtedy, ak spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti dal do pozornosti
nález Ústavného súdu ČR vo veci III. ÚS 3725/13 zo dňa 10.04.2014. Zmluvná pokuta dohodnutá v
zmluve zodpovedá § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho vykonávacieho predpisu (§3a nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z.), z ktorých vyplýva, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie

peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy
zverejnenú podľa osobitného predpisu2a) pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov
ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za
rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.

Súd prvej inštancie rozhodnutie o zamietnutí nároku na zmluvnú pokutu odôvodnil skutočnosťami, ktoré
sú všeobecné, neurčité a nepreskúmateľné a súčasne ktoré sú v rozpore s § 53b ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ktoré samo o sebe je normou na ochranu spotrebiteľa, čiže postup podľa tohto ustanovenia
nie je ani v rozpore s ochranou spotrebiteľa a ani porušením zákona, čo sú základné pojmové znaky
akejkoľvek neprijateľnej podmienky). Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania podal žalobca z

dôvodu, že ide o závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej.

10. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutom výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku
III. o trovách konania, potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol žalobcom spochybnený vo výroku I., ktorým bola žalovanému

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 350,82 eur od 16.09.2015 do zaplatenia, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol
právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

13. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, výsledok hodnotenia
dôkazovzodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúd
prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutom výroku II. a súvisiacom výroku III., osvojil dôvody napadnutého rozsudku, v

celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva
nasledovné:

14. Zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií
o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Len v prípade dostatočného

množstva informácií má možnosť spotrebiteľ ponuky na trhu porovnať. Podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere sú vymedzené v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ povinnosti,
vymedzené zákonom, nie sú dodržané, dôsledky porušenia týchto povinností, upravuje ust. § 11 zákona
č. 129/2010 Z. z. s tým, že pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve
neuvedie.

15. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu na tom závere, že predmetná zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahovala povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovené
v § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia

zmluvy o úvere, t. j. údaj o dobe trvania zmluvy a o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
a údaj o termínoch jednotlivých splátok úveru.

16. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že záver súdu prvej inštancie o absencii údaju o termíne
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili právny
predchodca žalobcu a žalovaný, je správny a správne je potom aj z toho vyplývajúce posúdenie

spotrebiteľského úveru, ktorý žalovaný čerpal ako bezúročného a bezpoplatkového.

17. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/). Pre prípad absencie týchto náležitostí,
zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods.
1 písm. b/).

18. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru

umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín, neobsahuje. Zákon striktne,
jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala termín
konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru a nie spôsob, ktorým je tento termín možné určiť, či údaje,
na základe ktorých je ho možné určiť. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane

spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil. Spotrebiteľ tak nie
je schopný posúdiť rozsah svojho záväzku zo spotrebiteľského úveru a v tomto zmysle je sankcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru celkom namieste. Naviac v danej veci bol
termín splatnosti jednotlivých splátok stanovený len v oznámení veriteľa po uzatvorení zmluvy o úvere,
s ktorým dlžník súhlas neprejavil a nejedná sa tak súhlasný prejav vôle zmluvných strán.

19. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania uzavrel,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
neobsahujeúdajotermínekonečnejsplatnostiúveru.Tútoskutočnosťpotomsúdprvejinštanciesprávne
právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného

žalovaným.

20. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným
výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej,

tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad
predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného
zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie
údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a

odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy
stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica
č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská
republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie
porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa

odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou
predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,
konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom

stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči
štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery
Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo
veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom

prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná.

21. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade
dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok
smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach
vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný

výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 /
rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať
sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je
obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva /pozri analogicky rozsudok zo 16. júna

2005,Pupino,C-105/03,Zb.s.I-5285,body44a47/".Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010
Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016
vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol
výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou

Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty.

22. Z dôvodu, že odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o
spotrebiteľskomúvereuzatvorenámedziprávnympredchodcomžalobcuažalovanouneobsahujeúdajo

termíne konečnej splatnosti úveru a úver čerpaný žalovaným je preto bezúročný a bezpoplatkový, nebol
dôvod bližšie sa zaoberať námietkami žalobcu proti ďalšiemu záveru súdu prvej inštancie o absencii
údaja o termíne jednotlivých splátok, ktorý súd prvej inštancie posudzoval podľa § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z. z.

23. K odvolacej námietke týkajúcej sa zmluvnej pokuty, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
správne vyslovil neprijateľnosť v časti bodu 8.1. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere v znení: „V prípade
omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo
záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník
2) povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j.

14,6 % p. a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej
splátky o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13. ods. 13.1 písm. a.) tejto Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka
2) podľa tejto zmluvy a/alebo Dohody o poskytovaní služieb, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník
2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu v výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6

% p. a.).“, lebo táto pokuta je neprijateľnou zmluvnou podmienkou keďže dlžník je povinný ju platiť
dvakrát, raz keď je v omeškaní s mesačnou splátkou a druhý raz keď omeškanie úhradou mesačnej
splátky o viac ako tri mesiace. Uvedené zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute, ktoré nesporne nebolo
dojednané individuálne tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatnou. Súd prvej inštancie správne poukázal i na znenie ust. §
53a ods. l Občianskeho zákonníka a odvolací súd môže len opakovať, že z citovaného zákonného
ustanovenia vyplýva povinnosť žalobcu zdržať sa požívania uvedenej zmluvnej podmienky, ktorá bola
súdmi opakovane judikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka (viď i bod 30 odôvodnenia súdu prvej
inštancie).

24. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o
zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu potvrdil ako vecne správny.25. Za rovnako správny považuje odvolací súd aj výrok III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania, ktorý je založený na pomere úspechu strán v spore, a ako taký ho potom odvolací
súd tiež potvrdil.

26. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto by mal v súlade s ustanoveniami § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaný však bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy odvolacieho konania
mu nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).