Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 13, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115209907
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2115209907.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: Obec Košolná, IČO: 00 312 673,
Košolná44,zastúpená:JUDr.Mgr.MichalMrva,PhD.,advokát,Nevädzova5,Bratislava,protižalovanej:
Slovenská republika, v zastúpení: Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Búdková 36, Bratislava,
o vydržanie veci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. septembra
2018, č.k. 24C/215/2015-175, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností
evidovaných Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre okres Trnava, obec
V., katastrálne územie V., a to parcely registra "C" parc. č. 1527, ostatné plochy o výmere 3676 m2, parc.
č. 1488, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1105 m2, parc. č. 1511, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 2938 m2, parc. č. 1556, zastavané plochy a nádvoria o výmere 480 m2, parcely registra "E" parc.
č. 1484/16, ostatné plochy o výmere 1298 m2, parc. č. 1504, ostatné plochy o výmere 1819 m2, parc.
č. 1510/1, ostatné plochy o výmere 2752 m2, parc. č. 1511/1, ostatné plochy o výmere 848 m2, parc.

č. 1520/1, ostatné plochy o výmere 456 m2, parc. č. 1509/2, orná pôda o výmere 11050 m2, parc. č.
1509/3, orná pôda o výmere 11093 m2, parc. č. 1509/4, orná pôda o výmere 22247 m2, parc. č. 1507/1,
orná pôda o výmere 8052 m2, parc. č. 1507/101, orná pôda o výmere 1713 m2, parc. č. 1512/6, orná
pôda o výmere 11575 m2, parc. č. 1526/1, ostatné plochy o výmere 5340 m2, parc. č. 1580, ostatné
plochy o výmere 8028 m2, parc. č. 1528/1, ostatné plochy o výmere 2101 m2, parc. č. 1528/2, ostatné
plochy o výmere 1426 m2, parc. č. 1528/5, ostatné plochy o výmere 675 m2, parc. č. 1529/5, orná pôda
o výmere 10504 m2, parc. č. 1531/1, ostatné plochy o výmere 926 m2, parc. č. 1531/2, ostatné plochy

o výmere 595 m2, parc. č. 1540/1, ostatné plochy o výmere 256 m2, parc. č. 1555/1, lesné pozemky o
výmere 2652 m2, parc. č. 1555/2, lesné pozemky o výmere 102 m2, parc. č. 1555/3, lesné pozemky o
výmere 78 m2, parc. č. 1555/4, ostatné plochy výmere 2050 m2, parc. č. 1556, ostatné plochy o výmere
218 m2, parc. č 1558 ostatné plochy o výmere 2560 m2, parc. č. 1562, ostatné plochy o výmere 1583
m2, parc. č. 1566, ostatné plochy o výmere 4310 m2, parc. č. 1569, ostatné plochy o výmere 2362 m2,
parc. č. 1572/1, orná pôda o výmere 6021 m2, parc. č. 1572/19, orná pôda o výmere 5839 m2, parc.
č. 1572/21, orná pôda o výmere 5547 m2, parc. č. 1572/23, orná pôda o výmere 5952 m2, parc. č.

1572/24, orná pôda o výmere 8451 m2, je žalobkyňa. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak,
že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods.
1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 7, § 2a ods. 2, § 3 písm.
c) a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 12 ods. 1 zákona č. 180/1995

Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, a § 34 ods. 3 zákona č.
330/1991Zb.opozemkovýchúpravách,usporiadaniepozemkovéhovlastníctva,pozemkovýchúradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, keď na základe vykonaného dokazovania
mal preukázané, že dňa 07.06.1993 vyhotovil Okresný úrad Trnava, oddelenie finančnej správy a
majetku dodatok k protokolu o delimitácii majetku Miestneho národného výboru v V. a ONV Trnava

číslo Fin.263/93 - delimitácia, Fin. 1271/93, podľa ktorého v zmysle § 2 zák. č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí z 20.03.1991 prechádza do majetku obce Košolná dodatočne zistený nehnuteľný
majetok podľa priloženého zoznamu pozemkov str. 1-4 poradové čísla 1-107 od parc. č. 41/1 po
parc. č. 1124. Odovzdávajúcim bol Okresný úrad Trnava, preberajúcim bol Obecný úrad Košolná.
Na základe uvedeného delimitačného protokolu kataster nehnuteľností vykonal zápis vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností v prospech žalobkyne. Žalobkyňa

od roku 1993 až do roku 2012 bola v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastníčka predmetných
nehnuteľností a jej vlastnícke právo nebolo v uvedenom období nikým spochybnené. Žalobkyňa sa
o predmetné nehnuteľnosti starala, obhospodarovala ich, udržiavala a prenajímala ďalším osobám,
čo mal súd preukázané z výsluchu starostu obce Košolná a z Potvrdení Poľovného združenia Dolina
Košolná zo dňa 25.04.2018, zo dňa 31.07.2018 a z potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva Košolná

- Dlhá zo dňa 25.04.2018. Žalovaná v konaní uvedené nakladanie žalobkyne s nehnuteľnosťami
popierala, avšak svoje vlastné skutkové tvrdenia neuviedla a ani žiadnym dôkazom nepreukázala, kto
iný s predmetnými nehnuteľnosťami nakladal. Slovenský pozemkový fond požiadal dňa 11.12.2012
Komisiu pri ROEP k.ú. Košolná o vyriešenie vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam tak,
že žiadal o zapísanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do vlastníctva SR, správy

Slovenský pozemkový fond. Správa katastra Trnava, Odbor katastrálnych konaní rozhodnutím č. C
181/2012 zo dňa 25.03.2013 potvrdila, že predmetné pozemky podľa § 12 ods. 1 písm. b) zákona
sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu. Krajský súd v
Trnave rozsudkom č.k. 38Sp/23/2013-119 zo dňa 25.03.2014 napadnuté rozhodnutia Správy katastra
Trnava č. C 181/2013 zo dňa 25.03.2013 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil

odporcovi na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 1Sžr/56/2014 zo dňa
24.03.2015 rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 38Sp/23/2013-119 zo dňa 25.03.2014 zmenil tak,
že rozhodnutie odporcu č. C 181/2013 zo dňa 25.03.2013 potvrdil. Na základe rozhodnutia Správy
katastra Trnava - C 181/2013 zo dňa 25.03.2013, právoplatného dňa 28.04.2015, bola ako vlastníčka
predmetných nehnuteľností zapísaná do katastra nehnuteľností žalovaná. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom.
Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)

je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je
nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,
že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť,
alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok

ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem
spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania
sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.
V zmysle citovaných ustanovení § 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným
držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v
omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o

tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu
vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5Cdo 30/2010). Subjektom vydržania môžu byť všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke
právo, teda fyzické osoby, právnické osoby a štát. Žalobkyňa ako jednotka územnej samosprávy
je právnickou osobou a teda je spôsobilým subjektom vydržania. Predmetom vydržania môže byť

akákoľvek vec, ktorá môže byť predmetom vlastníctva. V danom prípade sú predmetom vydržania
nehnuteľnosti,ktorésúspôsobilýmpredmetomvydržania.Ďalšímpredpokladomvydržaniajeoprávnená
držba. Pri oprávnenej držbe musia byť splnené kumulatívne tri podmienky, a to faktické ovládanie
veci, t.j. panstvo nad vecou, vôľa nakladať s vecou ako so svojou a nakoniec dobrá viera, že vec
držiteľovi patrí. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa prevzala predmetné nehnuteľnosti do držby

na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe ktorého bol vyhotovený Okresným
úradom Trnava, oddelením finančnej správy a majetku, dodatok k protokolu o delimitácii FIN.263/93,
FIN.1271/93 zo dňa 7.6.1993, na základe ktorého vykonal kataster nehnuteľností zápis vlastníckeho
práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností. Z výsluchu starostu obce
Košolná a z potvrdení Poľovného združenia Dolina Košolná zo dňa 25.04.2018, zo dňa 31.07.2018 a
z potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva Košolná - Dlhá zo dňa 25.04.2018 mal súd preukázané, že

žalobkyňa následne nakladala s nehnuteľnosťami ako s vlastnými a vzhľadom na okolnosti odovzdania
predmetných nehnuteľností do jej vlastníctva sa domnievala, že jej nehnuteľnosti patria. Žalovaná v
konaní popierala, že žalobkyňa nemohla byť dobromyseľný držiteľ, lebo musela vedieť, že protokol
bol vydaný v rozpore so zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, nakoľko ku dňu účinnosti tohto
predpisu nepatrilo právo hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam národnému výboru, ale tieto

boli pridelené do trvalého užívania JRD Košolná rozhodnutím ONV z 11.7.1962, ktoré rozhodnutie
zároveň súdu predložila. Žalobkyňa v konaní uviedla, že nemala a ani nemohla mať vedomosť o
tom, že národnému výboru ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nepatrilo právo
hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam a že nehnuteľnosti boli pridelené do trvalého užívania
JRD Košolná rozhodnutím ONV z 11.07.1962, nakoľko obci toto rozhodnutie nebolo doručené a obec

nie je právnym nástupcom národného výboru. Keďže žalobkyňa o tomto rozhodnutí vedomosť nemala,
nemala ani dôvod spochybňovať správnosť delimitačného protokolu, navyše keď ho nevyhotovovala
sama, ale vyhotovil ho kompetentný štátny orgán, ktorý bol povinný zistiť, či uvedené pozemky spĺňali
podmienky na prevod do vlastníctva žalobkyne, teda či patrilo právo hospodárenia k predmetným
nehnuteľnostiam národnému výboru a či tieto boli pridelené do trvalého užívania inej než štátnej

organizácie. Žalobkyňa preto postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Žalovanou predložené Zápisnice
zo zasadnutia predstavenstva Poľnohospodárskeho družstva Košolná - Dlhá Poľnohospodárskeho
družstva Košolná - Dlhá preukazujú len skutočnosť, že toto družstvo fungovalo aj v rokoch 1990 až
1993, nepreukazujú však realizáciu práva hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam na základe

rozhodnutia ONV z 11.07.1962. Naopak, z potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva Košolná - Dlhá
zo dňa 25.04.2018 vyplýva, že Poľnohospodárske družstvo Košolná - Dlhá v období od roku 1993 do
roku 2012 užívalo ako nájomca na základe platných nájomných zmlúv uzatvorených s vlastníkom -
obcou Košolná pozemkové nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. Košolná, obec Košolná, okres
Trnava a to parc. č. 1509/2, parc. č. 1509/3, parc. č. 1509/4, parc. č. 1511/1, parc. č. 1507/1, parc.

č. 1512/6, parc. č. 1529/5 a zároveň družstvo potvrdilo, že vlastnícke právo obce Košolná k týmto
pozemkovým nehnuteľnostiam nebolo počas celého obdobia ich užívania týchto nehnuteľností od roku
1993 až do roku 2012 sporné a nájomné počas celého tohto obdobia uhrádzali výlučne obci Košolná.
Žalovaná svoje tvrdenia o tom, že žalobkyňa musela mať vedomosť o tom, že predmetné nehnuteľnosti
boli odovzdané JRD Košolná do trvalého bezplatného užívania a že národnému výboru nepatrilo

právo hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam, nepreukázala žiadnym dôkazom, preto súd túto
skutočnosť považoval za nepreukázanú a vychádzal z § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Z dodatku k protokolu o delimitácii FIN.263/93,
FIN.1271/93 zo dňa 07.06.1993 mal súd preukázané, že tento bol vyhotovený Okresným úradom
Trnava, oddelením finančnej správy a majetku, teda príslušným štátnym orgánom. Uvedená situácia

preto vznikla v dôsledku pochybenia štátneho orgánu, ktorý vyhotovoval dodatok k delimitačnému
protokolu, pričom na všetky formy činnosti orgánov verejnej moci sa vzťahuje prezumpcia správnosti
týchto aktov, teda dané akty sa považujú za vecne správne, pokiaľ nie je preukázaný opak. Uvedená
prezumpcia správnosti sa vzťahuje aj na predmetný delimitačný protokol, ktorý z hľadiska foriem činnosti
verejnej správy predstavuje Správnu dohodu individuálne povahy (Vrabko, M. a kol.: Správne právo

hmotné, všeobecná časť, Bratislava, C.H.Beck, s. 203-208). Uzatvorenie delimitačného protokolu v
určenej lehote bolo žalobkyni prikázané zákonom a jej neuzatvorenie by bolo konaním protiprávnym.
U štátneho orgánu špecializujúce sa na oblasť majetku štátu sa predpokladá vyššia miera vedomostí
a odbornosti a na tieto garancie sa žalobkyňa pri spisovaní predmetného delimitačného protokolulegitímne spoľahla. Zvýšenú mieru odbornosti v danej oblasti možno požadovať od štátneho orgánu
konajúceho v mene žalovanej a nie od žalobkyne, ktorá je navyše s poukazom na § 5 ods. 7 zákona
č. 369/1990 Zb. v asymetrickom postavení, nakoľko orgány štátu poskytujú obciam pomoc v odborných

veciach. Štátny orgán konajúci v mene žalovanej bol povinný preveriť, aký majetok sa má na
základe zákona obciam odovzdať a ak tak neurobil, dôsledky nesprávneho postupu musí primárne
znášať štát sám a neprenášať zodpovednosť na žalobkyňu s odôvodnením, že táto konala v rozpore
so zákonom. Štátny orgán konajúci v mene žalovanej vyhotovil delimitačný protokol, čím vyvolal u
žalobkyne dobrú vieru v správnosť týchto skutočností a následne žalobkyňu sankcionuje za to, že tieto

skutočnosti mocensky aprobované štátom v delimitačnom protokole sú nesprávne. Omyl žalobkyne v
tom, že jej predmetné nehnuteľnosti v rokoch 1993 až 2012 patrili, je vzhľadom na uvedené okolnosti,
podľa názoru súdu, omylom ospravedlniteľným a žalobkyňa bola ako držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľná v tom, že jej predmetné nehnuteľnosti patrili. Žalovaná v konaní tvrdla, že
domnelý právny titul nesmie byť v rozpore s právom, k čomu súd uviedol, že účelom inštitútu vydržania
je práve hojiť vady alebo nedostatky nadobúdacieho titulu. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne

opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide
o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí
(rozhodnutieNajvyššiehosúduč.k.5Cdo/260/2008zodňa10.12.2008).Ustálenájudikatúrauzavrela,že
narozdielodpreukazovaniavlastníctvanebudespravidlatreba,abyvydržateľpreukazovalplatnýprávny
dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného

katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho
(vydržiteľovo) vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje (uznesenie
Krajského súdu v Prešove č.k. 20Co/174/2012 zo dňa 14.11.2013). Posledným predpokladom vydržania
je uplynutie kvalifikovanej vydržacej doby, počas ktorej musí oprávnený držiteľ spĺňať podmienky
vydržania.Vydržaciadobavprípadenehnuteľnostíjedesaťrokov.Vkonaníbolonesporné,žežalobkyňa

bola od roku 1993 až do roku 2012 v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastníčka predmetných
nehnuteľností a jej vlastnícke právo nebolo v uvedenom období nikým spochybnené. Žalobkyňa sa o
predmetné nehnuteľnosti starala, obhospodarovala ich, udržiavala a prenajímala ďalším osobám, čo mal
súd preukázané z výsluchu starostu obce Košolná a z Potvrdení Poľovného združenia Dolina Košolná zo
dňa25.04.2018,zodňa 31.07.2018azpotvrdeniaPoľnohospodárskehodružstvaKošolná-Dlházodňa

25.04.2018. Žalovaná v konaní uvedené popierala, avšak ako už bolo skôr uvedené, vlastné skutkové
tvrdenia neuviedla a ani súdu nepreložila žiadny dôkaz, preto súd považoval za splnenú aj podmienku
uplynutia 10 ročnej vydržacej doby. Súd zamietol návrh žalovanej na doplnenie dokazovania archívnou
dokumentáciou o tom, či v prípade sporných nehnuteľností boli vydané rozhodnutia o ich trvalej správe
národným výborom, keď uvedený návrh bol nejasný, neurčitý, nebolo z neho zrejmé, od koho má súd

vyžiadať listinné dôkazy, za aké obdobie, čo nimi chce žalovaná v konaní preukázať a žalovaná tento
svoj návrh na doplnenie dokazovania nedoplnila do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
Vzhľadomnato,žežalobkyňanenadobudlavlastníckeprávokpredmetnýmnehnuteľnostiamnazáklade
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe ktorého bol vyhotovený Okresným úradom Trnava,
oddelením finančnej správy a majetku, dodatok k protokolu o delimitácii FIN.263/93, FIN.1271/93 zo dňa

07.06.1993, avšak po dobu viac ako desať rokov bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná
v tom, že jej predmetné nehnuteľnosti patria a nakladala s nimi ako s vlastnými, vydržala žalobkyňa
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Preto súd žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je
vlastníčkou predmetných nehnuteľností. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255
ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu a žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal voči žalovanej

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä pokiaľ ide o právne posúdenie oprávnenosti
držby sporných nehnuteľností žalobkyňou, keď žalovaná zastáva právny názor, že omyl žalobkyne pri
vstupe do držby sporných nehnuteľností nie je ospravedlniteľný. Právnym titulom vstupu žalobkyne do

oprávnenej držby, t.j. držby, v prípade ktorej je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec patrí, môže byť len právna skutočnosť spôsobilá založiť vlastnícke právo k veci.
V prípade prechodu majetku štátu na obce ide o nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona
- ex lege, bez ďalšej právnej skutočnosti. Pre posúdenia splnenia podmienok pre vstup žalobkynedo oprávnenej držby je potrebné skúmať, či omyl žalobkyne vychádzajúci z delimitačného protokolu,
ktorý podľa názoru žalovanej nemá charakter deklaratórneho rozhodnutia a verejnej listiny, ale je
dvojstranným právnym úkonom medzi odovzdávajúcim a preberajúcim subjektom vymedzujúcim rozsah

odovzdávaných a preberaných vecí, avšak neriešiacim, a teda ani nedeklarujúcim a neosvedčujúcim
vlastnícke právo k týmto veciam, s ohľadom na zákonnú úpravu, ktorá jediná je spôsobilá založiť vstup
žalobkyne do dobromyseľnej držby, je možné považovať za ospravedlniteľný. Odvolateľka odmietla
spôsobilosťdelimitačnéhoprotokolu,resp.dodatkuknemuzaložiťvstupžalobkynedooprávnenejdržby,
pričom za spôsobilý právny dôvod vstupu do oprávnenej držby považuje len zákon a poukazuje na

potrebu posudzovania dobromyseľnosti žalobkyne s ohľadom na splnenie podmienok ustanovených
pre prechod vlastníckeho práva zákonom, a to aj s ohľadom na právne postavenie žalobkyne a
z neho vyplývajúce vyššie nároky na znalosť všeobecne záväzných právnych predpisov. Pre vstup
do oprávnenej držby na základe zákona, ktorý jediný je spôsobilý u žalobkyne vyvolať vedomie o
tom, že jej určitá vec patrí, je nevyhnutné, aby bola žalobkyňa dobromyseľná v tom, že v čase, keď
mal nastať prechod vlastníckeho práva ex lege, splnila všetky podmienky ustanovené zákonom pre

prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, a to že sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve
Slovenskej republiky, k sporným nehnuteľnostiam mal ku dňu 24.11.1990 právo hospodárenia národný
výbor a k sporným nehnuteľnostiam nebolo zriadené právo trvalého užívania v prospech inej štátnej
organizácie. Odvolateľka zotrvala na právnom názore, že zo strany žalobkyne nebolo preukázané
splnenie zákonom ustanovených predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam vydržaním. Žalobkyňa mohla byť dobromyseľná v tom, že jej sporné nehnuteľnosti
patria len v tom prípade, ak v čase, keď mala v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. nadobudnúť obec
vlastnícke právo k nim, mala žalobkyňa vedomosť o tom, že boli splnené vyššie uvedené podmienky
ustanovené zákonom pre prechod vlastníckeho práva. Dobromyseľnosť žalobkyne v uvedenom rozsahu
pritomnebolavkonanívôbecpreukázaná.Pokiaľideoprávohospodárenianárodnéhovýboruexistujúce

ku dňu 24.11.1990, v súlade s vtedy planou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou je potrebné
za právo hospodárenia považovať trvalú správu, a teda podmienkou dobromyseľnosti žalobkyne bola
vedomosť o tom, že všetky sporné nehnuteľnosti mal ku dňu 24.11.1990 v trvalej správe národný výbor.
Žiadny dôkaz preukazujúci túto skutočnosť pritom v spore nebol predložený. Odvolateľka poukázala na
skutočnosť, že o rozhodnutí zn. Pôd/8-5790/1962 zo dňa 11. júla 1962, ktorým boli sporné nehnuteľnosti

odovzdané do trvalého bezplatného užívania JRD Košolná, bol upovedomený okrem Jednotného
roľníckeho družstva Košolná aj miestny národný výbor, a je teda vylúčené, aby existovalo ku dňu
24.11.1990 právo hospodárenia národného výboru k sporným nehnuteľnostiam. Zákon č. 138/1991 Zb.
upravuje prechod majetku štátu, ku ktorému mal dovtedy právo hospodárenia národný výbor, práve
obec, a teda v rozsahu tohto majetku je možné obec považovať za právneho nástupcu národného

výboru, a teda možno predpokladať aj právne nástupníctvo v rozsahu dokumentácie týkajúcej sa tohto
majetku.

4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedla, že nadobudnúť vlastnícke právo k veciam možno aj priamo

zákonom, pričom takýto nadobúdací titul možno považovať za rovnocenný tým, ktoré sú uvedené
v § 132 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ zákonodarca ukladá konkrétnym subjektom povinnosti v
súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva ex lege, tak je to následne splnenie tejto povinnosti,
ktoré podmieňuje stav právnej istoty u adresáta právnej normy. V posudzovanom prípade bola
uložená povinnosť spísať delimitačný protokol, ktorým sa určí a zrozumiteľne špecifikujú nehnuteľnosti,

ktorých sa prechod vlastníckeho práva ex lege týka. Primárnym dôvodom, prečo delimitačný protokol
zakladá stav právnej istoty je skutočnosť, že konkretizuje všeobecne formulovanú právnu úpravu na
konkrétny prípad. Delimitačný protokol je tak následne aj formálnym potvrdením o tom, že zákonom
stanovené podmienky na prechod vlastníckeho práva boli v prípade vymedzených nehnuteľností
splnené, čím zakladá spomínanú právnu istotu ohľadom vlastníckeho práva k nim medzi stranami

uzatvárajúcimi delimitačný protokol. V prípade omylu pri vymedzení nehnuteľností v tomto delimitačnom
protokole, pokiaľ nie je omyl protistrane známy, zakladá tento delimitačný protokol u nadobúdateľa
jednoznačne a nepochybne dobromyseľnú držbu k daným (sporným) nehnuteľnostiam, vychádzajúc
z dôvery v materiálnu správnosť delimitačného protokolu. Žalobkyňa tak nadobudla sporné pozemky
do dobromyseľnej držby a až do uplynutia vydržacej doby (ale aj po jej uplynutí) bola dobromyseľná,

v čom dôsledku nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, čím nadobudla absolútne
panstvo nad týmito nehnuteľnosťami. Takáto držba môže byť posúdená jedine ako dobromyseľná a
pokiaľ existuje akákoľvek pochybnosť, tak interpretácia v tomto smere musí byť vykonaná v prospech
dobromyseľnosti držby vychádzajúc z §130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Delimitačný protokol vposudzovanom prípade nepochybne založil dobromyseľnú držbu žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam
a je titulom nadobudnutia držby k nim. V súvislosti s držbou žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam
nebolo preukázané, že o omyle konajúceho orgánu pri spisovaní delimitačného protokolu žalobkyňa

vedela. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa je nástupcom príslušného miestneho národného výboru, nakoľko
podľa § 28 zákona č. 369/1990 Zb. prešli na žalobkyňu pôsobnosti, ktoré do účinnosti predmetného
zákona patrili príslušnému miestnemu národnému výboru. Žalovaný tak nesprávne a bezdôvodne
odvodzuje právne nástupníctvo od prechodu pôsobnosti miestneho národného výboru na žalobkyňu.
Žalobkyňa nebola a ani nie je právnym nástupcom miestneho národného výboru, nakoľko miestne

národné výbory boli miestnymi orgánmi štátnej správy, pričom obce sú orgánmi územnej samosprávy
a právne nástupníctvo je v tomto smere vylúčené. Z uvádzaného dôvodu je tvrdenie žalovaného, že
pri spisovaní delimitačného protokolu musela žalobkyňa vedieť o tom, že je miestny národný výbor
(ako jej domnelý právny predchodca) mal vedomosť o pridelení sporných nehnuteľností do užívania
JRD Košolná, zjavne neplatný a nezakladajúci sa na pravde. O tejto skutočnosti žalobkyňa vonkoncom
nevedela a opak jej preukázaný nebol a ani nemohol byť. V spojení so splnením ostatných podmienok

vydržania (sporných) nehnuteľností tak možno konštatovať jedine to, že boli splnené všetky zákonné
podmienky, aby uplynutím času došlo k prechodu vlastníckeho práva na žalobkyňu, čo v napadnutom
rozsudku potvrdil aj prvoinštančný súd. Žalobkyňa netvrdí, že by delimitačný protokol bol rozhodnutím,
teda individuálnym právnym aktom, pričom podľa jej názoru ide o dvojstranný právny akt, nie však
o dvojstranný právny úkon. Delimitačný protokol sa uzatváral v nadväznosti na účinnosť právnej

normy obsiahnutej v § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, túto normu konkretizoval a má teda
deklaratórny charakter. Delimitačný protokol má navyše verejnoprávny charakter a vymedzuje, u ktorých
nehnuteľností sú splnené podmienky na prechod vlastníckeho práva a zakladá prezumpciu správnosti
jeho obsahu.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné,

pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 24C/215/2015 je určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobe
v celom rozsahu vyhovel a určil, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných

v žalobe a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v celom rozsahu.

8. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu

vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak,
z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo

ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný,
ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo
právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne
aplikoval.

9. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral

do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,

teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno mu nič vyčítať.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

14. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v

uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

15. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

16. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

17. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

18. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,

disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec aleboprávo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď
sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom,

že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva,
že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl,
ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno

so zreteľom na okolnosti toho-ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti
o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za
právnerelevantné.Zákonč.138/1991Zb.upravovalprechodvlastníckehopráva,pričomknadobudnutiu

vlastníckeho práva dochádzalo ex lege, teda zo zákona. Pokiaľ zákonodarca ukladá konkrétnym
subjektom povinnosti v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva ex lege, tak je to následne
splnenie tejto povinnosti, ktoré podmieňuje stav právnej istoty u adresáta právnej normy. V predmetnom
prípade bola uložená povinnosť spísať delimitačný protokol, ktorým sa určite a zrozumiteľne špecifikujú
nehnuteľnosti, ktorých sa prechod vlastníckeho práva ex lege týka. Odvolací súd sa stotožňuje s

názorom tak súdu prvej inštancie, ako aj žalobkyne, že primárnym dôvodom, prečo delimitačný protokol
zakladá stav právnej istoty, je skutočnosť, že konkretizuje všeobecne formulovanú právnu úpravu na
konkrétny prípad, a to vymedzením konkrétnych nehnuteľností a konkrétnych oprávnených osôb -
nadobúdateľov. Delimitačný protokol je tak následne aj formálnym potvrdením o tom, že zákonom
stanovené podmienky na prechod vlastníckeho práva boli v prípade vymedzených nehnuteľností

splnené, čím zakladá právnu istotu ohľadom vlastníckeho práva k nim medzi stranami uzatvárajúcimi
delimitačný protokol.

19. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v prípade omylu pri vymedzení nehnuteľností v delimitačnom
protokole, pokiaľ nie je omyl protistrane známy, zakladá tento delimitačný protokol u nadobúdateľa

jednoznačne a nepochybne dobromyseľnú držbu k daným nehnuteľnostiam, vychádzajúc z dôvery
v materiálnu správnosť delimitačného protokolu. Pokiaľ oprávnená osoba z delimitačného protokolu
prevezme moc nad nehnuteľnosťami obsiahnutými v protokole, tak je to jedine z dôvodu, že nemá
pochybnosť o správnosti delimitačného protokolu, nakoľko jej nie sú známe okolnosti spochybňujúce
nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa teda nadobudla sporné

pozemky do dobromyseľnej držby a počas plynutia vydržacej doby bola dobromyseľná, v dôsledku
čoho nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Celkom nepochybne nebolo v konaní
preukázané, že žalobkyňa o omyle konajúceho orgánu pri spisovaní delimitačného protokolu vedela,
prípadne že by pri vynaložení obvyklej opatrnosti vedieť mohla. Odvolací súd považoval za nesprávny
záver odvolateľky, že by žalobkyňa mala byť právnou nástupkyňou miestneho národného výboru,

ktorý mal vedomosť o užívaní predmetných pozemkov JRD Košolná, nakoľko tento záver z právnych
predpisov nevyplýva, ako to správne uviedla i žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne, že základným princípom právneho štátu je
vigilantibus iura scripta sunt - bdelým svedčia práva, a teda skutočnosť, že žalovaná nebola pri kontrole

delimitačného protokolu dôsledná a o svoje práva nedbala, nemôže byť na škodu žalobkyne, ktorá
konala v dobrej viere v správnosť vyhotoveného delimitačného protokolu, na základe ktorého došlo i k
zápisu jej vlastníckeho práva na základe rozhodnutia katastrálneho orgánu do katastra nehnuteľností a
nemala teda dôvod pochybovať o správnosti uvedených aktov.

21. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalovanej neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku
o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie správne v spore úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej, z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej v celom rozsahu.23. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).