Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 1, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/210/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117202561
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117202561.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu Mgr. C. Y., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom XXX XX L. L., J. XX, zastúpeného JUDr. Petrom Petríkom, advokátom, 974 01 Banská
Bystrica, Komenského 14419/18D, proti žalovanej R. republike, v mene ktorej koná D. prokuratúra R.
republiky, so sídlom XXX XX L., Y. 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10C/8/2017 zo dňa 27. 02. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi škodu v súdom určenej výške a lehote, ďalej, v ktorom uložil žalovanej povinnosti nahradiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania potvrdzuje.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd žalobu v časti úrokov z omeškania z
náhrady škody zamietol, zostáva nedotknutý.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej
bude rozhodnuté v samostatnom rozhodnutí po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi škodu v sume

4.400,- € s príslušenstvom, ako aj nemajetkovú ujmu v sume 7.700,- € s príslušenstvom v súdom určenej
lehote, žalobu v časti úrokov z omeškania z náhrady škody v sume 4.400,- € za obdobie od 08. 11.
2015 do 31. 05. 2016 zamietol a rozhodol o tom, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania
od žalovanej. Okresný súd mal v konaní preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu Generálnej prokuratúry
SR. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcom uplatnené nároky odôvodňuje negatívnym zásahom
spôsobenýmtrestnýmstíhaním,ktoréskončiloprávoplatnýmoslobodzujúcimrozsudkom.Akbolžalobca
spod obžaloby oslobodený, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že

obžalovaný čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody
spôsobenej trestným stíhaním sa v takom prípade posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ktorým bolo v súdenej veci uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Banskej Bystrici, odboru kriminálnej polície O.: S.-X/X-VYS-BB-XXXX zo dňa XX. XX. XXXX.
Súd mal za to, že oslobodzujúci rozsudok súdu v trestnom konaní má nesporne rovnaké dôsledky, ako
prípadné zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Súd
v dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že účelnosť obhajoby žalobcu podčiarkuje jeho oslobodenie

spod obžaloby, úhradu trov obhajoby dňa 07. 11. 2015 žalobca dokázal faktúrou i vkladovým lístkom,
náhradu skutočnej škody si uplatnil vo výške zmluvne dohodnutej odmeny, ktorú uhradil, súd žalobcovi
nepriznal úrok z omeškania za celé žiadané obdobie odo dňa nasledujúceho po úhrade trov (od 08. 11.2015), ale až od 01. 06. 2016, t. j. po dni nasledujúcom po uplynutí 6-mesačnej lehoty na uspokojenie
nároku žalobcu po Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 30.11. 2015.

2. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd vychádzal z presvedčenia
(podloženého logikou veci i dokazovaním vykonaným najmä výsluchom žalobcu a svedkov, o pravdivosti
výpovedí ktorých súd nemá dôvod pochybovať), že trestné stíhanie žalobcu negatívne zasiahlo
do jeho osobnostných práv, spoločenského života i života študenta pripravujúceho sa na štátnu
záverečnú skúšku na budúce povolanie. Žalobca bol v mladom veku v strese a neistote pod hrozbou

vysokého nepodmienečného trestu odňatia slobody, trestné stíhanie narušilo jeho dobré meno, v očiach
spoločnosti dostal sa do spoločenskej izolácie. Permanentný stres z trestného stíhania negatívne
poznamenal jeho zdravotný stav, a preto podľa názoru okresného súdu žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, lebo iné satisfakčné prostriedky (oslobodenie spod obžaloby) nie sú postačujúcim
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd
považoval za primeranú okolnostiam prípadu, i zásahu do osobnostných práv žalobcu. Rovnako aj v

tomto prípade súd priznal žalovanému aj úrok z omeškania, ako v prípade náhrady skutočnej škody,
odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom uplynula 6-mesačná lehota po podaní žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody až do zaplatenia.

3. O nároku na náhradu trov konania (pred súdom prvej inštancie) okresný súd rozhodol podľa § 255

ods. 1 CSP podľa zásady úspechu v konaní s tým, že o jej výške rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Okresný súd vec právne posúdil podľa článku 46 ods. 3, článku 19 ods. 2, článku 51 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ďalej podľa § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 16 ods.

4, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1, 3 prvá veta zák. č. 514/2003 Z. z. (zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov).

5.Protirozsudkuokresnéhosúdupodalvzákonnej15-dňovejlehote(§362ods.1vetaprváCSP)podala
odvolanie žalovaná. Tvrdila, že uznesenie vyšetrovateľa, ako i uznesenie prokurátora boli zákonné

i dôvodné, boli splnené všetky podmienky na vznesenie obvinenia, takže žaloba o náhradu škody
je nedôvodná. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. II ÚS
163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013, ktoré konštatuje tú skutočnosť, že pokiaľ boli splnené všetky zákonné
podmienky pre vydanie takéhoto uznesenia, ktoré nebolo neskôr zrušené, toto nemožno bez ďalšieho
považovať za nezákonné. Uznesenie o vznesení obvinenia v tomto prípade nezakladalo inštitút povinnej

obhajoby, navrhovateľ sa sám rozhodol využiť svoje právo a zvoliť si obhajcu. Z uvedeného dôvodu
považujenároknanáhraduškodyananáhradutrovzvolenéhoobhajcuzaneopodstatnený.Skutočnosti,
o ktorých svedkovia na hlavnom pojednávaní vypovedali, boli len väčšinou všeobecné tvrdenia bez
uvedenia miesta, osoby a spôsobu, ako bol poškodený týmto konaním. Jednalo sa o osoby, s ktorými
mal navrhovateľ dlhoročné známosti a nebol vypočutý ani jeden nestranný svedok, ako napr. starosta.

Žiadal, aby odvolací súd rozhodol podľa § 390 CSP sám a žalobu zamietol.

6.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniutvrdil,žeuznesenieovzneseníobvineniavočinemunebolo
zákonné, nakoľko okrem iného nereflektovalo na okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu uvedené v
ust. § 24 a nasl. Trestného zákona. Pokiaľ by bol vyšetrovateľ PZ vyhodnotil všetky okolnosti prípadu,

nemohol byť dostatočne odôvodnený záver, že žalobca je podozrivý zo spáchania trestného činu.
Síce dané rozhodnutie nebolo zrušené, ale v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 a sp. zn.
3Cdo/194/2010. Poukázal na to, že rozhodovanie súdov podľa zák. č. 58/1969 Zb. (poznámka
odvolacieho súdu - v súčasnosti § 504/2013 Z. z.) sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné

stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten,
proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má tiež zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie
spod obžaloby. Žalobca ďalej v odvolaní polemizoval so správnosťou záverov Ústavného súdu SR
vysloveného v rozhodnutí II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13. 11. 2013, pričom poukázal na dlhodobú
konzistentnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj iné rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II ÚS25/2011-33 zo dňa 24. 03. 2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
SR prezentovanú v uznesení sp. zn. 3MCdo/15/2009. Vo vzťahu k tvrdeniu o nedôvodnosti nároku na
náhradu trov obhajoby zvoleného obhajcu žalobca uviedol, že žalovaný 1/ neuviedol žiadny konkrétny

dôvod, prečo by žalobca okrem prípadu nutnej obhajoby nemal mať nárok na náhradu trov obhajcu.
Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Ohľadom námietky
týkajúcej sa nemajetkovej ujmy poukázal na povahu nemajetkovej ujmy, ktorá je daná vnútornými
prežitkami človeka, objektívne sa dajú vnímať len jej vonkajšie prejavy, nakoľko ju nie je možné merať,

ani vážiť, či inak hodnotiť. O následkoch prežívania trestného stíhania, ktoré zapríčinili nemajetkovú
ujmu, je možné produkovať len dôkazy o tom, ako sa správal, aká bola situácia, čo dosvedčili práve
jeho najbližšie osoby. V zásade nemal dôvod zverovať sa o svojom útrapnom životnom období cudzím
osobám, napr. starostovi. Je zrejmé, že to, čo on prežíval, vnímali jeho najbližšie osoby, teda svedkovia,
ktorí vypovedali pred súdom a ktorí boli poučení súdom o dôsledkoch krivej výpovede. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20. 01. 2015 sp. zn. 30Cdo/2965/2015, v ktorom sa konštatuje

nasledujúci právny záver: „V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci
sa vznik nemajetkovej ujmy nepreukazuje. V konaní sa obvykle iba zisťuje, či sú dané objektívne dôvody
na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou. Treba pritom zvážiť najmä, či vzhľadom na
konkrétne okolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách
tvoriacich vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca“. Rozsudok okresného súdu ako vecne

správny navrhol potvrdiť.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení
neuvádza také právne skutočnosti a závery, ktoré by mali za následok zmenu právneho názoru
žalovaného. Žalobca sa vo svojom vyjadrení pridŕža právneho názoru a právnych faktov prezentovaných

na pojednávaní, neuvádza pritom žiadne nové skutočnosti. V kontexte uvedeného sa žalovaná naďalej
pridŕža všetkých svojich písomných a ústnych vyjadrení, uskutočnených v priebehu konania a zotrváva
na dôvodoch podaného odvolania.

8. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení nesúhlasil so stanoviskom žalovanej vyjadrenej v jej vyjadrení,

tvrdil, že vyvracal všetky jednotlivé tvrdenia uvedené v odvolaní žalovanej, prezentoval právne názory,
ktoré zodpovedajú jeho právnym názorom, resp. i názorom a právnym úvahám súdu prvej inštancie.
Uviedol, že zotrváva na svojich písomných a ústnych vyjadreniach.

9. Krajský súd ako súd odvolací odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,

§ 380 CSP) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385a ods. 1 CSP) a rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

10. Ako je uvedené vyššie, odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Žalovaná
spochybnila dôvodnosť žaloby o náhradu škody z dôvodu, že uznesenie vyšetrovateľa, ako aj uznesenie

prokurátora, boli zákonné a dôvodné, lebo boli splnené všetky podmienky na vznesenie obvinenia a tieto
uznesenianebolineskôrzrušené.Ďalejnamietal,žeuznesenieovzneseníobvinenianezakladaloinštitút
povinnej obhajoby a navrhovateľ sa sám rozhodol využiť svoje právo a zvoliť si obhajcu. Z uvedeného
titulu náhrada trov konania v konaní o náhradu škody je irelevantná a nárok navrhovateľa na náhradu
trov zvoleného obhajcu je neopodstatnený. Ďalej namietal výpovede svedkov, ktoré považoval väčšinou

len za všeobecné tvrdenia.

11. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s jednou námietkou žalovanej. K tej skutočnosti, že uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia nebolo neskôr zrušené, a preto ho nemožno bez ďalšieho
považovať za nezákonné, odvolací súd uvádza, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo

k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Teda rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. V tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje s právnym názorom okresného súdu
vyslovenom v dôvodoch napadnutého rozsudku. V tomto smere je súdna prax jednoznačná a ustálená

(viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/27/2012, prípadne rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2016 zo dňa 23. 07. 2018, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je
judikatúrou súdov považovaný za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003Z. z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Základom
podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 6 ods. 1 spomínaného zákona, a to jednak tým, že
stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej

jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z právnej vety judikátu R 37/2014
vyplýva, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia tohto
ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky, ako zrušené nezákonného uznesenia o začatí trestného
stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydaného z dôvodu,
že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad považuje za ústavne

konformný aj Ústavný súd SR (porovnaj na príklade nálezy sp. zn. II ÚS 25/2011 a I ÚS 320/2016). Z
uvedeného je zrejmé, že ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného
činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutí
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné
stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal,
že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený.

12. Proti žalobcovi sa viedlo trestné konanie na základe uznesenia o vznesení obvinenia pod sp.
zn. ČVS: ORP-2/2-VYS-BB-2014, ktoré bolo ukončené s návrhom na podanie obžaloby. Rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 24. 02. 2015 v trestnom konaní pod sp. zn. 2T/1/2015 bol
spod obžaloby žalobca oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Na základe toho okresný súd

správne v napadnutom rozsudku skonštatoval, že základ uplatneného nároku žalobcu je daný, pretože
je nesporné, že sú splnené § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (viď bod
21. napadnutého rozsudku).

13. Pokiaľ žalovaná namietala v odvolacom konaní, že uznesenie o vznesení obvinenia nezakladalo

inštitút povinnej obhajoby, a preto žalobca nemá nárok na náhradu trov zvoleného obhajcu, odvolací
súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku v tomto smere (viď
bod 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie). Nárok na náhradu škody z dôvodu
oslobodenia obvineného spod obžaloby zakladá nárok na náhradu škody bez ohľadu na to, či uznesenie
o vznesení obvinenia zakladalo inštitút povinnej obhajoby, alebo nie. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu aj ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy (body 23. a 24. napadnutého rozsudku), rozhodnutie okresného súdu v tomto smere vychádza z
dostatočne zisteného skutkového stavu veci, rozsudok je dostatočne odôvodnený a okresný súd vec
správneprávneposúdilpodľapríslušnýchustanovenízák.č.514/2003Z.z.Odvolacísúdpretorozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil, okrem výroku, ktorým okresný súd sčasti žalobu zamietol

(ohľadom úrokov z omeškania v sume 4.400,- € za obdobie od 08. 11. 2015 do 31. 05. 2016), nakoľko
proti tomuto výroku rozsudku okresného súdu odvolanie nesmerovalo a rozsudok okresného súdu v
tomto výroku nadobudol právoplatnosť.

14. Od rozhodnutia vo veci samej závisí aj rozhodnutie o náhrade trov konania. Okresný súd žalobcovi

priznal právo na plnú náhradu trov konania od žalovanej správne podľa zásady plného úspechu v konaní
(§ 255 ods. 1 CSP).

15. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto odvolací súd taktiež podľa ust. §
255ods.1CSPpriznalžalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahustým,žeo

ich výške sa rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).