Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/141/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516204344
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8516204344.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu KRUK Česká a Slovenská
republika s.r.o., so sídlom v Českej republike, v Hradci Králové, na ul. Československé armády č. 954/7,
právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gallo s.r.o., so sídlom v Martine, na ul. Jilemnického č.
30, proti žalovaným: 1. B. C., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v L. č. XX a 2. M. C., nar. XX.X.XXXX,

bývajúcej v L. č. XXX, právne zastúpeným JUDr. Martou Konkoľovou, advokátkou so sídlom v Starej
Ľubovni, na ul. Jarmočnej č. 79, o zaplatenie 4 175,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 09.06.2017 č.k. 7Csp/76/2016 - 71 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia
v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 2.837,18 Eur, úroky v sume 1.051,57 Eur, úroky z omeškania v sume 45,85 Eur
a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.837,18 Eur od 24.6.2015 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 88,46 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaní dňa

19.06.2013 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu
žalovaným úver vo výške 3.000 Eur. Žalovaní sa zaviazali úver splácať formou 120 mesačných
splátok po 58,45 Eur, pričom bola dohodnutá úroková sadzba 18,9 % a celkové náklady spojené s
úverom predstavovali sumu 6.774,81 Eur. Listom zo dňa 14.5.2015 vyzval právny predchodca žalobcu
žalovaných na úhradu sumy 1.118,05 Eur. Následne listom zo dňa 4.6.2015 právny predchodca žalobcu
oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti žalovaným, a to ku dňu 3.6.2015 a zároveň ich vyzval na

úhradu sumy 4.175,44 Eur. Žalobca zároveň predložil ako dôkaz o doručení oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti doručenku adresovanú žalovanému v 1. rade, ktorú dňa 8.6.2015 prevzala -
podpísala žalovaná v 2. rade.

3. Zmluvou zo dňa 29.9.2015 bola predmetná pohľadávka vrátane jej príslušenstva postúpená z
právneho predchodcu žalobcu na aktuálneho žalobcu.

4. Medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a žalovanými došlo k vzniku spotrebiteľského
úverového vzťahu, pričom je nesporné, že žalovaní z tohto úverového vzťahu neplnili tak, ako to
bolo zmluvne dohodnuté medzi stranami. Predmetná zmluva o splátkovom úvere má náležitosti
predpokladané zákonom o spotrebiteľských úveroch.

5. Žalobcovi neboli priznané poplatky za upomienky s poukazom na právny záver vyslovený v rozsudku
Krajského súdu v Prešove 6Co 126/2012. Podľa tohto záveru v spotrebiteľských veciach poplatky zaupomienky umožňujú získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech, ktorý prevyšuje skutočné výdavky
žalobcu za upomienku. Zákon za príslušenstvo pohľadávky označuje náklady na uplatnenie pohľadávky.
Predpokladá teda presné výdavky. Ani pokiaľ ide o škodu, ktorú by veriteľovi bolo dôvodné priznať

pre porušenie povinnosti zo zmluvy, nemožno veriteľovi priznať viac ako skutočnú ujmu, či ušlý zisk.
Paušálna výška poplatku za upomienku bez transparentného výpočtu skutočných nákladov plne zapadá
do definície neprijateľnej zmluvnej podmienky. Taktiež je potrebné dodať, že žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, aby vyššie uvedené upomienky boli žalovaným zaslané, a preto v tejto časti ani neuniesol
dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie z tohto dôvodu žalobu v tejto časti zamietol. Taktiež nepriznal

žalobcovi poplatok za poistenie úveru, nakoľko dojednanie o poistení úveru je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou dojednanou v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov s poukazom na ustanovenie §
53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka, nakoľko v časti II. (súhlas s poistením k úveru) bode 6
zmluvy umožňuje banke jednostranne meniť výšku poplatku, čo je neprijateľnou podmienkou. Súd prvej
inštancie teda na sumu istiny 2.997,08 Eur započítal žalovanými uhradených 150 Eur predstavujúcich
poplatky za zaslanie upomienok a sumu 9,90 Eur predstavujúcu poplatky za poistenie k úveru (2.997,08

Eur - 159,90 Eur = 2.837,18 Eur).

6. Žalobcovi boli priznané úroky z úveru vyčíslené k dátumu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške
1.051,57 Eur a úroky z omeškania k dátumu postúpenia pohľadávky vo výške 45,85 Eur. Žalobcovi
nebol priznaný uplatnený úrok z omeškania z úrokov z úveru a úrokov z omeškania vyčíslených k

dátumu postúpenia, nakoľko tým, že dlžník včas nesplatí úrok z istiny, sa dostáva do meškania s plnením
príslušenstva a nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo
z príslušenstva veriteľ nemá, a ani Občiansky a ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú.
Inak povedané, oba právne predpisy nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky.

7. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanoveniami § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podali v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Alternatívne požadovali rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola v celom
rozsahu zamietnutá. Ako dôvod uviedli, že v zmluve absentujú, resp. sú nesprávne uvedené viaceré
náležitosti, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva neobsahuje ani náležitosť podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako
slabšieho účastníka právneho vzťahu, zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý každý
z údajov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok" viaže ku každej z tam

uvedených položiek teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom. V predmetnej veci pritom
existuje konštantná judikatúra, ktorej potvrdením je aj rozsudok Najvyššieho súdu SR vydaný dňa
28.6.2016 vo veci 7Sžo/6l/2015 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.03.2013 vydaný vo veci
3 Sžo/19/2012, v rámci ktorej je obligatórne rozlíšenie splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov,
zhodne judikované. V zmluve je nesprávne uvedený údaj vyplývajúci z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/

zákona o spotrebiteľských úveroch, a to údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve
je uvedená celková čiastka vo výške 6.774,81 Eur, avšak pri vynásobení počtu mesiacov mesačnou
splátkou, je celková suma, ktorú budú musieť žalovaní zaplatiť vo výške 7.014 Eur, teda o 239,82 Eur
viac ako v zmluve. Rovnako je z uvedeného dôvodu nesprávne vypočítaná RPMN vo výške 20,94 %,
keďže skutočná výška RPMN pri uvedených podmienkach predstavuje hodnotu vo výške 22,22 %. Aj

z dôvodu nesprávneho uvedenia RPMN v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov sa tak v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov.

9. Pri rozhodovaní sa neaplikovalo ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení

s ustanovením § 7 ods. 1 tohto právneho predpisu a neoverilo sa akým spôsobom, príp. či vôbec
právny predchodca žalobcu posúdil schopnosť žalovaných úver splácať. Na úroky, príp. poplatky nemá
žalobca nárok ani v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže právny
predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľskýchúveroch, a to z dôvodu hrubého porušenia tejto povinnosti, pretože právny predchodca žalobcu žiadnym
spôsobom neposúdil schopnosť splácať spotrebiteľský úver riadne, teda bez akýchkoľvek údajov o
príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave žalovaných a bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o

spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Absolútne neboli predložené
žiadne doklady o tom, či žalobca skúmal ekonomickú situáciu žalovaných po všetkých stránkach a či
riadne skúmal i sociálnu situáciu žalovaných (rodinný stav, počet členov domácnosti, ich príjmy, výdavky
v domácnosti atď).

10. Vo vzťahu k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru sa na základe vykonaných dôkazov
dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení
sustanovením§565Občianskehozákonníkastanovujeviacerépodmienky,ktorémusiabyťkumulatívne
splnené, aby došlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti celého úveru. Jednou z nich je tzv.
notifikačná povinnosť, resp. upozornenie dodávateľa na možnosť uplatnenia tohto práva. Nesplnenie
notifikačnej povinnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka má ten následok, že

dodávateľ nemôže uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky dojednané v zmluve podľa ustanovenia
§ 565 Občianskeho zákonníka a dlh z úveru nie je predčasne splatný. Samotný dokument označený ako
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti nespĺňa podmienky stanovené v § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, z dôvodu čoho nemožno považovať notifikačnú povinnosť za splnenú. V tomto oznámení
je iba konštatované, že žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, pričom vyhlásenie predčasnej

splatnosti vyhlásil ku dňu 03.06.2015 a výzva bola doručená dňa 08.06.2015. Žalobca v konaní predložil
len samotné listiny označené ako výzva, ale nepreukázal však ani ich odoslanie, ani ich doručenie vo
forme podacieho hárku, resp. vo forme doručenky. Z ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
možno usúdiť, že prejav vôle vrátane písomnosti je účinný voči adresátovi od okamihu, keď sa dostane
do jeho sféry dispozície. Je notorietou právnej teórie a praxe, že preukázať doručenie písomnosti,

musí ten účastník konania, ktorý z doručenia písomnosti pre seba vyvodzuje priaznivý následok. V
danom prípade preukázanie doručenia písomnosti, z ktorej žalobca vyvodzuje pre seba priaznivé účinky
v podobe predčasného zosplatnenia úveru je práve na žalobcovi. Žalobca však nepreukázal, že by
sa takáto listina do dispozičnej sféry dlžníka dostala, a preto sa malo vychádzať z toho, že nebola
splnená podmienka nevyhnutná pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru bankou. Žalobca dokonca

nepreukázal ani odoslanie vyššie uvedenej listiny. Platné vyhlásenie predčasnej splatnosti spochybňuje
aj fakt, že žalobca predložil oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti adresované len žalovanému
v 1. rade, ktoré bolo navyše prevzaté nie ním samotným, ale jeho manželkou. Je v tejto súvislosti sporné,
či teda vôbec táto listina bola objektívne spôsobilá dostať sa do jeho dispozičnej sféry, príp. či vôbec
bola jeho manželka oprávnená za neho predmetnú zásielku prebrať. Skutočnosť, že v predmetnej veci

nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru ešte umocňuje fakt, že v dokumente,
ktorý bol datovaný dňa 04.06.2015 sa uvádza, že právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru ku dňu 03.06.2015, avšak tento dokument bol doručený až dňa 08.06.2015, pričom je
však zrejmé, že k zosplatneniu dlhu nemôže dôjsť predtým ako bude výzva na zosplatnenie doručená
dlžníkovi.Rovnakovdôsledkuabsencieužspomínanéhopostupupodľaustanovenia§7ods.1zákonao

spotrebiteľských úverov, v spojení s ustanovením § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úverov, nedošlo
a ani nemôže dôjsť k platnému predčasnému zosplatneniu úveru a žalobca nie je oprávnený vyžadovať
od žalovaných ako spotrebiteľov jednorazové splatenie podľa zmluvy poskytnutého spotrebiteľského
úveru.

11. V prejednávanej veci ako postupca pohľadávky vystupuje banka. Z ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách vyplýva, že banka môže (platne) postúpiť pohľadávku inej osobe, a to aj takej,
ktorá je nebankovým subjektom, za súčasného splnenia viacerých podmienok. Jednou z obligatórnych
podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je
aj písomná výzva banky dlžníkovi o tom, že je s predmetným dlhom v omeškaní. Žalobca však žiadnym

spôsobom nepreukázal, aby došlo k doručeniu písomnej výzvy žalovaným ako dlžníkom a predložil len
samotnú listinu, ktorej obsahom bola výzva adresovaná žalovaným na zaplatenie, bez toho aby predložil
dôkaz o tom, že táto bola aj skutočne doručená. Ďalšou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky
je podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, postúpenie len splatnej pohľadávky, resp. platné
ukončenie úverového vzťahu. Ak banka nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, splatnými mohli byť

len jednotlivé splátky, nie celý úver. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
vyplýva,žebankamôžepostúpiťinémusubjektuibatúčasťpohľadávky,ktorázodpovedánesplácanému
dlhu. Žalobca si pritom v tomto konaní uplatňuje nárok, ktorý pôvodne vznikol z bankového úveru
regulovaného špeciálnou právnou úpravou, zákonom o bankách. Banka je pritom štátom autorizovanáinštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému
povoleniu na činnosť bánk a zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového
povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal,

aby disponoval takýmto povolením. Ak predpoklady v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná, potom
jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale
aj navonok, voči dlžníkovi. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov v zmysle ustanovenia § 92

ods. 8 zákona o bankách v konaní preukázané nebolo. Za takého stavu aktívna legitimácia žalobcu
nie je preto ani čiastočne daná. Ak žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v
predmetnom konaní, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie
žaloby.

12. Aj napriek skutočnosti, že v konaní žalovaní tieto námietky neuplatňovali, k uvedeným skutočnostiam

mal prihliadnuť súd prvej inštancie ex offo (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa).

13. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na nečinnosť žalovaných v celom
štádiu konania pred vydaním rozsudku vo veci samej a na ustanovenie § 366 Civilného sporového
poriadku. Žalovaní uplatňujú v podanom odvolaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,

ktoré mohli použiť v priebehu prvoinštančného konania.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania a zistil, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.

15. Podľa odôvodnenia rozhodnutia zmluva o splátkovom úvere obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce
zo zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a teda i náležitosť upravenú
v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Ako sa s týmto zákonným ustanovením vyrovnal prvoinštančný súd z odôvodnenia rozhodnutia nie je
známe.

16. V tejto súvislosti je už teraz potrebné dodať, že na posúdenie tejto otázky nemá vplyv ani rozsudok

Súdneho dvora EÚ vydaný dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15. Rozhodnutie vydané vo veci C-42/15 má
charakter prejudiciálneho rozsudku. Takýto rozsudok je spolu s výkladom alebo s posúdením platnosti
práva únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku
podal, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Na druhej
strane si treba uvedomiť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť spor ale iba poskytnúť

vnútroštátnemu súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácií.

17. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve

ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

18. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,

pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované

do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadnýrozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

19. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho

právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

20. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné

vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

21. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať

„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,

ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

22. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná. Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických
skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom

neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

23.Čosatýkaďalšejnáležitostizmluvyoúverepredpokladanejustanovením§9ods.2písm.j/zákonač.
129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy , ktorou je ročná percentuálna miera nákladov

a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, v zmluve o úvere bola stanovená ročná percentuálna
miera nákladov na 20,94 % a celková čiastka spojená s úverom na sumu 6.774,81 Eur. Pri dohodnutých
120 mesačných splátkach vo výške po 58,45 Eur celková čiastka spojená s úverom predstavuje sumu
7.014 Eur, teda čiastku vyššiu s čiastkou uvedenou v zmluve. Uvedenie nesprávnej čiastky, ktorúžalovaní ako spotrebitelia musia zaplatiť, má nepochybne vplyv i na výšku ročnej percentuálnej miery
nákladov. Ako sa s touto skutočnosťou vyrovnal prvoinštančný súd z odôvodnenia rozhodnutia nie je
známe.

24. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bolo potrebné zaoberať sa otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu v konaní. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa
ktorého účastník je subjektom práva ( povinnosti), ktoré je predmetom konania.

25. V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29.09.2015 právny predchodca žalobcu
Slovenská sporiteľna, a. s. postúpil na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie
pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl. V prejednávanej
veci postupcom bola banka, a preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť i špeciálna úprava postúpenia
pohľadávky obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia
pohľadávky. V ustanovení § 92 ods. 8 zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v

čase postúpenia pohľadávky ako špeciálny právny predpis upravoval osobitný postup pri postúpení
pohľadávkyinejosobeatoajosobe,ktorániejebankou.Zákonnýmipodmienkamipretakétopostúpenie
boli existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva k zaplateniu a dlžníkove omeškanie zo splnením
trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

26. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva
dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť , ale ju aj odoslať a
doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnými výzvami zo dňa 15.05.2015 ( č.l. 12 a 13 spisu) je potrebné
dodať, že vo vzťahu k týmto listinám žalobca ničím nepreukázal , aby tieto listiny boli odoslané a
doručené žalovaným ako dlžníkom.

27. V zmluve o splátkovom úvere zo dňa 19.06.2013 je ako druh úveru uvedený spotrebný úver
na čokoľvek. Už z označenia tohto úveru je nepochybné, že medzi účastníkmi vznikol záväzkovo
právny vzťah majúci základ v osobitnej právnej úprave a to konkrétne v zákone č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu

uzatvorenia úverovej zmluvy. Tento právny predpis určité povinnosti pri poskytovaní spotrebiteľských
úverov ukladá i veriteľom. Jednou z týchto povinností je i povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 7 ods.
1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Vychádzajúc
z tohto ustanovenia veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto
zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu , na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a
pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok

ustanovených osobitným zákonom. S porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou zákon č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 2 spája významný
právny následok . V zmysle tohto ustanovenia, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1 nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. V
prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez
nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti
splácania úverov. Pri hrubom porušení povinnosti posúdiť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaných splácať spotrebiteľský úver nemohol právny

predchodca žalobcu od žalovaných vyžadovať jednorazove splatenie spotrebiteľského úveru a ani
žiadať dohodnuté úroky a poplatky.

28. Pokiaľ ide o nečinnosť žalovaných v konaní táto skutočnosť nezbavovala súd prvej inštancie
povinnosti vykonať dokazovanie zamerané na posúdenie otázky, či poskytnutý úver pre chýbajúce alebo

nesprávne uvedené náležitosti zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a či na
žalobcu mohla byť platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní.29. V prípade spotrebiteľských sporov platí ustanovenie § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

30. Vychádzajúc z tohto ustanovenia v prípade spotrebiteľských sporov súd môže vykonať aj tie dôkazy,
ktoré strany navrhli, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou
mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva v spotrebiteľských právnych vzťahov. Ide o uplatnenie
tzv. vyšetrovacieho princípu, kedy súd sám preberá dôkaznú iniciatívu a nespolieha sa v plnej miere iba

na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa.

31. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

32. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.

33. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov

sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci samej.

34. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

35. Keďže nevyhodnotenie, resp. nesprávne vyhodnotenie právne významných skutočností a
nevykonanie dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci je potrebné hodnotiť ako nesprávny
procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovaným, aby uskutočnili im patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389

ods. 1 písm. b) CSP rozsudok, s výnimkou nenapadnutého výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

36. V ňom bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby a následne
vo veci rozhodnúť tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcim z

ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. V konaní sa ďalej musí ustáliť, či právny predchodca žalobcu konal s
odbornou starostlivosťou a teda či mohol od žalovaných vyžadovať jednorazove splatenie úveru, ako
aj to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o postúpení pohľadávky na žalobcu spĺňajú všetky
zákonom vyžadované náležitosti.

37. Súd prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).