Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318202652
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8318202652.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom v Žiline, na ul. Hodžovej č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: M. W.ej, nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v A., na ul. A. Č.. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 4.040,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17.01.2019 č.k. 12Csp 94/2018 - 96 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.789,96 eur s
úrokom z omeškania v mesačných splátkach, vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo
výroku o trovách konania.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.789,96 eur spolu s 5 % -ným úrokom z omeškania od 22.05.2018 do zaplatenia v pravidelných
splátkach po 100 eur mesačne pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalovanej vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 10.09.2014

uzatvorená zmluva o úvere. Na jej základe bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa
žalovaná zaviazala splácať 120 -timi anuitnými splátkami vo výške po 78,10 eur mesačne. Zo strany
žalobcu došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru ku dňu 21.05.2018. Žalovaná v prospech
žalobcu uhradila sumu 3.210,04 eur a iba finančné prostriedky vo výške 959,88 eur boli započítané na
istinu úveru.

3. Uzatvorená úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.

Žalobca je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery
a žalovaná je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

4. V zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je

pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s týmto zákonným ustanovením.

5. Súdny dvor vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú
zachovať, ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovenítejto smernice. Daný záver je však vzhľadom na ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v
znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade išlo
o vnútroštátne právo nad rámec smernice a zakotvilo prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným

náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

6. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že
zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský

zákon o spotrebiteľských úveroch celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná
judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí
krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie
vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov,
inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v

čase uzatvorenia zmluvy považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

7. V zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť vyplývajúca z ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v súvislosti s tam uvedenou RPMN. Podľa

tohto ustanovenia zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V úverovej
zmluve nie je uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN.

8. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je
potrebné podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná je tak na istine úveru povinná zaplatiť ešte sumu
1.789,96 eur (5.000 eur - 3.210,04 eur), teda sumu, ktorá jej bola o strany žalobcu reálne poskytnutá.

V tejto časti bol preto uplatnený nárok považovaný za dôvodný. Čo do zvyšku žaloba žalobcu bola
zamietnutá.

9. V danom prípade žalovaná požiadala o možnosť splatenia svojho dlhu v pravidelných mesačných
splátkach, pričom poukázala za svoje nepriaznivé rodinné, majetkové a príjmové pomery a výšku

svojich nevyhnutných mesačných výdavkov. Po vyhodnotení týchto faktorov sa dospelo k záveru, že
povolenie splatenia dlhu aj s prihliadnutím na jeho výšku je namieste a žalovanej bolo umožnené
splatiť dlh žalobcovi v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur vždy k 25-temu dňu v mesiaci
počnúcmesiacomnasledujúcimpoprávoplatnostirozsudkupodhrozboustratyvýhodysplátokvprípade
omeškania so splatením jednej splátky.

10. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku, ktorým bolo žalovanej povolené splácať sumu
1.789,96 eur s prísl. v mesačných splátkach, proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a

proti výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené a žalovaná zaviazaná uhradiť dlžnú sumu
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň požiadal priznať náhradu trov konania aj náhradu trov
odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej
splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje a tak žiadny

spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. V tejto
súvislosti odkázal na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR ohľadne splnenia náležitosti podľa ust.
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a to konkrétne vo veciach žalobcu, v ktorých posudzoval
obdobné úverové zmluvy ako je zmluva, z ktorej vyplýva nárok uplatnený v tomto konaní.

12. V zmluve sa nachádzajú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN a týmito predpokladmi sú
výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba,
anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy. Zákon nepožadoval a ani v súčasnosti
nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpokladyprevýpočetRPMNšpeciálnevzmluveoznačovaťakopredpokladyprevýpočetRPMN.Zákonstanovuje,
že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Zmyslom zákona nie je bezúčelný
formalizmus alebo vynucovanie náležitostí zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je

dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku. V
tomto smere všetky náležitosti uvedené v zmluve boli dostatočné.

13.Vovecisanedostatočnezistilskutkovýstavtýkajúcisamožnostižalovanejuhradiťdlžnúpohľadávku.
Zákonexplicitnepodmieňujealternáciudĺžkyparičnejlehotyodôvodnenosťouprípadu,tedasúdnemôže

určiť dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi dôkazmi. Z
vykonaného dokazovania vo veci súd nemohol adekvátnym spôsobom posúdiť komplexné pomery
žalovanej. Posúdenie finančných možnosti žalovanej pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť
súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k
dôslednému zisteniu majetku žalovanej a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia.
Pri tomto posúdení vymožiteľnosti pohľadávky a voľby vhodného spôsobu jej vymoženia nebude

rozhodujúci iba predpokladaný mesačný príjem žalovanej, ale jej celkové majetkové pomery.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

15. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré vyžadovalo
rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto
povinnosti malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ust. §

11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

17. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve

ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

18. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,

pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované

do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho

dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená

jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôžemať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

19. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica

zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho

právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

20. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné

vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

21. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať

„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,

ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

22. Čo sa týka tvrdenia o možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto sa stotožniť nedá. Pri
problematike nesúladu vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa
len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte zákazu odchýlenia sa od

znenia smernice pri jej implementovaní, čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48).
Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. možno zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom
zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Pri zistení, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia
smernice, stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo
nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou alebo omylom. Skutočnosť, či

odchýlenie sa od smernice bolo úmyslom zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti
nepriameho účinku smernice, teda eurokonformného výkladu zákona relevantná. Relevantná je otázka,
či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie.

23. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca

implementoval požiadavku smernice odchýlne od smernice, pričom toto odchýlne jazykové vyjadrenie
pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č.
258/2001 Z.z. V dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 279/2017
Z.z., ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so smernicou,
zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010

Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“.

24. Slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité po prvýkrát zákonom č.
129/2010 Z.z., ale v zákone č. 258/2001 Z.z.25. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba
uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak
veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z
jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej

a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval Smernicu 2008/48, potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde
zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak
je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne novelizované zákonom č.
568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm.

a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo
„sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné
s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť
využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského

úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.

26. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere pôvodne vyjadrené v ustanovení §
4 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle
ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka

musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Následne zákonodarca pristúpil k novelizácii tohto
ustanovenia prijatím zákona č. 279/2017 Z.z. a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil
zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle tejto novelizácie zmluva o

spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Zuvedenéhonepochybnevyplýva,žezákonodarcaslovami„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokov
a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru a slovami „frekvencia splátok“

mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jej vnútorného členenia.

27. Ďalšou okolnosťou potvrdzujúcou záver o nesprávnej transpozícii Smernice 2008/48 je to, že
zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval, aby zmluva o
spotrebiteľskomúvereobsahovalaadresupredávajúceho,naktorejmôžespotrebiteľuplatniťreklamáciu

alebo sťažnosť. Tiež s neuvedením tejto náležitosti sa spájala sankcia v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Súdny dvor Európskej únie v už skôr spomínanej veci C-42/15
vyslovil podstatnú vec, podľa ktorej článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle,
že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade,
ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto

zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej
neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie adresy
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, rozhodne nie je spôsobilé
objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Ak aj s neuvedením tejto náležitosti vnútroštátny
predpis spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti, tento nedostatok nemožno napraviť

ani eurokonformným výkladom. V tejto súvislosti je potrebné len dodať, že neuvedenie adresy
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, nebolo dôvodom určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, ale slúžilo len ako ďalší príklad nesprávnej
transpozície smernice do vnútroštátneho práva.

28. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú savšetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Ak zákon vyžaduje v
zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, je nepochybné,
že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého

veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu
RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť
výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu
s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o ročnej percentuálnej
miere nákladov uvedenej v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti zmluvy.

29. Z uzatvorenej zmluvy o úvere z bodu 3.5 Obchodných podmienok pre úvery občanom a z vyjadrenia
žalobcu zo dňa 27.08.2018 vyplýva ďalšia podstatná skutočnosť majúca vplyv na výpočet RPMN. V
prípade úveru vo výške 5.000 eur suma 250 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru mala byť
uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Je teda nepochybné, že žalobca do spotrebiteľského úveru
zahrnulipoplatokzajehoposkytnutie.Súčasťoucelkovejvýškyspotrebiteľskéhoúveruniejepoplatokza

poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba
považovaťlenzanákladyspotrebiteľskéhoúveru.Jetozrejmézust.§2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom sa rozumeli všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere

a ktoré sú veriteľovi známe okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí
navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok.

30. Ak žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide
o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca
považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalovanej teda bol poskytnutý úver v
skutočnosti nie vo výške 5.000 eur, ale vo výške 4.750 eur.

31. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie,
bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej
výšky úveru. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

32. Správnym je i rozhodnutie o splatnosti pohľadávky priznanej žalobcovi.

33. Podľa ustanovenia § 232 ods. 2, ods. 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je

vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je 3 dni
a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

34. V prejednávanej veci pomery na strane žalovanej boli zisťované na pojednávaní konanom dňa
17.01.2019, ktorého sa žalobca nezúčastnil. Žalovaná prestala splácať úver z dôvodu, lebo jej to

finančne nevychádzalo, nakoľko jej manžel bol bez zamestnania a musela sa starať ešte aj o plnoletého
syna, ktorý si narobil veľa dlhov a túto situáciu musela riešiť sama. V súčasnosti sa jej finančná situácia
trochu zlepšila, lebo manžel sa už zamestnal, avšak dlžnú sumu nie je schopná splatiť jednorazovo, ale
len mesačnými splátkami maximálne vo výške po 100 eur. Čistý mesačný príjem žalovanej predstavuje
asi 500 eur a spolu s manželom platí za byť vrátane inkasa sumu 280 eur mesačne. Tieto skutkové

tvrdenia žalovanej žalobca nepoprel, a preto sa v súlade s ust. § 151 ods. 1 CSP považovali za
nesporné. Za takejto situácie súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalovanej uložil povinnosť
splácať žalobcovu pohľadávku v splátkach po 100 eur mesačne. Zároveň žalobca má možnosť v súlade
s ustanovením § 232 ods. 4 CSP požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania žalovanej
s úhradou čo i len jednej splátky.

35. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok vo výroku o
uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.789,96 eur s úrokom z omeškania v mesačnýchsplátkach, vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej
žalovanej v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).