Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7Ek/2041/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119430231
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6119430231.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35
792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom: Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 233 516, proti
povinným: 1. G. Banová, nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom XXX XX U. č.
XXX, 2. M. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX U. č. XXX, okr. O., o vymoženie 1.398,31 Eur

s príslušenstvom a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 7Ek/2041/2019 zo dňa 2. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2041/2019 zo dňa
2. januára 2020 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2041/2019 zo dňa 2. januára

2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie voči obom
povinným zamietol a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 08.11.2019 domáhal
od povinných vymoženia 1.398,31 Eur s prísl., na základe Rozhodcovského rozsudku sp.zn. RK-
PC-149/16-EK zo dňa 19.05.2017 (ďalej len ako „exekučný titul“), ktorý vydal Stály rozhodcovský súd

Victoria Arbiter, so sídlom Framborská 3605, 010 01 Žilina (zriadený záujmovým združením právnických
osôb Združenie zriaďovateľov Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter, záujmové združenie
právnických osôb, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 45745757), v konaní pred
rozhodcom JUDr. Erikom Končokom, (ďalej len ako „Stály rozhodcovský súd“). Exekučný titul podľa
potvrdenia stáleho rozhodcovského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2016 a vykonateľnosť
dňa 20.09.2016. Oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 08.11.2018 predložil súdu

exekučný titul, Rozhodcovskú zmluvu č. 8300065441 zo dňa 02.12.2013 uzavretú medzi oprávneným
a povinným v 1. rade:, Rozhodcovskú zmluvu č. 8300065441 zo dňa 02.12.2013, uzavretú medzi
oprávneným a povinným v 2. rade (ďalej ako „rozhodcovské zmluvy“), Zmluvu o revolvingovom úvere
č. 8300065441 zo dňa 02.12.2013 (ďalej ako „Zmluva o úvere“) a Zmluvné dojednania Zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., verzia platná od júla 2013. Súd
pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal z uvedených dokumentov

predložených súdu v elektronickej podobe. Vykonanou lustráciou v Registri obyvateľov SR mal súd za
preukázané, že povinný v 1. rade: Kvetoslava Banová, nar. 06.06.1952, zomrela dňa 12.11.2019.

3. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy o úvere, súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako
spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako
„Občiansky zákonník“) a na posudzovaná právny vzťah oprávneného a povinných aplikoval príslušné

vnútroštátne i európske normy slúžiace ochrane spotrebiteľa. Ďalej pripomenul, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súduvydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú
kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j.
či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať

spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa
osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu.
Exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať aj to, či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol

vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, pričom exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj
to, či bola uzavretá platne. Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
stáleho rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci
stáleho rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského

rozsudku. Za týmto účelom súd preskúmal oprávneným predloženú zmluvu o revolvingovom úvere a
rozhodcovské zmluvy, podľa ktorých: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými
stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ alebo Dohody, s porušením,
ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ alebo Dohody budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom
konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov

podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: Rozhodcovský súd v Bratislave,
sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení rozhodců, a. s., IČO: 63 49 66 58, so
sídlom v Českej republike, Brno, Příklop, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v
Brne, spisová značka B 5825 (www.rsvb.sk ), Slovenský arbitrážny súd zriadený
Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, zapísaná v

obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel. Sro, vložka č. 52189/B, Victoria rozhodcovský
súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010
01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka
č.: 53057/L (www.rozhodcovskysud.org ), Rozhodcovský súdny dvor
zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova 30, 811 09 Bratislava, IČO:

44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I., oddiel: Sro,
vložka č.: 55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk http://www.rozhodcovskysudnydvor.sk>). Výber
rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane
podávajúcej žalobný návrh.“ Súd mal za preukázané, že pôvodný zriaďovateľ: Victoria legal arbiter
s.r.o., IČO: 44 826 460, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina stratil oprávnenie rozhodovať

spotrebiteľské spory. Nástupníckym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 73 ods. 5 zákona č. 335/2014
Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stal: Stály rozhodcovský súd Victoria Arbiter, so sídlom:
Framborská 3605, 010 01 Žilina, ktorý rozhodol v predmetnej veci na základe žaloby oprávneného a
vydal dňa 19.05.2017 rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci. Podľa zistení súdu rozhodcovský
súd v čase rozhodovania disponoval povolením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. SRS

004, teda súd bol spôsobilý na rozhodnutie spotrebiteľského sporu, a súčasne týmto súdom ustanovený
rozhodca JUDr. Erik Končok, bol v čase rozhodovania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených
rozhodovať spotrebiteľské spory. Exekučný súd v tomto bode ďalej uvádza, že pri riešení otázky, či
spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok vydal stály rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor,
nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil stály rozhodcovský súd. Z predloženej Zmluvy

o revolvingovom úvere č. 8300065441 zo dňa 02.12.2013 vyplýva, že oprávnený poskytol povinným
revolvingový úver vo výške 1.320,- Eur, ktorý sa povinní zaviazali uhradiť 48 mesačnými splátkami vo
výške 67,80 Eur, pričom ročná úroková sadzba úveru bola uvedená vo výške na 70,01 %, RPMN za
úver 69,82%. V zmluve o úvere je uvedená tiež priemerná hodnota RPMN za úver v rozsahu 45,94 %.
Celková čiastka, ktorú povinní mali zaplatiť oprávnenému predstavovala sumu 3.254,40 Eur.

4. Súd ďalej v konaní zistil, že rozhodcovské zmluvy a zmluva o revolvingovom úvere boli uzavreté
v rovnaký deň. Podľa záverov súdu tento fakt preukazuje, že oprávnený už na začiatku zmluvného
vzťahu využil postavenie spotrebiteľov (povinných), ktorí sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní
s dodávateľom (oprávneným), nachádzali v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu

silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ich viedla k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravených dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohli podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah, respektíve poznať ich zmysel. Uvedené rozhodcovské zmluvy súd považoval za zmluvy
uzatvorenémedzioprávnenýmapovinnýmivtypizovanejformulárovejpodobe,ktorúoprávnenýpoužívas vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú
podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovských zmlúv. Povinní jej obsah reálne nemohli
ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinných, ako meno a priezvisko, dátum narodenia a trvalý

pobyt. Nakoľko bola rozhodcovská zmluva navrhnutá u oboch povinných vopred, teda ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu každý z povinných, ako spotrebiteľ, nemohol reálne
ovplyvniť, nemožno podľa súdu považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú. Z
predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení vymienili povinní
a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nemožno ani dospieť k záveru, že by

povinní mali možnosť do obsahu týchto zmlúv akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinní
napríklad mali možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor,
alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť spôsob rozhodcovského konania, teda či prebehne
ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Exekučný súd ďalej uviedol, že rozhodcovské zmluvy zo dňa
02.12.2013, ak majú byť právom akceptovateľné ako prejavy zmluvnej autonómie, musia byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi

viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej
zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a
to preukázateľne. Z obsahu priložených príloh k návrhu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k
naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil
povinného (povinných) a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného

v rozhodcovských zmluvách zo dňa 02.12.2013 exekučný súd nepovažoval za kvalifikované vysvetlenie
vážnych dôsledkov takéhoto konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.
Súd potom považoval za preukázané, že rozhodcovské zmluvy zo dňa 02.12.2013 neboli dohodnuté
riadne, respektíve individuálne so spotrebiteľmi vyjednané. Zoznam rozhodcovských súdov uvedených
v rozhodcovskej zmluve v bode 5. je určený oprávneným vopred bez toho, aby každý z povinných

akýmkoľvek spôsobom mohol určiť iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť niektorý z
uvedených rozhodcovských súdov alebo všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie vo veci výlučne
na všeobecný súd. Na základe uvedeného súd považuje takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a
nekalú zo strany oprávneného. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v
tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade oprávnený, pretože

tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy. Veriteľ, teda oprávnený, mohol na základe rozhodcovských
zmlúv vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný. Spotrebitelia (povinní) týmto stratili právo brániť sa voči nárokom veriteľa na
všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval
výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Sám veriteľ, ktorý zostavil

znenie rozhodcovských zmlúv vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, potom jednostranne
určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Čo sa týka ustanovenia bodu
7. rozhodcovských zmlúv, v zmysle ktorého mal každý z povinných právo od zmluvy jednostranne
odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, do 14 kalendárnych dní od jej doručenia, súd uvádza, od zmluvy
možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je

zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy.
Taktiež súd poukázal na to, že rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že
spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené
tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola
spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom

vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovských zmlúv, je potom podľa súdu potrebné každú túto zmluvu považovať
v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Svoj názor o neprimeranej povahe

predmetnej rozhodcovskej zmluvy súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo
dňa04.06.2009PannonGSMZrt.protiErzsébetSustiknéGyőrfibod40,vktoromSúdnydvorkonštatuje,
že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle
smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá.
Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej vecina základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd vopred určený dodávateľom na zmluvnom formulári.
Rozhodcovské zmluvy uzavreté s povinným 1 aj povinným 2 v totožnom znení preto súd vyhodnotil ako

nekalé, postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v rozhodnom období. Súd ďalej pripomenul, že podľa ustanovenia článku 6 odsek 1
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica
Rady 93/13/EHS), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné

pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa ustanovenia článku 3 odsek 3 Smernice Rady 93/13/
EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať
za nekalé. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného

smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Exekučný

súd ďalej poukázal na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorý vzťah teória i prax navyše označujú za faktický nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku, súd prihliadne aj

bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej
podmienky zmluvnej podmienky (t.j. v tomto prípade zamietne návrh na vykonanie exekúcie). Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije, v
takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.zn. IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný

ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatných
rozhodcovských zmlúv zo dňa 02.12.2013, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za
spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku. Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012: „Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej

zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.“ Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012, „rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,

nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.“ Aj v prípade, že spotrebiteľ
nevyužijeprávnumožnosťspochybniťexistenciualeboplatnosťrozhodcovskejzmluvypodľaustanovení
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského

rozsudku), je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne
aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012,
sp. zn. 5Cdo 230/2011). Súd zároveň dodal, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie
je možné toto jeho mlčanie považovať ani za súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa

spotrebiteľskou zmluvou ku konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci
pred rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo

síce nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol
dodržaný(nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995). Podľa súdu bolo
namieste prihliadnuť aj na skutočnosť, že význam rozhodcovskej zmluvy je osobitný, pretože v krízových
situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľomdosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom
procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých
mravov je plne opodstatnená, keďže v prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci

(nález ÚS ČR IV.ÚS 174/02). Súd dospel k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom
konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý
nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v danom
konaní odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku čo spôsobuje, že

predmetný rozhodcovský rozsudok zo dňa 19.05.2017 vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil
svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatných rozhodcovských zmlúv zo dňa
02.12.2013, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa
ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd na základe vyššie uvedených skutočnosti
a s poukazom na uvedenú európsku a slovenskú judikatúru dospel k záveru, že je dôvod na zamietnutie
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie voči obom povinným podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 4

Exekučného poriadku.

5.VykonanoulustráciouvRegistriobyvateľovSRsúdzistil,žepovinnýv1.rade:KvetoslavaBanová,nar.
06.06.1952, zomrela dňa 12.11.2019 v Lúčkach. Súd u oboch povinných zistil také nedostatky návrhu
na vykonanie exekúcie, pre ktoré je dôvod na zamietnutie návrhu podľa podľa § 53 ods. 3 písm. f)

bod 4 Exekučného poriadku (aj v prípade, že by nedošlo k úmrtiu jedného z povinných); Z dôvodov
hospodárnosti konania potom neskúmal, či povinnosť z exekučného titulu prešla z povinného v 1. rade
na inú osobu.

6. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, v ktorej navrhol, aby súd napadnuté

uznesenie zrušil a vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Voči povinnému si
uplatnil nárok na náhradu trov exekučného konania vo výške 111,14 EUR.

7. V odôvodnení sťažnosti uviedol, že povinný v 1. rade a povinný v 2. rade uzatvorili s oprávneným dňa
02. 12. 2013 každý samostatnú rozhodcovskú zmluvu. Obidve rozhodcovské zmluvy č. 8300065441 sa

vzťahujú k Zmluve o revolvingovom úvere č. 8300065441 zo dňa 02.12. 2013, v ktorej je povinný v 1.rade
dlžník a povinný v 2.rade spoludlžník. Argumentácia oprávneného sa preto týka oboch rozhodcovských
zmlúv. Ďalej namietal, že exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovských zmlúv
v tom smere, či ide o individuálne dohodnuté zmluvy alebo nie. Pritom v zmysle ust. § 53 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka je táto otázka podstatná, či je vôbec prípustné posudzovať nejaké

dojednanie medzi spotrebiteľom a dodávateľom ako neprijateľnú podmienku alebo nie. V prípade
individuálnych dojednaní je posudzovanie „neprijateľnosti“ zo zákona vylúčené. Podľa ust. § 53 ods. 2
Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Za
individuálne dojednané sa teda považuje ustanovenie, ktoré spotrebiteľ mohol ovplyvniť čo do jeho

obsahu, alebo mohol ovplyvniť jeho zaradenie do komplexu vzájomných práv a povinností zmluvných
strán bez toho, aby to malo dôsledky na následné (ne)uzavretie hlavnej zmluvy. Rozhodcovská zmluva
číslo 8300065441 zo dňa 02.12. 2013 uzavretá s povinným v 1. rade ani Rozhodcovská zmluva číslo
8300065441 zo dňa 02.12. 2013 uzavretá s povinným v 2. rade nebola nikdy podmienkou uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere. Je samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou ale

nie povinnosťou. To vyplýva z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie
od nej. Na to, aby rozhodcovská zmluva bola považovaná za individuálne uzatvorenú, nemusí mať
dlžník možnosť ovplyvniť znenie každého jej ustanovenia, ale postačí, ak môže rozhodcovskú zmluvu
odmietnuť ako celok a tým zabezpečiť jej nezahrnutie do vzájomných právnych vzťahov. Pri odstúpení
od rozhodcovskej zmluvy by bez ohľadu na (ne)súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na

ďalšie trvanie zmluvy o revolvingovom úvere. V tomto smere súd ponecháva stranou a bez akéhokoľvek
argumentu význam a dôsledky odstúpenia. Odstúpenie od zmluvy je jednostranný úkon vedúci k
zániku zmluvy, pričom účinným sa stáva doručením druhej strane a spôsobuje účinky ex tunc. Otázku
jednostranného „zrušenia“ rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom už posudzoval aj Najvyšší súd SR,
ktorý v uznesení zo dňa 22. 11. 2012, sp. zn. 3M Cdo 14/2011 uviedol: „... že zo spisu (č.l. 34 spisu)

vyplýva,žebod4.9.2.všeobecnýchpodmienokustanovoval,žeklientmáprávoodmietnuťrozhodcovskú
doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do
30 dní od uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou.“ Tento text nasvedčuje tomu, že rozhodcovskou
doložkou bolo síce dohodnuté, že spory z daného právneho vzťahu bude prejednávať a rozhodovaťrozhodcovský súd, spotrebiteľ mal ale podľa všetkého bodom 4.9.2. všeobecných podmienok založené
právo, aby v určenej lehote dodatočne - po uzavretí zmluvy - jednostranne „odmietol rozhodcovskú
doložku“ a tým dosiahol akési anulovanie tejto časti dohody zmluvných strán. Predmetný bod mal zrejme

nezanedbateľný vplyv na prípadnú právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie
sporov z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.“ Najvyšší súd SR uvedené dojednanie
pripustil v rámci všeobecných podmienok, kde spotrebiteľ mal len dve možnosti - buď ich odmietne
(a teda nevznikne ani hlavný zmluvný vzťah) alebo s nimi súhlasí. Ďalej oprávnený zdôraznil, že
povinný bol dostatočne poučený o tom, čo uzavretie rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky

z tohto úkonu vyplývajú. Konanie povinného jednoznačne znamená jeho vôľu byť viazaný právnym
úkonom, na ktorý pripojil svoj podpis, a to s takým obsahom, v akom mu bol predložený. Povinný
teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik
takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie resp. existenciu (hlavnej) zmluvy o
revolvingovom úvere. Je nesporným, že vlastným úkonom mohol ovplyvniť existenciu rozhodcovskej
zmluvy a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva je samostatným

právnym úkonom a nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto
charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou.
Exekučný súd vychádzal z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, kedy predloženie predtlačenej zmluvy
súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere by automaticky malo znamenať, že nejde o individuálnu
dohodu. Uzatváranie akejkoľvek zmluvy primárne vyplýva z úpravy mechanizmu uzatvárania zmluvy

(§ 43a a nasl. Občianskeho zákonníka). Návrh zmluvy predkladá jedna strana, druhá ho akceptuje
alebo nie. Povinný sa rozhodol rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, hoci z nej jednoznačne vyplýva - a
to priamo z úvodných ustanovení zmluvy, že jej uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy
o úvere. To neznamená, že sa tým vzdáva nejakých práv, zhoršuje si svoje postavenie a podobne.
Nie je potom celkom zrejmé, ako si súd predstavuje vôbec uzavretie a znenie rozhodcovskej zmluvy

bez dohody zmluvných strán o tom, ktorý rozhodcovský súd bude spory zo zmluvy o úvere riešiť,
s dodržaním ustanovení Občianskeho zákonníka. Vo svojej argumentácii poukázal aj na skutočnosť,
že zákon č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská
zmluva bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať poučenie podľa uvedeného zákona. Ako
potom môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej neplatnosti exekučný súd vôbec nevysvetlil.

Uznesenie je založené na všeobecných tvrdeniach, ktoré nemajú s vecou nič spoločné a na dôvodoch,
ktoré nemajú oporu v zákone. Na podporu svojej argumentácie citoval nález Českého Ústavného súdu
sp.zn. III. ÚS 3725/13. Medzi účastníkmi uzavreté rozhodcovské zmluvy popri tom, že sú individuálnym
dojednaním, by nespĺňali ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovských zmlúv. Podľa ust. §

53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodcovská
zmluva nie je neprijateľnou podmienkou. Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by
spotrebiteľovi nedávalo možnosť na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovskej zmluvy

je, vzhľadom na ustanovenie bodu 3 a 5, vylúčené splnenie podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje
a ani sama takouto podmienkou nie je. Na tomto mieste vzniká tiež pochybnosť o dôvodoch, pre
ktoré bod 3 v rozhodcovských zmluvách bol zo strany exekučného súdu opomenutý. Z formulácie v
rozhodcovskej zmluve vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v

konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť
postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania. Z jej obsahu je zrejmé, že konanie
pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval
len pred arbitrážou. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podaní žaloby. Exekučný súd
evidentne nesprávne berie do úvahy pri určení žalobcu ako hľadisko určenie subjektu, ktorý častejšie

porušuje zmluvu - nesplácanie úveru (keďže žalobu podáva v takom prípade druhá strana). Skúmanie
dôvodov na jednej či druhej zmluvnej strane je potrebné hodnotiť objektívne, o.i. aj pri zachovaní
zásady pacta sunt servanda. Hodnotiť porušovanie zmluvy dlžníkom ako častejší dôvod vedúci k
vzniku sporu v prospech dlžníka v žiadnom prípade nepredstavuje ochranu spotrebiteľa. Základným
právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy či dokonca na výhodnejšie postavenie z

tohto porušovania. Súd žiadnym spôsobom (či už po stránke skutkovej alebo právnej) neodôvodňuje,
v čom je obsah rozhodcovských zmlúv nerovnovážny vo vzťahu k spotrebiteľovi resp. či prípadná
nerovnováha zmluvných podmienok spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Skutočnosť, že rozhodcovské konanie má právo začať dodávateľ(oprávnený) voči spotrebiteľovi, ktorý porušuje zmluvné povinnosti, nespôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je to právo veriteľa, ktoré pripúšťa
aj zákon č. 335/2014 ako norma prijatá na ochranu spotrebiteľa ako aj Civilný sporový poriadok pripúšťa

žalobudodávateľavočispotrebiteľovi.Vrozhodcovskomkonanímáspotrebiteľrovnakoprávosavyjadriť
k žalobe, predkladať dôkazy, navrhnúť ústne prejednanie sporu, podať opravný prostriedok ako je tomu
aj v súdnom konaní. Avšak pokiaľ spotrebiteľ porušuje svoje zmluvné povinnosti a veriteľ svoj nárok voči
nemu uplatní žalobou, aj všeobecný súd rozhodne v neprospech spotrebiteľa a veriteľovi prizná jeho
oprávnený nárok. Spotrebiteľ má rovnaké právo obhajovať svoje práva, či už tak činí v rozhodcovskom

konaní, alebo v konaní pred všeobecným súdom. Rozhodcovský súd, tak ako aj súd všeobecný, má
povinnosť prihliadať na tvrdenia spotrebiteľa, ním predložené dôkazy a ex offo prihliadať na predpisy
na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ však môže zostať nečinný rovnako v rozhodcovskom konaní,
ako aj v konaní súdnom. Neprijateľná podmienka je podľa zákona neplatná, pričom ide o neplatnosť
absolútnu. Teda o takú neplatnosť, ktorá pôsobí s účinkami ex tunc. Ak však sa má prijateľnosť či
neprijateľnosť (teda neplatnosť) spájať so začatím rozhodcovského konania podľa toho, kto je žalobca

(a teda kto začne rozhodcovské konanie), potom nemôže ísť o neplatnosť absolútnu. Okolnosťou,
ktorá má spôsobovať neplatnosť zmluvy titulom neprijateľnosti podľa exekučného súdu je totiž začatie
rozhodcovského konania dodávateľom. A táto skutočnosť neexistovala v čase vzniku rozhodcovskej
zmluvy. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republike z 26. marca 2009, sp. zn. 1M
Obdo V 16/2006 publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 54/2010) platnosť,

či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v
čase jeho vzniku. Čiže okolnosť - začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu -
nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Daná okolnosť v
čase vzniku rozhodcovskej zmluvy nejestvuje. Aj z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.
43Ek/271/2017 zo dňa 26.01. 2018 a rovnako tiež z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.

59Ek/259/2017 zo dňa 31.01. 2018, ktorý rozhodoval o sťažnostiach oprávneného v skutkovo a právne
rovnakých veciach podľa oprávneného vyplýva správnosť jeho záverov uvedených v tejto sťažnosti.
Oprávnený vo svojej argumentácii citoval aj vybrané časti z uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06. 2017, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
43CoE/372/2013 zo dňa 21.11. 2013 a uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/211/2016

zo dňa 28.06. 2016.

8. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

9. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

10. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná.

11. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12.Vzmysle§202ods.2Exekučnéhoporiadku,písomnévyhotovenieuznesenia,ktorýmsudcazamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou
osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti,
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez

nariadeniapojednávania(§202ods.1Exekučnéhoporiadku)dospelkzáveru,žesťažnosťoprávneného
nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň
preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil
aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver.Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom
poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie
uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

14. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu v napadnutom rozhodnutí sťažnostný súd dopĺňa, že
rozhodujúcou právnou otázkou, ktorou bolo potrebné sa v konaní zaoberať, bola otázka platnosti
rozhodcovskej zmluvy uzavretej (v totožnom znení) medzi oprávneným a povinnými zakladajúca
právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul. Súd na úvod pripomína, že ochranu autonómie

vôle považuje za elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu. V intenciách tohto
názoru je potom potrebné uzavrieť, že vo všeobecnosti platí, že strany rozhodcovskej zmluvy sa
dobrovoľne a vedome vzdávajú svojho práva na prejednanie svojej veci nezávislým a nestranným
súdom.Rozhodcovskékonaniejedruhomcivilnéhoprocesu.Právomocrozhodcuprejednaťarozhodnúť
spor sa zakladá na zhodnej vôli sporových strán, prejavenej v rozhodcovskej zmluve. Touto procesnou
dohodou strany derogujú právomoc súdu a zakladajú právomoc rozhodcu. Právny poriadok v súlade

so zásadou autonómie vôle slobodne prejavenú vôľu strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu
sporu rozhodcom rešpektuje, to však na strane druhej neznamená, že by účelom rozhodcovského
konania malo byť vylúčenie či zníženie úrovne ochrany, ktorá by bola stranám poskytovaná v civilnom
súdnom konaní. Ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna ani tam, kde existuje iné základné
právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý

autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. Vo vzťahu k posudzovaniu otázky platnosti rozhodcovskej
zmluvy je potrebné zdôrazniť, že rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním
záväzkového vzťahu zmluvných strán. V rozhodcovskom konaní dochádza k urovnaniu vzájomných
vzťahov,ktorésauskutočňujevprítomnostirozhodcuakozástupcustránsporu,ktorénanehodelegovali
svoju vôľu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu

a rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci. Tento záver sa potom odráža v celkovo prísnejšom
nahliadaní na rozhodcovské zmluvy a ich náležitosti.

15. Súd pri posudzovaní daného prípadu vychádzal zo skutočnosti (ktorú nespochybnil ani oprávnený),
že oprávnený ako veriteľ s povinným 1/ ako dlžníkom a povinným 2/ ako spoludlžníkom uzatvorili

zmluvu o revolvingovom úvere a rovnakého dňa oprávnený s povinnými (s každým osobitne) uzavreli
aj rozhodcovské zmluvy (obidve v rovnakom znení). Nie je pochýb o tom, že v predmetných zmluvách
na strane jednej vystupoval oprávnený v postavení dodávateľa konajúceho v rámci svojej obchodnej
činnosti alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej povinní v pozícii spotrebiteľov (§ 52 ods. 3, 4
Občianskeho zákonníka). Preto je potrebné na problematiku uzavretej rozhodcovskej zmluvy nahliadať

primárne z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa.

16. Ochrana spotrebiteľa je v slovenskom právnom poriadku prioritne upravená v § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

17. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
dotknutýchzmlúv(ďalejlen„Občianskyzákonník“),spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

18. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

20. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.21. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

22. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

23. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

24. Napriek tomu, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka dojednanie rozhodcovskej
doložky/zmluvy nie je súčasťou exemplifikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok uvedených v
spotrebiteľských zmluvách, je potrebné skúmať, či s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemôže

byť za takú považovaná. Súd pripomína, že 21.04.1993 bola publikovaná v Úradnom vestníku L 095
Smernicač.93/13/ESonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlen„Smernica“),ktorá
bola prijatá s cieľom zvýšiť ochranu spotrebiteľa pred neprimeranými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách. Napriek skutočnosti, že táto Smernica nemá priamy účinok, je základným vodítkom
eurokonformného výkladu slovenských právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

25. Podľa § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V zmysle § čl. 3 bod 2 Smernice,

podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou.Skutočnosť,ženiektoréaspektypodmienkyalebojednašpecifickápodmienkaboliindividuálne
dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo

dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

26. Je nutné na úvod zdôrazniť, že samotné dojednanie rozhodcovskej doložky prípadne rozhodcovskej
zmluvy ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy je možné pripustiť, resp. nie je možné takéto dojednanie
považovať (bez ďalšieho) za neprimeranú podmienku v zmysle Smernice. Uzavretie rozhodcovskej
zmluvy je však možné pripustiť iba za predpokladu, že jej obsah bude účastníkom konania garantovať

rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu podnikateľ - spotrebiteľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany,
teda spotrebiteľa. K záveru o prípadnej neplatnosti takejto rozhodcovskej zmluvy je možné dospieť na
základe individuálneho posúdenia formulácie jej obsahu vrátane okolností, za akých k uzavretiu doložky
došlo.Vtejtosúvislostijepotrebnéďalejdoplniť,žeustanoveniaspotrebiteľskýchzmlúvalebozmluvných
podmienok, ktoré sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi)

ich modifikáciu, v sebe skrývajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že spotrebiteľ zmluvu podpísal a s podmienkami
zmluvy súhlasil.

27. Súd z predložených dôkazných prostriedkov zistil, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným

1 ako dlžníkom a povinným 2 ako spoludlžníkom bola dňa 02. 12. 2013 uzatvorená zmluva o
revolvingovom úvere č. 8300065441. Súčasne boli samostatne medzi oprávneným a povinným 1 a
medzi oprávneným a povinným 2 uzatvorené dňa 02. 12. 2013 pod rovnakým číslom 8300065441 aj
rozhodcovské zmluvy, obe v totožnom znení. V danom prípade ani sťažnostný súd nemohol prehliadnuť,
že rozhodcovské zmluvy boli spísané na predpísanom tlačive, formulárovým spôsobom, ktorého obsah

nemohol ani povinný 1 ani povinný 2 ovplyvniť, a teda boli nútení sa jeho obsahu podriadiť. Obidve
zmluvy podpísali povinní dňa 25. 11. 2013 v Lúčkach a až následne obidve zmluvy podpísal oprávnený
dňa 02. 12. 2013 v Bratislave. Z časového hľadiska je teda zrejmé, že rozhodcovské zmluvy boli
povinným ako spotrebiteľom predložené spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, v čase tzv. „zníženejbdelosti spotrebiteľa“, keď ich prvotným zámerom bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť
spôsob riešenia prípadných sporov. Predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o revolvingovom
úvere podpísal každý z povinných ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov,

označených jedným číslom a podpísaných v jeden deň. Preto napriek skutočnosti, že rozhodcovská
doložkajeuvedenáakosamostatnározhodcovskázmluva,idelenozmluvnédojednanietvoriacesúčasť
úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť,
preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú.
Ani skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy

nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a je poskytnutá možnosť na odstúpenie od zmluvy,
nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy a nie je ani dostatočným dôkazom toho, že
by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z listín, ktoré spotrebiteľom boli na podpis predložené,
keďže finančné prostriedky mali byť povinným poskytnuté až v deň nadobudnutia účinnosti zmluvy,
teda až po tom, ako zmluvu podpíše oprávnený (k čomu došlo až po podpise zmlúv povinným). Súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa

14. marca 2016, s ktorého závermi sa stotožňuje, podľa ktorého: „Odvolací súd nevidí v danom prípade
dôvod odkloniť sa už od ustálenej súdnej praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o
individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný
vzťah bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy

len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne
vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly
je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná, bez možnosti zmeniť jej obsah.“ Aby bolo
možné dospieť k záveru, že si spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu individuálne vyjednal, potom by muselo
platiť, že si individuálne vyjednal predloženie sporu na rozhodnutie rozhodcovskému súdu, konkrétny

rozhodcovský súd, či podmienky arbitráže, čo však oprávnený nepreukázal. Sťažnostný súd preto
súhlasí s názorom súdu vyjadrenom v preskúmavanom rozhodnutí, že rozhodcovská zmluva nebola ani
s jedným z povinných individuálne dojednaná.

28.Kobsahurozhodcovskejzmluvyjepotrebnédodať,žejejúčastnícimalinavýber,čisporyzozmluvyo

úvere budú riešiť v konaní pred všeobecným súdom alebo určenými rozhodcovskými súdmi. Súd nemal
z predložených listín za preukázané, že povinný 1 alebo povinný 2 aktívne jednal o spôsobe vyriešenia
prípadnýchsporovaaniovýbererozhodcovskéhosúdu,t.j.žebysapodieľalnavznikuzmluvy,atopráve
z dôvodu, že im bola predložená zjavne formulárová zmluva. Vzhľadom na skutočnosť, že povinným
bolo znenie rozhodcovskej zmluvy predložené na formulári, jednalo sa o oprávneným vopred nastavené

pravidlá v otázke určenia konkrétnych rozhodcov bez akejkoľvek možnosti povinných podieľať sa na
obsahu takejto rozhodcovskej zmluvy. Voľba súdu sa v posudzovanom prípade pre povinných stala
iluzórnou, pretože v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý rozhodcovské konanie
proti spotrebiteľovi iniciuje (porovnaj uznesenie Krajského súd v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo dňa
14. marca 2016). Na viac rozhodcovská zmluva delegovala právomoc rozhodcovských súdov, ktoré

sa nachádzajú ďaleko od miesta trvalého pobytu povinných. Všetky tieto skutočnosti boli prítomné už
v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy a založili tak jej absolútnu neplatnosť. Rozhodcovské zmluvy
v tejto konkrétnej veci aj podľa sťažnostného súdu napĺňajú znaky neprimeranej podmienky, pretože
vyvolávajú nerovnováhu medzi účastníkmi konania a táto nerovnováha dosahuje zvýšenú disproporčnú
intenzitu a vo svojom dôsledku viedla k značnej procesnej nevýhode na strane povinných.

29. Vo vzťahu k argumentácii oprávneného, že sa súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy
v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s možnosťou povinných odstúpiť od rozhodcovskej
zmluvy, súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor v prejednávaných spotrebiteľských veciach
opakovane konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú podmienku. V

reakciinasťažnostnénámietkyoprávnenéhosúdpotomzdôrazňuje,žepokiaľspotrebiteľneviezdôvodu
neinformovanosti identifikovať rozhodcovskú zmluvu ako nekalú vo svojich dôsledkoch, nemá dôvod ani
v stanovenej lehote od takejto zmluvy odstúpiť. Právo, ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného
spotrebiteľa účinkov nekalej rozhodcovskej doložky len preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol
zastúpený v rámci kontraktácie advokátom, by odporovalo zásade efektivity únijného práva a vôbec

zmyslu ochrany spotrebiteľa.

30. Každý prípad je nutné posudzovať individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a
predovšetkým v kontexte všetkých okolností signalizujúcich, že zo strany poskytovateľa úveru dochádzasíce z formálneho hľadiska k právne bezvadným právnym úkonom, ktoré však vo svojej vzájomnej
súvislosti a s ohľadom na časovú nadväznosť fakticky vedú k sťaženiu či dokonca k upretiu práva
druhého účastníka na riadnu a efektívnu súdnu ochranu. Konanie in fraudem legis predstavuje postup,

keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
314/07 zo dňa 16. 12. 2008). Súd na zistený skutkový stav aplikoval súvisiace právne predpisy v súlade
s únijným výkladom spotrebiteľského práva v záujme zistenia, či sa v danom prípade oprávnený naoko
právne súladným spôsobom nesnaží obísť zákonné ustanovenia slúžiace ochrane spotrebiteľa ako

slabšej strany záväzkového vzťahu pred nekalými zmluvnými podmienkami. Podľa ustálenej judikatúry
systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza

Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok
6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva
z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon

GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica
93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza
Claro, už citovaný, bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s.

I-9579, bod 31). Vo svetle týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu
posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 32). Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný
na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku

7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza
Claro, bod 27). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej
ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o

svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, bod 33, ako aj Mostaza
Claro, bod 28).

31. Súd v súlade s predchádzajúcom výkladom dospel k záveru, že rozhodcovské zmluvy sú
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, neboli povinnými osobitne (individuálne) vyjednané a boli

oprávneným pripravené ako súčasť ďalšej vopred pripravenej zmluvy, ktorej predmetom bola primárne
dohoda strán na poskytnutí úveru a nie dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Zmluvná podmienka núti
povinných neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, ak sa oprávnený
bude voči nim domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Vychádzajúc z rozhodcovskej
zmluvy je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov

na rozhodcovskom súde, ktorý sám určí a ktorý sa na viac nachádza aj vo veľkej vzdialenosti od
bydliska povinných (Lúčky), pričom aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora je pravidlom, že sporové
konanievspotrebiteľskýchveciachvyvolávaprávepodnikateľ.Vzhľadomnavšetkyuvedenéskutočnosti
súd dospel k záveru, že predmetné rozhodcovské zmluvy posúdil vyšší súdny úradník správne ako
neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v

čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech povinných, poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98
až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,C-168/05). Rozhodcovské zmluvy preto súd v napadnutom
uznesení správne vyhodnotil ako nekalé, postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka. Ak súd dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, neplatná. Následkom zistenej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že
rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc rozhodovať daný spor. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné(nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa
hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku (§ 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa

navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nebolo možné vyhovieť. Je
preto správny aj záver súdu, že vzhľadom na zistené skutočnosti nebolo hospodárne čakať na výsledky
dedičského konania po povinnom 1 (§ 63 CSP).

32. Napadnuté uznesenie tak súd považuje za vecne správne, keď ani v sťažnostnom konaní neboli

zo strany oprávneného tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z uvedených dôvodov súd sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú
zamietol. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§
35 ods. 1 Exekučného poriadku), nebolo medzi kým rozhodnúť o náhrade trov tohto konania a preto
výrok o trovách konania je v danom prípade nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2
CSP).

Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods.

4 Exekučného poriadku).