Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/83/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318204499
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2318204499.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: T. E., nar. XX.XX.XXXX, F. X/XXX, N. W., o
zaplatenie 6.148,90 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č.k. 35Csp/97/2018-98 zo dňa 14. januára 2019 vo výroku II. a v závislom výroku III., takto

r o z h o d o l :

I.Odvolací súd rozsudoksúduprvejinštancievzamietajúcomvýrokuII.avzávislomvýrokIII.onáhrade
trov konania rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiťžalobcoviistinuvovýške6.148,90Eur,spolusúrokomvovýške223,69Eur,úrokomzomeškania
vo výške 4,71 Eur, úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 6.372,59 Eur od 20.04.2018 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrokom II. vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 497, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, §
1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 2.7.2012, § 565, § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 232 ods. 3, 4 Civilného sporového poriadku vecne odôvodnil tým, že „na základe vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru vo výške 10.000,- Eur, úver v
dohodnutých splátkach po 154,90 Eur nesplácal riadne a včas. Súd preskúmal obsahové náležitosti

úverovej zmluvy zo dňa 2.7.2012 a zistil, že táto obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých vo výške 154,90 Eur
so splatnosťou vždy k 15. dňu v mesiaci. Žalovaný uhradil v splátkach celkovo sumu 10.037,28 Eur,
ktorá bola žalobcom započítaná v prospech istiny vo výške 3.710,03 Eur a v prospech dohodnutého
zmluvného úroku vo výške 6.327,25 Eur. Následne žalobca, po tom čo žalovaný bol v omeškaní so
splátkami v mesiacoch február, marec, apríl 2018, pristúpil listom z 19.4.2018 k zosplatneniu celého

úveru a vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške 6.437,30 Eur do 29.4.2018. Vzhľadom k
uvedenému súd považoval návrh za dôvodný v časti uplatnenej úverovej istiny vo výške 6.148,90
Eur, zosplatnených a neuhradených zmluvných úrokov vo výške 223,69 Eur, úroku z omeškania z
omeškaných splátok vo výške 4,71 Eur ku dňu zosplatenia úveru, t.j. k 19.4.2018.V časti zmluvného úroku vo výške 13,9% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 6.148,90 Eur od 20.4.2018
do zaplatenia súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Súd mal za preukázané, že strany si dojednali
zmluvný úrok 13,9% ako fixný do doby splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve

dohodnutá ku dňu 15.6.2022, žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu
celého úveru skôr, a to k 19.4.2018. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných
prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru si pritom
nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do
vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie

a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevrátil, prichádzajú do úvahy za obdobie
od splatnosti úveru úroky z omeškania. Súd pritom vychádza z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012,
v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého
veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť
iba úroky z omeškania. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.

Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby
prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Nakoľko žalovaný požiadal, aby mu súd povolil zaplatiť uplatnenú pohľadávku žalobcu v splátkach, súd
posúdil takýto jeho návrh a pri rozhodovaní zohľadnil výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť
žalovaného ako aj v konaní prejavenú snahu o splnenie záväzku a možnosti žalobcu domáhať sa plnenia

jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, ako aj skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení
súdom stanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v prejednávanej veci, vzhľadom
na osobné pomery žalobcu príliš zaťažujúce. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že by akceptoval
splatenie dlhu v splátkach po 513,- Eur tak, aby istina bola splatená do jedného roka. Žalovaný navrhol
splátky 200,- Eur, avšak súdu nepreukázal svoje príjmové a majetkové pomery, z ktorých by bola

osvedčená jeho schopnosť splátky v takejto výške uhrádzať. Žalovaný je dobrovoľne nezamestnaný
a podľa jeho vyjadrenia doposiaľ žil z úspor. Vyjadrenie žalovaného, že si bude musieť nájsť prácu,
bez preukázania reálne vyvíjanej aktivity, súd nepovažoval za dostatočné pre preukázanie platobnej
schopnosti žalovaného uhrádzať splátky v akejkoľvek výške. Preto súd návrhu žalovaného nevyhovel.

3. Žalobca bol v konaní úspešný v uplatnenej istiny v plnom rozsahu, preto mu súd ako úspešnej strane
priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania súd
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku“.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to v rozsahu zamietajúcej časti nároku na zmluvný

úrok 13,9% ročne z istiny 6.148,90 Eur od 20.04.2018 do zaplatenia. Rozsudok považuje v napadnutej
častizanesprávnyaodvolanieodôvodňujetým,že rozhodnutiesúduvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci. Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných
prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj pri predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 ako i
§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Zároveň poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax konkrétne

na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017 ako aj ďalšie rozhodnutia krajských súdov, z
odôvodnenia ktorých podrobne citoval. K vzťahu k zmluvným úrokom a úrokom z omeškania a priamo
ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe pri predčasnom zosplatnení sa vyjadril vo svojej rozhodovacej
činnosti aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí č.k. 33Cdo 212/2014. Návrh zákona z
roku 2013, ktorým sa mal meniť a doplniť Občiansky zákonník v § 53 ods. 9 kde malo byť ustanovené, že

úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565,
táto zmena legislatívne nebola prijatá. Napokon odvolateľ poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV. ÚS 476/2012 s tým, že má ísť o rozhodnutie potvrdzujúce právny názor súdu na úroky po
zosplatnení. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrhu žalobcu
vyhovie v plnom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradiť dlh do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal
rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný

skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie
rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o nároku

na náhradu trov konania (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

7. Súd prvej inštancie už právoplatným výrokom I. preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 2 veta
prvá Civilného sporového poriadku) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 6.148,90 Eur,
spolu s úrokom vo výške 223,69 Eur, úrokom z omeškania vo výške 4,71 Eur, úrokom z omeškania vo

výške 8% ročne zo sumy 6.372,59 Eur od 20.4.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Výrokom II. vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté samostatným uznesením. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie vec v zametajúcej časti správne právne posúdil.

8.Zobsahuspisuvyplýva,žedňa2.7.2012uzavrelistranyúverovúzmluvuč.63,nazákladektorejbanka
poskytla žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok
uvedených v zmluve, a to vo výške úveru 10.000,- Eur, s fixnou úrokovou sadzbou 13,9% ročne do
splatnosti, poplatkom za správu úverového účtu 1,99 Eur mesačne, výškou anuitnej splátky 154,90 Eur,

počtom anuitných splátok 120, termín splatnosti 1. anuitnej splátky 16.7.2012, splátky boli dojednané
mesačne so splatnosťou v 15. deň kalendárneho mesiaca. splatnosť úveru 15.6.2022, výška RPMN
15,43%, priemerná RPMN ku dňu podpisu zmluvy 12,55%, celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť
18.826,80 Eur. Podľa bodu 1.1. banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených
v úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť.

Zmluva v bode 3.1. upravuje, klient sa zaväzuje riadne a včas plniť si všetky svoje záväzky vyplývajúce
zo zmluvy, riadne a včas splácať úver, platiť banke poplatky súvisiace s úverom uvedené v Úverovej
zmluve, VOP a Sadzobníku poplatkov. Z prehľadu splácania a započítavania splátok súd zistil, že
žalovaný na splatenie úveru do 12.2.2018 uhradil sumu 10.037,28 Eur. Z uvedenej sumy bola na
istinu započítaná čiastka 3.710,03 Eur, na úrok 6.327,25 Eur. Opakovaným upozornením zo 14.2.2018

žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok úveru vo výške 62,10 Eur. Zároveň
žalovaného upozornil, že ak neuhradí dlžnú sumu do 19.2.2018, uplatní banka svoje právo vyplývajúce
z § 565 Občianskeho zákonníka a požiada ho o zaplatenie celej pohľadávky. Výzvou na predčasné
splatenie úveru z 19.4.2018 žalobca oznámil, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru a
požiadal o zaplatenie dlhu vo výške 6.437,30 Eur s príslušenstvom do 29.4.2018. Súd prvej inštancie

zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z poskytnutého úveru po zosplatnení úveru dôvodiac, že
povinnosť platiť úroky trvá len do zosplatnenia úveru. Žalobca s týmito závermi súdu prvej inštancie
nesúhlasil a poukazoval na to, že nárok veriteľa na dohodnutý zmluvný úrok nie je viazaný na
zosplatnenie dlhu a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky.

9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverovsúdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

10. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bola námietka, že jeho nárok na zaplatenie úroku po
zosplatnení úveru je daný, keďže úrok z úveru je nárokom, ktorý nemá vplyv na omeškanie dlžníka, ani
na zosplatnenie úveru, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka,
pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje.

11. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

12. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

13. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

14. Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v
splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

15. Podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do

vrátenia peňažných prostriedkov.

16. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok
alebojednejsplátkypodobudlhšiuakotrimesiace,jeveriteľoprávnenýodzmluvyodstúpiťapožadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

17.Žalobcasprávnepoukazovalnato,žemávzmysleustanovenia§502ods.1Obchodnéhozákonníka
nárok na zaplatenie úroku v dojednanej výške (inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona). Jeho tvrdenie, že jeho nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až do ich vrátenia (teda aj po zosplatnení úveru) vychádzajúce z druhej vety

ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je však potrebné posudzovať v celom kontexte tejto
právnej normy, ktorá podľa jeho prvej vety zakotvuje oprávnenie dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Druhú vetu ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka
nemožno interpretovať ani bez spojitosti s prvou vetou jeho odseku 1, podľa ktorej záväzok platiť úroky
je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Úroky zo splátky sú v prípade plnenia

v splátkach splatné v deň splatnosti splátky (§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka), ak sa však má
vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1
tretia veta Obchodného zákonníka). Uvedené ustanovenia právnej normy (spolu s § 497 Obchodného
zákonníka) teda explicitne upravujú nielen záväzok dlžníka zaplatiť úroky, ale aj splatnosť tohto záväzku.
Z uvedeného vyplýva, že úrok z úveru patrí len za požičanie peňazí, ku ktorému po zániku zmluvného

vzťahu nedochádza. V súlade s týmto výkladom je aj ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka
umožňujúce od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, teda celý dlh
jednorazovo. Z uvedeného vyplýva, že doba splatnosti zmluvných úrokov sa zhoduje s dobou splatnosti
úveru, čo znamená, že celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr zaplatením poslednej splátky
úveru.

18. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení,
odvolací súd ďalej uvádza, že aplikačná prax súdov sa touto otázkou už zaoberala, od ktorej nebol
dôvod sa odkloniť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležiaveriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť úroky z omeškania. Odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Obo 143/98 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012, z ktorých vyplývajú

závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na zdôraznenie správnosti záverov
súdu prvej inštancie v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v preskúmavanom rozsudku odvolací súd v
podrobnostiach odkazuje, sa žiada zdôrazniť, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí
R 59/1998 (sp. zn. 4Obo 143/98 z 1.7.2000) boli prijaté aj v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 1Co 30/2012-145 z 30.5.2012, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný

súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „pokiaľ veriteľ pristúpi
k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí konštatoval,
že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie
krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré
by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Hoci žalobca v odvolaní opakovane vyjadruje nesúhlas

s rozhodnutiami Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012 a Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Obo 143/98 z 1.7.2000, odvolací súd nenachádza dôvod odchýliť sa od právneho názoru v oblasti
zmluvnéhoúrokuajehouplatňovaniapozosplatneníúveruprezentovanéhovuvedenýchrozhodnutiach.
Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že uplatnený nárok nie je v rozpore s ustálenou judikatúrou a on
disponuje rozhodnutiami súdov z celej Slovenskej republiky, ktoré nemajú problém priznať veriteľovi k

predčasne splatnej pohľadávke zmluvné úroky do zaplatenia. K uvedenému odvolací súd uvádza, že
na podporu právneho názoru vysloveného súdom prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje,
existuje množstvo rozhodnutí s vyslovením rovnakého právneho názoru o neopodstatnenosti nároku
na úroky aj za obdobie po splatnosti pohľadávky, napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/16/2018 z 12.4.2018, sp. zn. 15Co/193/2018 z 7.11.2018, Krajského súdu v Trenčíne sp.

zn. 19Co/70/2018 z 25.10.2018, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/221/2016 z 28.11.2017, sp.
zn. 24Co/99/2017 z 27.3.2018, sp. zn. 17Co/110/2018 z 8.11.2018, Krajského súd v Trnave sp. zn.
10Co/403/2016 z 27.3.2018, sp. zn. 24Co/189/2018 z 6.3.2019 atď.. Aj keď judikatúra nie je formálnym
prameňompráva,súdymajúpovinnosťvzáujmeprávnejistotyrozhodovaťorovnakýchveciachrovnako.
Pokiaľ ani žalobca v odvolaní neuviedol žiadne iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu

SR s odlišnými právnymi závermi, nebolo možné jeho odvolaniu vyhovieť.

19. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu
na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu
(do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku

prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia peňažných prostriedkov, ktorej koniec završuje
tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch
z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho

peňažných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom)
alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok
absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav
nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí
vzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestouto

nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok)
veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti
úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by

bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy

pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by tak došlo k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol
tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej
nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.20. Na doplnenie odvolací súd ešte uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi v podstate dve výhody, keď
prvou je možnosť dlžníka použiť cudzí kapitál často väčšieho objemu v porovnaní s jeho aktuálnymi
vlastnými finančnými možnosťami a druhou je možnosť vrátiť požičaný kapitál až po uplynutí určitej

doby, počas ktorej veriteľ nie je oprávnený kapitál požadovať späť. Pokiaľ ide o zosplatnenie, ako už
bolo uvedené, ide o dôsledok protiprávneho správania sa dlžníka, teda reakciu veriteľa na neplatenie
splátok istiny spolu s úrokmi. Formálne zosplatnením dochádza k posunu splatnosti pohľadávky. Týmto
spôsobom dlžník stráca vyššie uvedené výhody, predovšetkým vrátiť požičané peňažné prostriedky
v splátkach. Z hľadiska výhodnosti alebo nevýhodnosti postavenia spotrebiteľa, ako aj postavenia

veriteľa, sa žiada doplniť, že veriteľ poskytuje peňažné prostriedky s určitým obchodným zámerom a
obchodnoupolitikou,kedynazákladeajponukyadopytuposkytujepeňažnéprostriedkyspredpokladom
čo najvyššieho zisku, z tohto dôvodu poskytuje úver s dobou návratnosti v určitej lehote, pričom
ako odplatu dojednáva úroky v určitej výške. Výška týchto úrokov súvisí s tým, za akých okolností
podmienokjeveriteľochotnýpeňažnéprostriedkypožičať,resp.stratiťdispozíciusnimiajzarizika,čiich
predpokladaná ziskovosť bude v zmysle obchodnej politiky veriteľa. Veriteľ v takomto prípade získava

väčší objem peňazí, ktoré aktuálne môže použiť s tým, že predpokladá, že v určitom časovom horizonte
tieto bude schopný vrátiť. Pokiaľ nastane situácia, že dlžník peňažné prostriedky nie je schopný vrátiť,
teda plniť v súlade so svojím záväzkom, veriteľ nemusí pristúpiť k zosplatneniu úveru, pričom nezanikne
ani nárok veriteľa počas tohto obdobia na úrok ako odplatu (v takomto prípade nevzniká nárok na úroky
z omeškania z celej sumy).

21. Taktiež pokiaľ žalobca argumentuje, že úroky predstavujú cenu finančných prostriedkov, ktoré
žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi, odvolací súd poznamenáva, že tento názor
nijako nespochybňuje a úroky predstavujú vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd
poznamenáva,žebankaakoveriteľpočasprocesukontraktácieurčujesvojeúverovépodmienky,vrámci

ktorých stanovuje aj odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého
veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané
ohraničené úverové obdobie, na ktoré sa úverový vzťah uzatvára. Preto práve cena za úver za úverové
obdobie do splatnosti úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu
voči veriteľovi. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade,

ak by bol zachovaný stav, že veriteľ (banka) a dlžník (spotrebiteľ) budú plniť podľa podmienok a v
termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu úveru spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa a bol to

veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Úroky preto predstavujú cenu peňazí v zmysle ceny
obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto voľne
nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrývajú veriteľovi práve úroky splácané spolu s istinou v
rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti splatenia úveru tak

vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných
podľa splatenia úveru. Pokiaľ teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné
prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.

22. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o
zaplatenie úrokov po zosplatnení úveru.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis,
ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Súd prvej inštancie správne právne vec v napadnutom
zamietajúcom výroku posúdil. Zo žiadneho ustanovenia všeobecne záväzných predpisov nevyplýva

totiž pravidlo, podľa ktorého má dlžník v spotrebiteľskom vzťahu povinnosť platiť cenu služby v podobe
úrokov aj za obdobie po splatnosti pohľadávky. Neprávne právne posúdenie zamietnutých nárokov na
zaplatenie príslušenstva namietané žalobcom je neopodstatnené. Súd prvej inštancie v danom prípade vnapadnutom zamietajúcom výroku rozsudku súdu prvej inštancie vec správne právne posúdil. Odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

24. Vo vzťahu k výroku III. o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom zamietajúcom výroku za vecne správny, keď žalobca žiadnym relevantným spôsobom
správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho
z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody

jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie opodstatnené.

25.OdvolacísúdpretorozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomzamietajúcomvýrokuII.avzávislom
výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario Civilného sporového poriadku tak, že plne
úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov
odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní

nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku
zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1,
2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku
najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov
konania, za situácie, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen

nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.

27. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).