Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/152/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716209692
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5716209692.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: L. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXXXX/XX, N., právne zastúpeného Mgr. Ľubošom Kráľom, advokátom, so sídlom X. A. X, .
N., proti žalovanému: N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXXX/XX, N., právne zastúpenému JUDr.
Jozefom Vančom, advokátom, so sídlom M. R. G. XX/A. N., o zaplatenie 13.694,63 eur, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/256/2016-398 zo dňa 14. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.694,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 13.694,63 eur od 16.07.2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku

(výrok I.). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov
konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po
právoplatnosti rozsudku (výrok II.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dohodu o rozpustení Združenia R.
(ďalej tiež „dohoda o rozpustení združenia“) dňa 31. mája 2016 v zmysle § 841 Občianskeho zákonníka.
V tejto dohode podpísanej obidvoma členmi združenia sa mimo iného dohodli na vysporiadaní záväzkov

vzniknutých za trvania združenia, pričom podľa čl. 4 ods. 3 predmetnej dohody sa žalovaný zaviazal
uhrádzať na účet žalobcu polovicu zo všetkých záväzkov voči banke (C. C. A.), a to vždy do 15. dňa
kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom jún 2016. Záväzok voči banke bol bližšie špecifikovaný v čl. 3
ods. 1 predmetnej dohody. Po jej uzavretí si žalovaný plnil svoju povinnosť, a to za obdobie od decembra
2016 do januára 2018, keď uhrádzal žalobcovi polovicu splátky úveru, ktorý tento plnil banke. Išlo o
sumu 8.750,- eur mesačne. V období mesiacov jún a júl 2016 si však svoju povinnosť nesplnil, a preto
bol žalobca nútený domáhať sa svojho práva súdnou cestou. V konaní okresný súd nepreskúmal „celé

rozpustenie združenia aj s jeho záväzkami a pohľadávkami“, išlo len o tú časť, ktorá sa týkala zmluvy o
úvere č. 127/AUOC/12. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca predmetný úver nepoužil na činnosť
združenia, a preto jeho povinnosť v zmysle uzatvorenej dohody o rozpustení združenia neexistuje. Ďalej
sa bránil námietkou započítania viacerých svojich pohľadávok voči žalobnému nároku. Pohľadávky,
ktoré započítal, vyčíslil ako jeho plnenie spoločnosti Rover s. r. o. na základe vystavených faktúr v sume
3.005,10 eur, úhrada nedoplatku Všeobecná zdravotná poisťovňa za rok 2015 vo výške 2.934,63 eur.

Tieto pohľadávky žalobca akceptoval, a teda vo výške 5.939,73 eur odrátal od sumy splátok za mesiace
jún a júl 2016, ktoré si uplatňoval, vyššie uvedenú sumu. Zvyšok vo výške 13.694,63 eur predstavuje
žalovanú pohľadávku. Zo strany žalobcu nebolo akceptované započítanie, ktoré si uplatnil žalovaný,a to zaplatená miestna daň z pozemkov a zo stavieb, rozhodnutie Mesta Martin č. 080781/2016 vo
výške 2.451,18 eur. Malo ísť o pomernú časť celoročnej dane za časť existencie Združenia R.. V tomto
smere žalobca argumentoval čl. 5 ods. 5 dohody, v ktorej sa strany dohodli, že samostatne vyporiadajú

všetky svoje daňové povinnosti voči daňovému úradu vyplývajúce zo spornej činnosti, a to v súlade
s vyporiadaním podľa dohody. S touto argumentáciou žalobcu sa súd prvej inštancie stotožnil. Tiež
mal za to, že daň z nehnuteľností, na ktorú poukazoval žalovaný, sa týka nehnuteľností, ktoré pripadli
jemu podľa dohody do výlučného vlastníctva a z toho dôvodu daňovú povinnosť je povinný uhradiť
samostatne. Okrem toho vyrubená daň sa týka súkromného majetku žalovaného, ktorý nebol v majetku

združenia, napr. byt, garáž, záhrada a pod. Dohoda ohľadne samostatnej úhrady daní po rozpustení
združenia sa týkala všetkých daní, nie teda iba dane z príjmov fyzických osôb. Žalovaný ďalej žiadal
započítať pohľadávku vo výške 3.000,- eur s tvrdením, že ide o náklady na rekonštrukciu objektu Maja,
ktorámalabyťkudňu15.06.2016vprevádzkyschopnomstave,avšakrekonštrukčnéprácezaexistencie
Združenia R. boli vykonané neodborne v nevyhovujúcej kvalite, pričom bolo potrebné v mesiaci jún 2016
riešiť havarijný stav vody z vodovodných batérií a tým vzniknuté náklady vo výške 3.000,- eur. Túto

sumu uhradil žalovaný. Žalobca sa bránil argumentáciou, že podľa čl. 5 ods. 2 dohody o rozpustení
združenia rozsah kompletnej rekonštrukcie objektu Maja je uvedený v projektovej dokumentácii, pričom
iné stavebné úpravy, ako sú uvedené v projektovej dokumentácii, nebudú vyžadované. Žalovaný má
predmetnú projektovú dokumentáciu k dispozícii. Žalobca nemal vedomosť o nijakej škode 3.000,- eur
z dôvodu havárie vodovodných inštalácií. Navyše žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal škodu vo

výške 3.000,- eur, ktorú chcel započítať. Aj s touto argumentáciou sa okresný súd v celom rozsahu
stotožnil, a preto ani započítanie v rozsahu sumy 3.000,- eur neuznal za opodstatnené. Žalovaný si ďalej
započítaval v zmysle započítania pohľadávok zo dňa 30.06.2016 sumu 2.500,- eur ako náklad súvisiaci
so 4 registračnými pokladnicami s tvrdením, že po zániku združenia boli zistené rok neplatné licencie
4 registračných pokladní. K tejto skutočnosti žalobca uviedol, že registračným pokladniciam exspiroval

certifikát, nebolo ich možné ďalej používať. Preto bolo nutné zadovážiť nové registračné pokladnice.
Navyše v čase podpísania dohody o rozpustení združenia sa registračné pokladnice ako hnuteľné veci
nachádzali v nehnuteľnostiach žalobcu a pri aplikácii čl. IV. bod 8 dohody mali pripadnúť žalobcovi.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, pokiaľ teda žalobca zo zápočtu žalovaného zo dňa 30.06.2016
akceptoval len časť započítavanej sumy, postupoval správne, keďže ani súd prvej inštancie nemal

žiadnymi listinnými ani inými dôkazmi preukázanú opodstatnenosť žalovaným uvádzaného nároku, ktorý
malbyťspôsobilýnazapočítavanie.Nazákladeuvedených(akoajďalších;viďbody18anasl.rozsudku)
dôvodov uvedených v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia okresný súd žalobe žalobcu v
celom rozsahu vyhovel, keď mal za preukázané, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť a neuhradil
žalobcovi polovicu splátok na základe uzatvorenej úverovej zmluvy v C. C. za mesiace jún a júl 2016.

Obranu žalovaného nepovažoval za dôvodnú, keď navyše sám žalovaný splátky za obdobie december
2016 - január 2018 riadne uhrádzal, čím v podstate akceptoval nárok žalobcu. Tvrdenia žalovaného,
že nevedel o úverových zmluvách aj účele, okresný súd neuveril, pretože zo strany žalovaného bolo
ku všetkým úverovým zmluvám okrem jednej poskytnuté ručenie blankozmenkou a u jednej zmluvy bol
úver zabezpečený formou pristúpenia žalovaného k predmetnému záväzku vo forme notárskej zápisnice

ako exekučného titulu. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný musel mať o úverových zmluvách, ktoré
boli čerpané počas existencie Združenia R., vedomosť, pokiaľ v takom rozsahu finančné prostriedky
zabezpečoval, resp. ručil za ne. Súd prvej inštancie taktiež neuveril tvrdeniam žalovaného, že splátky
úveru, ktoré platil na základe dohody o rozpustení združenia, platil len z nevedomosti. Okrem žalovanej
istiny súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo

žalovanej sumy, a to od 16.07.2016, pretože k tomuto dátumu bol žalovaný v omeškaní s úhradou
svojho záväzku (splátka za jún 2016 bola splatná 15.06.2016 a za júl 2016 splatná 15.07.2016). Úroková
sadzba Európskej centrálnej banky k tomuto dňu bola 0 %. O priznaní úroku z omeškania okresný súd
rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.
87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, s tým, že výška úroku

z omeškania je 5 percentuálnych bodov. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1
zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keď žalobcovi, ktorý
bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov účelne vynaložených v rozsah 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) odvolanie z dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. c), d), f), g), h) CSP, ako aj podľa § 366 písm. c) CSP. Odvolací súd žiadal, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bližších
podrobnostiach uviedol, že aj napriek rozsiahlym dôvodom vo vzťahu k započítaniu pohľadávok
žalovaným sa v danej veci okresný súd riadne nezaoberal samotnou dôvodnosťou žaloby vo vzťahuk existencii nároku žalobcu a záväzku žalovaného potom, ako zistil na základe vyjadrenia banky
SLSP, a. s., že žalovaný nie je ako dlžník zaviazaný voči banke z úverovej zmluvy 127/AUOC/12.
V tomto kontexte je bez významu aj, či bolo k nejakým úverovým zmluvám v pozícii zmeneného

ručiteľa nablankozmenku.Ručenieblankozmenkoubolodobrouvôľoužalovaného,ktorýtakto
chcelvyhovieťbratovi,neskúmajúcbližšieúčeldanýchúverov.Žalovanýjednoznačneuviedol,žesplátky
úveru splácal za určité obdobie z čistej nevedomosti, bol uvedený zo strany žalobcu do omylu, keď tento
prezentoval daný úver ako niečo spoločné, že sú zaviazaní z neho obaja, čo sa ale objektívnymi dôkazmi
nepreukázalo. Žalovaný až dopytom na banku zistil, že vôbec nie je s ňou v žiadnom vzťahu. Na základe

uvedeného odvolateľ vyslovil presvedčenie, že rozsudok okresného súdu je tendenčný, arbitrárny,
vyvolávajúci pochybnosti o nezaujatosti vo veci konajúceho sudcu, čo však nevie bližším spôsobom
preukázať, avšak spôsob vykonania dôkazov takéto presvedčenie u žalovaného vzbudil. Za ďalšie
žalovaný poukázal na ním predložený znalecký posudok, v ktorom sa znalkyňa vyslovila, že záväzok
žalovaného z úverovej zmluvy 127/AOUC/12 nie je preukázaný jednak, čo sa týka jeho výšky (keďže
nie sú známe počiatočné a koncové stavy), a jednak lebo nebolo preukázané ani skutočné použitie

prostriedkov získaných na základe predmetnej úverovej zmluvy. Okresný súd sa riadne nevysporiadal so
skutočnosťou, že objekty Jantár a Vegas žalovaný získal na základe zámennej zmluvy a nadobudnutie
týchto objektov nemá nič spoločné s činnosťou Združenia R.. Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd
účelovonevzalvúvahuznalkyňouuvedenúskutočnosť,žežalobcanevedelpreukázaťskutočnépoužitie
peňažných prostriedkov z úverovej zmluvy, ako aj skutočnosť, že podľa znalca sa jedná ohľadom žaloby

o úplne inú úverovú zmluvu ako tú, ktorá je uvedená v dohode o rozpustení Združenia R.. Okresný súd
tiež nesprávne pri hodnotení dôkazov nevzal v úvahu, že žalobca nebol schopný podporiť svoje názory
a argumenty žiadnym stanoviskom odborníka z danej oblasti účtovníctva, auditu, ekonómie tak, ako to
učinil žalovaný. Aj preto je tento presvedčený, že nárok uplatňovaný žalobou neexistuje, nemá žiadny
skutočný dôvod.

3. Žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho skutkovými a právnymi závermi.
Bližšie uviedol, že odvolateľ v odvolaní síce poukázal na odvolacie dôvody uvedením
odkazov na jednotlivé ustanovenia § 365 CSP, avšak tieto bližšie nešpecifikoval a nezdôvodnil. Tiež

vzhľadom k tomu, že k odvolaniu nepriložil žiaden dôkaz, nie je možné sa vyjadriť ani k prípadným
novotámvodvolacomkonanípodľa§366písm.c)CSP.Súdprvejinštancievkonaníuskutočnilrozsiahle
dokazovanie. Na základe takto vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré
následnesprávneprávneposúdil.Preúplnosťžalobcazopakoval,ževkonanípreukázaluplatnenýnárok
a uniesol dôkazné bremeno, a to na základe dohody o rozpustení združenia a jej jednotlivých článkov. V

konaníbolojednoznačnepreukázané,žezáväzokvočibankezúveru č.127/AUOC/12vznikol
za trvania združenia a z tohto záväzku sú voči banke spoločne a nerozdielne (solidárne) zaviazaní
žalobca a žalovaný podľa § 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tento solidárny záväzok vyplývajúci
priamo zo zákona bol vyjadrený aj formou vystavenia vlastnej blankozmenky žalovaného v prospech
banky podľa čl. III. ods. 1 písm. e) dodatku č. 1 k zmluve o úvere č. 127/AUOC//12 zo dňa 22.12.2014.

Nad rámec dôkaznej povinnosti žalobca preukázal, že počas trvania združenia vznikli tomuto združeniu
záväzky z úverových zmlúv, ktoré doložil do spisu s počiatočnými stavmi aj zostatkami úverov. Žalobca
v konaní preukázal, že úvery boli za trvania združenia na základe zmluvy označenej ako dodatok č. 1
k zmluve o úvere zo dňa 22.12.2014 zlúčené do jedného úveru a ďalej bankou evidované pod č. 127/
AUOC/12. Zostatok ku dňu zlúčenia úverov bol vo výške 1.177.289,34 eur, čo vyplýva z bodu 1.2.1

(výška splátkového úveru a účel splátkového úveru). Súkromný znalecký posudok č. 6/2018 predložený
(oneskorene) žalovaným pre účely konania nepreukázal žiadnu relevantnú právnu skutočnosť. V konaní
neboli produkované dôkazy, ktoré by mohli byť posudzované vedeckými, resp. odbornými znalosťami
a mohli byť bez ďalšieho posúdené súdom prvej inštancie v rámci právneho posudzovania veci. V
prejednávanej veci žalobca nemal dôkaznú povinnosť preukázať použitie každého jednotlivého eura

poskytnutého z úverových zdrojov formou kúpnych zmlúv, faktúr, resp. iných daňových dokladov. Tieto
skutočnosti boli žalovanému preukazované v priebehu kreovania dohody o rozpustení združenia a
záväzok voči banke akceptoval podpisom predmetnej dohody a vystaveniu vlastnej blankozmeny v
prospech banky. Jednotlivé úvery slúžili na nákup a rekonštrukciu nehnuteľností, ktoré boli predmetom
vyporiadania účastníkov združenia, resp. na prevádzkové účely. Bolo by nespravodlivé, nelogické a

nezmyselné, aby jeden účastník združenia - žalobca musel samostatne splácať úver až do 20.10.2021,
pričom úver vznikol počas činnosti združenia, slúžil na nadobudnutie a zveľaďovanie majetku združenia
a druhý účastník združenia - žalovaný po rozpustení združenia úver splácať nemusí, nemá žiadnezáväzky voči banke, bol vyplatený zo združenia sumou 70.000,- eur a užíva nehnuteľnosti nezaťažené
záložným právom voči banke.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
5.2. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého

rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

7. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.

8. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza viaceré odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP,
konkrétne písm. c), d), f), g) a h) CSP; podľa cit. ustanovenia odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 365 ods. 1 písm. c/), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/),

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/), alebo rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/). Z odvolania
žalovaného možnovyvodiť,žeuplatňujeajodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b)CSP,keďnamieta
tendenčnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

9. Ako prvými z uplatnených odvolacích dôvodov sa odvolací súd zaoberal námietkami žalovaného
spočívajúcich v tvrdeniach, že „vo veci rozhodoval sudca vyvolávajúci pochybnosti o svojej nezaujatosti“,
a to z titulu spôsobu ním vykonávaného dokazovania. Za ďalšie tým, či konanie trpí inými vadami,
ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k tejto vytýkanej inej vade v konaní, majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), odvolateľ iné tvrdenia ako pochybenia v
postupe pri vykonávaní dokazovania neuviedol.

10. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že tento nedáva podklad pre

prijatie záveru o naplnení odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. c) a d) CSP. Vec napadla
na Okresnom súde Martin dňa 18.08.2016, pričom ako zákonnou sudkyňou bola náhodným výberom
určená JUDr. Nora Zátopková (č. l. 17 spisu). Po celú dobu konania voči menovanej sudkyni žiadna zo
strán sporu nevzniesla námietku zaujatosti a takúto námietku nevzniesla ani vo veci konajúca sudkyňa.
Pokiaľ odvolateľ pochybnosti o jej nezaujatosti vyvodil z postupu v konaní, konkrétne pri vykonávaní

dôkazov, odvolací súd poukazuje na ust. § 49 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej
činnosti. K predmetnému odvolací súd ešte poznamenáva, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR
z 19. júla 2010 sp. zn. 1Nc 20/2010 meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívnehľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa
jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi
konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Na základe uvedených úvah

odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. c)
a d) CSP neboli naplnené.

11. Aj ďalšie odvolacie dôvody žalovaného (podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) spočívajúce vo
vytýkaných nesprávnych skutkových a právnych záveroch vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené.

12. Okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci náležitým spôsobom a
v potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil
stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolací súd zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v dôvodoch

svojho rozhodnutia predostrel jasné a presvedčivé dôvody, pre ktoré uznal záväzok žalovaného voči
žalobcovi vzniknutý z titulu vyporiadania po zániku združenia za platný a záväzný, keď uviedol, že
žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi potvrdil svojím podpisom na dohode o rozpustení Združenia R.
dňa 31. mája 2016 (č. l. 4 a nasl. spisu) a navyše tento aj v prevažnej miere platil. Neuhradené
zostali akurát mesiace jún a júl roku 2016. S dôvodmi rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd v

celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie uvádza, že existenciu záväzku žalovaného potvrdzuje aj to,
že sám jeho rozsah znížil čiastočným započítaním, pričom je nelogické, ak jeho platnosť neuznával, aby
si voči neplatnému záväzku uplatňoval svoje pohľadávky spôsobilé na započítanie. Tvrdené uvedenie
do omylu pri podpísaní dohody o rozpustení združenia žalovaný nepreukázal, pričom zároveň platnosť
svojho podpisu na predmetnej dohode nepopieral. Súd prvej inštancie preto správne vec uzatvoril

tak, že záväzok voči banke z úveru č. 127/AUOC/12 vznikol za trvania združenia, a preto sú z tohto
záväzku voči banke spoločne a nerozdielne zaviazané obe strany sporu. K námietkam žalovaného, že
žalobca nepreukázal skutočné použitie peňažných prostriedkov z úverovej zmluvy, ako aj ich výšku,
odvolací súd uvádza, že žalovaný mal možnosť ešte za trvania združenia podľa § 837 Občianskeho
zákonníka presvedčiť sa o hospodárskom stave združenia, to znamená, kedykoľvek nahliadnuť do

všetkých dokladov združenia týkajúcich sa jeho činnosti. Pokiaľ toto svoje právo nevyužíval, podpísal
dohodu o rozpustení združenia so záväzkom vzájomného vyporiadania, neobstoja už námietky o omyle
vyvolanom žalobcom a o účelovosti jeho konania.

13. Pokiaľ žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii poukazuje na doposiaľ nepredložený a

nevykonaný dôkaz, a síce „Znalecký posudok 8/2019, doplnenie č. 1 znaleckého posudku 6/2018 vo veci
posúdenia preukázania záväzku a použitia finančných prostriedkov ZDRUŽENIA R.“ zo dňa 27.06.2019,
ktorá má preukázať pravdivosť ním uvádzaných tvrdení, odvolací súd uvádza, že v danom prípade ide
o uplatnenie novoty v odvolacom konaní.

14. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému. Neúplnosť apelácie znamená, že je právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky

procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila, konanie pred súdom
prvej inštancie je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je
takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. V prípade ak odvolateľ v odvolaní
vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) - h) CSP, právo na uvedenie prípadných novôt
bude podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bude teda úlohou

odvolateľadokázať,ženovéprostriedkyprocesnéhoútoku,ktoréuvádzaažteraz,nemoholvdoterajšom
priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty nebude môcť
odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačia opomenutie jej neskoršieho uvedenia a
zavinenie nedbanlivosti. Úplne jednoznačne sa toto obmedzenie týka dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.g) CSP. V prípade dôvodov podľa písmen e), f) a h) CSP použitie doteraz neuplatnených prostriedkov
procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany na doloženie týchto dôvodov neprichádza do
úvahy z povahy veci.

16. V danom prípade žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii na podporu svojich tvrdení uvádza,
„...že oslovil znalkyňu, aby doplnila závery svojho znaleckého posudku, ktorý predtým predložil v
konaní...“. Učinil tak preto, aby reagoval na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Z doplnenia odvolania
voči rozsudku zo dňa 03.07.2019 vyplýva, že znalkyňa Ing. Martina Brém Knorová doplnenie

znaleckého posudku č. 6/2018 vypracovala na základe objednávky zo dňa 27. mája 2019, pritom
rozsudok v prejednávanej veci bol vyhlásený dňa 14. marca 2019, odvolanie voči nemu bolo podané dňa
08.04.2019 a odvolacia lehota uplynula dňa 12.04.2019. Z uvedeného podľa presvedčenia odvolacieho
súdu vyplýva, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré novopredložený dôkaz
nemohol predložiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. To, že týmto novým dôkazom reaguje
na odôvodnenie rozsudku, nemožno považovať za naplnenie zákonných dôvodov pre pripustenie

nového prostriedku procesnej obrany podľa § 366 CSP. Preto na novopredložený
dôkaz odvolací súd neprihliadol. Navyše predmetný dôkaz bol predložený po uplynutí lehoty na podanie
odvolania, pričom podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutie lehoty na podanie odvolania. Táto v danom prípade, ako už bolo uvedené,
uplynula dňa 12. apríla 2019.

17. Záveromodvolacísúdkonštatuje,žeodvolacienámietkyžalovanéhosúobsahovototožnéstým,čo
uvádzal už v prvoinštančnom konaní. Súd prvej inštancie sa ale s jeho tvrdeniami náležitým spôsobom
vysporiadal, uviedol dostatočne jasné, zrozumiteľné a presvedčivé argumenty, prečo žalobe vyhovel.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne podrobné, ale jasné, zrozumiteľné a logickým

spôsobom sa vyporiadava so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami a
aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá kladené na odôvodnenie uvedené v ustanovení § 220 ods. 2
CSP. Neopodstatnená je preto aj posledná odvolacia námietka podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

18. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným
ustanoveniam v ňom uvedeným.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok

na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)