Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/161/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218859
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2114218859.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a
JUDr. Anton Jaček a JUDr. Eva Behranová ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Sociálna
poisťovňa, IČO: 30 807 484, pobočka Trnava, proti žalovanému: Tate & Lyle Boleraz, s.r.o., IČO: 31
411 011, Boleráz, zastúpenému: JUDr. Laura Bíróová, advokátka, Bratislava, o 7.148,60 €, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14 C 191/2014-448 z 30. marca 2017 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3.216,87 €,
ako aj v nadväzujúcich výrokoch III až V, a vec sa v tejto časti vracia súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 5.361,45 eur, II.
zamietol žalobu do zvyšku (čo do sumy 1.517,15 eur), III. nepriznal žalobkyni voči žalovanej nárok na

náhradu trov konania, IV. priznal znaleckému ústavu Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v
Žiline voči žalovanej nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 75 % a V. priznal tomuto znaleckému
ústavu zvyšných 25 % znalečného voči žalobkyni.

2. Vyšiel zo zistenia, že V. X. (poškodený zamestnanec) na základe pracovnej zmluvy z 1. apríla 1996
vykonával u žalovaného funkciu vedúceho zmeny a zmenového majstra a jeho úlohou bolo okrem

iného kontrolovať prácu podriadených zamestnancov. Dňa 6. septembra 2012 bol tento zamestnanec
spolu s ďalšími zamestnancami poverený vykonať kontrolu tzv. rezínov (troch nádrží - buniek). Jeho
úlohou bolo po skončení skontrolovať obsah týchto nádrží, k čomu bolo potrebné, aby sa do nádrže
pozrel, a keďže na strednej nádrži nebola namontovaná tzv. obslužná plošina ako na zvyšných dvoch
(kde boli namontované od r. 2012), musel na to použiť rebrík. Takáto kontrola tvorila obsah jeho
obvyklej pracovnej náplne a vykonával ju predtým veľakrát. Žalovaná vedela, že práce na tejto nádrži

sa vykonávajú týmto spôsobom, Ing. I. ako vedúci zamestnanec poškodeného zamestnanca preto v
emaile z 15. júna 2011 určil pracovný postup, ten však nebol spracovaný na podmienky konkrétneho
pracoviska. Bola v ňom všeobecne určená povinnosť použiť rebrík, dvojitý rebrík však nebolo možné
v danom priestore dostatočne rozovrieť, no jednoduchý rebrík sa mohol zošmyknúť o šmykľavú stenu
nádrže. Za týchto okolností žalovaný mal určiť podrobný bezpečný pracovný postup (istenie rebríka,
ukotvenie zamestnanca), čo neurobil, naopak, trpel používanie dvojitého rebríka, hoci jeho použitie

nebolo bezpečné. Poškodený zamestnanec pri kontrole práce 6. septembra 2012 utrpel pracovný úraz
tým,žespadolzdvojitéhorebríkaprizostupovanízneho.Pritomvšaktiežnedodržalzásadybezpečnosti
práce, keď dvojitý rebrík nebol vhodný na toto použite (nedal sa rozovrieť) a bezpečnostný postroj
sa nedal použiť (nebola k dispozícii kladka ani tzv. kotviaci bod), takže mal buď zvoliť jednoduchý
rebrík, ktorý by niektorý z iných zamestnancov podržal, alebo mal výkon práce odmietnuť. Vzhľadom
na predošlé skúsenosti sa však spoliehal, že sa mu nič nestane. Protokolom inšpektorátu práce

bol žalovaný určený za zodpovedného za tento pracovný úraz, ktorého príčinou malo byť porušenie
bezpečnostnýchpredpisovtakzostranyzamestnanca,akoajžalovanej.Žalobkyňapotomzaobdobieod16. septembra 2012 do 4. septembra 2013 vyplatila poškodenému zamestnancovi nemocenské dávky
v celkovej výške 7.148,60 €.

3.Ztaktozistenéhoskutkovéhostavusúdprvejinštancieprávneuzavrel,žežalovanýakozamestnávateľ
porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j) zákona č. 124/2006 Z. z. o ochrane a
bezpečnosti práce, pretože v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nevykonal
potrebné opatrenia týkajúce sa práce pri výmene rezínu, nezlepšil pracovné podmienky na strednej
bunke, nezisťoval nebezpečenstvá hroziace zamestnancov pri obsluhe strednej bunky, nezabezpečil,

aby pracovný postup neohrozoval bezpečnosť a zdravie zamestnancov, neurčil bezpečný pracovný
postup pri práci na strednej bunke, neurčil a nezabezpečil ochranné prostriedky, ktoré sa musia
používať. V dôsledku toho došlo k pracovnému úrazu a vyplateniu nemocenských dávok žalobkyňou.
Poškodený zamestnanec však zanedbal svoju povinnosť podľa § 12 ods. 2 písm. a), c) prvého
bodu a písmena j) zákona č. 124/2006 Z. z., čo je dôvodom čiastočnej liberácie zamestnávateľa
za pracovný úraz podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Súd nepovažoval poškodeného za

vedúceho zamestnanca na úrovni manažmentu, takže sa naňho nemôžu vzťahovať všetky povinnosti
zamestnávateľa v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávateľa voči poškodenému
zamestnancovi reprezentoval nadriadený zamestnanec Ing. I., ktorého zaťažovali povinnosti v zmysle
cit. ustanovení zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý aj určil pracovný postup a neponechal ho na poškodeného
zamestnanca. Súd tak zavinenie poškodeného zamestnanca ustálil na 25 % a žalovaného na 75 %,

pretože dlhodobo trpel vykonávanie obsluhy strednej bunky týmto nebezpečným spôsobom. Preto ho
zaviazal len na zaplatenie 75 % vyplatených nemocenských dávok.

4. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny vyhovujúcej časti tohto rozsudku tak, že bude
zaviazaný zaplatiť žalobkyni len 2.144,58 € a zodpovedajúco budú zmenené aj výroky o nároku na

náhradutrovkonaniamedzistranamiavprospechznaleckéhoústavu.Nesúhlasilsozáveromsúduprvej
inštancie, že zamestnanec porušil bezpečnostné predpisy v nižšej miere než zamestnávateľ. Žalovaný
podľa svojho názoru neporušil § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 124/2006, pretože mal vypracovaný písomný
dokument o posúdení rizika, ani § 6 ods. 1 písm. d) cit. zák., pretože pracovisko, pracovný posudok
a pracovný postup boli určené tak, aby neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov, ani § 6

ods. 1 písm. i) cit. zák., pretože ním určený pracovný postup bol bezpečný, ani § 6 ods. 1 písm. j)
cit. zák., pretože určil povinnosť použitia konkrétnych ochranných prostriedkov. Naopak, poškodený
zamestnanec vedome porušil § 12 ods. 2 písm. a) cit. zák., pretože nedodržal právne predpisy, pokyny,
zásady bezpečnej práce a určené pracovné postupy. Ďalej porušil § 12 ods. 2 písm. c) cit. zák., pretože
nevykonával práce a nepoužíval pracovné prostriedky v súlade s návodom na používanie, ako § 12 ods.

2 písm. e) cit. zák., pretože nepoužíval bezpečnostné a ochranné zariadenia. Porušil tiež § 12 ods. 2
písm. f) cit. zák., lebo nepoužíval pridelené osobné ochranné pracovné prostriedky, a tiež § 12 ods. 2
písm.j)cit.zák.,pretoženeoznámilvedúcemuzamestnancovinedostatky,ktorébypriprácimohliohroziť
bezpečnosť alebo zdravie. Záverom porušil aj § 12 ods. 5 cit. zák., pretože zistené nedostatky neoznámil
svojmu vedúcemu zamestnancovi. Poškodený zamestnanec bol pritom vedúcim zamestnancom a bol

za dodržiavanie bezpečnosti a ochrany zdravia priamo zodpovedný a nedostatky mal bezodkladne
oznámiť nadriadenému zamestnancovi a netrpieť nebezpečný výkon práce. Okrem toho neurčil miesto
kotviaceho bodu, na ktorý sa mali zamestnanci upnúť. Určiť kotviaci bod neprikazoval žalovanému
žiaden všeobecný záväzný predpis. V tom čase platná vyhláška č. 374/1990 Zb. sa vzťahovala len na
stavebné práce, aj tá však v § 50 ods. 9 ukladala povinnosť určiť miesto upevnenia pracovníkovi, ktorý

práce vo výškach riadi, teda poškodenému zamestnancovi. Pracovný prostriedok (dvojitý rebrík) použil
zamestnanec prostriedok v rozpore s návodom na jeho použitie. K jeho pádu pritom došlo vychýlením
tela mimo os rebríka, čím bol porušený návod na použitie daného rebríka. Poškodený zamestnanec
nepoužil ani celotelový postroj, ktorý mohol pádu zabrániť. Podľa žalovaného nebolo dokázané, že k
úrazu došlo pri zostupovaní z rebríka, išlo len o tvrdenie poškodeného. Ochranný postroj bol správne

navrhnutý a jeho nepoužitím poškodený zamestnanec porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci. Poškodený mal postupovať podľa pokynu Ing. I., ktorý neurčoval ani nezakazoval použitie
konkrétneho rebríka. Ak by poškodený zamestnanec riadne použil rebrík a postroj, pracovnému úrazu
sa dalo zabrániť. Žalovaný nemal vedomosť, že takýto pracovný postup je nebezpečný, preto plošiny
boli nainštalované až po pracovnom úraze. Zavinenie poškodeného zamestnanca má formu nepriameho

úmyslu alebo vedomej nedbanlivosti, žalovaného len vo forme nevedomej nedbanlivosti, teda nižšia. O
skutočnosti, že výkon práce nie je bezpečný, žalovaného nikto neinformoval. Mieru svojho zavinenia tak
žalovaný uznal maximálne na 30 %.5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu odvolací návrh nepodala, s rozsudkom súdu prvej inštancie
sa však stotožnila. Písomný pokyn Ing. I. o spôsobe výkonu práce bol daný 24. mája 2011 a k
pracovnému úrazu došlo 6. septembra 2012, teda pokyn nebol aktuálny. Poškodený zamestnanec nebol

povinný a ani spôsobilý určovať si kotviaci bod pre bezpečné uchytenie. Vyšetrovací pokus ukázal, že k
úplnému roztvoreniu rebríka nemohlo dôjsť tak, aby zamestnanci dosiahli na prírubu rezínovej nádrže.
Dvojitý rebrík teda nebol v danom prostredí vhodným pracovným prostriedkom, stredná bunka mala
byť vybavená pracovnou plošinou. Tieto závery vyplývajú jednoznačne z protokolu Inšpektorátu práce v
Trnave, ktorý nariadil žalovanému zistený nedostatok odstrániť tak, aby bola trvale zaistená bezpečnosť

zamestnancov. Aj znalecký posudok preukázal porušenie povinností žalovaného tým, že bol nesprávne
určený pracovný prostriedok (rebrík), pevné záchytné lano na bezpečnostnom postroji nebolo správne
navrhnuté, zamestnávateľ neurčil miesto kotviaceho bodu a pracovný postup, kedy by sa poškodený
mohol pridržiavať okolia, je nebezpečný. Poškodený vykonal prácu na základe príkazu nariadeného
spôsobom, ktorým bola v danej prevádzke dlhodobo vykonávaná. Pracovný postroj nepoužil, lebo nebol
určený kotviaci bod, a samotné použitie by nezabránilo pracovnému úrazu, ktorý sa mu stal.

6. Žalovaný v odvolacej replike zopakovala svoje tvrdenie, že inšpektorát práce nezisťoval jeho
zavinenie, ale len porušenie povinnosti uvedenej v zákone č. 124/2006 Z. z. Zavinenie rieši súd v tomto
konaní.

7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 26 Co 141/2017-492 z 22. mája 2018
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výrokoch o trovách konania a
znalečnom potvrdil, keď sa v podstate stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Žalovaný dlhodobo trpel sporný pracovný postup, hoci si bol vedomý jeho nebezpečnosti, a jeho úlohou
bolo určiť bezpečný pracovný postup. Pokyn Ing. I. v emaile z 15. júna 2011 však nebol dostatočný,

keď nepredpisoval konkrétny rebrík, ani spôsob použitia ukotvenia postroja, a takýto spôsob použitia
nevyplýval ani z registra nebezpečenstiev žalovaného. Preto sa odvolací súd stotožnil aj s rozdelením
miery zavinenia poškodeného zamestnanca a žalovaného.

8. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4 Cdo 27/2019-543

z 28. novembra 2019 tento rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Vytkol
tunajšiemu súdu, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, hoci jeho odôvodnenie nezodpovedalo
požiadavkám § 220 ods. 2 C. s. p., takže bol nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd prvej inštancie totiž
došiel k protichodnému záveru, že poškodený zamestnanec bol vedúcim zamestnancom, ale zároveň
vyslovil, že vedúcim zamestnancom nebol. Žalovaný tento nedostatok v odvolaní namietal, odvolací súd

naň však nereagoval.

9. Odvolací súd viazaný právny názorom dovolacieho súdu (§ 453 ods. 3 C. s. p.) tak preskúmal
napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu (t. j. v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalobkyni 3.216,87 €, keďže s povinnosťou zaplatiť žalobkyni 2.144,58 € žalovaný v odvolaní sám

súhlasil a túto časť teda odvolaním nenapadol - porov. § 379 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

10. Sú viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení (§ 453
C. s. p.) konštatuje, že podľa § 220 C. s. p. je súd v odôvodnení rozhodnutie povinný podať výklad

opodstatnenosti a zákonnosti a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale aj na prijaté závery. Ak rozhodnutie neobsahuje tieto náležitosti, je nepreskúmateľné
(arbitrárne) a odníma stran sporu možnosť uskutočňovať procesné práve a v konečnom dôsledku
porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces. Nespreskúmateľnosť (arbitrárnosť) rozhodnutia musí

byť v odvolacom konaní napravená, pretože bráni vecnému preskúmaniu [§ 389 ods. 1 písm. b) C. s.
p.]; konvalidácia tohto nedostatku (zmätočnosti) súdom vyššieho stupňa neprichádza do úvahy.

11. V dôsledku toho odvolací súd musí (v rozpore so svojím predošlým názorom vysloveným v
rozsudku č. k. 26 Co 141/2017-492) uzavrieť, že napadnutý rozsudok nespĺňa vyššie uvedené kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 C. s. p. Závery vyslovené súdom prvej inštancie sú
v odôvodnení rozsudku formulované protirečivo a vyznievajú zmätočne, čím sa nabudzuje dojem
arbitrárneho rozhodovania. Súd prvej inštancie na jednej strane vyslovil, že poškodený ako vedúci
zamestnanec čiastočne zodpovedá za pracovný úraz z dôvodu, že neriadil práce tak, aby bola dodržanábezpečnosť a ochrana zdravia pri práci (ods. 48 rozsudku). Následne však vyslovil, že poškodený
zamestnanec bol zaradený na pozícii výrobného zamestnanca, nie na pozícii vedúceho zamestnanca
na úrovni manažmentu, a preto nemožno vzťahovať naňho všetky povinnosti zamestnávateľ v oblasti

BOZP (ods. 52). Súd tak bol vo svojej rozhodnej právnej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
zjavne nekoherentný, zmätočný, jeho rozhodnutie nie je konzistentné a jeho argumenty nepodporujú
presvedčivo definitívny (rozhodný) záver. Tým súd prvej inštancie nesprávny procesným postupom
porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, čo odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku
v jeho napadnutej časti [§ 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.] a vrátenie veci na ďalšie konanie (§ 391 ods.

1 C. s. p.)

12. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 C. s. p.) vychádzať z právnych názorov
odvolacieho súdu vyslovených dovolacím súdom v jeho uznesení sp. zn. 4 Cdo 27/2019. Súd prvej
inštancie sa tak predovšetkým vyrovná s otázkou, či V. X. bolo alebo nebolo možné považovať
za vedúceho zamestnanca a aký to má vplyv na jeho postavenie v konkrétnej situácii. Vedúcim

zamestnancom podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce sú predovšetkým orgány zamestnávateľa, ako
aj ďalší zamestnanci na jednotlivých stupňoch riadenia. Vedúcim zamestnancom je zamestnanec,
ktorému je podriadený najmenej jeden ďalší zamestnanec, ktorému je oprávnený priebežne a sústavne
stanoviť a ukladať pracovné úlohy. Nie je rozhodné, ako je funkcia formálne označená, ale len to, či
tu existuje stav podriadenosti a nadriadenosti. Tento vzťah je otázkou právnou, preto je podstatné,

či je tento vzťah konštituovaný právnym predpisom alebo vnútorným organizačným predpisom. Ako
vyplýva z citovaných úvah dovolacieho súdu, podstatou nadriadenosti a podriadenosti zamestnancov je
existencia vzťahu medzi nimi. Vedúci zamestnanec je teda vedúcim zamestnancom len vo vzťahu k iným
zamestnancom,nemôževšakbyťvedúcimzamestnancomsámvočisebe.Vedúcizamestnanecnemôže
riadiť, organizovať a kontrolovať vlastnú prácu; toto oprávnenie má len iný vedúci zamestnanec, ktorý

je tomuto (nižšie postavenému) vedúcemu zamestnancovi nadriadený. Pri posudzovaní spoluzavinenia
na vzniku pracovného úrazu u takéhoto zamestnanca je preto potrebné rozlišovať, či k úrazu došlo v
súvislostiach, kedy mal a mohol riadiť podriadených zamestnancov, alebo za okolností, kedy ich riadenie
logicky neprichádzalo do úvahy.

13. V prerokúvanej veci nie je sporné, že V. X. podľa pracovnej zmluvy po zmene pracovných podmienok
z 1. júla 2007 (č. l. 167) a podľa pracovnej a kvalifikačnej charakteristiky (č. l. 166) mal postavenie
vedúcehozmeny,sčímbolispojenéajurčitépovinnostinaúsekubezpečnostiaochranyzdraviapripráci.
Zároveň však zo zisteného skutkového stavu (ktorý bol nenapadnutý aj v dovolacom konaní) vyplýva,
že pracovný úraz sa mu stal pri osobnom výkone kontroly ich práce. Súd prvej inštancie sa preto v tejto

súvislosti bude zaoberať otázkou, či v tejto situácii vystupoval V. X. ako vedúci zamestnanec a či toto
jeho postavenie malo vplyv na jeho pracovný úraz, teda či k tomuto úrazu došlo v príčinnej súvislosti s
prípadným výkonom pôsobnosti vedúceho zamestnanca. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať aj tým,
do akej miery bol V. X. oprávnený či povinný meniť alebo upravovať pracovné postupy, ktoré mu boli
nariadené jeho nadriadeným vedúcim zamestnancom - vedúcim sirupárne (Ing. I.). Súd prvej inštancie

ďalej objasní aj zodpovednosť V. X. za určovanie bezpečného pracovného postupu kontroly vykonaného
čistenia rezínov (keďže úraz utrpel pri kontrole, nie pri čistení).

14. Žalovaný v dovolaní spochybnil záver odvolacieho súdu vyslovený v predošlom rozsudku č. k. 26
Co 141/2017-492, že nenapadol záver súdu prvej inštancie o tom, že dlhodobo vedome trpel používanie

nebezpečného pracovného postupu pri obsluhe nádrží. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie však
vedú k záveru, že žalovaný si bol vedomý nebezpečnosti obsluhy týchto nádrží z rebríkov, preto na dve
nádrže už skôr namontoval obslužné plošiny, len strednú nádrž, na ktorej došlo k úrazu, takouto plošinou
nevybavil. Súd prvej inštancie sa tak v ďalšom konaní podrobnejšie zameria na objasnenie toho, kedy
a za akých okolností boli tieto dve obslužné plošiny namontované a prípadne z akého (zmysluplného)

dôvodunastrednúbunkuplošinunenamotoval.Tietoskutočnostiposúdinajmävčasovýchsúvislostiach,
keď emailový pokyn na čistenie rezínov s vymedzením určitého pracovného postupu bol daný 15. júna
2011 a k pracovnému úrazu došlo 4. októbra 2012. Súd prvej inštancie teda podrobnejšie objasní činnosť
žalobcu ako vedúceho zmeny, ale aj žalovaného ako zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany
zdravia za toto obdobie, najmä z hľadiska toho, na akom základe bol vydaný pokyn z 15. júna 2011

(prečo Ing. I. uložil použiť rebrík a zásady práce vo výškach), či žalovanému boli známe problémy, ktoré
jeho pracovný postup podľa zisteného skutkového stavu vyvolával (nedostatočné rozovretie dvojitého
rebríka, riziko zošmyknutia jednoduchého rebríka, neexistencia kotviaceho bodu), akým spôsobomzamestnávateľ kontroloval dodržiavanie tohto pracovného postupu a či vyvodzoval zodpovednosť v
prípadoch, ak sa tento pracovný postup nedodržiaval tak, ako ho žalovaný vykladá v tomto konaní.

15. Úlohou zamestnávateľa podľa § 4 ods. 1 a § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. je tvoriť
pracovné postupy tak, aby vyhovovali požiadavkám vyplývajúcim z právnych predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, teda určovať bezpečné pracovné postupy. Potom podľa §
6 ods. 1 písm. b) a d) cit. zák. je povinnosťou zamestnávateľa zlepšovať pracovné podmienky a
prispôsobovať ich zamestnancom a zabezpečovať, aby pracovné postupy, usporiadanie pracovných

miest a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Podľa § 6 ods. 8 cit. zák.
tieto úlohy zabezpečujú vedúci zamestnanci na všetkých stupňoch riadenia. Podľa § 6 ods. 10 cit. zák.
povinnosti zamestnancov neovplyvňujú zodpovednosť zamestnávateľa. Na základe vyššie uvedených
zistení súd prvej inštancie znova posúdi, či pracovný postup určený v maile z 15. júna 2011 je dostatočný
a možno ho považovať za bezpečný v zmysle § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. Takisto
posúdi, či možno považovať za splnenú povinnosť zabezpečenia ochranných prostriedkov podľa § 6

ods. 1 písm. j) cit. zák., t. j. či bolo dostatočne určené, aké prostriedky sa majú používať (rebrík), resp.
ako sa majú používať v konkrétnej situácii (ukotvenie postroja). Rovnako posúdi, či žalovaným určená
povinnosť použiť celotelový postroj s kotvením bola splniteľná, ak by kotviaci bod objektívne nebolo
možné nájsť alebo zmysluplne použiť. Pritom so žalovaným objasní, z ktorých konkrétnych položiek
Registranebezpečenstievanežiadúcichudalostíspracovanýchpreoperátorovsirupárne(č.l.72anasl.)

mal V. X. vyvodiť, že by použitie postroja bolo zamestnávateľom predpísané aj pri práci toho druhu, ktorá
sa mala vykonávať pri čistení rezínov, ako aj zásady pre kotvenie pri takejto práci.

16. Súd prvej inštancie potom v ďalšom konaní znova posúdi otázku, či V. X. ako zamestnanca
zaťažovala povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného pracovného postupu. Ak

aj V. X. výslovne žalovaného neupozornil na nevhodnosť tohto postupu, bude úlohou súdu prvej
inštancie posúdiť, či zamestnávateľ s ohľadom na okolnosti (dôvody, pre ktorý bol daný pokyn 15.
júna 2011, dôvody montáže obslužných plošín, prípadné dlhodobé vykonávanie prác týmto spôsobom,
reálne alternatívy nevykonania týchto práce, prípadne ich vykonania iným spôsobom) predsa len o
nebezpečenstve nevedel a netrpel ich. Ak by to tak bolo, bolo by oznámenie nebezpečenstva zo strany

poškodeného zamestnanca len formalitou, keďže by len popisovalo stav, ktorého si žalovaný beztak
bol vedomý. V takom prípade by ale zrejme nebolo možné prísnejšie posudzovať porušenie povinností
zamestnanca V. X. porušením ako vedúceho zamestnanca (bez ohľadu na to, či súd prvej inštancie
takto posúdi postavenie V. X. v danej situácii).

17. Súd prvej inštancie vec opätovne prerokuje v zmysle uvedených záverov odvolacieho a dovolacieho
súdu, ktorými je viazaný (§ 391 ods. 2, § 453 C. s. p.), ustáli rozhodný skutkový stav, podrobí ho
správnemu právnemu hodnoteniu a znova vo veci rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku
odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného
aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

18. Uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).