Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 13, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/102/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5915202998
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5915202998.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H. F., trvalým pobytom v N., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kadnárova 83, za ktorú koná
konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., IČO: 47 232 765, proti žalovanému Ústav na výkon trestu odňatia
slobody Ružomberok, so sídlom v Ružomberku, Dončova 6, IČO: 00 738 379, o zaplatenie 1 140,80
€ s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 7Cpr/2/2015, o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 11. januára 2018 sp. zn. 9CoPr/8/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 31. marca

2017 č.k. 7Cpr/2/2015-163 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 140,80 € spolu s
úrokom z omeškania špecifikovanom vo výrokovej časti rozhodnutia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia
poukázal na § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, § 188a ods. 1, § 188a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície, § 44 ods. 2, ods. 4 až ods. 8, § 45 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods.

6 až ods. 8 rozkazu č. 2 o zabezpečovaní ochrany Zborom väzenskej a justičnej stráže Zbierka rozkazov
Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky ročník 2014, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods.
1, § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Uviedol, že žalobca v čase rozhodnom trvania služobného
pomeru od 1. apríla 2012 do 31. marca 2015 bol zaradený do funkcie zástupcu vedúceho zmeny úseku
strážnej a eskortnej činnosti oddelenia ochrany Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca bol u žalovaného zaradený

v strážnej zmene a vykonával službu v nepretržitých 12- hodinových službách s nástupom do služby
v rannej dobe 5:45 hod. a s nástupom do nočnej zmeny o 17:45 hod., pričom strážna služba končila
v rannej dobe 5 minút po 6:00 hod. a v nočnej zmene 5 minút po 18:00 hod., t.j. žalobca vykonával
činnostivčasovomhorizontesumárne20minútpripadajúcichnajednuslužbu,pričomsajednaloovýkon
činností, ktoré mu ukladá interný predpis § 44 a § 45 rozkazu č. 2 o zabezpečovaní ochrany Zborom
väzenskej a justičnej stráže Zbierka rozkazov ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a zároveň

žalobca konal aj na základe denného rozkazu riaditeľa žalovaného. Súd mal taktiež z vykonaného
dokazovania preukázané, aké sú povinnosti vedúceho zmeny v čase 15 minút pred začiatkom a 5 minút
po jej skončení, t.j. aké činnosti musel žalobca v tomto čase vykonávať (a ktoré súd prvej inštancie
podrobne špecifikoval v odôvodnení rozhodnutia.). Súd vec právne posúdil s poukazom na § 188a ods. 1
zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo pokyn nadriadeného, keď

dospel k záveru, že žalobca vykonával v čase 15 minút pred začatím strážnej zmeny a aj 5 minút
po jej skončení svoje oprávnenia a povinnosti vyplývajúce zo služobného pomeru vo funkcii zástupcuvedúceho zmeny úseku strážnej a eskortnej činnosti oddelenia ochrany žalovaného na základe rozkazu
Ministra spravodlivosti SR č. 2 o zabezpečovaní ochrany Zborom väzenskej a justičnej stráže Ministra
spravodlivosti SR ročník 2014, ako aj na základe denného rozkazu riaditeľa ústavu na výkon trestu

odňatia slobody tak, ako boli súdom podrobne popísané. Súd mal za to, že tieto úkony realizované
žalobcom v danom čase sú výkonom štátnej služby. V tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť,
že za nesplnenie úloh uložených rozkazmi by bol žalobca disciplinárne potrestaný, keďže je povinnosťou
príslušníka ZVJS v zmysle § 48 ods. 3 písm. a/ citovaného zákona plniť si svedomite úlohy, ktoré sú mu
uložené okrem iného rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne

oboznámený a v zmysle § 52 ods. 1 citovaného zákona je zavinené porušenie povinnosti príslušníka
ZVJS, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom, kvalifikované ako disciplinárne previnenie, za
ktoré v zmysle § 53 citovaného zákona mu možno uložiť disciplinárne opatrenie. Súd zároveň dospel
k záveru, že uvedené činnosti nemožno zaradiť pod pojem úkony vykonávané v priamej súvislosti s
vykonávaním štátnej služby (§ 188a ods. 3 citovaného zákona), nakoľko nejde o úkony potrebné na
výkon štátnej služby, úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom služby alebo po

jej skončení. Ide o výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, resp. o činnosť
vykonávanú na rozkaz, ktoré činnosti sú pojmovo zaradené nepochybne pod výkon štátnej služby (§
188 ods. 1), predmetné činnosti vykonávané žalobcom vo funkcii zástupcu vedúceho zmeny v čase 15
minút pred začatím strážnej zmeny a 5 minút po skončení strážnej zmeny z hľadiska ich povahy (napr.
rozdelenie strážnej zmeny, samotné vystriedanie príslušníkov na strážnych stanovištiach), procedúry,

ktorá sa na ne vzťahuje (napr. velenie, podávanie hlásení), resp. závažnosti vykonávaných činností
(napr. nabitie, vybitie zbrane) sú nevyhnutným predpokladom výkonu strážnej zmeny, tzn. možno
konštatovať, že je nepredstaviteľné riadne uskutočnenie strážnej zmeny bez ich vykonania. Uvedenému
záveru zodpovedá aj skutočnosť, že sa jedná o činnosti vykonávané na rozkaz. Porovnávať tieto činnosti
(odovzdanie a prevzatie zmeny) s činnosťami vykonávanými v niektorých civilných zamestnaniach pred

začiatkom pracovnej doby, resp. po jej ukončení je nenáležité, nakoľko v tomto prípade ide o plnenie
úloh príslušníkom ZVJS v služobnom úrade, ktoré mu vyplývajú z funkcie, do ktorej bol zaradený. Súd
sa nestotožnil s argumentom žalovaného týkajúcim sa viacerých významov pojmu rozkaz, nakoľko
to považoval za irelevantné. Je bez akýchkoľvek pochybností, že bolo povinnosťou žalobcu plniť
úlohy stanovené rozkazmi. Na základe uvedeného skonštatoval, že žalobcovi za dané činnosti, ktoré

predstavujú výkon štátnej služby podľa § 188a ods. 1 citovaného zákona, patrí služobný príjem v zmysle
§ 84 citovaného zákona. V konaní bolo nesporné, že za čas 20 minút pri každej strážnej službe nebol
žalobca platovo ohodnotený a preto nárok žalobcu voči žalovanému zodpovedajúcemu rozdielu výšky
služobného platu, ktorý by mal dostať so zarátaním predmetných 20 minút pri každej službe a výšky
služobného príjmu, ktorý reálne dostal za obdobie od 1. apríla 2012 do 31. marca 2015 v celkovej sume

1 140,80 €, je dôvodný v celom rozsahu, čo do základu aj výšky. V priebehu sporu žalobca doplnil
aj podrobné vyčíslenie nároku za jednotlivé mesiace v rozhodnom období. Preto súd žalobe v celom
rozsahu vyhovel, čo do požadovanej istiny a aj jej príslušenstva. O trovách konania rozhodol s poukazom
na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný.

2. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 11. januára 2018 sp. zn. 9CoPr/8/2017 rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne
dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, keď dospel k záveru, že ani žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť
zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Mal za to, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a závermi na strane
druhej. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam uviedol, že

žalobca na základe vyjadrenia žalovaného doplnil a objasnil skutkové tvrdenia, na základe ktorých sa
domáhal svojho nároku, pričom súd nie je jeho právnym názorom viazaný, keďže je v rámci zásady
iura novit curia (právo pozná súd), ktorou je konanie ovládané, povinný posúdiť vec podľa tých právnych
noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Uviedol, že predmetom posúdenia
veci je, či zástupca vedúceho zmeny a nie príslušníci zboru určení do výkonu strážnej služby nad

rámec 12- hodinovej služby v nerozporovanom rozmedzí vykonával štátnu službu, za ktorú má nárok
na služobný príjem, resp. sa jednalo o úkony v priamej súvislosti s jej výkonom, za ktorý mu služobný
príjem nepatrí. Súdom prvej inštancie zistený výkon oprávnení a povinností, resp. činností (§ 188a ods.
1 zákona) žalobcom ako zástupcom vedúceho zmeny vo vzťahu k príslušníkom určeným do výkonustrážnej služby jednoznačne výkonom štátnej služby je, keďže ich vykonáva vo vzťahu k nim a vyplývajú
mu zo služobného pomeru, resp. rozkazu, pričom predmetom posúdenia uvedené nebolo u príslušníkov.
Odvolací súd ďalej uviedol, že aj keď sú aj úkony vykonávané v priamej súvislosti s výkonom štátnej

služby na rozkaz (napr. lekárska prehliadka), podstatné na ich rozlíšenie od výkonu štátnej služby je, či
sú na základe nich plnené úlohy zboru väzenskej a justičnej stráže (§ 1 ods. 3, ods. 4 písm. a/, § 2 ods.
1 a ods. 2 zákona), o čo sa pri lekárskej prehliadke určite nejedná (a preto nemožno mať za ňu príjem) a
za nesplnenie čoho podľa povahy konania (§ 56 ods. 2 zákona) hrozí zrejme iný postih ako pri neplnení
úloh štátnej služby. Zároveň mal za to, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Sžo 25/2011 nie je na daný

prípad aplikovateľné, pretože sa týka preskúmavania zákonnosti rozhodnutia, ktorým bol prepustený
profesionálny vojak podľa § 70 ods. 1 písm. d/ zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených síl SR zo služobného pomeru z dôvodu, že pred nástupom do nepretržitej zmeny
mu bola pri kontrole vojenskou políciou zistená prítomnosť alkoholu v dychu a štátna služba príslušníkov
zboru väzenskej a justičnej stráže má samostatnú právnu úpravu, keď dotknutý vojak porovnateľne
vystupoval v pozícii kontrolovaného príslušníka zboru väzenskej a justičnej stráže určeného do výkonu

strážnej služby a nie v porovnateľnej pozícii žalobcu ako zástupcu veliteľa strážnej zmeny, pričom ďalšie
námietky žalovaného (dopad na štátny rozpočet a zaťaženosť súdov) považoval pre posúdenie nároku
žalobcu v danej veci taktiež za irelevantné. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255
ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“ alebo „žalovaný“).
Prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 420 písm. f/ CSP. Namietal, že súd mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Rozhodnutie odvolacieho
súdu považoval za nedostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti namietal, že v danej veci došlo k

justičnému omylu vydaním napadnutého rozhodnutia, z dôvodov spočívajúcich v aplikácii nesprávnych
právnych noriem, keď súdy podľa jeho názoru svojvoľne aplikovali nesprávne právne normy na zistený
skutkový stav a nepoužili do úvahy prichádzajúce právne normy. Právne závery prezentované konajúcim
súdomvnapadnutomrozsudku,považovalzaextrémnenesúladnésvykonanýmiskutkovýmizisteniami.
V tejto súvislosti namietal, že súdy opomenuli v danej veci aplikovať ustanovenia zákona č. 4/2001 o

Zbore väzenskej a justičnej stráže. Preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považoval za arbitrárny
(poznámka dovolacieho súdu teda de facto namietal jeho nepreskúmateľnosť). Navrhoval, aby dovolací
súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu považoval dovolanie žalovaného za neprípustné a
navrhoval, aby ho dovolací súd zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala v stanovenej

lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená v súlade s § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),
preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§
451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V danom prípade bolo dovolanie podané za účinnosti nového civilného procesného kódexu. Aj
za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme
opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj naďalej nie je
„ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím

súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka
posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo

255/2014).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Toznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým

spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. V danom prípade žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP.

10. Podľa § 420 písm. f/ CSP tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Žalovaný v súvislosti s uvedenou vadou (§ 420 písm. f/ CSP) namieta nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, jeho arbitrárnosť, t.j. jeho nepreskúmateľnosť.

12. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli
k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu,
nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalovaný

tak neopodstatnene namieta existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

13. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

14. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

15. Pokiaľ dovolateľ v súvislosti s vadou podľa § 420 písm. f/ CSP mienil namietať, že k uvedenej vade

došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi nižšej inštancie, dovolací súd uvádza,
že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (viď aj
R 24/2017).

16. Dovolateľ dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania.

Uvedený výrok (aj keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku, ktorým súd rozhodol vo veci samej) má
charakter uznesenia. Dovolací súd uvádza, že dovolanie nie je prípustné ani v tejto časti. V zmysle § 419
CSP je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, ak to zákon pripúšťa. Jeho prípustnosť
je však v danom prípade podľa § 420 CSP vylúčená, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej anitaké, ktorým sa konanie končí. Navyše dovolací súd poznamenáva, že prípustnosť dovolania je rovnako
vylúčená aj podľa § 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. m/ CSP.

17. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 420 písm. f/
CSP, preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.

18. Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému. Rozhodnutie
o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá

CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.