Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Asan/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200150
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1017200150.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, proti žalovanému: Slovenská komora exekútorov -
Disciplinárna komisia, so sídlom v Bratislave, Šustekova 49, za účasti: JUDr. E. M., súdny exekútor,
Exekútorský úrad so sídlom U. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát,
Moskovská 18, 811 08 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ODK

14/2015 zo dňa 24. októbra 2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 12. apríla 2018 č. k. 1S/21/2017-54, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutie správneho súdu

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd") uznesením z 12. apríla 2018 č. k. 1S/21/2017-54
(ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie" a „rozhodnutie správneho súdu") odmietol správnu žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Odvolacieho disciplinárneho senátu

Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov č. ODK 14/2015 zo dňa 24. októbra 2016,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie Slovenskej komory
exekútorov (ďalej len „prvostupňový disciplinárny senát") č. DK 13/2011 zo dňa 15. novembra
2011. Prvostupňový disciplinárny senát rozhodnutím č. DK 13/2011 zo dňa 15. novembra 2011 vo
veci disciplinárne obvineného súdneho exekútora JUDr. E. M. rozhodol, že disciplinárne obvinený
súdny exekútor sa v zmysle bodu 1., 3. a 4. návrhu na začatie disciplinárneho konania nedopustil

disciplinárneho previnenia, a preto mu za tieto skutky disciplinárne opatrenie neuložil. V zmysle bodu
2. návrhu na začatie disciplinárneho konania sa dopustil disciplinárneho previnenia v zmysle ust. § 220
ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok"), a preto mu v zmysle § 221 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku udelil disciplinárne opatrenie písomné pokarhanie. Správny súd vyslovil,
že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

2. Správny súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ako správny súd bez nariadenia pojednávania (§
107 ods. 2 Správneho súdneho poriadku) primárne skúmal prípustnosť žaloby z hľadiska jej predmetu,
účelu a splnenia podmienok konania a dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné odmietnuť, nakoľko nie
sú splnené zákonné podmienky pre jej meritórne prejednanie.

3. Ďalej správny súd poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1, § 6 ods. 1 a ods. 2 písm. a), § 177 ods. 1 a
ods. 2, § 178 ods. 1, § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku a uviedol, že pred prejednanímžaloby vychádzajúc z jej obsahu (predmetu a účelu) a po oboznámení sa s obsahom pripojeného
administratívneho spisu najskôr posudzoval, či žalobkyňa je osobou oprávnenou na podanie žaloby v
súlade s ustanovením § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, upravujúceho jeho aktívnu žalobnú

legitimáciu.

4. Aktívna procesná legitimácia žalobkyne, ako procesná podmienka v zmysle § 178 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby v sebe zahŕňa
kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo

vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy a súčasne ukrátenie na
subjektívnych právach spojené s vydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy. Iba samotné tvrdenie žalobkyne o nesprávnosti záverov rozhodnutia správneho orgánu a
ich rozpor so zákonom nestačí. Správny súd preto v každej konkrétnej veci v intenciách citovaných
zákonných ustanovení jednotlivo posudzuje, či žalobkyňa spĺňa zákonom stanovené podmienky
procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.

5. Správny súd v prejednávanej veci považoval za nesporné, že žalobkyňa, Lucia Žitňanská,
v rozhodnom čase ministerka spravodlivosti, bola účastníkom administratívneho (disciplinárneho)
konania, ktorého začatie sama iniciovala podaním disciplinárneho návrhu voči súdnemu exekútorovi,
keďže v zmysle ustanovenia § 223 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku bola orgánom oprávneným na

podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vedeného proti disciplinárne obvinenému súdnemu
exekútorovi JUDr. E. M.. Uvedeným spĺňa prvú podmienku, resp. predpoklad aktívnej legitimácie
žalobkyne, avšak nespĺňa druhý predpoklad aktívnej procesnej legitimácie žalobkyne, týmto je nesporné
ukrátenie na subjektívnych právach, ktoré je nutné chápať v dvoch rovinách, a to v rovine subjektívneho
právaajehoukrátenia.Subjektívnymprávomjepotrebnérozumieťvlastnéprávaaleboprávomchránené

záujmy žalobcu. Inými slovami fyzická a právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou
domáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podriadiť
také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu,
t. j. nezasahujú do jej právnej sféry ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/2/2011 z 24. februára 2011). Skutočnosť, že musí ísť

ovlastnésubjektívneprávafyzickejaleboprávnickejosobysúčasnevylučuje,abypodtentodruhaktívnej
žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť prípad, keď fyzická alebo právnická osoba, ako účastník
administratívneho konania v jeho rámci realizuje svoje verejno-mocenské oprávnenia. Pod ukrátením
subjektívneho práva je nutné rozumieť taký stav, keď žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu
verejnej správy bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov fyzickej alebo

právnickej osoby.

6.PodľanázorusprávnehosúdužalobkyňaLuciaŽitňanská,vrozhodnomčaseministerkaspravodlivosti
Slovenskej republiky, bola účastníkom administratívneho konania, teda disciplinárneho konania, ktorého
výsledkom je rozhodnutie, ktoré sa správnou žalobou napáda. V rámci uvedeného konania však

realizovala svoje verejno-mocenské oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 223 ods. 2 veta prvá
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania. Rozhodnutie,
ktorésažalobounapáda,jevýsledkomadministratívnehokonania,tedadisciplinárnehokonania,ktorého
Lucia Žitňanská, v rozhodnom čase ministerka spravodlivosti bola účastníčkou, v rámci ktorého však
realizovala svoje verejno - mocenské oprávnenie, a preto sa uvedené rozhodnutie nemôže týkať

subjektívnych práv fyzickej osoby Lucie Žitňanskej, v rozhodnom čase ministerky spravodlivosti, ktoré
by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jej právnu pozíciu, alebo by zasiahli
do jej právnej sféry alebo spôsobili zmenu jej právneho postavenia, teda nespĺňa procesnú podmienku
osoby oprávnenej na podanie žaloby, aktívnu procesnú legitimáciu žalobcu vyplývajúcu z ust. § 178 ods.
1 Správneho súdneho poriadku, pre absenciu druhého predpokladu na splnenie podmienky aktívnej

procesnej legitimácie, čím je nesporné ukrátenie na subjektívnych právach, ktoré je nutné chápať v
dvoch rovinách, a to v rovine subjektívneho práva a jeho ukrátenia.

7. Správny súd napokon uzavrel, že žalobu podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho
poriadku ako podanú zjavne neoprávnenou osobou odmietol. O nároku na náhradu trov konania

rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 170 písm. a) Správneho súdneho poriadku tak, že žiaden z
účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá.

II.Kasačná sťažnosť

8. Žalobca (minister spravodlivosti SR) podal proti rozhodnutiu správneho súdu kasačnú sťažnosť (ďalej

aj ako „podaná kasačná sťažnosť" alebo „kasačná sťažnosť žalobcu"), v ktorej sa domáhal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd") zrušil rozhodnutie správneho súdu a vrátil mu
vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie správneho súdu napadol podanou kasačnou sťažnosťou v celom
rozsahu z dôvodu podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku - súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. j) Správneho

súdneho poriadku - podanie bolo nezákonne odmietnuté.

9. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti poukázal na ustanovenia § 243b ods. 15 a § 228 ods. 5 a
ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. a skonštatoval, že gramatickým výkladom vyššie citovaných ustanovení
môžeme dospieť k záveru, že podľa Exekučného poriadku je rozhodnutie v disciplinárnom konaní
začatom pred 31. októbrom 2013 preskúmateľné súdom podľa osobitného zákona. Keďže rozhodnutie

sa doručuje účastníkom konania, z logiky veci vyplýva, že tieto osoby sú teda aj oprávnené na podanie
správnej žaloby. Zákon teda explicitne neoznačuje osoby oprávnené na podanie správnej žaloby, avšak
aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text nesporne dôjdeme k dedukcii, že žalobu
je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania. Nakoľko účastníkom disciplinárneho konania je
okrem exekútora aj navrhovateľ, ktorým môže byť aj minister spravodlivosti, analogicky sa aktívna

legitimácia na podanie správnej žaloby aplikuje aj na osobu v postavení ministra spravodlivosti.

10. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 177 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku a uviedol,
že v prípade, ak budeme akceptovať za správnu premisu prezentovanú súdom o tom, že napádané
rozhodnutie disciplinárnej komisie sa netýka subjektívnych práv fyzickej osoby - ministra spravodlivosti,

inak povedané, minister spravodlivosti v prípade realizácie verejno-mocenského oprávnenia nemá
subjektívne práva, tak z vyššie uvedených dôvodov musíme konštatovať, že správny súd žalobu
nesprávne právne posúdil, a teda nezákonne odmietol. Správny súd v rozpore so zásadou „iura novit
curia" absolútne opomenul znenie ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ktoré
umožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a iným osobitným zákonom oprávneným subjektom aj v

prípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych práv. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku,
keď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv.

11. V posudzovanom prípade Exekučný poriadok účinný do 31. októbra 2013 v ustanovení § 228 ods. 6
umožňuje podať účastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho je zrejmé, že boli naplnené

podmienky aplikácie ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (požiadavka subjektu na to
oprávneného zákonom), a teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej žaloby
žiadať preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Žalobca mal zároveň za to, že v prípade,
ak osobu aktívne legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa ustanovenia §
177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, tak v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali sa

na daný subjekt už neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie stanovené v ustanovení
§ 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (účastník pôvodného konania a ukrátenie na subjektívnych
právach). Prezentovaný výklad žalobcu podporuje aj členenie a usporiadanie jednotlivých zákonných
ustanovení, kedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom subjekte na podanie správnej žaloby (§ 177
ods. 2 Správneho súdneho poriadku) hierarchicky predchádza všeobecným ustanoveniam o žalobnej

legitimácii (§ 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Vzhľadom k uvedenému mal správny súd konať
s ministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania ďalších podmienok konania vo vzťahu k
aktívnej žalobnej legitimácii.

12. I napriek argumentačnej línii prezentovanej vyššie žalobcom, kedy podľa právneho názoru žalobcu v

posudzovanom prípade nebolo potrebné preukazovať porušenie alebo ohrozenie subjektívnych práv, je
žalobca toho názoru, že minister spravodlivosti v postavení účastníka konania v disciplinárnom konaní
je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom subjektívnych práv a povinností.
Podľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom garantovaná možnosť subjektom práva
konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom dáva možnosť realizovať

svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Vo
svetle uvedeného, ak Exekučný poriadok umožňuje podať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh,
je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho subjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený
záujem na riadnom výkone funkcie exekútora a s tým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnejetiky a odbornosti výkonu tohto povolania. Znamená to, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo
disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v
právnom štáte. Uvedené je priamo garantované aj Ústavou Slovenskej republiky, ktorá vo svojom článku

46 ods. 1 dáva záruku, aby sa každý mohol domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Uvedená ústavná garancia bola však v danom prípade porušená, keďže správny súd odňal ministrovi
spravodlivosti možnosť domáhať sa uplatnenia svojho práva v jeho konečnej podobe.

13. Podľa žalobcu je tiež potrebné dodať, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní

ako jeden z účastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti prípadne
podriadenosti, a preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany. Podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia predpisov trestného
práva aplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o správnom delikte, disciplinárne konania
pred správnym orgánom a. i.). V tom prípade, má aj minister spravodlivosti ako účastník konania pred
disciplinárnym senátom svoje subjektívne práva ako napr. právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie disciplinárneho senátu trpí vadami, napr.
ak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné a nezrozumiteľné, nedáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom disciplinárneho konania, opäť je
možné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka disciplinárneho konania.

14. V neposlednom rade žalobca poukazuje na judikatúrny posun rozhodovacej praxe súdu, kedy
správny súd doposiaľ neuplatňoval preukazovanie porušenia subjektívnych práv zo strany žalobcu, hoci
táto zákonná formulácia nie je nová v Správnom súdnom poriadku a existovala už v čase platnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Žalobca tiež
vyjadril presvedčenie, že napádané rozhodnutie výrazným spôsobom vybočuje z doteraz stabilnej

rozhodovacej praxe správneho súdu, ktorú demonštratívne preukazuje rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave, č. k. 1S/36/2016-38, zo dňa 05. októbra 2017, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 5S/121/2016-19 zo dňa 05. septembra 2017, kedy Krajský súd v Bratislave konal a rozhodol o
žalobe ministra spravodlivosti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v obdobných právnych veciach.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že správny súd rozhoduje odlišne v obdobných veciach - v jednom

prípade žalobe vyhovie (zaoberá sa ňou) a v druhom, skutkovo a procesne rovnakom ju odmietne
z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, z čoho je možné vyvodiť, že sám správny súd je zdrojom
hlbokých a trvalých právnych inkonzistencií. Judikatúrny exces v podobe napádaného rozhodnutia
markantným spôsobom zasahuje do princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj požiadavka ochrany
legitímnych očakávaní ako základného znaku právneho štátu. Rozdielne právne posúdenie v obdobných

veciach podľa názoru žalobcu nemožno považovať za ústavne konformné a existencia takýchto
rozdielov v rozhodovacej praxi súdu je odchýlením sa od ochrany ústavnosti. Stav, keď v rozhodovacej
praxi jedného súdu, dokonca v rozhodovaní rovnakého senátu, dochádza v skutkovo podobných
prípadoch k neodôvodneným rozdielom, je neudržateľný.

III.
Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti

15. Žalovaný orgán verejnej správy sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril listom z 20. júna 2018 a
uviedol, že považuje rozhodnutie správneho súdu za vecne právne, vychádzajúce z platného právneho

stavu a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

IV.
Vyjadrenie účastníka konania

16. Účastník konania JUDr. E. M. prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal list zo dňa
01.02.2018, a to vydrenie ku kasačnej sťažnosti, v ktorom uviedol, že rozhodnutie správneho súdu
považuje za správne a zákonné. Na žalobcom predložené rozhodnutia uviedol, že na nich nie je možné
prihliadať. Správny súd sa vysporiadal s námietkou vecnej legitimácie, a to aj náležite odôvodnil, a preto
navrhol rozsudok správneho súdu v celistvosti potvrdiť a priznať ďalšiemu účastníkovi náhradu trov

konania v celom rozsahu.

V.17. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby
v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto

tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

18. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správne súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánu verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej
správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa ustanovenia § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správnou žalobou sa žalobca môže

domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.

20. Podľa ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ochrany iných ako subjektívnych práv
sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

21. Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalobcom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutí orgánu
verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom
chránených záujmoch.

22. Podľa ustanovenia § 438 ods. 1 Správneho súdneho poriadku kasačnou sťažnosťou možno
napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

23. Podľa ustanovenia § 454 Správneho súdneho poriadku na rozhodnutie kasačného súdu je

rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

24. Podľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho poriadku kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť,
ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa ustanovenia § 21 písm. a) Správneho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (ustanovenie § 443 Správneho súdneho poriadku a
ustanovenie § 444 Správneho súdneho poriadku), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti
(ustanovenie § 442 Správneho súdneho poriadku), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná

sťažnosťprípustná(ustanovenie§439Správnehosúdnehoporiadku),kasačnásťažnosťmápredpísané
náležitosti (ustanovenie § 445 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a ustanovenie § 57 Správneho
súdnehoporiadku)preskúmalnapadnutérozhodnutiesprávnehosúduzdôvodovavrozsahuuvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 Správneho súdneho poriadku, ustanovenia §
441 Správneho súdneho poriadku a ustanovenia § 453 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa

ustanovenia § 455 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania po neverejnej porade
senátu (ustanovenie § 137 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 452 ods. 1
Správneho súdneho poriadku) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

VI.

Právny názor kasačného súdu

26. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalobcu podanej
proti rozhodnutiu správneho súdu, ktorým správny súd odmietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Odvolacieho disciplinárneho senátu Disciplinárnej

komisie Slovenskej komory exekútorov č. ODK 14/2015 zo dňa 24. októbra 2016, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov č. DK 13/2011
zo dňa 15. novembra 2011. Prvostupňový disciplinárny senát rozhodnutím č. DK 13/2011 zo dňa
15. novembra 2011 vo veci disciplinárne obvineného súdneho exekútora JUDr. E. M. rozhodol, žedisciplinárne obvinený súdny exekútor sa v zmysle bodu 1., 3. a 4. návrhu na začatie disciplinárneho
konanianedopustildisciplinárnehoprevinenia,apretomuzatietoskutkydisciplinárneopatrenieneuložil.
V zmysle bodu 2. návrhu na začatie disciplinárneho konania sa dopustil disciplinárneho previnenia v

zmysle ust. § 220 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok"), a preto mu v
zmysle § 221 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku udelil disciplinárne opatrenie písomné pokarhanie.

27. Na úvod kasačný súd dáva do pozornosti, že správny súdny prieskum je nevyhnutne spojený s

prepojením dopadu rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu.
Týmto je vymedzený aj účel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri správnej žalobe v zmysle
ustanovenia § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať
lentiesubjekty,oktorýchpráva,právomchránenézáujmyapovinnostiide.Správnažalobafyzickejalebo
právnickej osoby slúži na ochranu jej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo
opatrením orgánu verejnej správy. Ustanovenie § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku vymedzuje

výnimky, keď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv. Správnou žalobou sa žalobca
buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), alebo sa
domáha ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku), pričom ochrany zákonnosti
sa môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýto subjekt,
ktorý je na podanie správnej žaloby výslovne oprávnený zákonom je zainteresovaná verejnosť v oblasti

životného prostredia a subjekty uvedené v ustanovení § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z. z.

28. Pojem „výslovne" uvedený v ustanovení § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku znamená, že
takýto subjekt musí byť v právnom predpise uvedený konkrétne. Z ustanovenia § 228 ods. 6 zákona č.
233/1995 Z. z. vyplýva, že takéto výslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania

ustanovenia § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z. z. s ustanovením § 228 ods. 6 zákona č. 233/1995
Z. z. možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie správnej žaloby. Formuláciu uvedenú
v ustanovení § 228 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. nemožno chápať ako výslovné splnomocnenie
na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer vo všetkých právnych
predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy

prostredníctvom správneho súdnictva. Napr. ustanovenie § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z., ďalej
napr. ustanovenie § 10 ods. 5 zákona posledná veta č. 327/2005 Z. z. či ustanovenie § 38 ods. 5 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z. z..

29. Už zo zbežného porovnania demonštrovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že ustanovenie §

228 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v
zmysle ustanovenia § 177 ods. 2 in fine Správneho súdneho poriadku. Ide len o všeobecné znenie
právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy
v správnom súdnictve, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis
vo vzťahu k všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva žalobca.

30. Možno preto uzavrieť, že pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku in fine je
potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený identifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej
správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná formulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu
žalobu (resp., že rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa osobitného predpisu) bez výslovného

uvedenia subjektu na to oprávneného.

31. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sži/1/2011, 3Sži/10/2009,
5Sži/2/2011, 6Sži/2/2011, 5Sži/19/2012, 8Sži/21/2012), ktorá prešla aj následným testom ústavnosti

viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 166/2011, IV. ÚS 143/2012,
IV. ÚS 242/2011, II. ÚS 259/2011, IV. ÚS 228/2011). Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby,
ktorú podal subjekt, ktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v
prejednávanom prípade, a teda navrhovateľ disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra
analogicky aplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Pre úplnosť kasačný súd v nasledujúcom bode

cituje aj doktrinálne závery pre oblasť správneho súdnictva.

32. „Pokiaľ pritom judikatúra akceptovala takýto prístup žiadateľa o informáciu, pri ktorom možno aspoň
vo vzťahu k poskytovaniu informácií, ktoré je spojené s priestupkovým konaním, hovoriť o ukrátení nasubjektívnych právach, je nesporné, že rovnaký záver sa vzťahuje aj na všetky tie konania o priestupku
alebo o inom správnom delikte (kárne a disciplinárne konania), v ktorých „proti sebe" procesne stoja
osoba navrhovateľa trestania a osoba, ktorá má byť potrestaná. V takýchto konaniach má totiž návrh

na potrestanie charakter buď realizácie:
- verejno-mocenského oprávnenia (napr. u navrhovateľa disciplinárneho konania proti sudcovi podľa §
120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., u navrhovateľa disciplinárneho konania proti prokurátorovi podľa
§ 197 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z., u ministra spravodlivosti podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb., u
ministra spravodlivosti a predsedu súdu podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.,

- kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy (napr. u predsedu revíznej komisie podľa § 58 ods.
1 zákona č. 586/2003 Z. z., u prezidenta Slovenskej komory exekútorov a predsedu kontrolnej komisie
podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z., alebo
- súkromnoprávnej ochrany (napr. návrh postihnutej osoby na prejednanie priestupku podľa § 49 ods.
1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. alebo poškodenej osoby na prejednanie priestupku podľa § 22 ods.
1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb..

Pre všetkých týchto navrhovateľov ako nesporných účastníkov administratívneho konania totiž platí, že
potrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu byť priamo dotknutí
na svojich subjektívnych právach v tom zmysle, že by to ovplyvnilo ich právnu pozíciu alebo spôsobilo
zmenu ich vlastného právneho postavenia." (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.:
Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C. H. Beck, 2018, s. 878, 879).

33. Z právnej úpravy, ako aj z uvedenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho a Ústavného súdu vyplýva,
že správne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky
súdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu

legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy
na základe správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním
v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho
konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu
na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),

ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie
práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič
nemeníaniodpoveďnaotázku,čiprávoiniciovaťdisciplinárnekonaniespadápodrozsahochranyčlánku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však negarantuje
ani výsledok disciplinárneho konania v súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá

disciplinárne konanie iniciovala, možnosť podrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom
konaní súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.

34. Podľa názoru kasačného súdu tak správny súd svojím postupom naplnil všetky princípy správneho
súdneho konania, rozhodoval v súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou. Nositeľom

subjektívnychprávjekonkrétnafyzickáaleboprávnickáosobaaniefunkciaministraspravodlivosti,preto
sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že bol ukrátený na jeho subjektívnych právach. Predmetom
tohto súdneho konania nebolo to, či minister spravodlivosti vykonáva svoju právomoc, či je vo vzťahu
nadriadenosti a podriadenosti s exekútormi, otázky dozoru, či dohľadu, ale to či má na podanie takejto
žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady správneho trestania vyplývajúce z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, na ktoré poukazuje žalobca sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na
rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia však boli dodržané, keďže žalobcovi
boli dané na vedomie všetky podania druhého účastníka konania, mal k dispozícii všetky zákonom
stanovenéprostriedkyvpredmetnomkonaníarozhodnutiesprávnehosúduboloriadneodôvodnené.To,
že sa s ním žalobca nestotožňuje neznamená, že nebolo vydané v súlade so zákonom. Argumentácia

správneho súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie ministra spravodlivosti sa nezakladala
na jeho verejno-mocenskom postavení, ale tom, že napadnutým disciplinárnym rozhodnutím nebol
ukrátený na svojich subjektívnych právach, tak ako je to v prípade navrhovateľa priestupkového konania,
ktorý tiež nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu o priestupku
a na tom, že podľa ustanovenia § 177 ods. 2 Správneho súdneho poriadku nie je osobitným subjektom

na podanie správnej žaloby.

35. Napokon žalobca poukazoval na rozdielne rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/36/2016-38
zo dňa 05. októbra 2017 a č. k. 5S/121/16-19 zo dňa 05. septembra 2017, kasačný súd konštatuje, žesa v nich krajský súd nezaoberal aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve a neodôvodnil
svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktoré poukázal
najvyšší súd v tomto uznesení. Navrhovateľ disciplinárneho konania nie je rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknutý na svojich právach. Rozhodnutie o disciplinárnom previnení sa týka len obvineného a
nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.

36. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej
správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť

verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu
nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne
zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (sp. zn. III. ÚS
502/2015, sp. zn. IV. ÚS 596/2012).

37. Na základe vyššie uvedeného námietky žalobcu v podanej kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný
súd ako nedôvodné, a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v
Bratislave z 12. apríla 2018 č. k. 1S/21/2017-54 podľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho poriadku
ako nedôvodnú zamietol.

38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi ktorý nemal
v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému
orgánu verejnej správy nepriznal (ustanovenie § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení
s ustanovením § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a contrario). Žalovanému orgánu verejnej
správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo

požadovať (ustanovenie § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 168
Správneho súdneho poriadku).

39. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.