Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/161/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714215253
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:6714215253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Čima a

sudcov JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Emila Franciscyho v spore žalobcu R. U., trvale bytom v
V., zastúpeného splnomocnenkyňou Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., so sídlom vo
Zvolene, Trhová 992/1, proti žalovaným 1/ Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s. so sídlom vo
Zvolene, Balkán 53 a 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4,
o zaplatenie 40.000 €, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 10Cpr/4/2014, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. decembra 2017 sp.zn. 16CoPr/2/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalované majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasapôvodnoužalobou,došlouOkresnémusúduZvolen(ďalejtiežlen„súdprvejinštancie“)27.
októbra 2014 domáhal (vo veci samej), aby súd uložil v tom čase jedinej žalovanej (totožnej s dnešnou
žalovanou 1/) povinnosť za neho (žalobcu) plniť poškodenej A. L. narodenej XX. októbra XXXX, bytom
H. sumu 40.000 € titulom nemajetkovej ujmy na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen z 18. marca
2014 č. 2T 210/2013-256, a to do 3 dní, pričom splnením záväzku jedného z nich zaniká povinnosť
plnenia druhého. Skutkovo bola žaloba založená na tom, že žalobca ako zamestnanec žalovanej (vodič
z povolania) s trvajúcim pracovným pomerom bol vyššie označeným rozsudkom v trestnom konaní

uznaný za vinného, že 29. apríla 2013 ako vodič autobusu spôsobil zrážku s motocyklom zn. Babeta
vedeným R. L., ktorý pri nehode utrpel početné zranenia, ktorým napriek okamžitej hospitalizácii 29.
mája 2013 podľahol. Okrem trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom a trestu zákazu činnosti
mu bola uložená aj povinnosť na náhradu škody viacerým poškodeným, o.i. aj A. L. (vdove po obeti
dopravnej nehody) vo výške 3.460 € ako náklady na pohreb a 40.000 € titulom nemajetkovej ujmy
(pre úmrtie blízkeho príbuzného). Pre ubezpečenie jeho zamestnávateľa, že jeho povinná zmluvná
poisťovňa (dnešná žalovaná 2/, pôvodnou žalobou označená za vedľajšiu účastníčku, ktorej vstup do

konania i so zodpovedajúcou zmenou žaloby, požadujúcou plnenie od oboch žalovaných bol pripustený
uznesenímsúduprvejinštanciez11.marca2015č.k.10Cpr/4/2014-49)spoškodenýmivyporiadavšetky
nároky, nedošlo k podaniu odvolania v trestnom konaní, poisťovňa však odmietla a naďalej odmieta
plniť aj náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na právny názor o nedostatku krytia aj tohto nároku
povinným zmluvným poistením. Tento názor však s poukazom na potrebu eurokonformného výkladu
Smernice Rady a Európskeho parlamentu č. 2009/103/EC aj ďalších tzv. motorových smerníc a závery
z rozhodnutí Súdneho dvora EZVO (Európskeho združenia voľného obchodu - pozn. Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) a krajských súdov v Prešove a
v Košiciach, uvádzaných v žalobe, neobstojí a ak je tu tiež rozsudkom najvyššieho súdu vo veci sp.zn.
3 Cdo 228/2012 ustálená zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu i nemajetkovú
ujmu, je namieste, aby žalovaní žalobcu povinnosti mu uloženej rozsudkom v trestnom konaní zbavili.2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 21. októbra 2015 č.k. 10Cpr/4/2014-240 žalobu zamietol a žalovanej
1/ nepriznal právo na náhradu trov konania. Takéto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2,

§ 4 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „zákon o PZP“ alebo „zákon č. 381/2001 Z.z.“);
§ 420 ods. 1 a 2, § 427 ods. 1, § 451 ods. 1, §§ 454, 822 a 823 Občianskeho zákonníka (zákona č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.z.“) a § 192 ods. 1 Zák. práce (zákona

č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že žaloba nebola dôvodnou.
Žalovanej 1/ chýbala vecná (tzv. pasívna) legitimácia, nakoľko táto nie je nositeľkou hmotnoprávnej
povinnosti podľa Zák. práce voči žalobcovi ako svojmu zamestnancovi a zodpovednosť podľa O.z. je
daná len voči poškodenému (ktorým ale žalobca nebol). Žalovanej 2/ potom bolo treba dať za pravdu
v tom, že žalobca v trestnom konaní vedenom voči nemu nevyužil možnosti svojej obrany najmä
nepodaním odvolania proti rozsudku, ktorým mu bola založená (o.i.) povinnosť na náhradu nemajetkovej

ujmy, hoci jeho občianskoprávna zodpovednosť v tomto prípade daná nebola (pričom dôvody nepodania
žalobcom odvolania boli pre konanie v prejednávanej veci bez právneho významu). Otázku krytia
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody povinným zmluvným
poistením súd prvej inštancie neriešil, keď podľa jeho názoru by sa žalobca mohol v žalobe uvádzaného
plnenia domáhať voči žalovanej 2/ len vtedy, ak by už niektorému z poškodených plnil, a to titulom

vydania bezdôvodného obohatenia plnením za iného, z ktorého pohľadu žaloba bola tiež predčasnou.
Na uvedenom nič nemenilo ani vykonanie zrážok zo mzdy v exekučnom konaní napriek povoleniu
odkladu exekúcie, ktorých sa mal žalobca v prípade názoru o neoprávnenosti behu exekúcie domáhať
voči exekútorovi, uzavrel súd prvej inštancie, zdôrazňujúci tiež svoju povinnosť rešpektovať skutkový a
právny rámec vymedzený rozsudkom v trestnom konaní, ktorý po jeho právoplatnosti nešlo reparovať

žalobcom navrhovaným spôsobom.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z
21. decembra 2017 sp.zn. 16CoPr/2/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
podľa § 378 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č.

87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“) a vyslovil, že žalované
nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Pri doplnení právnej argumentácie súdu prvej
inštancie ustanoveniami § 440 a § 511 ods. 2 O.z. konštatoval správnosť skutkových aj právnych
záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, majúc za to, že odvolanie nebolo dôvodným.
Podľa odvolacieho súdu tu nešlo o regresný nárok, o aký by vo vzťahu žalobcu a žalovanej 1/ mohlo

ísť len v tzv. opačnom garde (pri úhrade škody žalovaným 1/ a následnom postihu z jej strany voči
žalobcovi) a takisto tu bola nesprávne zamieňaná objektívna zodpovednosť žalovanej 1/ so zavinením
(svedčiacim výlučne žalobcovi). Žalobca žalobou vylúčil duplicitu plnení len medzi stranami sporu,
nie však aj medzi poškodenou a stranami sporu, hoci poškodená už má voči žalovanému (správne
„žalobcovi“ - pozn. najvyššieho súdu) titul na plnenie a prostriedkom spôsobilým odvrátiť duplicitu plnení

môže byť len žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia (bez konštruovania zániku povinnosti žalobcu
voči poškodenej plnením žalovaných). S prihliadnutím na závery z rozsudku Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 23 Cdo 4058/2015 z 23. augusta 2016 okrem toho treba rozlišovať medzi právom na
poistné plnenie a právom na náhradu škody a vznik škody nie je podmienkou výplaty poistného plnenia,
argumentoval ďalej odvolací súd, žalobcovi vytýkajúci tiež, že v prípade jeho záujmu na uplatnení

nároku z pozície poisteného voči poisťovni bolo jeho povinnosťou rešpektovať existenciu právoplatného
rozhodnutia poškodenej voči nemu, a preto okrem žalovaných žalovať i poškodenú tak, aby táto bola
povinná prijať žalované plnenie od žalovaných (namiesto od žalobcu), opierajúc sa pritom o úpravu z
§ 511 ods. 2 O.z.

4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval
z § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú právnu otázku, od vyriešenia ktorej
bolo závislým rozhodnutie odvolacieho súdu, označil otázku, či je daná povinnosť povinnej zmluvnej
poisťovne a/alebo zamestnávateľa priameho škodcu v osobe zamestnanca plniť poškodenému náhradu
nemajetkovej ujmy priznanú mu právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, pričom splnením záväzku

jedného z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plnenia ostatných strán, ako aj s tým súvisiace
otázky tzv. aktívnej vecnej legitimácie škodcu a pasívnej legitimácie zamestnávateľa a povinnej zmluvnej
poisťovne. Zotrvávajúc na názore o potrebe posúdenia žalobou uplatneného nároku ako regresného
konštatoval tiež nejednotnosť rozhodovania súdov a tým spôsobený stav právnej neistoty v otázke krytianároku na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením a nesúhlasil ani s námietkami
odvolacieho súdu voči formulácii petitu žaloby (v tomto prípade argumentujúc rozdielnosťou právnych
titulov požadovaného plnenia voči každému zo žalovaných a zastávajúc názor, že použitá formulácia

vylúčila duplicitu plnení všetkých strán sporu - jeho nevynímajúc - aj voči poškodenej). Navrhol preto
zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

5. Žalovaná 1/ navrhla dovolanie odmietnuť, majúc za to, že toto nie je prípustným a dovolaním
sformulovaná právna otázka nebola vymedzená dostatočne určite. Pre prípad názoru dovolacieho súdu

o možnosti vyvodenia z obsahu dovolania významných otázok tzv. pasívnej vecnej legitimácie oboch
žalovaných a vzájomného vysporiadania strán sporu navrhla dovolanie zamietnuť, stotožňujúc sa s
názorom o nedostatku jej pasívnej legitimácie a poukazujúc na neexistencii dôvodu pre ponúkané úvahy
o vyporiadaní, ak na jej strane dôvod plnenia daný nie je, na čom nemôže nič zmeniť ani jej súhlas so
žalobcom v tom, že aj náhrada nemajetkovej by mala byť krytá povinným zmluvným poistením podľa
zákona o PZP.

6. Žalovaná 2/ navrhla dovolanie zamietnuť, pridržiavajúc sa svojej skoršej argumentácie o nedostatku
jej pasívnej legitimácie pre viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu konštatovaný nedostatok krytia
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením.

7. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C.s.p.) osobou, v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpenou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1
C.s.p. dospel k záveru, že dovolanie je neopodstatnené, preto je potrebné ho zamietnuť (§ 448 C.s.p.).

8. Žalobca odôvodňuje svoje dovolanie tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.

9. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 C.s.p. mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce

niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne
odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
431až§435C.s.p.(vtejtosúvislostiporovnajnapr.rozhodnutiadovolaciehosúdusp.zn.2Cdo203/2016
a 6 Cdo 113/2017).

10. Rozsudok odvolacieho súdu (ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie) v prejednávanej
veci celkom nepochybne závisel od vyriešenia právnej otázky, či vinník dopravnej nehody, pri ktorej
došlo k úmrtiu iného účastníka dopravnej nehody (a takto aj k nereparovateľnému zásahu do práva
pozostalých obete dopravnej nehody na rodinný život) ako priamy škodca odsúdený na náhradu

nemajetkovej ujmy v trestnom konaní má oprávnenie žalobou podanou proti zamestnávateľovi a/alebo
poisťovni, u ktorej bolo dojednané povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla usilovať sa o to, aby ho takéto osoby alebo prinajmenšom niektorá
z nich zbavili jemu uloženej povinnosti (tým, že poškodenej ako tretej osobe sa bude plniť namiesto
neho). Táto otázka úzko súvisí s ďalšou otázkou vecnej legitimácie, teda existencie právneho vzťahu

do sporu zapojených osôb, a to vo forme existencie žalobou uplatňovaného práva (spravidla na strane
žalobcu), teda tzv. aktívnej legitimácie aj existencie žalobou vyžadovanej povinnosti (tejto spravidla na
strane žalovaných), tejto sa viažúcej k tzv. pasívnej legitimácii.

11. Predovšetkým prvej z takto vymedzených právnych otázok podľa názoru dovolacieho súdu nešlo

vytknúť neurčitosť, ani nejasnosť a v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
(priamo) vyriešená. To zakladalo prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods.1 písm. b/ C.s.p., nie
však aj jeho dôvodnosť, keďže odvolací súd si v posudzovanom prípade správne vyriešil najmä otázku
úplnosti okruhu do diskutovaného právneho vzťahu zapojených osôb a premietnutia takéhoto okruhu
do okruhu strán sporu.

12. Najvyšší súd totiž v uznesení z 29. novembra 2018 sp.zn. 8 Cdo 100/2017 pripustil (hoc aj v inom
právnom vzťahu, týkajúcom sa leasingu) žalobu v prospech tretieho a takéto jeho rozhodnutie bolo v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky uverejnené ako judikát R30/2019 s právnou vetou „Dlžník zo zmluvy o úvere, ktorému leasingová spoločnosť oznámila, že jej
pohľadávka, ktorá sa stala predčasne splatnou v dôsledku vzniku poistnej udalosti na zaobstarávanej
veci, bude znížená o predpokladané plnenie poisťovne, je aktívne vecne legitimovaný v spore proti

poisťovni ako poistiteľovi obstarávanej veci a leasingovej spoločnosti ako poskytovateľovi úveru na
zaobstaranie veci. Predpokladom je, že sa domáha, aby poisťovňa zaplatila poistné plnenie leasingovej
spoločnosti s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká jeho povinnosť vrátiť leasingovej
spoločnosti nezaplatenú časť úveru.“. Tým, čo je z takéhoto rozhodnutia významné aj pre prejednávanú
vec, je to, že nevyhnutnou podmienkou úspechu žaloby, o akej je reč, nie je, aby ňou žalobca

požadoval niečo sám pre seba (i keď zbavenie ho uloženej povinnosti niekým iným za takúto požiadavku
prinajmenšom v širšom význame tohto pojmu považovať ide), ale aby pre prípad záujmu na založení
(súdnym rozhodnutím) oprávnení a povinností iných osôb urobil všetky takéto ďalšie osoby stranami
sporu (buď tak, že sa s niektorými z nich dohodne na spoločnom vedení sporu voči ďalším alebo tak,
že ich - aj pre prípad nezáujmu toho, kto by inak mal byť žalobcom, na takomto procesnom postavení
- všetky vykáže do procesného postavenia žalovaných).

13. S prihliadnutím na práve uvedené tak nemožno (i v svetle záverov z práve priblíženého judikátu)
považovať za akceptovateľné, aby ten, komu by sa malo na základe rozsudku vydaného v civilnom
sporovom konaní plniť, nebol stranou sporu, ale len súčasťou jeho predmetu a nemal by tak v spore
možnosť efektívne vystupovať (buď uplatňovať práva alebo sa požiadavkám niekoho iného brániť so

všetkými k tomu prináležiacimi procesnými právami).

14. Práve tomuto parametru ale postup žalobcu v prejednávanej veci nezodpovedal, keď poškodená
A. L. ako oprávnená z rozsudku v trestnom konaní sa až do skončenia sporu v prejednávanej veci
jeho stranou nestala (ale bola uvedená iba v petite žaloby de facto len ako platobné miesto). Pri

tomto správne odvolacím súdom konštatovanom nedostatku, spôsobujúcom bez ohľadu na právnu
argumentáciu v žalobe jej bezzákladnosť, malo samozrejme len povahu menšej nesprávnosti nie celkom
uspokojivé zvládnutie snahy žalobcu o zapojenie neskoršej žalovanej 2/ do sporu najskôr len ako
vedľajšej účastníčky, vedúce k nepochybnej anomálii uvažovania s takouto osobou po pripustení jej
vstupu do konania uznesením spomínaným pod 1. zhora ako s hlavným i vedľajším účastníkom (dnes

intervenientom) súčasne (?).

15. Práve to (neúplnosť okruhu do sporu zapojených strán) bol dôvod, pre ktorý by aj odpovede na
všetky ďalšie dovolaním podsúvané otázky mali charakter len akademických, teda takých, ktoré by v
žiadnom prípade nemohli ovplyvniť výsledok sporu.

16. Dovolací súd preto podľa § 448 C.s.p. o dovolaní žalobcu rozhodol spôsobom uvedeným v prvej
vete výroku tohto svojho rozsudku.

17. Pre úplnosť sa pritom žiada uviesť, že pokiaľ žalobca dovolaním poukazoval na nejednotnosť

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov na
náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa zákona č. 381/2001 Z.z.
a s ňou súvisiacej otázke, či v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. treba pod pojmom škoda rozumieť tiež
nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody, tieto otázky odvolací súd, ani
súd prvej inštancie vo svojich rozsudkoch neriešili, a preto i v tomto prípade šlo len o akademické otázky

bez možnosti vyvodenia z nich prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci (zvlášť ak
dovolateľom tu bol priamy škodca odchylný od poisťovne i poškodeného).

18. Pri takomto výsledku dovolacieho konania v ňom úplný procesný úspech zaznamenali obe žalované
a boli to tak ony, komu vznikol nárok na plnú náhradu jeho trov. Dovolací súd preto o tejto otázke rozhodol

spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku - s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením súdu prvej inštancie (§ 453 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom
hlasov 2 : 1.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.