Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200821
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2014200821.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci
žalobkyne: R. M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., zastúpenej spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., so sídlom
Tvrdého 783/4, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 7333-3/2013-BA zo dňa 22.08.2013, za
účasti R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave č. k. 14S/215/2014-227 zo dňa 26. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/215/2014-227 zo dňa

26. januára 2018 v II. časti jeho výroku napadnutej kasačnou sťažnosťou žalovanej m e n í tak, že
žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu jednej pätiny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti ostatným častiam I. a III. výroku
rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/215/2014-227 zo dňa 26. januára 2018 z a m i e t a.

Žalobkyni voči žalovanej priznáva právo na náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len krajský súdu alebo správny súd) rozsudkom č. k.
14S/215/2014-227 zo dňa 26. januára 2018 podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z. z.
Správneho súdneho poriadku (ďalej tiež „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne,
ústredia č. 733-3/2013-BA zo dňa 22.08.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyni priznal právo
na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu. Účastníkovi konania R. V. náhradu trov konania

nepriznal.

2.1. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplynulo, že krajský súd z obsahu administratívneho spisu
žalovanej zistil, že žalovaná preskúmavaným rozhodnutím č. 7333-3/2013-BA zo dňa 22.08.2013
zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Senica č.
23649-1/2011-SE z 23.08.2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobkyni
R. M. F., nar. XX.XX.XXXX ako zamestnankyni zamestnávateľa R. V. P. P. nevznikla účasť na

nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.08.2010, so
stručným odôvodnením, podľa ktorého u zamestnávateľa R. V. P. P. nebolo možné ani fyzickou kontrolou
preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca, u zamestnávateľa nevznikol poistný pomer odo dňa
01.08.2010, preto žalobkyni ako zamestnancovi účasť na nemocenskom a dôchodkovom poistení apoistení v nezamestnanosti odo dňa 01.08.2010 nevznikla. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalovaného
od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia
sa uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971 o uplatňovaní

systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov
a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972.

2.2. Ďalej mal krajský súd preukázané, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky

firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných
členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú
zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie
ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Sociálna poisťovňa, pobočka
Senica oznámila zamestnávateľovi, že dňa 24.06.2011 vykoná kontrolu zameranú na preukázanie
skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca s bydliskom v Poľskej

republike. Výzvu na vykonanie kontroly zamestnávateľ neprevzal v odbernej lehote a zásielka sa vrátila
neprevzatá. Aj napriek tejto skutočnosti sa Sociálna poisťovňa, pobočka Senica pokúsila vykonať
kontrolu v mieste sídla zamestnávateľa, pričom zistila, že na adrese podnikania XXX XX F. XX je len
starý, neobývaný domček. Z vyjadrenia Obecného úradu Sobotište vyplýva, že podnikateľský subjekt
R. V. - P. P. v obci nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť a podľa dostupných informácií ani v

minulosti takúto činnosť na území obce nevykonával, resp. nemal v obci zriadenú žiadnu prevádzku.
Šetrením bolo zistené, že objekt na adrese F. XX bol zamestnávateľovi prenajatý, avšak od 30.05.2011
bol vlastníkom nehnuteľnosti odvolaný súhlas so sídlom živnostníka „R. V. - P. P.“, z čoho vyplýva,
že bol prenájom nehnuteľnosti, v ktorej má zamestnávateľ vedené sídlo podnikania, zrušený. Na
základe kontroly sa nepodarilo preukázať, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas

trvania pracovnoprávneho vzťahu, a že zamestnanci na území Slovenskej republiky prácu skutočne
vykonávali. Pracovné zmluvy a ďalšie doklady potrebné ku kontrole odvodu poisteného zamestnávateľ
predložil až po vydaní rozhodnutí vo veci vzniku sociálneho poistenia. V pracovných zmluvách bol
dojednanýpracovnýpomernakratšípracovnýčas-8hodínmesačne,pričomzamestnancimalipriznanú
mesačnú mzdu vo výške 30,- eur. Sociálna poisťovňa, pobočka Senica následne v dňoch 21.09.2011

až 22.09.2011 vykonala kontrolu, ktorá však nebola zameraná na preukázanie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale na odvod poistného na sociálne
poisteniezaobdobieod01.08.2010do30.06.2011,ktorúpobočkaSociálnejpoisťovnevykonalavsúlade
s § 242 a nasl. zákona o sociálnom poistení. Z protokolu č. 700-0710013511-AG02/11 o vykonaní
kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie vyplýva, že prerokovania výsledkov uvedených

v protokole sa zúčastnil splnomocnený zástupca zamestnávateľa, čo potvrdil svojim podpisom.
Zamestnávateľ dňom, kedy Sociálna poisťovňa, pobočka Senica začala vykonávať kontrolu odvodu
poistného na sociálne poistenie ukončil podnikateľskú činnosť. O prerokovaní predmetného protokolu
bola vyhotovená zápisnica, ktorá bola tiež podpísaná splnomocneným zástupcom zamestnávateľa dňa
04.10.2011. Kontrolné zistenia vyplývajúce z kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie nemajú

však vplyv na posúdenie uplatniteľnej legislatívy v súlade so základným nariadením a vykonávacím
nariadením. Na základe skutkových zistení Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnávateľ
žalobkyne nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a z tejto
skutočnosti je nutné vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom.

3. Zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu krajský súd preskúmal v
intenciách ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej tiež zákon č. 461/2003 Z. z. alebo zákon o sociálnom poistení), citujúc právnu úpravu ustanovenú
v § 196 ods. 7, § 209 ods. 4 tohto zákona, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v Nariadení
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 (ďalej
len základné nariadenie) a vykonávacom Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004, citujúc právnu úpravu ustanovenú v čl. 11
ods. 3, čl. čl. 13 ods. 1, 3 základného nariadenia postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej
hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.

4. Krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím odvolacieho
orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej zložky sociálnej poisťovne zo dňa
23.08.2011, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 209ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. Vo vzťahu k významu rozhodnutia neprimerane stručnom odôvodnení
Sociálna poisťovňa, pobočka Senica neuviedla žiaden dôkaz potvrdzujúci prijatý záver o nedostatku
vzniku účasti žalobkyne na poistení a logicky ani spôsob jeho vyhodnotenia. O odvolaní rozhodujúci

žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia síce popísal vnútroštátnu i medzinárodnú právnu úpravu
posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky
i spôsob vykonávania šetrenia v tomto konkrétnom prípade, v konečnom dôsledku však svoje
potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly vykonanej pred vydaním
napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobkyňa na území Slovenskej republiky

vykonávala činnosť ako zamestnankyňa. Žalovaný zrejme mal na mysli výsledok kontroly, ktorá mala
byť vykonaná dňa 24.06.2011, záznam o ktorej sa však v obsahu administratívneho spisu nenachádza.
Odhliadnuc už od tejto skutočnosti, žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ako v súvislosti so
záverom o nepreukázaní reálneho výkonu práce žalobkyňou v roku 2010, majúcim pre rozhodnutie
zásadný význam, vyhodnotil jednotlivé dôkazy a zistenia vykonané v nasledujúcich rokoch a týkajúce
sa sídla a prevádzky zamestnávateľa žalobcu, či výsledku kontroly odvodov vykonanej v dňoch

21.-22.09.2011, neuviedol, čím boli vyvrátené tvrdenia žalobkyne o skutočnom výkone pracovnej
činnosti podložené listinnými dôkazmi.

5. Podľa názoru krajského súdu žalovaný neodstránil nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho
orgánu, prvého stupňa, v súvislosti s čím možno konštatovať, že hoci samotné parametre tvrdeného

pracovného pomeru žalobkyne (pracovná doba, mzda, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska
žalobcu), v rozhodnutí správnych orgánov inak žiadnym spôsobom nehodnotené, a zistenia správnych
orgánov vzbudzujú pochybnosti o reálnom výkone pracovnej činnosti a naznačujú iný účel prihlásenia
žalobkyne do slovenského sociálneho systému, správne orgány to nezbavuje povinnosti vykonať
relevantné dokazovanie a prijaté rozhodnutia odôvodniť v súlade s požiadavkami zákona. Správny súd

rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.08.2013 opätovne z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere.

6. O náhrade trov konania správny súd rozhodol tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na
náhradu trov konania podľa § 167 ods.1 SSP, s tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods. 2 SSP

rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

II.
Kasačná sťažnosť žalovanej

7. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná.
Navrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. 1. 2018, sp. zn. 14S
215/2014 zmenil a žalobu zamietol. Alternatívne žiadala, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 26. 1. 2018, sp. zn. 14S 215/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods.1, písm. g/ SSP. Žalovaná súčasne
namietala priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni.

8.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná nesúhlasila s právnym názorom krajského súdu. Mala
za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu

veci a po zhodnotení všetkých dostupných relevantných dôkazov. Uviedla, že sa naďalej pridržiava
svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 15. decembra 2014, ako aj vyjadrení uvedených v odvolaní zo
dňa 27. apríla 2016. Poukázala na to, že pri posudzovaní postavenia a výkonu činnosti žalobkyne
ako zamestnanca vychádzala predovšetkým z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie)

a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16. septembra 2009, ktorým sa
stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 (vykonávacie nariadenie), pričom prihliadala aj
na praktickú príručku o uplatniteľných právnych predpisov v Európskej únii, Európskom hospodárskom
priestore a vo Švajčiarsku, majúca odporúčajúci charakter. Tvrdila, že v súlade s uvedením Sociálna
poisťovňa je povinná poskytnúť poľskej inštitúcií v sociálneho zabezpečenia potrebnú súčinnosť, ako aj

všetky dokumenty nevyhnutné na určenie uplatniteľných právnych predpisov, a preto v zmysle uvedenej
zásady prebiehali medzi žalovanou a poloskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v rokoch 2012
až 2013 rozsiahle rokovania za účelom vyriešenia situácií, ktoré vzbudzovali dôvodné obavy, že zo
strany osôb s bydliskom v Poľskej republike dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálnehozabezpečenia a zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia, ktoré skutočnosti bližšie
popísala vo vyjadrení k žalobe z 15. decembra 2014.

8.2. Žalovaná zdôraznila, že naďalej zastáva názor, že splnenie kritérií registrovaného sídla alebo
miesta podnikania je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na
posúdenie a určenie k príslušnosti právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Tiež zdôraznila, že v
prejednávanej veci nemohlo dôjsť ku kontrole splnenia uvedených podmienok, pretože na adrese miesta
podnikania zamestnávateľa sa nachádzal neobývaný dom a taktiež vlastník predmetnej nehnuteľnosti

odo dňa 30. mája 2011 odvolal svoj súhlas so zápisom nehnuteľnosti ako miesta podnikania
zamestnávateľa, z čoho je zrejmé, že zamestnávateľ už v čase vydania prvostupňového rozhodnutia
nespĺňal ani základné podmienky na určenie registrovaného miesta podnikania. Žalovaná vyslovila
názor, že zamestnávateľ nepreukázal existenciu registrovaného miesta podnikania, z ktorých dôvodov
v nadväznosti na všetky skutočnosti žalovaná považovala napadnuté rozhodnutie za dostatočne
preukázané, odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako aj s koordinačnými

nariadeniami. Mala za to, že Sociálna poisťovňa pobočka Senica ako aj žalovaná si zabezpečili všetky
dôkazy, ktoré bolo možné a objektívne vzhľadom na daný prípad z ich strany zistiť. Súčasne poukázala
na to že, v zmysle článku 3 k ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám
postúpili osoby, na ktoré sa uplatňuje základne nariadenie, informácie, dokumenty alebo potrebné
doklady,ktorésúpotrebnénaposúdenieichsituáciealebosituácieichrodínnaurčeniealebozachovanie

práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinnosti, ktoré z nich vyplývajú,
majúc za to, že dôkazné bremeno vzhľadom na uvedené leží nielen na Sociálnej poisťovni, ale aj na
žalobkyni a zamestnávateľovi, ktorí si svoju povinnosť vyplývajúcu z vykonávacieho nariadenia riadne
nesplnili.

8.3.Žalovanázáverompoukázalanarozhodnutiasúdovvobdobnýchveciach.NarozsudokNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Sžso/30/ 2016 zo dňa 4. júla 2017; na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20 Scud
57/2014-78 z 9. júna 2015 potvrdený Najvyšším súdom SR rozsudkom k 10Sžso/48/2015 28. septembra
2016; rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 14S 116/2014 - 2004 z 15. 2. 2018, ktorým krajský
súd v obdobnom prípade žalobu zamietol. Súčasne žalovaná poukázala na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky IV ÚS 499/2011 - 25 z 22. novembra 2011, v ktorom ústavný súd vyslovil názor,
že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná. Ďalej žalovaná poukázala na rozsudky Krajského súdu v Žiline - sp. zn. 21 Scud 22/2014
z 29. apríla 2015, 21Scud 35/2014 z 14. januára 2015, 21Scud 9/2013 z 3. decembra 2014 a taktiež na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžso 22/2015 z 27. apríla 2016, ktorým v obdobnej
veci potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline 21Scud 9/2014 z 11. marca 2015, v ktorom najvyšší súd
vyslovil názor, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa reálne fakticky vykonávala činnosť zamestnanca
u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o.. Žalovaná súčasne namietala priznanie nároku na náhradu trov
konania žalobkyni.

III.
Vyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti žalovanej

9. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovanej nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v kasačnej

sťažnosti. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. 1. 2018 sp. zn. 14S 215/2014 po skutkovej a
právnej stránke považovala za správny, majúc za to, že kasačná sťažnosť žalovanej neobsahuje žiadne
nové skutočnosti, s ktorými by sa Krajský súd v Trnave už nevysporiadal v odôvodnení rozsudku.
Kasačnú sťažnosť považovala za nedôvodnú. Žiadala, aby Najvyšší súd SR ako kasačný súd potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26.1.2018 sp. zn. 14S 215/2014.

IV.

Konanie pred kasačným súdom

10. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok upravujúci
v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom
súdnictve.11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)
preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2

SSP), v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti žalovanej, kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej vo
veci samej nie je dôvodná.

12. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/215/2014-227 zo dňa 26. januára 2018, ktorým správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho
súdneho poriadku (SSP) zrušil rozhodnutie žalovanej - Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7333-3/2013-BA
zo dňa 22.08.2013 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

13. V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou
žalovanej, kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na
ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd
už neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

14. Kasačný súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis
žalovanej, zistil, že predmetom preskumavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie Sociálnej
poisťovne ústredie č. 7333-3/2013-BA zo dňa 22.08.2013, ktorým žalovaná podľa § 179 ods. 1 písm.
b/ a § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že odvolanie žalobkyne zamietla a
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni pobočka Senica č. 23649-1/2011-

SE z 23.08.2011 potvrdila.

15. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa pobočka Senica, uvedeným rozhodnutím
č. 23649-1/2011-SE z 23.08.2011 podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.
z. a podľa § 210 ods. 1 písm. a/ tohto zákona rozhodla tak, že zamestnancovi, R. M. F., nar.

XX.XX.XXXX - žalobkyni, nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení
v nezamestnanosti dňom 01.08.2010.

16. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že v správnom súdnictve správny súd
poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v

oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).
Konaniepredsprávnymsúdomjejednouzozárukochranyzákladnýchľudskýchprávaslobôdaochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie
správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v
čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže

domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP)

17. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti

Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi

predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych
veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta
nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a
rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, čisa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver.

18. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v
zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je
založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak
poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore
so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom

ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.
Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o
fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie
zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt
právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.

19. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v zásade náležite postupoval v súlade s
procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho
poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého
žalobou vykonal v súlade s platnou právnou úpravou zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v

znení neskorších predpisov, v spojení s právnou úpravou ustanovenou v Nariadení (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009 (základné nariadenie)
a vykonávacom Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého

rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím pri aplikácii zákonnej úpravy
uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému
záveru ako krajský súd a to, že v danej veci boli splnené zákonné dôvody pre zrušenie rozhodnutia
žalovanej a vrátenie veci na ďalšie konanie, i keď z iného dôvodu, ako argumentoval krajský súd v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

V.

Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.
21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

22. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

23. Z uvedených článkov ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti

štátnychorgánovmodifikovanýústavnekonformnýmvýkladom,ktorývzávislostiodústavouchránených
hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej
normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,
ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány

štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle
čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky
do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi
Európskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

24. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd konštatuje: „Ústavný súd SR už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcejaplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o
metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych
predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného
znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch
musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na
racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho
predpisu(umožňujúcehonapr.viacverziíinterpretácie)alebovprípaderozporutohtozneniasozmyslom
a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov
zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy
nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“. Uvedenú
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodovacej

činnosti orgánov verejnej správy.

25. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie

majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (čl. 7 ods. 2 Ústavy
slovenskej republiky).

26. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v

Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti
dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci
na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala
k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými
aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú

republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky
parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so

zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc
postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.

27. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov
uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v

členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje
všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie
vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v
súladestoutohlavou. Včl.11ods.3písm.a/uvedenéhonariadeniaeurópskyzákonodarcastanoví,žes
výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo

činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy
ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských

štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.28. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.
16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

29. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.
Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14

vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.
Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva
definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých
členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli

definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu
určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že
nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,
aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých

inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov
navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a
so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho
nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa
dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za
uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

30. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,
pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a
inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov
vystavených v inom členskom štáte nasledovne:

31. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami
členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách
verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej
dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.

Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv
a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými
štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.
V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného
členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,

táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v
súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum
je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa
ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali
informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.

Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na
odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala
inštitúcia v tomto členskom štáte.

32. Podľa čl. 3 ods.1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné

informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím
nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.
Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili
informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebosituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych
predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.
Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich

právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby
mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi
Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu
takýchto údajov.
V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné

inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom
prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná
inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom
štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade
zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na
odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.

33. Podľa čl. 4 ods.1. až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny
dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.
Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými
prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do

spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.
Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné
v danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.
Správna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí
dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.

34. Podľa čl. 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby
na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na
základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský
štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú
tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada
inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie
tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.
V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu

alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v
nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej
inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.
Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,
a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.

Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola
záležitosť predložená.

35. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky
zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté

inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu
uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,
ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej
zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná
inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy

II základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych
predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy
sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

36. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný

súd zistil, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej
časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné
zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho
zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovenívnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby,
na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať
a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení. Ďalej tiež tvrdila, že

Sociálna poisťovňa je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v
súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, ktorá je zároveň
oprávnená na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky. Kontroly týkajúce
sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov Sociálna poisťovňa uskutočňuje v prípade,
ak vznikne podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov

sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti). Zdôraznila, že na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území
Poľskej republiky. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u zamestnávateľa žalobcu bola v
súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečeniaZUS.ŽalovanápoukázalanalistSociálnejpoisťovne-ústrediezodňa10.12.2013,ktorým

akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie
spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS
v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské
zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť.

37. K právnej problematike vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia poľských občanov zaujal
svoje stanovisko Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „veľký
senát“), ktorý posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn.
9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie veľkému

senátu.

38. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach
rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami
dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia

č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie
uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.
písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/
otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len

„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo
vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej
poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej
legislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho

súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.

39. Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho
nariadenia a poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi inštitúciami
dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť

určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov
týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom
nosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade
žalovanej, konštatuje, že v preskúmavanej veci skutkové zistenia potvrdzujú, že na základe podnetu
ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu poľských zamestnancov

vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotníctva, avizované najmä ZP
Dôvera a Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonávala kontroly
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej
republike, o ktorých skutočnostiach informovala príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej
republike. V konkrétnom prípade posudzovanej veci o skutočnostiach zistených na základe kontroly

u zamestnávateľa žalobkyne bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná
centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS. Sociálna poisťovňa - ústredie listom zo dňa
10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013
na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálnehozabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobkyni
určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Z uvedeného je zrejmé, že medzi Sociálnou
poisťovňouapríslušnúinštitúciusociálnehozabezpečeniavPoľskejrepublikenazákladekoordinačných

nariadení ES prebiehala vzájomná spolupráca za účelom zistenia uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu
k zamestnancom zamestnávateľa - R. V.-P. P., zrejme aj vo vzťahu k žalobkyni - R. M. F., avšak zo
spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis, nevyplýva, že medzi
Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia aj došlo k dohode o uplatniteľnej
legislatíve poľského zákonodarstva aj vo vzťahu k uvedenej žalobkyni ako zamestnancovi. Kasačný súd

v danej súvislosti upriamuje pozornosť na to, že z doterajšej prieskumnej činnosti zákonnosti rozhodnutí
Sociálnej poisťovne v obdobných veciach je pritom známa skutočnosť, že na základe vzájomnej
koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia došlo k dohode
o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva vo vzťahu k poľským občanom vykonávajúcich na
území Slovenskej republiky obdobnú činnosť ako žalobkyňa. Napokon samotná žalovaná vo vyjadrení
k žalobe potvrdila, že medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS

v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia prebiehala spolupráca za účelom uzatvorenia spoločnej
dohody, v zmysle ktorej by malo byť žalobkyni určené poľské zákonodarstvo s konečnou platnosťou.

40. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúciou sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve, ktorou uvedené inštitúcie

sociálneho zabezpečenia určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie
žalobkyne ako zamestnankyni zamestnávateľa - R. V.-P. P., ako dotknutej osoby, potom na
sociálne poistenie žalobkyne sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená
dohodou, a preto uvedená žalobkyňa bude podliehať pod právomoc príslušnej inštitúcii sociálneho
zabezpečenia ZUS Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená

skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia
druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobkyne
ako zamestnankyni zamestnávateľa - R. V.-P. P., keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne
poistenie zamestnanca(ov) uvedeného zamestnávateľa bola vyriešená práve na základe dohody
uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských

štátov Európskej únie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade
pre nedostatok skutkových podkladov nebolo možné ustáliť záver o tom, či žalobkyni ako zamestnankyni
zamestnávateľa - R. V.-P. P., dňom 1.8.2010 nevznikla účasť na sociálnom poistení podľa slovenskej
legislatívy. Pokiaľ by došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobkyni
od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009,

ktorýmsavykonávaNariadenie(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.883/2004okoordináciisystémov
sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto
skutočnosť by vylúčila právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného
nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

41. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery
uvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza
z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou
v základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov najvyšší súd
napadnutý rozsudok krajského súdu považoval za vecne správny i keď z iných právnych dôvodov, a

preto kasačnú sťažnosť žalovanej týkajúcej sa v merite veci podľa § 461 SSP zamietol.

42. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku krajského súdu aj v časti, ktorou správny súd rozhodol o
nároku na náhradu trov konania, preto kasačný súd vo vzťahu k merite veci posudzoval aj zákonnosť
rozhodnutia správneho súdu v časti, ktorou správny súd priznal žalobkyni náhradu trov konania proti

žalovanej v celom rozsahu. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu,
súčasť ktorého tvoril administratívny spis a právnych záverov uvedených vyššie, kasačný súd rozsudok
krajskéhosúduvzmysle§462ods,2SSPvčasti,ktoroupriznalžalobkyninároknanáhradutrovkonania
proti žalovanej v celom rozsahu, zmenil tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania pred správnym
súdom v skrátenom rozsahu.

43. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol najvyšší súd
tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní mala úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v
spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené vyššie najvyššísúd námietky žalobkyne uvedené v konaní súdneho prieskumu pred správnym súdom vyhodnotil bez
právnej relevancie, ktoré nepodmienili jej úspešnosť v tomto konaní. Žalobkyňa v žalobe a v konaní
pred správnym súdom nevzniesla námietku nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni na konanie a

vydanie rozhodnutia, práve naopak v žalobe tvrdila, že na ňu ako na zamestnanca je uplatniteľnou
legislatívou pre sociálne zabezpečenie legislatíva štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
teda Slovenskej republiky. Žalobkyňa ani vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozhodnutiu
krajského súdu nevzniesla námietku nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni. Kasačný súd zamietol
kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku krajského súdu, ktorým správny súd rozhodnutie žalovanej

zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, práve z dôvodu nedostatku právomoci, keďže nedostatok na
vydanie správneho rozhodnutia je takou vadou konania, na ktorú správny súd musí vždy prihliadať.
Vzhľadom k uvedenému teda v posudzovanom prípade k zrušeniu a vráteniu rozhodnutia žalovanej
nedošlo z dôvodov tvrdení žalobkyne v žalobe resp. v konaní súdneho prieskumu rozhodnutia žalovanej.
Kasačný súd znížil nárok žalobkyne na náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv.
typizované žaloby. V prejednávaných veciach ide opakované konania (napr. sp. zn. 10Sžso/24/2015,

7Sžso/57/2015, 7Sžso/7/2015, 7Sžso/55/2015, 7Sžso/77/2015, 7Sžso/78/2015, 9Sžso/31/2016 a
ďalšie), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv
žalobcu v predchádzajúcich správnych konaniach. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania právneho
zástupcu žalobkyne, čo do rozsahu a obsahu. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov
konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti

žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt a pokynov konajúcich súdov. Po zvážení uvedených hľadísk
najvyššísúd žalobkyňoupožadovanýnároknanáhradutrovkonaniaznížilapriznaljejnároknanáhradu
trov v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni v celom rozsahu,
by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.

44. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.