Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215205536
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4215205536.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: X. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. XXX/XX, XXX XX T., o zaplatenie sumy 1.406,06 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu T. zo dňa 31. októbra 2XX8 č.k. 6C/266/2XX5-87, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p
o t v r d z u j e .

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.406,06 eura ako istiny úveru,
sumy 2,13 eura ako poplatok za poistenie, sumy 101,92 eura ako dohodnutých úrokov do predčasného
zosplatnenia, sumy 1,43 eura ako úrokov z omeškania, úroku vo výške 19,90 % ročne z istiny 1.406,06
eura od 15.03.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne z istiny 1.406,06 eura a úrokov 101,92
eura od 15.03.2015 do zaplatenia. Žalobu vzal čiastočne späť v časti o zaplatenie úrokov vo výške 20,04
eura, úrokov z omeškania vo výške 0,63 eura a poplatkov za poistenie vo výške 2,13 eura. Žiadal priznať
sumu 1.406,06 eura, sumu 81,88 eura ako dohodnutých úrokov do predčasného zosplatnenia, sumu

0,80 eura ako úrokov z omeškania, úrok vo výške 19,90 % ročne z istiny 1.406,06 eura od 15.03.2015
do zaplatenia a úrok z omeškania 5 % ročne z istiny 1.406,06 eura a úroky 81,88 eura od 15.03.2015
do zaplatenia.
1.2. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 28. júna 2016 č.k. 6C/266/2015-36, ktorým
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 917 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne od 15.03.2015 do zaplatenia trovy konania v sume 19,19 eura v mesačných splátkach po 30 eur,
splatných vždy do 28. dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok počnúc 30. dňom po právoplatnosti

rozsudku s tým, že omeškanie splnením čo aj len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
V ostatnej časti žalobu zamietol.
1.3. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením zo dňa 22. novembra 2017 č.k. 25Co/664/2016-55
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

2.1. Súd prvej inštancie svojim v poradí druhým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úrokov vo

výške 20,04 eura, úrokov z omeškania vo výške 0,63 eura a poplatkov za poistenie vo výške 2,13
eura zastavil. Návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby zo dňa 09.03.2016 zamietol. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 489,06 eura spolu s úrokom vo výške 81,88 eura, s úrokom
z omeškania vo výške 0,80 eura, a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 489,06 euraod 15.3.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti žalobu zamietol.
Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v pomere 1/3 a nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 52 ods.

1, 2, 3, 4, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka, § 144, § 145 ods. 1, 2, § 139, § 294 Civilného sporového poriadku.
2.2. Úverovú zmluvu posudzoval ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka,
nakoľko žalovaná ju uzatvárala ako fyzická osoba nekonajúca v rámci svojej podnikateľskej činnosti a
so žalobcom, bankou, ktorý ako veriteľ uzatváral zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Preto

primárne na hodnotenie právneho vzťahu použil ustanovenia Občianskeho zákonníka a vychádzal i z
ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z.
2.3. Dospel k záveru, že nárok žalobcu je daný vo zvyšku uplatnenej istiny, ako rozdielu oproti uplatnenej
a priznanej prvým rozsudkom, spolu s úrokom z omeškania a vyčísleným zákonným úrokom. Mal
preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere, ktorú hodnotil ako platnú a na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky. Žalovaná sa zaviazala úver riadne splácať,

pričomtaktonepostupovalaadostalasadoomeškania.Následnežalobcazosplatnilcelýúver.Žalobcovi
tak vznikol nárok na zaplatenie zvyšku sumy, ktorú mala žalovaná splatiť. Žalobcovi priznal istinu tak,
ako si ju vyčíslil v žalobe, keďže sa jednalo o zvyšok úveru navýšený o úrok, ktorý banka vyčíslila
do splatnosti úveru, čo považoval za správny postup. Z uvedenej sumy priznal i úroky z omeškania,
pretože žalovaná sa dostala do omeškania a v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobca

mal nárok na úrok z omeškania. Úrok z omeškania bol priznaný vo výške podľa § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. a od doby od ktorej žalobca požadoval. Uviedol, že žalobca mohol úrok z omeškania
požadovať od skoršieho dátumu, pretože žalovaná sa dostala do omeškania už dňom 21.02.2015, avšak
pre neprípustnosť zmeny žaloby bol úrok z omeškania priznaný až od dátumu uvedeného v pôvodnej
žalobe. Konštatoval, že žalovaná nepredložila prostriedky procesnej obrany, z ktorých by bolo zrejmé,

že zaplatila viac ako uviedol žalobca, teda že žalobcom uplatnená istina je nedôvodná.
2.4. Žalobu v časti uplatneného úroku z úveru po zosplatnení úveru zamietol s poukazom na ustálenú
rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít publikovanú pod 59/98, podľa ktorej veriteľovi patria
dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu.
2.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 a § 255 CSP a žalobcovi priznal súd nárok

na náhradu trov konania v pomere 1/3, keď žalobca bol úspešný v časti uplatnenej istiny a úroku z
omeškania, teda v 2/3 a žalovaný bol úspešný v zamietacej časti, teda v nepriznaní zákonného úroku od
zosplatenia do zaplatenia, teda v 1/3, čím žalobca bol úspešný v 1/3 (2/3-1/3). O nároku na náhradu trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 CSP. Uviedol že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný,
pretože odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, preto mu priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v celom rozsahu.

3.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v zamietajúcej časti zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú uloženú
povinnosť splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadal priznať náhradu trov konania. Dôvodil,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
3.2. K záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého si nemohol uplatniť úroky po vyhlásení predčasnej
splatnostipoukázalna§502ods.1a§503ods.3Obchodnéhozákonníkaatvrdil,ženároknazaplatenie

úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom so splatení.
Poukázal na viaceré súdne rozhodnutia.
3.3. Mal za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Obo o143/1998 publikované pod
59/98, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý
úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Navyše predmetné rozhodnutie

nie rozsudkom vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu SR, aké skutočnosti má
prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor Najvyššieho súdu. Citoval
právnu vetu uvedeného rozhodnutia a tvrdil, že konštatovanie „dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov partia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť
úroky z omeškania.“ je vytrhnuté z kontextu a navyše táto časť odôvodnenia nie je súčasťou právnej vety.

4. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a spĺňa náležitosti § 363
CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako

ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP)
vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov
konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

8. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

9. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

10. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu preskúmal rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti,
konanie,ktorémupredchádzalo,adôvodyodvolania, adospelkzáveru,žesúdprvejinštancievykonalv
tejto časti vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,

pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Súd prvej inštancie považoval v danej
veci za rozhodujúce, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol
žalovanej peňažné prostriedky, ktoré žalovaná riadne nesplácala, dostala sa do omeškania, v dôsledku
čohožalobcacelýúverzosplatnil.Dospelkzáveru,žežalobcovi,akoveriteľovipatriadohodnutézmluvné
úrokyzposkytnutýchpeňažnýchprostriedkovibadosplatnosticeléhodlhu.Odvolacísúdsasuvedeným

záverom v plnom rozsahu stotožnil a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti potvrdil. Rovnako správny bol aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania,
vzhľadom na pomerný úspech žalobcu.

11.1. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že novela

Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. doplnením ustanovenia § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka definitívne normatívne stanovila, že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento záver prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí zo dňa 21. apríla 2015 sp.zn. 3MCdo 14/2014 a zo dňa 26.11.2015 sp.zn. 4MCdo/17/2014.

Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými podľa §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a berúc do úvahy ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pri vyhlásení predčasnej splatnosti, môže veriteľ postupovať iba v súlade a za podmienok
uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka,
v prípade každej formy spotrebiteľského úveru. Aplikácia ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je

tým vylúčená.
11.2. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti

spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje aj zamedziť tejto možnosti v prípade, ak
neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov
odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje,
aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach, veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávkypre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Podmienkou účinnosti výzvy
na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia

ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto
právaupozornilspotrebiteľanato,žetotoprávovyužije. Beztakéhovčasnéhoupozorneniajeuplatnenie
neúčinné.
11.3. Predčasnosť spoplatnenia úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny

inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej
požičanej istiny. Spoplatnením úveru na jednej strane nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite
späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, na druhej strane už spotrebiteľ nemá právny titul
držať peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom v svojej dispozícii, preto niet dôvodu na to, aby veriteľ
požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov.
V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol

vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy.
Za tejto situácie by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku, veriteľ by mal nárok
na dohodnuté úroky ako keby k zmene záväzku nedošlo a spotrebiteľ by nemal žiadne garantované
práva, ktoré by mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by došlo k
hrubej nadvláde veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by

si nárokoval aj pri svojej potencionálnej nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované
a používať právnu ochranu.
11.4 Tomuto záveru nasvedčuje i skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Obo/143/1998 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012 sp.zn. IV.ÚS
476/2012, ktorý takýto záver vyhodnotil ako logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu

spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov
z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
11.5. Keďže v danej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva, po poskytnutí náležitej ochrany žalovanej, ako spotrebiteľke, odvolací súd dospel, zhodne so
súdom prvej inštancie, k záveru, že po spoplatnení úveru žalobcovi neprináležia úroky dohodnuté za

poskytnutý úver.

12. Podstatou odvolania žalobcu bolo tvrdenie, že nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá od
poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Z uvedením
tvrdením sa odvolací súd s poukazom na bod 11. nestotožnil.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
a v časti trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a podľa obsahu spisu jej v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli. Postupoval tak v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2018, sp.zn.
7Cdo/14/2018).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).