Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 2, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/44/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200989
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7011200989.1

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého
a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej veci žalobcu:
VEMADO s.r.o., Hlavná 60, Streda nad Bodrogom, zast. JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou,
so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

I/221/16008-84385/2011/990325-r zo dňa 30. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/149/2011-115 zo dňa 14. februára 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/149/2011-115 zo dňa
14. februára 2013 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým podľa
§ 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8560/10/Ric zo dňa 27. apríla 2010, ktorým vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 113 869,41

€. Krajský súd v Košiciach takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným ako i správcom dane,
že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej
hodnoty v zdaňovacom období máj 2008 v príslušných finančných čiastkach. Taktiež v súlade so
zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú
povinnosť, ktorú je povinný ako platiteľ DPH odviesť vo výške uvedenej v podaných daňových
priznaniach za už uvedené zdaňovacie obdobie. Nákup drevených plotov, jablčných bední drevených

a tokajského vína samorodného suchého sudového v príslušných množstvách žalobca preukazoval
iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady),
pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval Mikuláš Vareha ako konateľ žalobcu a
tiež ako konateľ dodávateľov Baravin, s.r.o., Naft-SM Gastroslovakia, s.r.o., BRSC, s.r.o., Royal Tokaj,
s.r.o., a Drevo SK, s.r.o.. Krajský súd sa stotožnil so závermi právneho predchodcu žalovaného, že
posudzované plnenia nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej

výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia
žalovaného neobsahujú dostatok dôvodov, že sú nepreskúmateľné a nezodpovedajú požiadavkám
uvedeným v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., tak krajský súd sa nestotožnil s
námietkami žalobcu a mal za to, že v dôvodoch svojich rozhodnutí sa žalovaný podrobne vysporiadal
s jednotlivými odvolacími námietkami, uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho
rozhodnutí a tiež zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri aplikácii

relevantnej právnej úpravy. Podľa krajského súdu taktiež nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že
jediným a ťažiskovým dôkazom, na ktorom boli postavené žalobou napadnuté rozhodnutia je totožnosťosoby (Mikuláš Vareha) ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k
zdaniteľným plneniam. Dôvodom neuznania odpočítania dane z predmetných plnení nebola totožnosť
osoby Mikuláša Varehu ako spoločníka, respektíve konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k

uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ale týmto dôvodom bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, t.j., že uvedení
dodávatelia skutočne zrealizovali faktúrované zdaniteľné obchody a žalobca ich prijal a použil na
dodávky tovarov ako platiteľ DPH. Z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za predmetné
zdaňovacie obdobia vyplynulo, že tovar sa pohyboval v reťazci obchodných spoločností prepojených

na osobu Mikuláša Varehu, ktorý bol v postavení konateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný
na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka z
jednej spoločnosti, kde bol konateľom Mikuláš Vareha do ďalšej spoločnosti, kde tiež Mikuláš Vareha
vystupoval ako konateľ. Krajský súd ďalej dôvodil, že podľa vyjadrenia konateľa žalobcu tovar bol
v rámci jedného skladu premiestňovaný z jedného miesta v sklade na ďalšie skladovacie miesto,
pričom konateľ žalobcu nevedel preukázať ani spôsob tohto tzv. preskladnenia tovaru, ani s tým

súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, respektíve ekonomický účel takýchto presunov
tovarov, ktoré mali byť ponímané ako obchodné aktivity medzi jednotlivými obchodnými spoločnosťami,
ktorých bol konateľom. Mikuláš Vareha bol podľa jeho vyjadrenia v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný a iba on mohol podávať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole. Je preto logické, že kontrolné orgány vyžadovali od Mikuláša Varehu predloženie dôkazov

preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom zdôrazňovali skutočnosť, že tieto dôkazy
môže vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba konateľ žalobcu, ktorý je súčasne konateľom
aj dodávateľských obchodných spoločností. Podľa krajského súdu konštatovanie správcu dane, ako i
žalovaného v ich rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v
rozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových priznaniach, v dôsledku čoho žalobca ani nevykonával

reálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych
zamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval
žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a tvrdenie žalobcu, že výkony u neho,
tzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti Jomado, s.r.o., bez preukázania tohto
tvrdenia nepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu ekonomickú činnosť.

Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym
dôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení a dodanie tovaru, tak krajský súd sa s
touto argumentáciou žalobcu nestotožnil a uviedol, že podanými daňovými priznaniami za príslušné
zdaňovacie obdobia si žalobca uplatnil hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a

z ustanovenia § 29 ods. 8 a § 15 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH
preukázať oprávnenosť uplatňovaných nárokov na odpočet DPH. Ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a/
uvedeného zákona podmieňuje vznik práva na odpočet DPH zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby
tým, aby bolo preukázané dodanie tovaru alebo služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou
osobou je osoba, ktorá vystavila faktúru za dodanie tovaru alebo služby a aj preto nebolo povinnosťou

správcu dane v rámci daňovej kontroly zabezpečovať dôkazy, ktoré by vyvracali uskutočnenie sporných
zdaniteľných plnení, naopak bolo povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie.

Krajský súd taktiež neakceptoval námietky žalobcu pokiaľ žalobca namietal postup žalovaného,
ktorý mal v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehom výkonu daňových kontrol spoločností

personálne prepojených Mikulášom Varehom porušiť zásadu dvojstupňovosti konania a že mal prekročiť
svoje kompetencie formou priamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených
prostredníctvom osoby Mikuláša Varehu a koordinácie týchto daňových kontrol. V tejto súvislosti krajský
súdpoukázalnanálezÚstavnéhosúduSRč.k.I.ÚS238/06-39zodňa16.decembra2008ajehodôvody
a preto žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol

u subjektov prepojených prostredníctvom Mikuláša Varehu nemôžu predstavovať porušenie článku 2
ods. 2 Ústavy SR.

Krajský súd považoval za zákonný i postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o
žalobcom tvrdené zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov, jablčných bední drevených,

hoci tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla
daňová povinnosť z titulu dodania tovaru. Takýto postup správcu dane bol v súlade s § 71 ods. 6
zákona č. 222/2004 Z.z., ktorého obsahom je premietnutie článku 203 Smernice Rady 2006/112/ES o
spoločnom systéme DPH („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre“).Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol
DPH a preto bol povinný i v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH odviesť daň uvedenú v predmetných
faktúrach do štátneho rozpočtu SR. Pokiaľ žalobca vystavil tieto faktúry len formálne a k dodaniu

deklarovaných tovarov nedošlo, mal potom právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť
nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobia.

Krajský súd taktiež dôvodil, že pokiaľ žalobca namietal, že postupom správcu dane v priebehu
daňovej kontroly došlo vo vzťahu k nemu k porušeniu zásady proporcionality, tak táto skutočnosť v

priebehu preskúmavacieho konania nebola preukázaná. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že princíp
proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie a
predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku Európskej
únie. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej únie ako aj Ústavného súdu SR,
ktorý vo svojom náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady a že podstatu zásady proporcionality
zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL ÚS 67/07.

Prvostupňový súd uviedol, že je nesporné, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne
spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou
ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Mikuláš Vareha v týchto obchodných
spoločnostiach vykonával súčasne všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-

výrobnými aktivitami týchto spoločností a podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný a ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol
u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci.
Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci

spoločností, v ktorých Mikuláš Vareha bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j.
kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností,
v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Postup správcu dane bol preto v súlade so zásadou
proporcionality. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom ďalších obchodných spoločností, si musel byť

vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov
dane a pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Podľa
krajskéhosúduztýchtodôvodovnemožnopretoakceptovaťnámietkužalobcutýkajúcusaveľkéhopočtu
súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca.

Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj
počet daňových kontrol.

Krajský súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, že predmetnú kontrolu dane z pridanej
hodnoty u žalobcu aj za zdaňovacie obdobie máj 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí

neboli organizačne začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu
Trebišov, keď žalobca argumentoval nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.
decembra 2009 a namietal, že právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR
krajský súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi predtým akceptoval. Krajský súd v tejto súvislosti
pri posudzovaní žalobnej námietky žalobcu poukázal na to, že vychádza zo zmeny rozhodovacej

praxe Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č.k. 5Sžf 68/2011 zo dňa 23. februára
2012, č.k. 4Sžf 8/2012 zo dňa 26. júna 2012 a č.k. 4Sžf 15/2012 zo dňa 26. júna 2012. Uviedol,
že v rozsudku 5Sžf 68/2011 zo dňa 23. februára 2012 Najvyšší súd SR dal do pozornosti ohľadne
namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č.k.
II. ÚS 159/2011-19 zo dňa 13. apríla 2011, ktorým Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu

proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo 101/2010 zo dňa 27. októbra 2010 ako zjavne
neopodstatnenú, keď mal za to, že právny názor Najvyššieho súdu SR pri určení kontrolnej skupiny
Ústavný súd SR nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje
nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného
predpisu. Krajský súd ďalej uviedol, že s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu je možné

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR č.k. 118/08-61 zo
dňa 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu
SR. V závere svojho rozsudku krajský súd uviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom žalovaného,
že žalobca nepreukázal vierohodnými dôkazmi samotnú realizáciu deklarovanú zdaniteľným obchodommedzi ním a jeho dodávateľmi, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva
nakladať s tovarom ako vlastník a taktiež sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že hlavným cieľom
žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody, pretože žalobcom tvrdené

zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd SR v
odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že predmetné rozhodnutie Daňového
riaditeľstva SR v spojení s dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Kráľovský Chlmec zruší

a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu
trov konania. Žalobca má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v napadnutom rozsudku tiež neuviedol, že na základe akých skutočností dospel
k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Jediným
argumentom v tomto prípade je skutočnosť, že žalobca preukazoval predmetné obchody len faktúrami,
resp. pokladničnými dokladmi a nesplnil zákonné podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH, a preto je

žalobca toho názoru, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Skutočnosť, že medzi
spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama osebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu
vo vzťahu k uskutočneniu (neuskutočneniu) akéhokoľvek plnenia. Pokiaľ žalovaný ako i krajský súd
argumentovali, že žalobca nepreukázal existenciu režijných nákladov a že nebol u neho vytvorený
predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ktorý deklaroval, žalobca poukázal v tejto súvislosti práve

na jeho personálne prepojenie s podnikateľskými subjektmi, s ktorými obchodoval. Tieto podnikateľské
subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spája výhody veľkých podnikov (napr.
ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie postavenie na trhu) s výhodami podnikov menších
jednotiek holdingu (napr. pružnosti). Skutočnosť, že daňový subjekt neúčtuje o režijných nákladoch
(vodné, stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená automaticky, že by tento daňový subjekt

nevykonával reálne žiadnu činnosť a nemal vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie zdaniteľných
obchodov. Nakoľko Mikuláš Vareha riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v danom
prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb,
energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri
svojej podnikateľskej činnosti. Poukázal na to, že zákonom nie je zakázané, aby 1 podnikateľský

subjekt využíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby telekomunikačných operátorov,
energiu, vodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný od daňového subjektu,
obzvlášť, ak sú personálne prepojené. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal
zamestnancov, príp., že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné teda automaticky vyvodiť,
že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne a s touto skutočnosťou sa krajský súd nezaoberal.

Krajský súd sa taktiež nevysporiadal s námietkou, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné a
poukázal na skutočnosti, ktoré majú byť obsahom dôvodov rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Navyše krajský súd sa v
dôvodoch svojho rozsudku nevysporiadal ani s námietkou týkajúcou sa postihovania a zakladania
dôkaznej situácie na personálnom prepojení obchodujúcich daňových subjektov, ktorá skutočnosť bola

predmetom žaloby. Žalobca tiež poukázal na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je predvídateľnosť
práva, pričom žalobca má za to, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu právnej istoty vo vzťahu
k námietke ohľadom neodôvodnenia rozhodnutia a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 12. januára 2011, sp.zn. 7S 13934 /2010 týkajúceho sa obchodnej spoločnosti
SHEN TIAN s.r.o., so sídlom v Trebišove, proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu SR, kde sa jednalo

o skutkovo totožnú vec. Podľa žalobcu v danom prípade Krajský súd v Košiciach rozhodol odlišným
spôsobom ako skôr, v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré by bola v danej veci žalobcovmu právu poskytnutá odlišná
ochrana, než v inom označenom konaní, kde sa rovnako jednalo o spoločnosť, ktorá je personálne
prepojená s osobou Mikuláša Varehu. Čo sa týka námietok žalobcu procesného charakteru ohľadom

nezákonnosti daňovej kontroly, tak túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú s poukazom
na príslušné rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré poukazovali na uznesenie Ústavného súdu SR
č.k. II. ÚS 159/2011-19 zo dňa 13. apríla 2011 a podľa žalobcu nepostupoval krajský súd v súlade
so zákonom, pretože vzhľadom na príslušné námietky žalobcu, ak príslušné dôkazy získané v rámci
daňovej kontroly boli získané v rozpore so zákonom, teda kontrolórmi miestne nepríslušného správcu

dane, nemožno hovoriť o dôkazoch získaných zákonným spôsobom, a tieto nemohli byť v konečnom
dôsledku použité ani v rámci vyhotovenia protokolu a ani v ďalšom konaní. Žalobca poukázal v tejto
súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR č. 2Afs 69/2004-52 zo dňa 21. apríla
2005. Žalobca má za to, že krajský súd v danom prípade dospel k nesprávnej aplikácii predmetnýchrozhodnutí Najvyššieho súdu SR na daný prípad, na ktoré poukazuje a tiež predovšetkým i uznesenia
Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011. Poukázal na dôvody tohto uznesenia
Ústavného súdu SR a že meritom veci, ktorou sa ÚS v predmetnom prípade zaoberal bola skutočnosť,

že žalobca bude môcť všetky svoje námietky uplatňovať v ďalšom konaní, a teda nebol daný dôvod
na to, aby sa touto vecou podrobne, teda aj v rozsahu námietok voči daňovej kontrole vykonávanej
zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane zaoberal Ústavný súd SR, ktorý sa napokon
k skutočnosti zákonnosti kontroly vykonávanej zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane
žiadnym spôsobom ani nevyjadroval, keďže tieto boli následne predmetom ďalšieho konania po zrušení

napadnutého rozhodnutia žalovaného, z čoho možno vyvodiť aj záver o tom, že v predmetnej veci ešte
nepadloanikonečnérozhodnutie,ktorébysurčitosťouriešilootázkuzákonnostitakejtokontroly.Naopak
rozhodnutie Ústavného súdu SR, o ktoré sa žalobca od začiatku opieral a to II. ÚS 118/08 zo dňa
10. decembra 2009 riešilo otázku vykonávania daňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného
správcu dane ako primárnu otázku a meritum veci, pričom názor ÚS SR bol v tomto prípade nepochybný
a jasne podporuje argumentáciu žalobcu. Preto podľa žalobcu poukazovanie v danom prípade na

iné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré sa otázkou posudzovania zákonnosti vykonávania daňovej
kontroly zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane priamo nezaoberalo, je potom zjavne
nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal i na ustanovenie
§ 250i ods. 3 OSP a na prípadné vady, ktoré mohli mať závažný vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia a ako príklad uviedol námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej

kontroly v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca má jednoznačne za to, že argument
krajského súdu, že došlo k zmene rozhodovacej praxe súdov nezodpovedá skutočnosti, keďže samotný
žalobca disponuje dôkazom, ktorý jednoznačne vyvracia toto tvrdenie súdu, na ktorom v zásade je
postavené i zamietnutie žaloby žalobcu a žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutkovo a právne
totožnú vec AGROTRŇA, s.r.o. proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, o ktorej veci rozhodoval

tiež Krajský súd v Košiciach, na ktorú vec v konečnom dôsledku bol aplikovaný nález Ústavného súdu
SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. decembra 2009. V tejto veci Krajský súd v Košiciach žalobe žalobcu
vyhovel a jeho rozhodnutie potvrdil i Najvyšší súd SR rozsudkom 2Sžf 16/2012 zo dňa 23. októbra 2012.

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa písomne ku odvolaniu žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach vyjadrilo a uviedlo, že žalovaný trvá na svojom rozhodnutí zo dňa 30. augusta 2011
a jeho odôvodnení a tiež trvá na vyjadreniach k jednotlivým žalobám a v plnom rozsahu sa stotožňuje
s právnym posúdením veci uvedeným v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný
zároveň žiadal vo svojom písomnom vyjadrení, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom
konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil a zaviazal žalobcu na zaplatenie trov

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP);

odvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP),
keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§
156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov :

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými

zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto
námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré
zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne
odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú
prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj

právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku
krajského súdu.

Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a
ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových
nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa§2ods.1zákonaosprávedanívdaňovomkonanísapostupujevsúladesovšeobecnezáväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola

sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na
predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)

predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového
subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať

požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do

sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie
s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou
zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti,
ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2

ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými
subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada
voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v platnom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ
môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,
ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Vzhľadom na uvedené, napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy predmetné faktúry, ktoré majú

vyvrátiť tvrdenie žalovaného, tak správca dane, ako i žalovaný správne vyhodnotili dôkazy predložené
žalobcom ako nedôveryhodné.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené.

Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré
si uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými zisteniami s konkrétnym
odkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne zdôvodnil, na základe čoho
podľa názoru najvyššieho súdu dospel k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných

plnení.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa
s touto námietkou žalobcu nestotožňuje. V danom prípade totiž nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňujenároknaodpočítaniedanezdodávateľskejfaktúry,ibapredloženímúčtovnýchdokladovazmlúv,pretože
uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej
stránke. K tejto námietke dáva žalobcovi súd do pozornosti, že v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona

o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou
daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje.
Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je
povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného
plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z

dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný
v uplatnení nároku na odpočet DPH.

Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka
vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna
z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom,

že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému
plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne
poskytol.
V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi
otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí uviedol zákonné

ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným spôsobom sa vysporiadal
aj s právnou argumentáciou žalobcu.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať,

že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade stotožňuje s Krajským súdom v Košiciach, ktorý
vyslovil záver, že akceptuje stanovisko žalovaného správneho orgánu, podľa ktorého hlavným cieľom
žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody, pretože žalobcom tvrdené

zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Najvyšší súd SR je toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci,
vyplýva potom logický záver, že jediným účelom i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok
vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bolo v danom prípade iba

získanie nadmerného odpočtu, pričom konanie žalobcu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej
veci postráda akýkoľvek ekonomický zmysel, a preto takémuto konaniu daňového subjektu nemožno
prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho
prieskumu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie
danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§
219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov

pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší

súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci
odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 OSP za použitia ust.
§ 246c ods. 1 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 OSP v spojení s
ust. § 224 ods. 1 OSP za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Žalobca v odvolacom konaní úspech
nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.