Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/183/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211200263
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7211200263.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v občianskoprávnej veci žalobcu: Z.. G. D., nar. X.X.XXXX, bydlisko E. XX,
X., zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Košice, o náhradu škody, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 4.3.2013 č. k. 39C/2/2011 - 88

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom označeným v záhlaví medzitýmnym rozsudkom o základe nároku
na náhradu škody uplatnenom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodol tak, že tento je opodstatnený.
Zistil, že na základe písomnej žiadosti žalobcu ako poškodeného žalobou uplatnený nárok vopred
predbežne bol prerokovaný na ministerstve spravodlivosti, ktoré ho ani sčasti neuspokojilo (§15 a 16
zákona). Vychádzal zo zistenia, že trestným rozkazom Okresného súdu Košice II sp. zn. 8T/62/2007

žalobca právoplatne bol uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so
zbraňami podľa §294 ods. 2 Trestného zákona a zároveň odsúdený na trest odňatia slobody vo
výmere 3 rokov. Žalobca zmeškal zákonnú lehotu na podanie riadneho opravného prostriedku (odpor)
proti trestnému rozkazu a nebolo mu povolené navrátenie lehoty na jeho podanie. Trestný rozkaz z
podnetu mimoriadneho opravného prostriedku predsa len bol zrušený Najvyšším súdom SR a následne
rozsudkom Okresného súdu Košice II z 10.9.2009 sp. zn. 8T/109/09 žalobca bol oslobodený spod

obžaloby, trest medzitým však sčasti vykonal. Vec právne posúdil podľa § 6, 17, 18 a 25 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na obranu žalovaného popierajúcu nárok žalobcu na náhradu
škody argumentujúc, že tento nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky na ochranu svojich práv,
v dôsledku čoho trestný rozkaz nebol zrušený pre jeho nezákonnosť (§6 ods. 1 zákona), v súvislosti
s výkladom tohto zákonného ustanovenia stotožnil sa zo závermi Najvyššieho súdu SR vyjadreného
v jeho uznesení sp. zn. 4Cdo/183/2009 z 30.11.2009, z ktorého citoval. Na jednej strane súhlasil

so žalovaným, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle §6 ods. 1 zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
škoda bola spôsobená, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, na druhej strane však z hľadiska
teleologického výkladu a vychádzajúc zo zmyslu a účelu tohto právneho predpisu (ochrana základného
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR)
uzavrel, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie

tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný považoval preto výklad, podľa ktorého
v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania, vznesením obžaloby a trestným konaním pred súdom, aj samotný právoplatný oslobodzujúci
rozsudok má za následok nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, vznesenia obvinenia,
podania obžaloby a vydania trestného rozkazu voči žalobcovi.

Podstatným pre rozhodnutie vo veci samej považoval zistenie, že žalobcovi ako oprávnenej osobe podľa
§5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočne vznikla škoda, za ktorú žalovaný nesie zodpovednosťpodľa daného zákona a „na základe tejto skutočnosti aj s ohľadom na dodržanie zásady hospodárnosti
občianskeho súdneho konania rozhodol najprv o základe nároku žalobcu medzitýmnym rozsudkom
podľa § 152 ods. 2 OSP“. Dospel ďalej k záveru, že v danom prípade „prichádza do úvahy praktické

uplatnenie §18 ods. 1 zákona, t. j. zahrnutie trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v trestnom konaní, do
náhrady škody“. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že platný trestný zákon ani trestný poriadok
nerieši nároky obvineného, resp. obžalovaného na nahradenie jeho trov konania pre prípad, že bude
spod obžaloby oslobodený. Ďalšie dokazovanie nevykonal s odôvodnením, že ide iba o medzitýmny
rozsudok ohľadom základu nároku žalobcu s tým, že po nadobudnutí jeho právoplatnosti dokazovanie

doplní so zameraním na zistenie „opodstatnenosti výšky“ uplatneného nároku.

Proti rozsudku žalovaný podal odvolanie vytýkajúc jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, pretože
z jeho odôvodnenia nevyplýva, ktoré rozhodnutie vydané v tŕestnom konaní súd považoval za
nezákonné zdôrazniac, že sa mal zaoberať len náhradou škody spôsobenej trestným rozkazom.
Nepreskúmateľnosť medzitýmneho rozsudku namietal aj z dôvodu, že súd v odôvodnení rozsudku

vôbec sa nezaoberal námietkami žalovaného, že žalobca trestné stíhanie a uloženie trestu si zavinil
sám. Bolo pritom jeho povinnosťou presvedčivým spôsobom sa s nimi vysporiadať tak, aby bolo možné
zistiť jeho úvahy a myšlienkové postupy pri rozhodovaní o základe nároku. Súdu vytýkal aj mylnú
aplikáciu zákona na prípad žalobcu namietajúc, že uplatnený nárok bolo potrebné posudzovať podľa
§8 zákona, a nie výlučne podľa §6 ods. 1 zákona. Nárok žalobcu podľa žalovaného však nemožno

považovať za dôvodný ani s odkazom na §8 ods. 6 písm. a) a 8 ods. 1 písm. b) zákona, časť vety
za bodkočiarkou, keďže žalobca uloženie trestu si zavinil sám svojím omisívnym konaním, pričom
zároveň je zrejmé, že skutočnosti, ktoré vyšli najavo až v rámci konania o mimoriadnom opravnom
prostriedku, mohli vyjsť najavo už skôr. Za najpodstatnejšie však považoval, že súd vôbec sa nezaoberal
otázkou príčinnej súvislosti a o základe nároku žalobcu rozhodol preto bez toho, aby sa vysporiadal

s otázkou, či žalobcovi vôbec vznikla ním deklarovaná škoda a či táto bola spôsobená práve v
dôsledku namietaného nezákonného rozhodnutia. Konajúcemu súdu tiež vytýkal, že v danom prípade
základ veci, o ktorom rozhodol medzitýmnym rozsudkom, nezahŕňa všetky sporné otázky vyplývajúce
z uplatňovaného nároku, ktoré však (s výnimkou výšky nároku) musí súd posúdiť, ak o veci má takto
rozhodnúť. Obrana žalovaného ďalej smerovala k tomu, že dosiaľ neboli dostatočne špecifikované

jednotlivé čiastkové nároky žalobcu na náhradu škody, v konaní nebolo preukázané, že (bez ohľadu
na rozsah) ku škode vôbec došlo, a to v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím,súdneuviedolžiadnekonkrétnedôvody,akomalpreukázané,žekuvznikuškodyskutočne
došlo. Takéto rozhodnutie o opodstatnenosti základu nároku na náhradu škody (aj) bez vymedzenia
škody, ktorá mala byť spôsobená pokladá za rozhodnutie bez náležitého a presvedčivého odôvodnenia,

a teda za nepreskúmateľné. Z týchto všetkých dôvodov navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol medzitýmny rozsudok potvrdiť ako vecne správny poukazujúc
na to, že žalobca bol nespravodlivo uväznený. Odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania a po
zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávneným účastníkom konania (§201 202 a 204 OSP) bez
potreby nariadiť odvolacie pojednávanie (§214 OSP) posúdil vec v rozsahu vyplývajúcom z §212 ods.
1 a 3 OSP, ako aj z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že súd prvého stupňa

vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav a účastníkovi konania postupom súdu tiež sa odňala možnosť konať pred súdom, v
dôsledku čoho napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
[§ 221 ods. 1 písm. f) a h), ods. 2 OSP].

Podľa §152 ods. 2 OSP rozsudkom má byť rozhodnuté o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné,
súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. Pokiaľ rozhoduje o
základe veci, rozhoduje tzv. medzitýmnym rozsudkom, pričom účelnosť tohto postupu súdu vychádza
z požiadavky rýchlej a účinnej ochrany práv v konaní (§6 OSP). Základ veci, o ktorom súd rozhoduje
medzitýmnym rozsudkom, zahrňuje pritom všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku,

ktoré súd musí posúdiť, ak o veci takto má rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Základom nároku preto
je všetko ostatné, čo nemožno zahrnúť pod pojem výšky uplatneného nároku s tým, že otázky týkajúce
sa základu veci, ktoré neboli vyriešené v medzitýmnom rozsudku, sú vylúčené z prejednania v konaní o
výške nároku. Aj o medzitýmnom rozsudku preto platí, že k jeho vydaniu možno pristúpiť len vtedy, ak jedaný úplný podklad pre vyriešenie všetkých otázok týkajúcich sa základu veci. Nie je účelné, a preto ani
prípustné vydávať medzitýmny rozsudok v prípade, že základ veci je nepochybný, pretože z hľadiska
hodpodárnosti konania by sa tým nič nedocielilo.

Z uvedeného vyplýva, že aj pokiaľ súd o žalobe rozhoduje medzitýmnym rozsudkom, musí stručne,
jasne a presvedčivo sa vysporiadať so všetkými spornými otázkami vyplývajúcimi z uplatňovaného
nároku, okrem otázok súvisiacich s jeho výškou. Keďže pre vznik nároku na náhradu škody je potrebné
preukázať kumulatívnu existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti [a) subjekt (orgán

štátu); b) predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah); c) správanie subjektu (jeho
rozhodnutie); d) výsledok spočívajúci v škode; f) príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím)
a výsledkom (škodou); g) protiprávnosť - nezákonnosť], súd prvého stupňa aj v odôvodnení
medzitýmneho rozsudku musel sa vysporiadať s otázkou existencie všetkých týchto predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím predstavovaným trestným
rozkazom. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje pritom predovšetkým posúdenie otázky

príčinnej súvislosti medzi trestným rozkazom a škodou, ktorá žalobcovi vznikla. Nie je možné preto
zistiť, na základe akých úvah dospel k záveru o opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku na
náhradu škody a rozsudok je preto nepreskúmateľný. O otázke príčinnej súvislosti však ani nebude
možné spoľahlivo rozhodnúť, kým nebude odstránená vada žalobného návrhu spočívajúca v stále
nedostatočnom špecifikovaní náhrady škody v uplatnenej výške 43 000 €. Rozsudok je nesprávny aj

preto, že súd za škodu považoval len trovy žalobcu vynaložené v trestnom konaní, avšak v zmysle
žaloby a jej doplnenia škoda žalobcu nie je tvorená len týmito trovami. Vzhľadom na žalobcom použitý
opis skutkových okolností, v ktorých škoda spočíva, medzitýmny rozsudok je vadným rozhodnutím aj
z toho hľadiska, že súd vo výroku rozsudku nešpecifikoval, v akom rozsahu považuje nárok žalobcu
za opodstatnený. Rozsudok ďalej je nepreskúmateľný aj z toho hľadiska, prečo súd vôbec pristúpil k

voľbe rozsudkom rozhodnúť najprv len o základe prejednávanej veci podľa §152 ods. 2 OSP, nijako
nevysvetliac, ako to prispeje jednak k dodržaniu zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania
a tiež k rýchlej a účinnej ochrane práv žalobcu (§6 OSP).

Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi aj v tom, že súd prvého stupňa nemal aplikovať §6 zákona č.

514/2003 Z.z. na posudzovaný prípad. V danom prípade žalobca sčasti vykonal nepodmienečný trest
odňatia slobody na základe takého trestného rozkazu, ktorý následne rozsudkom najvyššieho súdu bol
zrušený, pretože daným trestným rozkazom bol porušený zákon v neprospech obvineného. Za splnenia
ostatných zákonných predpokladov ide preto o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o treste podľa §8 ods. 1 písm. a) zákona. Podľa tohto právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní rozhodnutie bolo
zrušené ako nezákonné, k čomu v posudzovanej veci došlo práve citovaným rozsudkom najvyššieho
súdu z 22. júla 2009 (sp. zn. 3Tdo/41/2008). Keďže v danom prípade nejde o zodpovednosť za škodu
v zmysle §6 zákona, v ďalšom konaní bude preto právne bezvýznamné posudzovať, či žalobca ako
poškodený proti nezákonnému rozhodnutiu (ne)podal riadny opravný prostriedok, prípadne či nejde o

prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom splnenie tejto podmienky by sa nevyžadovalo.

V posudzovanej veci súd neposúdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, najmä nerozobral otázku
príčinnej súvislosti a nesprávne právne posúdil rozsah zodpovednosti (§3 zákona), vec nesprávne
právne posúdil podľa §6 zákona, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav, nevysporiadal sa s

obranou žalovaného, či prípadne (ne)nastali okolnosti, pre ktoré právo na náhradu škody nevznikne (§8
ods. 6 zákona), zákonným spôsobom nezdôvodnil potrebu spor rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom,
odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, ako podľa §221 ods. 1 písm. f) a h) OSP rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní úlohou súdu prvého stupňa bude vyzvať žalobcu, aby zosúladil žalobu a podanie
z 29.5.2011 v rozsahu špecifikácie nároku na náhradu škody, keďže v zmysle uvedeného podania
výška uplatneného nároku nedosahuje žalobou pôvodne uplatnených 43 000 €. Následne posúdi otázku
vzniku škody, príčinnej súvislosti, ako aj ďalších zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu a
svoje úvahy presvedčivo odôvodní. Vec pritom právne posúdi podľa §8 zákona, pri svojom rozhodovaní

starostlivo prihliadne na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli, prípadne ktoré ešte vyjdú v konaní
najavo. Vysporiada sa s obranou žalovaného obsiahnutou v odvolaní v rozsahu, v ktorom táto vzhľadom
na tu vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu (§226 OSP) ostala právne významnou (napr.
že žalobca uloženie trestu si zavinil sám, a preto v zmysle §8 ods. 6 písm. a) zákona mu nevzniklo právona náhradu škody). O žalobe rozhodne rozhodnutím majúcim všetky náležitosti v zmysle §157 ods. 2
OSP, svoje závery stručne, jasne a presvedčivo odôvodní.

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.