Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 9C/121/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813202952
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ružena Vašková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2015:8813202952.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou JUDr. Ruženou Vaškovou v právnej veci žalobkyne:

C.. N. R., T.. XX.X.XXXX, H. XXX XX R. Č.. XXX, zast. JUDr. Branislavom Kahanom, advokátom,
AK Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom
Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C/3483/2012 zo dňa 19.1.2012
vydaný rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujecom.

O trovách konania rozhodne súd až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala rozhodnutia, ktorým by súd zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu

Košice sp. zn. 2C/3483/2012 zo dňa 19.1.2012 a zároveň žiadala aby súd žalovaného zaviazal na
náhradu trov konania. Podanie žaloby odôvodnila tým, že dňa 5.3.2013 jej bol doručený rozhodcovský
rozsudok z rozhodcovského súdu v Košiciach, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie sumy 51,45 eur
spolu s náhradou trov rozhodcovského konania vo výške 276,- eur. Z tohto rozsudku vyplýva, že
žalovanému v zmysle poistných podmienok vznikla podpísaním poistnej zmluvy osobitná pohľadávka,
ktorá zodpovedá nákladom poisťovne vynaloženým na uzavretie zmluvy. Na základe časti XVII. ods.
7a VPP žalobcovi voči žalovanému vznikla pohľadávka a tomu zodpovedajúco vznikol žalovanému voči

žalobcovi dlh vo výške 51,45 eur. Dlžnú sumu žalovaný dodnes neuhradil a nedošlo ani k jej zápočtu
voči prípadnej pohľadávke žalovaného na odkupnú hodnotu alebo na poistné plnenie. K tomu žalobkyňa
uvádza, že so žalovaným dňa 29.7.2007 uzavrela poistnú zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu
vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Žalovaný v
rámci svojej podnikateľskej činnosti vystupoval ako dodávateľ. Poistná zmluva medzi nimi uzavretá
je teda spotrebiteľskou zmluvou, ide o štandardizovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohla
žiadnym spôsobom ovplyvniť.

Ďalej uviedla, že podľa časti XVII. ods. 7a VPP jej mala vzniknúť povinnosť voči poisťovni na uhradenie
vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá má byť vyporiadaná
pri ukončení poistného vzťahu. Takéto ustanovenie, podľa ktorého nie je zrejmé, o akú odmenu
pôjde, je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. Ani obsah tohto ustanovenia nemala možnosť ovplyvniť,
čo vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na jej strane ako spotrebiteľa a preto
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Poukázala, že spôsob akým jej bola zmluva predložená,

nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok, vo vzťahu ku ktorým žalovaný sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv.
neprijateľnýchpodmienok.Takýtopostupdodávateľapredstavujenekalúobchodnúpraktiku.Žalovanýjupred doručením rozhodcovského rozsudku neupozornil, že voči nej eviduje pohľadávku a ani ju nevyzval
na jej úhradu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, a to návrhom za začatie konania
o zaplatenie 51,45 eur, rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp.zn. 2C/3483/2012 zo
dňa 19.1.2012, návrhom na uzatvorenie poistnej zmluvy zo dňa 29.7.2007, časťou VPP, písomným

vyjadrením žalovaného zo dňa 26.3.2014, výsluchom účastníkov konania a zistil nasledovný skutkový
stav veci:

Medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 29.7.2007 pod č. 4425590008 uzavretá poistná zmluva,
predmetom ktorej bolo životné poistenie s obsahom špecifikovaným v zmluve. Pri uzatvorení zmluvy
žalobkyňa podpísala vyhlásenie, že bola oboznámená so všeobecnými poistnými podmienkami pre

životné poistenie žalovaného, ktoré sú súčasťou zmluvy.

Súčasťou všeobecných poistných podmienok boli Osobitné zmluvné dojednania, podľa ktorých
žalobkyňa so žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi
zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti

podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto všeobecných podmienok s tým, že toto
ustanovenie chápu ako rozhodcovskú doložku (bod 2 Osobitných zmluvných dojednaní).

Dňa 4.1.2012 bol na Arbitrážny súd Košice podaný zo strany žalovaného návrh na začatie konania o
zaplatenie sumy 51,45 eur.

Pod sp. zn. 2C/3483/2012 vydal dňa 19.1.2012 Arbitrážny súd Košice konajúci bez nariadenia
pojednávania prostredníctvom rozhodcu JUDr. Bohumíra Zaujeca vo veci Rapid life životná poisťovňa
a. s., IČO: 31 690 904 ako žalobcu proti C.. N. R., T.. XX.X.XXXX ako žalovanej rozhodcovský
rozsudok, ktorým jej uložil zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 51,45 eur a trovy rozhodcovského

konania vo výške 276,- eur. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že suma, ktorú mala
žalobkyňaspoločnostiRapidlifeživotnápoisťovňaa.s.zaplatiť,jepohľadávkou,ktorávzniklazpoistenia
uzatvoreného 29.7.2007 poistnou zmluvou č. 4425590008. Trovy konania sú vo výške 276 eur a
tieto vyplývajú zo sadzobníka trov rozhodcovského konania. V rozsudku bola žalobkyňa (tam žalovaná)
poučená o tom, že voči rozhodcovskému rozsudku je možné podať opravný prostriedok, odpor, a to

v lehote 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku, pričom podmienkou prihliadania na odpor je
zaplatenie poplatku za podanie odporu vo výške 72,- eur. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni
(tam žalovanej) doručený 5.3.2013.

Žalovaný vo svojom písomnom podaní zo dňa 26.3.2014 uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný

v skrátenom konaní a na základe podkladov predložených žalovaným postupom obdobným ako v konaní
pred všeobecným súdom pri vydávaní platobného rozkazu, pričom prípadným včas podaným odporom
zo strany žalobcu by došlo ku jeho automatickému zrušeniu. Podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z. z. účastník
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského
rozhodcovského rozsudku, len ak sú splnené podmienky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) až j). Samotný

zákon výslovne a taxatívne stanovuje dôvody, pre ktoré je možné rozhodcovský rozsudok zrušiť resp.
domáhať sa jeho zrušenia. Podaná žaloba neodkazuje na konkrétne v zákone o rozhodcovskom konaní
uvedené dôvody a preto ej neúplná a absentujú v nej zákonné náležitosti. Zákon stanovuje 30 dňovú
prekluzívnu lehotu na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku a v nej musí uviesť aj
dôvody, pre ktoré sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku. Žalovaný v danej súvislosti poukázal

na uznesenie Najvyššie súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012, sp. zn. 4 Cdo 144/2011. Žalobný
návrh je zrejme neúplný a nesprávny z hľadiska § 79 č. 244/2002 Z. z. a neurčitý z hľadiska § 40, §
43 tohto zákona.

Žalovaný ďalej uviedol, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je spotrebiteľským

sporom, ale sporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom už nejde primárne o spor medzi
spotrebiteľom a dodávateľom, ale o vecné preskúmanie postupu a záverov rozhodcovského súdu
za taxatívne vymedzených dôvodov podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z. z., a preto nejde o konanie, v
ktorom by bol žalobca ako spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za)zákona o súdnych poplatkoch. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vyslovene spoplatnené
podľa osobitnej položky 3 písm. c) prílohy zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Rozhodcovský
rozsudok zjavne nie je zmluvou (§ 43 a nasl. O.z.), a to z toho dôvodu, že rozhodcovský rozsudok

nie je dvojstranný právny úkon uzavretý medzi účastníkmi konania a nie je ani súhlasným prejavom
vôle účastníkov konania, ktorý by mal vzniknúť na základe oferty a akcepty. Na oslobodenie účastníka
konania zo zákona v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku z konania, kde jedným z účastníkov
je spotrebiteľ, neexistuje žiadna zákonná opora, naopak existuje zjavne opačná právna úprava, a to
spoplatnenie takéhoto súdneho konania. Ak bude všeobecný súd konať aj bez splnenia poplatkovej

povinnosti žalobcom, a teda i bez splnenia všetkých procesných podmienok v zmysle ust. § 103 a nasl.
O.s.p., zaťaží celé súdne konanie nie procesnou vadou založenou na porušení rovnakého postavenia
oboch účastníkov konania podľa § 18 0.s.p. („účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie“), ale najmä vadou spočívajúcou v porušení práva na spravodlivý proces, ktoré v sebe
subsumuje povinnosť súdu zachovať v konaní rovnosť účastníkov konania. Vo vzťahu ku postaveniu
účastníka súdneho konania, ktoré prebehlo po vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

vydaného v základnom konaní, v ktorom mal skúmaný účastník konania postavenie spotrebiteľa, teda
v analogickej procesnej situácii, aká je v tomto súdnom konaní, zaujal Ústavný súd SR právny názor s
konštatovaním, že v konaní nasledujúcom po stanovení nových povinností z právneho vzťahu, ktorého
obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný, stráca fyzická osoba pozíciu spotrebiteľa (Uznesenie
ÚS SR z 15. januára 2013, sp. zn. III. US 23/2013).

Poukázal tiež na Nález Ústavného sudu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013.
Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré žalobca v žalobe môže poukazovať, nemajú hodnotu judikátu
a nie sú hodné ani ako metodologické interpretačné pravidlo pre ďalšie podobné prípady, pretože vznikli
ako dôsledok závažného porušenia Ústavy Slovenskej republiky. Ako je známe, z porušenia práva
nemôže vzniknúť právo. Ústavný súd SR sa k neprípustnej praktike vyslovovania meritórnych právnych

názorov v odmietnutí dovolania už vyslovil v náleze zo dňa 1. apríla 2009 (I. ÚS 402/08).

Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 499/2012 má dôležitý význam aj z hľadiska aplikácie smernice
93/13/EHS. Ku pripomienke ústavného súdu, že všeobecné súdy vyslovili neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky na podklade aplikácie Smernice 93/13/EHS pričom sa však vôbec nezaoberali, ako je to

s priamym účinkom Smernice 93/13/EHS v horizontálnej úrovni, je potrebné uviesť nasledovné. Vo
vzťahu ku nevyhnutnosti tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského práva, najmä ku možnosti
uzavrieť rozhodcovskú doložku v zmluvách, ktoré sú v národnom právnom poriadku označované ako
spotrebiteľské sa konštatuje, že Smernica nie je na zvrchovanom území Slovenskej republiky voči jeho
občanom v zásade priamo zaväzujúca a jej účinok je priamy len za predpokladu, že štát smernicu EÚ

do svojho právneho poriadku neimplementoval alebo ju implementoval nesprávne, smernica zakladá
právo občana, nie však jeho povinnosť, jedná sa o vertikálny vzťah občan - štát. Smernica (podľa
čl. 249 ZES) sama o sebe nemá horizontálny účinok (ako má napr. národný zákon) a je záväzná
len pre členské štáty, ktorým je určená a to iba čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý (čl. 288
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Forma a prostriedok ako smernicu do svojho právneho poriadku

zakomponujú sú ponechané na členskom štáte. Výnimku z pravidla, že smernice nemôžu nadobúdať
priamy účinok definoval Súdny dvor EÚ vo veci ESR 1-6325, kde konštatoval, že jednotlivci sa môžu
priameho účinku smerníc dovolávať tiež vtedy, pokiaľ je smernica síce správne implementovaná, avšak
vnútroštátne ustanovenia nie sú aplikované spôsobom, ktorý je so smernicou v súlade“ (ESD C-62/00).
Ústavný súd SR v časti III. bod 17 (s. 25) Nálezu II. ÚS 499/2012 uviedol, že smernica 93/13/EHS

má pre rozhodovanie v týchto prípadoch nezastupiteľný význam. Zvýšená ochrana spotrebiteľa bola do
slovenského právneho poriadku transponovaná novelou Občianskeho zákonníka č.150/2004 Z. z. Jej
právnym základom je smernica 93/13/EHS. Z iného rozhodnutia I. ÚS 255/2010 vyplýva pre všeobecné
súdy príkaz pri výklade i aplikácii právnej normy zohľadniť všetky súvislosti, účel a cieľ (výsledok) právnej
normy.

Ďalej žalovaný uviedol, že z devätnásteho odôvodnenia smernice 93/13/EHS vyplýva, že jej zámerom
je, aby zmluvné podmienky v poistných zmluvách nepodliehali tejto smernici, ak spĺňajú tam vymedzené
kritériá. Ak ie predmetom sporu spotrebiteľská zmluva, súd musí vyhodnotiť :
1 - či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu,

2 - či, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu (pričom v tomto prípade na rozdiel od
iných spotrebiteľských zmlúv to nemá len formálny význam, ale priamo materiálny význam pre správnu
aplikáciu smernice),3 - či skúmaná podmienka v poistnej zmluve spadá pod výnimku stanovenú smernicou a ak áno, potom
smernicu neaplikovať alebo
4 - ak podmienka výnimke podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne dojednanú zmluvnú

podmienku podľa § 53 ods. 1 O. z. (postupom podľa § 53 ods. 3 O. z.) a
5 - ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou podmienkou
spôsobená nerovnováha a ak áno, či ide o nerovnováhu značnú a v čom.
Porušenie takto vymedzeného logického postupu navyše za porušenia pravidiel spravodlivého procesu,
je ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom Smernice 93/13/EHS.

K odbornej otázke „čo sa berie do úvahy pri výpočte poistného“ sa vyjadrila aj Národná banka
Slovenska ako orgán dohľadu nad poisťovníctvom, gesčný orgán po stránke ochrany spotrebiteľov
pri poskytovaní finančných služieb a priama súčasť Eurosystému. Z jej vyjadrenia je zrejmé, že na
základe správneho prekladu Smernice 93/13/EHS (český resp. anglický, či nemecký preklad), nie je
zámerom smernice posudzovať podľa uvedenej smernice podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách,

pokiaľ tieto vchádzajú do kalkulácie poistného, čo sa podľa vyjadrenia Národnej banky Slovenska v
prípade využitia rozhodcovských konaní poisťovňami na základe rozhodcovských doložiek nepochybne
aj deje. Z pohľadu smernice 93/13/EHS je zásadné, že ak ide o poistnú zmluvu, majú z pohľadu
ochrany spotrebiteľa platiť odlišné pravidlá. Súd má v dôsledku správne vykladanej smernice povinnosť
poistnúzmluvu,akovurčitomzmyslevýnimočnúspotrebiteľskúzmluvu,preskúmaťzodlišnýchaďalších

hľadísk. Z odlišného zámeru, ktorý má byť v prípade poistných zmlúv podľa tejto smernice sledovaný,
ďalej vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť postupovať pri právnom posudzovaní poistnej zmluvy
odlišne.V okolnostiach prípadu znamená aplikovať a interpretovať vnútroštátne právo najmä vzhľadom
na 19-te odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS (účel a zámer Smernice, nie priamo proti jej zámeru).
Tvrdiť v súvislosti s uvedeným 19-tym odôvodnením, že „smernica reprezentuje len minimum ochrany

spotrebiteľa a členské štáty môžu pristúpiť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch k prísnejším
opatreniam je z pohľadu dikcie tohto ustanovenia „...nie je zámerom smernice hodnotiť podmienky v
poistných zmluvách...“ neprípustný výklad smernice „contra legem“.

Uviedol, že žalobca popiera zrejme platnosť rozhodcovskej zmluvy s poukazom na to, že má byť

neprijateľná podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Slovenský zákonodarca nesprávnym
prekladom Smernice a nadväzujúc na to jej nesprávnou implementáciou prakticky podstatne sťažil
použitie rozhodcovského konania v spotrebiteľských zmluvách napriek tomu, že rozhodcovské konanie
je v slovenskom právnom poriadku jednoznačne upravené právnym predpisom, ktorým je zák. č.
244/2002 Z. z. Každý rozhodcovský rozsudok, a to aj zo sporu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je

všeobecným súdom preskúmateľný a to v súčasnosti aj z pohľadu, či v rozhodcovskom konaní neboli
porušenéprávaspotrebiteľa.Vpodmienkachslovenskéhoprávnehoporiadkuniejevskutočnostimožné
uzavrieť takú rozhodcovskú doložku, ktorá by mala spotrebiteľovi brániť, aby svoj spory riešil výlučne
v „rozhodcovskom konaní“, pretože právomoc všeobecného súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku nie je možné rozhodcovskou doložkou preniesť na rozhodcovský súd alebo iný orgán

(napríkladtzv.prorogáciouapod.),čoznačí,žejevylúčené,abydošlokuzavretiurozhodcovskejdoložky
(zmluvy), ktorá by vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Zákonná úprava po posledných úpravách v roku 2009 znemožnila rozhodcovskou doložkou
navodiť situáciu, v ktorej by sa spotrebiteľ čo i len hypoteticky mohol zriecť práva prejednať svoju
vec na všeobecnom súde resp. podávať opravné a iné prostriedky na všeobecný súd. Veď priamym

dôkazom je existencia tohto konania. Jedným z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je
podľa § 40 ods. l písm. j) zák. č. 244/2002 Z. z. aj možnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak „pri
rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa“. To vylučuje,
že by na rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách bolo možné nahliadať ako „a priori“ na tie,
ktoré vytvárajú výraznú nerovnováhu v právach spotrebiteľa podľa smernice 93/13/EHS (samozrejme,

vo svetle jej správneho prekladu, a nie slovenského prekladu). Nehovoriac už o tom, že nikto ani
rozhodcovská doložka, nemôže zakázať spotrebiteľovi na základe slovenského právneho poriadku
obrátiť sa so svojim sporom proti dodávateľovi priamo na všeobecný súd (§ 106 O.s.p.). Reťazením
pochybení (chybný preklad + chybná transpozícia do O.Z.) došlo na Slovensku ku tendencii, v rozpore
so všestranne proklamovaným zámerom EÚ, ktorým je uplatňovať v čo najväčšej miere mimosúdne

prostriedky pri riešení sporov zo spotrebiteľských zmlúv, ku úplne opačnej tendencii, a to v niektorých
prípadoch až priam ku zaslepenému križiackemu ťaženiu zo strany niektorých spotrebiteľských združení
plošne voči všetkým dodávateľom služieb bez ohľadu na povahu služby a odlišné právne úpravy, pričomnásledkom takéhoto počínania je, že všeobecné súdy sú zaťažované v tisíckach nápadov najmä tzv.
bagateľnými spormi.

V súvislosti so žalobcom namietanou neplatnosťou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve žalovaný poukazuje aj na ustanovenie § 53 ods. 1 posledná veta
O.Z.,vzmyslektoréhoplatí,žedovolenésúzmluvnédojednania,ktorébyinakpredstavovalineprijateľné
podmienky, ak sú individuálne dojednané. Ťažisko individuálneho dojednania podmienky spočíva
v možnosti spotrebiteľa ovplyvniť podstatu podmienky. V slovenskom právnom poriadku absentuje

právna norma pozitívne vymedzujúca obsah pojmu „individuálne dojednanie podmienky“ (t.j. čo možno
považovať za skutkový dej subsumovateľný pod tento stručný text). Naproti tomu existuje pomerne
bohatá a nesmieme divergentná judikatúra o tom, čo nie je „individuálne dojednaná podmienka“,
svedčiaca o tom, že principiálne je dosiaľ tento pojem nevyjasnený. Čo teda možno subsumovať pod
pojem „individuálne dojednanie podmienky“ v zmluvnom vzťahu, formuluje pomerne robustný dokument
európskeho formátu a to „ Európske princípy zmluvného práva“ (EPZP). Pri výklade pojmu „individuálne

dojednanie podmienky“ je teda vzhľadom na povinnosť ex offo eurokonformného výkladu právnych
noriem nutné zo strany súdu rešpektovať uvedené rozhodnutie ESD a následkom toho aj EPZP
resp. v ňom definovaný výklad pojmu, ktorý v našom právnom poriadku vlastný výklad nemá. Postup
individuálneho dojednávania rozhodcovskej doložky podľa kritérií EPZP bol v okolnostiach prípadu
dodržaný. Žalobca mal preukázateľne možnosť podmienku (rozhodcovskú doložku) prijať, modifikovať

alebojuodmietnuť,atobeztoho,abyboltýmsamotnýzmluvnývzťah-poistenie-negatívneovplyvnený.

Odhliadnuc od faktu, že rozhodcovská doložka v poistnej zmluve žalovaného je podľa 19-teho
odôvodneniavyňatáspodhodnoteniaSmernice93/13/EHSaodfaktu,žebolaajindividuálnedojednaná,
rozhodcovská doložka uzavretá žalobcom nespôsobuje žiadnu značnú nerovnováhu v neprospech

žalobcu. Na vyslovenie tvrdenia o tzv. hrubom nepomere v právach vytvárajúcej neprijateľnej podmienky
má inkriminovaná Smernica (implementované, ale v trochu prekladovo pokrútenej forme aj v § 53 ods.
10 O. Z.) k dispozícii test primeranosti podmienky a to konkrétne v čl. 4 cit. Smernice. Vždy sa jedná o
posudzovanie okolností, ktoré boli známe v dobe uzavretia zmluvy (či v dobe dojednania akéhokoľvek
následného zmluvného dojednania uskutočneného v dobe uzatvorenia zmluvy). Z čl. 4 Smernice 93/13/

EHS však tiež nepochybne vyplýva, že pokiaľ sa spôsobí neprimeranosť podmienky (napr. v dôsledku
zmeny podmienok jej vykonávania) až neskôr, nie je možné túto pre spotrebiteľa síce iste negatívnu
okolnosť, pri samotnom hodnotení neprimeranosti podmienky podľa čl. 4 Smernice 93/13/EHS použiť.
Inými slovami: povedané, na okolnosti, či neprimeranosť podmienky, ktoré nie sú aspoň spozorovateľné
už v okamžiku kontraktácie, nie je pri hodnotení možnej neprijateľnosti podmienky možné brať zreteľ.

Je nepochybne zrejmé, že žalobca svojím podpisom na konci Všeobecných poistných podmienok (ďalej
len „VPP“) potvrdil len to, že si VPP prečítal a následne obdržal jedno vyhotovenie. Je to zrejmé z
písomnéhoprejavujehovôle,pričomjehopodpispodVPPtútolistinupriestorovouzatvára.Zuvedeného
jasne vyplýva, že Osobitné zmluvné dojednania umiestnené pod podpisom žalobcu, ktorým deklaroval

prevzatie VPP a ktorým sa listina VPP priestorovo uzatvorila, nemohli byť a ani nikdy neboli súčasťou či
pokračovaním všeobecných poistných podmienok žalovaného. Individuálnosť dojednania je alebo nie je
výsledkom konkrétneho konania (skutkového plávania sa v čase uzavretia zmluvy) dvoch fyzických osôb
(žalobcu a sprostredkovateľa poistenia). Konanie sprostredkovateľa poistenia pred a počas uzatvárania
poistnej zmluvy je potrebné po vykonanom dokazovaní a zistení skutkových záverov z dokazovania

plynúcich subsumovať pod právne normy konkrétneho lex specialis (zák. 340/2005 Z.z.) a vo svetle
takejto subsumpcie následne posúdiť správnosť konania sprostredkovateľa poistenia po právnej stránke
alebo preukázať opak, pretože pokiaľ sprostredkovateľ poistenia dodržal zák. č. 340/2005 Z. z. ako
aj iné zákony, ktoré mal dodržať, o čom svedčí listina podpísaná žalobcom a aj sprostredkovateľom
poistenia (Záznam), potom bola rozhodcovská doložka v poistnej zmluve bez pochybností dojednaná

individuálne. Zák. č. 340/2005 Z. z. popisuje postup, akým sa mala poistná zmluva uzavrieť. Keďže
sa žalovaný osobne procesu uzatvárania zmluvy nezúčastnil, nemohol ani vo vzťahu ku žalobcovi
pochybiť. Iba sám žalobca v čase uzatvárania poistenia osobne a bez účasti žalovaného mohol
dojednanie o rozhodcovskej doložke prijať alebo neprijať, t. j. Osobitné zmluvné dojednania podpísať
alebo nepodpísať.

Ako vyplýva zo Záznamu vyhotoveného pred uzavretím poistenia, žalobca bol osobitne upozornený na
zák. č. 244/2002 Z. z. ako aj na časť XV. VPP. Bol teda upozornený na to, že tento zákon a mimosúdne
riešenie sporov sa ho, pokiaľ uzavrie poistenie, môže dotýkať. Z obsahu Záznamu ďalej plynie, žesamotný žalobca stanovoval dĺžku času, kedy poistenie uzavrie. Žalobca mal pred podpisom poistnej
zmluvy taký čas, aký si sám zvolil, na riadne oboznámenie sa a zváženie podpisu nie iba poistnej zmluvy,
ale najmä Osobitných zmluvných dojednaní. Žalovaný považuje za významné to, že Záznam ako aj

iné dokumenty, ktoré žalobca a sprostredkovateľ poistenia podpísali, bol adresovaný žalovanému za
účelom, aby akceptoval preniesol na seba riziko vzniku poistnej udalosti u žalobcu, kedy by bol následne
žalovaný povinný zánik takejto poistnej udalosti kompenzovať výplatou poistného plnenia žalobcovi.

ObdobnépoistnézmluvyvtejdobeponúkalonaplneliberalizovanompoistnomtrhuSlovenskejrepubliky

26 poisťovní, preto nie je možné tvrdiť, že by žalobca bol nútený uzavrieť poistnú zmluvu bez rozmyslu
práve so žalovaným. Ďalším dôležitým faktom je okolnosť, že poistná zmluva sa neuzatvára v majetkovej
tiesni zapríčinenej nedostatkom peňažných prostriedkov, Vôľové a rozhodovacie danosti a schopnosti
žalobcu v čase uzatvorenia poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky teda neboli ovplyvnené vidinou
rýchleho zisku peňazí (napr. rýchla pôžička), ktorá by žalobcovi mala navonok (alebo vo vnútri) nútiť ku
kompromisom v obsahu zmluvného vzťahu. Naopak, práve dnes je vidina úbytku peňazí u žalobcu ako

dôsledku povinnosti zaplatiť žalobcovi drobnú pohľadávku s príslušenstvom za porušenie zmluvných
povinnosti zjavným motívom, pre ktorý je žalobca ochotný a schopný odstupom času poprieť rad svojich
prejavovvôleaprávnychúkonov,ktoréžalobcadokoncavlastnoručnepodpísal.PovyhotoveníZáznamu
došlo v žalobcom určenom čase ku vyhotoveniu návrhu poistnej p zmluvy, ktorá bola zo strany žalobcu a
zo strany sprostredkovateľa poistenia riadne podpísaná. Konštitutívnym podpisom tohto návrhu poistnej

zmluvy došlo v súlade s § 792 ods. 1 O. z. v nadväznosti na § 795 ods. 1 O. Z. ku riadnemu uzavretiu
poistnej zmluvy zo strany poistníka. Tento fakt potvrdzujú naviac VPP v čl. 3, I. časť, bod 1, kde
sa uvádza, že „Poistná zmluva je uzavretá podpísaním návrhu poistnej zmluvy zmluvnými stranami a
súčasným zaplatením prvého poistného.“

Podpis žalobcu na Zázname okrem iného potvrdzuje, že sprostredkovateľ poistenia ho o všetkých
súvislostiach s dojednávaným poistením všestranne informoval a pri podpise návrhu poistnej zmluvy to
žalobca potvrdil. Veta nad podpisom žalobcu, ktorej prečítanie trvá asi 6 sekúnd, totiž znie: „Návrh na
uzatvorenie poistnej zmluvy prijímam. Vyhlasujem, že som bol oboznámený so Všeobecnými poistnými
podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid, ktoré sú súčasťou tejto

poistnej zmluvy.“ V danej súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie NS ČR sp.zn. 20 Cdo 2608/98 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 81/2011).

Žalovaný tiež poukázal na odlišnú judikatúru v obdobných prípadoch (uznesenie Krajského súdu v
banskej Bystrici sp.zn. 14CoE/198/2011 zo dňa 6.7.2011, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.

10CoE/48/2011, 10CoE/51/2011, uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2Er 2203/2011,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 03.05.2013 sp. zn. 2CoE/122/2013, uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn10CoE 51/2011 zo dňa 27.10.2011, rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE/56/2013. Podobne v prospech žalovaného posúdili rozhodcovskú
doložku ako prijateľnú a platnú aj všeobecné súdy napríklad aj v iných rozhodnutiach. Ide napríklad

o uznesenie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/174/2011 zo dňa 27.6.2011, uznesenie KS v
Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/172/2010 zo dňa 31.8.2010, uznesenie KS v Banskej Bystrici sp zn.
16CoE/212/2012 zo dňa 22.8.2012, uznesenie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/231/2011 zo dňa
15.8.2011, uznesenie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoE/209/2012 zo dňa 30.1.2013, uznesenie
Okresný súd Rimavská Sobota sp. zn. 15Er/l 056/2011-64 zo dňa 18.2.2013, uznesenie Okresný súd

Rimavská Sobota sp. zn. 15Er/1055/2011-79 zo dňa 26.2.2013, uznesenie Okresný súd Rimavská
Sobota sp. zn. 15Er/230/2011-116 zo dňa 18.2.2013 a iné. Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 14C
98/2009 zo dňa 1.7.2010 posudzoval prípad, kedy došlo k zmene poistnej zmluvy medzi žalovaným a
iným poistníkom na základe návrhu tohto poistníka na zmenu poistnej zmluvy, ktorý tento návrh napísal
tým spôsobom, že vyplnil formulár žalovaného. Súčasťou tohto formulára bol aj predtlačený text o tom,

že poistenie sa spravuje všeobecnými poistnými podmienkami žalovaného zo dňa 21.5.2007, ktoré boli
poistníkovi oznámené ich uverejnením na internetovej stránke. Súčasťou formulára žalovaného bol aj
predtlačený text, v zmysle ktorého poistník vyjadril svoj súhlas, aby sa všetky prípadné sporné nároky
vyplývajúce z toho potvrdenia riešili pred špeciálnym súdom s tým, že tento súhlas je rozhodcovskou
doložkou. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2Co 225/2010 zo dňa 19.8.2010 uvedený rozsudok

Okresného súdu Košice I potvrdil, pričom uviedol, že podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. V danom prípade však nebolo od spotrebiteľa vyžadované, abyboli spory riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Z poučenia uvedeného v stanovisku k zvýšeniu
poistného jasne vyplýva, že poistník je žalovaný najneskôr v lehote 10 dní od doručenia tejto ponuky
poisťovni, jednostranne odstúpiť od časti XV. Všeobecných poistných podmienok z 21.5.2007 bez toho,

aby bol odstúpením dotknutý zvyšok poistného vzťahu. V takom prípade sa prípadné spory poisťovne
a poistníka prejednajú pred príslušným všeobecným súdom. Z uvedeného jasne vyplýva, že poistníkovi
bola daná možnosť vylúčiť rozhodovanie výlučne v rozhodcovskom konaní tým, žeby do 10 dní od
doručenia stanoviska bol túto skutočnosť oznámil žalovanému. Keďže tak neurobil, súhlasil s riešením
sporu pred rozhodcovským súdom.

Žalovaný v označenom vyjadrení na záver uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky bolo v
danom prípade výsledkom slobodného rozhodnutia žalobcu, nešlo ani o neprijateľnú podmienku, keďže
žalovaný mohol túto podmienku individuálne ovplyvniť bez toho, aby bol ovplyvnený zvyšok poistného
vzťahu. Dojednanie rozhodcovskej doložky bolo dojednané v súlade s právnymi predpismi Slovenskej
republiky. Rozhodcovská doložka je individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou a to vylučuje,
aby bola považovaná za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku. Poukázal, že Osobitné zmluvné

dojednania sú samostatné, oddeliteľné od poistenej zmluvy a oddelené jednoznačne od VPP. To, že
odkazujú na časť textu VPP nemôže znamenať, že nie sú samostatné, oddeliteľné od zvyšku poistného
vzťahu.

Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že na podanom návrhu trvá. Zmluvu so žalovaným uzavrela

prostredníctvom netere, ktorá s tým robí. Zmluvu uzavrela slobodne. Potom mesačne pravidelne
platila, nakoľko sa rozviedla podala žiadosť o zrušenie zmluvy, poistku zrušila. Potom jej prišlo z
rozhodcovského súdu rozhodnutie, že má zaplatiť nejaký poplatok za zrušenie zmluvy. Ďalej uviedla,
že podpísala aj osobitné zmluvné dojednania k poistke, ktoré však boli napísané drobným písmom a
preto ich nečítala. Jej neter ju oboznámila so základnými vecami a preto nepovažovala za potrebné si

všetko prečítať. Ďalej uviedla, že vôbec nevie čo je to rozhodcovské konanie, nikto jej ten pojem nikdy
nevysvetlil. Rozhodcovská doložka ako taká v spotrebiteľských zmluvách jednoducho nemá čo robiť
a narúša dá sa povedať rovnováhu. Poukázala na rozhodnutia súdov 6Cdo/1/2012, 4Cdo/41/2012,
6Mcdo/9/2012, taktiež rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou 9C/235/2013,
4C/121/2013, kde jednoznačne má za to, že jej návrh je dôvodný a navrhuje súdu, aby mu v celom

rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania. Ešte spomenula rozhodnutie 6Cdo/1/2012, ktoré
bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou a Ústavný súd túto sťažnosť spoločnosti Rapid life zamietol ako
nedôvodnú. Ona nie je oprávnená hodnotiť rozhodcovské doložky, či je rozhodcovská doložka správna
alebo nie je správna, si dá žalovaný urobiť nejaký právny názor advokátskej kancelárii.

Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že žalobu navrhuje zamietnuť. Nestotožňuje sa s argumentáciou
žalobkyne, že rozhodcovské konanie bolo postihnuté vadou podľa § 40 ods. 1 písm. j) a teda že
v ňom mala byť porušená právna norma chrániaca spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nevyvoláva
značnú nerovnováhu, navyše bola individuálne dojednaná. Poukázal na to, že bod 7a všeobecných
poistných podmienok bol do nich zakotvený z dôvodu častého výskytu podvodného konania zo strany

sprostredkovateľov a poistníkov, kedy poistné zmluvy sa uzatvárajú práve iba z dôvodu podvodného
získania výhody, teda províznej odmeny za sprostredkovanie poistenia, v tejto súvislosti žalovaný musel
reagovať nakoľko zákon o poisťovníctve ukladá povinnosť vykonávať svoju činnosť spôsobom, ktorá
zohľadňuje a minimalizuje riziká vyplývajúce z jej činnosti a preto musel takto reagovať. Ďalej uviedol,
že požiadal Národnú banku Slovenska, aby poskytla odborné stanovisko v zmysle § 127. Pokiaľ nebolo

dôvodom uzavretia osobitnej poistnej zmluvy práve rozhodcovská doložka, tak z tohto dôvodu je
vylúčený § 7 aj 8 ako aj § 9 Zákon o ochrane spotrebiteľa, zároveň jediným dôvodom, prečo je tu
vôbec formulované osobitné zmluvné dojednania, tak to je práve to, aby žalovaný upozornil žalobcu
na existenciu rozhodcovského konania, upozorňuje ho na to jednak v zázname, upozorňuje ho na to v
osobitnej zmluve dojednania ako aj samotnej 15-tej časti všeobecných poistných podmienok a práve

preto, aby žalobca nemohol následne vyhovárať, že nebol nejakým spôsobom oboznámený, zároveň
uviedol, že aj sa nejedná o nevhodné prekladanie zmluvných podmienok nakoľko v čase uzatvárania
poistnej zmluvy sa zúčastňuje tohto aktu iba sprostredkovateľ a poistník a sprostredkovateľ pritom nie je
zamestnanec poisťovne, len vykonáva činnosť v zmysle Zákona 340/2005 o sprostredkovaní poistenia,
ktoré mu zakladá určité povinnosti a splnenie týchto povinnosti preukazuje práve záznam o potrebách

a požiadavkách klienta, k tomuto by som chcel predložiť taktiež listinný dôkaz a to je stanovisko resp.
odborné stanovisko Národnej banky Slovenska, ktorá jasne poukázala na to, že samotný záznam je taký
dostatočný písomný dôkaz o tom, že poistiteľ môže dôvodne predpokladať, že sprostredkovateľ si splnil
všetky svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona a zároveň, že poistník vstupuje do poistnéhovzťahu informovaný v rozsahu informácii vedených v zázname. Poukázal na rozhodnutie súdneho
dvora európskej únie a to veci C 342/13, kde sa práve súdny dvor zaoberal otázkami rozhodcovských
doložiek formulárových zmluvách a práve sa zaoberal článkom 3 ods. 1 a ods. 2 vrátane bodu 1

písm. q) prílohy smernice, ktoré boli transformované do § 53 a nasledovne do Občianskeho zákonníka,
kde jasne stanovil, že pri posudzovaní prijateľnosti zmluvnej podmienky teda rozhodcovskej doložky v
zmysle daných ustanovení je právne významné len dôsledné overenie či zmyslom alebo cieľom danej
doložky je zbaviť spotrebiteľa práva podať žalobu prípadne iný opravný prostriedok na vnútroštátnom
súde, prípadne mu zabraňuje alebo mu sťažuje uplatnenie tohto práva, okrem toho poukázal na to,

že právne význam nie je vôbec to či bola rozhodcovská doložka obsiahnutá vo formulárovej zmluve,
poukázal na to či právne významné je informovanie poistníka o jednotlivých v rozhodcovskom konaní a
rozdiel medzi všeobecným súdom, pričom tu poukázal na článok 5 smernice, ktorý jasne ustanovuje,
že v danom prípade, ak sa jedná o právny úkon, teda o zmluvnú podmienku, ktorá je v písanej forme,
musí byť to podmienka formulovaná zrozumiteľne, čo v danom prípade je, zmluvné dojednanie sú
jednoznačne oddelené od všeobecných poistných podmienok vyplýva to z ich názvu ako aj z podpisu. V

rozhodnutí C342/2013 Súdny dvor sa zaoberal tým, či má právny význam to, či bola právne dojednaná,
nakoľko daná rozhodcovská doložka ktorá je obsahom všeobecných poistných podmienok neobsahuje
žiadne takéto ustanovenie, ktoré by bránilo spotrebiteľov domáhať sa svojich práv na všeobecnom súde
prípadne na Ústavnom súde nemôže byť len z tohto dôvodu, že je vôbec naformulovaná prijateľnou.
Poukázal na nález Ústavného súdu to je IIIUS 162/11 kde je uvedené, že v prípade ak sa žalobca

teda spotrebiteľ nemôže domôcť ochrany svojich práv na všeobecnom súde môže sa obrátiť na Ústavný
súd, zároveň vlastne poukázal na to, že samotný zákon o rozhodcovskom konaní zakotvuje právnu
prípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými posudkami všeobecnými súdmi. V tomto smere
poukázal aj na nález Ústavného súdu IV.ÚS 394/12, kde taktiež Ústavný súd poukázal na to, že práve
rozhodcovské konanie nezbavuje spotrebiteľa jeho práv na všeobecnom súde. Okrem toho poukázal

na dodatok č. 2 k poistným podmienkam, ktoré sa stali súčasťou od 15.12.2008, v rámci tohto dodatku
moholžalobca odstúpiťodrozhodcovskejdoložkyatodo30dní,kde byvlastne vyňal saspodúčinnosti
danej časti 15 a zároveň teda bez toho aby došlo k zmene jeho poistného ťahu. Najvyšší súd v konaní
sp. zn. 3Mcdo 14/2011 sa zaoberal práve týmto dodatkom č. 2. Okrem toho teda ak pozrieme a budeme
sa právne zaoberať významnosťou ako aj správnym výkladom, ktorý poukazuje rozhodnutie Súdneho

dvora európskej únie, teda nie je dôležité či bola vôbec rozhodcovská doložka individuálna, pokiaľ sa
najprv nepreukáže neprijateľnosť. Občiansky zákonník v § 53 ods. 1 stanovuje, že spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnosť v právach a povinnostiach medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa a rozborom tohto ustanovenia dospejeme k jednotlivým
bodom, ktoré musia byť splnené, aby bola ako taká rozhodcovská doložka neprijateľná, to je jednak

vymedzenie jednotlivých práv a povinnosti o ktoré sa jedná, následne sa musí zistiť či sa medzi týmito
právami povinností vzniká určitá nerovnováha, po ďalšie či je to vôbec značná rovnováha a či je to v
neprospech spotrebiteľa, a či sa jedná o spotrebiteľa, ja mám zároveň otázku na stranu žalobcu, aby
nám vysvetlil v rámci týchto 4 bodoch, ktoré musia byť splnené, resp. ktoré z týchto jednotlivých bodov
sú neprijateľné.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1,2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
len ,,Občiansky zákonník“) v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (29.7.2007) sa za spotrebiteľské
zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na

uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa§53ods.3písm.a)Občianskehozákonníka,zaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskej

zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť
oboznámiť pred uzavretím zmluvy.Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonník

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase vydania
rozhodcovského rozsudku ( ďalej len ,,Zákon“), v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory,
ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.

V zmysle § 40 ods. 1 Zákona, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na
príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním

rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 17 Zákona, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovnaké
postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na
uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Súd v danej právnej veci mal za preukázané, že žalobkyňa so žalovaným dňa 29.7.2007 pod
č. 4425590008 uzatvorili poistnú zmluva, predmetom ktorej bolo životné poistenie s obsahom
špecifikovaným v zmluve. Jednalo sa o štandardnú formulárovú zmluvu, ktorej obsah bol vopred
žalovaným pripravený. Žalovaný v danom zmluvnom vzťahu vystupoval ako dodávateľ a konal v rámci

predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa vystupovala ako fyzická osoba nepodnikateľ, aj
napriektomu,ževčasepodpísaniazmluvuvykonávalačinnosťvýhradnéhosprostredkovateľapoistenia,
pričom nekonala v rámci predmetu žiadnej podnikateľskej činnosti.

Poistná zmluva uzatvorená v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka má v zásade

povahu spotrebiteľskej zmluvy. Súd v tomto smere poukazuje, že pre spotrebiteľskú zmluvu je
charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia

v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľmávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa

v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA
a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti
nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné
podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný

vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené,
môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol
použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom
brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní
podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť,

len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že poistná zmluva uzavretá medzi
účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou jednak v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka a aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s

komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa podľa smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

V danej právnej veci nie je predmetom konania rozhodovanie o merite veci, ktorá bola predmetom
rozhodcovského konania, predmetom konania je návrh na vyslovenie neplatnosti rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný rozhodcovským orgánom v rozhodcovskom konaní. Zo strany žalobkyne
nebol voči rozhodcovskému rozsudku podaný opravný prostriedok, podanie ktorého by spôsobilo, že
sa predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil a konanie pred rozhodcovským súdom by ešte naďalej
prebiehalo.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že v tejto právnej veci je daná jeho
právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci návrhu na vyslovenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku
a preto vec prejednal.

V zmysle zmluvy o poistení a to konkrétne v zmysle článku XV. Osobitných zmluvných dojednaní k

poistnej zmluve bolo medzi účastníkmi konania dohodnuté, že všetky vzájomné spory a sporné nároky
z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom a rozhodcovské konanie
sa riadi zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto dojednania bol zo stranyžalovaného podaný aj návrh na začatie konania pred Arbitrážnym súdom v Košiciach a dňa 19.1.2012
bol v danej veci vydaný aj rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. 2C/3483/2012.

Žalobkyňa podanie žaloby odôvodnila tým, že dohodnutá rozhodcovská doložka je neprijateľná, nebola
individuálne vyjednaná, rozhodcovské konanie si nezvolila a ani nemala vôľu takúto rozhodcovskú
doložku prijať.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a z hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov je súd

toho názoru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dôvodne. Žalobkyňa žalobný
návrh podala na súde v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni
doručený 5.3.2013, žalobu na súde podala včas dňa 25.3.2013.

Žalovaný je toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, čo má byť preukázané
tým, že je upravená v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré žalobkyňa podpísala osobitne a

osobitne podpísala aj všeobecné podmienky žalovaného.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba

konkrétne znamená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012)

Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len

výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí,
že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych
predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť

spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012)

Občiansky zákonník účinný od 1.1.2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník
účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými

podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospechspotrebiteľavust.§53vždyspájalsankciuneplatnosti.Rozhodcovskúdoložkuvpredmetnej
veci si žalobkyňa osobitne nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda
aj rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.

V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či žalobkyňa bola zo strany žalovaného včas, úplne a riadne
informovaná o jednotlivých zmluvných podmienkach zakomponovaných jednak v poistnej zmluve a
jednak v osobitných ďalších dojednaniach, o následkoch a dôsledkoch podpisu takýchto zmluvných
dojednaní, nakoľko pri splnení týchto predpokladov, by rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Na základe vykonaného dokazovania súd je toho názoru, že ak zmluvné podmienky boli vopred
pripravené a nebolo možné meniť ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú
zmluvnú podmienku. Súd poukazuje na to, že žalobkyňa ako spotrebiteľ podpísala rozhodcovskú
doložku, pretože inú možnosť nemala, pokiaľ chcela uzatvoriť poistnú zmluvu.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na Nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 2735/11 zo dňa 3.4.2012,
v ktorom sa zdôrazňuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa
transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 3Cdo 1/2012, 5Cdo 61/2012, 6Cdo 13/2013)
sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v rámci
Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala, že ani
takto formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne dojednanej
zmluvnej podmienky.

Časti záverečných ustanovení Všeobecných poistných podmienok v predmetnej poistnej zmluve
uzavretej medzi účastníkmi, ktorá je označená ako Osobitné zmluvné dojednania, nemožno prisúdiť
charakterindividuálnedojednanejzmluvnejpodmienky,nakoľkotátočasťnapriekjejnázvuakoOsobitné
zmluvné dojednania, je súčasťou Všeobecných poistných podmienok, tvorí jednoliaty celok tohto
právneho dokumentu a táto časť je vyhotovená v predtlačenej formulárovej forme, čo vylučuje záver o

individuálnom dojednaní takejto zmluvnej podmienky a o náležitom poučení a informovaní žalobkyne
ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch takto dojednanej zmluvnej podmienky.

V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť
prejednanieprípadnéhosporurozhodcomakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvnéstranydelegovali

takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese požiadavka na

rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne
opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo
štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v
závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať, sú plne
na mieste.

Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy
žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným

súdom nevyplývajú. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky
nemohol zbaviť ani poukazom na princíp „ ingnorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobcu. Kým rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak

to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v
konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického
života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov
zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v

tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, aby žalobkyni
poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní. Za dôkaz opaku sa nedá označiť ani žalovaným uvádzaný záznam o požiadavkách a potrebách
klienta spísaný pri uzatváraní zmluvy. V tomto listinnom dôkaze sa nachádza iba zmienka o možnosti
využitia inštitútu rozhodcovského konania bez akéhokoľvek objasnenia rozdielov medzi rozhodcovských

a súdnym konaním.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si ešte uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,

predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súdu
ČR III. ÚS 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. ÚS 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci pri
spotrebiteľských právnych vzťahoch.V predmetnej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g), j) zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu zásady rovnosti

účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že táto rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi
aj na všeobecný súd a naviac, v zmysle písm. j) citovaného zákona, pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a to § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené súd preto žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel. Sud ďalej poukazuje na
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach sp.zn. 1Co/193/2013 zo dňa 28.10.2013,
sp.zn. 14Co/22/2014 zo dňa 07.05.2014, sp.zn. 7Co/7/2014 zo dňa 28.04.2014, sp.zn. 15Co/35/2013
zo dňa 09.04.2014, sp. zn. 8Co/11/2014 zo dňa 29.5.2014, sp. zn. 3Co/61/2014 zo dňa 11.6.2014, sp.
zn. 2Co/193/2014 zo dňa 9.2.2015, 4Co/154/014 zo dňa 3.12.2014.

Podľa § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.

S poukazom na vyššie uvedené súd o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.