Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114222032
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5114222032.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Slovenský plynárenský
priemysel, a.s., so sídlom Mlynské nivy 44/A, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpeného
spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
žalovanej: Mgr. L. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX/XXX, XXX XX D. A., zastúpeného spoločnosťou:

Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806
498, o zaplatenie sumy 2.366,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 27C/347/2014-174 zo dňa 06.04.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 27C/347/2014-174 zo dňa 06.04.2017 v prvej vete výroku p o
t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 27C/347/2014-174 zo dňa 06.04.2017 v druhej vete výroku

tak, že žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie pri aplikácii § 48 ods. 1 písm. a) zákona č.
656/2004 Z. z. o energetike v znení účinnom do 31.12.2010, § 18 ods. 1 a 2 a § 32 ods. 1 nariadenia
vlády č. 49/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie trhu s plynom, zamietol žalobu

doručenú na súd dňa 24.06.2014, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu
sumu 2.366,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy
odo dňa 23.04.2013 do zaplatenia (veta prvá výroku). Zároveň priznal žalovanej náhradu trov konania
v plnej výške (veta druhá výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal ním tvrdené skutočnosti o tom, že žalovanej vznikol nedoplatok v sume 2.366,90 Eur. V
konanímalnespornepreukázané,žemedzistranamikonaniaexistovalzmluvnývzťahzaloženýzmluvou

o dodávke plynu zo dňa 22.09.2010 pre odberné miesto D. A., F. č. XX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou
boli obchodné podmienky pre opakované dodávky plynu pre odberateľov plynu kategórie maloodber
s účinnosťou od 01.08.2010 (ďalej aj „zmluva“). V zmysle tejto zmluvy vznikla žalobcovi ako
dodávateľovi povinnosť dodávať plyn a žalovanej ako odberateľke povinnosť za dodávky plynu zaplatiť
podľa cenníka v súlade so zmluvou a obchodnými podmienkami. Žalobca svoj nárok uplatnený žalobou
na zaplatenie sumy 2.366,90 Eur skutkovo odôvodnil tým, že táto suma bola vyúčtovaná faktúrou

č. 7401172163 zo dňa 08.04.2013 za fakturačné obdobie od 19.10.2012 do 31.03.2013. Podľa tejto
faktúryžalobcavyúčtovalžalovanejzadodávkuplynusumu4.067,87Eur,zktorejodpočítalpreddavkovo
prijaté platby v sume 730,00 Eur a nedoplatok titulom plnenia podľa zmluvy o dodávke plynu vyčíslilna sumu 3.337,87 Eur, ktorú žiadal zaplatiť od žalovanej (splatnosť faktúry dňa 22.04.2013). Žalovaná
reklamovala výšku nedoplatku (reklamácia doručená žalobcovi dňa 18.04.2013), ktorú žalobca sčasti
uznal a následne jej vyúčtoval za fakturačné obdobie od 19.10.2012 do 31.03.2013

preplatok v sume 970,97 Eur (opravná faktúra č. 7401174554 zo dňa 02.05.2013). Rozdiel medzi
pôvodne fakturovanou sumou (3.337,87 Eur) po odpočítaní preplatku (970,97 Eur) činí výslednú sumu
2.366,90 Eur, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňoval od žalovanej za dodávku plynu za fakturačné
obdobie od 19.10.2012 do 31.03.2013. Aj po takejto úprave spotreby žalovaná opakovane
reklamovala vyúčtovanie spotreby plynu a žalovanú sumu nezaplatila žalobcovi ani sčasti.

3. Východiskom pre rozhodnutie okresného súdu bolo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal v konaní tvrdené skutočnosti o tom, že žalovanej vznikol nedoplatok v sume 2.366,90 Eur
ako si uplatnil žalobou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bol robený odpočet a určovaný stav
na meradle podľa typového diagramu dodávky (TDD). Z vyjadrenia spoločnosti SPP - distribúcia, a.s.,
vyplynulo, že v období rokov 2010 až 2013 odpočty pre túto spoločnosť vykonávala externá spoločnosť
Index Nosluš, s.r.o. a uvedené meradlo údajne nebolo dostupné. Je teda zrejmé, že v uvedenom období

nedochádzalo k fyzickému odpočtu stavu na meradle, ale prostredníctvom TDD bol určovaný stav na
meradle ku dňu 18.10.2010, 18.10.2011 a ku dňu 18.10.2012. Z uvedeného vyjadrenia tiež vyplynulo,
že dňa 18.10.2012 bola síce vykonaná fyzická kontrola, avšak stav bol odčítaný nesprávne, a tak
prevádzkovateľ distribučnej siete nemohol pre určenie spotreby použiť nesprávne odčítaný stav na
meradle a použil TDD. Ďalej bolo preukázané, že dňa 13.04.2013 bol zistený únik plynu za meradlom a

zároveň bol zistený skutočný stav na meradle (fyzickým odpočtom). Konajúci súd zdôraznil, že v súdenej
veci žalobca nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že ku dňu 18.10.2012 bol odpočet stavu
na meradle v odbernom mieste žalovanej urobený nesprávne tak, ako v konaní tvrdil a, že by z tohto
dôvodu žalobca musel pristúpiť k určeniu spotreby žalovanej v jej odbernom mieste prostredníctvom
TDD. Predmetom konania je fakturačné obdobie po odpočte zo dňa 18.10.2012 tak, ako

žalobca skutkovo odôvodnil svoj nárok. K zisteniu úniku plynu došlo dňa 13.04.2013, t. j. po uplynutí
fakturačného obdobia, ktoré skončilo dňa 31.03.2013. K tomuto dátumu bol odmeraný na meradle aj
reálny fyzický odpočet stavu meradla. Následne bol reálne uskutočnený fyzický odpočet stavu meradla
ku dňu 18.10.2013. Zo zápisu zo dňa 13.04.2013 vyplýva množstvo uniknutého zemného plynu (30
litrov za 10 minút). Mimo tohto záznamu v konaní nebol žalobcom predložený žiaden dôkaz o tom,

odkedy dochádzalo k úniku plynu. Bol len preukázaný zistený únik plynu v odbernom mieste žalovanej
ku dňu 13.04.2013, kedy bola porucha aj odstránená. Žalobca v tomto spore nepreukázal ani to, prečo
tentovýpočetmnožstvauniknutéhoplynubolprávezaobdobieod18.10.2012 (lenkonštatoval,
že od tohto dátumu potenciálne najskôr mohlo dôjsť k úniku). V tejto súvislosti konajúci súd poukázal
na to, že z vyjadrenia distribúcie SPP, a.s. vyplynulo, že práve dňa 18.10.2012 bola vykonaná fyzická

kontrola odberného miesta. Z tohto vyjadrenia však nevyplýva, či v predmetný deň bol, alebo nebol v
odbernom mieste žalovanej zistený únik plynu. Nebolo preukázané, či pri bežnej fyzickej kontrole, ktorá
by bola reálne vykonaná, mohlo byť zistené, že tento plyn uniká, a teda či k úniku plynu nedošlo aj
za predchádzajúce obdobie pred dátumom 18.10.2012. Zároveň žalobca nepredložil žiaden dôkaz o
tom, že meranie množstva uniknutého zemného plynu v rozsahu 10 minút je postačujúce ako základ

pre určenie množstva uniknutého plynu za obdobie niekoľkých mesiacov, čo malo vplyv na výpočet
nedoplatku za dodávku plynu. Na tomto základe prvoinštančný súd dospel k záveru, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal tvrdené skutočnosti, t. j. že žalovaná odoberala plyn
v rozsahu zodpovedajúcom vyčíslenému nedoplatku v žalobe, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanej

ako úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnej výške.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi prizná žalovaný nárok v celom rozsahu; alternatívne
navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne

si uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré aj vyčíslil.
6.Odvolateľnamietal,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci. V danej súvislosti žalobca poukázal na to, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú obchodné
podmienky a cenník dodávateľa v platnom znení (bod. 1.1 Obchodných podmienok). V zmysle
obchodných podmienok (bod 4.1) dodávateľ fakturuje odber plynu podľa údajov prevádzkovateľa

distribučnej siete (PDS) zistených na základe odpočtu meradla, alebo podľa typového diagramu
dodávky (TDD). Odberateľ je povinný umožniť neodkladný prístup k meradlu s cieľom prevádzkovej
kontroly, údržby, demontáže meradla alebo odpočtu údajov. Ak odberateľ neumožní vykonať fyzický
odpočet údajov z meradla, dodávateľ je oprávnený určiť pravdepodobný odber s prihliadnutím na vývojpredchádzajúceho skutočného odberu, počet a typ pripojených spotrebičov. Ak odberateľ neumožní v
dvoch za sebou nasledujúcich odpočtových obdobiach vykonanie fyzického odpočtu údajov na meradle,
môže byť jeho odber považovaný za odber v rozpore so zmluvou (bod 8.6 Obchodných podmienok).

7. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu a odôvodnenie jeho rozsudku považoval za
nedostatočné a neúplné. Vyjadril tiež svoj nesúhlas s tým, aby jednoznačné preukázanie počiatku
úniku plynu bolo pričítané na jeho ťarchu. Práve odberateľ je v zmysle 4.7 Obchodných podmienok
povinný udržiavať odberné plynové zariadenie v zodpovedajúcom technickom stave má tiež povinnosť
sledovať jeho riadny chod, pričom všetky závady na určenom meradle je povinný ohlásiť bezodkladne

prevádzkovateľovi distribučnej siete. Rovnako odvolateľ nesúhlasil s tým, že nepreukázal v spore reálnu
spotrebu plynu žalovanej. Naďalej zotrval na svojom tvrdení, že spotrebu plynu žalovanej preukázal
dostatočným spôsobom, riadnym odpočtom stavu plynomeru. Žalobca dodatočne uznal reklamáciu
žalovanej, na základe čoho žalovanej vyfakturoval preplatok vo forme opravnej faktúry. V konaní pritom
nebol protistranou spochybnený jeho postup pri vybavení tejto reklamácie, resp. spôsob určenia
množstva úniku plynu. Žalovaná počas konania namietala neprimerane vysokú spotrebu plynu v

porovnaní s predchádzajúcim odberným obdobím. Zároveň žalovaná v konaní nijako nepreukázala,
že nameraná spotreba plynu na danom odbernom mieste nebola reálne možná. Dôkazné bremeno
v tomto smere zaťažovalo práve žalovanú. Okresný súd spochybnil spôsob určenia množstva úniku
plynu, hoci žalovaná svoju obranu v konaní na danej skutočnosti nezaložila. Zároveň nie je namieste,
aby súd spochybňoval technický postup pri určení množstva úniku plynu, ktoré bolo vykonané v

súlade s predpísanými technickými normami. Žalobca mal za to, že postup pri určení množstva úniku
plynu nebol spochybnený relevantnými dôkazmi, napr. predložením znaleckého posudku na určenie
najpravdepodobnejšieho množstva odobratého plynu v odbernom období. Nemôže sa preto stotožniť
s tým, aby bez využitia takýchto prostriedkov procesnej obrany žalovanou bolo možné len na základe
nepreukázaných pochybností spochybniť technické postupy žalobcu. V konaní nebolo sporné, že

žalovaná spotrebu plynu v odbernom období vykonala. Napriek tomu súd žalobu žalobcu zamietol v
plnom rozsahu, hoci samotná spotreba plynu ako-taká v konaní sporná nebola. Pokiaľ sa súd nestotožnil
s výškou nároku žalobcu uplatneného žalobou za spotrebu plynu, mal mu priznať voči žalovanej sumu
za spotrebu plynu, ktorá bola podľa jeho názoru reálne vykonaná. Zamietnutím žaloby v celom rozsahu
súd žalobcovi uprel možnosť domáhať sa od žalovanej akejkoľvek sumy za vykonanú spotrebu plynu.

Žalovaná nepredložila dôkazy, ktoré by relevantným spôsobom spochybnili žalobcom určenú spotrebu
plynu. Za popísanej situácie preto nielenže nebol dôvod na zníženie uplatnenej sumy, ale už vôbec nebol
daný dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

8. Odvolanie žalobcu spolu s výzvou súdu bolo doručené na vyjadrenie žalovanej, ktorá sa k odvolaniu

nevyjadrila. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v priebehu odvolacieho konania neboli súdu zaslané.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)

napadnuté rozhodnutie v zamietajúcom výroku, t. j. v prvej vete výroku, ako vecne správne potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP a vo výroku o trovách konania (veta druhá výroku) v zmysle § 388 CSP zmenil
spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

10. Odvolací súd v napadnutej časti podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo

veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť
žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu

rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).12. K nároku žalobcu uplatneného žalobou vo všeobecnosti odvolací súd poukazuje na základné
procesné povinnosti strán sporu - povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktoré sú aktuálne na všetky
typy konania.

13. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže
strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci
prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky
tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia

dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP), o čom boli
stranysporuprítomnénapojednávanísúdompoučené.Cieľompovinnostitvrdeniaadôkaznejpovinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez
ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom
procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

14. Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil primárne na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v spore ohľadne chybne
vykonaného fyzického odpočtu plynomeru na odbernom mieste u žalovanej dňa 18.10.2012. Žalovaný
nedoplatok bol pritom vyúčtovaný za fakturačné obdobie od 19.10.2012 do 31.03.2013. Žalovaná v

konaní poprela tvrdenie žalobcu o tom, že by odberné miesto nebolo prístupné na vykonanie odpočtu.
Z výpovede svedkyne T. U. (viď bod 26. napadnutého rozsudku), pracovníčky externej spoločnosti na
výkon odpočtov, vyplynulo, že na predmetnom odbernom mieste bol fyzicky riadne odčítaný
stav plynomeru. Vo vyjadrení SPP - distribúcia, a.s. bol tento údaj len spochybnený, no bez predloženia
relevantného dôkazu. Nepreukázanie tejto skutkovej okolnosti považoval aj odvolací súd za zásadné.

Žalobca je totiž oprávnený a môže vykonať odpočet prostredníctvom typového diagramu, ale jedná
sa o náhradnú metódu určenia odberu plynu v domácnosti žalovanej, ktorá má jasne
určené pravidlá a možno ho použiť len za situácie, že odberné miesto nebolo prístupné na vykonanie
odpočtu. V súdenom prípade sa práve od nameranej spotreby odvíjal údaj spotreby plynu žalovanej v
nasledujúcom fakturačnom období, t. j. žalovaný nárok.

15.Akbolvykonanýfyzickýodpočetplynu,jezrejmé,žemeradloboloprístupné navykonanie
odpočtu údajov, preto nie je možné pričítať na ťarchu žalovanej nesplnenie povinnosti v tomto smere. Aj
v zmysle Obchodných podmienok citovaných odvolateľom (bod 8.6), ak odberateľ (žalovaná) neumožní
prevádzkovateľovi distribučnej siete (PDS) vykonať fyzický odpočet údajov z meradla, dodávateľ je
oprávnený určiť predpokladaný odber s prihliadnutím na vývoj predchádzajúceho skutočného odberu,

počet a typ pripojených spotrebičov. K tomu odvolací súd dodáva, že aj z ust. § 76 zák. č. 251/2012
Z. z. o energetike, ktorým sa spravujú práva a povinnosti strán zo zmluvy, vyplýva, že prevádzkovateľ
distribučnej siete má právo použiť typové diagramy dodávky, ak nemá k dispozícii údaje o skutočnom
stave počítadla meradla. Na uvedené zákonné ustanovenie poukázal i prevádzkovateľ distribučnej siete
- SPP- distribúcia, a.s. vo vyjadrení zo dňa 20.02.2017, ktoré predložil do spisu žalobca. Aj

v zmysle § 32 ods. 1 nariadenia vlády č. 49/2007 - považuje diagram ako náhradnú metódu merania.

16. Uvedený záver okresného súdu odvolateľ nijako nespochybnil. Žalobca len tvrdil, že ním určený
spôsob odpočtu stavu meradla bol prípustný. Túto skutočnosť (v znení vyššie uvedených zákonných
ustanovení) nespochybňoval ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd, ktorí však k tejto možnosti

(zhodne) pristupovali ako k náhradnému spôsobu určenia odpočtu spotreby plynu na odbernom mieste
za splnenia vyššie uvedených podmienok.

17. Možno teda uzavrieť, že použitie náhradnej metódy odpočtu je dodávateľ (žalobca) povinný
zodpovedným spôsobom odôvodniť, obzvlášť sa situácie, ak vzniknú pochybnosti jej použitia tak, ako

tomu bolo i v súdenej veci. Žalobca mal v tomto smere dôkazné bremeno, ktoré v spore neuniesol.
Zodpovednosť za nesprávny odpočet nemôže ísť preto na vrub odberateľa (žalovanej).

18. Jednoznačne dôvodnú pochybnosť o účtovanej spotrebe plynu v danom odbernom mieste a
následne skutočnej spotrebe plynu v zúčtovacom období od 19.10.2012 do 31.03.2013 vyvolalo i

tvrdenie žalobcu o tom, že vysoká spotreba plynu bola spôsobená kumuláciou spotrieb z predošlých
zúčtovacích období (rokov 2010 a 2011). Na odbernom mieste boli zadávané odhady spotreby, pretože
reálne odpočty neboli k dispozícií. Ak by žalovaná požiadala o rozúčtovanie spotreby, žalobca by jurozúčtoval medzi roky 2010 a 2012. Pretože tak neučinila, žalobca ju zúčtoval za obdobie 2010 až 2013.
Tieto tvrdenia žalobcu však spochybňuje záver o reálnej spotrebe plynu za ostatné zúčtovacie obdobie.

19. Podľa tvrdení žalobcu bolo za predchádzajúce zúčtovacie obdobia (roky 2010, 2011) zisťované
množstvo odobratého plynu na tomto odbernom mieste pomocou diagramov. Prevádzkovateľ mal preto
postupovať obzvlášť so zvýšenou opatrnosťou a opätovne pristúpiť v poradí už tretiemu stanoveniu
odpočtu prostredníctvom tejto metódy, najmä, ak sa sám odvolával na bod 8.6 Obchodných podmienok
(viď bod 6. tohto odôvodnenia).

20. Nemenej dôležitým faktorom, ktorý mal dopad na vyúčtovanú spotrebu plynu, je aj podľa názoru
odvolacieho súdu zistená havária plynu na predmetnom odbernom mieste. Okresný súd správne
uzavrel, že žalobca nedostatočne preukázal vplyv tohto faktora, nakoľko v konaní bezpečne preukázal,
len dokedy plyn unikal (a stanovil množstvo uniknutého plynu za ostatné fakturačné obdobie). Zo
správy o zistení havárie nevyplynulo, či pri bežnej údržbe mohol odberateľ únik plynu zistiť. Až na

základe vyúčtovanej vysokej spotreby prostredníctvom odborníka žalovaná zistila únik plynu, ktorý
ihneď dodávateľovi ohlásila. Aj táto nedôslednosť žalobcu pri zadokumentovaní havárie bola preto
vyhodnotená na jeho ťarchu v súdnom konaní.

21.Jepravdou,žežalovanávkonanínespochybnilaspôsob,akýmbolostanovenémnožstvouniknutého

plynu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie dôkaz o stanovení
množstva uniknutého plynu pri zistenej havárií nepresvedčil. Odhliadnuc od toho, uvedený záver
by nemal vplyv na iné rozhodnutie súdu o žalobe. Žalobca je totiž v civilnom sporovom konaní povinný
preukázať nielen základ, ale aj výšku nároku uplatneného žalobou. Súd túto jeho povinnosť nemôže pri
prejednávaní sporu nahrádzať.

22. Pokiaľ teda žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzoval žalovaný nárok,
neprešlo dôkazné bremeno na žalovanú s prihliadnutím na ňou zvolenú procesnú obranu. Preto
odvolacia námietka žalobcu o nepreukázaní tvrdenia žalovanej, že nameraná spotreba plynu na danom
odbernom mieste nebola reálne možná, je nedôvodná.

23.Zozápisnícopojednávaní(zodňa07.05.2015adňa15.10.2015)vsúdenejvecivyplýva,žežalovaná
nepoprela základ uplatneného nároku a aj po neúspešnom pokuse strán sporu o mimosúdnu dohodu
prejavila záujem o zaplatenie dlžnej sumy zodpovedajúcej jej priemernej spotrebe v danom zúčtovacom
období. Napriek tomu, že obe strany boli v spore právne zastúpené, žalobca na takúto ponuku žalovanej

vôbec nereagoval. Žalobca mal teda v spore príležitosť na preukázanie svojho nároku hoc i na čiastočné
plnenie, no na ponuku žalovanej nereagoval adekvátne a v tomto smere nebol aktívny. Pokiaľ by bol
žalobca v spore aktívny, a reagoval adekvátne na vzniknutú procesnú situáciu, mohlo dôjsť zo strany
žalovanej aspoň k čiastočnému uznaniu dlhu, k čomu však práve pre jeho postoj v konaní nedošlo.
Na tomto základe požiadavka odvolateľa, aby odvolací súd (pokiaľ sa nestotožní s výškou uplatneného

nároku) úvahou určil, čo považuje za primeranú spotrebu a v takomto rozsahu mu priznal žalovanú
pohľadávku, vzhľadom na vyššie uvedený skutkový stav veci, neobstojí.

24. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zároveň zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP aj
správne a presvedčivo odôvodnil. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (teraz strany sporu - poznámka odvolacieho súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietka žalobcu o nedostatočnom a
neúplnom odôvodnení je preto nedôvodná.

25. Na základe vyššie uvedenej argumentácie odvolacieho súdu, pri nezistení nedostatkov v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, krajský súd rozsudok okresného
súdu vo veci samej (vete prvej výroku) ako vecne správny potvrdil.26. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutý a od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý

síce plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a v ňom uvedeným zákonným ustanoveniam,
no nie je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na náhradu trov konania.

27. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu
ustanovenia§262ods.1CSP,podľaktorejmáaplikáciitohtoustanoveniazodpovedaťvýrokrozhodnutia

o trovách konania vyslovujúci, že žalovanej priznáva náhradu trov konania v plnej výške. Rozhodnutie
o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa
výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, už len o výške
náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že
súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej

sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol,
prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím by zároveň nerešpektoval čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako
jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že

o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie ich
náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu
musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu
má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení

súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka
zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto
náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním
uloženej povinnosti. Obdobný názor prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017. Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho

názoru, že informácia o ďalšom procesnom postupe súdu, t. j. že následne bude o výške náhrady trov
konania rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP), je postačujúca
v odôvodnení súdneho rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal
nárok na ich náhradu.
29. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej (hoci právne zastúpenej) v aktuálnom
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre
ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen

o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom
rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách
konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na
náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262
ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak

taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z
uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).