Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/174/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203503
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118203503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
IČO: 47 967 692, so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, proti žalovanej: Z. B., nar. X.X.XXXX, bytom
G., G. Q. XXXX/X, o zaplatenie 9.493,56 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava, č. k. 21Csp/57/2018-84 zo dňa 7. mája 2019 - I. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku, ako aj v závislom II. výroku p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom žalovanej
nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. 497 Obchodného zákonníka, § 40
ods. 1, § 43a ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489, § 52 ods. 1, 3, 4, § 100 ods. 1, § 107
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon o

spotrebiteľských úveroch“), s poukazom aj na procesné ust. čl. 4 ods. 1, čl. 17, § 251, § 255 ods. 1, §
262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zmluvou o úvere zo dňa 29.11.2013 č.
4739753486 žalovaná ako dlžník dňa 28.11.2013 požiadala Poštovú banku a. s. o poskytnutie úveru,
pričom v bode 2 označenom ako Žiadosť o poskytnutie úveru, ktorú vypĺňala žalovaná, požadovala
úver vo výške 10.000,- Eur s dobou splácania 10 rokov. Poštová banka a.s. v bode 3 označenom ako

Zmluva o úvere, ktorý vyplnila banka dňa 29.11.2013 uviedla, že výška úveru je 10.000,- Eur, počet
mesačných splátok 120, výška mesačnej splátky 167,24 Eur, celková výška nákladov 8.660,07 Eur,
dátum 1. splátky 15.12.2013, dátum konečnej splatnosti 15.11.2023, úroková sadzba 13,90 % ročne,
priemerná RPMN 13,88 %, RPMN 15,42 %. Žalovaná vyčerpala sumu 10.000,- Eur dňa 29.11.2013,
uhradila sumu 1.932,32 Eur. Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.6.2015 Poštová banka, a.
s. oznámila žalovanej, že podstatným spôsobom porušila ustanovenia Zmluvy o úvere č. 4739753486 zo
dňa 28.11.2013 a ani napriek predchádzajúcej upomienke neuhradila záväzky voči Poštovej banke, a.s.

V zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorňuje žalovanú, že ku dňu 15.6.2015 je pohľadávka
banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere o viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 788,83 Eur. Ak
nedôjde k úhrade dlžnej sumy, banka je oprávnená využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a
vyhlásiť úver predčasne splatným (dané na poštovú prepravu dňu 16.6.2015). Výzvou zo dňa 2.7.2015Poštová banka, a.s. oznámila žalovanej, že podstatným spôsobom porušila ustanovenia Zmluvy o úvere
č. 4739753486 zo dňa 28.11.2013, stáva sa jej úverová pohľadávka k 2.7.2015 predčasne splatnou v
celom rozsahu. Výška dlžnej sumy je 10.571,64 Eur, ktorú vyzvala na úhradu do 10 kalendárnych dní

od doručenia výzvy (zásielka bola dňa 30.7.2015 vrátená Poštovej banke, a.s. ako neprevzatá). Dňa
20.12.2008 uzatvoril právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. a žalobca Zmluvu o postúpení
pohľadávky č. III/2018.

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere, nakoľko

žalovaná vo svojej žiadosti dňa 28.11.2013 navrhla uzavretie zmluvy o úvere, predmetom, ktorej mal
byť úver vo výške 10.000,- Eur s dobou splácania 10 rokov, avšak právny predchodca žalobcu Poštová
banka a.s. v bode 3. Zmluvy o úvere dňa 29.11.2013 doplnil ďalšie podstatné náležitosti zmluvy o úvere
a to údaj o výške mesačných splátok 167,24 Eur, celkovej výške nákladov 8.660,07 Eur, dátum 1. splátky
15.12.2013, dátum konečnej splatnosti 15.11.2023, úrokovú sadzbu 13,90 % ročne, priemernú RPMN
13,88 %, RPMN 15,42 %, ktoré v čase podpisu žiadosti právneho predchodcu žalobcu neboli žalovanej

známe. Medzi právnym predchodcom žalobcu Poštová banka a.s. a žalovanou teda nedošlo k zhode v
prejavoch vôle o podstatných náležitostiach zmluvy o úvere, keď tieto právny predchodca žalobcu doplnil
do zmluvy až dodatočne, t.j. po podpise zmluvy žalovanou. Zo skutočnosti, že právny predchodca
žalobcu dňa 29.11.2013 schválil úver s inými podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere ako žiadala
žalovaná vyplýva, že s návrhom žalovanej na uzavretie zmluvy zo dňa 28.11.2013 nesúhlasil, ale tento

návrh odmietol a urobil voči žalovanej nový návrh, pretože jeho prejav vôle obsahoval dodatky prijatého
návrhu. V konaní však nebolo preukázané, že by žalovaná s týmto novým návrhom súhlasila, že by
účastníci písomne uzavreli novú zmluvu o úvere, keď podpis žalovanej na zmluve je zo dňa 28.11.2013,
pričom v zmysle § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
mať písomnú formu. Preto ak by aj medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere

ústnou formou, bola by táto neplatná pre nedodržanie zákonom stanovenej písomnej formy v zmysle
§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o úvere,
nakoľko tu nedošlo ku zhode v prejavoch vôle o podstatných náležitostiach zmluvy o úvere. Čerpaním
peňažných prostriedkov bez právneho dôvodu na úkor žalobcu sa žalovaná bezdôvodne obohatila,
preto je v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinná žalobcovi vrátiť všetko, čo od právneho

predchodcu žalobcu prijala, nakoľko sumu 10.000,- Eur čerpala bez právneho dôvodu. Z aktuálneho
stavu úveru mal súd preukázané, že žalovaná vyčerpala sumu 10.000,- Eur dňa 29.11.2013 a z čerpanej
sumy uhradila žalobcovi sumu 1.932,32 Eur, preto bola povinná vrátiť žalobcovi sumu 8.067,68 Eur ako
rozdiel čerpanej sumy 10.000 Eur a vrátenej sumy 1.932,32 Eur.

5. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu, ktorú okresný súd posúdil ako
dôvodnú, keď nárok žalobcu je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje
v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a
2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej
premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej

doby ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Pretože
subjektívna premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, okresný súd najprv skúmal,
či bola žaloba podaná v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce faktické získanie

bezdôvodného obohatenia. Žalovaná sumu 10.000,- Eur vyčerpala dňa 29.11.2013, ktorým dňom sa
bezdôvodne obohatila. Žalobca mohol nasledujúcim dňom, t.j. 30.11.2013 uplatniť svoje právo na súde
a trojročná objektívna premlčacia doba uplynula dňa 30.11.2016. Právny predchodca žalobcu Poštová
banka a.s. podal žalobu na súd až dňa 19.4.2018, teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej
doby. Nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd na túto skutočnosť prihliadol a dospel k

záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok priznať, a preto súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa čl. 4 ods. 1, čl 17, § 251, § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku tak, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva, hoci jej nárok na náhradu

trov konania vznikol, keď žalobu zamietol, a teda žalovaná mala úspech v plnom rozsahu, avšak zo
spisového materiálu mal preukázané, že žalovanej v konaní žiadne preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky nevznikli, čo vylučovalo možnosť ich priznania.7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu
náhradu trov konania. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), f), h) Civilného

sporového poriadku. Argumentoval tým, že okresný súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke
uzatváraniazmluvyoúvereanepostupovalpodľa§129Civilnéhosporovéhoporiadku,nevyzvalžalobcu
ani podľa § 157 Civilného sporového poriadku k predbežnému právnemu posúdeniu veci o neuzavretí
zmluvy o úvere, nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 Civilného sporového
poriadku. K posúdeniu otázky uzavretia zmluvy o úvere postupom podľa § 43 a nasl. Občianskeho

zákonníka poukázal na čl. 2 bod 2.2 Obchodných podmienok, podľa ktorého je zrejmé, že v prípade
akceptácie návrhu úverovej zmluvy bankou, ktorá doplní po podpise klienta do formulára údaje o výške
poskytnutého úveru spolu s ďalšími náležitosťami úverovej zmluvy, banka telefonicky alebo písomne
oznámi klientovi (žalovanému) túto informáciu, pričom klient môže upravený návrh úverovej zmluvy
odmietnuť do 5 dní od oznámenia. Nakoľko telefonické rozhovory boli archivované len 1 rok, žalobca
nemá k dispozícii predmetnú skutočnosť možnosť preukázať. Žalobca čerpal úver, nespochybnil svoju

vôľu smerom k uzavretej úverovej zmluve a nespochybnil dojednanie úverových podmienok. Poukázal
na § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 49/08. Ďalej poukázal na §
273 ods. 1 Obchodného zákonníka ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, v odôvodnení
ktorého uviedol, že na otázku vnútroštátneho súdu, či sa má článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v
spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že v prvom rade všetky náležitosti

zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť obsiahnuté v jedinom
dokumente, v druhom rade, že zmluva o úvere vyhotovená písomne musí byť podpísaná zmluvnými
stranami, a v treťom rade, že táto požiadavka podpisu sa vzťahuje na všetky náležitosti takejto zmluvy,
je v prvom rade potrebné pripomenúť, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku smernice 2008/48
sa zmluvy o úvere vypracujú písomne alebo na inom trvalom nosiči. Uvedená smernica však žiadnym

spôsobom neuvádza, že zmluvy o úvere, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť vyhotovené v
jedinomdokumente.Právnypredchodcažalobcu,anisúčasnýveriteľnevedel,žeprišlokbezdôvodnému
obohateniu, dozvedel sa to až teraz, doručeným rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 21Csp/57/2018.
Nie je vôbec zrejmé, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná sa na jeho
úkor bezdôvodne obohacuje. Rozhodnutie je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné s poukazom na

č.l. 46 ods. 1 Ústavy SR, na rozhodnutia III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 311/07,
I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, nález ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS
SR sp. zn. 4Cdo/25/2007, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, nález ÚS SR sp. zn. II.
ÚS 85/06, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 380/2013. V tomto prípade ide pod zámienkou narovnávania
prirodzených nerovností medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo

dokonca prostredníctvom judikatúry ESD dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania, pričom
žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

8. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre potvrdenie podľa § 387 CSP.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 9.493,56 Eur, úroky
vo výške 5.889,45 Eur, zmluvný úrok vo výške 13,90 % ročne zo sumy 9.493,56 Eur od 1.4.2018 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 9.493,56 Eur od 1.4.2018 do zaplatenia),
a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo potrebnom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku

v napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej
inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

12. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť
nasledovné:

13. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 129, § 157, § 168 Civilného
sporového poriadku k otázke uzatvárania zmluvy o úvere a týmto nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

14. Podľa § 129 ods. 1 CSP, ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje,
alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie
doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.

15. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky <. nebráni tomu,
aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere
patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto
požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to,
že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitostí zmluvy,

z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto
náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné,
aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

30. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS

3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba
od obchodních smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat
ujednání technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často
nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro
spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například

rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

31. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade

absencie čo i len jednej z nich, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

32. Rozhodujúcou právnou otázkou zostalo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaná vzniesla námietku
premlčania a súd prvej inštancie ju považoval za dôvodnú a žalobu zamietol práve z dôvodu premlčania,pričom žalobca namietal, že ani jeho právny predchodca nevedel, že prišlo k bezdôvodnému obohateniu
a dozvedel sa o tom až z napadnutého rozsudku.

33. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

34. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (ods. 1). Najneskôr sa právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2).

35. Základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v

primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa

oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci
súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby

vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia a pod. (por. rozsudok
NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2007 z 24.10.2005).

36. Odvolací súd poukazuje na to, že pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovená
dvojaká, kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna. Tieto dve premlčacie doby

začínajú, bežia a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná,
objektívna premlčacia doba je buď trojročná alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie. Pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí, že skončí, ak beh
jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte beží druhá premlčacia
doba. Ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, nemožno

právo priznať. Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia premlčacej dvojročnej doby je rozhodujúci okamih,
keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre stanovenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby
a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej (v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia) je rozhodujúci
okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.

37. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikoval
správne trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Objektívna premlčacia doba, ktorá je určená nezávisle
na subjektívnych dôvodoch dotknutých osôb, vždy začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému
obohateniu došlo. Platí, že subjektívna premlčacia doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby.

Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia žalovanou a to dňa 29.11.2013. Súd prvej
inštancie správne ustálil, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, keď v danom prípade mohol
žalobca podať žalobu najneskôr dňa 30.11.2016, avšak ju podal dňa 19.4.2018, t. j. po uplynutí trojročnej
objektívnej premlčacej doby (ktorá začala plynúť dňa 30.11.2013). Odvolací súd má za to, že uplynutím

objektívnej 3-ročnej premlčacej doby, zostalo právne bezvýznamným zaoberať sa otázkou uplynutia
subjektívnej2-ročnejpremlčacejdoby,keďpreposúdeniedôvodnostivznesenejnámietkypremlčaniaaz
toho plynúci záver o nevyhnutnosti žalobu zamietnuť je rozhodujúci záver o uplynutí objektívnej 3-ročnej
premlčacej doby. S ohľadom na uvedené námietka žalobca, že nevedel, že prišlo k bezdôvodnému
obohateniu neobstojí.

38. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

39. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené

v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

40. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

41. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,

že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne a
výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v rozsahu postačujúcom pre
správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobcu a jeho právnou argumentáciou.

Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho
súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia
v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu vyhovenia žalobe.
Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné

právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil
v odsekoch 32 a 38.

42. S poukazom na uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku

s použitím § 387 ods. 1 CSP ako aj v závislom II. výroku (o náhrade trov konania
(odvolaním osobitného nenapadnutého) a vecne správny potvrdil.

43. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na

ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

44. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom

v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.45. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

46. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

47. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v

konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

48. S poukazom na uvedené odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).