Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoV/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1099899761
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kúdelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1099899761.6

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: STRODEN MANAGEMENT LIMITED, so sídlom
Manou Chatzidaki 20A, 6040 Larnaca, Cyprus, reg. č. HE 117 862, zastúpeného advokátskou
kanceláriou LAWS, s. r. o., so sídlom Rajská 7, Bratislava, IČO: 36 729 078, proti žalovanému: Slovenský
plynárenský priemysel, a. s., so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpeného
advokátskou kanceláriou JUDr. Irena Sopková, s. r. o., so sídlom Hlavná 25, Košice, IČO: 48 301 728,

o zaplatenie 350 000 000,-- Kč s príslušenstvom, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
37Zm/415/1999, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.
novembra 2018, č. k. 5Obo/16/2017-3006, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. novembra
2018, č. k. 5Obo/16/2017-3006 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. júna 2017, č. k.
37Zm/415/1999-2911 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 21. júna
2017, č. k. 37Zm/415/1999-2911 ponechal v platnosti v celom rozsahu zmenkový platobný rozkaz súdu
prvej inštancie zo 17. mája 1999, č. k. 37Zm/415/1999-41 s tým, že o náhrade trov konania rozhodne
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že nemôže obstáť námietka žalovaného týkajúca sa neplatnosti
vzniku zmenkovej obligácie z dôvodu nedostatku tradície, pričom poukázal na záväzný právny názor
dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí z 19. júna 2003, č. k. MObdoV/8/2002-819, v
ktorom dovolací súd skonštatoval, že nemôže prihliadať a zaoberať sa inými námietkami než tými,
ktoré sú obsahom podania žalovaného zo dňa 1. júna 1999, pretože aj pre dovolacie konanie platí tzv.
koncentračná zásada vyplývajúca z ustanovenia § 175 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. Dovolací súd po posúdení

obsahunámietokkonštatoval,ževtomtopodanížalovanývôbecnenamietal,žebyzostranyžalovaného
nebolo došlo k uvedenému odovzdaniu zmeniek remitentovi SEZOOZ GROUP a. s., a teda nenamietal
ani vecnú legitimáciu žalobcu. Žalovaný vo včas podaných námietkach vôbec nenamietal ani porušenie
zákona č. 600/1992 Zb. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie námietkou neplatnosti zmenkovej
obligácie pre nedostatok tradície podrobnejšie nezaoberal.
2.1. Krajský súd k námietke žalovaného o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu (spoločnosti

STRODEN MANAGEMENT LIMITED) uviedol, že z jednotlivých plných moci udelených 26. júla 2004
JUDr. R. P. správkyňou konkurznej podstaty spoločnosti Union banka, a. s. „v likvidácii“ mal za
preukázané, že JUDr. R. P. bol oprávnený v mene tejto spoločnosti indosovať na súčasného žalobcu
zmenky opatrené na rubovej strane overovacou doložkou notára č. 2614/98 zo 6. októbra 1998, č.
2613/98 zo 6. októbra 1998, č. 2612/98 zo 6. októbra 1998, č. 2611/98 zo 6. októbra 1998 a č. 2610/98
zo 6. októbra 1998. Jednotlivé plnomocenstvá síce neobsahujú súhlas splnomocnenca, t. j. JUDr. R. P.

s prevzatím zastúpenia, avšak skonštatoval, že v danom prípade právnym základom pre zastúpenie je
dohoda o plnomocenstve, uzatvorená v zmysle ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka. Od dohodyo plnomocenstve je potrebné odlišovať samotné plnomocenstvo udelené podľa § 31 Občianskeho
zákonníka, ktoré predstavuje jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený dáva na vedomie tretím
osobám, že zvolený zástupca je ho oprávnený zastupovať a v akom rozsahu. Samotné plnomocenstvo

iba osvedčuje existenciu dohody o plnomocenstve, z ktorej vyplýva oprávnenie zástupcu zastupovať
zastúpeného. Za dôvodnú nepovažoval súd prvej inštancie ani námietku žalovaného, vyplývajúcu z
tzv. kolektívneho plnomocenstva. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že ustanovenie
§ 31 ods. 3 Občianskeho zákonníka upravuje prípad, keď v jednej plnej moci je uvedených niekoľko
zástupcov, pričom rozsah ich oprávnení bude totožný. V takom prípade je na uzatvorenie platného

právneho úkonu potrebný spoločný prejav vôle všetkých zástupcov. Namietať materiálnu vadu podpisu
je pritom oprávnený iba ten, za koho bol podpis vykonaný. Z uvedeného vyplýva, že i keby za indosanta
podpísala zmenku neoprávnená osoba, nič to nemení na záväzku zmenkového dlžníka. So zreteľom na
uvedené mal krajský súd preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu.
2.2. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ustanovenie čl. I § 17 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb.
zákona zmenkového a šekového (ďalej len „zmenkový zákon“ alebo „ZZŠ“) , podľa ktorého ten, kto je

žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome
na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných
vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že sa

stotožnil s názorom žalobcu, že pri posudzovaní otázky, či Union banka, a. s., konala na škodu dlžníka,
nemohol prihliadať na závery z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“
v príslušnom gramatickom tvare) z 19. novembra 2013, sp. zn. 2To/4/2013 - v ktorom bolo konštatované,
že osoby konajúce za Union banku, a. s., pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky disponovali
vedomosťou o skutočnom účele súhrnu úkonov predchádzajúcich vystaveniu zmeniek a nasledujúcich

po ňom, vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre Slovenský plynárenský priemysel -
nakoľko najvyšší súd svoje konštatovanie presvedčujúcim spôsobom neodôvodnil.
2.3. Rovnako tak krajský súd neprihliadol ani na závery Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica uvedené v odôvodnení rozsudku z 3. marca 2017, sp. zn. BB-3T/14/2012, nakoľko
rozsudok do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol právoplatný a v zhode so žalobcom

dospel k záveru, že sa trestný súd pri posudzovaní konania Union banky, a. s., na škodu osoby,
ktorá je vystaviteľom zmeniek zaoberal okolnosťami prevyšujúcimi rámec trestného konania vo veci
obžalovaného Ing. O. E..
2.4. Samotná aktívna účasť osôb konajúcich za Slovenský plynárenský priemysel na konštrukcií
celého obchodu, vylučuje podľa názoru krajského súdu charakter konania na škodu žalovaného ako

zmenkového dlžníka. Aktívna účasť osôb konajúcich za zmenkového dlžníka bola preukázaná v
predmetnom konaní, čo skonštatoval aj Špecializovaný trestný súd v odôvodnení rozsudku z 3. marca
2017, sp. zn. BB-3T/14/2012.
2.5. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že žalovaný,
ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nepreukázal spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že

pôvodný žalobca (t. j. obchodná spoločnosť Union banka, a. s.) konal na škodu žalovaného. So zreteľom
na nepreukázanie nadobudnutia zmeniek na škodu dlžníka a na znenie čl. I § 17 ZZŠ nebol súd prvej
inštancie oprávnený zaoberať sa voči ďalšiemu majiteľovi zmeniek kauzálnymi námietkami žalovaného,
a preto ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti.

3.Najvyššísúdrozsudkomz22.novembra2018,č.k.5Obo/16/2017-3006rozsudoksúduprvejinštancie
potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4.Vnadväznostinaoznámeniežalovanéhodoručenénajvyššiemusúdu21.novembra2018opodozrení
zneoprávnenejmanipuláciesospisom,ktorémalospočívaťvtom,žechýbadruhástranajehoodvolania,

a že spis nie je riadne zažurnalizovaný, odvolací súd uviedol, že predmetné tvrdenie žalovaného
nemá vnútornú logiku, keďže podľa jeho tvrdení má chýbať druhá strana obojstranne vytlačeného listu,
ktorý je na prvej strane riadne opatrený podpisom a pečiatkou právnej zástupkyne žalovaného, pričom
druhá strana totožného listu je prázdna (t. j. nemohla sa fyzicky stratiť, jednoducho absentuje tam text,
ktorý však nemohol zo spisu zmiznúť akoukoľvek „manipuláciou“). Samotné odvolanie po označení

strán a veci pokračuje bodom č. 1 odvolacích námietok a má 18 strán obojstranne vytlačeného textu.
Zároveň poukázal na to, že v priebehu odvolacieho konania boli obe strany niekoľkokrát nahliadať do
súdneho spisu, pričom až do oznámenia, že vo veci bude odvolací súd rozhodovať, nebol obsah spisu
nijako spochybňovaný, nebola tvrdená žiadna manipulácia. Samotný žalovaný pritom do rozhodnutiaodvolacieho súdu vo veci nedoplnil ním tvrdený chýbajúci text, ani netvrdil nič iné, ako to, že odvolanie
má riadne náležitosti, ktoré tak aj odvolací súd vyhodnotil. Forma podania (odvolania) je plne v
kompetencii strany sporu a prípadné nedostatky idú na vrub strany sporu a nie súdu.

4.1. Pokiaľ ide o posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so
závermi krajského súdu. Z obsahu zápisnice z pojednávania, konaného dňa 31. mája 2017 (č. l. 2871
súdneho spisu) vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dokazovanie čítaním plných
mocí udelených Ing. E. U., správkyňou konkurznej podstaty úpadcu Union banky, a. s. v likvidácii JUDr.
R. P. 26. júla 2004, odkazujúcich na konkrétne zmenky, opatrené na rubopise overovacou doložkou.

Samotná skutočnosť, že uvedené plnomocenstvá boli uložené v trezore Krajského súdu v Bratislave
spolu s originálmi zmeniek, a preto neboli zažurnalizované v spise, nemá vplyv na platnosť plných
mocí. Poukázal pritom aj na znenie ustanovenia čl. I § 16 ods. 1 ZZŠ, v zmysle ktorého, ten, kto má
zmenku (držiteľ zmenky), platí za oprávneného majiteľa, ak sa legitimuje nepretržitým radom rubopisov.
V zmysle citovaného ustanovenia prostredníctvom rubopisu sa nový majiteľ zmenky legitimuje, že
je riadnym vlastníkom zmenky. Avšak na to, aby bola zmenka indosovaná, túto vôľu musí vyjadriť

za vlastníka zmeniek človek, ktorý je oprávnený jej menom konať. V prejednávanej veci Ing. E. U.,
ako správkyňa konkurznej podstaty dovtedajšieho vlastníka zmeniek, v plných mociach prejavila vôľu
predmetné zmenky indosovať na rad žalobcu a na tento úkon udelila v zmysle ustanovenia § 31 ods.
4 Občianskeho zákonníka plnú moc JUDr. R. P.. JUDr. R. P. bol preto oprávnený v mene vlastníka
zmeniek Union banky, a. s. tieto indosovať na žalobcu. Legitimácia terajšieho majiteľa zmeniek je tak

daná nepretržitým radom rubopisov.
4.2. Vo vzťahu k namietanému nedostatku tradície odvolací súd poukázal na záväzný právny názor
dovolacieho senátu najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku z 19. júna 2003, sp. zn. MObdoV/8/2002,
a preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepochybil, keď na námietku nedostatku tradície
neprihliadol.

4.3. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávne posúdenie vedomého konania indosatára (t. j. obchodnej
spoločnosti Union banka, a. s. v likvidácii) na škodu dlžníka pri nadobúdaní zmeniek s poukazom na
znenie ustanovenia čl. I. § 17 ZZŠ, odvolací súd uviedol, že pri skúmaní vedomého konania na škodu
dlžníka musí byť preukázané kumulatívne splnenie dvoch predpokladov, a to: a/ úmysel nadobúdateľa
zmenky poškodiť dlžníka a b/ vedomosť nadobúdateľa zmenky o námietkach, ktoré sa uskutočnením

prevodu stanú neuplatniteľnými. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie na pojednávaní 17. mája 2017
oboznámením s rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 3. marca
2017, sp. zn. BB-3T/14/2012, oboznámením so zápisnicou o výsluchu svedka D. J. z 25. novembra
2004 v trestnej veci vraždy Ing. D. C. a s výpoveďou svedka Mgr. D. T. v trestnom konaní vedenom pred
Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn. 35T/4/2003.

4.4. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel, že žalovanému sa v priebehu veľmi rozsiahleho
dokazovania nepodarilo dokázať, že Union banka, a. s. mala vedomosť o skutočných úmysloch
žalovaného a SEZOOZ GROUP, a. s. podpísať kúpnu zmluvu len formálne. Skôr sa preukázal opak, že
bol to práve žalovaný, ktorý chcel presvedčiť Union banku, a. s., o korektnosti a dôvodnosti vystavenia
predmetných zmeniek. V priebehu rozsiahleho dokazovania bolo do spisu doložených viac rozhodnutí

vydaných v trestnom konaní jednak voči zástupcom Union banky, a. s. a jednak voči zástupcom
Slovenského plynárenského priemyslu a SEZOOZ GROUP,. a. s., v ktorých sa jednoznačne konštatuje,
že iniciátorom uzavretia kúpnej zmluvy, ako aj vystavenia predmetných zmeniek boli Ing. D. C., Ing. O.
E. a S. W.. Vykonaným dokazovaním sa tak jednoznačne preukázalo, že Union banka, a. s., nekonala
na škodu žalovaného, ale naopak bol to žalovaný, ktorý ako dlžník konal na škodu Union banky, a. s.

Bol to žalovaný, ktorý po prevode zmeniek na Union banku, a. s., odstúpil od kúpnej zmluvy a zrušil tým
zabezpečenú pohľadávku, čo pravdepodobne plánoval už pri uzatváraní kúpnej zmluvy, a to spoločným
konaním so SEZOOZ GROUP, a. s. Je potrebné zdôrazniť, že bol to práve žalovaný, ktorý sa aktívne
podieľal na tomto konaní s cieľom získať od Union banky, a. s. peňažné prostriedky predaním zmeniek.
Napokon v trestnom konaní Ing. O. E. priznal, že celú túto obchodnú operáciu vymysleli s Ing. D. C., ktorý

zmluvy a zmenky bez rektadoložky, čím umožnil ich prevod, podpísal. Vedomé konanie na škodu dlžníka
predpokladá neúčasť dlžníka pri nadobúdaní zmeniek, ktorým prevodom má byť tento dlžník (žalovaný)
poškodený. Žalovaný, konajúci svojim štatutárnym orgánom, tak prevod sám vymyslel a dokonca sa ho
aktívne zúčastnil. Napokon aj podstatou námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu je tvrdenie
žalovaného,žedôvodomvystaveniazmeniekbolasnahazískaťzatietozmenkyvčeskejbanke-vUnion

banke, a. s., peňažné prostriedky. Získanie peňažných prostriedkov za zmenky nevyhnutne predpokladá
prevod týchto zmeniek na financujúcu banku. Vzhľadom na uvedené, úmysel pôvodného žalobcu pri
prevodezmeniekvedomekonaťnaškodudlžníkapreukázanýnebol,pretožalovanýneúspešnevzniesolnámietky, ktoré sa zakladajú na jeho osobných vzťahoch k prvému majiteľovi, t. j. SEZOOZ GROUP, a.
s., tieto námietky sa stali neuplatniteľnými.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 6. februára 2019 dovolanie, ktorým žiadal, aby
dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
5.1. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. e/ a písm. f/ Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „C. s. p.“), ako aj z § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ C. s. p.

6. Vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. e/ C. s. p. videl dovolateľ predovšetkým v tom, že pri prideľovaní
odvolania žalovaného neboli dodržané pravidlá na prideľovanie veci na rozhodovanie zákonnému
senátu najvyššieho súdu. Poukázal na čl. II ods. 5 Všeobecnej časti Rozvrhu práce najvyššieho súdu
na rok 2017 v znení opatrení č. 1 až 15 (ďalej len „rozvrh práce“ v príslušnom gramatickom tvare), v
zmysle ktorého sa vec pridelí senátu, ktorý vo veci naposledy konal a rozhodoval. Predmetné pravidlo

sa nepoužije, ak do takéhoto senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy rozhodujúcich členov. V
takom prípade sa vec pridelí náhodným výberom podľa čl. II ods. 1 Všeobecnej časti rozvrhu práce.
6.1. Žalovaný poukázal na to, že v predchádzajúcom odvolacom konaní rozhodoval najvyšší súd v
konaní vedenom pod sp. zn. 5Obo/38/2014 v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny
Markovej a členiek senátu JUDr. Lenky Praženkovej a JUDr. Jany Hullovej. V čase predloženia spisu na

rozhodnutieoodvolanížalovanéhonajvyššiemusúdubolsenát5OdvojčlennýaskladalsazJUDr.Anny
Markovej a JUDr. Dariny Ličkovej, ktorá bola ex lege vylúčená z dôvodu, že v spore rozhodovala ako
členka dovolacieho senátu (vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1MObdoV/2/2011 - pozn.
dovolacieho súdu). JUDr. Anna Marková sama netvorí väčšinu trojčlenného odvolacieho senátu, a preto
nemal byť uplatnený postup predpokladaný čl. II ods. 5 Všeobecnej časti rozvrhu práce a vec mala byť

pridelená senátu náhodným výberom elektronickými prostriedkami. Tento postup však nebol dodržaný,
a preto vo veci rozhodol nezákonný odvolací senát. V tejto súvislosti zároveň dovolateľ uviedol, že na
najvyššom súde došlo k oprave prijatia odvolania, a to tak, že potvrdenie o prijatí odvolania vrátane spisu
je rukou opravované a podpísané neznámou osobou. Uvedený postup je podľa žalovaného neprípustný.
6.2. Žalovaný v dovolaní spochybňoval aj postup pri určení JUDr. Jany Hullovej ako členky senátu

na základe žiadosti JUDr. Anny Markovej z 10. septembra 2018, keď JUDr. Jana Hullová určila na
rozhodnutie sporu samú seba. Predmetnú námietku odôvodňoval odkazom na poznámky k rozvrhu
práce v Osobitnej časti týkajúcej sa obchodnoprávneho kolégia, v ktorej je uvedené, že ak došlo
k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu O-V alebo ak je senát O-V z rôznych dôvodov
neúplný, doplnenie senátu vykoná riadiaci predseda senátu výberom spomedzi stálych členov, prípadne

náhradných členov senátu, podľa poradia, v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je
možné takto senát doplniť, postupuje sa podľa Všeobecnej časti rozvrhu práce. Tento postup podľa
dovolateľa zachovaný nebol.
6.3. Zároveň dovolateľ namietal, že podľa opatrenia č. 17 k rozvrhu práce bola do senátu 5 O
zaradenáJUDr.AndreaMoravčíkovásúčinnosťouod1.novembra2017,hociodvolaniebolopredložené

konajúcemu súdu 3. októbra 2017 (správne má byť 5. októbra 2017 - pozn. dovolacieho súdu), kedy
JUDr. Andrea Moravčíková v senáte zaradená nebola a nebola zaradená ani v senáte, ktorý naposledy
vo veci rozhodol.
6.4. Preto žalovaný prezentoval názor, že v prerokúvanej veci došlo k svojvoľnému výberu a účelovému
spôsobu obsadenia vo veci rozhodujúceho senátu, keď za spravodlivý zmysel vyriešenia daného

problému bolo pridelenie veci náhodným výberom, pričom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom gramatickom tvare) sp. zn. III. ÚS 459/2017
a aj IV. ÚS 459/2012.

7. Vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. mala byť podľa žalovaného daná tým, že odvolací

súd nekonal s prokurátorom, ktorý vstúpil do konania, že vo veci došlo k neoprávnenej manipulácii so
súdnym spisom, a že sa neoboznámil s relevantnými trestnými rozsudkami.
7.1.Vovzťahuknekonaniuzprokurátoromdovolateľuviedol,žepodanímz21.novembra2018oznámila
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vstup do konania, ktorý odôvodnila trestným oznámením
doručeným 20. novembra 2018, v ktorom navrhla odložiť verejné vyhlásenie rozsudku (ďalej aj „VVR“)

nariadené na deň 22. november 2018 a požiadala o možnosť nahliadnuť do spisu a vyjadriť sa k veci.
Napriek uvedenému odvolací súd podľa dovolateľa s prokurátorom nekonal, VVR neodložil, neumožnil
mu oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu a vyjadriť sa k veci. Týmto postupom znemožnil odvolacísúdprokurátorovirealizovaťjemupatriaceprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces, a to nielen vo vzťahu k prokurátorovi, ale aj vo vzťahu k žalovanému.
7.2. Námietku o tvrdenej manipulácii so súdnym spisom odôvodnil žalovaný tým, že dňa 20. novembra

2018 informoval odvolací súd, že po nahliadnutí do súdneho spisu zistil, že sa v ňom nenachádza
kompletné znenie odvolania proti rozsudku krajského súdu, čo podľa jeho názoru naznačuje, že mohlo
dôjsť k neoprávnenej manipulácii so súdnym spisom. Z uvedeného dôvodu požiadal odvolací súd, aby
zabezpečil nápravu a rozhodol o podanom odvolaní až po predložení kompletného znenia odvolania
do príslušného súdneho spisu. Nakoľko akákoľvek neoprávnená manipulácia so súdnym spisom môže

zásadným spôsobom negatívne zasiahnuť do práva strany sporu na spravodlivý proces, musí byť
každé odôvodnené podozrenie z takejto neoprávnenej manipulácie riadne vyšetrené, aby neexistovali
pochybnosti o zákonnosti konania a rozhodovania odvolacieho súdu. Napriek tomu odvolací súd
zákonným spôsobom nereagoval, keď vo veci rozhodol, čím mu znemožnil realizáciu jemu patriacich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.3. Pokiaľ ide o poslednú dovolaciu námietku vo vzťahu k vade zmätočnosti podľa ustanovenia § 420

písm. f/ C. s. p., žalovaný uviedol, že podaním z 5. marca 2018 predložil odvolaciemu súdu rozsudok
(správne má byť uznesenie - pozn. dovolacieho súdu) najvyššieho súdu zo 7. decembra 2017, sp.
zn. 5To/3/2017, ktorým zamietol odvolanie obžalovaného Ing. O. E. proti rozsudku Špecializovaného
trestného súdu z 3. marca 2017, sp. zn. BB-3T/14/2012. Predmetné trestné rozhodnutia sú podľa
dovolateľa zásadné pre posúdenie kľúčovej otázky, a to či Union banka, a. s., pri nadobúdaní zmeniek

konala na škodu žalovaného. Z predmetných trestných rozhodnutí vyplýva, zamestnanci Union banky,
a. s., mali vedomosť o fiktívnom charaktere zmlúv, ktoré boli podkladom pre vystavenie zmeniek, a ktoré
zakladali vecne nepodložený záväzok pre žalovaného. S poukazom na znenie ustanovenia čl. I § 17
ZZŠ je predmetná skutočnosť zásadná pre posúdenie predmetu konania, keďže preukázanie vedomého
konania Union banky, a. s., na škodu žalovaného pri nadobúdaní zmeniek znamená, že žalovaný nemá

povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú zmenkovú sumu.
7.4. Dovolateľ vytkol odvolaciemu súdu, že najvyšší súd v trestnom konaní uznal neplatnosť právnych
úkonov a vyslovil názor, že v zmysle čl. I § 17 zmenkového zákona Union banka, a. s., pri nadobúdaní
zmenky konala vedome na škodu dlžníka, a v rozsudku sp. zn. 5Obo/16/2017 vyslovil opačný záver, a
to, že žalovaný nepreukázal konanie na škodu dlžníka, a že vykonaným dokazovaním sa jednoznačne

preukázalo, že Union banka, a. s., nekonala na škodu žalovaného, ale bol to žalovaný, ktorý konal
na škodu Union banky, a. s., Keďže odvolací súd obsah potvrdzujúceho trestného rozsudku riadne
neoboznámil, nakoľko nevytýčil pojednávanie, zaťažil podľa žalovaného konanie vadou zmätočnosti
uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p.

8. Nesprávne právne posúdenie zakladajúce prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p. videl dovolateľ v tom, že odvolací súd nevzal do úvahy závery vyplývajúce z rozsudkov
vydaných v trestnom konaní a nevychádzal z nich pri právnom posúdení veci, čím sa podľa dovolateľa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pritom uviedol rozhodnutie ústavného súdu
zn. I. ÚS 269/2011 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/223/2016 a judikát č. R 35/1993. V

súvislosti s predmetnou námietkou žalovaný poukázal na to, že v priebehu konania predložil rozhodnutia
Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu v trestnej veci obžalovaného Ing. O. E., z ktorých
vyplýva, že zamestnanci Union banky, a. s., mali vedomosť o fiktívnom charaktere zmlúv, ktoré boli
podkladom pre vystavenie zmeniek, a ktoré zakladali vecne nepodložený záväzok pre žalovaného.

9.Prípustnosťdovolaniapodľa§421ods.1písm.b/C.s.p.malabyťpodľažalovanéhodanávovyriešení
právnej otázky, „či majú súdy povinnosť prihliadnuť na neexistenciu (neplatnosť) zmenkového záväzku i
beztoho,abysatohožalovanýdomáhal,pokiaľsúokolnostinaktorýchmátátoneexistencia(neplatnosť)
zmenkového záväzku zakladať, skutkovo opísané vo včas podaných námietkach.“
9.1. Dovolateľ v tejto súvislosti namietal, že podmienkou riadneho vydania zmenky ako cenného

papiera je odovzdanie zmenky jej prvému majiteľovi. Predmetné zmenky boli pritom odovzdané priamo
zástupcovi Union banky, a. s. , Ing. A. V.. Preto je toho názoru, že ak zmenky neboli odovzdané
remitentovi (spoločnosti SEZOOZ GROUP, a. s.), nedošlo k riadnemu vydaniu zmeniek ako cenného
papiera. Táto otázka je podľa žalovaného významná pre rozhodnutie vo veci, nakoľko v prípade
prípustnosti tejto námietky by sa vedel úspešne brániť proti nároku žalobcu.

10. Žalobca vo vyjadrení z 26. februára 2019 navrhol dovolanie žalovaného ako neprípustné odmietnuť.
10.1. K tvrdenej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. e/ C. s. p. žalobca uviedol, že v predchádzajúcom
odvolacom konaní rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5Obo/38/2014 v zložení JUDr.Anna Marková, JUDr. Lenka Praženková a JUDr. Jana Hullová. V tejto súvislosti poukázal na znenie
čl. II ods. 5 Všeobecnej časti rozvrhu práce a uviedol, že senát, ktorý mal naposledy vec pridelenú, bol
senát obchodnoprávneho kolégia 5 O, čiže senát, ktorý rozhodol dovolaním napadnutým rozsudkom.

Zároveň dodal, že JUDr. Anna Marková postupovala v súlade s rozvrhom práce, keď požiadala riadiacu
predsedníčku zastupujúceho senátu 1 O o určenie člena senátu, ktorý bol v tom čase dvojčlenný, pričom
JUDr. Miroslava Janečková bola z rozhodovania na odvolacom súde vylúčená podľa § 49 ods. 2 C. s.
p., a preto neostávala iná možnosť, aby bola ako zastupujúca členka senátu určená JUDr. Jana Hullová.
V dôsledku uvedeného postupu tak podľa žalobcu rozhodoval o odvolaní žalovaného senát, ktorý mal

vec pridelenú naposledy a zároveň senát, ktorý bol zložený z väčšiny naposledy vo veci rozhodujúcich
sudcov.
10.2. Žalobca považuje za nepravdivé tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd nekonal s prokurátorom,
ktorý vstúpil do konania. Poukázal pritom na to, že súd nevydáva rozhodnutie o vstupe prokurátora do
konania, ale jeho vstup do konania nastáva automaticky doručením oznámenia o vstupe. Prokurátorovi
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Mgr. Richardovi Dukesovi bola umožnená účasť na

pojednávaní, prokurátor robil návrhy a bolo mu umožnené nahliadnuť do spisu.
10.3. Obstáť nemôže podľa žalobcu ani námietka dovolateľa o údajnej manipulácii so súdnym spisom,
keď podľa jeho názoru sa žalovaný snaží zakryť vlastné pochybenie, ak to nebolo od začiatku účelové
konanie zo strany žalovaného (jeho právnej zástupkyne) na zdržovanie veci. Na č. l. 2920 súdneho spisu
(strana 1 odvolania) je originál prezenčnej pečiatky súdu, rukou doplnené údaje do pečiatky, originál

pečiatkyapodpiszástupkynežalovaného-JUDr.IrenySopkovej.Úvahaotom,žebysadalvymazaťtext
zo strany č. 2 odvolania (t. j. zo zadnej časti č. l. 2920 súdneho spisu), kde sú na prednej strane pečiatky
a rukou písaný text, je podľa žalobcu len na úrovni „fantasy“. Zároveň žalobca poukázal na to, že právna
zástupkyňa žalovaného opakovane počas odvolacieho konania nazerala do spisu a až 20. novembra
2018 uviedla, že s ňou spísaným odvolaním niekto manipuloval. Tento postup vrátane podania trestného

oznámenia 2 dní pred VVR sa jednoznačne javia ako vopred pripravené pre oddialenie vyhlásenia
rozsudku a narušenie priebehu konania. Odvolací súd pritom odvolanie žalovaného vecne prejednal a
tak absencia strany 2 odvolania nebola v konečnom dôsledku na škodu dovolateľa.
10.4. Žalobca označil za nedôvodnú aj námietku žalovaného, že sa odvolací súd nezaoberal s trestnými
rozsudkami. Z odôvodnení rozsudkov súdov nižšej inštancie je zrejmé, že sa trestnými rozhodnutiami

zaoberali a v zákonom možnej miere ich zohľadnili. Trestné rozhodnutia boli ako dôkazy pred súdmi
vykonané, pričom podstatou záverov trestných rozsudkov bolo to, že iniciátormi vystavenia zmeniek ako
spôsobu získania peňazí od Union banky, a. s., boli práve zástupcovia žalovaného.
10.5. V predmetnej veci podľa žalobcu nie je daná prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a/ C. s. p., keďže dovolateľ v podstate namieta len spôsob hodnotenia výsledkov trestných

konaní zo strany civilných súdov, pričom nesprávne interpretuje ustanovenia právnych predpisov.
Žalovaný v dovolaní argumentuje rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, ktorý bol vydaný v rámci
trestného konania voči osobe, ktorá nepôsobila ako zástupca Union banky, a. s., ale jednalo sa o
zamestnanca (vrcholového manažéra) žalovaného. Rovnako tak podľa žalobcu nemôže byť dovolanie
prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., pričom poukázal na to, že dovolateľ

uviedol, že súdy nesprávne odmietli posúdiť otázku absencie odovzdania zmenky jej prvému majiteľovi.
Prípustnosť dovolania je však viazaná na vyriešenie právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Zároveň žalobca uviedol, že otázka tradície zmenky v rozhodovacej praxi
už bola vyriešená, pričom poukázal na rozhodnutie z 19. júna 2003, sp. zn. MObdoV/8/2002, v ktorom
dovolací súd vyslovil záver, že ak nedostatok tradície nebol namietaný v námietkach proti zmenkovému

platobnému rozkazu, s touto neskôr prednesenou námietkou s ohľadom na tzv. koncentračnú zásadu
nie je oprávnený sa zaoberať.
10.6.Záveromžalobcauviedol,žerozsudkykrajskéhosúduaajnajvyššiehosúdureagovalinajednotlivé
relevantné námietky žalovaného v konaní. Z uvedeného dôvodu nemožno rozhodnutia súdov nižšej
inštancie označiť za arbitrárne, nezákonné a nespravodlivé, prípadne vzájomne si odporujúce, nakoľko

systematicky a logicky odôvodňujú prijaté závery, poskytujú dostatočný opis a popis, akými postupmi
a úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravovali, a na podklade ktorých dospeli k záveru vyslovenému
vo výroku.

11. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p. po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný

zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

12. Vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu sa pri posudzovaní prípustnosti (a dôvodnosti)
dovolania žalovaného zaoberal s ohľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania prednostnetými dovolacími námietkami, ktoré majú význam pre (konečné) rozhodnutie vo veci, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že sa jedná o viac ako 20 rokov prebiehajúci súdny spor. Z uvedeného dôvodu sa dovolací
súd zaoberal prednostne tými námietkami, ktorými dovolateľ odôvodňoval nedostatky v procesnom

postupe súdov nižšej inštancie, ktoré predstavujú vadu zmätočnosti uvedenú v ustanovení § 420 písm.
f/ C. s. p.
12.1. K uvedenému postupu pri prejednaní dovolania žalovaného dovolací súd uvádza, že všetky vady
zmätočnosti taxatívne vymenované pod písm. a/ až f/ ustanovenia § 420 C. s. p. predstavujú rovnako
závažné procesné vady konania a nemožno dospieť k záveru, že vada zmätočnosti, ktorá je upravená

pod skorším písmenom, je závažnejšia, ako vada upravená neskôr (t. j. že napr. vada podľa § 420 písm.
a/ C. s. p. by bola závažnejšia než vada podľa § 420 písm. d/ C. s. p., alebo že vada podľa § 420 písm.
e/ C. s. p. má predstavovať závažnejší zásah do práv, resp. procesného postavenia strany sporu než
vada podľa § 420 písm. f/ C. s. p.). Uvedený názor síce vyslovil veľký senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu v uznesení z 19. apríla 2017, sp. zn. 1VCdo/2/2017, avšak bol prekonaný neskorším
rozhodnutím veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (k tomu viď uznesenie z 21.

marca 2018, sp. zn. 1VCdo/1/2018), ako aj zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu (viď aj
uznesenie z 25. apríla 2018, sp. zn. PLz. ÚS 1/2018).
12.2. Naopak je potrebné mať na pamäti, že úlohou súdov (vrátane dovolacieho súdu) je poskytovanie
spravodlivosti v materiálnom zmysle, a nielen vo formálnej rovine. Uvedené treba zohľadniť
predovšetkým tam, ak určitá (dovolacia) námietka je len formálneho charakteru a po jej odstránení

nemožnopredpokladať,žebybolvýsledokkonaniaodlišný,nežtomubolovprípadeprvéhorozhodnutia,
a iná námietka môže mať relevantný dosah na výsledok konania. V takom prípade je nevyhnutné, aby sa
súdzaoberalpredovšetkýmtakoutonámietkouvznesenoustranousporu.Akoužbolonaznačenévyššie,
päťčlennýdovolacísenátnajvyššiehosúdupriprejednanídovolaniadospelkzáveru,ževrozhodovanom
spore predstavuje takúto námietku žalovaným namietaná vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p.

13. Žalovaný videl naplnenie posudzovanej vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s.
p. v tom, že
I. odvolací súd nekonal s prokurátorom, ktorý vstúpil do konania pred verejným vyhlásením rozsudku
odvolacím súdom,

II. odvolací súd vo veci rozhodol, hoci došlo k neoprávnenej manipulácii so súdnym spisom, a
III. súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa relevantným spôsobom nevysporiadali s trestnými
rozhodnutiami, ktoré v priebehu sporu predložil konajúcim súdom.
13.1. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 431 C.
s. p. je vymedzený spôsobom predpokladaným znením ustanovenia § 431 ods. 2 C. s. p., a preto sú

splnené zákonné predpoklady pre posúdenie predmetných dovolacích námietok.

Namietané nekonanie s prokurátorom

14. Predmetnú námietku posúdil dovolací súd z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania ako

irelevantnú. V tejto súvislosti poukazuje dovolací senát najvyššieho súdu na to, že vadu zmätočnosti
uvedenú v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. možno s odkazom na znenie ustanovenia § 431 C. s. p.
odôvodniť len nesprávnym procesným postupom súdu, ktorým strane sporu (tým myslené dovolateľovi
- pozn. dovolacieho súdu) znemožnil realizáciu jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

14.1. V dovolaní nie je prípustné, aby dovolateľ namietal ani prípadné znemožnenie realizácie práv
niekoho iného než samotného dovolateľa (k tomu viď aj 3Obdo/69/2017).
14.2. Napriek tejto skutočnosti žalovaný namietal, že k tvrdenej vade zmätočnosti došlo zo strany
odvolacieho súdu vo vzťahu k inému subjektu, než je dovolateľ. Navyše dovolateľ namietal existenciu
tvrdenej vady zmätočnosti vo vzťahu k subjektu, ktorému v predmetnom spore podľa § 426 C. s. p.

svedčalo samostatné oprávnenie podať dovolanie. Naopak vo vyjadrení z 5. marca 2019 oznámila
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky krajskému súdu, že právoplatným skončením konania sa
účasť prokurátora v konaní skončila, pričom výslovne skonštatovala, že do prebiehajúceho dovolacieho
konania prokurátor nevstúpil.
14.3. Uvedená námietka preto nebola spôsobilá založiť prípustnosť podaného dovolania podľa § 420

písm. f/ C. s. p.
14.4. Nad rámec uvedeného však dáva dovolací súd žalovanému do pozornosti, že ním uvádzané
tvrdenia v dovolaní nemajú oporu v obsahu súdneho spisu. V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd
na zápisnicu odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku z 22. novembra 2018 (č. l. 3003 a nasl.súdneho spisu), z ktorej vyplýva, že odvolací súd s prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky Mgr. Richardom Dukesom - ktorý sa zúčastnil verejného vyhlásenia rozsudku - konal a
zároveň mu odvolací senát pred samotným verejným vyhlásením rozsudku umožnil nahliadnuť do spisu.

Zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku obsahuje aj vyjadrenie prokurátora Mgr. Richarda Dukesa,
ktorý skonštatoval, že „na prvý pohľad spis nejaví známky manipulácie a odvolanie založené v spise je
riadne zažurnalizované a je totožné s fotokópiou odvolania, ktoré bolo zaslané Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky ako príloha trestného oznámenia“

Neoprávnená manipulácia so súdnym spisom

15. Tak, ako námietka žalovaného o nekonaní s prokurátorom, ani námietka o tvrdenej neoprávnenej
manipulácii so súdnym spisom, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s.
p. Predovšetkým dovolací súd uvádza, že odvolací súd o odvolaní žalovaného meritórne rozhodol (síce
výrokom, ktorý bol v neprospech žalovaného - pozn. dovolacieho súdu). Preto v tejto súvislosti nemohol

odvolací súd znemožniť dovolateľovi realizáciu jemu patriacich procesných práv v takej miere, že malo
dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
15.1. Naviac sa dovolaciemu súdu javí, že argumentácia o manipulácii so súdnym spisom a o chýbajúcej
strane č. 2 odvolania proti rozsudku krajského súdu predstavuje vopred premyslenú taktiku právnej
zástupkyne žalovaného s cieľom zmariť rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci, ak by odvolací súd

pri prejednaní odvolania nepostupoval spôsobom predpokladaným žalovaným, resp. jeho právnou
zástupkyňou. Dovolací senát rozhodujúci vo veci považuje predmetné konanie právnej zástupkyne
žalovaného, advokátky JUDr. Ireny Sopkovej, za konanie, ktoré je v rozpore s etikou advokáta a s
povinnosťami advokáta vyplývajúcimi zo zákona o advokácii.
15.2. Ako už uviedol odvolací súd v napadnutom rozsudku, až do okamihu zverejnenia oznámenia o

mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na webovej stránke
najvyššieho súdu žalovaný a ani jeho právna zástupkyňa netvrdili, že by malo dôjsť k manipulácii so
súdnymspisom(konkrétnesodvolanímžalovaného).Žalobcaužpritomvovyjadreníkodvolaniuuviedol,
že odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody. Zároveň je významná tá skutočnosť, že právna zástupkyňa
žalovaného (resp. jej zamestnanci) v priebehu odvolacieho konania opakovane nahliadala do súdneho

spisu. Žalovaný však až do zverejnenia oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
žiadnu námietku o údajnej manipulácii so súdnym spisom nevzniesol, hoci je ťažko predstaviteľné, že
by si jeho právna zástupkyňa po opakovanom nahliadaní do súdneho spisu nevšimla, že má chýbať
strana č. 2 jej odvolania napriek tomu, že na túto skutočnosť poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
z 8. septembra 2017 (č. l. 2935 a nasl. súdneho spisu). Uvedené sa tak dovolaciemu súdu javí ako

účelová snaha žalovaného (resp. jeho právnej zástupkyne), ktorej jediným cieľom bolo zmariť verejné
vyhlásenie rozsudku odvolacím súdom.
15.3. Pritom je podľa dovolacieho súdu nemysliteľné, aby po doručení odvolania žalovaného niekto
vymenil prvý list jeho odvolania tak, že vytlačí len prvú stranu a druhá strana ostane čistá s tým,
že napodobní originál prezenčnej pečiatky krajského súdu, vrátane podateľňou vpísaných údajov a

originál pečiatky právnej zástupkyne žalovaného s jej vlastnoručným podpisom. Pravosť vlastnoručného
podpisu právnej zástupkyne, pravosť originálu prezenčnej pečiatky krajského súdu vrátane podateľňou
vpísaných údajov a pravosť originálu pečiatky právnej zástupkyne žalovaného žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybňoval.

Nevysporiadanie sa s predloženými trestnými rozhodnutiami

16. Predmetnú dovolaciu námietku žalovaného na rozdiel od predchádzajúcich námietok (viď body 14.
a 15. vyššie) vyhodnotil dovolací súd ako dôvodnú.

17. S poukazom na znenie čl. I § 17 zmenkového zákona v znení účinnom do 22. decembra 2015
žalovaný rozhodnutia vydané v trestnej veci obžalovaného (a v súčasnosti odsúdeného) Ing. O. E.
predložil za účelom, aby nimi preukázal, že pôvodný žalobca (t. j. obchodná spoločnosť Union banka,
a. s.) pri nadobúdaní zmeniek konal vedome na škodu dlžníka. Preukázanie predmetnej skutočnosti
žalovaným by totiž znamenalo, že kauzálne námietky uplatnené žalovaným včas v námietkach proti

zmenkovému platobnému rozkazu boli vznesené účinne a súd by musel posudzovať ich dôvodnosť,
resp. nedôvodnosť.
17.1. V okolnostiach rozhodovaného sporu sa tak jednalo o podstatnú skutočnosť, s ktorou boli
súdy nižšej inštancie povinné sa relevantným spôsobom vysporiadať, o to viac, keď dovolací súduž v rozsudku z 19. júna 2003, sp. zn. MObdoV/8/2002 vytkol súdu prvej inštancie a predovšetkým
odvolaciemu súdu, že „napriek tomu, že odvolací súd vedel o začatí trestného stíhania voči Ing. O. E.,
si trestný spis nezadovážil a neobonámil sa s ich obsahom. Odvolací súd bol povinný zistiť, či trestné

stíhanie súvisí s týmto občianskym súdnym konaním. Totiž práve aj výsledky trestného stíhania môžu
byť také, že súd by bol nimi viazaný, čo by zase mohlo mať vplyv na posúdenie dobromyseľnosti žalobcu
(v tom čase obchodnej spoločnosti Union banka, a. s. - pozn. dovolacieho súdu) podľa citovaného
ustanovenia čl. I § 17 ZZŠ, ako aj posúdenie dôvodnosti námietok žalovaného.“ Predmetnému
pochybeniu súdov nižšej inštancie predchádzalo konštatovanie dovolacieho senátu najvyššieho súdu

rozhodujúceho vo veci vedenej pod sp. zn. MObdoV/8/2002, že „abstraktnosť zmenkového vzťahu (t.
j. jeho nezávislosť na príčinnom zmluvnom vzťahu) nie je absolútna. Ak zmenkový vzťah vznikol na
základe kauzálneho nezmenkového záväzku, potom za podmienok uvedených v ustanovení čl. I § 17
ZZŠ zmenkový dlžník môže voči majiteľovi zmenky robiť aj tie námietky, ktoré sa týkajú tohto kauzálneho
záväzku. Podľa tohto ustanovenia základnou podmienkou pre takýto postup zmenkového dlžníka je
to, že majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na škodu dlžníka. V tomto smere zo strany

nadobúdateľa zmenky nemusí ísť o úmysel priamy, ale postačuje aj úmysel nepriamy, čo znamená, že
nadobúdateľ vedel, že škodu môže spôsobiť a pre prípad, že ju spôsobí, je s tým uzrozumený. Preto
ani v takomto prípade indosament nemá abstraktné účinky. Z uvedeného vyplýva, že súdy nižšieho
stupňa správne postupovali, ak vec posudzovali podľa citovaného ustanovenia čl. I § 17. Súdy tiež
správne zisťovali, či žalobca pri nadobúdaní sporných zmeniek konal vedome na škodu dlžníka, t. j.

žalovaného, čo je základným predpokladom toho, aby súd prípadne mohol námietku dlžníka týkajúcu sa
kauzálnehovzťahuzohľadniť.Natútootázkusúdprvéhostupňavykonalpomernerozsiahledokazovanie
a na jeho základe dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by žalobca v dôsledku indosovania zo 6.
októbra 1998 tieto zmenky nadobudol s úmyslom poškodiť dlžníka (žalovaného). S týmto názorom súdu
prvého stupňa sa stotožnil aj súd odvolací. Tieto závery dovolací súd považuje za predčasné, pretože

vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“
17.2. V nadväznosti na uvedené dovolací súd v uvedenom rozsudku vyslovil záver, že „v prípade, ak
bude mať súd za preukázané, že žalobca pri nadobúdaní sporných zmeniek vedome konal na škodu
dlžníka (žalovaného) a bude mať za preukázané, aj to, že kauzálny záväzok, t. j. kúpna zmluva z 29.
septembra 1998 (o kúpe technologického zariadenia) a na ňu nadväzujúce právne úkony trpia vadami,

pre ktoré sú absolútne neplatné (napr. neboli myslené vážne), prípadne sú ničotné, potom vydaný
zmenkový platobný rozkaz musí zrušiť, lebo nemožno sa domáhať zmenkového záväzku, ktorý vznikol
na základe tohto právneho konania.“

18. Dovolací súd uvádza, že v trestnom konaní vedenom na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn.

BB-3T/14/2012 bola riešená otázka viny Ing. O. E. ako finančného riaditeľa žalovaného, ako to vyplýva
z rozhodnutí súdov nižšej inštancie. Táto skutočnosť však bez ďalšieho neznamená, že by z rozhodnutí
vydaných v predmetnom trestnom konaní nebolo možné vychádzať v predmetnom civilnom konaní.
18.1. Rovnako tak ani účasť predstaviteľov žalovaného na zmenkových obchodoch, ktoré boli
uskutočnené na ujmu žalovaného (ako zmenkového dlžníka), bez ďalšieho neznamená, že by nebolo

možné posudzovať v konaní vedomé konanie majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní na škodu dlžníka.
Zo znenia ustanovenia čl. I § 17 zmenkového zákona vyplýva, že pre účinnosť kauzálnych námietok v
prípade, že zmenka bola z pôvodného majiteľa indosovaná na iný subjekt, postačuje, aby zmenkový
dlžník preukázal vedome konanie majiteľa zmenky pri jej nadobúdaní na škodu dlžníka. Prípadne
konaniedlžníka,resp.osôbkonajúcichvjehomeneniejespoukazomnazneniečl.I§17ZZŠpodstatné,

rozhodujúce je len konanie nadobúdateľa zmenky.

19. Z uvedeného dôvodu dovolací súd poukazuje na závery - na ktoré odkazoval v spore žalovaný
- vyslovené súdmi v trestnom konaní (t. j. Špecializovaným trestným súdom v rozsudku z 3. marca
2017, sp. zn. BB-3T/14/2012, ktorým bol obžalovaný Ing. O. E. uznaný za vinného z pokusu trestného

činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku spolupáchateľstvom, resp. najvyšším súdom
v uznesení zo 7. decembra 2017, sp. zn. 5To/3/2017, ktorým najvyšší súd zamietol odvolanie
obžalovaného Ing. O. E.). V predmetných rozhodnutiach v časti relevantnej pre predmetný civilný spor
skonštatovali, že
„Záväzky medzi Slovenským plynárenským priemyslom a Union bankou, a. s., vysporiadané nie sú

a Slovenský plynárenský priemysel má ako zmenkový dlžník zaplatiť voči Union banke, a. s., 350
000 000,-- Kč bez akéhokoľvek protiplnenia. Od toho sa potom odvíja aj občianskoprávna neplatnosť
všetkých dotknutých úkonov, ktorá je popísaná i v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ide o právne
úkony absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen pre odporovanie obsahua účelu týchto zákonov zákonu o štátnom podniku (rovnako, z hľadiska účtovnej evidencie aj zákonu
č. 563/1991 Zb. o účtovníctve), ale vzhľadom na výsledky trestného konania a vo vzájomnej právnej
nadväznosti aj Trestnému zákonu, a to v ďalej uvedených kvalifikačných súvislostiach. V protiprávnosti

konania je tu obsiahnuté i obchádzanie zákona, ku ktorému došlo fingovaním právneho titulu pre
podniknuté kroky, smerujúce k bezdôvodnému plneniu zo strany Slovenského plynárenského priemyslu
na základe zmeniek, ktoré mali toto plnenie pre Union banku, a. s. zabezpečiť, a to bez ohľadu na
okolnosť, že peňažné prostriedky boli touto bankou poskytnuté firme SEZOOS GROUP, a. s. Naposledy
uvedená spoločnosť teda získala príslušnú majetkovú hodnotu bez svojho protiplnenia, a takto ju mala

neoprávnene získať na úkor Slovenského plynárenského priemyslu. Simuláciou právnych úkonov však
nebol zakrytý iný právny úkon, ale protiprávne konanie, ktoré má aj charakter trestného činu. Prijatím
plnenia zo strany Slovenského plynárenského priemyslu by teda došlo k bezdôvodnému obohateniu v
zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu, resp.
prijatím plnenia z nepoctivých zdrojov.
Od tejto otázky je potrebné odlíšiť otázku ochrany zmenkového veriteľa, ktorý je nasledujúcim majiteľom

zmenky, v zmysle čl. I § 17 ZZŠ, ktorá súvisí s dobromyseľnosťou pri nadobúdaní zmenky, aj keď
tieto otázky, zároveň aj s otázkou trestnoprávnej zodpovednosti, spolu súvisia. Uvedenú otázku súd
v trestnom konaní nemôže riešiť ako meritórnu, v určitých súvislostiach ju však pri rozhodovaní o
vine musí riešiť ako predbežnú otázku, a to bez viazanosti iným rozhodnutím v zmysle § 7 ods. 1
Trestného poriadku (ktoré v tejto veci doposiaľ ani nebolo právoplatne vydané). Tu dospel k záveru, že

osoby konajúce za Union banku, a. s,. pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky, a to v súčinnosti
s obžalovaným a R. W. (V., R., C.), pri tomto konaní disponovali vedomosťou o skutočnom účele
súhrnuúkonov,predchádzajúcichvystaveniuzmeniekanasledujúcichpoňom,vrátanevytváraniavecne
nepodloženého záväzku pre Slovenský plynárenský priemysel. Okolnosť, že túto otázku považovali zo
svojho hľadiska za irelevantnú, je podmienená presvedčením, že zakúpené zmenky vzhľadom na svoju

právnu povahu dostatočne zabezpečujú návratnosť vložených prostriedkov a predpokladaný zisk.
Ako je uvedené vo vyjadrení Českej národnej banky, z okolnosti, že zmenky ani zmluva o ich prevode
uzavretá medzi SEZOOS GROUP, a. s. a Union banku, a. s. neobsahuje doložku „bez postihu“, vyplýva,
že dotknutá operácia odkupu zmeniek nemá charakter tzv. finančného forfaitingu, ale eskontného úveru,
pri ktorom banka úveruje svojmu klientovi pohľadávku, v tomto prípade pohľadávku voči Slovenskému

plynárenskému priemyslu na základe obchodnej zmluvy. V účtovníctve banky je operácia vedená ako
„krátkodobé úvery klientom na obchodné pohľadávky“. Tomu zodpovedá i údaj v zmluve o prevode
zmenky, podľa ktorého klient (SEZOOS GROUP, a. s.) je povinný zasielať banke konkrétne výsledky
hospodárenia vystaviteľa zmenky, ale aj svoje, a to až do úplnej úhrady zmenkovej čiastky (bod IV
zmluvy).

Z uvedeného vyplýva vedomosť (personálne sprostredkovaná) Union banky, a. s. o obchodnom vzťahu,
ktorý bol formálne deklarovaný medzi SEZOOS GROUP, a. s. a Slovenským plynárenským priemyslom,
čomu zodpovedá i poskytnutie eskontného úveru. Takému bankovému produktu potom mali zodpovedať
i ďalšie náležitosti zmluvy o prevode zmenky a postupu v (reálne nastalom) prípade nezaplatenia
zmenky, zodpovedajúce úverovému charakteru bankovej operácie a „postihu“ klienta, čerpajúceho

eskontný úver (príslušné náležitosti a postupy vyplývajú z článku 3-Nákup obchodných zmeniek Union
banky, a. s., časti 2 - Zásady a podmienky realizácie zmenkových obchodov a časti 5 - Postup pri
nezaplatení zmenky Pracovného predpisu Union banky, a. s., č. 15/1998, vydaného 1. apríla 1998 a
poskytnutého zo strany Union banky, a. s., na účely trestného konania na základe dožiadania).
Dotknutá zmluva bola však uzavretá, napriek vyššie uvedeným údajom (aj tým, ktoré sú súčasťou jej

obsahu) ako zmluva, z ktorej vyplýva len právo banky predložiť zmenky na preplatenie vystaviteľovi
(Slovenskému plynárenskému priemyslu) 25. marca 1999, s možným posunutím termínu predloženia
zmeniek na preplatenie, avšak bez akéhokoľvek záväzku klienta (SEZOOS GROUP, a. s.) na úhradu
záväzku v prípade neposkytnutia plnenia zmenkovým dlžníkom.
Z uvedeného je zrejmé, že osoby konajúce za Union banku, a. s., pri nadobúdaní zmenky nepočítali

napriek charakteru bankovej operácie ako úveru na zabezpečenie pohľadávky klienta - dodávateľa z
obchodnej zmluvy s tým, aby sa klient na splatení úveru podieľal, a naopak, smerovali výlučne k plneniu
zo strany Slovenského plynárenského priemyslu.
Taký zámer zodpovedá fiktívnemu uzavretiu zmlúv medzi Slovenským plynárenským priemyslom a
SEZOOS GROUP, a. s. a ich súčasnému vypovedaniu, teda zrušeniu záväzku SEZOOS GROUP, a. s.

na vecné plnenie voči Slovenskému plynárenskému priemyslu, zároveň však dokladovému pretrvaniu
záväzku Slovenského plynárenského priemyslu voči novému majiteľovi zmeniek. Uvedené konanie
je vedomým konaním na škodu osoby, ktorá je vystaviteľom zmeniek, pričom vedomostná zložka
nie je prvkom zavinenia len vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu (ktorý je predpokladomtrestnoprávnej zodpovednosti pri úmyselných trestných činoch), ale aj vo forme vedomej nedbanlivosti,
pri ktorej konajúce osoba vie, že môže relevantný následok (škodu) spôsobiť, ale bez primeraných
dôvodov sa spolieha, že sa tak nestane.

20. Z citovanej časti trestných rozhodnutí predložených v konaní žalovaným vyplýva nepochybný záver,
že súdy v trestnom konaní pri posudzovaní trestnej zodpovednosti Ing. O. E. dospeli k záveru, že
Union banka, a. s., pri nadobúdaní zmeniek - preplatenie ktorých je predmetom rozhodovaného sporu
- konala vedome na škodu Slovenského plynárenského priemyslu (t. j. žalovaného) ako zmenkového

dlžníka, keď od počiatku mala vedomosť o fiktívnom charaktere zmlúv (zabezpečených predmetnými
zmenkami) uzatvorených medzi Slovenským plynárenským priemyslom a obchodnou spoločnosťou
SEZOOS GROUP, a. s., ako remitentom zmeniek.
20.1. Predmetný záver je tak významný pre posúdenie účinnosti kauzálnych námietok uplatnených
žalovaným s poukazom na ustanovenie čl. I § 17 ZZŠ. Z pohľadu žalovaného bola argumentácia
citovanými závermi vyslovenými súdmi v trestnom konaní pre rozhodnutie v predmetnom civilnom spore

kľúčová, keďže ako jediná mu mohla aj vzhľadom na skôr vyslovené závery súdov (vrátane dovolacieho
súdu) priniesť úspech v spore.
20.2. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu bolo relevantne vysporiadať sa s
argumentáciou súdov v trestnom konaní týkajúcou sa vedomého konania Union banky, a. s., na
škodu žalovaného pri nadobúdaní predmetných zmeniek. Táto skutočnosť bola zvýraznená aj vyššie

uvedeným záväzným právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v rozsudku z 19. júna 2003, sp.
zn. MObdoV/8/2002, z ktorého vyplývala povinnosť súdov nižšej inštancie pripojiť si trestné spisy (t. j.
vrátane spisu v trestnej veci obvineného Ing. O. E.) a vysporiadať sa s tým, či trestné stíhanie súviselo
s predmetným civilným sporovým konaním (čo, ako vyplýva z obsahu trestných rozhodnutí, súviselo -
pozn. dovolacieho súdu).

21. Súdy nižšej inštancie však v naznačenom smere nepostupovali a naviac zaujali diametrálne odlišný
názor v predmetnej kľúčovej otázke, ako súdy v trestnom konaní v skôr vydaných rozhodnutiach. Krajský
súd a aj odvolací súd skonštatovali, že žalovanému sa nepodarilo dokázať, že Union banka, a. s.,
mala vedomosť o skutočných úmysloch žalovaného a obchodnej spoločnosti SEZOOS GROUP, a. s.,
podpísať kúpnu zmluvu len formálne, na základe čoho uzavreli, že Union banka, a. s., nekonala na

škodu žalovaného, ale naopak bol to žalovaný, ktorý ako dlžník konal na škodu Union banky, a. s.

22. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný, ktorý vystupoval ako strana trestného konania v postavení
poškodeného a zároveň ako strana predmetného civilného (zmenkového) sporu, má o posúdení tej istej
otázky - a to, či Union banka, a. s. pri nadobudnutí predmetných piatich zmeniek postupovala vedome

na škodu dlžníka - dve právoplatné súdne rozhodnutia, v ktorých v skoršom rozhodnutí (vydanom v
trestnom konaní) dostal odpoveď, že Union banka, a. s., pri nadobudnutí piatich zmeniek vystavených
na celkovú sumu 350 000 000,-- Kč konala vedome na škodu dlžníka (t. j. žalovaného), a v neskoršom
rozhodnutí (vydanom v civilnom konaní) bolo skonštatované, že Union banka, a. s., nekonala na škodu
žalovaného.

22.1. Už predmetná skutočnosť indikuje, že postup súdov nižšej inštancie nebol v súlade s ústavou
garantovaným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

23. Dovolací súd poukazuje na znenie čl. 2 ods. 1 Základných princípov Civilného sporového poriadku,

v zmysle ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Hoci v rozhodovanej veci nie je možné v
plnej miere vychádzať z definície právnej istoty tak, ako je obsiahnutá v čl. 2 ods. 2 Základných princípov
Civilného sporového poriadku, je princíp právnej istoty chápať širšie, a to tak, že aby sa pri opakovaní
určitej právne relevantnej otázky v rovnakých podmienkach dal rovnaká odpoveď.

23.1. V tejto súvislosti dáva dovolací senát najvyššieho súdu do pozornosti nález ústavného súdu z 15.
júna 2016, sp. zn. II. ÚS 19/2016, v ktorom ústavný súd v súvislosti s odlišným rozhodovaním v skutkovo
a právne zhodných alebo obdobných veciach výslovne skonštatoval, že:
„K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty
vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.
V zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámcineho s požiadavkou právnej istoty ,resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy
rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom.
V každom prípade sa však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje cielené zdôvodnenie

odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015). Vychádzajúc
zo skutočnosti, že krajský súd sa uvedenými zásadami neriadil, došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavy,akoajjehoprávanaspravodlivésúdnekonanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
23.2. Aj dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe dospel k záveru, že

„Povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie iného
súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobnej situácii je relevantné vo vzťahu k ním
rozhodovanému sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým
stranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v
skoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky
na kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené, a teda za

také, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň platí, že len rozhodnutie
disponujúceuvedenýmiatribútmimôže,zpohľadustránsporu,alenapokonisamotnejverejnosti,naplniť
očakávania týkajúce sa predvídateľnosti práva a existencie právnej istoty v súdnom systéme“ (k tomu
viď 4Obdo/7/2018).

23.3. Rovnako tak dovolací súd poukazuje rozsudok najvyššieho súdu z 25. septembra 2019, sp. zn.
4Cdo/236/2017, v ktorom dovolací súd okrem iného skonštatoval, že
„Všeobecná záväznosť judikatúry v rozsahu prekračujúcom rozhodovací rámec konkrétnej veci nie je
v interpretácii najvyššieho súdu bezúčelná. Predvídateľnosť súdneho rozhodovania smeruje k ochrane
princípu právnej istoty ako jedného z atribútov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl.

2 Základných princípov Civilného sporového poriadku) a k rovnosti účastníkov súdneho konania (čl. 47
ods. 3 ústavy). Neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov predstavuje jurisdikčnú
ľubovôľu. Jednota judikatúry napĺňa tiež princíp vnútornej jednoty a bezrozpornosti právneho poriadku
ako celku. Právny poriadok totiž so sebou prináša imperatív rovnakého pohľadu na porovnateľné právne
inštitúty, hoci by boli upravené v rôznych právnych predpisoch, či sa týkali rôznych právnych odvetví.

Pre adresáta právnej normy je totiž významné, aby mal rovnaký (obdobný) právny inštitút v práve ako
celku ten istý obsah a význam.
S ohľadom na uvedené princípy dovolací súd v rámci sebaobmedzenia, spočívajúceho v zdržanlivosti
pri prípadnej zmene judikatúry vyslovenej v rozhodnutí najvyššieho súdu hoci ako aj odvolacieho v
správnom súdnictve jeho rozhodnutie akceptoval. Ako podmienka právnej istoty sa totiž uvádza i stabilita

judikatúry naprieč všetkých (viacerých) kolégií najvyššieho súdu. Potreba zmeny judikatúry v tomto
prípade neprevážila nad záujmy osôb konajúcich v dobrej viere (vo veci, ktorá je predmetom dovolacieho
prieskumuišlooto,ževrozhodnutívydanomvtrestnomkonaníboloposudzované,čiprávnypredchodca
žalobcu pri nadobúdaní zmeniek konal v dobrej viere, alebo naopak vedome na škodu žalovaného ako
dlžníka - pozn. dovolacieho súdu).

Rozhodnutie odvolacieho senátu v konkrétnej veci (vo veci 4Cdo/236/2017 išlo o rozhodnutie
odvolacieho senátu správneho kolégia najvyššieho súdu a v predmetnej veci ide o rozhodnutie
odvolacieho senátu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu - pozn. dovolacieho súdu) je záväzné
nielen pre podobné prípady riešené v budúcnosti, ale aj pre najvyšší súd samotný, a to až do okamihu,
pokiaľ nebude aktivizovať postup podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.“

24. Osobitne významná pre rozhodnutie o dovolaní žalovaného je však tá skutočnosť, že nešlo o
skutkovú alebo právne obdobnú otázku, ale o jednu a tú istú otázku, ktorú v rámci svojho rozhodovania
riešili súdy tak v trestnom, ako aj v civilnom konaní.
24.1. Pokiaľ súd v konaní posudzuje určitú otázku ako otázku predbežnú, ktorá bola ako predbežná

otázka posudzovaná už v inom (skoršom) konaní, v zásade nemôže dôjsť pri rovnakej argumentácii
strany sporu k odlišnému záveru, keďže je v súlade s princípom právnej istoty, tvoriacim súčasť práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby sa súdy v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii s
totožnými námietkami vznesenými v spore vysporiadali rovnako (k tomu viď aj 3Obdo/46/2019).

25. Najväčšie pochybenie súdov nižšej inštancie - ktoré je nesúladné s vyššie uvedenými východiskami
(viďbody23.a24.vyššie)-všakpodľadovolaciehosúduspočívavtom,žeprivyslovenízáveruotom,že
Union banka, a. s., pri nadobúdaní zmeniek nekonala vedome na škodu dlžníka, relevantným spôsobomneodôvodnili, prečo prijali v tejto otázke presne opačný záver, než zaujali súdy v trestnom konaní, hoci
o ňom vedeli na základe predloženia jednotlivých trestných rozhodnutí do súdneho spisu žalovaným.

26. Odvolací súd k argumentácii žalovaného rozhodnutiami súdov v trestnom konaní uviedol len, že
v priebehu rozsiahleho dokazovania bolo do spisu doložených viac rozhodnutí vydaných v trestnom
konaní jednak voči zástupcom Union banky, a. s. a jednak voči zástupcom Slovenského plynárenského
priemyslu a SEZOOZ GROUP, a. s., v ktorých sa jednoznačne konštatuje, že iniciátorom uzavretia
kúpnej zmluvy, ako aj vystavenia predmetných zmeniek boli: Ing. D. C., Ing. O. E. a S. W..

26.1. K samotným záverom súdov v trestnom konaní o vedomosti Union banky, a. s. o skutočnom účele
zmlúv medzi Slovenského plynárenského priemyslu a SEZOOZ GROUP, a. s. - ktorá bola určujúca pre
posúdenie účinnosti kauzálnych námietok vznesených žalovaným s poukazom na znenie čl. I § 17 ZZŠ
- sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevyjadril.

27. Krajský súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že neprihliadol na zistenie najvyššieho súdu

uvedené v rozsudku z 19. novembra 2013, sp. zn. 2To/4/2013, v ktorom bolo konštatované, že osoby
konajúce za Union banku, a. s., pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky disponovali vedomosťou
o skutočnom účele súhrnu úkonov predchádzajúcich vystaveniu zmeniek a nasledujúcich po ňom,
vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre Slovenský plynárenský priemysel. Súd pri
posudzovaní otázky, či Union banka, a. s., konala na škodu dlžníka, teda žalovaného, neprihliadol na

uvedené zistenie najvyššieho súdu, nakoľko sa stotožnil s názorom žalobcu, že svoje konštatovanie
presvedčujúcim spôsobom neodôvodnil. Súd neprihliadol ani na závery Špecializovaného trestného
súdu, pracovisko Banská Bystrica uvedené v odôvodnení rozsudku sp. zn. BB-3T/14/2012 z 3. marca
2017, nakoľko rozsudok do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol právoplatný a súd sa stotožnil
s názorom žalobcu, že sa trestný súd pri posudzovaní konania Union banky, a. s., na škodu osoby,

ktorá je vystaviteľom zmeniek, zaoberal okolnosťami prevyšujúcimi rámec trestného konania vo veci
obžalovaného Ing. O. E..
27.1. Pokiaľ ide o postup súdu prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že jeho vyššie citované závery
sú v priamom rozpore s obsahom práva na spravodlivý proces. Dovolací súd uvádza, že síce v čase
rozhodovaniakrajskéhosúdunebolomožnéprihliadaťnarozsudoknajvyššiehosúdusp.zn.2To/4/2013,

avšak nie z dôvodu, ktorý uviedol vo svojom rozsudku krajský súd, ale z dôvodu, že tento rozsudok
odvolacieho senátu najvyššieho súdu bol zrušený rozsudkom dovolacieho senátu najvyššieho súdu z
13. mája 2013, sp. zn. 2TdoV/4/2014.
27.2. Obstáť však nemôže konštatovanie súdu prvej inštancie, pre ktoré neprihliadol na závery
rozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúduobsahujúcehoprežalovanéhokľúčovúargumentáciuvrámci

prebiehajúceho sporu, a ktoré považuje dovolací senát najvyššieho súdu nepochopiteľné.
27.3. Predovšetkým nemôže obstáť záver krajského súdu, že sa stotožnil s názorom žalobcu, že
súdy v trestnom konaní sa zaoberali okolnosťami prevyšujúcimi rámec trestného konania. Tento záver
považuje dovolací súd za arbitrárny, keďže súd rozhodujúci v civilnom sporovom konaní (ale ani
strana sporu, v ktorej neprospech by mohli byť závery súdov v trestnom konaní) nie je v pozícii súdu

oprávneného preskúmavať závery vyslovené v rozhodnutiach súdov vydaných v trestnom konaní,
prípadne vyhodnocovať ich správnosť alebo nesprávnosť.
27.4. Navyše dovolací súd poukazuje na to, že posudzovanie tejto otázky priamo súviselo s otázkou
trestnoprávnejzodpovednosti(ktomuviďvýslovnestrana16rozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúdu
z 3. marca 2017, sp. zn. BB-3T/14/2012 nachádzajúceho sa na č. l. 2833 súdneho spisu). Vyriešenie

otázky trestnej zodpovednosti v rámci rozhodovania o vine obžalovaného patrí do výlučnej právomoci
súdov rozhodujúcich v trestnom konaní (k tomu viď čl. 50 ods. 1 ústavy). Preto, pokiaľ súdy rozhodujúce
v trestnom konaní považovali za nevyhnutné vyriešiť predbežnú otázku vedomého (resp. nevedomého)
konania Union banky, a. s., pri nadobúdaní zmeniek na škodu dlžníka s poukazom na znenie čl. I §
17 ZZŠ ako otázku významnú pre posúdenie trestnej zodpovednosti obžalovaného Ing. O. E., išlo o

otázku, ktorej vyriešenie patrilo do ich právomoci. Tento záver pritom mohli súdy v trestnom konaní
vysloviť len na základe výsledkov dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Súd rozhodujúci
následne v civilnom konaní nemôže preto spochybňovať postup trestného súdu pri posudzovaní otázky
trestnej zodpovednosti, prípadne závery vyslovené pri riešení (predbežných) otázok nevyhnutných pre
konštatovanie trestnej zodpovednosti a tým aj viny obžalovaného.

27.5. Taktiež podľa dovolacieho súdu nemôže obstáť strohé konštatovanie krajského súdu, že v
čase jeho rozhodovania nebol rozsudok Špecializovaného trestného súdu právoplatný. Síce v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie prebiehal predmetný spor 18 rokov, avšak v situácii, keď o otázke
určujúcej pre jeho rozhodnutie už rozhodol súd v trestnom konaní, bolo v záujme spravodlivéhorozhodnutiasporunamiestepočkaťnaprávoplatnosťrozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúdu.Avšak
pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol bez zohľadnenia záverov vyslovených v rozsudku Špecializovaného
trestného súdu (resp. bez ústavne konformného vysporiadania sa s nimi), bolo povinnosťou odvolacieho

súdu,abypredmetnépochybeniekrajskéhosúdunapravil,keďževčasejehorozhodovaniabolrozsudok
Špecializovaného trestného súdu právoplatný, o čom mal odvolací súd vedomosť. Odvolací súd však v
naznačenom smere nepostupoval, ako už bolo skonštatované vyššie (viď bod 26.1. vyššie), hoci to bolo
jeho povinnosťou, ako to vyplýva z ustanovenia § 387 ods. 3 C. s. p.

28. Zároveň dovolací súd uvádza, že pokiaľ sa súdy nižšej inštancie relevantným spôsobom
nevysporiadali so závermi vyslovenými v trestnom konaní, ich postup nekorešpondoval ani povinnosti
vyplývajúcej im z ustanovenia § 455 C. s. p., ktoré upravuje kasačnú záväznosť súdov nižšej inštancie po
zrušení rozhodnutí dovolacím súdom. Na tomto mieste dovolací senát opakovane poukazuje na záver
vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu z 19. júna 2003, sp. zn. MObdoV/8/2002, v zmysle ktorého bolo
povinnosťou súdov nižšej inštancie pripojiť si trestné spisy (t. j. vrátane spisu v trestnej veci obvineného

Ing. O. E.). Dovolací súd konštatuje, že krajský súd a ani odvolací súd dôsledne nepostupovali v súlade
so záväzným pokynom uvedeným v skoršom rozhodnutí dovolacieho súdu.

29. Dovolací senát najvyššieho súdu na základe uvedeného konštatuje, že konajúce súdy sa
relevantnýmspôsobomnevysporiadaliskľúčovýmargumentomžalovaného(t.j.sozávermivyslovenými

súdmi v trestnom konaní o vedomom konaní Union banky, a. s., na škodu žalovaného ako zmenkového
dlžníka pri nadobúdaní zmeniek s odkazom na uplatniteľnosť, resp. neuplatniteľnosť kauzálnych
námietok v zmysle čl. I § 17 zmenkového zákona, na ktoré v spore opakovane poukazoval), ktorý bol
významný pre rozhodnutie v spore, hoci to bolo ich povinnosťou.
29.1. V nadväznosti na uvedené dovolací súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z
aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (k tomu viď aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva Kraska proti Švajčiarsku, ako aj II. ÚS 410/06). Štruktúra práva na odôvodnenie je pre súd prvej

inštancie rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p. (resp. pre odvolací súd v ustanovení §
393 ods. 3 C. s. p.). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé
všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (k tomu
viď aj II. ÚS 76/07).

29.2. Odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšej inštancie v nadväznosti na nevysporiadanie sa s kľúčovými
argumentmi žalovaného obsiahnutými v rozhodnutiach súdov vydaných v trestnom konaní, na ktoré
dovolateľ poukázal (a ktoré v spore súdom nižšej inštancie predložil), tieto požiadavky nespĺňajú.
29.3. Preto dovolací súd dospel k záveru, že konanie pred súdmi nižšej inštancie je poznačené vadou
zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p. a jediným možným prostriedkom nápravy porušenia uvedených

práv žalovaného súdmi nižšej inštancie je tak zrušenie vydaných rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, ktoré už bude zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho procesu.
30. Záverom ako poznámku dovolací súd dáva do pozornosti žalovanému, aby v ďalšom konaní
nedôvodnenepredkladalprerozhodovanýsporkonajúcimsúdomnepodstatnúargumentáciu-pokiaľide
o jeho námietku nedostatku tradície, v zmysle ktorej malo byť jeho dovolanie prípustné podľa § 421 ods.

1 písm. b/ C. s. p. - že predmetnú otázku už záväzne vyriešil dovolací súd v rozsudku z 19. júna 2003,
sp. zn. MObdoV/8/2002, čo vo svojich rozhodnutiach správne uviedli aj súdy nižšej inštancie, v ktorom
dovolací súd uviedol, že žalovaný predmetnú námietku neuplatnil vo včas podaných námietkach proti
zmenkovému platobnému rozkazu, a preto nie je možné ju vzhľadom na koncentračnú zásadu v danom
konaní riešiť. Samotné opísanie skutkového stavu v námietkach, z ktorého by mohol nedostatok tradície

vyplývať, nie je možné považovať za vznesenie námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu podľa
§ 175 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 22. decembra 2015, ktorou by žalovaný spochybňoval uplatnený
nárok zo zmenky.

31. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/

C. s. p., najvyšší súd žalovaným napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.).
31.1. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok súdu
prvej inštancie a v prípade zrušenia výlučne rozsudku odvolacieho súdu by bol odvolací súd povinný
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, dovolací súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlostikonania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku) konštatuje, že nápravu nemožno
dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.
31.2. Preto dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 C. s. p.).

32. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) viazané právnym
názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení, ako aj v skoršom rozsudku dovolacieho súdu
z 19. júna 2003, sp. zn. MObdoV/8/2002 (§ 455 C. s. p.).

32.1. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania a
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.