Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202051
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8516202051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima N. Z., V..Z.., C. XX, Ž., L.: XX
XXX XXX, A. Ž.O. W. A. F.P. C., D.. XX.XX.XXXX, R. XX.XX.XXXX, A. N. Z. XXX/X, XXX XX Z. Ľ.,
v 1. rade R. C., F.. C., D.. XX.XX.XXXX, N. Z. Ľ., Z. XXX/X, v 2.rade F. C., F.. C., D.. XX.XX.XXXX,
N. Z. Ľ., Z. XXX/X, v 3.rade V. Š., F.. C., D.. XX.XX.XXXX, N. N. - W., F. XXXX/XX, o zaplatenie
3.120,04 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
2C/127/2016-199 zo dňa 08.06.2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 2C/127/2016-273 zo dňa
21.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Súd pokračuje v konaní s dedičmi žalovaného F. C., zomrelého XX.XX.XXXX, a to R. C., F. C., P. N. Z.
Ľ., Z. XXX/X a V. Š.K., N. N. - W., F. XXXX/XX.

Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 2C/127/2016-273 zo dňa 21.11.2018 v
jeho napadnutej časti, t. j. čo do zaplatenia priznaných súm v mesačných splátkach po 60 eur a čo do
zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
173,77 eur. Ďalším výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 946, 27 eur, úrok
z úveru do 29.10.2015 vo výške 158,78 eur, úroky z omeškania do 29.10.2015 vo výške 1,35 eur,
poplatky za poistenie vo výške 2,70 eur, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.124,72
eur od 30.10.2015 do 01.04.2016, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.120,04 eur od
02.04.2016do19.05.2016úrokzomeškaniavovýške5,00%ročnezosumy3.118,73eurod20.05.2016
do 16.06.2016, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.117,96 eur od 17.06.2016

do 29.06.2016, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.117,66 eur od 30.06.2016
do 11.07.2016, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.022,61 eur od 12.07.2016 do
16.01.2017, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.993,06 eur od 17.01.2017 do
17.01.2017, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.983,06 eur od 18.01.2017 do
26.01.2017, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.953,06 eur od 27.01.2017 do
29.06.2017,úrokzomeškaniavovýške5,00%ročnezosumy2.946,27eurod30.06.2017dozaplatenia,
a to všetko v splátkach vo výške 60 eur mesačne so splatnosťou splátky k poslednému dňu v mesiaci

počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškaním so zaplatením
čo i len jednej splátky sa stáva splatný celý dlh. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. Žalovanému
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Doplňujúcim rozsudkom uložil žalovanémupovinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 158,78 eur od 30.10.2015 do
zaplatenia, a to všetko v splátkach určených v rozsudku sp. zn. 2C/127/2016 zo dňa 08.06.2018, teda
vo výške 60 eur mesačne so splatnosťou splátky k poslednému dňu v mesiaci počnúc mesiacom

nasledujúcimpoprávoplatnostitohtorozsudkustým,žeomeškanímsozaplatenímčoilenjednejsplátky
sa stáva splatný celý dlh.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal zaplatenia sumy
3.124,72 eur, nezaplatených poplatkov vo výške 2,70 eur, nezaplatených úrokov do dátumu predčasnej

splatnosti úveru vo výške 158,78 eur, nezaplatených úrokov z omeškania do dátumu predčasnej
splatnosti úveru vo výške 1,35 eur, úrokov vo výške 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 30.10.2015
do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a úrokov od 30.10.2015 do
zaplatenia a žiadal priznať trovy konania. Nárok odôvodňoval od úverovej zmluvy uzavretej 21.07.2014
č. XXXX XXXX XX XXXXXX, na základe ktorej žalovanému poskytol finančné prostriedky vo výške
3.300 eur. Žalovaný úver nesplácal, preto došlo listom zo dňa 29.10.2015 k predčasnému zosplatneniu

poskytnutého úveru. Žalovaný na pojednávaniach tvrdil, že nerozumie, prečo od neho žalobca požaduje
celý úver naraz. Podpísal najprv úverovú zmluvu na sumu 1.000 eur, následne na sumu 2.000 eur a
potom na sumu 3.300 eur. Z druhého úveru žiadal vyrovnať dlh z prvého úveru a z tretieho úveru žiadal
vyrovnať druhý úver. Súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby a vyjadril ochotu splácať dlh v splátkach
po 60 eur mesačne.

3. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 497 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka; § 1 ods. 2; § 2 písm. a), b) a d) z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; § 52 ods. 1, 3
a 4; § 53 ods. 9; § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2; § 565 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.; § 3 ods.
1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. zistil, že žalobca dňa 21.07.2014 uzavrel so žalovaným úverovú

zmluvu č. XXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 3.300 eur,
ktoré sa žalovaný zaviazal splácať v 120 mesačných splátkach vo výške 54,99 eur. Úroková sadzba
bola dohodnutá fixne vo výške 15,90 % ročne, termín prvej splátky bol dohodnutý na 28.07.2014 a
poslednej splátky na 27.06.2024, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola uvedená
vo výške 19,04 %, priemerná RPMN vo výške 17,94 %, celková čiastka, ktorú má žalovaný zaplatiť bola

vo výške 6.763,80 eur. Poistenie bolo dohodnuté v Súbore A vo výške 1,35 eur mesačne. Pri účele
úveru je v zmluve uvedené „Bezúčelový úver/splatenie Záväzkov Klienta“. Uzavretiu tejto zmluvy o
úvere predchádzalo uzavretie dvoch ďalších zmlúv o úvere medzi stranami sporu, a to dňa 22.07.2013
zmluvy č. XXXXX na sumu 1.000 eura a dňa 21.01.2014 zmluvy č. XXXXXX na sumu 2.000 eur, pri
ktorých je účel úveru uvedený rovnako ako v zmluve č. XXXXXX. Žalovaný splácal úver riadne do konca

júna 2015. Z dokladov predložených žalovaným, ako aj z výpisov predložených žalobcom vyplýva, že
žalovaný v roku 2013 vložil na svoj osobný účet celkom sumu 605 eur (od septembra do novembra
2013), v roku 2014 sumu vo výške celkom 710 eur (od februára do decembra 2014), v roku 2015 sumu
vo výške celkom 630 eur (od januára do novembra 2015), v roku 2016 sumu celkom 575 eur (od januára
do decembra 2016), v roku 2017 sumu celkom 619 eur (od januára do septembra 2017). V období od

júla do októbra 2015 však žalovaný vložil na účet iba raz sumu 80 eur, ktorá nepostačovala na úhradu
jeho záväzkov voči žalobcovi (jednak zo zmlúv o úveroch, ako aj zo zmluvy o bežnom účte). V tomto
období teda žalovaný bol v omeškaní s úhradou 3 splátok úveru. Žalobca vyhotovil dňa 31.08.2015
druhú upomienku, ktorou vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok na úvere č. XXXXXX.
vo výške 127,97 eur najneskôr do 05.09.2015 a zároveň ho poučil o možnosti uplatniť svoje právo

podľa § 565 Občianskeho zákonníka a žiadať o zaplatenie celého dlhu naraz. Táto upomienka podľa
vyjadrenia žalovaného mu bola doručená. Keďže žalovaný nevykonal úhradu dlžných splátok, žalobca
dňa 29.10.2015 vyhotovil výzvu na predčasné splatenie úveru, ktorou oznámil žalovanému, že rozhodol
o predčasnej splatnosti celého úveru a vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške 3.347,55 eur
s príslušenstvom najneskôr do 08.11.2015. Túto výzvu prevzal žalovaný dňa 02.11.2015. Z vkladov

žalovanéhonajehoosobnýúčetpozosplatneníúveru,t.j.po29.10.2015,započítalžalobcanaúver,ktorý
je predmetom sporu, nasledovné sumy - sumu 4,68 eur dňa 01.04.2016, sumu 1,31 eur dňa 19.05.2016,
sumu 0,77 eur dňa 16.06.2016, sumu 0,30 eur dňa 29.06.2016, sumu 95,05 eur dňa 11.07.2016, sumu
29,55 eur dňa 16.01.2017, sumu 10 eur dňa 17.01.2017, sumu 30 eur dňa 26.01.2017, sumu 6,79 eur
dňa 29.06.2017. Zvyšok vkladov žalovaného na jeho osobný účet bolo započítaných na iné úverové

pohľadávky žalobcu voči žalovanému, príp. na nároky zo zmluvy o osobnom účte.

4. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. Konštatoval, že za tohto stavu potomjednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v rozpore s úpravou § 52 a nasl. OZ
a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, takáto zmluva musí mať aj náležitosti zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd po preskúmaní zmluvy dospel k záveru, že táto

obsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované citovaným zákonom o spotrebiteľských úveroch,
ktoré umožňovali žalovanému posúdiť výhodnosť úveru pre neho. Zároveň zistil, že žalovaný si nesplnil
jednu zo základných povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, a to platiť riadne a včas splátky úveru,
v dôsledku čoho sa dostal do omeškania a žalobca využil svoje právo požadovať predčasné splatenie
zostatku úveru a jeho príslušenstva. Súd sa následne zaoberal otázkou výšky dlhu žalovaného, resp.

oprávnenosťou nároku žalobcu.

5. Mal za to, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3.300 eur. Po odpočítaní súm započítaných
na istinu (na ktorú sa pred zosplatnením započítavala časť zo splátok a po zosplatnení všetky úhrady
žalovaného, ktoré žalobca započítal na tento úver, započítal na istinu) ostáva dlžná žalobcom uplatnená
istina, t.j. suma 2.946,27 eur. Túto je žalovaný povinný vrátiť. Námietky, ktoré vzniesol žalovaný, žiadnym

spôsobom nepreukázal, a to tak tvrdenia, že skoršie úvery mali byť uhradené z ďalších úverov (z
výpisov z účtu sa naopak javí, že väčšia časť peňazí z jednotlivých úverov boli z účtu vybraté), ako
aj tvrdenia o riadnom splácaní, keďže z predložených dokladov či už od žalobcu alebo žalovaného
mal súd preukázané, že minimálne v rozhodujúcom období pre zosplatnenie úveru (t.j. júl až október
2015) si žalovaný neplnil riadne svoje povinnosti. Pokiaľ však ide o úroky z úveru, tieto podľa názoru

súdu patria žalobcovi iba do zosplatnenia úveru, keďže zosplatnením úveru stráca dlžník možnosť
splácať úver v splátkach a je povinný uhradiť celú dlžnú sumu, čím dochádza k zmene práv a povinnosti
zmluvných strán. Súd vychádza z toho, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva
stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento
stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny

obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať
a produkovať zisk. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde
veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom
má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho

strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy dlžník
už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ
inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Ak je
dlžník v omeškaní s vrátením zosplatnenej časti úveru, vzniká protiprávny stav, s ktorým sa spája už

právo veriteľa požadovať sankcie za omeškanie a nie úroky z úveru, ako tomu bolo za stavu lege artis
(poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 z 30. júna 2015).

6. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti uplatnenej istiny vo výške
2.946,27 eur (3.300 eur - úhrady započítané na istinu pred aj po zosplatnení v celkovej výške 353,73

eur), úroku z úveru do zosplatnenia vo výške 158,78 eur (vypočítaného ako celkový úrok do zosplatnenia
vo výške 15,90 % ročne z istiny postupne sa znižujúcej po odpočítaní časti splátok započítaných na
istinu tak, ako to vyplýva z výpočtu predloženého žalobcom vo vyjadrení zo dňa 21.12.2016), úroku
z omeškania do zosplatnenia vo výške 1,35 eur (vypočítaného ako celkový úrok z omeškania do
zosplatnenia vo výške 5 % ročne z dlžných splátok) a poplatkov za poistenie, a to za 2 mesiace po

1,35 eur, t.j. spolu 2,70 eur. V tejto časti preto súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa
zaplatenia úrokov z úveru do budúcna žalobu zamietol.

7. Vzhľadom na osobné pomery žalovaného povolil splácanie dlžnej sumy v splátkach. Súd pritom
vychádzal z § 232 ods. 3 a 4 C.s.p., ktorý umožňuje súdu určiť aj dlhšiu lehotu na plnenie, príp. povoliť

splácať dlh aj v splátkach. Žalovaný z čistého príjmu okolo 430 eur uhrádza necelých 185 eur za inkaso,
spláca úver v Slovenskej sporiteľni, a.s. vo výške 80 eur mesačne a záväzky voči žalobcovi, ktoré sa
snaží uhrádzať vkladmi na svoj účet aspoň vo výške 50 eur. Žalovaný má ďalšie výdavky súvisia so
zabezpečením ostatných základných potrieb, najmä stravy, oblečenia a hygieny. V tomto smere preto
návrhžalobcunasplátkypo245eurjeprežalovanéhonesplniteľný.Súdpretopovolilsplácaťdlžnúsumu

v splátkach primeraným schopnostiam žalovaného, a to vo výške 60 eur. Vychádzal aj z toho, že žalobca
je bankou, ktorá splatením dlhu žalovaného v splátkach nebude nejako významne obmedzená vo svojej
činnosti, keďže disponuje nepochybne peňažnými zdrojmi, z ktorých okrem iného poskytuje úvery a
pod., ako aj z toho, že aj keď sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním úveru, snaží sa splácaťdlh podľa svojich schopností a podľa usmernení pracovníkov žalobcu, pričom najmä v dôsledku jeho
nižšieho právneho vedomia si neuvedomil prípadné následky kratšieho výpadku jeho vkladov, z ktorých
boli realizované splátky a potrebu prípadnej špecifikácie jeho platieb na tú ktorú pohľadávku a následné

opakované sankcie za omeškanie, príp. prečerpanie na účte (týkajúce sa pohľadávok vzniknutých
z iných zmlúv medzi stranami sporu, ktoré nie sú predmetom tohto konania) mu podstatne sťažujú
uhrádzať ostatné záväzky voči žalobcovi včas, resp. žalovaný pre nich nemôže „dorovnať“ svoj dlh a
nabehnúť na riadne splácanie (aspoň záväzkov, ktoré môže splácať v splátkach). Aj keď výška povolenej
splátky spôsobí splatenie dlžnej sumy v dlhšom časovom rozpätí, súd vzhľadom na už uvedené pomery

oboch strán konania povolil žalovanému splácať dlh v uvedených splátkach. Súd pritom prihliadol aj
na skutočnosť, že dobrovoľné splnenie dlhu (aj keď rozdelené na splátky) je pre žalobcu výhodnejšie,
ako neuhradenie dlhu a jeho následné vymáhanie prostredníctvom exekúcie, pričom žalobca za dobu
dlhšieho splnenia dlhu bude kompenzovaný úrokmi z omeškania. Zároveň súd splácanie dlhu podmienil
jeho riadnym a včasným splácaním, teda ak žalovaný neuhradí čo len jednu splátku riadne a včas, môže
žalobca požadovať zaplatenie celého zvyšku dlžnej sumy.

8. S poukazom na to, že žalovaný neuhradil žalobcovi dlh riadne, dostal sa do omeškania. Žalobcovi tak
vznikol nárok na úrok z omeškania v sadzbe určenej podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s
nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z., účinného od 01.02.2013, t.j. o 5 percentuálnych bodov vyššie ako
bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 30.10.2015 bola 0,05
%, teda žalobca má právo požadovať úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne. Žalobca si uplatnil úrok
z omeškania v nižšej ako zákonnej výške, preto mu ho súd ako priznal tak, ako to vyplýva z výrokovej
časti rozsudku, teda zohľadňujúc jednotlivé úhrady žalovaného po zosplatnení úveru.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V časti, v ktorej
bolo konanie zastavené, vzal žalobca žalobu späť pre správanie žalovaného, teda v tejto časti má
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, keďže zastavenie konania procesne zavinil žalovaný.
V časti zostávajúcej istiny, kapitalizovaných úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov za poistenie do
zosplatnenia bol žalobca úspešný, teda bol v konaní úspešný takmer v celom rozsahu, neúspešný bol

len v časti úroku z úveru do budúcna, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému.
O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

10. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 2C/127/2016-273 zo dňa 21.11.2018 súd prvej inštancie rozhodol o
zaplatení úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 158,78 eur od 30.10.2015 do zaplatenia,

všetko v splátkach vo výške 60 eur mesačne, a to k poslednému dňu v mesiaci, počnúc mesiacom
nasledujúcimpoprávoplatnostitohtorozsudkustým,žeomeškanímsozaplatenímčoilenjednejsplátky
sa stáva splatný celý dlh. V odôvodnení uvedeného dopĺňacieho rozsudku s poukazom na § 225 ods.
1, 2 CSP uviedol, že rozsudkom nerozhodol o celom predmete sporu, preto na verejnom vyhlásení
rozsudku dňa 21.11.2018 vyhlásil dopĺňací rozsudok, na ktoré predvolal strany sporu. Keďže pôvodným

rozsudkom opomenul rozhodnúť o nároku na úrok z omeškania zo sumy 158,78 eur, preto dopĺňacím
rozsudkom o uvedenom rozhodol.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti
zamietavej časti žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku o splatnosti priznaných súm v splátkach, teda

namietal rozhodnutie čo do možnosti žalovaného uhradiť dlh v pravidelných mesačných splátkach.

12. Vyslovil svoj nesúhlas so zamietnutím jeho žaloby v časti zmluvného úroku po zosplatnení. Trval
na tom, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie,
teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka

s tvrdením, že povinnosť dlžníka platiť úroky trvá až do doby vrátenia úveru s tým, že strany si môžu
vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. aj dobu , počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere
dojednať odchýlne. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má pritom veriteľ nárok jednak
na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je
podporná, a preto je rozhodujúce ako sa strany dohodli v zmluve. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017. Poukazujúc na § 497 Obchodného
zákonníka uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale
aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, a to až do okamihu ich reálneho vrátenia.
Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladávznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Podľa
odvolateľa aplikujúc ust. § 506 Obchodného zákonníka ani odstúpenie od zmluvy nespôsobuje zánik
záväzku ex tunc. Naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, lebo ide o právny

inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho
postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, lebo situácia nastala pre neplnenie si povinnosti
dlžníka. Poukázal v tejto súvislosti na konkrétne rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uviedol, že
pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od úrokov z úveru upravených
v § 502 Obchodného zákonníka. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obchodného

zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe ktorej úver
skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v podstate
cena za používanie poskytnutých finančných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť platiť
tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi,
pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodnú niečo iné. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí je dlžník
povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na

takúto povinnosť veriteľovi v zmluve zaviazal. V ďalšom sa zaoberal odôvodnením vyššie uvedených
rozhodnutí so záverom, že žalobcovi patrí nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny
úveru až do úplného zaplatenia úveru. Odvolateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, v ktorom bol vyslovený nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie,
že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru má žalobca právo len na úroky z omeškania a že právo

na úroky, ako cenu poskytnutých peňazí už nárok nemá. Využitie práva veriteľ na zosplatnenie mení
splatnosť úveru, t.j. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo o sebe veriteľovi privodiť
zhoršenie ( a dlžníkovi len preto, že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. K uvedenému odkázal aj na
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, z ktorého odôvodnenia
zdôraznil názor, že zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe

úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia
peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na rozdiel od
toho úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie zo splatením istiny a veriteľ ich
môže požadovať, i keď neboli dojednané. Pritom môžu existovať popri sebe (uznesenie NS ČR 33
Cdo/212/2014 z 21.08.2014). Odvolateľ v ďalšom upriamil pozornosť na rozsudky Krajského súdu v

Košiciach, ktorými bol priznaný nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnosti úveru. Žalobca
poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/138/2017-83 z 27.03.2018, podľa ktorého
má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru,
pričom tieto možno požadovať súbežne. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania sa vyjadril
aj Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014. Tiež uviedol konkrétne

rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Bratislave, Nitre a v Prešove, podporujúce jeho názor.

13. Žalobca poukázal aj na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal zmeniť a doplniť zákon č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník obsahujúci v § 53 ods. 9 pripojenú vetu: „Úroky za poskytnutie peňažných
prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Táto zmena nebola legislatívne

prijatá, a preto niet žiadna zákonná úprava popierajúca veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení
dlhu.

14. K rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, podľa ktorého veriteľ nemá nárok
na dohodnutý obchodný úrok po zosplatnení uviedol, že nesúhlasí s tam prezentovaným názorom

s poukazom na § 497 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka ako aj komentára IURA EDITION k
Obchodnému zákonníku. Uviedol, že ide o ojedinelý názor v konkrétnej veci, ktorý nie je záväzný pre
iné súdy.

15. K námietke uhradiť dlh v mesačných splátkach uviedol, že ide o postup v rozpore so zákonom,

lebo žalovaný namiesto sankcie bol „odmenený“, lebo po porušení zmluvy dostal skoro rovnakú výšku
splátky, aká bola dohodnutá ( 54,99 Eur). Výkon práva, ktorý motivuje k neplaneniu si zmluvných
povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou v CSP. Z odôvodnenia
rozsudku nie je jasné, či žalovaný predložil dôkazy na preukázanie svojej nepriaznivej finančnej situácie.
V uvedenej súvislosti poukázal na potrebu riadneho odôvodnenia rozsudku ( Uznesenie NS SR sp.

zn. 5Cdo/201/2010 zo dňa 09.11.2010). Žalobca má právo, aby jeho pohľadávka bola zaplatená v
primeranej lehote pri rešpektovaní zásady spravodlivosti podľa čl. 2 ods. 1 CSP. Podľa žalobcu výška
priznanej splátky je neadekvátna výške žalovanej pohľadávky. Poukázal na iné rozhodnutia KS v Žiline,
Trnave a Nitre, potvrdzujúce jeho názor.16. Navrhol preto jeho odvolanie posúdiť ako dôvodné, a to v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP s tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Domáhal sa zmeny

rozhodnutia v napadnutom rozsahu, navrhol žalobe vyhovieť v plnom rozsahu, zaviazať žalovaného
zaplatiť mu dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žiadal priznať mu trovy odvolacieho
konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.

17. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli

súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 13.11.2019 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

19. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň
stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmať.

20.Žalobcaodvolanímnapadolzamietavývýrokrozsudkusúduprvejinštancie atočosatýkazaplatenia

zmluvného úroku vo výške 15,90 % ročne aj po predčasnom zosplatnení úveru až do jeho úplného
zaplatenia, ako aj v časti povolených splátok vo výške 60 Eur mesačne na zaplatenie priznaných súm.
Predmetom prieskumu tak bol iba zamietavý výrok v uvedenom rozsahu ako aj povolené splátky vo
výške 60 eur mesačne na zaplatenie priznaných súm a preto rozsudok v prevyšujúcej časti sa stal
právoplatným v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP.

21. Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do zamietavej
časti nároku a možnosti zaplatiť priznanú sumu v splátkach, odvolací súd v uvedenom rozsahu
podrobil prieskumu rozsudok so zameraním či súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav
príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).

22. Odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k zamietavej časti žaloby súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Preto si odvolací súd

osvojuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v uvedenej časti, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a sa
s ním stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Len na zdôraznenie správnosti rozsudku v uvedenej
časti a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

23. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že

nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

24. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu čo do vyššie špecifikovanej zamietavej časti ako aj čo do možnosti
zaplatiť priznané sumy v splátkach po 60 Eur mesačne, ktoré časti boli napadnuté odvolaním. Iba na
zvýraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že nebolo možné žalobcovi priznať nárok
na ním žiadané zmluvné úroky po zosplatnení úveru. Aj súd odvolací, rovnako ako prvoinštančný súd

je toho názoru, že žalobcovi nárok na uvedené nevznikol. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že
Úverovú zmluvu, uzavretú stranami sporu dňa 21.07.2014 je potrebné považovať za zmluvu, na ktorú je
treba aplikovať z. č. 129/2010 Z.z., Občiansky zákonník a iné predpisy so všetkými dôsledkami ochrany
žalovaného ako spotrebiteľa.25. V odvolaní odvolateľ poukazuje na názory vyslovené v iných rozhodnutiach tak krajských súdov v
SR,akoajNSČR,kčomuodvolacísúduvádza,ževpredmetnejveciniejeviazanýnázoromvysloveným

v iných právnych veciach, a tiež na to, že rozhodovacia prax tunajšieho krajského súdu je taká, z ktorej
vychádzal aj prvoinštančný súd v tejto veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na stanovisko
č. X/XXXX Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru,
zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie
zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý

úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z
omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

26. K Ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom, že otázka
platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za poskytnutie financií v spotrebiteľskom vzťahu v

období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Pričom aplikačná prax sa v tejto
otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúcej platenie zmluvných úrokov popri úrokoch
z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si
peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia. Tento odvolací súd sa však s uvedeným názorom

nestotožňuje.

27. Odvolací súd je toho názoru, že aj prípadná klauzula, podľa ktorej by mal spotrebiteľ platiť
dohodnuté úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver dojednaný, by musela byť vyhodnotená ako
neprijateľnázmluvnápodmienka,lebobytobolovrozporeschápanímvýkladupodmienokvneprospech

spotrebiteľa.

28. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku
je nutné ešte doplniť, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a
že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon pritom

umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať za
to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Pritom zo zákonom stanovených dôvodov (napr. aj pre nesplácanie úveru) má
dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by
dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým

ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie
v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§ 657,658). V prípade, ak úver nie je
splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné
(úrok y z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy
prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie

bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za
úver, ale ide o nároky z porušenia práva.

29. Keďže v spotrebiteľských veciach evidentne prípadná dohoda o platení dohodnutých úrokov aj po
zosplatnení má za následok nárast dlhu, zákonite je tu povinnosť vykonania súdnej kontroly prijateľnosti

takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Niet pochybností o tom, že taký
odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách
je v neprospech spotrebiteľa, teda aj žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval
žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom
strope na celkové sankcie zakotvené v ust. § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak je predmetom spotrebiteľskej

zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so
splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery
nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10
percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto
nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ

spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty
a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie
podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškaniespotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto
nariadenia vlády.“

30. Od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu
zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Práve úroky za
úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcií za
omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné
mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia nároky spojené s omeškaním.

31. Je nepochybné, že nároky na odplatné úroky by žalobcovi patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

32. Z uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť, že zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia
a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku
spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku

určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranne adresovaným právnym úkonom.

33. Odvolací súd tak uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva

v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu v splátkach, ale
naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok
tak predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu
úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve

úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav však nastáva pri
predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Ak
teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom.

34. Súd v žiadnom prípade nemôže akceptovať požiadavku veriteľa na zmluvné úroky aj po zosplatnení
úveru, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu,
že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z

majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Ak by súd takúto požiadavku akceptoval, podporil by nielen hrubú nadvládu
veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a
odplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnejnečinnosti,resp.stavnespôsobilostispotrebiteľa
vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom

poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

35. Je treba zdôrazniť, že ak by napriek tomu existovala zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom
stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu
spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.36. Odvolací súd sa však plne stotožňuje s názorom, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov
a že ich nemožno zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením
peňažného záväzku.

37. V prejednávanej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru listom zo dňa 29.10.2015,
ktorým zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a odvolací súd
preto dospel k záveru tak, ako súd prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do
dňa predčasnej splatnosti úveru.

38. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom

okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26.08.2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú

obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

39. Odvolací súd poukazuje na to, že základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa

ktorejnesmúobsahovaťneprijateľnúpodmienku,tedatakézmluvnédojednanie,ktoréspôsobujeznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou
absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 OZ). Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých pod mienkach v spotrebiteľských zmluvách
si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym

zásahom štátu. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

40. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa

od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené

v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

41. Ak súd uloží povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť
týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť,
že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232
CSP).

42. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákon v uvedenom ustanovení stanovuje trojdňovú
lehotu na splnenie súdom uloženej povinnosti. Súd však môže určiť aj dlhšiu lehotu na splnenie uloženej
povinnosti, alebo môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonávať v splátkach. Pri úvahe o určení
dlhšejlehotynasplneniepovinnostialebopriurčenísplátoksúdvychádzanajmäzkonkrétnychokolností
prípadu a osobných a majetkových pomerov strán sporu. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu vychádzal z pomerov žalovaného, aj ich správne vyhodnotil. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu pomery žalovaného umožňujú priznané sumy zaplatiť žalobcovi v splátkach po 60 Eur
mesačne, vždy k poslednému dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku s tým, že
omeškaním so zaplatením čo i len jednej splátky sa stane splatný celý dlh. Ak teda žalovaný splátkynebude dodržiavať, stane sa zročný celý dlh už v prípade omeškania s plnením hoci len jednej splátky, čo
znamená, že následne bude povinný zaplatiť zvyšok nesplatenej priznanej istiny s prísl. naraz. Preto je
možné konštatovať, že aj sám žalobca svojou nedôslednosťou sa podieľal na tom, že úver nebude mať

žalovaným uhradený podľa svojich predstáv. Podľa tvrdenia žalovaný má čistý mesačný príjem vo výške
430 Eur a výdavky vo výške 130 Eur za elektrinu a 68 Eur za nájom. Má tiež ďalšie úvery okrem úverov
od žalobcu, a to úver od Slovenskej sporiteľne a.s. vo výške 400.000.- Sk, spred 12 rokov, na ktorý
uhrádza mesačne sumu 80 Eur. Jeho požiadavka na zaplatenie priznaných súm s prísl. v splátkach je
preto dôvodná. V uvedených výdavkoch nie sú započítane nevyhnutné životné náklady, ako sú náklady

na živobytie, ošatenie, hygienické potreby a iné. Aj keď je pravdou, že priznaná výška mesačnej splátky
je iba o málo vyššia, ako pôvodne dohodnutá splátka úveru (54,99 Eur), no vzhľadom na majetkové
pomery žalovaného je priznaná výška splátky dôvodná. Odvolací súd v tejto súvislosti ešte podotýka,
že žalobca veľmi benevolentne posudzoval bonitu žalovaného v čase uzavretia predmetnej úverovej
zmluvy, lebo už predchádzajúce úvery neboli žalovaným riadne splácané a ich časť bola použitá na
úhradu predchádzajúcich nezaplatených úverov. Teda z uvedeného vyplýva, že žalobca pri náležitej

opatrnosti mohol a mal zvážiť možnosti a schopnosti žalovaného dlh zaplatiť v dohodnutých splátkach
a termínoch. K pomerom žalovaného odvolací súd uvádza, že tieto boli ním opakovane prezentované
na pojednávaniach, na ktorých sa však žalobca nezúčastnil, kedy by tam mohol tvrdenia žalovaného
namietať, preto ak ich namieta až v odvolacom konaní, nemôže to mať vplyv na ich iné posúdenie.

43. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd

so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu či už právneho posúdenia veci alebo
zmenu rozhodnutia v napadnutom rozsahu ako takú.

44. Preto odvolací súd vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

45. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v

rozhodnutí o trovách konania tiež potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 CSP
tak, že stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. V odvolacom konaní žalobca
bol neúspešný, preto nemohol mu vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom

konaní úspešný žalovaný si žiadne trovy neuplatnil a navyše z obsahu spisu mu žiadne odvolacie trovy
nevyplývajú. Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 za použitia čl.
17 základných zásad CSP.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).