Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/29/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716213491
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716213491.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Y., č. XXX, zastúpeného právnym zástupcom Lion Law Partners
s.r.o., IČO: 36862461, so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského č. 14A, v mene ktorého pred súdom
koná JUDr. Peter Kočička, advokát a konateľ, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred
súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00166073, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie č. 13, o zaplatenie 914,96 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č.k. 17C/179/2016-165 zo dňa 04.12.2018 v znení opravného uznesenia

Okresného súdu Zvolen č.k. 17C/179/2016-180 zo dňa 04.12.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
914,96 € s príslušenstvom (prvý výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok)
m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v
rozsahu 35,46 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania

žalobcu pred súdom prvej inštancie.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

914,96 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 28.02.2016 do zaplatenia (prvý výrok)
a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého „uznesením vyšetrovateľa OR PZ Zvolen zo dňa 11.08.2010 ČVS: ORP-1648/2-OSV-ZV-2008
bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému za prečin neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona; označené rozhodnutie

napadol svojou sťažnosťou žalobca dňa 20.08.2010; prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen svojím
uznesením zo dňa 14.09.2010 č.k. 1Pv/740/08-42 zamietla sťažnosť obvineného ako nedôvodnú proti
uzneseniu spisová značka ORP-1648/2-OSV-ZV-2008 zo dňa 11.08.2010 o vznesení obvinenia; v
uvedenej trestnej veci Okresná prokuratúra Zvolen podala voči žalobcovi ako obvinenému obžalobu naOkresnomsúdeZvolendňa27.11.2013atopreprečinneoprávnenéhopoužívaniacudziehomotorového
vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona; Okresný súd Zvolen vydal v trestnej veci
sp. zn. 1T/158/2013 trestný rozkaz dňa 29.11.2013, ktorým žalobcu ako obvineného uznal za vinného

zo spáchania prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla; dňa 17.12.2013
uzatvoril žalobca so svojím právnym zástupcom spoločnosťou Lion Law partners s.r.o. Banská Bystrica
zmluvu o poskytnutí právnej pomoci, kde sa advokát zaviazal vykonávať obhajobu žalobcu v trestnej
veci Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/158/2013 pre prečin neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla; právny zástupca žalobcu v mene žalobcu ako obvineného podal voči trestnému

rozkazu Okresného súdu Zvolen zo dňa 29.11.2013 č.k. 1T/158/2013-173 odpor; Okresný súd Zvolen
vydal dňa 11.02.2015 rozsudok č.k. 1T/158/2013-240, ktorým obžalovaného, v tomto konaní žalobcu,
uznalzavinnéhozospáchaniaprečinuneoprávnenéhopoužívaniacudziehomotorovéhovozidlapodľa§
217 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona; voči tomuto rozsudku Okresného súdu Zvolen podal odvolanie
právny zástupca žalobcu za žalobcu ako vinného a to dňa 25.02.2015; následne na to dňa 17.04.2015
právny zástupca žalobcu za žalobcu ako obžalovaného potom toto odvolanie doplnil; Krajský súd v

Banskej Bystrici svojím rozsudkom sp. zn. 2To/34/2015 zo dňa 30.04.2015, ktorý sa stal právoplatným
dňa 30.04.2015 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/158/2013 zo dňa 11.02.2015 v
celom rozsahu a obžalovaného C. I. oslobodil spod obžaloby okresného prokurátora vo Zvolene sp. zn.
1Pv/740/2008 zo dňa 27.11.2013 pre skutok obžalobou právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona; právny

zástupca žalobcu si voči žalobcovi faktúrou č. XXXXXXX uplatnil sumu 1.350,80 € ako dohodnutú
odmenu za poskytnuté služby právnej pomoci - obhajoba v trestnom konaní pre prečin podľa § 217 ods.
1, 2 písm. c) Trestného zákona vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 1T/158/2013; dňa
21.07.2015 zaplatil žalobca svojmu právnemu zástupcovi sumu 1.350,80 €“.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie zástupcom žalovaného má byť
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, keď v tomto smere bol viazaný právnym názorom
odvolaciehosúduvyslovenomvzrušujúcomuznesenízodňa31.05.2018;nazákladevýsledkutrestného
konania, ktorým bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby dospel k záveru, že základ nároku žalobcu
na náhradu škody od žalovaného je daný, pričom za nezákonné rozhodnutie považoval uznesenie

o vznesení obvinenia; ďalej sa zaoberal výškou uplatneného nároku v sume 914,96 €, ktorý zostal
predmetom konania, keď v tejto súvislosti uviedol, že išlo o trovy konania vynaložené žalobcom v
predmetnej trestnej veci, proti ktorým nemal žalovaný žiadne námietky, preto súd prvej inštancie
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 914,96 €; v dôsledku omeškania žalovaného
so zaplatením dlžnej sumy rozhodoval aj o uplatnených úrokoch z omeškania a keďže žalobca

podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej v trestnom konaní,
ktorá bola zaslaná na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a bola mu doručená dňa
27.08.2015, k márnemu uplynutiu zákonnej šesťmesačnej lehoty na uspokojenie nároku žalobcu došlo
dňa 27.02.2016, preto od 28.02.2016 je žalovaný v omeškaní; z tohto dôvodu súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi popri istine aj úroky z omeškania od 28.02.2016 do zaplatenia, pričom

stanovil výšku úrokov z omeškania na 5,05 % ročne, nakoľko v rozhodnom čase bola základná úroková
sadzbaEurópskejcentrálnejbankyvovýške0,05%ao5percentuálnychbodovviacpredstavuje5,05%.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 písm. a), c), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1
a 2, § 4 ods. 1 písm. a), b), f), m), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18

ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej s poukazom na ustanovenia § 1 ods.
3, § 12 ods. 3 písm. a), § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov, ďalej s poukazom na ustanovenia § 121 ods. 3, § 442 ods. 1 a 3, § 517

ods. 2, § 559 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z.; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému
žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.

2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 13.12.2018 (č.l. 186-190
spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu. Vyjadril názor, že súd prvej inštancienesprávnymprocesnýmpostupomporušiljehoprávonaspravodlivýproces(§365ods.1písm.b/C.s.p.)
a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).

2.1.1 V prvom rade nesúhlasil s tým, že jeho zástupcom v konaní má byť Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, pretože v tomto smere je napadnutý rozsudok v rozpore so zákonom č. 514/2003
Z. z. a ustálenou judikatúrou; argumentoval, že orgánom konajúcim v mene štátu má byť podľa § 4 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v zásade orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal alebo, ktorého nesprávnym
úradným procesom škoda vznikla; zdôraznil, že titulom uplatneného nároku na náhradu škody bolo v

prejednávanom spore uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 11.08.2010; pokiaľ mala byť príslušnosť
ministerstva spravodlivosti založená na ustanovení § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. s
odôvodnením, že časť procesných úkonov vykonal aj trestný súd, a teda do úvahy na zastupovanie
žalovaného prichádza generálna prokuratúra a ministerstvo spravodlivosti, tento názor považuje za
nesprávny a v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z. a ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov;
žalobca uplatnil náhradu škody len z titulu uznesenia o vznesení obvinenia, preto bez zmeny žaloby nie

je možné zo strany súdu rozšíriť žalobu o ďalší titul v podobe vedenia trestného konania pred súdom
alebo v podobe vydania neprávoplatných rozhodnutí súdom, t.j. súd musí rešpektovať predmet konania
vymedzený žalobcom a nárok nemôže priznať z iného skutkového základu, než aký bol predmetom
konania podľa vymedzenia v žalobe; aplikácia § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. neprichádza
do úvahy, pretože vydaný trestný rozkaz nebol zrušený pre nezákonnosť a ani pôvodný rozsudok

trestnéhosúdu,ktorýmbolžalobcauznanýzavinnéhonikdynenadobudliprávoplatnosťanebolizrušené
pre nezákonnosť, preto ani v jednom prípade neboli splnené podmienky ustanovenia § 6 ods. 1 a 2
zákona č. 514/2003 Z. z., keď navyše si žalobca nárok na náhradu škody z titulu týchto rozhodnutí
neuplatnil a vznik nároku na náhradu škody v dôsledku vydania týchto rozhodnutí ani netvrdil; nakoľko
jediným titulom uplatneného nároku na náhradu škody bolo uznesenie o vznesení obvinenia, jediným

orgánom príslušným konať za žalovaného v konaní bola Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
a preto aplikácia ustanovení § 4 ods. 1 písm. a) a m) zákona č. 514/2003 Z. z. neprichádza do úvahy;
nestotožnil sa s názorom súdu o nemožnosti aplikácie judikátu R 1/2016 (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/289/2014 zo dňa 14.10.2015) a vyjadril názor, že v tomto smere sa
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, podľa ktorej podmienkami zakladajúcimi

príslušnosť generálnej prokuratúry ako orgánu konajúceho za štát sú (1) existencia trestného konania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením a (2) zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa
a podanie obžaloby, pričom tieto podmienky boli splnené aj v prípade trestného stíhania žalobcu;
osobitne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/116/2017 zo dňa
29.01.2018, ktoré riešilo zastúpenie štátu ministerstvom spravodlivosti v prípade, že titulom náhrady

škody bol trestný rozkaz a dospel k záveru, že orgánom oprávneným konať za štát je v tomto prípade
generálna prokuratúra; na základe uvedeného dospel k záveru, že určenie ministerstva spravodlivosti
ako orgánu konajúceho za štát predstavuje nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.)
a v dôsledku nesprávneho procesného postupu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.).

2.1.2 Ďalej žalovaný argumentoval, že vzhľadom na osobitné skutkové okolnosti trestného konania
žalobcu nie je možné dospieť k záveru o naplnení predpokladu pre vznik práva na náhradu škody podľa
§ 5 zákona č. 514/2003 Z. z., s ktorou námietkou sa súd prvej inštancie vysporiadal len konštatovaním,
že rozhodujúci je výsledok trestného konania; žalovaný sa s uvedeným záverom nestotožnil nakoľko

je založený na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); zdôraznil, že zo
skutkových okolností a príslušných rozhodnutí súdov v trestnom konaní vyplynulo, že skutok spočívajúci
v neoprávnenom používaní cudzieho motorového vozidla a jeho nevrátení sa stal a konanie žalobcu
bolo protiprávne, pričom súdy v trestnom konaní po vyhodnotení skutkových okolností dospeli k záveru,
že síce konanie obžalovaného (žalobcu) bolo protiprávne, to však nenaplnilo všetky znaky prečinu

neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1 a 2 Trestného zákona
a z tohto dôvodu bol žalobca spod obžaloby oslobodený; na základe týchto skutkových okolností
vyjadril názor, že štát nemôže zodpovedať za škodu, ktorá žalobcovi vznikla ako dôsledok jeho
zavineného protiprávneho konania, pretože nie každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nevyústi
v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne považovať za nezákonné, keď s týmito okolnosťami

sa súd prvej inštancie nevysporiadal (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); nestotožnil sa s názorom, že
rozhodujúcimmeradlomzodpovednosti,resp.zákonnostizačatiatrestnéhostíhaniajeneskoršívýsledok
trestného konania, keď uvedené právne posúdenie považuje za nesprávne na odôvodnenie rozhodnutia
v tejto časti za vnútorne rozporné, čo má za následok zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia;argumentoval, že pokiaľ by sa pripustil záver súdu prvej inštancie (vznik zodpovednosti sa viaže výlučne
navýsledoktrestnéhokonania),takvkonaniachonáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.bysúdy
v prípade neodsúdenia žalobcu vôbec nemuseli pristúpiť ku skúmaniu podmienok (ne)existencie titulu,

resp. (ne)existencie zavineného konania žalobcu na začatí trestného stíhania, t.j. podmienok, ktorých
splnenie by malo za následok nevzniknutie nároku na náhradu škody; vyjadril názor, že skutočnosť, že
zákon č. 514/2003 Z. z. a judikatúra v prípade titulu v podobe uznesenia o vznesení obvinenia stanovili
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podmienku zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod
obžaloby alebo postúpenia veci inému orgánu, automaticky neznamená, že v prípade ich splnenia je

nevyhnutné uznesenie o vznesení obvinenia automaticky považovať za nezákonné; napriek tomu, že
výsledok trestného konania je jedným z kritérií pre posúdenie vzniku nároku na náhradu škody, súd
sa v prípade splnenia tejto podmienky nemôže zbaviť povinnosti skúmať a prihliadať aj na konkrétne
okolnosti daného prípadu, ktoré by mohli nasvedčovať splneniu podmienky neexistencie nezákonného
rozhodnutia, resp. existencie zavinenia žalobcu na vznesení obvinenia a vedení trestného stíhania,
pretože inak by bola právna úprava § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. bez právneho

významu; z tohto dôvodu konštatoval, že ak existovalo konkrétne a preukázané konanie žalobcu,
ktorým sám vedome vzbudil dôvodné podozrenie, že pácha alebo spáchal trestný čin, ktoré viedlo k
vzneseniu obvinenia, nie je možné považovať takéto uznesenie o vznesení obvinenia automaticky za
nezákonné; oslobodenie žalobcu spod obžaloby preto žiadnym spôsobom nespochybňuje skutočnosť,
že v rozhodnom čase existovali dôvody pre vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie

obvinenia, keď navyše ani v rámci trestného stíhania nebolo spochybnené, že skutok sa stal a spáchal
ho žalobca, pričom jeho vlastné konkrétne zavinené konanie naplnilo znaky protiprávnosti; priznanie
práva na náhradu škody žalobcovi z titulu uznesenia o vznesení obvinenia by nepochybne odporovalo
dobrým mravom a všeobecnému princípu spravodlivosti s ohľadom na zásadu rímskeho práva, podľa
ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ (ex iniuria ius non oritur), keď táto argumentácia súčasne

reflektuje zásadu, podľa ktorej „nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho jednania“ (nemo
turpitudinem suam allegare potest), preto štát nemôže zodpovedať za škodu, ktorá žalobcovi vznikla
ako dôsledok jeho zavineného protiprávneho konania; ak by súd prvej inštancie pristúpil k správnemu
posúdeniukonkrétnychokolnostíakonaniažalobcu,ktoréviedlipríslušnéorgánykvzneseniuobvinenia,
musel by dospieť k záveru o neexistencii titulu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, čo by bez

ďalšieho mala za následok zamietnutie žaloby ako nedôvodnej.

2.1.3 Nakoniec žalovaný nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, ktoré je
založené na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); poukázal na to, že
žalobcanebolvsporevplnomrozsahuúspešný,pretožepôvodnesadomáhalzaplateniasumy1.350,80

€ a na základe jeho námietok proti žalobe vzal v priebehu konania žalobu späť v časti o zaplatenie sumy
351,67 € a bol úspešný len v časti o zaplatenie sumy 914,96 €; pri zohľadnení pomeru úspechu strán v
sporemalabyťžalobcovipodľa§255ods.2C.s.p.priznanánáhradatrovkonanialenvrozsahu35,46%.

2.1.4 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu

žalobcu ako nedôvodnú zamietol, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

2.2Žalobcavovyjadrenízodňa10.01.2019(č.l.205-207spisu)kodvolaniužalovanéhoprostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že v otázke orgánu konajúceho v mene štátu (žalovaného)

bol súd prvej inštancie viazaný záväzným právnym stanoviskom prezentovaným v zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu; pokiaľ žalovaný namietol samotnú existenciu nezákonného rozhodnutia
s odôvodnením, že si sám mal zaviniť vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania opätovne
zdôraznil, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného konania; vzhľadom na potrebu hodnotiť zákonnosť vedenia trestného

stíhaniasprihliadnutímnaneskoršívýsledoktrestnéhokonaniajeirelevantnáargumentáciažalovaného,
ktorá poukazuje na konkrétny priebeh trestného konania, nakoľko tento nevykazoval také špecifiká
osobitosti, ktoré vylučovali možnosť zákonného postupu, resp. ktoré by znemožňovali prokurátorovi
prijať záver o nezákonnosti vznesenia obvinenia; v danom prípade bola dôvodom jeho oslobodenia
spod obžaloby skutočnosť, že skutok nie je trestným činom, resp. ako uviedol odvolací trestný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia, že ako obvinený nenaplnil všetky znaky prečinu neoprávneného
použitia cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1 a 2 Trestného zákona; argumentoval, že
poverený príslušník policajného zboru, ktorý vydal uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj prokurátor
okresnej prokuratúry, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti, mali k dispozícii dostatok dôkazov a skutkovýchinformácií,nazákladektorýchmohlivyhodnotiť,čistíhanýskutoknaplnilvšetkyznakyskutkovejpodstaty
prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, resp. či jeho závažnosť dosahuje
intenzitu trestného činu; v priebehu ďalšieho konania neboli zistené také skutočnosti, ktoré by na

posúdenie týchto otázok mali zásadný vplyv, preto možno konštatovať, že v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia; preto nemožno
súhlasiť s tvrdením žalovaného, že v rozhodnom čase existovali dôvody pre vydanie uznesenia o
začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia; poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 540/2012 zo dňa 13.12.2016, v ktorom ústavný súd uviedol, že „v materiálnom

právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov ak nimi zasiahol
do základných práv občana; pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v
trestnom konaní nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo; ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo
vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým
bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za týchto okolností vždy za nezákonné

a zasahujúce do základných práv jednotlivca“; zdôraznil, že štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup orgánov činných trestnom konaní, ktorý sa ukázal ako mylný, pričom každá ujma spôsobená
nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi, musí byť odčinená; rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania;
zodpovednosti za škodu sa žalovaný preto nemôže zbaviť poukazovaním na údajné osobitosti prípadu,

ktoré navyše neboli vôbec preukázané, či dokonca na jeho údajné zavinenie na vznesení obvinenia;
za zjavne nesprávny považoval žalovaným prezentovaný výklad zásady „nikto nemôže mať prospech
z vlastného protiprávneho jednania“, z ktorej žalovaný vyvodil, že štát nemôže zodpovedať za škodu,
ktorá žalobcovi vznikla ako dôsledok jeho zavineného protiprávneho konania; v tomto smere zdôraznil,
že priznaním žalovaného nároku nezískava majetkový prospech, ale ide len o nárok na náhradu

skutočnej škody, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku nezákonného rozhodnutia; v danom prípade
nie je rozhodujúce, či jeho konanie bolo protiprávne, nakoľko bolo na posúdení príslušných orgánov
činných v trestnom konaní, aby určili, či dosahuje takú intenzitu, ktorá odôvodňuje vznesenie obvinenia
voči jeho osobe; ak sa takéto posúdenie v ďalšom konaní ukázalo ako nesprávne a žalobcovi v tejto
súvislosti vznikla škoda, nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby takúto škodu znášal sám; na

základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhol
jeho potvrdenie.

2.3 Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu doručil súd prvej inštancie zástupcovi žalovaného do vlastných rúk
dňa 17.01.2019 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 215 spisu) s výzvou na vyjadrenie v stanovenej

lehote. Žalovaný sa viac žiadnym spôsobom nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 914,96 € s príslušenstvom (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.4.4 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu žalobe žalobcu, v tomto

smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na
odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne
vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§

379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,
či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.5.1 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Žalovaný v prvom rade namietal, že ho v prejednávanom
spore nezastupuje oprávnený subjekt, t.j. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, čím podľa jeho

názoru došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a súčasne
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v otázke určenia orgánu oprávneného konať za štát (§
365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); s týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil; preskúmaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, podaného odvolania a ostatného obsahu spisu dospel odvolací súd k
záveru, že žalovaný (Slovenská republika) ako pasívne vecne legitimovaný subjekt (strana sporu) bol v

konaní zastúpený správnym zástupcom; v občianskoprávnych vzťahoch má štát postavenie právnickej
osoby (§ 21 Občianskeho zákonníka); na konanie štátu ako právnickej osoby pred súdom sa použijú
ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu (§ 72 C.s.p.), pričom v prípadoch
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je týmto osobitným predpisom zákon
č. 514/2003 Z. z. (§ 4); súd prvej inštancie ako so zástupcom štátu (žalovaného) správne konal s

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (na základe právneho názoru vysloveného odvolacím
súdom v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.05.2018); podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné
pri určovaní orgánu konajúceho za štát (žalovaného) v prejednávanom spore vychádzať z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/289/2014 zo dňa 14.10.2015 (R 6/2016) a to z
dôvodu odlišných skutkových zistení v uvedenom spore v porovnaní s prejednávaným sporom; podľa

skutkových zistení právnej veci, v rámci ktorej bolo uvedené rozhodnutie vydané (t.j. rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/984/2013 zo dňa 26.02.2014) došlo zo strany trestného súdu
bezprostredne po podaní obžaloby na súd a jej preskúmaní k právoplatnému postúpeniu trestnej
veci príslušnému správnemu orgánu, pretože nešlo podľa jeho názoru o trestný čin, ale o skutok,
ktorý by mohol byť priestupkom; naproti tomu z hľadiska skutkových zistení prejednávaného sporu po

podaní obžaloby na žalobcu vydal trestný súd trestný rozkaz, proti ktorému podal obvinený (žalobca)
prostredníctvomobhajcuvčasodporanáslednevydaltrestnýsúdajodsudzujúcirozsudok,protiktorému
podal obžalovaný (žalobca) prostredníctvom obhajcu včas odvolanie, až na základe ktorého došlo
odvolacím súdom k zrušeniu rozsudku a oslobodeniu žalobcu spod obžaloby; z uvedeného je zrejmé,
že časť uplatneného nároku na náhradu škody (trovy právneho zastúpenia) vznikla aj v dôsledku

procesných úkonov, ktoré vykonal trestný súd; preto aj keď nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie
o vznesení obvinenia, ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých
orgánov verejnej moci (prokuratúra a súd); ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.
z. pri stanovení pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky konať za štát v konaní
o náhradu škody nestanovuje podmienku nezákonnosti rozhodnutia súdu (upravuje len to, že musí

ísť o škodu, ktorá vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, čo je v prípade odsudzujúceho
rozsudku vo vzťahu k trovám obhajoby za odvolanie proti nemu aj prípad prejednávaného sporu); na
určenie orgánu konajúceho za štát v prejednávanom spore bolo preto potrebné aplikovať ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen

a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v
oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; z obsahu spisu je
zrejmé, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podal žalobca na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky (až následne bola žiadosť postúpená Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky); za štát (žalovaného) preto v prejednávanom spore správne koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky.

4.5.2 Pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky žalovaného v tomto smere odvolací súd udáva, že
žalobca nepochybne v rámci nároku na náhradu škody uplatnil aj trovy trestného konania za úkonyprávnej služby smerujúce proti rozhodnutiam vydaným trestným súdom (osobitne proti odsudzujúcemu
rozsudku okresného súdu), preto neobstojí formálne tvrdenie, že titulom náhrady škody bolo len
uznesenie o vznesení obvinenia, nakoľko z obsahového hľadiska možno za uplatnený titul považovať

aj odsudzujúci rozsudok okresného súdu ako trestného súdu, ktorý bol na základe odvolania žalobcu
zrušený; bez tohto obsahového prístupu by žalobcovi nebolo možné v rámci náhrady škody priznať
vynaložené trovy obhajoby smerujúce proti pôvodnému odsudzujúcemu rozsudku; je preto zrejmé, že
ku škode žalobcu došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej
moci (prokuratúra a súd) a na určenie orgánu konajúceho za štát v prejednávanom spore bolo potrebné

aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z.; v rozpore s týmto záverom nie je
ani žalovaným označené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/116/2017 zo
dňa 29.01.2018, kde mal byť titulom uplatneného nároku na náhradu škody len trestný rozkaz, kým v
prejednávanom spore ním bol aj odsudzujúci rozsudok, ktorý bol na základe odvolania žalobcu zrušený
odvolacím (trestným) súdom; odvolací súd preto dospel k záveru, že v tomto smere nemožno v konaní
pred súdom prvej inštancie konštatovať nesprávne právne posúdenie veci ani nesprávny procesný

postup.

4.6 Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcu nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, pretože trestné stíhanie si žalobca zavinil
sám svojim protiprávnym konaním, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax (citovanú aj súdom

prvej inštancie), podľa ktorej rozhodujúcim meradlom nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia je
samotný výsledok trestného konania (t.j. v prejednávanom spore oslobodenie žalobcu spod obžaloby),
od ktorej nevidí dôvod sa odvolací súd odkloniť; v tomto smere možno poukázať na skutočnosť, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 08.08.2010 týkajúce
sa náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bolo po jeho prerokovaní občianskoprávnym kolégiom

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát
R 37/2014, keď jeho právna veta znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
zodpovedáinterpretáciatohtoustanovenia,vzmyslektorejrovnakédôsledkyakozrušenienezákonného
uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného

stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“; v čase
po vydaní uvedeného rozhodnutia (sp. zn. 4MCdo/15/2009) najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by
v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch; predmetná právna
otázka bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí
(sp. zn. 4MCdo/15/2009) napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011, sp. zn.

4Cdo/54/2011 zo dňa 30.01.2011, sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012, sp. zn. 7Cdo/87/2012
zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 7MCdo/27/2012 zo dňa 19.02.2014 alebo sp. zn. 8Cdo/177/2017 zo dňa
29.01.2019; tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich aj záverom Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 07.07.2016 konštatoval, že
„nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“ a k uvedenému v ďalšej
časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo; ústavný súd konštatuje, že ak bolo

trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca“; od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila

(nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby (prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté; nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného

stíhania je neskorší výsledok trestného konania (citované podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/249/2018 zo dňa 31.10.2019); pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. nie je preto rozhodujúce, či jeho konanie bolo alebo nebolo protiprávne (z
iného ako trestnoprávneho hľadiska), ale len to, či jeho konanie po vznesení obvinenia naplnilo skutkovúpodstatu konkrétneho trestného činu; protiprávnosť konania žalobcu mala byť v tomto prípade riešená
inými ako trestnoprávnymi prostriedkami; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe ako vecne správny potvrdil.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie z hľadiska obsahu odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd svojim
nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/
C.s.p.) vykonaním konania s nesprávnym zástupcom (ministerstvo spravodlivosti namiesto generálnej
prokuratúry) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§

365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku. Právne posúdenie
veci zo strany súdu prvej inštancie však považuje odvolací súd za správne a rovnako za správne
považuje aj procesný postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu orgánu oprávneného konať za
žalovaného v prejednávanom spore (bod 4.5.1 a 4.6 odôvodnenia).

7.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancievovýrokuovyhovení
žalobe (prvý výrok) ako vecne správne potvrdil.

8. Odvolací súd na základe podaného odvolania a súčasne ako závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.)
preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (druhý výrok) a dospel

k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie; súd
prvej inštancie o trovách konania nesprávne rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď pri rozhodovaní
nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že žalobca vzal žalobu čiastočne späť a súčasne jeho žaloba bola
čiastočne zamietnutá, preto odvolací súd o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p., podľa

ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo v spojení s § 262 ods. 1
C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí, bol
odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania; pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku
konania bol žalobca v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania v sume 1.350,80,- €
jeho úspech predstavuje 67,73 % (prisúdená suma 914,96 €) a úspech žalovaného predstavuje 32,27
% (zamietnutá suma 84,17 € a zastavené konanie v časti o zaplatenie sumy 351,67 € s procesným
zavinením na zastavení konania na strane žalobcu, pričom zavinenie na zastavení konania sa pri

rozhodovaní o trovách konania prejaví rovnako ako neúspech v spore); pri rozhodovaní o trovách
konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán
vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok bol tak žalobca v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,46 % (67,73 % mínus 32,27 %); z dôvodu
vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu

trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.
6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľapomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca boli
v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok na

náhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.Naplnýúspechžalobcuvodvolacomkonanínemala
vplyvzmenavýrokurozsudkusúduprvejinštancieotrováchkonaniapredsúdomprvejinštancie,pretože
išlo len o závislý výrok a výrok napadnutého rozsudku vo veci samej odvolací súd v plnom rozsahu
ako vecne správny potvrdil. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací
súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn.
6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016
zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).